Talentované a nadané deti sú našim bohatstvom.

Mgr. Mária Peláková, zástupkyňa riaditeľa, Základná škola s triedami pre talentované deti Bardejov

Na začiatok treba povedať, že všetky deti sú bohatstvom národa. Tie talentované a nadané však môžu v niektorých oblastiach posunúť svet výraznejšie dopredu – aj pre nás ostatných – obyčajnejších ľudí. Keď sa v roku 2001 konala v Bratislave druhá konferencia o nadaných deťoch, jedna matka zo Štúrova vtedy 15 ročného syna, ktorý od predškolského veku plynule čítal a písal v štyroch jazykoch vtedy povedala: Chcel byť vesmírnym lekárom. Teraz už nechce byť ničím, už chce len zametať ulice.“ Dôvod? Lebo sa nedostal do správnych pedagogických rúk. Tí, ktorí ho mali s ním nedokázali rozvíjať jeho talent a nadanie.

O práci nadanými a talentovanými deťmi ale aj o iných otázkach z oblasti výchovy a vzdelávania sme sa pozhovárali s učiteľkou takýchto žiakov Mgr. Máriou Pelákovou zo Základnej školy na Komenského ulici v Bardejove.

Je naozaj tak dôležité podchytiť talent dieťaťa, ako to vyjadruje výrok matky v predchádzajúcom texte?

História dokáže presne spočítať významných vedcov, bádateľov, maliarov, športovcov, filozofov, spisovateľov – jedným slovom, ľudí, ktorí sa významne zapísali do dejín ľudstva, ovplyvnili svojimi dielami jeho vývoj. Nikto však nedokáže spočítať tých, ktorých talent, nadanie nemali podmienky na to, aby sa naplno rozvinuli. Aj keď mali spoločné to, že boli nadaní, rozdielne podmienky, ktoré mali na jeho rozvoj podmienili rôzne výsledky ich životnej púte.

Deti sú ako malé vylíčené rastlinky. Prichádzajú na svet s daným genetickým kódom, v ktorom je zapísané ako budú vyzerať, aké vlastnosti, schopnosti si na svet priniesli. Je však veľa faktorov, ktoré podmieňujú ich úspešný rast. Pod vplyvom dobrej starostlivosti sa z rastlinky vyvinie niečo, z čoho má záhradník, a nielen on, radosť. Keď sa záhradník stará, jeho záhradka prináša úžitok všetkým. No ak sa tá istá rastlinka nechá bez zvláštneho záujmu, záleží od náhodných okolností, ako je počasie, či miesta, kde zakorenila, jej schopnosti prežiť, čo z nej bude. V takej záhradke, kde sa nevenuje pozornosť kvalitným rastlinkám, ich často prerastie burina.

Myslím si, že každá spoločnosť, ktorá chce napredovať, prosperovať a záleží jej na svojej budúcnosti, musí venovať pozornosť deťom, ktoré majú intelektový potenciál a všemožne ho rozvíjať. Tým nechcem povedať, že by sa nemala zaoberať tými slabšími , rôznym spôsobom hendikepovanými, podporovať ich. To v žiadnom prípade. Nakoniec, veď aj medzi týmito deťmi je veľa nadaných, či naopak, veľa nadaných má nejaký svoj hendikep. Je humánne a pre všetkých nanajvýš užitočné podporovať každý talent. Veď v konečnom dôsledku – sú to práve špičkoví pracovníci vedy a výskumu, ktorí svojimi vynálezmi uľahčujú život ľudí s rôznym postihnutím, výsledky ich práce uľahčujú život všetkým.

Nadaným deťom treba vytvárať vhodné podmienky, viesť ich, usmerňovať, ponúkať im šance na pozitívny rozvoj ich schopností. Samé to nedokážu. Šťastie majú tí, ktorí majú silnú oporu v rodine. Ešte väčšie tí, ktorým tú šancu dajú pedagógovia.

Vaša škola sa rozhodla otvoriť triedu pre talentované deti. Čo bolo podnetom k tomuto kroku?

