O úspech vo výchove a vzdelávaní sa musíme dobre starať.

(rozhovor s Mgr. Zuzanou Sedláčekovou, riaditeľkou Základnej školy Slobodného slovenského vysielača, Banská Bystrica)

Základná škola Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici nemá o prominentné návštevy v posledných rokoch núdzu. Po ministroch Martinovi Froncovi a Eugenovi Jurzycovi , stretnutí riaditeľky s Dušanom Čaplovičom otvoril nový školský rok priamo na jej pôde aj Peter Pellegrini, ktorý sa hrdo hlási k tomu, že bol žiakom tejto školy. Nie je to náhoda – dobré školy sú vždy v centre záujmu. A táto banskobystrická patrí k slovenskej špičke. O práci školy, ale aj osobných cestách k dobrým výsledkom sme sa pozhovárali s riaditeľkou školy Mgr. Zuzanou Sedláčekovou.

Aká bola vaša cesta ku školstvu, akými chodníčkami ste sa dostali k škole?

Pochádzam z učiteľskej rodiny, moja mamina bola učiteľkou v materskej škôlke a tá mi dala základy vzťahu k múdrosti, otec bol zasa riaditeľom základnej školy na ktorú som aj chodila. Keď som bola malá, chcela som dve povolania: buď budem detská lekárka, alebo detská učiteľka. Splnilo sa to druhé želanie. Zrejme rozhodlo to, že pochádzam z učiteľskej rodiny. Takže učiteľská dráha je mojim osudom.

Kam ste chodili do škôl, akých ste mali učiteľov?

Na základnú školu som chodila tam, kde bol otec riaditeľom, teda do Príboviec pri Martine. Mala som veľmi dobrú pani učiteľku. Na strednú školu, presnejšie strednú ekonomickú školu, terajšiu Obchodnú akadémiu som už chodila do 8 kilometrov vzdialeného Martina. K učiteľstvu ma to však ťahalo ďalej. Ako jediná z celej školy som maturovala z matematiky a na vysokoškolské štúdium som sa prihlásila do Banskej Bystrice, kde som vyštudovala práve matematiku a geografiu.

Pamätáte sa ešte na niektorých svojich pedagógov?

Na strednej škole som mala triednu učiteľku, ktorá nemala rada ľavákov – a ja som ľaváčka, takže sme si trochu „nesadli“. V polovici štúdia odišla na dôchodok a dostali sme pani profesorku Pfaiferovú, na ktorú veľmi často spomínam. Bola perfektná, výborná učiteľka i starostlivá triedna a mám na ňu veľmi dobré spomienky.

Na vysokej škole bola našou krúžkovou vedúcou pani docentka Katarína Čižmárová, ktorá dodnes pôsobí na katedre geografie na Univerzite Mateja Bela a zároveň je viceprimátorkou mesta Banská Bystrica. Mali sme s ňou veľmi dobrú spoluprácu a rada spomínam na tieto študentské časy.

Dnes ste riaditeľkou školy. Ako sa vám „riaditeľuje?“ Aké je to byť dnes riaditeľom školy?

Je to samozrejme ťažké ale keby som túto prácu nemala rada, tak by som ju nerobila. Na túto školu som prišla tesne pred revolúciou v roku 1989. Spočiatku som učila iba zemepis. Neskôr som osem rokov robila výchovnú poradkyňu a pol roka som bola zástupkyňou riaditeľa školy. Od 1. januára 2006 som riaditeľkou, vo funkcii som teda deviaty rok.

Začiatky boli ťažké, škola bola rozmiestnená vo viacerých budovách, z ktorých sme o viaceré prišli. Istý čas bola polovica našej školy v podnájme na Bakossovej ul. a do našich bývalých priestorov, kam sa presídlila cirkevná škola, sme chodili na obedy. Pôsobili sme v troch budovách a bolo dosť náročné koordinovať bezproblémový chod školy. Napokon sme o pomoc požiadali mesto a s pomocou vtedajšieho pána primátora Saktora sa nám podarilo zámenou budov do dostať do priestorov, kde sídlime dnes. Tu máme vlastnú kuchyňu, vlastnú telocvičňu, ihrisko, sme si pánmi sami sebe a dnes môžeme chodiť do svojej jedálne aj v papučkách, čo predtým nikdy nebolo.

