Rodina a domov sú stále najsilnejšie hodnoty.

doc. PhDr. Albín Škoviera, PhD. vysokoškolský učiteľ

Vyštudoval liečebnú pedagogiku po absolvovaní ktorej pracoval viac ako 20 rokov v diagnostických ústavoch a prevýchovnom zariadení pre deti ako liečebný pedagóg, vychovávateľ a riaditeľ. Viac ako desať rokov prednáša na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Predmetom jeho záujmu je dieťa vyrastajúce mimo biologickej rodiny v inštitúciách a náhradných rodinách a terapeuticko-výchovný systém práce v prevýchovných zariadeniach. Poskytuje supervíznu pomoc pre pracovníkov v detských domovoch i prevýchovných zariadeniach. Z tejto oblasti publikoval desiatky článkov doma i v zahraničí a napísal niekoľko monografií. Najznámejšie sú Dilemata náhradní výchovy (Praha: Portál, 2007) a Trendy náhradnej výchovy (Bratislava: Petrus, 2007). Odborník na výchovu a vzdelávanie, rodinnú výchovu, liečebnú pedagogiku doc. PhDr. Albín Škoviera, PhD.

Narodili ste sa v Bardejove, ale vyrastali ste v Čechách. Ako sa to celé zbehlo takto?

V Bardejove som sa narodil, keďže môj otec pôsobil na fare v malej dedinke Mikulášova, a tu bola najbližšia pôrodnica. Zhodou okolností slúžila v nemocnici rádová sestrička – vincentka – Albína. Po nej som dostal meno. V roku 1950 bola politickým rozhodnutím zakázaná gréckokatolícka cirkev, kňazi, ktorí neboli ochotní podpísať prestup na pravoslávie, išli do väzenia, alebo ich deportovali do neatraktívnych oblastí v Čechách.

Aké bolo detstvo v rodine gréckokatolíckeho kňaza, ktorý nemohol vykonávať svoje poslanie ?

Ako Slováci a „uniati“ sme boli na Vysočine menšina, čo posilňuje rodinnú kohéziu. Začiatky pobytu boli v období končiaceho stalinizmu, žilo sa nielen v strachu, ale aj vo vnímaní toho, kto nám môže ublížiť a kto je slušný človek. Stretávali sme zväčša so slušnými ľuďmi. Otec prešiel radom zamestnaní, vždy keď sa v nejakom trocha „udomácnil“, musel odísť na iné. Robil kŕmiča kráv, robotníka v mlyne, narovnával skrivené pilníky, koncom päťdesiatych rokov začal pracovať na psychiatrii ako ošetrovateľ. Mama šila oblečenie pre ľudí z okolia. Bývali sme síce na samote, v starej časti mlyna, ale bolo to, možno trocha paradoxne, miesto stretnutí s ľuďmi, plné života a úžasných podnetov. Žili sme veľmi skromne, ale nepociťovali sme to ako nedostatok.

Na jeseň 1963, za politického „odmäku“, sme sa vrátili na Slovensko.

Aké hodnoty sa pestovali vo Vašej rodine, aké bolo výchovné krédo vašich rodičov ?

Mama bola výborná kuchárka, ktorá vedela „z ničoho“ urobiť skvelé jedlá a starala sa o domáce teplo. Obed sme mali neskôr, okolo pol tretej, čakali sme na otca, kým príde z práce, každý deň sme sa stretávali celá rodina pri obede aj pri večeri. Jedným z pravidelných rituálov bolo večerné čítanie. Posadali sme sa na gauč a otec, aj vtedy, keď sme už vedeli čítať, nám čítal. Dobrodružnú, ale i klasickú literatúru. Napr. Cooprovho Posledného mohykána, alebo Sienkiewiczov román Púšťou a pralesom. Moji rodičia boli láskaví a dôslední, ktorí to, čo si mysleli hovorili a to, čo hovorili, žili. Temer nič ich nerozčúlilo, ale remeň visel pri peci. Mám dvoch starších a jedného mladšieho brata. Dvaja z bratov sú vysokoškolskí profesori. Ako úplnú samozrejmosť sme všetci vnímali hodnotu vzdelania. Jedna zo základných hodnôt bola pokora, s akou prijímali život. Napriek tomu, že sa museli 25 krát sťahovať, nikdy sa na svoj život nesťažovali. Možno aj preto sa dožili 98 a 93 rokov.

