Učiteľ merby.

Mgr. Dušan jedinák, námestník ministra školstva v rokoch 1991-2, učiteľ matematiky

Od začiatku júla 1991 do konca júna 1992 patril k novým (ponovembrovým) úradníkom na MŠMŠ v Bratislave. Z riaditeľa gymnázia v Topoľčanoch sa stal námestníkom ministra školstva pre základné a stredné školy. Mgr.Dušan Jedinák, ktorého pozná verejnosť ako zanieteného učiteľa školskej matematiky (počtov a merby) aj zberateľa i šíriteľa podnetných myšlienok zaujímavých osobností . Čitatelia Rodiny a školy ho poznajú ako verného spolupracovníka a nezištného prispievateľa na stránky nášho časopisu. Prinajmenšom tieto fakty nám dávajú podnet, aby sme sa s ním pozhovárali o výchove, vzdelávaní i učiteľskom chlebíku.

Spomeniete si ešte niekedy na svoje úradnícke pôsobenie? Ako ste vnímali vtedy fakt, že z učiteľa matematiky sa človek zrazu ocitne na ministerstve?

Áno, možno častejšie, ako by bolo vhodné. Vtedy to bol nečakaný skok do rozbúrených politických pomerov. Nedokázal som odmietnuť ponuku pre krátku úradnícku kariéru. Teraz to hodnotím ako poučnú stáž v búrlivých vodách riadenia príliš veľkej spoločenskej organizácie.

Na čo si spomínate z tohto obdobia najčastejšie? Čo vám dala táto skúsenosť?

Doučil som sa poriadne úradovať, operatívne pripravovať a spracúvať aj koncepčné materiály. Rok času je však na dlhodobé preukázateľné výsledky určite málo. Pochopil som úradnícky život i argumentovanie administratívnych pracovníkov. Boli tam takí, ktorí spolupracovali na potrebných zmenách školských pomerov, ale aj takí, ktorí smerovali len za svojimi osobnými záujmami. Bola to ešte revolučná doba.

Pamätám si, že ste často oslovovali celú pedagogickú verejnosť prostredníctvom Učiteľských novín, kde ste učiteľom i riaditeľom adresovali rad podnetov, výziev. Okrem iného ste apelovali na to, aby školy pracovali poctivo, čestne, otvorene, demokraticky. Asi to v tom čase patrilo k nástrojom otvorenej komunikácie….

Zodpovedná zmysluplná pedagogická činnosť by mala byť vždy ozdobou tých, čo sa nechajú označovať – učiteľ, učiteľka. Až doteraz si myslím, že učiteľstvo musí byť skoro nezištné poslanie a povolanie (platy učiteľov sú stále v porovnaní s inými VŠ vzdelanými zamestnancami pomerne nízke; o spoločenskom postavení radšej pomlčím). Byť pedagogickým pracovníkom je možno pre mnohých aj celkom príjemné a možno aj pohodlné zamestnanie. Didaktických fachmanov v školstve potrebujeme, ale lajdácki školometskí potrimiskári do moderných vzdelávacích inštitúcií asi nepatria (tých treba odkláňať už vo vysokoškolskej príprave budúcich učiteľov). „Jediným učiteľom hodným toho mena je ten, ktorý vzbudzuje ducha slobodného premýšľania a rozvíja cit osobnej zodpovednosti“ (J.A. Komenský).

V roku 1992, v čase vášho pôsobenia na ministerstve školstva, sme si pripomínali 400. výročie narodenia J. A. Komenského. S tým bolo spojených mnoho podujatí, ale aj vydavateľských počinov. Nemáte dojem, že sme potom akosi na Komenského pozabudli a dnes by ho bolo treba na mnohých miestach pripomínať denne?

Asi by sme v školskom prostredí mali konať viac v duchu Komenského, Pestalozziho, Montessoriovej a pod. Pedagogických vzorov sa nájde dosť, len je menej vidieť tvorivých nasledovníkov. Spoločensky pomerne málo zvýrazňujeme dlhodobé preukázateľné pedagogické úspechy v širšom kontexte v konkrétnom regióne. Odbory školstva síce pravidelne oceňujú svojich učiteľov, ale to často pripadá ako rutina. Asi tomu chýba prirodzený entuziazmus, čaro prekonaných nástrah, úprimnosť radosti z mimoriadnych okolností. Ale predsa, ešte od Komenského: „Nedopusť, aby ti zlí zabraňovali jednať správne. Ich chválou treba pohŕdať, na cti utŕhanie si nevšímať. Radšej byť od zlých nenávidený, než uctievaný… Nesľubuj, že vykonáš, nehonos sa, že si vykonal, ale ponechaj svojim skutkom, aby za teba hovorili… S temnotami netreba nijak zvlášť zápasiť, ak sa prinesie svetlo, pretože ustúpia sami od seba.“

Ako hodnotíte vývoj nášho školstva za posledných 25 rokov?

