Hodnoty, ktoré dáva iba rodina

Mgr. Slavomír Zoch, riaditeľ Vinárskej a ovocinárskej školy v Modre.

Bez toho, že by sme si to neraz uvedomovali sa v našich rodinách správame a konáme podľa našej rodinnej tradície a zvykov. Od svojich rodičov dostávame do vienka nielen svoj život, ale aj ich spôsob prístupu k životu, k tradíciám, hodnotám. O tejto téme, ale aj ďalších zaujímavých otázkach sme sa pozhovárali s Mgr. Slavomírom Zochom, ktorý je nasledovníkom slávnych predkov zo slovenskej histórie ale súčasne aj riaditeľom Strednej odbornej školy vinársko-ovocinárskej v Modre.

Celý život pracujete v školstve na poli výchovy a vzdelávania mladej generácie. Čo vás priviedlo na cestu kultivácie mladých ľudí?

Ak čakáte odpoveď, že som od mladosti túžil vychovávať a vzdelávať mládež, tak vás musím sklamať. Ako väčšina adolescentov som dlho váhal a premýšľal nad životnou dráhou. Za mňa rozhodla genetika. Pochádzam z rodu, ktorý dal Slovensku veľa dobrých učiteľov a kazateľov. A tak prozreteľnosť ma poslala na cestu, na ktorej konci je človek.

Patríte k služobne najstarším riaditeľom strednej školy na Slovensku. Do funkcie si vás zvolili vaši kolegovia v roku 1991. Nedávno vás v tejto pozícii potvrdili. Ako sa dnes žije riaditeľovi školy?

Myslím si, že väčšina riaditeľov sa snaží posunúť svoju školu dopredu, zvýšiť úroveň vzdelávania, materiálne dobre zabezpečiť vzdelávací proces, vytvoriť vhodné podmienky pre prácu učiteľského i žiackeho kolektívu. Nie každému sa to podarí. Vplýva na to veľa faktorov. Raz je to politická klíma, inokedy ekonomické problémy, alebo personálne nedostatky. Na „mojej“ škole pôsobím 35 rokov. Prežil som obdobie budovateľské, ale aj časy ťažké. Myslím si, že sa mi spolu s mojim kolektívom podarilo vybudovať peknú modernú vzdelávaciu ustanovizeň. Tak ako je z roka na rok náročnejšia práca učiteľa, tak stále ťažší aj život riaditeľa odbornej školy. Zápas s normatívnym financovaním, zápas o kvalitného žiaka, zápas o dobrého učiteľa berie silu aj nám, ktorí máme dlhoročnú skúsenosti.

Vaša škola je jedinečná v skladbe odborov štúdia, ale aj svojou dlhoročnou tradíciou a dobrou prajnou študijnou klímou. V bratislavskom regióne, ale aj z celoslovenského hľadiska je jedinečná a aj vďaka jej práci má Slovensko výborných vinohradníkov, vinárov, ovocinárov. Dostáva sa jej aj náležitej pozornosti zo strany zriaďovateľa, mesta, regiónu?

Sme jediná škola svojho druhu na Slovensku. Každý čo niečo vo vinárskom svete znamená je našim absolventom. Škola má 135 ročnú tradíciu. V poslednom volebnom období sa náš zriaďovateľ – BSK ku škole správa s pochopením uvedomiac si, že našim kvalitným vínom, ktoré produkujú naši absolventi reprezentujeme nielen Modru, bratislavský región, ale aj celé Slovensko.

Narodili ste sa v Podlužanoch pri Bánovciach nad Bebravou, pochádzate zo slávnej Zochovskej rodiny. Čo to pre vás znamená?

Ako mladý človek som vedel, kto boli moji predkovia, no neprikladal som tomu veľký význam. V posledných desaťročiach príslušnosť k tomuto rodu bol pre mňa skôr záväzok.

