Deti potrebujú veľa lásky a trpezlivosti.

Mgr. Katarína Sedmáková, Zlatý Amos 2014

Učiteľská profesia je jednou z najťažších a súčasne najdôležitejších v každej spoločnosti. Prinášať ľuďom nové vedomosti, učiť, motivovať, ukazovať krásu poznávania a dobrodružstvá objavovania je mimoriadne zodpovedná úloha. Hovorí sa, že ročne vznikajú a súčasne zanikajú desiatky druhov povolaní. Iba učiteľská profesia je večná.

V Historickej radnici v centre Košíc sa zišlo v tomto roku 20 finalistov ankety Zlatý Amos, aby zabojovali o titul najobľúbenejšieho slovenského učiteľa . Cieľom projektu je predovšetkým popularizácia učiteľov, ktorí podľa hodnotenia žiakov významne prispievajú k vytváraniu kvalitného vzťahu medzi žiakmi a učiteľmi. Týmto podujatím organizátori prispievajú k tradícií oceňovania učiteľov za aktívnej účasti žiakov. Anketa vyzdvihuje vzťah medzi žiakmi a učiteľmi. Vedie žiakov k tomu, aby ukázali celému Slovensku svojich učiteľov, ktorí im dávajú do života nie len vedomosti, ale aj dobrú výchovu. Žiaci sú vďační svojim učiteľom a my ako organizátori sa snažíme ich vďaku ukázať verejnosti a oceniť ich snaženie.

Titul Zlatý Amos 2014 v ôsmom ročníku ankety o najlepšieho učiteľa si v pondelok večer v Košiciach vybojovala učiteľka Mgr. Katarína Sedmáková zo Strednej odbornej školy na Ostrovského ulici v Košiciach. Víťazke zablahoželal aj minister školstva, vedy, výskumu a športu SR Dušan Čaplovič, ktorý v príhovore ocenil prácu všetkých pedagógov na Slovensku. Vzdal hold učiteľskému povolaniu a najmä tým učiteľom, ktorí šíria humanizmus a sú skutočnými osobnosťami a vzormi pre deti a mládež. Novú pedagogickú kráľovnú uviedol na scénu Igor Timko, ako tvár Zlatého Amosa.

Čo myslíte, čím ste si získali svojich žiakov, ktorí vás do súťaže prihlásili?

To by bola samozrejme otázka skôr pre moje deti. Robím svoju prácu rada a možno to cítia. Teda dúfam … 

Zdá sa, že zmes náročnosti, prísnosti, spravodlivosti, korektnosti, empatie, dobrej nálady a humoru na nich dobre vplýva. A pokiaľ je niečoho viac ako treba, je dobré dať žiakom priestor to vyjadriť, aby sa zase mohlo všetko vrátiť do správnych koľají.

Čo pre vás toto ocenenie znamená?

Dostať takéto prestížne ocenenie je samozrejme pre mňa veľká pocta, teším sa z neho a veeeeeeľmi si ho vážim. Je to však výhra najmä mojich detí. Bez nich by som nebola tam kde dnes som. A bez mojich kolegov tiež nie. Všetkým moc ďakujem. Ocenenie je zároveň pre mňa veľmi zaväzujúce. Myslím, že sa mám ešte veľa čo učiť.

Po finále som mala dosť zmiešané pocity. Samozrejme radosť na jednej strane, no aj akýsi pocit nespravodlivosti v tom, že môže vyhrať len jeden. Najradšej by som rozdelila toto ocenenie medzi mnohých ďalších učiteľov, mojich kolegov. Účasťou na ankete Zlatý Amos som mala možnosť spoznať úžasných ľudí – učiteľov, z ktorých každý jeden by si zaslúžil vyhrať a jeho deti tiež. Sála Starej radnice v Košiciach bola počas tých dvoch dní 4.-5.5.2014, kedy prebiehalo semifinále a finále ankety Zlatý Amos, nabitá emóciami. To by som priala zažiť každému učiteľovi. Všetci bojovali za toho svojho NAJ – učiteľa. A keď mi po finále prišli gratulovať osem,- deväťročné deti ale aj staršie, ktoré samozrejme mali svojho kandidáta na titul, tak mi až hrdlo zvieralo. Hneď by som sa podelila, keby sa to dalo.