Čo vás dnes najviac trápi vo vašej práci, s čím máte najväčšie problémy?

Samozrejme, na prvom mieste sú financie. Radi by sme ešte zrealizovali veci, na ktoré, žiaľ, nemáme finančné prostriedky. Naša budova patrí pod Krajský pamiatkový úrad. Je to krásna historická budova, ktorá má krásne podkrovné priestory. V spolupráci s rodičmi a našimi zamestnancami sme tieto priestory vyčistili, ale potrebovali by sme finančné prostriedky, aby sme tam mohli urobiť ateliéry, klub, niektoré špeciálne učebne…Tým by sme našu školu ešte viac priblížilo modelu modernej školy 21. storočia.

O vašu školu je medzi rodičmi a žiakmi veľký záujem…

Áno, sme školou, kde sa robia v spolupráci s Výskumným ústavom detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave a Pedagogicko-psychologickou poradňou v Banskej Bystrici talentové skúšky a držíme si dlhodobo veľmi dobré meno vo verejnosti. Robíme výber detí, ktoré sú špecificky intelektovo nadané na cudzie jazyky. Ročne sa nám hlási do prvého ročníka 200 až 220 detí, pričom otvárame iba dve triedy, môžeme teda prijať iba malú časť záujemcov. V tomto roku sme mimoriadne otvorili tri triedy, lebo vlani nám končili tri triedy deviateho ročníka.

Koľko žiakov máte v súčasnosti?

V súčasnosti má naša škola 480 žiakov, počet žiakov osciluje vždy okolo päťstovky.

Čím je vaša škola jedinečná, čím najviac láka záujemcov?

Myslím, že je to kvalitou a samozrejme orientáciou vzdelávacieho programu. Deti, ktoré sú vyberané, ako talentované na jazyky, sú zvyčajne talentované aj na mnohé iné veci. Sú dobré v matematike, v slovenčine, v športových súťažiach, dosahujú výborné výsledky v mnohých celoslovenských súťažiach. Postrehla som, že vždy máme 10 – 15detí, ktoré sú absolútne výborné a tie dokážu za sebou „stiahnuť“ aj ostatných. Dôležitá je motivácia detí, a tie naše chcú, veľmi chcú dobre pracovať, lákajú ich nové veci, vedomosti. To je veľmi dôležité. Naše deti sa veľmi chcú učiť, vzdelávať – aj preto sa nám dobre s nimi pracuje.

Mnohí hovoria, že dnešné deti sú často arogantné, zlé, že ich nič nezaujíma. Ako to vidíte vy – aké sú dnešné deti?

Samozrejme, dnešné deti sú vo všeobecnosti iné, ako to bolo v minulosti. Keď však spolupracuje rodina so školou a ťahajú za jeden koniec povrazu, tak sa dajú dobre zvládnuť aj dnešné deti. Samozrejme, sú medzi nimi deti, ktoré sú sebavedomejšie, niekedy aj arogantnejšie, mnohé chcú dominovať, byť najlepším a myslím, že v práci s nimi zohráva veľmi veľkú rolu triedny učiteľ v tom, ako triedny kolektív dokáže spojiť, ako ho motivuje, aké aktivity spolu robia. Je to ťažká práca, ale stojí za to.

Cítite v práci so žiakmi aj vplyv sociálnych rozdielov rodín z ktorých deti prichádzajú?

Myslím, že sociálne rozdiely detí sa naozaj zvyšujú, ale na našej škole to nie je veľmi cítiť. Rodičia majú veľký záujem, aby sa ich deti vzdelávali a myslím, že aj rodičia našich detí sú dostatočne vzdelaní a múdri, keď majú takúto vysokú preferenciu vzdelanosti vo svojom hodnotovom svete.

