Dnešné deti nie sú zlé, sú len také, akí sú ich rodičia.

Mgr. Jarmila Bachanová, riaditeľka Pedagogickej a kultúrnej akadémie v Modre

Napriek tomu, že cez Modru nechodia vlaky, lebo predkovia dnešných mešťanov nechceli, aby sa im po chotári preháňali oceľové tátoše, je toto mesto nazývané aj mestom škôl a centrom kultúry na západnom Slovensku . Popri Gymnáziu Ľudovíta Štúra, Vinárskej a ovocinárskej škole tu sídli aj jedna z najstarších stredných škôl na Slovensku Pedagogická a kultúrna akadémia. V roku 2010 oslavovala svoje 140. narodeniny.

Na jej čele stála od roku 2004 vynikajúci pedagóg – Mgr. Jarmila Bachanová. Dnes už vedie školu iný pedagóg, ale Jarmilu Bachanovú sme ešte vyspovedali v čase, keď školu viedla. Jej myšlienky a podnety sú obohacujúce stále.

Pani riaditeľka, čo vás priviedlo na pedagogickú dráhu a čím všetkým ste prešli, kým ste zakotvila v Modranskej „PAKE“?

Ja som sa na pedagogickú dráhu pripravovala od malička. Moji rodičia síce chceli mať zo mňa lekárku, no vo mne driemalo od útleho detstva učiteľstvo. Už v detstve som sa hrávala na učiteľku, ako mnohé iné deti, cvične som sa podobne ako iné deti hrávala na školu a učila. Môj sen sa stal realitou.

Rok pred skončením vysokej školy ma oslovila PhDr. Zigová zo Strednej pedagogickej školy v Modre, že im odchádza učiteľka ruštiny, či by som nechcela učiť popri štúdiu namiesto nej. Mala som už štátnice z ruštiny a miesto som prijala s nadšením.

Bolo to aj preto, že Stredná pedagogická škola bola vtedy a je aj dnes pre mňa srdcovou záležitosťou. Som z Modry, narodila som sa tu, žijem tu, táto škola bola pre mňa vždy vysokou métou a výzvou. Miesto som teda s radosťou prijala a rok som ešte chodila na vysokú školu a súčasne už aj učila. Celý svoj profesijný život som strávila iba na tejto škole, takže, raz budú mať zo mňa na dôchodkovom úrade určite radosť, lebo som nikdy nezmenila svoje zamestnanie a pôsobisko.

Na formovanie každej osobnosti dozaista vplýva zážitkový svet detstva. Čo z obdobia úsvitu svojho životného príbehu pokladáte za najdôležitejšie?

V prvom rade ma formovali moji rodičia – najmä otec, ktorý chcel byť pôvodne učiteľ, ale jeho kroky napokon smerovali do bankovníctva a stal sa bankárom. Mimoriadne na mňa vplývali moje pani učiteľky na základnej škole. Hlavne by som chcel spomenúť pani magistru Kubíkovú, ktorá mi dala veľmi kvalitné základy zo slovenského jazyka. To bolo aj dôvodom, že som sa neskôr rozhodla slovenčinu študovať spolu s ruštinou. Musím povedať, že to, čo ma naučila na základnej škole, to mi v podstate stačilo aj na vysokej škole, ako veľmi dobrý základ. Bola nielen výbornou slovenčinárkou, ale aj majstrom pedagogického remesla. Dokázala nás všetkých úžasne formovať. Všetci žiaci našej školy neskôr skončili vysokoškolské štúdium – to hovorí za všetko. Sú medzi nami lekári, inžinieri…

V čom bolo tajomstvo jej úspechu?

Ťažko to presne popísať – bol to charizmatický pedagóg. Vedela poradiť, vedela povzbudiť, niekedy chcela od nás dril, niekedy sme sa jej až báli, vedela byť prísna. Na druhej strane, keď videla, že niekomu niečo nejde, bola ochotná si so žiakom sadnúť, porozprávať sa sním, poradiť, ak bolo treba aj vysvetliť, doplniť učivo. Svojich žiakov dokázala stále posúvať dopredu. Na našej základnej škole hádam nebolo žiaka, ktorý by nevedel dobre gramatiku, že by robil veľké pravopisné a gramatické chyby. Nedá sa to presne ani popísať – to jej osobné čaro sa na nás jednoducho podpísalo.