Prostredníctvom internetu som sa dozvedela o školách na Slovensku, ktoré začali pre takýchto prváčikov otvárať špeciálne triedy. Nadchla ma kniha Nadané dieťa od Dr. Laznibátovej. Veľmi som si priala, aby aj v našom meste mali tieto deti možnosť navštevovať takúto triedu. Navštívila som CPPPaP aby som zistila, koľko detí registrujú s označením – intelektovo nadané. Bolo ich každý rok dosť na to, aby sa dalo o špeciálnej triede reálne uvažovať. Mala som šťastie, že som našla podporu nie len v CPPPaP, ale aj u riaditeľa Základnej školy na Komenského ul. v Bardejove, Mgr. Štefana Kuču, ktorý sa podujal prevziať na svoje plecia riziko zriadiť takúto triedu, keďže to bolo finančne dosť náročné. Myšlienke bol naklonený aj náš zriaďovateľ- Mesto Bardejov, mohli sme začať s informačnou kampaňou, oboznámi rodičov o tejto možnosti vzdelávania ich detí.

Koľko tried intelektovo nadaných detí máte v súčasnosti na škole?

Zatiaľ máme tri. V druhom, treťom a šiestom ročníku.

Ako ste sa vy dostala k tomu, že ste začali pracovať práve s deťmi, ktoré majú svoje intelektuálne špecifiká?

Ako učiteľka na 1. stupni ZŠ som sa roky často stretávala s deťmi, ktoré už pri nástupe do školy vedeli plynule čítať, s ľahkosťou spočítavali aj dvojciferné čísla, boli zvedavé, vedeli na svoj vek veľa všelijakých vecí. V triede s 25-timi žiakmi im učiteľka môže venovať len málo času. Jednoducho sa to nedá zvládnuť, keď má napríklad navyše aj iné dieťa, ktoré má poruchu učenia ( čo je dnes bežný jav skoro v každej triede). Venovala som s sa im cez prestávky, dávala doplnkové pracovné listy. Problém bol tom, že 6-ročné dieťa, aj keď vie plynule čítať, nedokáže sa na samostatnú prácu v triede, kde iné deti vytlieskávajú slabiky, sústrediť. Okrádať ho o prestávku, či čas po vyučovaní a vysvetľovať mu postup pri riešení hlavolamu tiež nie je voči nemu fér. Takéto deti sa potom v škole nudia, obyčajne chlapci začnú na seba upútavať pozornosť nežiaducim spôsobom. Začína sa rozbiehať kolotoč budúceho problémového žiaka. Niektoré deti sa naopak utiahnu, prispôsobia sa priemerným, aby „nevyčnievali“. Často sa stane, že sa takéto dieťa stane terčom posmechu ostatných len preto, že je šikovnejšie, teda – iné. Bolo mi ich ľúto.

Čo je na tejto práci najkrajšie?

Prácu s deťmi mám všeobecne veľmi rada. Nadaným deťom som sa vždy venovala, či už v bežných triedach, alebo teraz – 6. rok v špeciálnej triede pre intelektovo nadaných žiakov. Nie všetci učitelia majú radi, keď má žiak vlastný názor, ktorý nemusí byť totožný s názorom učiteľa. Je zvedavý, dáva všetečné otázky, vie vyjadriť svoj postoj, hodnotenie skutočnosti. Keď dokážem tieto deti správne motivovať, väčšinou pracujú s nadšením, rady vyhľadávajú nové informácie, delia sa s nimi s ostatnými spolužiakmi, aj so mnou. Sú vnímavé, nemajú rady stereotypné vyučovacie metódy a to, že ich nudia dávajú patrične aj nepatrične najavo. Stávalo sa mi, že nie len ja som učila ich, ale veľa nového som sa dozvedela od nich. Napr. od jedného niečo o rôznych značkách a typoch áut, zaujímavých zvieratách, o vesmíre či o liečivých bylinkách, ktoré zbiera babka. A to je niečo, čo ma veľmi teší a motivuje. Nie len ja ich vediem k získavaniu nových poznatkov, ale aj naopak. Máme aj pekný predmet Obohatenie, v rámci ktorého deti pracujú na ročníkových prácach, projektoch , hľadajú informácie z rôznych zdrojov, oboznamujú o nich ostatných a takto sa navzájom obohacujeme. Aj ja sa musím stále vzdelávať, pracovať na sebe. Učiť v takýchto triedach vôbec nie je jednoduché, ale mne prináša radosť to, že je to často učenie objavné, na mnoho vecí musia prísť žiaci sami, že často počujem spontánny výkrik: “Ahááá, už som to pochopil/a…!“

Dá sa povedať, čo je na práci s nadanými a talentovanými deťmi ťažké?