Mnohé školské činnosti sa valia (vtedy aj teraz) samospádom. To je možno niekedy aj výhodou. Ale to nie je systematický úspech a skutočná radosť. Málo odlišujeme celé spektrum rôznorodých okolností a merateľných porovnávaných výsledkov. Hlbokú zmenu koncepcie školského systému a preukázateľné pozitívne výsledky nedosiahne, len za štyri roky, žiadna mocichtivá vláda a jej často sa striedajúci ministri. Trvalé zmysluplné zmeny i koncepčné úpravy treba v školstve dohodnúť , spoločensko-politicky, komplexne a súvislo, odbornou garanciou, dopredu aspoň na 12-16 rokov.

Aký význam pripisujete výchove a vzdelávaniu v spoločnosti?

Najprv stručné a výstižné definície: „Výchova je zámerná a sústavná pomoc človeku, aby samostatným a harmonickým uplatnením všetkých svojich vlôh sa rozvíjal na ušľachtilú mravnú osobnosť… Cieľom výchovy je predovšetkým vypestovať zmysel pre hodnoty a ich systém… Vzdelanie je pestovanie všetkých schopností človeka, duchovných i mravných, aj telesných“ (D. Pecka).

Všetci dobre vieme, že výchova a vzdelávanie sú pre ľudskú spoločnosť nenahraditeľné. Na svete nie je nič dôležitejšie a bohatšie ako ľudská osobnosť a jej intelektuálna i technologická tvorivosť. Výchova a vzdelávanie majú byť trvalým súzvukom zdôvodnených zmysluplných aktivít a precíteného tvorivého ľudského záujmu.

Je Slovensko vzdelanou krajinou s dobrým školským systémom? Čo nám k tomu chýba?

Máme asi to, čo si zaslúžime. Možno sa nedajú príliš rýchlo odstraňovať hlboké nedostatky a škody napáchané dlhodobou jednotnou bezkoncepčnosťou. Malo kto vie, ako sa funkčne „presádzajú“ rôzne školské systémy medzi rozličnými krajinami. Zdá sa mi, že treba bezodkladne vytvoriť kvalitné štandardy výukových cieľov a pravidelne zohľadňovať ich objektívne výsledky pre pravidelné transformačné opatrenia. Krajiny s úspešnými školskými systémom sa vyznačujú aj tým, že ich predstavitelia a osobnosti verejného života majú s rodičmi, učiteľmi a žiakmi spoločné presvedčenie o nenahraditeľnom význame efektívneho vzdelávania i výchovy. Nezabúdajme, že pri dodržiavaných právach žiakov a povinnostiach učiteľov sú oprávnené aj práva učiteľov a povinnosti žiakov.

K vašim záľubám patrí zbieranie zaujímavých informácií o živote a diele známych osobností a ich výrokov. Čo vás k tomu inšpirovalo?

Pravdepodobne vyučovací predmet, ktorý som vyštudoval a dlhodobo aj praktikoval. V ňom sú dôležité axiómy, definície, štruktúrované tvrdenia i logické zdôvodnenia. Tak ich hľadám aj v myšlienkach významných osobností. Rád si podnetné citáty nielen vyberám, ale aj „vnucujem“ iným. Chcem sa nimi trafiť do zmysluplnej podstaty ľudského života.

Majú Slováci radi múdrych ľudí a múdre myšlienky?

Niektorí roduverní Slováci, aj šarmantné Slovenky, určite áno.

V posledných rokoch sa v Európe i u nás znižuje hodnota rodiny, ako ju poznáme dlhé desaťročia a storočia. Ako sa pozeráte na tento trend?

