Vzdelanie je beh na dlhé trate.

PhDr. Ľubomír Pajtinka, PhD., šéfredaktor Rodina a škola, poradca podpredsedu vlády a ministra školstva Jána Mikolaja

Celý svoj doterajší život zasvätil školstvu, podvyživenej oblasti našej spoločnosti, ktorej rozumie ako málokto. Šéfoval Štátnemu pedagogickému ústavu, bratislavskému strednému školstvu, radil ministrom. Jeho projekty, odborné články a knihy ako Bútľavá vŕba pre dievčatá a chlapcov, Učitelia patria do neba, Myšlienočka na každý deň a Pátranie po predkoch sršia nápadmi a invenciou. Vydáva časopis Rodina a škola pre učiteľov a rodičov, mesačník s vyše storočnou tradíciou, ktorý redigoval za oných čias Svätozár Hurban Vajanský. Vraj sa PhDr. Ľubomír Pajtinka, PhD. chystá na odpočinok, ale kto by tomu veril, keď stále píše a pracuje na vízii slovenského školstva pre 21. storočie.

• nedostatkoch vzdelávania sa u nás veľa hovorí, ale málo sa pomenúvajú príčiny tohto stavu. V čom vy vidíte hlavné problémy nášho školstva?

Problém, ktorý sa tu kumuluje vidím v tom, že za posledných 20 rokov sme svedkami hodnotového rozvratu našej spoločnosti a v súvislosti s tým rozpadu morálky, kultúrnych hodnôt aj znižovania významu vzdelania a školstva. Prestali sme myslieť na budúcnosť, zaujíma nás len okamžitý výsledok, okamžitý efekt. Lenže vzdelanie a múdrosť sa nedosahuje šprintom, to je beh na dlhé trate. Na kultivácii národa sa pracuje dlhé desaťročia a každý výpadok v tomto úsilí má nedozierne následky u budúcich generácií.

• Podľa jedného amerického výskumu je vzdelanie až na dvanástom mieste z hľadiska dôležitosti pre úspech v biznise. Nekopírujeme aj u nás tento trend?

Asi áno. Ak si dáte dnes do googlu tému vzdelania, dobra či spravodlivosti nájdete tam stonásobne menej odkazov ako pri téme peniaze a biznis. Podobne aj v médiách sú kľúčové celkom iné témy ako vzdelanie, múdrosť, dobro, láska… Ak vzdelanie a škola nie sú v centre pozornosti je to náš problém, nie je to problém ministra. Ani reformu školstva neurobí žiaden minister, ak ju neurobíme my v našich hlavách.

• Nie je školstvo v centre pozornosti len vtedy, keď štrajkujú učitelia?

To je taký výkrik do tmy, keď si učiteľský stav uvedomuje, že niečo nie je v poriadku, že nejdeme tým správnym smerom. Keď som robil poradcu bývalému ministrovi školstva Jánovi Mikolajovi, mal som dosť času na štúdium a prípravu podkladov pre reformu školstva, ktorá mala podľa mňa zdravé, veľmi racionálne jadro. Na túto reformu však nebola spoločnosť pripravená, nebola na ňu spoločenská objednávka a médiá ju doslova popravili. Od tých čias som sledoval mnohé materiály, ktoré sa vydávajú v zahraničí a jedným z nich aj dokument Education at a Glance, indikátor kvality školských systémov v krajinách OECD. V týchto indikátoroch kvality, najmä pokiaľ ide o mzdy učiteľov držíme medzi sledovanými krajinami permanentne koncovú lampu.

• V štátnom rozpočte pre rok 2017 sme však školstvu venovali najviac. Nie je to posun dopredu?