Ťažké je vžiť sa do cítenia a myslenia každého z nich. Chápať ich „inakosť“, pomôcť aj im samým vyrovnať sa s faktom, že v hlave dieťaťa sa rodia myšlienky, otázky, na ktoré sme zvyknutí väčšinou u starších detí, prípadne u dospelých. Vidieť v nich, napriek mnohým negatívnym prejavom v ich správaní, to pozitívne, na čom treba stavať, čo je potrebné rozvíjať. Už som načrtla niektoré odlišnosti týchto detí, ktoré vedia učiteľom znepríjemniť ich učiteľský život. Často je to práve túžba a bytostná potreba u mnohých z nich prísť „na koreň veci“. Odmietajú prijímať iba holé konštatovanie: „Je to tak preto, lebo je to tak“. Pýtajú sa na podrobnosti, vnímajú veci komplexne, zachádzajú do detailov, chcú poznať príčiny, chcú o tom rozprávať, a na to nemá učiteľ (hlavne na druhom stupni) čas. Vtedy sa stáva, že zahriaknutie môže viesť k prejavom nespokojnosti, v našich očiach „drzosti“, keď žiak trvá na svojej otázke, odvráva.

Občas je ťažké presvedčiť ich, že v živote je potrebné riešiť úlohy a vykonávať práce, ktoré nie sú vždy zábavné , zaujímavé, ale sú potrebné, aby sme ich urobili. Nie všetky intelektovo nadané deti sú aj pracovité, vytrvalé, tolerantné, vedia pracovať v tíme – a k tomu ich treba viesť. To je niekedy ťažké.

Aké sú podľa vašich skúseností dnešné deti?

Dnešné deti? Ak ich mám porovnávať s tými „včerajšími“ napr., keď som bola aj ja v tomto veku, sú tu velikánske rozdiely, ktoré súvisia s dobou, v ktorej dnešné deti vyrastajú. Zmenili sa pravidlá v spoločnosti, v rodinách, zmenili sa pravidlá v škole. My sme mali oveľa väčšiu disciplínu. Najvyšším stupňom vzbury voči karhaniu učiteľa bolo mlčanie. Žeby bol niekto odvrával, či dokonca slovne útočil na učiteľa – to si ani nepamätám. Žiaci, aj ich rodičia mali oveľa väčší rešpekt pred školou. Na druhej strane takáto výchova viedla k nekritickému preberaniu všetkého, čo nám bolo predostierané, servírované. Nenaučili sme sa prejaviť otvorene svoje myšlienky. Učili sme sa vravieť to, čo sa od nás čaká, nie to, čo si naozaj myslíme..

Dnes sa však dostávame do opačného extrému. Čoraz častejšie sa dozvedáme z médií o prípadoch, keď sú žiaci, aj ich rodičia voči učiteľom agresívni. Postavenie učiteľov sa v očiach verejnosti veľmi oslabilo. Možno je to spôsobené aj tým, že v školstve pracujú väčšinou ženy, keďže muži, ako živitelia rodín často zo školstva odchádzajú za lepšie platenou prácou. K učiteľkám si teenegeri dovoľujú možno viac, keďže majú na nimi často fyzickú prevahu. Dnešná doba prináša so sebou mnoho nástrah, problémov, s ktorými sú dnešné deti konfrontované a bez správnej systematickej výchovy si s nimi nevedia rady a tak ich riešia „po svojom.“

Deti sú zrkadlom spoločnosti. Keď sú malé, sú prirodzene vnímavé , napodobňujú a kopírujú modely správania najprv svojich rodičov, neskôr si hľadajú svoje vzory mimo nich. Dnešné deti sú také, aká je dnešná spoločnosť. Súčasnosť prináša do života množstvo pozitív, ale aj negatív. Je na nás – dospelých, aby sme deti už od mala viedli ku kritickému mysleniu. Učili ich o všetkých stránkach života. Rozvíjali v nich dobro a varovali pred zlom. Je to doba je dobou masovo-komunikačných prostriedkov, internetu, sociálnych sietí – médií, ktoré na jednej strane prinášajú množstvo nových informácií, uľahčujú nám život, no na druhej strane priniesli aj množstvo nebezpečenstiev. Deti často napodobňujú negatívne vzory správania „tiežhrdinov“, ktoré na nás denne chrlia a môžu citlivej detskej dušičke veľmi ublížiť. Rodičia by mali vedieť, aké programy sleduje ich neplnoleté dieťa v televízii, ako – a s kým komunikuje na sociálnych sieťach, chrániť ho pred zlým vplyvom aj tým, že ho vychováva k dobrému vkusu a kritickému mysleniu.