Je mi z toho smutno. Neuvedomujeme si dlhodobé ničivé dôsledky popretia základných princípov ľudského spolužitia v prirodzenej láskyplnej rodine. Pripomeniem iba slová L.N. Tolstoja: „Láska je len vtedy skutočnou láskou, ak človek obetuje pre druhého nielen svoj čas, svoje sily, ale až keď nasadí všetko, aj svoj život. Iba tým, že existuje takáto láska v ľuďoch, sa udržuje tento svet… Šťastný je ten, kto našiel šťastie v rodine.“

Na ktorých hodnotách by sme mali u nás budovať výchovu i život budúcej generácie?

„Každý má žiť a konať s plnou zodpovednosťou voči sebe samému, voči svojim deťom a voči spoločnosti. Každý má vidieť svoj život v určitom historickom kontexte a niesť zaň zodpovednosť .„ [J. Seifert (1901–1986), český básnik].

Aký by mal byť dobrý učiteľ? Máme u nás dobrých učiteľov?

Možno ani poriadne neviem presne zadefinovať okolnosti a vlastnosti dobrého učiteľa. Za dobrých učiteľov často považujú kolegovia a mnohí rodičia takých, ktorí im nespôsobujú vo svojom blízkom okolí pedagogické a výchovné starosti. Ak treba, tak vážnejšie. Charakteristika kvalitného učiteľa (Hopkins – Stern, 1996):Vysoká úroveň motivácie, zodpovednosti a entuziazmu pre učiteľské povolanie. Láskavý vzťah k žiakom, pozitívny vzťah k študentom. Majstrovské ovládanie didaktiky učebných predmetov. Optimálne využívanie metód vyučovacieho procesu pre vlastnú špecifickú koncepciu výchovno-vzdelávacieho postupu. Spolupráca s ostatnými učiteľmi. Permanentná spätná väzba, reflexia, analýza a hodnotenie vlastnej práce a jej postupné optimálne zefektívňovanie.

Ako by ste charakterizovali dobrú rodinu, dobrú školu i dobrú výchovu a dobré vzdelanie? Dá sa to?

V duchu si myslím, že to tuším; ale vyjadrenie definície je príliš široké a neurčité. Asi to treba prežiť. Dlhodobo spoznať na vlastnej koži, kedy to môžeme tak povedať a aspoň približne všeobecne aj dokázať (asi len každý sám za seba).Ten a ten bol človekom, ktorý mal v rodine dobrú výchovu a získal aj v škole dobré vzdelanie.

Čo robíte v súčasnosti? Aké máte plány na najbližšie obdobie?

Niekoľko predchádzajúcich školských rokov som sa (ako prdoch – pracujúci dôchodca) venoval intelektovo nadaným deťom v ZŠ. Snažil som sa (tvorivo a primerane veku) priblížiť im civilizačný odkaz matematickej kultúry. Počty a merba i neskôr vyučovací predmet matematika ponúkajú v školskom prostredí zušľachťujúci myšlienkový odkaz ľudského intelektuálneho pohľadu na jednoduché štruktúry a ich vlastnosti, na funkčné závislosti i priestorové analytické predstavy. Tam uplatňujeme prvé podnetné abstrakcie i užitočné zovšeobecňovanie. Aby vedeli už aspoň trochu napríklad kriticky uvažovať, analyzovať, vedieť dávať veci do súvislostí. Učíme sa definovať, argumentovať, mierne aj dokazovať, ba aj sa myšlienkovo dotknúť nekonečna [cez tieto prázdniny som sa začítal do publikácie KOLMAN, V.- ROREITNER, R. (eds.): O špatném nekonečnu. Praha: Filosofia, 2013]. Asi by som sa dal na štúdium univerzity tretieho veku v odbore filozofia matematiky.

Aké máte želanie pre čitateľov mesačníka Rodina a škola?

Aby vytvárali spoločenstvo učiteľov a rodičov, ktorí nezatvárajú oči a uši pred skutočnými nedostatkami v pedagogickej činnosti, ale vlastným pričinením posúvajú riešenie problematiky vzdelávania a výchovy smerom k pravdivým užitočným poznatkom a trvalým zmysluplným hodnotám pre vzájomnú a hlboko ľudskú spoluprácu. Možno je to skryté aj v aforizme, ktorého autorom je S. J. Lec: „Neskostnatieť, ale ani nezmäknúť, stáť na svojom, ale nestáť na mieste, byť pružným, ale neoblomným, byť levom alebo orlom, ale nie zvieraťom, nebyť jednostranným, ale nemať dve tváre – to je ťažká vec!“

(Ľubomír Pajtinka, 2016)