Je to ilúzia. Aj keď sme školstvu pridali, stále zaostávame, v porovnaní s inými krajinami sme stále na chvoste. Pokúsil som sa urobiť odhad deficitu finančných zdrojov, ktoré mali ísť do školstva za posledných 20-25 rokov a vyšlo mi, že slovenskému školstvu štát dlhuje zhruba 8 až 10 miliárd eur. Viete, to je tak, ako by ste kŕmili podvyživeného človeka a stále mu dávate málo, len toľko, aby prežil. Odráža sa nám to v znížení kvality učiteľov, vybavenosti škôl, a samozrejme, v úrovni vzdelávania.

• Nepatríme medzi bohaté európske krajiny. Nie je financovanie školstva limitované práve všeobecným nedostatkom financií?

Celkom to neplatí, veď sme premrhali množstvo prostriedkov na eurofondy, na nezmyselné projekty, bez ktorých by sme sa zaobišli. U nás ide na školský systém zhruba 3,7 – 3, 8 percenta HDP ale mnohé krajiny dávajú na školstvo až 7,2 percenta HDP. Naša zabávajúca sa spoločnosť pod dojmom akejsi iluzórnej slobody zabudla na zodpovednosť. Pokiaľ nedôjde k zásadnému obratu v pohľade na význam vzdelania a školy v spoločnosti, dovtedy pôjde Slovensko dolu vodou.

• Je všetko iba o peniazoch? Na našom relatívne malom Slovensku máme 36 vysokých škôl, kým napríklad v Dánsku, ktoré je v počte obyvateľov porovnateľné s nami ich majú iba 9. Nie je pes zakopaný aj v tom, že sa vo vysokom školstve preferuje kvantita nad kvalitou?

S tým možno súhlasiť. Ale je tu ešte aj iný problém – po roku 1989 zhruba 20 až 30 percent pedagógov odišlo zo školstva do iných, lepšie platených sfér. Odchádzajú tí najlepší. Tu je odpoveď na otázku prečo učitelia potrebujú lepšie platy.

• Nespomenuli sme ešte inú dôležitú vec, že hoci máme veľa vysokých škôl, veľké percento mladých ľudí odchádza študovať do zahraničia…

Zo strany médií by som očakával varovanie: „Pozor, tristotisíc slovenských mozgov nám odchádza do cudziny!“ Tvárime sa ako miliardový národ a pritom nás je len niekoľko miliónov. Podobný problém mala v rokoch 1990 – 1992 aj Európska únia, keď veľa študentov odchádzalo z Európy do USA. EÚ vtedy urobila výskum aké percento z tých študentov sa vracia domov po ukončení štúdia. Výsledok bol, že viac ako 76 percent študentov sa už nikdy nevrátilo do Európy. Som presvedčený že podobné číslo platí aj dnes v pomere Slovensko a Európa či svet. To znamená, že z tristotisíc mladých Slovákov vo svete sa možno vráti domov 25 percent.

• Na jednej strane je dobre, že naši študenti odchádzajú študovať do zahraničia, ale na druhej strane prichádzame o mnohé talenty, ktoré potrebujeme doma. Nie je to alarmuujúce?

Máte pravdu, je to mimoriadne alarmujúci fenomén, ktorý sa sem-tam objaví v novinách vo forme správy, ale to je zároveň všetko. Štúrovská generácia v 19. storočí tiež študovala na univerzitách po celej Európe, ale oni odchádzali študovať do zahraničia s tým, že sa vrátia, aby doma riešili problémy svojho národa. Žiaľ, dnešná mladá generácia je historicky a národne vykorenená a obávam sa, že motív, aby som pomohol svojej krajine a ľuďom mne blízkym, sa z vytratil z jej povedomia.

• Okrem témy, o ktorej hovoríme, sú tu aj problémy základného školstva. Ktoré z nich považujete za najvypuklejšie?