Deti kedysi, aj dnes sú stále rovnaké v tom, že všetky deti sú prirodzene zvedavé, hravé, netrpezlivé, rady sa smejú, vystrájajú, behajú, všetkého sa chcú dotýkať, vyskúšať… Našou úlohou je využiť túto ich prirodzenú túžbu po poznávaní sveta správnym spôsobom, nepotláčať prirodzenú spontánnosť. Samozrejme, nie neobmedzene. Už od narodenia by si mali zvykať, že svet ľudí funguje podľa určitých pravidiel. Základ im má dať výchova v rodine, na ktorom môže škola ďalej budovať. Tam by mali získať základy slušného správania sa, osvojiť si normy, ktoré platia v medziľudských vzťahoch. Myslím, že jednou z príčin zhoršenia správania sa detí nie len v škole, ale napríklad aj k sebe navzájom, k starým ľuďom a okoliu vôbec je aj vysoká rozvodovosť, ktorá vedie k tmu, že jeden z rodičov(ak je zamestnaný) na výchovu nestačí. Je veľa prípadov, že aj keď je rodina úplná, jeden z rodičov pracuje v zahraničí, dokonca sú prípady, že aj obaja a o deti sa starajú starí rodičia, ktorí na výchovu už nestačia. Deťom nestačí dať iba strechu nad hlavou, jedlo a peniaze. Potrebujú pozitívne vzory, z ktorých si môžu brať príklad, o ktoré sa môžu oprieť, pevný bod na zemi, o ktorý sa môžu oprieť, kde majú zázemie, svoju existenčnú istotu. To by mali nachádzať doma. Na druhom mieste je škola, ktorá na tomto základe môže stavať a pomáhať rozvíjať pozitívne vlastnosti a schopnosti dieťaťa. To však funguje len vo vzájomnej spolupráci s rodinou.

O našom školstve sa vyslovujú rôzne hodnotenia – jedny ho kritizujú, iní obhajujú. Ako vidíte stav nášho školstva vy?

Myslím si, že príliš veľa reforiem, kde sa stále menia podmienky, vedú k chaosu. Možno by bolo lepšie riadiť sa starou ľudovou múdrosťou- „Dvakrát meraj a raz rež“ a „nevylievať vaničku aj s dieťaťom“ len preto, že sme chceli vo vaničke vymeniť vodu…

Ako vnímate vzťah ku škole u rodičov vašich žiakov?

Všeobecne je spolupráca rodičov a učiteľov je kľúčová pri výchove vzdelávaní ich ratolestí. Tam, kde to nefunguje, prichádzajú výchovné, či vzdelávacie problémy . Tie majú niekedy úžasnú schopnosť využiť to vo svoj „prospech“. Doma sa žiak sťažuje na učiteľa, v škole zas na zlé podmienky doma. Ak tieto dve strany nekomunikujú, problémy so žiakmi sú len otázkou času.

Nie všetci rodičia si uvedomujú, že učitelia sa snažia dať ich deťom čo najviac, venujú im množstvo svojej energie, času. Mnohokrát aj na úkor seba, aby z každého im zvereného človiečika vyrástol slušný a vzdelaný človek. Rodičia aj škola sú spolu akoby na jednej lodi a musia ťahať za jeden povraz, aby sa tá loď nepotopila.

Ja osobne mám práve v týchto triedach veľmi dobrú spoluprácu s rodičmi. Často spolu komunikujeme, nie len na rodičovských združeniach, ale aj prostredníctvom mailov, webovej stránky triedy, pracovali sme na spoločných projektoch ( výsadba okrasných rastlín v átriách školy), opekačka, každoročné verejné prezentácie ročníkových prác žiakov, besiedky. Ak sa vyskytne problém, riešim ho hneď. Je dobré, ak sú rodičia o všetkom informovaní a aktívne sa zapájajú do života triedy. Je to prínosom pre všetkých. Deti potom vnímajú svojho učiteľa ako prirodzenú autoritu, rešpektujú ho. A to je základ.