Kde sa zrodil váš vzťah k výchove, vzdelávaniu, ku školstvu?

Neviem, či sa zrodil. Viem, ale ako sa formoval. Nastúpil som, v roku 1972, ako liečebný pedagóg na „čerstvo zriadené miesto“ do Diagnostického ústavu v Košiciach. Mal som niekoľkonásobné šťastie. Nik presne nevedel, čo mám robiť, tak som si mohol sám vytvárať náplň práce, mal som múdreho riaditeľa Júliusa Matúša, ktorý odhadol, že sa do mňa oplatí „investovať“ a bol som na pracovisku, na ktorom, ak chceme, máme možnosť sa úžasne veľa naučiť. Postupne sa mi zdalo, že tým deťom v mnohom rozumiem. Že niekedy by stačilo ich chvíľu počúvať, podržať ich, dať im najavo, že nám na nich záleží a nemuseli sa dostať tam, kde sú. Dostával som množstvo listov od detí. Vnímal som, že to čo robím má zmysel. Pre deti i pre mňa. O čosi neskôr, v roku 1990 sa mi zdalo úplne logické, že budem viesť „diagnosťák“ v Bratislave. A o dvanásť rokov neskôr zasa prirodzené, že sa idem s tým, čo viem, podeliť s kolegami a študentmi na vysokej škole.

Akým ste boli žiakom? Mali ste dobrých učiteľov?

Určite som nepatril medzi tých vzorných. Nevyhol som sa občas nejakým problémom. Pokiaľ ide o školský výkon, tam nebol problém. Ale keď sa objavil nejaký „skvelý“ nápad… Možno aj preto celkom chápem problémové deti.

Mal som rôznych učiteľov. Ale absolútna väčšina z nich boli výborní pedagógovia a ľudia. Na základne, strednej i vysokej škole. Ponúkali nám obraz o svete, ktorý prekračoval rámec osnov.

Na ktorých a prečo si spomínate dodnes?

V 1. – 5. ročníku som chodil do jednotriedky. Učil nás p. Ježek. Stará škola. Zo všetkého vedel aspoň niečo. Od šachu, prácach na záhrade až po hranie na husle. Bol občas nervózny, ale mal nás všetkých naozaj rád. Veľmi si vážim, že mi po rokoch daroval jeden svoj obraz. V Havlíčkovom Brode to boli riaditeľ Med a učiteľ Jiskra. Dokázali moje „tvorivé výboje“, s ktorými iné učiteľky mali problémy, oceniť a podporiť. V deviatej triede, v Malej Vieske, to bol môj triedny Suša. Partizán, ktorý nikdy nerozprával o SNP. Bol mimoriadne kultivovaný a mal zmysel pre veľmi jemný humor. Na strednej škole v Košiciach to boli predovšetkým dve učiteľky. Naša triedna Schwarzová – Bayerová, nesmierne trpezlivá s našou mimoriadne náročnou triedou a Kaprálová – Oroszová, ktorá dokázala oceniť a rozvíjať našu tvorivosť. A na vysokej škole profesor Mátej, pri krorom som mal pocit, že mu záleží na každom z nás. A nezabudnem na jeden, žiaľ, aj dnes pravdivý výrok. „Naši bývalí priemerní a podpriemerní študenti o nás rozhodujú na úradoch.“

Ako sa pozeráte na súčasný stav slovenskej rodiny?