Takmer celá naša trieda sme spolu pokračovali aj na vtedajšej strednej všeobecnovzdelávacej škole. Ako kolektív sme fakticky zostali spolu aj na strednej škole.

Keď sa dnes hovorí o úspešných školských systémoch, všade odborníci hovoria, že kľúčovou osobou kvality vzdelávania je učiteľ. V akom stave je naše slovenské učiteľstvo?

Vieme, že nie vo veľmi priaznivom. Tak ako to bolo 1989, keď sa povedalo, že ubudne administratívy a učiteľ sa bude sústreďovať na svoj pedagogický výkon, dnes je situácia taká, že učiteľ sa musí venovať najmä administratíve a to mu uberá z času v ktorom by sa mal plne sústrediť na prácu so svojimi žiakmi. Zdá sa, ako by náš žiak dostával do úzadia a prvoradé sú tabuľky, výkazy a štatistiky. Napríklad katalógy boli v minulosti oveľa jednoduchšie, racionálnejšie. Od septembra nabiehame na nový školský vzdelávací program a učitelia museli znova robiť nové osnovy, čo bolo voľakedy úlohou a výsadou ministerstva, či Výskumného ústavu pedagogického. Teraz to robia učitelia, ktorí k tomu nemajú žiadnu prípravu a neboli na to pripravovaní.

V roku 2008 keď sa robili nové vzdelávacie programy sme do toho vhupli, nikto nevedel, čo má robiť, ako to má robiť, ale osnovy sme museli pripraviť. Teraz sme ich prerábali opäť. Tým, že sa učitelia musia sústrediť na tieto činnosti, k tomu, aby to ešte malo nejakú formu, samozrejme obsah, aby sa dodržali všetky náležitosti, tak im zvyčajne nezostáva dostatok času na to, aby sa mohli naozaj plne sústrediť na prácu so svojimi žiakmi. Je to veľmi zložité. Samozrejme nespomínam finančnú stránku práce dnešného učiteľa, lebo to je všeobecne známy problém.

Niektorí odborníci a analytici však hovoria, že veľa administratívy majú učitelia aj inde vo svete a pri tom dosahujú kvalitné výsledky. Aj na Slovensku sú učitelia, ktorí hovoria, že problémom u nás je skôr to, že nám začali chýbať skutočné pedagogické osobnosti. Ak si niekto povie, že chcem byť dobrý učiteľ a budem ním aj napriek administratívnej záťaži, či iným povinnostiam. Máme na našich školách skutočné pedagogické osobnosti?

Význam skutočných osobností je nezastupiteľný. Sú to presne tí, ktorí si povedia, že budú dobrými učiteľmi aj napriek požiadavkám na „druhotné“ veci z hľadiska finálnej práce so žiakom. My máme takýchto učiteľov aj na našej škole –nielen, že dobre učia, ale píšu aj učebnice, vzdelávajú sa, pracujú na sebe a žiaci pod ich vedením dosahujú naozaj kvalitné výsledky. Musím však povedať, že sú predovšetkým tí učitelia, ktorí už majú aj niečo za sebou. Ktorí si vedia vybrať z toho, čo je naozaj potrebné a dôležité a čo nie.

Chceli ste byť niekedy riaditeľkou?

Pôvodne som chcela vždy iba učiť a musím priznať, že teraz mi to trochu chýba. Priamej vyučovacej povinnosti mám trochu menej a už to cítim. Chýba mi ten priamy kontakt so žiakom na hodine. Myslím, že som sa vedela so žiakmi vždy dobre porozprávať, že si s nimi výborne rozumiem. Vždy ma teší, keď sa z mojich absolventov niekto ozve, napíše, príde na návštevu. Jednoducho sa to tak vyvinulo. Ako Modranke sa mi zdalo, že by som mohla tú našu školu trochu posunúť, opraviť. Neviem, či sa mi to podarilo, ale dala som do toho všetky svoje sily. Jedno však dnes viem, že je to iné, ako si to človek predstavoval. S inými predstavami, cieľmi a ideálmi som na post riaditeľky prichádzala, ale realita je iná. Na druhej strane problémy nás posilňujú a posúvajú tiež ďalej.