Jedna vec je, že, počas základnej školy úspešne pracujete s vašimi deťmi, ale, čo ich čaká po skončení základnej školy? Jestvuje nejaká nadväznosť na vašu prácu?

Keďže na našej škole sú žiaci takejto triedy ešte len v šiestom ročníku, nemáme s tým reálnu skúsenosť. Priama nadväznosť zatiaľ nie je. Žiaci budú robiť prijímacie pohovory na strednú školu, ktorú si vyberú tak, ako ostatní žiaci. Avšak tým, že navštevujú špeciálnu triedu, kde im pedagógovia venujú väčšiu pozornosť, mali by byť na štúdium na strednej škole lepšie pripravení. Myslím si, že v tejto oblasti má naše školstvo ešte veľké rezervy. Práca s intelektovo nadanými žiakmi je na pokraji záujmu našej spoločnosti. Aj keď sú to taktiež žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, oficiálne nevychádzajú pre nich žiadne špeciálne učebnice, didaktické pomôcky, učitelia majú málo príležitostí vzdelávať sa v tejto oblasti, vymieňať si skúsenosti, získavať nové poznatky.

S kým kooperujete, s kým sa radíte pri riešení vzdelávacích problémov vašich žiakov?

S psychológom CPPPaP, vedením školy, kolegami v rámci meodického združenia a samozrejme s rodičmi.

Dala by sa ilustrovať na nejakých príkladoch odlišnosť myslenia nadaných detí od ostatnej populácie detí?

V určitých smeroch myslia a konajú ako všetky ostatné deti. Je tu však aj veľa odlišností, ktoré si často uvedomíme napríklad pri rozhovore s nimi. Prekvapujúce sú spôsoby riešenia školských úloh, ich myšlienkové pochody, témy, ktorými sa zaoberajú. Zaskočia nás netradičnými spôsobmi riešenia napr. matematických úloh. Už v útlom veku ohurujú svoje okolie „dospeláckym“ spôsobom vyjadrovania, bohatou slovnou zásobou, nie sú im cudzie abstraktné pojmy. Zaujíma ich napr. dianie vo svete, nové poznatky z rôznych oblastí života, ktoré iným deťom v takom istom veku nič nehovoria. Majú kopu otázok a nedajú pokoj, kým na ne nedostanú uspokojivú odpoveď, čo môže byť pre dospelých niekedy obťažujúce.

Rýchlo sa učia, ešte pred nástupom do školy sa spontánne (nesmie ísť o účelové vedenie zo strany rodičov) naučia čítať, počítať, často rátajú so zápornými číslami, sú veľmi aktívne, zvedavé, často neposedné. Nemajú zábrany komunikovať s dospelými – aj cudzími ľuďmi, argumentujú. Často si nerozumejú s rovesníkmi a kamarátov si hľadajú medzi staršími deťmi, s ktorými si viac rozumejú. Mne sa páčilo, že rýchlo chápali vtipy, napr. tie – založené na slovných hračkách, dokonca som mala žiačku, ktorá ich sama rada vymýšľala.

Majú dobrú pamäť, všímajú si detaily. Nechcú písať poznámky z učiva, ktoré je im známe. Vedia rýchlo vyselektovať podstatné a snažia sa vo všetkom hľadať logiku. Ak ich niečo zaujme, vedia sa tomu venovať s veľkým nasadením. Pri školskej práci, ktorá ich nezaujme sa akoby “vypnú“ a ponoria sa do svojich myšlienok. Preto majú potom učitelia dojem, že žiak je nepozorný, nereaguje, alebo reaguje neadekvátne, čo sa časom môže stať dôvodom na posmievanie zo strany spolužiakov, zosmiešňovanie. To môže časom viesť k ich negatívnemu nazeraniu na samého seba, nízkemu sebavedomiu, či naopak- k agresivite. Aj preto sa, ruka v ruke, často pri práci s nimi vyskytujú aj výchovné problémy.