Súťaž vyzdvihuje prácu učiteľov i keď v samotnej praxi príliš dobre ohodnotení nie sú…Prečo stratili učitelia svoju spoločenskú prestíž?

Podľa Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj OCED je Slovensko na posledných miestach v rebríčku financovania školstva. Expertná skupina OECD v roku 2013 jednoznačne odporúčala zvýšenie platov pedagogických a odborných zamestnancov na Slovensku najmä v regionálnom školstve.

Kedysi boli učiteľ a farár dvaja najváženejší ľudia. Doba sa mení a ľudia tiež. Každá doba prináša so sebou svoje špecifiká, žiaľ nie vždy len pozitívne.

Mohli by sme diskutovať o tom, čo je horšie, či to, že učitelia nie sú primerane finančne ohodnotení, alebo to, že akoby stratili veľkú časť takej spoločenskej hodnoty a úcty. Je mi veľmi ľúto, že je to tak. Nie preto, že som učiteľka, ale preto, že si spoločnosť neuvedomuje aké je dôležité, aby dnešné deti a mladí ľudia dostali kvalitné vzdelanie. A to im môže poskytnúť len kvalitný pedagóg a odborník zároveň.

Pani Renátka Vádasyová ako riaditeľka ankety Zlatý Amos a občianske združenie ADEVYK ako hlavný organizátor, robia touto anketou pre učiteľov veľa. Opäť sa zviditeľňuje naša práca a dôležitosť toho, aby mali naše deti dobrých učiteľov, vychovávateľov, majstrov odborného výcviku.

Mali ste svojho obľúbeného učiteľa aj vy? Akých ste mali učiteľov?

Mala som veľa výborných učiteľov. Moja najobľúbenejšia učiteľka bola moja triedna – pani učiteľka Hambeková, ktorá ma učila vo 4.ročníku na základnej škole na ulici Za kasárňou v Bratislave prírodopis a telesnú výchovu. Ako bolo zvykom, aj ona mala u žiakov svoju prezývku – „Hambečka“. No ja by som jej tak nikdy nepovedala, pre mňa bola vždy pani učiteľka Hambeková. Prišlo mi to nedôstojné meno pre tak vynikajúcu učiteľku. Bola prísna, ale rozumela nám. Cítili sme, že nás má rada. Neviem aké mala vyučovacie a výchovné metódy, bola som dieťa a nevnímala som tieto veci. No fungovalo to.

Mala som veľa dobrých učiteľov, no myslím, že najlepšími učiteľmi mi boli moji rodičia. Sú to úžasní ľudia a veľmi si ich vážim a ľúbim ich. Dali mi do života najviac. Moja mamka mala okrídlenú vetu „keď niečo robíš, tak to rob poriadne“ a ocko zase hovorieval „rozhoduj sa srdcom, ale kontroluj ho rozumom“. Som im vďačná, že ma naučili nájsť si miesto v živote a byť spokojná a šťastná.

Chceli ste byť vždy učiteľkou?

Asi by ste čakali odpoveď, že som od malička mala posadených „plyšákov“ na posteli, zápisník v ruke, mamkyne lodičky na nohách a ockove okuliare na nose a moja najobľúbenejšia hra bola hra na pani učiteľku. No nie, nepamätám si, že by som mala takéto hry a neskôr ciele. Ja som skôr behala vonku, liezla na stromy, hrala v zime hokej a v lete futbal alebo basket s chlapcami.

No v škole som sa vždy dobre cítila. Ako dieťa som už po týždni prázdnin sedela doma na schodoch a pýtala sa kedy už skončia prázdniny a ja budem môcť ísť opäť do školy. Vždy som sa na školu veľmi tešila, 1.septembra ma rodičia nemuseli motivovať, aby som tam išla.

Na základnej škole sme so spolužiačkou skákali z lavice a chceli sme byť kozmonautkami. Aj keď – mne je nepríjemne aj na kolotoči . Chodila som aj do požiarnického krúžku, tak so zase chvíľu chcela byť požiarnikom. Priťahovala ma záhradná alebo bytová architektúra, dokonca som zvažovala venovať sa umeleckému sklu.

Dnes som rada, že som tie moje krátkodobé sny neuskutočnila. Moju prácu milujem a nevymenila by som ju za žiadnu inú 

Čo rozhodlo, že ste sa stali učiteľkou?