Čo je na riaditeľskej práci najťažšie, čo vás najviac zaťažuje a spôsobuje najväčšie problémy?

Zrejme práve tie administratívne práce, tabuľky, výkazy a ich nekonečné vyplňovanie. Niekedy už máme pocit, že už ani nevieme, komu to máme všetko posielať. A tak to pre istotu posielame na všetky relevantné inštitúcie. V lete sme tvorilo nové školské vzdelávacie programy, takže som napríklad nemala žiadnu dovolenku. Za jeden školský rok sme ich museli dať do takého stavu, aby sa od septembra dalo podľa nich ísť. To bolo pre nás náročné obdobie.

Prvé reformné ročníky už opustili naše školy. Ako vnímate toto obdobie?

Prvé reformné ročníky už skutočne skončili. Zistili sme, že náš školský vzdelávací systém nie je potrebné nejako zásadne meniť, bolo ho treba prispôsobiť tomu, ako sa vytvoril štátny vzdelávací program. Naši učitelia boli v komisii pri Štátnom inštitúte odborného vzdelávania, kde sa tvoril štátny vzdelávací program pre naše školy. Po novom sa niektoré hodiny rozdelili, posilnila sa matematika, ktorá sa dostala do všetkých ročníkov. My sme ju mali pôvodne v prvom až treťom ročníku. Výhodou nového štátneho vzdelávacieho programu je, že nám neblokuje disponibilné hodiny, teraz ich môžeme využívať tak na spoločenskovedné, ako aj prírodovedné a odborné predmety. Posilnili sme jazyky najmä v prvom ročníku štúdia, aby sme vyrovnali úroveň žiakov, s ktorou žiaci prichádzajú zo svojich základných škôl. V štvrtom ročníku sme pred maturitou posilnili maturitné predmety a vytvorili sme si aj nové predmety.

Ktorý je z nových predmetov najväčším prínosom pre žiakov?

Prax nám ukázala, že naši absolventi si neraz zakladajú súkromné materské školy, absolventi odboru animátor voľného času svoje vlastné cestovky a majú už svoje vlastné podnikateľské aktivity, tak sme sa rozhodli urobiť pre nich predmet: Podnikanie v odbore. V jeho rámci dostanú základy, ako si založiť živnosť, firmu, ako postupovať po právnej stránke, ako narábať s finančnými prostriedkami, učíme ich o rozpočte, daniach, práci so ziskom, investovaní. Praktická maturitná práca pre animátorov dáva možnosť voliť si medzi animátorskou činnosťou a podnikateľskou aktivitou, ktorú prezentujú pred komisiou. Tam musia ukázať svoje vedomosti, ukázať, ako by dokázali získať finančné zdroje, ako by dokázali s nimi pracovať, aká legislatíva ich čaká, kam treba ísť, čo všetko vybaviť atď.

Získal tento nový predmet priaznivú odozvu, oceňujú to žiaci?

Naši absolventi si to veľmi pochvaľujú, veľmi im to pomáha v reálnej praxi. Samozrejme, nie všetci absolventi si zakladajú vlastné firmy. Mávame stretnutia so zamestnávateľmi, ktorí hľadajú zamestnancov do detských táborov, cestovných kancelárií, na animačné aktivity, mnohí robia delegátov cestovných kancelárií v zahraničí.

Zastavme sa pri animátorskej profesii. Vo verejnosti sa však možno stretnúť s jej určitým podceňovaním. Stretávate sa s tým aj vy?

Áno, zaregistrovali sme tento moment aj my. Negatívna reklama spôsobila, že tento rok sme mali v tomto odbore nižší záujem, ako obvykle. Stretli sme sa už aj s vyjadreniami typu – veď animátora môže robiť hocikto. Na stačí aj obyčajný kurz. Ak by to platilo, potom by sme mohli povedať, že aj riaditeľa môže robiť hocikto, stačí mu nejaký kurz…Myslím, že každá profesia si vyžaduje svoju kvalitnú prípravu. My môžeme dať študentom práve kvalifikovanú prípravu na všetko, na prípravu projektov, na animačné činnosti, na kreativitu, a to myslím, že nie je zanedbateľné. Pomerne často nás oslovujú inštitúcie, ktoré animátorov potrebujú.