Samozrejme, že nie u všetkých sa vyskytujú všetky tieto znaky. Zároveň sa u nich vyskytujú aj mnohé negatívne vlastnosti. Z psychologického hľadiska je známy ich asynchrónny vývin v oblasti intelektovo-emocionálnej, intelektovo – motorickej, či intelektovo- verbálnej oblasti, čo môže často viesť k dojmu, že nebolo správne identifikované ich nadanie. Časté sú u nich prejavy hyperaktivity, problémy v sociálnych vzťahoch, perfekcionizmus. Stávalo sa mi, hlavne v prvom ročníku, že spočiatku bolo skoro nemožné, aby pracovali v skupinách. Hádali sa, každý chcel presadiť svoj postup, jeden kreslil, druhý mu to gumoval…Tí menej priebojní sa stiahli a chceli pracovať sami. Bolo to ťažké naučiť ich kooperovať, prijať kompromis, tolerovať aj iný spôsob riešenia úlohy, než ten, ktorý navrhujú. Nemajú radi súťaže, ťažko sa vyrovnávajú s prehrou, neúspechom.

Tieto charakteristiky ešte neznamenajú, že sa jedná o nadané dieťa, zároveň platí, že nie všetky deti majú práve takéto prejavy správania.

Ktoré činnosti a aktivity sú pre vašich žiakov najpopulárnejšie?

Je to práca na projektoch, ročníkových prácach v rámci predmetu Obohatenie. Ich častým kamarátom je počítač, radi hľadajú informácie prostredníctvom internetu, či v rôznych encyklopédiách. Najobľúbenejším predmetom je pre väčšinu matematika, riešenie hlavolamov, logických úloh. Niektorí sa zas viac zaujímajú o fyzikálne, či chemické javy, geografiu, históriu, umenie.

Spolupracujete aj s inými školami?

Začali sme dobrú spoluprácu so ZŠ na Šmeralovej ul. 25 v Prešove, ktorá má v tejto práci už viacročné skúsenosti.

V čom musí byť učiteľ, ktorý pracuje s deťmi, ako sú tie vaše iný, na čo si musí dávať najviac pozor?

Deti túžia po zaujímavej škole a progresívnych, tvorivých učiteľoch, ktorí okrem toho, že ich veľa naučia, dávajú im aj priestor na sebarealizáciu, samostatné objavy a tvorivosť. Aj keď tieto pojmy poznáme už od čias Komenského a mnohých ďalších pedagógov – reformátorov, v našich školách neustále prevládajú vo vyučovaní pohodlné stereotypy, založené na memorovaní.

Vyučovanie by sa malo niesť v priateľskej, kreatívnej atmosfére. Učiteľ by mal využívať rôzne – kreatívne metódy. Samozrejme, môže využívať aj tie klasické, ako je výklad, rozhovor, didaktické hry. Tieto deti však rady objavujú, samé prichádzajú „veciam na koreň“. Mal by teda využívať aj heuristické metódy, metódu problémového vyučovania, diskusiu, projektové metódy. Uplatňovať čo najviac možností samostatnej práce na vlastných projektoch žiakov v rámci ročníkových prác, ktoré si musia odprezentovať a obhájiť pred verejnosťou (rodičmi, učiteľmi, ostatnými spolužiakmi).

Učiteľ je žiakom nie len učiteľom, ale aj poradcom, partnerom, usmerňovateľom, nemal by mať problém priznať pred žiakmi, že ani on nevie všetko a nechať sa občas poučiť o nových poznatkoch aj od žiakov. Jeho autorita by mala byť prirodzená, nevychádza z pozície silnejšieho.

Čo by ste poradili školám, ktoré uvažujú o tom, že by tiež otvorili triedy pre deti s mimoriadnym talentom?

O takéto rady sme mali tiež záujem v čase, keď sme chceli zriadiť prvú takúto triedu. Rozprávala som sa s riaditeľmi, zástupcami a učiteľmi škôl, kde s nimi mali už dlhodobejšie praktické skúsenosti. Všetci nám odporúčali pustiť sa do toho za predpokladu, že budeme mať dosť nadšenia, obetavých pedagógov a samozrejme – financií. Každopádne je to pre školu prínosom – pracovať s intelektovo nadanými žiakmi. Ak k nim učitelia pristupujú naozaj individuálne a pomáhajú im, aby sa ich nadanie rozvíjalo správnym smerom, prináša to radosť a satisfakciu za vynaloženú námahu na oboch stranách. Takíto žiaci často úspešne reprezentujú školu v rôznych súťažiach, robia jej dobré meno.