Plány do života som mala pôvodne iné. Mala som byť stavebnou inžinierkou, no ten odbor ma veľmi nezaujal a tak som po ukončení prvého ročníka na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave urobila prijímacie skúšky na Fakulte prírodných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Prijali ma a už ma to nepustilo. Ešte dnes si pamätám na moju prvú hodinu na pedagogickej praxi počas štúdia na vysokej škole. Možno sa to bude zdať niekomu čudné, no ja som nemohla večer zaspať od toľkej pozitívnej energie. A bolo rozhodnuté. Príde mi krásna a nákazlivá tá radosť zo života, ktorú deti a mladí ľudia majú.

Ako vysokoškoláčka som každé leto strávila ako vedúca v detských táboroch a v zime na lyžiarskych kurzoch ako inštruktorka. Trénovala som dievčatá basketbal popri štúdiu na VŠ, v soboty sme vstávali ráno pred piatou, aby sme stihli jediný autobus do Istebného alebo iného mesta, kde sme práve hrali vážny zápas žiackej basketbalovej ligy.

Keď vidíte to nadšenie detí a zápal, už Vás to nepustí…. a tak sa to dáko stalo. Zrazu bola zo mňa učiteľka. Bez plánu, no za to s o to väčším nadšením.

Ako dlho učíte?

Mám odučených 12 krásnych rokov.

Vyučujete matematiku, ktorá nepatrí k príliš obľúbeným predmetom v školách. Naozaj nie je obľúbeným predmetom?

Asi máte pravdu. Moja žiačka Pavla mi pred finále Zlatého Amosa povedala: „Pani učiteľka, vy máte len jednu chybu – učíte matematiku !“

Myslím, že žiaci sa matematiky boja. Vidia ju ako veľmi abstraktnú a exaktnú vedu. To ich podľa mňa desí. Tiež majú pocit, že ju nebudú potrebovať v živote. Častá je otázka „A na čo mi to v živote bude?“ Snažím sa im ukázať, že matematika v živote je bez toho, aby sme to my chceli alebo nechceli. Našou úlohou je jej len porozumieť.

Deti potrebujú vidieť zmysel učenia sa. Pracujeme s rôznymi motivačnými úlohami. Rozprávame sa o Zlatom reze a Fibonacciho postupnosti, o tom, či existuje nekonečno. Učíme sa, že ľudstvo nevie na všetky otázky odpovedať. Napriek tomu je dôležité neprestať sa pýtať.

Ak sa naučíme správnym úvahám, algoritmom a zručnostiam, budeme v živote ľahšie riešiť problémy, čítať tabuľky a grafy, ktoré nám prídu poštou napríklad z banky alebo poisťovne, budeme lepšie vyhodnocovať fakty a súvislosti, ktoré sa na nás v dnešnej rýchlej dobe valia zo všetkých strán a najmä sa efektívnejšie presadíme v konkurencii a uplatníme v pracovnom aj súkromnom živote. Matematika nás má naučiť spôsobu myslenia.

• Čo vám dáva práca so žiakmi?

Radosť do života. Táto práca ma napĺňa energiou. Tí, ktorí majú to šťastie, že sa tešia do práce, vedia o čom hovorím.

Každý deň sa teším do práce, teším sa na moje deti, na naše rozhovory, na ich nadšenie zo života, na ich zvedavosť, na možnosť ovplyvniť ich životy a stať sa na krátky čas súčasťou ich životov. Ak na Vás nezabudnú ani neskôr, to je len pridaná hodnota. Teším sa, keď vzbudím u žiakov záujem o látku, čo je niekedy v matematike ťažké. Teším sa, keď sa stretnem s bývalými žiakmi a žiačkami a oni neodvrátia hlavu, ale sa pristavia a porozprávajú. Teším sa, keď sa im darí a v kútiku duše dúfam, že sme sa o to pričinili svojou troškou aj my – učitelia.

Teším sa, keď sa deti neboja vyjadriť svoj názor, často sa učím aj ja od nich. Nútia ma sa neustále zdokonaľovať vo výchovných a vzdelávacích metódach a formách.

Neskutočne ma moja práca napĺňa.

Čo prevládalo vo vašich výchovných metódach, aké ciele ste preferovali a preferujete?