K najslávnejším vašim predkom patrili i pedagógovia, prvý bratislavský župan bol taktiež Zoch…

Manželka pochádza z dolného Liptova, čo je na Oravu veľmi blízko. Aj toto leto som sa počas prázdnin vybral s kyticou kvetov do Jasenovej, rodiska a pôsobiska mojich predkov. Tam nad dedinou pod korunami obrovských stromov odpočívajú na cintoríne v tichu obklopených krásnou prírodou. Sám sedím pri hroboch a premýšľam čo všetko o nich viem, predstavujem si ako tu žili, pracovali, tvorili. Nikdy by sa nedostali ďalej bez vplyvu a podpory rodiny, múdreho vedenia svojich rodičov a vzájomného povzbudzovania.

Svoju misiu som mal začať hádam za kopcom vo Veličnej, kde pôsobil ten, ktorého pokladáme za prvého významnejšieho zakladateľ rodu. 49 rokov pôsobil Pavol Cochius (*1768 +1852) ako rektor veličianskej školy. Za jeho pôsobenia škola prekvitala a prakticky všetci vtedajší oravskí vzdelanci prešli základným vzdelaním u Cochiusa. Vyučovanie malo dobový osvietensko – humanistický charakter. Za dlhoročnú učiteľskú činnosť bol v roku 1845 cisárom vyznamenaný strieborným krížom s korunou. Mladí bratislavskí štúrovci ho pozdravili oslavnou básňou. Jeho ôsmym synom bol ten pri hrobe ktorého sedím – Timotheus Cochius (1815-1865). Prvé vzdelanie nadobudol doma v otcovej škole. Lýceum študoval v Kežmarku, Banskej Štiavnici a potom so skupinou štúrovcov na Bratislavskom lýceu. Od začiatku sa priatelil s Ľudovítom Štúrom, svojim vrstovníkom a stal sa jeho pravou rukou. 24. apríla 1836 ako tajomník Spoločnosti sa zúčastnil pamätnej schôdzky na Devíne, kde predniesol revolučne znejúcu vlastnú báseň. Prijal meno Ctiboh a začal používať meno Zoch. V roku 1837 bol vysvätený za kňaza a bol zakladateľom spolku Tatrín. Niekedy s úsmevom uvažujem nad tým, že medzi prvými „zradil“ Štúra v tom, že sa oženil. Na druhej strane ak by dodržal sľub z Devína, nebolo by ďalších osobností z tejto rodiny. V revolučných rokoch 1948 – 1849 organizoval slovenských dobrovoľníkov do národného povstania. Popri Hurbanovi a Kuzmánym bol jednou z najčelnejších postáv tzv. patentálnych bojov. Za túto činnosť bol košútovcami odsúdený na smrť a odvlečený do Rumunska. Našťastie sa situácia upokojila a po trojmesačnom väzení k poprave neprišlo. Ctiboh mal štyroch synov. Dvoch starších Branislava a Cyrila a dvoch mladších Pavla a Stanislava. Na ich výchovu malo mimoriadny dopad prostredie v ktorom žili. Otec bol v neustálom osobnom a písomnom styku so Štúrom, Hodžom, Hurbanom, Kuzmánym, Chalupkom, Moyzesom, Kalinčiakom, Matuškom a ďalšími. Otec sa plne venoval synom. Najstaršieho Branislava (*1843 +1921) chcel rád dať na štúdiá, ale z prostredia chudobnej oravskej fary sa to nedalo. Vyučoval aj iné deti z bohatých rodín. Po dvoch rokoch prípravy sa predsa len rozhodli dať Braňa študovať na gymnázium do Banskej Bystrice. Otec jeho študijné kroky prísne sledoval prostredníctvom listov, dával mu rady o zdraví a učení, o šetrení peniazmi, o tom ako sa správať k ľuďom. V každom liste vyžadoval vyúčtovanie. Braňo cez školy v Banskej Bystrici, Těšíne, Šoporni, Levoči a Erlangene sa vypracoval na významnú pedagogickú osobnosť slovenskej a európskej pedagogiky. Pre svoju všestrannosť dostal označenie polyhistor. Bol zvolený za profesora prvého slovenského evanjelického a.v. gymnázia vo Veľkej Revúcej. Vyučuje fyziku, matematiku, chémiu, meteorológiu, telesnú výchovu, biológiu, astronómiu. Píše prvú slovenskú učebnicu fyziky, prvú učebnicu telesnej výchovy. Projektuje novú budovu gymnázia a pomáha pri jej výstavbe. Organizuje kultúrny život nácvikom divadelných hier. Po zatvorení slovenských gymnázií odchádza k južným Slovanom. Je riaditeľom postupne na gymnáziách v Sarajeve, Osjeku, Petrini. Dodnes sa v Chorvátsku učí matematika podľa dr. Zocha. Ako profesor v Revúcej po smrti svojho otca zobral na štúdiá aj svojich mladších bratov Pavla a Stanislava a tak isto Bencúra (Kukučína), ktorého by asi Slovensko bez ich pomoci nepoznalo. Kukučín život v Jasenovej a život farára Zocha opisuje v knihe „Bohumil Valizlosť Zábor“. Ako penzionovaný s rodinou sa uchýlil do Modry k bratovi Pavlovi, ktorý bol farárom a zakladateľom sirotinca. Pomáha pri výchove a vzdelávaní sirôt až do smrti. Pochovaný je v Modre. Jeho brat Cyril bol po otcovi farárom v Jasenovej, žiaľ mladý zomrel a je pochovaný vedľa otca.