Na Slovensku žije pod oficiálnou hranicou chudoby okolo štyristo tisíc ľudí a viac ako 17 percent detí je z týchto rodín. Málokto si to uvedomuje. Výskumy OECD zistili, že na Slovensku je najväčšia závislosť medzi výsledkami v škole a tým z akého prostredia deti pochádzajú. Takmer 20 percent týchto detí je automaticky odsúdených na neúspech v živote. A náš školský systém na to nereaguje. Vieme, že rodiny sú slabé, preto by sme mali posilniť prostredie školy, aby dieťa z rodín s nízkym sociálnym statusom trávilo v škole viac času, aby sa tam aj v popoludňajších hodinách vzdelávalo, hralo a kultivovalo, pretože jeho rodina to nedokáže.

• Hovoríte o často proklamovanej zásade individuálneho prístupu k deťom. Na papieri sa o tom ľahko píše, ale ťažšie sa pre to vytvárajú podmienky praxi. Čo treba urobiť podľa vás?

Fíni majú jednoduchý model akým spôsobom podchytiť každého žiaka. Nedá sa prebrať celý ich školský systém, ale sú tam niektoré prvky, o ktorých by sme mohli pouvažovať. Vo Fínsku je na inej úrovni spolupráca rodiny a školy. V momente ak žiak dva-tri krát po sebe zlyhá, stretne sa učiteľ s jeho rodičom a psychológom a spolu analyzujú, prečo dieťa zrazu zaostáva. Príčinou môže byť situácia v rodine, alebo schopnosti dieťaťa, keď sa zistí že nemá na lepšie výsledky. V tomto prípade sa pripraví pre žiaka individuálny študijný plán, nároky sa znížia na úroveň jeho schopností tak, aby dieťa nebolo deprimované neúspechom, ako je obyčajne deprimovaný náš päťkár. Fínsky žiak zažíva úspech a to je cesta k jeho napredovaniu.

• Výskumy hovoria o malej schopnosti mnohých našich žiakov interpretovať prečítaný text. V čom vidíte príčiny?

Niektorí odborníci začali tvrdiť, že dieťa sa nemá učiť memorovať naspamäť. Nie je to pravda. Mozog sa musí trénovať ako ktorýkoľvek iný sval. Minule som sa stretol s Jurajom Sarvašom a ten vo svojom vyššom veku ovláda spamäti stovky strán textu. My sme vo veku televíznej pasívnej zábavy rezignovali na tréning nášho mozgu a výsledkom je slabšia schopnosť interpretácie prečítaného textu ale aj slabšie logické myslenie a uvažovanie v súvislostiach.

• Kdesi som čítal, že deti Billa Gatesa chodia do špeciálnej školy, kde nie je televízor ani počítač, kde základné zručnosti ako čítanie, interpretovanie textu, písanie aj cibrenie jemnej motoriky pri kreslení sú predpokladom ďalšieho vzdelávania. Nemali by sme sa v začiatkoch procesu vyučovania dieťaťa vrátiť trochu späť?

Chýba nám základný výskum, my vlastne nevieme aké parametre má dnešné dieťa. Niekedy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia profesor Ladislav Ďurič a mnohí iní psychológovia skúmali, v ktorom čase je treba zaradiť do vyučovania niektoré matematické operácie, kedy sa má dieťa učiť spamäti a pod. Dnes veľa hovoríme o reforme školstva, ale mám taký dojem, ako by sme zabudli, že aj reforma školstva má nejakú logistiku, má nejaký systém ako sa realizuje. Základný problém je, že keď sa spýtate desiatich ľudí v školstve, čo si predstavujete pod pojmom reforma školstva, tak dostanete desať rôznych odpovedí. Jeden povie, že treba zmeniť financovanie, ďalší, že treba lepšie pripravovať učiteľov a dostanete množstvo ďalších odpovedí. Pýtal som sa mnohých odborníkov. Zväčša reagovali na veci, ktoré ich momentálne trápia, ale reforma školstva je systémová zmena mnohých prvkov, aby celý systém vykazoval zásadne lepší výsledok ako pred reformou.