Už sa asi opakujem, no citát J. A. Komenského „Nič žiakovi nedávame, ak mu nedávame seba“ sa mi zdá byť najvýstižnejší.

S mojimi deťmi pracujem ako to cítim. Myslím, že potrebujú byť vypočuté, vedia oceniť úprimný záujem o ich problémy. Vediem ich k tomu, aby riešili problémy s rozvahou a chladnou hlavou. Snažím sa ich vychovávať k pokore a skromnosti, no zároveň v nich budovať zdravé sebavedomie a schopnoť sa presadiť. Rada so žiakmi diskutujem, učím sa tým aj ja, rozhovory s nimi ma neskutočne obohacujú.

Na hodine sa snažím nájsť rovnováhu. Som na nich prísna a kladiem nároky na ich výkony, no zároveň dbám na spravodlivé hodnotenie a rovnaké pravidlá pre všetkých. Pravidlá máme vopred stanovené, potom však vyžadujem aby sme ich všetci dodržiavali. Tak sa stáva, že dostanú aj zlú známku. Majú však veľa možností získať „lacnú“ jednotku alebo ako je už známe „veľké bezvýznamné plus“. Musia však preto niečo urobiť, vysvetliť učivo spolužiakom, vypočítať najrýchlejšie príklad, pohotovo správne odpovedať alebo nájsť učiteľovi na tabuli chybu (to je taká moja finta, aby dávali pozor ). Často chodia k tabuli dobrovoľne, hovoríme tomu „na jednotku alebo na nič“. Je to výhodné po vysvetlení nového učiva. Môžu hneď ukázať ako porozumeli učivu. Spoločne rozoberieme chyby a žiak bude klasifikovaný len ak chce. Odbúravame takto strach z matematiky a zároveň vychovávame k sebadôvere a odhadnutiu svojich síl. Je dôležité, aby žiaci z hodiny neodchádzali s pocitom krivdy. Preto majú priestor na vyjadrenie svojho názoru. Napríklad po rozdaní opravenej písomnej práce máme chvíľku na „reklamácie“. Aj ja som len človek a keď spravím chybu, je na čase ju priznať.

Na hodinách máme málo priestoru na dlhé rozhovory, preto sa snažím mojim žiakom venovať aj mimo vyučovania. Myslím si, že len ak žiaci odchádzajú zo školy s dobrým pocitom, môžeme očakávať, že s rovnakým pocitom na druhý deň prídu.

Hovorí sa, že učiteľ nemá veľa voľného času, ale keď sa nájde čo rada robíte, keď práve neučíte?

Aj keď neučím, neodchádzam hneď po poslednej hodine domov. My učitelia máme aj veľa inej práce. Zdá sa mi, že napriek tomu, že je doba digitálnych technológií, vypisujeme stále viac papierov . Okrem toho sa venujeme našim žiakom aj mimo vyučovania. Na krúžku Školské rádio Ostrov vymýšľame rôzne športové súťaže a kultúrne akcie pre ostatných žiakov školy, na krúžku Maturita z matematiky pripravujem maturantov na maturitnú skúšku a ďalšie štúdium na vysokých školách. Škála záujmových krúžkov na našej škole je skutočne veľká, žiaci si majú z čoho vyberať. Po večeroch opravujem písomky ako asi každý učiteľ alebo pripravujem ďalšie vyučovacie hodiny.

Veľmi rada cestujem a športujem – rada chodím plávať a cvičím pilates, prečítam si dobrú knihu. Rada trávim čas s mojím priateľom a rodinou. Rodičov a bratov s rodinami mám v Bratislave, tak keď to čas dovolí, cestujem krížom cez Slovensko, aby sme boli spolu. Milujem chodiť do divadla – na činohru, operu, muzikál, koncert.

S kamarátkami sa teraz chystáme na víkend do Vysokých Tatier, veľmi sa teším. Psychická hygiena je pre každého, nie len pre učiteľa, veľmi dôležitá.

Ste už skúseným pedagógom a určite môžete posúdiť, aký je súčasný stav v slovenskom učiteľstve, ako učí školstvo naše deti?