Po odchode z cintorína navštevujem rodný dom Martina Kukučína (Bencúra), ktorý je vedľa fary a kostola. Stále vo mne rezonuje myšlienka ako asi vyzerala Jasenová pred 150 – 170 rokmi. Mladšieho brata Pavla (* 1850 +1907) do 15 rokov učil otec doma, potom odišiel na štúdiá za bratom do Veľkej Revúcej, neskôr do Prešova a teológiu študoval vo Viedni a Lipsku. Nemohol by študovať bez podpory rodiny, najmä svojich bratov. Bol farárom v Modre, idúc v šľapajach otcových a bratových nielen ako farár, ale aj ľudovo výchovný pracovník a publicista. Modra sa stala centrom politickej aktivity na začiatku nového storočia. Zomrel náhle, pochovaný je vedľa Ľ. Štúra. Pre mňa je v tom kus symboliky, uznania snahy „ Zochovského“ rodu pre náš národ.

Posledný, najmladší zo štvorice synov štúrovca Ctiboha je Stanislav (*1852 +1911), bol to môj pradedo. Bol učiteľom v Cerovom, ktoré povzniesol po stránke vzdelania ale i hospodársky. Bol včelárom, štepárom, bojoval proti pijanstvu. Školským dozorcom bol obvinený z proti vlastenectva, pretože odmietol vyučovať po maďarsky a po 30 rokoch úspešného pôsobenia bol ako 56 ročný predčasne penzionovaný. Mal štyri deti Samuela, Gustáva, Elenu (manželka Martina Rázuca) Martu (manželka Repáša).

Dr. Sámuel Zoch (*1882 +1928) študoval v Banskej Bystrica, Šoporni a vo Viedni. Po smrti svojho strýka Pavla bol zvolený za farára do Modry. Postaral sa o dobudovanie sirotinca. Tesne pred prvou svetovou vojnou pôsobil ako politický buditeľ. V roku 1918 sa stal prvým slovenským bratislavským županom. V roku 1919 biskupom ev. a. v. cirkvi Západného dištriktu. Pričinil sa o konsolidovanie politických i cirkevných pomerov v Bratislave a na západnom Slovensku. Zúčastňoval sa aktívne politického života v Československu ako poslanec národného zhromaždenia za agrárnu stranu. Bol osnovateľom martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Istý čas mu robil kaplána švagor Martin Rázus. Keďže „Zochovcom „ zomrel jediný syn, stal sa podporovateľom chlapca zo sirotinca Jána Čieteka – Smreka. Žiaľ, pre Modru a celé Slovensko zomrel mladý po zákernej chorobe.