To, že sa rodičia zaujímajú o prácu školy, o výsledky svojich detí je podľa vás viac vaša zásluha, alebo máte „osvietených“ rodičov, ktorí chcú, aby mali ich deti dobré vzdelanie a pociťujú ho, ako životnú výhodu do budúcnosti?

Rodičia dávajú deťom výchovu, hodnoty správania sa a konania a škola im dáva dobré vzdelanie. Myslím, že naši učitelia dokážu veľmi veľa pomôcť v tom, aby deti dosiahli dobré výsledky a aby sa tak aj naplnilo želanie rodičov týchto detí. Ale, samozrejme, v spolupráci s týmito rodičmi.

Aký máte kolektív učiteľov, ako sa vám ho darí zjednocovať v cieľoch a snaženiach?

Výborný. Cítime sa ako jedna rodina. Ja mávam každý rok osobné pohovory so všetkými pedagogickými zamestnancami. Na každého si v priebehu roka nájdem pol hodinku, či hodinku, aby sme sa pozhovárali o tom, či chodí rád do práce, či má rád školu, či má rád deti, či je spokojný so svojim výkonom. Môžem povedať, že sa mi nestalo, že by čo len jeden povedal, že chodí s nechuťou do práce na našej škole. Sme naozaj ako jedna rodina. Ak treba, tak si pomáhame, keď treba pomôcť, tak robia všetci, keď sa treba zabávať, tak sa zabávame tiež všetci – pravdaže, mimo školy.

Máme takmer sto percentnú kvalifikovanosť vyučovania. V poslednom období sa nám síce obmenil zbor, v súčasnosti je naša veková hladina v priemere okolo 40 rokov. Máme v kolektíve aj mladých, ale samozrejme aj starších kolegov a kolegyne.

Aký máte systém práce s novými, mladými učiteľmi v tíme?

Využívame klasický systém „uvádzajúceho učiteľa“, ktorý pomáha svojmu zverencovi a prijatú filozofiu pre nových kolegov – na všetko sa treba pýtať a na všetko musia dostať odpoveď. Učíme ich tomu, že nesmú báť spýtať na čokoľvek, čo ich zaujíma, v čom nemajú jasno, čo potrebujú vedieť. Musia klásť otázky – čo je to? Prečo je to? Ako je to? Snažíme sa im vytvoriť atmosféru, aby sa tu cítili dobre, len vtedy totiž budú môcť dobre pracovať s deťmi.

Presadzujete otvorenú diskusiu a atmosféru v práci?

Áno, som zástancom otvorenosti. Sú samozrejme mantinely taktnosti a slušnosti, ktoré nemožno prekročiť.

Podľa prieskumov INEKO ste jednou z najlepších škôl na Slovensku. Ste teda najlepší?

INEKO zverejňuje tiet výsledky už viac rokov a stále sa držíme na špici, v desiatke TOP najlepších základných škôl na Slovensku. Takže niečo na tom asi bude…

Čím si to vysvetľujete?

Dobrí žiaci, dobrí učitelia, dobrá spolupráca rodiny a školy. A asi aj dobrý manažment…Nerada sa chválim, ale musia dobre fungovať všetky súčasti, ktoré ovplyvňujú výsledky práce školy.

Sú takéto merania dobré, sú prospešné? Ako ich treba vnímať?

Ku kľúčovým kritériám na zostavovanie takýchto rebríčkov je monitor a výsledky žiakov na olympiádach, či súťažiach. Nedá sa s tým sto percentne súhlasiť, že je to objektívne. Sú školy, ktoré majú veľa žiakov zo sociálne slabého prostredia, veľa zanedbaných detí a tieto spravidla nedokážu dosahovať špičkové výsledky. Sú však výberové školy, ako je naša a tam to porovnávanie je na mieste. Tam to porovnateľné je.

Aký by mal byť z vášho pohľadu dobrý učiteľ?

V prvom rade by mal mať rád deti. Mal by byť láskavý, milý, inteligentný, ale zároveň aj prísny a mal by veľa vedieť o svojej práci. Musí byť schopný odovzdávať svoje vedomosti deťom a mal by vedieť zareagovať v každej situácii – aj keď je zle, aj keď je dobre. Vedieť pochváliť, ale aj taktne pokarhať. Ale, najprv chváliť!