Súčasťou podpory vzdelanostnej ekonomiky na Slovensku by malo byť aj zabezpečenie dostatku učebníc pre základné a stredné školy. Pokiaľ viem, vysoké školy si odbornú literatúru zabezpečujú povinným publikovaním vlastných pedagógov a odborných zamestnancov.

Do vzdelania ako takého treba investovať oveľa viac finančných prostriedkov ako tomu je dnes. Učitelia sú síce vynaliezaví čo sa týka prípravy študijných materiálov a pomôcok, no nie všetko si dokážu sami zabezpečiť. Digitálne technológie, ktoré vládnu dnešnou dobou sú nákladné, mnohé školy si prilepšia zapojením sa do projektov financovaných Európskou úniou. Štát by mal nájsť prostriedky na to, aby vzdelanie našej mladej generácie bolo na výrazne vyššej úrovni. Naša mládež bude raz držať v rukách celú našu ekonomiku. Musíme ich na to pripraviť.

…. aj keď ja ten problém nedostatku v našom školstve vidím ako pozitívum aspoň v jednom, že naše deti učia učitelia nie pre peniaze, ale preto, že majú svoju prácu radi a venujú jej seba “.

Aký význam pripisujete v dnešnej dobe výchove a vzdelávaniu vy osobne?

Vzťah žiakov základných a stredných škôl k vzdelaniu je žiaľ pomerne zlý. Často sa im nechce chodiť do školy, majú malý záujem o vzdelanie.

Rodina a škola by mali pripraviť mladých ľudí na budúci plnohodnotný život. Na deti a mladých ľudí vplývajú vonkajšie aj vnútorné faktory. Formujú ich vzťahy medzi ľuďmi, v spoločnosti ktorých žijú a tak sa od nich učia rôznym návykom, návykom dobrým aj zlým.

Prostredie školy a teda aj učitelia a spolužiaci na nich vplývajú často krát viac hodín za deň ako ich vlastní rodičia, ktorí sú zamestnaní a majú veľa iných povinností. Niekedy sú v tejto „džungli“ vzťahov naše deti stratené. Zrazu nevedia čo je dobré a čo zlé. Za kvalitu vzťahu dieťa – rodič alebo žiak – učiteľ zodpovedáme my „dospeláci“.

Naše deti potrebujú blízkeho človeka, ktorému môžu dôverovať, ktorý ich vypočuje a keď treba poradí.

Naše deti potrebujú vzory, veľa sa učia pozorovaním a napodobňovaním. Je veľmi dôležité, aby vzťahy medzi žiakmi a učiteľmi boli pozitívne, plné dôvery. Výrazne ovplyvňujú ich vzdelávacie výsledky, správanie, vzťah ku škole, vzdelaniu, spolužiakom, ovplyvňujú celkovú klímu v škole a v triede. Správna výchova akceptuje žiaka ako osobnosť, rešpektuje jeho potreby, vedie žiaka k všestrannosti a harmónii, nenásilne tvaruje jeho charakter a hodnoty. Aj dobré vzťahy vytvárajú podmienky pre kvalitné vzdelávanie, získavanie vedomostí a zručností tak potrebných pre život.

Čo by ste vy v učiteľskej profesii zmenili, keby Zlatý Amos mal také kompetencie ?

V učiteľskej profesii ako takej by som asi nemenila nič. Je krásna práve tým, že je pestrá. Každý žiak je iný a každý sám sa ešte mení v čase. Takže neexistuje stereotyp v našej práci. Ako učitelia máme to privilégium pôsobiť na budúcu generáciu v jej najcitlivejšom období života. Musíme našľapovať veľmi opatrne a starostlivo zvážiť každý krok. Prídu k nám deti a odchádzajú dospelí ľudia pripravení na život.

Skôr by som si dovolila vysloviť želanie za všetkých učiteľov, aby bola atmosféra v škole príjemná, aby sa nám podarilo dosiahnuť, že deti budú chodiť do školy rady, lebo my im ideme oproti s otvorenou náručou.

Veľkou mierou sa môžeme o to pričiniť sami, no bolo by nám ľahšie, keby:

– sme mali menej žiakov v triede a mali priestor sa venovať individuálne každému z nich,

– sme mali viac času, ktorý by sme venovali skvalitneniu výchovno-vzdelávacieho procesu,

– sme nemuseli „naháňať“ učebné osnovy a mohli sme tempo prispôsobiť ich predpokladom,

– sme mali vybavenie škôl na lepšej úrovni a mohli poskytnúť žiakom častejšie zážitkové vyučovanie modernými metódami.