Rodina je len súčasťou širšieho prostredia. A preň je charakteristický hodnotový chaos a relativizmus, znížená odolnosť pri problémoch, praktický materializmus spojený s okamžitým profitom. Je to pre ňu veľmi náročné prostredie.

Ktoré najväčšie problémy má súčasná rodina?

Neochota byť zodpovedný za spoločné dobro rodiny, kariérizmus a egoizmus rodičov, nestabilita rodiny, vnímanie dieťaťa v rodine ako „plánovaného produktu“ a nie daru, viera v nové ideológie, osobitne feminizmus, ktorý v mene „novej rodiny“ v skutočnosti rodinu znevažuje a materstvo, ako jedinečnú hodnotu ženy, kladie do úzadia.

Rozumieme našim dnešným deťom? Čo ich najviac ohrozuje, ako sa majú brániť?

Keď mi raz jedna z našich dcér povedala: „Tati, ty mi nerozumieš!“, odpovedal som jej: „ Nie, ty nerozumieš mne!“ Chcem tým povedať, že v dobrej rodine by sa mali rodičia snažiť rozumieť deťom, ale aj deti rodičom. A v tých situáciách, keď tomu druhému nerozumieme (a opäť to platí, aj keď deti nerozumejú nám), dôverovať mu. Ak deťom naozaj záleží na nás rodičoch a nám rodičom na deťoch, nebudeme jeden druhému pôsobiť bolesť. Najviac ich ohrozujeme my. Tým, že nemáme úsmev, aby sme ich potešili, uši, aby sme ich vypočuli, slová, aby sme ich povzbudili, dosť lásky, aby sme ich pohladili a pritúlili. Tým, že to musia hľadať niekde inde, často v „pochybných zdrojoch“. Ak v nás tieto istoty majú, oveľa ľahšie odolávajú „falošným prorokom“.

Čo by sme mali robiť my, dospelí, aby deti zažívali naozaj pocity šťastia a lásky, aby sa stretávali čo najčastejšie s dobrom v rodine i škole?

Je to asi beh na dlhšie trate. Ale… Mali by sme žiť tak, aby si z nás deti mohli brať dobrý príklad. Mali by sme ich viesť k tomu, aby sa stali dobrými rodičmi. Mali by sme im sprostredkovať to, že skutočné šťastie je vždy spojené s inými ľuďmi a že nie je viazané na materiálny blahobyt. Frommovsky povedané: mali by sme ich naučiť, že je dôležitejšie byť ako mať.

Ako vnímate náhradnú rodinnú výchovu a jej miesto v našej spoločnosti?

Myslím si, že celý systém je vo vážnej kríze. Rozhodujúce slovo majú politicky zaradené novinárky a ideológovia, nie odborníci. Nechcú počuť iný názor, iba súhlas. Poznám skvelých náhradných i profesionálnych rodičov, ale aj takých, ktorí nikdy dieťa do starostlivosti nemali dostať. A dostali. Ukážkou zlyhania systému je posledný tragický prípad, keď 22 ročný chlapec dostal do starostlivosti tri deti a jedno jedenásťmesačné u neho zomrelo. On splnil zákonné podmienky, všetko sa dodržalo, len… V tomto veku má mať chlapec i dievča úplne iné priority. Hľadať si partnerku/ partnera, chodiť s priateľmi sa zabávať, cestovať. Aká je reálna motivácia profesionálneho rodiča, ak je toto jeho cesta k získaniu zamestnania? Najlepší záujem dieťaťa? Aký je systém, ktorý to podporuje? Druhý príklad: narastá nám trestná činnosť detí. Umiestňujeme ich do špecializovaných skupín v detských domovoch, ale tie nie sú odborne ani reálne koncepčne na takúto prácu pripravené. Navyše vychádzajú v tomto kontexte úplne z nevhodnej prehnane ochranárskej filozofie pomoci. Potom ich chceme dať v 17 rokoch do reedukačného centra na „prevýchovu“? Podmienky v detských domovoch sú neraz nadštandardné, ale temer úplne sme rezignovali na výchovu k hodnotám.