Karháte aj vy – žiakov, či kolegov?

Myslím, že kolegov nie. Vieme si nájsť inú formu, ako si povedať o tom, s čím sme nespokojní. K svojim kolegom sa snažím o milý prístup, spoluprácu. Ak niečo chcem, vždy ich poprosím o to, čo treba. Mám určité kritériá, ktoré musia všetci dodržiavať. Spočiatku možno trochu na niektoré šomrali, ale dnes sa nimi riadime a máme v práci poriadok. Každý náš učiteľ musí byť napríklad v práci od pol ôsmej do druhej bez ohľadu na to, či má alebo nemá práve vyučovaciu hodinu. Každý má dochádzkový elektronický systém. Mám elektronický stravovací systém. Všetci to dodržiavajú a nerebelujú. Teší ma, že pochopili význam takýchto krokov.

Ak mám k niečomu výhrady, som vždy konkrétna. Nikdy nepoviem – neurobili ste…ale – ty si neurobil to a to…Každý si dá pozor, aby bolo nabudúce všetko v poriadku v súlade s našimi pravidlami. Ak však treba a ľudia si to zaslúžia, rada ich verejne pochválim. Snažím sa hľadať aj doplnkové zdroje financií a ak sa mi to podarí, snažím sa dávať osobné ohodnotenie kolegom, na pol roka a na konci roka dať aj finančné odmeny. Ak získam finančné prostriedky z vlastných aktivít školy, či iných zdrojov, snažím sa oceniť predovšetkým zamestnancov.

Ako zabezpečujete systém vzdelávania a odborného rastu učiteľov, dnes je to mimoriadne dôležité. Ako pomáhate odborne rásť svojim učiteľom?

Myslím, že v tomto smere pomohol zákon o pedagogických zamestnancoch a ich odbornom raste. Myslím, že aj kreditný systém má svoj význam a zmysel. Ľudia dostávajú kredity a za tie kredity majú finančné ohodnotenie. Ja mám skôr opačný problém. Vypracujem plán kontinuálneho vzdelávania na ďalší školský rok a sú učitelia, ktorí by chceli ešte viac vzdelávacích aktivít, takže musím dokonca selektovať. Musím prihliadať na to, aby kolektív rástol odborne vyvážene. Mám učiteľov, ktorí chcú študovať a chcú odborne rásť. To je veľmi dobré zistenie pre každého riaditeľa školy. Často prichádzajú s informáciami o nových ponukách vzdelávacích aktivít a hlásia na účasť v nich. Na vedení si vždy tieto veci prediskutujeme vyberieme priority, kde sa rozhodneme o účasti.

Novým trendom v školstve je väčšie využívanie informačno komunikačných technológií vo vzdelávacom procese. Ako sa vám javí tento trend?

Snažíme sa aj my zapájať do takýchto trendov, ale samozrejme všetko s mierou a rozumom. Ako učiteľka matematiky si jednoducho neviem predstaviť, že by som každú hodinu učila na interaktívnej tabuli. To sa jednoducho nedá. Žiak ešte stále potrebuje aj kriedu, klasickú tabuľu, musí veciam porozumieť a technika nedokáže všetko. Sú predmety, kde sa dajú tieto technológie využívať častejšie a predmety, kde nie. Myslím, že snažíme o mieru, ktorá je potrebná.

K vašim slávnym absolventom patrí aj súčasný minister školstva, vedy, výskumu a športu SR Peter Pellegrini. Akým bol žiakom?

Áno, pán minister sa hrdo hlási k našej škole a k tomu, že ju navštevoval, čo je iste dobrá reklama. Ja som ho učila jeden rok, ako mladá 28 ročná učiteľka. V ôsmom ročníku som ho učila geografiu a zemepis. Bola to veľmi šikovná trieda, snáď všetci išli na gymnáziá a potom na vysoké školy. Z veľkej väčšiny sa stali veľmi úspešní ľudia. Pamätám si na neho, ako menšieho usmiateho chlapca s jamkami na líčkach. Všetci sme ho volali Peťko. Patril medzi veľmi dobrých žiakov. Mal samé jednotky.