Vaša škola má tri kľúčové študijné odbory učiteľstvo pre materské školy vychovávateľstvo, animátor voľného času a vychovávateľsko – opatrovateľská činnosť. Aký jen pomer študentov, ktorí navštevujú jednotlivé odbory?

Pred zhruba tromi – štyrmi rokmi to bolo veľmi vyrovnané. Mali sme približne rovnaký záujem o všetky tri odbory. Z nejakého dôvodu počet záujemcov o animátorstvo a vychovávateľstvo následne poklesol. Možno je to dané aj populačnou krivkou, ale možno aj nedostatočnou informovanosťou žiakov základných škôl výchovnými poradcami na niektorých školách. O učiteľstvo je permanentne vysoký záujem, aj keď aj tu cítiť istú stagnáciu. Vysvetľujeme si to tým, že rodičia dávajú svoje deti najmä do gymnázií, čím si „liečia“ svoje nesplnené sny cez svoje deti. Neraz tam zlyhávajú a vracajú sa k nám. Niekedy je to aj finančná záležitosť – cestovať a bývať v internáte je pre niektoré rodiny značná záťaž a riešia to prihlásením svojich detí do najbližších škôl.

Vychovávateľstvo – opatrovateľská činnosť je odbor, ktorý je svojim spôsobom špecifický. Aj keď majú jeho absolventi veľmi úspešné uplatnenie na trhu práce, je dosť ťažké očakávať, že dieťa v štrnástich rokoch je už orientované na prácu s pacientmi, či staršími ľuďmi. V katalógu pracovných činností sa však po novom uvádza, že absolvent tohto odboru je kvalifikovaným odborníkom aj pre prácu v školskom klube. Okrem iného má poznatky zo zdravotníckej oblasti, zo zdravovedy, opatrovateľskej činnosti, patopsychológie Je to svojim spôsobom široko koncipovaný odbor v ktorom sa spája učiteľstvo, lebo majú aj metodiku, animačné činnosti s deťmi, či dospelými a starostlivosť o chorých ľudí a ľudí, ktorí potrebujú nejakú pomoc. Tí študenti, ktorí sa rozhodnú pre tento odbor sú zvyčajne úžasní a nevedia si v praxi vynachváliť prípravu, ktorú u nás dostali. V tomto odbore študujú aj chlapci, podobne ako aj v odbore učiteľstvo pre materské školy.

Stále mám dojem, že mnohí rodičia nemajú stále jasno, čo je obsahom práce animátora voľného času. Animátor voľného času je ten, ktorý pracuje s ľuďmi. Teda robí s nimi istú činnosť. Ale to nemusia byť len deti, lebo animačné činnosti sa robia aj s dospelými v rámci time buldingu vo firmách.

Ktoré „parametre“ uprednostňujú dnešní rodičia pri výbere školy pre svoje dieťa?

V prvom rade hľadajú pre deti odbory, kde sa človek nenarobí a veľa zarobí. Aj preto vznikajú pri niektorých odboroch isté predsudky.

Ako kvalitní žiaci k vám prichádzajú?

Samozrejme, prichádzajú k nám rôzni žiaci. Súvisí to aj s populačnou krivkou a inými faktormi. Tí, ktorí vyhovejú prijímacím kritériám a na učiteľský odbor sa robia aj talentové skúšky, sú prijatí. Samozrejme, nie všetci žiaci majú rovnaké študijné návyky a musíme s nimi najmä na začiatku, ako prídu na našu školu, aktívne pracovať. Od riaditeľov základných škôl máme informácie, že žiaci v deviatom ročníku, ako dostanú informáciu o prijatí na strednú školu, prestanú často pracovať. Po príchode na našu školu je ten deficit cítiť.

Aký je pomer chlapcov a dievčat na vašej škole?

Samozrejme prevažujú dievčatá, ale máme aj chlapcov. V súčasnosti ich u nás študuje dvanásť. Na učiteľstve sme mali tiež absolventov a dvaja aj pracujú v materskej škole – jeden je v Modre a druhý na strednom Slovensku. Chlapci nám väčšinou študujú v odbore animátor voľného času.