Gustáv Zoch (*1884 +1924) môj dedko, študoval u svojho strýka na gymnáziu v Chorvátskej Petrinji, potom v Šoporni a teologickú fakultu v Bratislave. Bol zvolený za kňaza v Lubini. Okrem cirkevných aktivít bol činný aj publicisticky. Napísal okrem iného aj ľudovo výchovnú drámu „Z otroctva k slobode“, ktorá sa po prevrate hrávala v ochotníckych divadlách. Za Uhorska bol prenasledovaný, ako politicky nespoľahlivý Slovák. Zomrel tiež ako mladý pri operácii žlčníka a pochovaný je na modranskom cintoríne.

Poteší ma, keď si občas niektorá inštitúcia z titulu výročí narodenia, úmrtia, alebo historickej udalosti zviazanej s týmito ľuďmi spomenie na ich nezištnú národno-osvetovú prácu. Myslím si, že si to zaslúžia.

Pestuje sa vo vašej rodine úcta k dejinám rodu a predkom?

Mladí členovia našej rodiny poznajú svoje korene, poznajú rodokmeň, ktorý patrí medzi najstaršie na Slovensku a bez ohľadu na stratu voľného času začal rodokmeň tvoriť akademik Stanek, ktorého matka bola členkou tejto rodiny (rodokmeň – www.zoch.szm.com).

V našej spoločnosti si stále nectíme svojich predkov, významné osobnosti slovenského národného života ako iné národy. Čím to podľa vás je?

Naša spoločnosť by potrebovala viac osobností ako je prof. Matúš Kučera, ktorí by tak pútavou formou dokázali vysvetľovať naše dejiny. Dejiny síce od čias Veľkej Moravy bez kráľov, ale s výrazným podielom na dotváraní dejín Uhorska. Po vypočutí jeho zapálených prednášok, alebo po prečítaní jeho nádherných kníh o našej histórii aj ten najzakomplexovanejší Slovák získa pocit hrdosti. Na školách je potrebné aby pracovali zapálení, odborne fundovaní učitelia, aby sa žiaci tešili na hodiny dejepisu a aby vysvetľovali aj iným že my Slováci od pradávna patríme do európskeho priestoru po každej stránke.

Ale vráťme sa späť k vášmu pedagogickému pôsobeniu. Aká je dnešná mládež, akí sú mladí ľudia s ktorými pracujete? Sú iní ako tí, s ktorými ste pracovali trebárs pred dvadsiatimi rokmi?

V jadre dnešná mládež nie je zlá, treba s ňou však viac pracovať. Učiteľ musí veľa krát suplovať rodičovskú pozornosť, korigovať zle postavené výchovné programy najmä komerčných médií. Veľa zla vo výchove prináša zle pochopená demokracia. Žiaci do školského prostredia prinášajú nesprávne názory na výchovu získané od svojich rodičov. Učiteľ má veľmi nízke spoločenské postavenie, z čoho vyplýva neúcta rodičov k učiteľskému stavu. Stávajú sa prípady, keď prichádza aj k fyzickej inzultácii učiteľa rodičom, čo sa pred 20. rokmi takmer nestávalo. Dnešný učiteľ musí byť vo väčšej miere pedagóg a psychológ ako kedysi. Ak nedisponuje týmito danosťami je pri svojej práci stratený a nešťastný.

Majú súčasní rodičia dostatok času na výchovu svojich detí?

Niekedy sa pristihnem aj sám, že sa vyhováram na nedostatok času. Nebýva to vždy pravda. Všeobecne ľudia sú viac stresovaní, niektorí psychicky, niektorí fyzicky unavení a potom strácajú záujem o ďalšie aktivity. Uspokoja sa so sledovaním bezcenných televíznych programov popretkávaných nervy drásajúcimi reklamami. Je potrebné sa premôcť, nájsť si čas na rozhovor so svojimi deťmi, hľadať vzájomnú dôveru, podporu. Veď deti sú to najcennejšie čo máme a prečo žijeme. Treba do nich od malička vštepovať trvalé ľudské hodnoty, bez ktorých ľudstvo nie je schopné ďalšieho pokroku.

Okrem toho, že v školstve pracujete vy, pracuje v tejto oblasti aj vaša manželka. Netrpeli tvrdou výchovou pedagógov vaše dve dcéry?