Pracovali ste v diagnostickom zariadení. Ako si spomínate na toto pôsobenie?

Už som spomínal, že diagnostický ústav (dnes centrum) je úžasná škola profesionality. Spolu s mojou biologickou rodinou a terajšou rodinou je to zdroj, bez ktorého by som nebol tým, čím som. Chodím tam ešte externe pracovať s rodičmi detí s poruchami správania, ale najmä preto, že mám tých ľudí rád. A mám pocit, že aj oni sú celkom radi, keď prídem.

Čo pre vás znamená vaša rodina?

Nikdy som nebol celkom domased. Myslím si, že sa však dalo na mňa celkom spoľahnúť. Že sme si našli, a nebolo to vždy úplne jednoduché, spoločnú cestu, na ktorej si veľmi dobre rozumieme a pomáhame si. A že si vieme odpúšťať. Rodina je pre mňa istotou.

Máte päť detí, to už je v dnešnom svete veľmi veľká rodina. Ako sa dá zvládať výchova takého veľkého počtu ratolestí?

Som rád, že sa pýtate na výchovu. Začnem, ale materiálne: Nikdy sme nemali všetko, ale vždy sme mali toľko, koľko sme potrebovali, dokonca i viac. S obľubou hovorím, že sme s mojou ženou ideálny pár – ona je šporovlivá a ja držgroš. Pokiaľ ide o výchovu – nedávno som čítal článok českej psychologičky Koubovej, ktorá hovorí: to, čo matka s jedným dieťaťom nestíha, s dvoma deťmi ako tak zvládne, s troma deťmi stíha už „ľavou zadnou“. Ak tvrdím, že od troch detí sa deti vychovávajú samé, nie je to metafora. Časť výchovy i zodpovednosti prechádza na nich. Oni si tvoria program. Nemusíme byť strážcami ich hier. Tie staršie dbajú o to, aby sme pri tom najmladšom (aj napriek nášmu pokročilému veku) dodržiavali približne rovnaké pravidlá, ako pri nich. Dve najstaršie deti nám neraz povedali: „Keby ste nás nemali, nemal by kto najmladšiu vychovávať“. Áno. Súhlasím. Dnes ale už skôr platí – keby sme nemali tú najmladšiu, nemal by kto vychovávať nás.

Aké miesto vo vašej výchove detí priraďujete vzdelaniu?

Vecne – štyri deti majú za sebou magisterské vysokoškolské štúdium (jedna aj PhD.), najmladšia je na magisterskom štúdiu na Filozofickej fakulte UK. Čo považujem za dôležitejšie je, že všetci na sebe ďalej pracujú. Možno ešte nemali toľko času, aby odborne obsiahli to čo ja, ale som presvedčený o tom, že majú minimálne toľko talentu, čo sa ušlo mne, ale sú oveľa pracovitejší.

Na akých hodnotách vychovávate svoje deti?

Spolupatričnosť, férovosť, dôvera, viera.

Čo by ste zaželali našim rodičom a učiteľom?

Rodičom želám viac odvahy pri výchove. Aby dokázali svojim deťom hovoriť nielen ÁNO, ale aj NIE. Viac dôvery vo vlastné pedagogické schopnosti, viac skepsy k výchovným radám všelijakých odborníkov. Viac úcty k sebe. Nielen dieťa má byť na „piedestáli“, ale rovnako tam patrí aj dobrý rodič. Nielen my sme tu pre deti, ale aj deti sú tu pre nás. Želám im, aby mali zo svojich detí radosť. Učiteľom želám, aby mali radi deti. Aby na nich čo najviac detí spomínalo tak, ako ja na svojich učiteľov. Aby im bolo jasné, že to najdôležitejšie, čo deťom dávame, nie je ani v štátnom, ani v školskom vzdelávacom programe.

(Ľubomír Pajtinka,2009 in: Rodina a škola)