Materská škola je asi naozaj jednou z najpodstatnejších inštitúcií v živote každého človeka. Robert Fulghum to zhrnul dobre do názvu svojej slávnej knihy : Všetko, čo viem, som sa naučil v materskej škole. Nepreceňuje?

Myslím, že určite nie. Práve v tomto období sa tvorí a formuje osobnosť dieťaťa i vzťah dieťaťa k dospelým, ktorí sú s ním v kontakte. Ak v materskej škole nemá dieťa šťastie na vľúdnu, milú, chápavú pani učiteľku, tak potom na duši takéhoto dieťaťa nejaké jazvičky zostanú a nesie si to ďalej. Myslím, že takáto veľká úloha a zodpovednosť je aj na učiteľoch v prvom ročníku základnej školy. Lebo ak sa tam nenaštartuje správnym spôsobom dieťa na vzdelávaciu cestu, nezíska vzťah k učeniu, potom to s ním ide zvyčajne celý život.

Slovenské školstvo má silnú tradíciu a kvalitné predškolské vzdelávanie. V minulosti sa často stávalo, že sa najmä odborníci zo severských krajín chodili k nám učiť. Zostala stále predškolská výchova tak kvalitná, ako v minulosti?

Máte pravdu, ja si pamätám, že naozaj pred tými zhruba tridsiatimi rokmi, keď som nastúpila ako začínajúci učiteľ, chodili k nám aj Švédi a Fíni a boli naozaj prekvapení našim systémom a kvalitou. Tým, že sa čosi mení v spoločnosti, mení, mení sa aj štruktúra prípravy budúcich učiteľov. Myslím, že tú vysokú latku sa snažíme stále držať.

V poslednom čase sa mení náš vzdelávací program, a myslím dokonca , že k lepšiemu. Ukazuje sa, že je dôležité, aby sme využili, čo bolo v predchádzajúcich obdobiach dobré a skĺbili to s novými potrebami. My mávame každý rok pracovné stretnutia a našimi kooperujúcimi riaditeľkami materských škôl, kde si preberáme, aké sú aktuálne problémy a ako ich budeme riešiť.

V poslednom čase máme pomerne veľký záujem aj o pomaturitné štúdium učiteľstva, otvárali sme dokonca až tri triedy. Je to dvojročné štúdium, študentky prichádzajú z rôznych oblastí.

Výchova učiteliek u nás je zrejme naozaj dobrá, lebo aj naši absolventi, ktorí sa dostávajú do zahraničia, sú veľmi úspešní. Našim absolventom vystavujeme pre tento prípad potvrdenie o absolvovaných predmetoch a počtoch hodín a to im otvára uplatnenie aj na zahraničných pracoviskách. Napríklad vo Švédsku máme našu bývalú absolventku, ktorú prijali na vysokoškolské miesto, lebo kvalitu, ktorú preukázala mala takúto hodnotu. Obsah a počet hodín, ktoré mala u nás absolvovala zodpovedá počtu hodín a skladbe predmetov na ich vysokej škole. Iná naša absolventka učí v Nemecku na vysokej škole a vyučuje predprimárne vzdelávanie.

V posledných rokoch sa o mimoriadnom význame predškolských zariadení vyslovuje nielen náš minister školstva Dušan Čaplovič, ale aj napríklad najsilnejší muž planéty Barack Obama, ktorý v pláne rozpočtu USA na rok 2014 prikladá predškolskej príprave detí mimoriadny význam – povinne musia všetky deti od štyroch rokov navštevovať kvalitné materské školy. Cítite aj vy v reakciách škôl, že potvrdzujú význam vašej práce?

Myslím, že školy, najmä základné školy si uvedomujú význam kvalitnej predškolskej prípravy, ako skutočného základu a dobrých vzdelávacích výsledkov dieťaťa počas celého ďalšieho vzdelávania. V praxi sa skutočne potvrdzuje – čím kvalitnejšie predprimárne vzdelávanie, tým lepšia príprava na celoživotnú vzdelávaciu dráhu.

Čo by ste pre skvalitnenie vašej práce ešte uvítali?

Pomohlo by nám, ak by sa zaviedol štatút cvičnej školy. Ak by jestvovali materské školy s týmto štatútom, veľmi by nám to pomohlo.

Pre ktorú oblasť Slovenska pripravujete predovšetkým svojich absolventov?