• Po roku 1989 sme zaznamenali 18 ministrov školstva. Nedávno sa vám podarilo urobiť knihu Rozhovory s ministrami, kde ste vyspovedali všetkých . Zmeny ktoré prichádzali s každým ministrom neboli reformami?

Neboli. Väčšinou to boli len drobné či väčšie zmeny. Je reformou školstva to, že dieťa bude nastupovať do školy nie sedemročné ale šesťročné? Je reformou to, že v dejepise v ôsmom ročníku nebudeme začínať druhou svetovou vojnou, ale už prvou? To sú iba zmeny. Systémové zmeny musia byť zosúladené na všetkých úrovniach: Od obsahu vzdelávania, cez financovanie a prípravu učiteľov až po kontrolu výsledkov a funkčnosti toho, čo škola žiakom poskytuje.

• Kedysi sme mali kvalitné školstvo, na úrovni doby, o tom málokto pochybuje. Nestratila sa kontinuita s tým čo bolo dobré?

Áno mali sme veľmi kvalitné školstvo a ak by sme dali bokom ideológiu tak sme v tej kvalite mohli zotrvať až dodnes. Američania, ktorí sú schopní všetko vyjadriť v číslach, prepočítali, že jeden dolár investovaný do vzdelania sa vráti devätnásťnásobne. My sme mali v minulosti ťažké obdobia, po vojne, v šesťdesiatych i sedemdesiatych rokoch, ale tie vlády, nech už boli akékoľvek, pochopili, že vzdelanie a príprava ľudí v školách je dôležitý faktor, aby sa postavila a fungovala ekonomika.

• Aké je podľa vás východisko z tejto nie veľmi ružovej situácie?

Treba zvyšovať vážnosť vzdelania počnúc legislatívou, kde sa zadefinuje, že vyššie vzdelanie musí byť vyššie ohodnotené finančne. Treba mať veľa trpezlivosti. Dnes v automobilkách zarábajú zamestnanci viac ako učitelia, pričom mnohí prešli možno len trojmesačným kurzom. Nie je v tom nepomer? Do diskusie ako by malo vyzerať slovenské školstvo v ďalších rokoch by sa malo zapojiť viac odborníkov, intelektuálov a ľudí, ktorí majú spoločenskú vážnosť. Chýba nám vízia školstva. Nemáme predstavu o tom, aké by malo byť školstvo o dvadsať-tridsať rokov. Fíni majú v parlamente výbor pre víziu rozvoja krajiny a na úlohách rozvoja spoločnosti vedy i vzdelanosti pracuje až dvesto prognostikov. Je dobre, že súčasný minister si uvedomuje zložitý stav slovenského školstva, že chce zaviesť zásadnú reformu, ale sám to urobiť nemôže – potrebuje podporu politikov aj podporu celej spoločnosti. A samozrejme, viac by sa mala mobilizovať intelektuálna špička národa.

• Ktosi dávno vyslovil peknú myšlienku: Ak nepoznáš svoju minulosť, ťažko môžeš premýšľať o budúcnosti. Z pedagogického prostredia vzišla požiadavka, aby sa zvýšil počet hodín dejepisu, lebo jedna hodina je málo. Súhlasíte s tým?

Pravdaže. Ako je matematika gruntom pre oblasť prírodných vied, tak je dejepis základnou disciplínou pre oblasť spoločenských vied. Pred nejakým časom som spustil pre žiakov základných a stredných škôl projekt Poznaj svoju minulosť alebo pátranie po predkoch. Hlavnou myšlienkou bolo, aby žiak pochopil ako sa vyvíjal život jeho rodiny, jeho predkov. Jednoducho, išlo o to, dať mu podnet na premýšľanie o minulosti svojho rodu, svojho národa, ale aj o budúcnosti. Myslím si, že to nám dnes chýba, málo premýšľame o sebe, o svojej budúcnosti, málo o tom hovoríme, málo snívame.

(pripravil Ľudovít Števko 2017)