Nielen moja manželka, ale aj iní členovia rodiny. Matka učila takmer 50 rokov, obidve tety boli tiež učiteľky. Bratranec je podobne ako ja riaditeľ strednej školy, sesternica je stredoškolská učiteľka. Kolegovia mi niekedy hovoria „Ty máš šťastie, máš dobré dcéry“. Pri výchove detí šťastie zohráva len malú úlohu, áno prostredie môže tiež zamiešať výchovné karty. Myslím si, že u nás nebola vôbec tvrdá výchova pedagógov. Boli len jasne stanovené pravidlá hry, čo bolo potrebné vzájomne rešpektovať. Manželka je dobrý pedagóg, dievčatá ju milujú, radia sa s ňou denne o každej životnej situácii. Nikdy na nich nezvýšila hlas, doma bola vždy pohoda a každý sa domov tešil.

Aké princípy v rodinnej výchove preferujete, ktoré hodnoty vo výchove vyznávate?

Základom dobrých rodinných vzťahov je absolútna dôvera, ktorú treba budovať od najútlejšieho veku. Treba si na seba nájsť čas, vypočuť jeden druhého, naučiť sa počúvať, zdôveriť sa s problémami, hľadať spoločné východiská z ťažkých životných situácií, ktoré občas každého postihnú. Nebyť egoistický, naučiť sa so všetkým v rodine rozdeliť, nebáť sa dať najavo radosť z úspechu druhého, povzbudiť sa navzájom. Nekupovať si náklonnosť detí peniazmi. Málo kedy peniaze niečo vyriešia, radšej učiť od malička poznávať cenu peňazí a vážiť si každého kto k nim príde poctivou prácou.

Keďže ste už aj starým otcom, ako vidíte svoje poslanie a poslanie starých rodičov všeobecne dnes vo vzťahu k vnúčatám?

Niekde som čítal, že starí rodičia a vnúčatá majú spoločného nepriateľa – rodičov. Rád to hovorím ako žart, keď rozmaznávam svoje vnúčatá. Mám k tomu malý sklon. Manželka k nim pristupuje presne tak, ako ku svojim deťom. Žijeme dobu kedy malé deti majú „málo starých rodičov“. Vidím to v škole. Veľmi veľa detí žije v neúplných rodinách, alebo v rodinách, ktoré majú moje, tvoje a ešte spoločné deti. A tak moc by dnešná rodina potrebovala starých rodičov. Ich lásku, pozornosť, potrebovala by mnohokrát ubolená detská duša láskavého „lekára“. Žiaľ nie je veľa malých detí, ktoré majú po ruke láskavú starú mamu, alebo starého otca.

Ako slávite v rodine Vianoce, ktoré tradície a zvyky máte? Sú niektoré spojené aj so životom vašich predkov?

V detských rokoch, aj keď matka bola učiteľka, chodili sme na štedrý večer do kostola. Keď som začal dospievať počas slávnostnej atmosféry v čase zamýšľania sa nad životom som si predstavoval, čo asi pred rokmi v tomto kostole kázali moji predkovia – dedo, strýko, prastrýko. Neskôr, keď som si založil rodinu, Vianoce sme často trávili na Liptove u veľmi dobrej svokry v kruhu rodiny, po návšteve kostola s veľmi dobrými jedlami typickými pre tamojší kraj.

Čo by ste želali sebe, svojej rodine, ostatným slovenským rodinám na Slovensku do Nového roku?

Všetkým bez rozdielu najmä zdravie. V našej rodine sme nikdy nikomu nič nezávideli. No dnes s pribúdajúcimi rokmi začínam závidieť – závidím len jedno, závidím zdravie. Všetkým prajem mier, prácu, spokojnosť. Prajem všetkým aby sa čo najčastejšie stretávali v rodinnom kruhu, aby sme si na Slovensku čo najdlhšie udržali pekné rodinné vzťahy. Aby sme z iných kultúr preberali len to pozitívne. Prajem Slovensku, aby v ňom žili šťastní ľudia, aby bolo čo najmenej bezdomovcov, nezamestnaných a žiadne deti so smutnými detskými očkami.

(Ľubomír Pajtinka, december 2009)