Máte viac takýchto úspešných absolventov?

Máme veľmi veľa úspešných absolventov. Často ani nevieme, kde všade sa dostali. Napríklad na Univerzite v Edinburgu prednáša náš žiak Marek Zemaník, Juraj Kostúrik robil asistenta poslancom v Bruseli, máme rôznych špecialistov – lekárov, ktorí patria k slovenskej špičke, veľa našich ľudí – najmä lekárov z radov našich absolventov odchádza do zahraničia – najmä do Francúzska, či Rakúska. Môžeme povedať, že zastávajú širokú škálu dôležitých povolaní snáď po celom svete.

Naše štatistiky hovoria o tom, že až 98% našich žiakov pokračuje na štúdiu na gymnáziách, dosť často je to bilingválne gymnázium v Sučanoch, ktoré je veľmi dobrou školou, ale najmä na Gymnázium na Tajovského a Andreja Sládkoviča…Pán minister chodil tiež na Gymnázium na Tajovského ulici v Banskej Bystrici.

Vlani nám napríklad z ôsmeho ročníka odišli 28 žiakov na bilingválne gymnáziá. Tak sa stáva, že nám do deviatej triedy zostane menej žiakov a práve títo robia u nás monitor a ich výsledky sú výborné. To nás teší. Lebo aj títo dokážu ten monitor urobiť super.

Vo svete je trend, že úspešní absolventi škôl neskôr podporujú finančne i materiálne školy, ktoré ich na úspech pripravili. Stáva sa to aj u vás?

Tento trend až tak výrazne k nám ešte nedorazil. Máme rodičov, ktorí nám rôznym spôsobom pomáhajú škole a podporujú nás aj sponzorsky, ale tieto svetové trendy k nám ešte celkom nedorazili.

Má podľa vás vzdelanie, múdrosť v našej spoločnosti to miesto, ktoré by si naozaj zaslúžili? Aký má naša spoločnosť vzťah k vzdelaniu a múdrym ľuďom?

Myslím, že vzdelaní a múdri ľudia u nás nie sú dostatočne ohodnotení. Mnohí nám odchádzajú do zahraničia, čo je veľká škoda. Máme veľa múdrych a inteligentných ľudí, ale nedokážeme, či nevieme ich zaplatiť a využiť ich sily pre rozvoj našej spoločnosti. Ich finančné ohodnotenie na Slovensku nie je také, aké by malo byť. Vyštudovali u nás, na našich školách za naše finančné prostriedky a odchádzajú preč, namiesto toho, aby nám to teraz vrátili.

Čo by ste si ako riaditeľka želala pre seba a pre svoju školu?

V prvom rade pre všetkých zdravie, ako najväčšiu vzácnosť. Budem rada, ak sa mi podarí držať vysokú latku kvality práce našej školy, aby stále patrila medzi najlepšie na Slovensku, aby som bola úspešná pri získavaní finančných prostriedkov na jej rozvoj a zlepšovanie, aby naše plány neboli len vízie a fikcie, ale aby sme ich dokázali reálne uskutočniť. Želala by som si, aby chodili do našej školy naďalej radi nielen deti, ale aj kolegovia – učitelia. Samozrejme by som si želala, aby boli s našou prácou spokojní rodičia, ako objednávatelia našej vzdelávacej služby pre nich a ich deti.

Čo by ste poradili iným, menej úspešným riaditeľom a učiteľom, aby sa prepracovali do slovenskej špičky vo vzdelávaní?

V tomto smere je radiť ťažko. Všetko je o spolupráci, dobrých cieľoch, úsilí a tvrdej práci všetkých. Podstatné je zachovávať ku všetkým rovnocenný prístup, hrať fér so všetkými. Každý musí hľadať svoju cestu k úspechu. Dôležité sú samozrejme aj dobré podmienky pre prácu a podpora školy na všetkých úrovniach.