Aký je váš recept na úspešnú prácu so žiakmi?

Prácu so žiakmi, či už výchovnú alebo vzdelávaciu zložku, môžem ako učiteľ výrazne ovplyvniť budovaním dobrého vzťahu so žiakmi. Samozrejme je naša vzájomná interakcia ovplyvňovaná aj inými vplyvmi ako len prístupom učiteľa. Preto je budovanie vzťahu niekedy časovo náročnejší proces.

Myslím, že žiaci majú k učiteľovi taký vzťah, aký má vzťah učiteľ sám k sebe a svojmu životu. Významnú rolu hrá postoj učiteľa k vlastnej práci, jeho flexibilnosť a ochota sa prispôsobiť individuálnym potrebám žiakov vo výchovno-vzdelávacom procese, jeho spolupráca s rodičmi žiaka a spoločné riešenie prípadných problémov. Ak je učiteľ spokojný a vyrovnaný aj v súkromnom živote, prenáša tento pokoj a harmóniu aj do vzťahu medzi ním a žiakmi.

Snažím sa dať mojim deťom priestor na vyjadrenie ich názoru, veľa diskutujeme. Učím ich vyjadriť svoj názor tak, aby nikomu neubližovali a zvolili správnu formu ako názor prezentovať. Učím ich úcte voči sebe samým, lebo len vtedy môžu očakávať úctu od druhých. Učím ich pokore a skromnosti a zároveň schopnosti presadiť sa so zdravým sebavedomým. Učím ich, že ľahšia cesta nie je vždy tá správna cesta k dosiahnutiu cieľa.

Deti a mladí ľudia majú napriek svojej neskúsenosti úžasnú schopnosť intuitívne rozoznať dobro od zla. Myslím, že na výroku „Deti a zvieratá sa rodia dobré“ je veľa pravdy. V každom dieťati je talent, pozitívna energia, vôľa byť úspešný, a je len na našom profesionálnom majstrovstve nájsť to a podporiť. Keď dieťa pochopí, že to s ním učiteľ myslí dobre, otvorí sa a dovolí nám ho vychovávať a vzdelávať. Bez spolupráce dieťaťa nedokážeme nič.

Hodnotový svet dnešných detí je veľmi komplikovaný. Čo preferujete v jeho budovaní vo svojom pôsobení?

Niekedy počujeme od staršej generácie pohoršujúci povzdych „… ach, tá dnešná mládež!“ Myslím si, že mládež je obrazom spoločnosti, teda nás starších. Áno, je iná ako sme boli my. Presne tak, ako sme my iní ako boli naši rodičia. Nie je to prirodzené? Je predsa iná doba, máme iné tempo života, na naše deti vplývajú iné vonkajšie faktory. Dnešné deti to majú ťažšie ako to mali generácie pred nimi. Rýchly technický a digitálny rozvoj sa stal súčasťou ich života. Je zložitejšie sa rýchlo orientovať a hlavne presadiť sa v konkurencii. Hodnoty každého človeka sa tvoria v istej interakcii. Je úlohou rodičov aj školy pôsobiť na deti tak, aby bol ich rebríček hodnôt v poriadku.

Som si istá, že keď vychováme slušných a čestných ľudí, upevníme charakter našich detí, k tomu patrí aj ich hodnotový svet, ktorý im pomôžeme usporiadať, pozitívne to ovplyvní aj postoj našich detí k vzdelaniu a neskôr ich vzťah k práci. Veľmi dôležitú úlohu tu zohráva nielen škola, ale aj rodina, v ktorej deti vyrastajú.

Ako ste prijali reformu školstva, oslovila vás svojou filozofiou?

Myšlienku reformy vnímam veľmi pozitívne. Je to pre nás všetkých dlhý proces, ktorý vyžaduje veľa času a práce. Nedá sa však vzdelávať po stáročia rovnako. Nová doba prináša so sebou zmeny.