Väčšina nadaných detí zrejme navštevuje školy a triedy s ostatnými spolužiakmi – dalo by sa odporučiť kolegom – učiteľom, ako by mali, či mohli týmto deťom pomôcť rozvíjať ich predpoklady?

V bežných triedach majú učitelia malý priestor, aby sa týmto žiakom mohli venovať tak, ako by to bolo potrebné a dobré. Keď je v triede 25 aj viac detí, keď sú medzi nimi aj žiaci s rôznymi poruchami učenia, s rôznou úrovňou poznávacích schopností, je to veľmi ťažké. Učiteľ nie je kúzelník, jednoducho sa to nedá zvládnuť adekvátne k spokojnosti pedagóga, ani potrebám týchto detí. Je obdivuhodné, ako za často ťažkých podmienok dokáže všetkých naučiť aspoň to základné. Preto je potrebné, aby sa otvárali aj špeciálne triedy žiakov s intelektovým nadaním, kde bude mať učiteľ priestor aby mohol akceptovať a rešpektovať špecifiká jeho osobnosti a správania.

Každý učiteľ by mal v maximálnej miere, ako je to možné v rámci IVVP, zohľadňovať špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby svojich žiakov, rozvíjať a stimulovať ich poznávacie schopnosti, povzbudzovať, aby sa mohli všestranne rozvíjať po všetkých stránkach.

Nemal by k nim pristupovať mentorsky, autoritatívne, upozorňovať viac na chyby ako na pozitívne výkony.

Známky by nemali byť hlavným motivačným činiteľom, či nebodaj strašiakom. Mal by akceptovať aj iné spôsoby riešenia úloh, než ktoré sú stanovené. Netrvať na precvičovaní mechanických zručností ( formálna úprava v zošite, krasopis). Pripraviť sa na situácie, keď niektorí žiaci neuznávajú bezvýhradnú poslušnosť k autoritám. Usmerňovať a vysvetľovať.

Keďže títo žiaci nemajú radi súťaže, ani porovnávanie s inými, je potrebné porovnávať ich výkony s ich vlastnými predchádzajúcimi výkonmi a viesť ich k sebahodnoteniu, sebareflexii. Dôležité je vytváranie pozitívnej klímy v triede (to nakoniec platí pre všetkých žiakov v škole, aj na pracoviskách dospelých), ktorá vedie k podávaniu lepších výkonov a pozitívnej motivácii.

Akceptovať, že tieto deti nemusia vynikať vo všetkých predmetoch. Neočakávať od nich dokonalosť a bezchybnosť. Sústavne ich zamestnávať činnosťou, ktorá rozvíja ich kognitívne schopnosti.

V bežnej triede by nemal učiteľ sústavne takéto dieťa využívať na pomoc slabším žiakom, či ako ťahúňa celej triedy.

Mal by byť jeho byť deťom partnerom, pomocníkom, spolubádateľom, ktorý má pre neho neustále nové stimulujúce úlohy adekvátne jeho schopnostiam.

Géniovia, či veľmi múdri ľudia majú mozog, ktorý pracuje oproti tým našim – bežným inak. Je to, ako by sme porovnávali Formulu 1 a bežnú Škodovku. Naozaj možno postrehnúť rozdiely v myslení už v detskom veku?

Dieťa sa počas svojho vývinu mení a nikdy sa nedá s istotou povedať, že z toho 6-ročného „mudrátora“ bude raz génius. Možno vôbec nie, a možno áno. Naopak, mnoho múdrych a neskôr významných ľudí sa tak v detstve vôbec neprejavovali. Kým nestretli niekoho, kto ich „naštartoval“. Rada počúvam rozhovory s rôznymi osobnosťami v rozhlase, či televízii. Mnoho z nich na otázku „Kto ich priviedol na cestu, po ktorej kráčajú“, odpovedalo – „Priviedli ma k tomu rodičia, na môj talent po prvýkrát upozornil rodičov môj učiteľ…“

Myslím si, že spoločnosť, ktorá hľadí do budúcnosti musí dať týmto deťom šancu rozvíjať sa. Ale či táto snaha bude korunovaná úspechom- to zálež ešte od veľmi veľa okolností, podmienkach v rodine, škole, sociálnych vzťahoch a hlavne od nich samých, od ich ďalších osobnostných vlastností, akými sú napr. pracovitosť, cieľavedomosť, aktivita… Ale šancu by mali mať.