Máme študentov z celého Slovenska, ale samozrejme pripravujeme hlavne absolventov pre bratislavský región, študentov máme z trnavského regiónu, z okolia Piešťan, Bánoviec nad Bebravou a z iných častí Slovenska. V poslednom čase však cítime istý pokles záujmu práve pre spomenuté ekonomické náklady rodín spojené s cestovaním a ubytovaním detí.

Máte iste prehľad – ako sú úspešní vaši absolventi na trhu práce?

Myslím, že sa uplatňujú celkom dobre a na trhu práce sa nestratia. Je to aj štatisticky podchytené. Samozrejme, že vždy sa nájde niekto nezamestnaný, ale je treba povedať, že veľmi veľká väčšina našich absolventov má snahu ísť nielen do praxe, ale aj na vysokú školu, ale čo je pozitívne. Vyberajú si odbory tak z učiteľského zamerania, ale niekedy aj z iných zameraní. U nás dostanú základy pedagogiky a psychológie a to ich často zaujme a chytí a potom chcú študovať napríklad psychológiu. Napríklad aj z posledných našich maturantov išli štyria, či piati na vysokú školu študovať práve psychológiu. No a potom chodia na masmediálnu komunikáciu, to už je ale menej, ale aj na manažment a ďalšie odbory.

Čo hovoríte na situáciu, že sa v minulosti veľmi ráznym spôsobom rušili materské školy, predávali budovy materských škôl a dnes zrazu viaceré mestá zisťujú, že nemajú dostatok kapacít, že jednoducho nemajú kam umiesť deti v predškolskom veku?

Ja si pamätám na to obdobie veľmi presne. V roku 1991 som mala svoje maturantky, to bola veľmi silná a dobrá trieda. Vtedy sa na rodičovskom združení hovorilo, že ženy zostanú na materskej do 7 rokov a potom dieťa pôjde priamo do základnej školy. Samozrejme, že sme si hovorili, že bez ekonomického zázemia matky to nie je možné. Veď žena nemôže zostať doma 7 rokov s jedným dieťaťom potom sedem rokov s druhým dieťaťom, veď sa stratí z trhu práce, stratí všetky zručnosti a kompetencie. Celé nám to prišlo ako veľmi nezmyselné. V tom čase nastala taká ,akoby neistota, rodičia sa báli priviesť na svet deti, lebo sa nevedelo, čo bude ako bude. Nastal veľký populačný pokles. V tom čase sa neraz začali predávať za korunu, alebo symbolické ceny budovy materských škôl. Treba pripomenúť, že teraz sa objavuje akoby obdobná situácia so základnými a strednými školami. Populačné vákuum, ktoré nastalo v minulosti sa teraz prejavuje na poklese žiakov v týchto školách a sú opäť snahy o rušenie škôl, či ich spájanie. Bojím sa, čo sa stane, keď prídu silné populačné ročníky, ako to dokážu v týchto obciach a mestách zvládnuť.

Ako to vyzerá so sieťou škôl vášho typu?

Pôvodne bolo na Slovensku sedem škôl, ktoré pripravovali odborníčky pre predprimárne vzdelávanie. My sa dodnes pravidelne stretávame v komisii pri Štátnom inštitúte odborného vzdelávania a navzájom si stále pomáhame. Kvalitu narúšajú niektoré školy, ktoré zavádzajú odbory štúdia bez náležitej odbornej, materiálnej a personálnej výbavy. To rodič zvyčajne nevie a je ochotný dať dieťa aj do takýchto škôl. Našťastie zamestnávatelia, už začali rozlišovať absolventov podľa skutočnej kvality. U nás sú síce vyššie nároky na štúdium, ale našu latku kvality držíme a nemienime ju znižovať.

Ako vníma mesto Modra a jej občania vaše pôsobenie na jeho pôde? Pestujete nejaké historické tradície, máte väzby na dejiny svojho regiónu, či osobnosti, ktoré na vašej škole v minulosti pôsobili?

Musím povedať, že primátorka a celé vedenie mesta je naklonené našej škole a školstvu vôbec. Aj keď nie je mesto našim zriaďovateľom, podporuje naše aktivity, chcú s nami spolupracovať a majú záujem na našom raste.