Na otvorení nového školského roka bol u vás pán minister. Stihli ste sa mu na niečo posťažovať? Čo vám povedal?

Povedal, že je rád, že mohol prísť k nám na otvorenie školského roka, povedal, že si pamätá na viacerých učiteľov, ktorí ho učili a je im vďačný za to, ako ho vzdelávali a pripravili na ďalšie štúdium. Hovorili sme o jeho pani triednej učiteľke na II. stupni Elenke Ulrichovej, ktorá je už na dôchodku, ale nechala ho srdečne pozdravovať. Trochu sme sa pozhovárali aj o našich plánoch dobudovať podkrovné priestory pre ďalšiu našu vzdelávaciu a výchovnú činnosť.

Máte svoje učiteľské, či školské krédo?

My hovoríme, že otvárame brány vzácnej múdrosti, v čom je obsiahnuté všetko, predovšetkým však úcta k vzdelaniu a vzdelanosti človeka i ľudstva. Snažíme sa byť otvorenou školou pre všetkých a vo všetkých smeroch. Snažíme sa vytvárať u nás dobrú a zaujímavú klímu pre prácu so žiakmi.

Spomínate si na nejakú veselú príhodu z vášho pedagogického života?

Našlo by sa toho určite dosť. Ale neraz si spomínam na príhodu, keď sme raz riešili výchovným opatrením jedného žiaka, ktorý porušil školský poriadok. V riaditeľni už boli všetci nastúpení – pani zástupkyňa, výchovná poradkyňa, rodičia žiaka, žiak. Sadla som si na svoju stoličku a spadlo mi pero. Chcela som ho zodvihnúť a v tej napätej a vážnej atmosfére sa stolička nejako nešťastne posunula a ja som sa ocitla v celej svojej riaditeľskej paráde na zemi. Napätie poľavilo a opatrenie sme napokon žiakovi predsa len dali, ale aj so zážitkom leteckej akrobacie riaditeľky.

Aký máte manažment. Tri ženy vo vedení školy nie je na Slovensku nič neobvyklého, ale funguje vám to?

Vo funkcii som vystriedala Michala Vasiľka, známeho bystrického riaditeľa na základných školách. Postupne sa dotvorila naša trojka vo vedení a ja som s týmto tímom, ako je spokojná. Máme dôkaz, že aj babinec môže fungovať dobre. Každý rok mávame posedenie pri kapustnici a stretávame sa aj s kolegami, ktorí pracovali na škole v minulosti. Okrem toho sa pravidelne každý druhý májový štvrtok stretávajú všetci naši učitelia – dôchodcovia, kde ma pravidelne pozývajú. Porozprávame si, pospomíname, poviem im, čo je v škole nové, čo sa deje, ako sa boríme s problémami a je to veľmi príjemné stretnutie. Naša škola má 56 zamestnancov, ale aj v jej rámci si nájdeme vždy čas na stretnutia a posedenie, aby sme si povedali, čo bežne nestíhame pri našej profesionálnej činnosti.

Ako by sa podľa vás dala zvýšiť vážnosť učiteľskej profesie v spoločnosti? Čo urobiť pre to, aby bol u nás Učiteľ viac cenenou hodnotou a veličinou?

Vážnosť učiteľov sa zvýši iba vtedy, ak si ich začnú viac vážiť rodičia. Tam je základ všetkého. V súčasnosti mnohí rodičia nemajú učiteľov „za nič“. Myslím, že učitelia by mali dostať podporu aj z vyšších inštitúcií, aj politici by mali dať učiteľov viac do povedomia verejnosti, viac hovoriť úctivejšie o ich práci. Preferovať ich ako ľudí, ktorí sa starajú o vzdelanie a vzdelanosť národa – od malých detí až po dospelých. Všetci tí, čo sú dnes na významných postoch chodili predsa do školy, kde dostali základy svojho napredovania. Bez svojho vzdelania by neboli tam, kde sú. Malo by to ísť aj od nich Zhora.

(Ľubomír Pajtinka, 2015 in: Učiteľské noviny)