Školská reforma je posun najmä v oblasti cieľov vzdelávania. Namiesto tradičnej frontálnej výučby spojenej s memorovaním odovzdaných poznatkov, by sa mal klásť dôraz vo vzdelávaní na zážitkové vyučovanie, experimentovanie a aktívne učenie sa žiakov so získavaním kompetencií žiakov, teda schopnosti využiť nadobudnuté vedomosti, zručnosti a postoje žiakov pri riešení problémov a úloh z praxe.

Dnešná škola je iná, ako bola škola vašich rodičov. Ak by ste mohli ovplyvniť pokračovanie školskej reformy, čo by ste odporučili medzi zásadnými rozhodnutiami ako priority?

Určite by som odporučila pýtať sa učiteľov a riaditeľov škôl, zamestnávateľov, ľudí z praxe. Skôr ako budú vznikať nové školy, je potrebné zistiť aké zameranie by mali mať, akých odborníkov trh potrebuje. Reforma je nutná. Svedčí o tom aj vysoká nezamestnanosť mladých ľudí. V našom školstve mi chýba prepojenosť s praxou.

Učím na Strednej odbornej škole na Ostrovského 1 v Košiciach už deviaty rok. Žiaci po ukončení základnej školy a ich rodičia vyhľadávajú skôr gymnáziá, prípadne študijné odbory na stredných školách. Tu mi chýba previazanosť s praxou a potrebami trhu. Naša škola má momentálne výhradne študijné odbory, teda odbory končiace maturitou. Máme aj študijné odbory s odborným výcvikom. Na našej škole sa snažíme každý rok otvoriť odbory ako umeleckoremeselné spracovanie dreva, umeleckoremeselné spracovanie kovov, rovnako stavebné odbory. Žiaľ zo strany našich budúcich žiakov a ich rodičov je veľmi malý záujem o remeslá a nedarí sa nám naplniť triedu. Pritom je veľa detí, ktoré sú manuálne zručné. Možno až tak nevynikajú v cudzích jazykoch alebo matematike. Boli by v živote šťastnejšie, keby sa vyučili remeslu, ktoré ich baví. Je to podľa mňa veľká škoda.

Ak by štát vytvoril podmienky na to, aby mali podnikatelia záujem si vychovať svojich budúcich pracovníkov sami, som presvedčená, že by to využili. Podnikateľom by záležalo na tom, aby sa naši žiaci naučili čo najviac. Tým najlepším by mohli dať štipendiá, žiaci by praxovali u svojho budúceho zamestnávateľa a naučili by sa dobre svojmu remeslu. Nehrozila by im nezamestnanosť po ukončení školy, prípadne nekvalifikovaná zle zaplatená práca.

Keď naša spoločnosť vytvorí kvalitné podmienky pre živnostníkov, stanú sa z absolventov stredných odborných škôl neskôr zamestnávatelia, ľudia, ktorí budú ponúkať prácu a tvoriť hodnoty. Takže v konečnom dôsledku by z toho profitovala aj naša ekonomika.

Máte pred sebou svoje učiteľské sny? Čo by ste v tejto profesii chceli raz dosiahnuť?

Mojim želaním je, aby som mohla túto prácu ešte dlho vykonávať. Keď som v škole, cítim sa ako ryba vo vode. Nemám vysoké méty, želám si, aby som mala možnosť pozitívne ovplyvniť veľa mladých ľudí, naučiť ich nové veci a pripraviť ich na šťastný a plnohodnotný život, byť tu pre nich, keď to budú potrebovať. Snáď sa mi to trochu darí, tak nech to ešte dlho vydrží .

Čo by ste zaželali kolegom – učiteľom na Slovensku?

Želám všetkým kolegom:

– spokojnosť v súkromnom aj služobnom živote

– odhodlanie ďalej sa vzdelávať

– ochotu meniť sa a rásť

– odvahu prinášať nové metódy

– správne rozhodnutia

– dobré zázemie a klímu v škole

– dobré ohodnotenie

Všetkým učiteľom držím veľmi palce a želám im, aby im práca prinášala veľa radosti a úsmev na tvári každý deň.

Aký máte odkaz pre našich žiakov?

Želám vám, aby sa vám podarilo byť slušným a čestným človekom. Buďte vždy sami sebou, nestrácajte humor a odvahu. Žite tak, aby to stálo za to a aby vaši blízki boli na vás hrdí. My – vaši učitelia, sme na vás hrdí už teraz.

(Ľubomír Pajtinka 2014)