Kolega, dejepisár Dr. Herzeg prišiel pred pár rokmi s nápadom pripomenúť si bývalého riaditeľa našej školy Ferdinanda Píseckého tak, že budeme na škole najlepším študentom udeľovať cenu tohto prvého česko-slovenského riaditeľa. Oslovili sme aj vnučku Ferdinanda Píseckého doktorku Dugovičovú, ktorá v Modre býva a chodí toto ocenenie odovzdávať. Pripomínam, že Ferdinand Písecký bol pred vznikom republiky blízkym spolupracovníkom a pobočníkom Milana Rastislava Štefánika.

Pre stredné školy v Modre robíme súťaž Pocta Vincentovi Šikulovi, čo je súťaž v recitácii do ktorej sa už prihlasujú aj školy z iných miest. K našim absolventom patril v minulosti aj Ladislav Novomeský, či Ján Smrek. V minulosti naša škola aj niesla pomenovanie po Ladislavovi Novomeskom, ale pred nejakými rokmi sa názov prestal používať.

Ako vnímajú študenti taký druh oceňovania, ako udeľujete Cenu Ferdinanda Píseckého?

Myslím, že je to veľmi pozitívny prvok a berú to veľmi vážne. Je to zaujímavý hnací moment pre ich prácu. Keď sa štvrtáci lúčia pred maturitným týždňom robíme spoločné zhromaždenie, kde oceňujeme najaktívnejšieho študenta školy týmto ocenením.

Ktoré z osobností spoločenského a kultúrneho života sa zapísali do dejín vašej školy?

Bola to napríklad spisovateľka napríklad Vadkerti-Gavorníková, herečka Patrícia Jarjabková, vyučoval tu Tibor Andrašovan , študovali Ján Smrek, Ladislav Novomeský a mnohí ďalší.

Aké je podľa vás dnes poslanie učiteľa? Je učiteľ podľa vás spoločensky cenenou osobnosťou? Ako sa správajú dnešní žiaci voči učiteľom?

Je to veľmi zložité, preto že my si svoju prácu samozrejme ceníme, podobne, ako si cení svoju prácu každý človek. Naša práca je však o to ťažia, že nie vždy poznáme do detailov rodinné zázemie žiaka, jeho problémy. Musíme byť všetci dobrými psychológmi, aby sme dokázali so žiakom citlivo a zodpovedne i náročne pracovať.

So žiakmi musíme veľa komunikovať. Vieme, že rodičia často nemajú čas sa na svoje deti, málo sa nimi rozprávajú a im to úžasne chýba. Ja hovorím, že dnešní žiaci vôbec nie sú zlí. My máme naozaj šťastie na výborných žiakov. V ich vzťahu k učiteľom nemáme žiadne problémy, nestretávame sa s často spomínaným arogantným vystupovaním a inými vážnejšími prehreškami. Samozrejme, sme pripravení aj na to, že keď mladí dozrievajú, tak si svoj názor povedia niekedy priamejšie, či ostrejšie, ale to je všetko v rámci noriem slušného správania. Máme skúsenosť, že dokonca aj chlapci sú tu veľmi úslužní, milí, nikdy sme nemali s chlapcami žiadne problémy, ale ja si myslím, že preto že sa s nimi veľa rozpráva. Dnešné deti to veľmi potrebujú.

Ak sme sa niekedy námatkovo pýtali žiakov – mali ste prázdniny, koľko krát ste si počas nich sadli s rodičmi a porozprávali sa? Stalo sa, že mnohí povedali ani raz. A prázdniny sú predsa na to, aby bolo dieťa s rodičmi bližšie. A to aj v prípade, že rodič nemá dovolenku. Možnosť na to je aspoň pri nedeľnom obede, či večeri. Voľakedy to bolo bežné, ale dnes už mnohokrát v rodinách ani spoločné stolovanie nejestvuje. Každý sa naje vtedy, kedy príde aj v soboru a nedeľu. Rodičia sú zvyčajne veľmi vyťažení, snažia sa čo najlepšie materiálne zabezpečiť rodinu, tým pádom sú vyťažení aj v sobotu aj v nedeľu a na deti nemajú čas. Nemôžeme sa ani čudovať, že dnešné deti sa vo všeobecnosti správajú tak, ako sa správajú.