Bude mať raz Slovensko svojho identického nositeľa Nobelovej ceny?

Verím, že áno. Myslím, že počet vzdelaných a významných ľudí nie je priamo úmerný počtu obyvateľov, či počtu kilometrov štvorcových tej-ktorej krajiny. Je to aj o tom, aké podmienky vytvára spoločnosť tým, ktorí chcú vedieť, poznať, objavovať viac ako väčšina z nás.

A nie len to. Sme svedkami toho, že veľmi veľa tých najschopnejších absolventov vysokých škôl odchádza žiť a pracovať za hranice našej vlasti. Radi hovoríme o svetových osobnostiach vedy, kultúry, športu, ktorí sú pôvodom Slováci, hoci nežijú na Slovensku. Prečo museli odísť, aby mohli naplno rozvinúť svoj talent? Resp. boli by takí úspešní, aj keby žili tu? Pomáha naša spoločnosť takýmto jedincom presadiť sa?

Neviem či vtipne, ale hovorí sa, že jediný úprimný cit na Slovensku je – závisť. Pokiaľ je to len humor, je to v poriadku. Pokiaľ je však príčinou toho, aby sme tým múdrejším a lepším ako sme my hádzali povestné polená pod nohy a znepríjemňovali im život, tak to potom v poriadku nie je. To čakanie na nositeľa Nobelovej ceny by mohlo trvať tak dlho ako „čakanie na Godota“.

Potrebuje Slovensko talentovaných a mimoriadne múdrych a talentovaných ľudí, alebo nám stačí len naša tradičná pracovitosť?

Jedno bez druhého zrejme neprinesie žiadne mimoriadne výsledky. Najúspešnejší sú tí, u ktorých sa tieto dve vlastnosti kombinujú. Možno poznáte z vlastného okolia múdrych ľudí , ktorí nie sú úspešní, lebo sú pohodlní, povedzme – málo pracovití. Byť pracovitý je dobrá vlastnosť, ale človek sa môže skoro „zodrať“ ak pri práci nepoužíva aj rozum.

Kde sú hranice, či horizonty nových možností práce s nadanými deťmi?

Myslím, že netreba hľadať žiadne hranice. Stačí, ak budeme pomáhať otvárať týmto deťom tie najbližšie dvierka do „krajiny poznania“, viesť ich tak, aby kráčali ďalej, aby sa nebáli neúspechu, aby ho vedeli zvládnuť, poučiť sa z neho a ďalej napredovať. Aby sa nevzdávali pri prvom neúspechu, aby boli pracovití, cieľavedomí, nevzdávali sa svojich snov, cieľov, aby sa učili presadiť sa.

Základná škola poskytuje deťom základy a pripravuje žiakov na ďalšie vzdelávanie. Dôležité je, aby tie boli kvalitné a pevné, aby sa na nich mohlo celý život stavať. Buduje pozitívny vzťah k vzdelávaniu sa.

Radosť z úspechu je najväčšia motivácia a ženie človeka ďalej, aby sa nebál pootvoriť ďalšie, možno ťažšie dvere, jednoducho, aby kráčal…Tak ako nepoznáme hranice vesmíru, fantázie, nevieme určiť ani hranice poznania a poznávania.

Čo by ste i želala ako učiteľka vy?

Aby všetky deti, aj tie intelektovo nadané , mali školu rady, aby to bolo miesto, kde nie len získavajú nové poznatky a vedomosti, ale aj miestom, kde sa cítia dobre, zažijú mnoho pekných zážitkov, nájdu veľa kamarátov, naučia sa prežívajú každodenné vzrušenie z objavovania zákonitostí sveta. Aby sme my- pedagógovia mali dosť síl a motivácie byť pre nich dobrými sprievodcami, korí im ukazujú správnu cestu do budúcnosti.

(Ľubomír Pajtinka 2012 in: Učiteľské noviny)