Niekedy si poviem, že na vine sú rodičia, ale na druhej strane si musíme uvedomiť – veď tých rodičov sme vychovávali v podstate my. A čo sa stalo? Veď, keď ešte chodili ony do školy, boli všetci veľmi slušní, veľmi milí ľudia. Dnešní rodičia sa snažia zabezpečiť najmä finančnú istotu, materiálne zázemie rodiny.

V školstve sa často hovorí tiež o peniazoch, ale keby išlo učiteľom iba o financie, tak by v školstve už dávno nikto nerobil. Tým, ktorí tu zostávajú, zostávajú tu aj pre niečo iné. Priznám sa, že niekedy máme problém povedať, že sme učitelia, keď sme v nejakej spoločnosti. V istých situáciách a v istých spoločenských kruhoch je to lepšie zamlčať.

Akú máte spoluprácu s rodičmi žiakov? Zmenili sa rodičia oproti minulosti?

Keď máme rodičovské združenia, mnohí rodičia na ne ani nechodia. Sú aj takí, s ktorými sa stretneme prvý krát až na maturitnom večierku. Myslím, že je to predovšetkým preto, že nemajú čas. Sú však aj rodičia, ktorí sú ochotní pomôcť, so školou spolupracujú a výborne si plnia svoje rodičovské povinnosti. Dokonca máme aj rodičov ktorých deti už k nám nechodia, ale prejavia záujem a opýtajú sa, či nepotrebujeme niečo a ak treba, pomôžu.

Je zaujímavé sledovať, ako sa správajú rodičia, keď sa vyskytne predsa len nejaký problém a musia prísť k nám do školy ho riešiť. Keď je to rodič, ktorý nie je veľmi silne materiálne zabezpečený, tak ten sa zvyčajne správa veľmi milo, priateľsky, pristupuje vážne aj k problému, hovorí veľmi otvorene, je ochotný pomáhať a ísť s nami v jednej línii. Ale ak sa stane, že sú to deti, ktorých rodičia nemajú žiadne problémy finančné, tí povedia – veď ja mu môžem kúpiť byt, auto, tak tí riešia problémy zvyčajne veľmi osobne, akoby sa to dotýkalo ich vlastného ega a že je to akoby útok na ich osobu a nie vždy sú ochotní s nami spolupracovať, aby sme išli jednou cestou a to dieťa niekde doviedli.

Pani riaditeľka aké vy máte také vlastné želanie pre seba, pre školu, pre učiteľstvo, čo by sa malo zlepšiť?

Čo by sa malo zlepšiť, to si všetci hovoríme. Ja si myslím, že keď sa hovorí, že učitelia bojujú o financie nie je to celkom tak. Samozrejme, aj učiteľ musí z niečoho žiť a musí platiť nájomné ,platiť školné svojím deťom a pod. takže je zrejmé, že potrebuje tiež k životu peniaze, ale je jasné, že to nie je prvoradé. Hlavne by sme potrebovali podporu zo strany verejnosti. Potrebujeme cítiť aspoň morálne docenenie našej práce, aby sme vedeli, že spoločnosť si ju váži, že si váži aj učiteľa a jeho úsilie. Média hovoria o učitelia len vtedy, keď sa niekde stane nejaká nepríjemnosť v súvislosti so školou, keď je tu nejaký škandál, keď sa niečo prihodí a môžu povedať, že chybu urobil učiteľ. Je málo takých relácií, alebo málokedy sa dostane do médií, že učiteľ popri svojej práci možno nahrádza žiakovi rodiča , nahrádza mu psychológa, možno aj psychiatra.

Želala by som si, aby spoločnosť viac chápala problémy, ktoré sú v škole a želala by som si tiež, aby boli žiaci aspoň takí ako sú teraz. Ja ich mám veľmi rada a myslím si, že ten vzťah je obojstranný. Navzájom sa rešpektujeme a a je pre nás i pre nich dôležité, aby vedeli čo chcú dosiahnuť, kam chcú smerovať a aby mali podporu v rodine, Hlavne si želám, aby sa ten vzťah medzi rodičmi a deťmi dostal na takú úroveň, aby boli obidve strany šťastné a potom budeme aj my učitelia šťastní.

(Ľubomír Pajtinka, 2015 in: Učiteľské noviny)