Vo výchove je najdôležitejšia láska a náročnosť.

Doc. PhDr. Milota Zelinová, CSc. vysokoškolský pedagóg

Rodina Miloty a Mirona Zelinovcov je na Slovensku najmä v pedagogickej obci dostatočne známa a populárna. Obaja sú špičkovými pedagógmi, dlhé roky sa venujú otázkam výchovy a vzdelávania. O tom, ako vychovávali svoje deti, aký bol ich hodnotový základ sme sa pozhovárali s doc. PhDr. Milotou Zelinovou, CSc. , ktorá bola v rodine hlavným činiteľom vo výchove detí.

Pred mojim narodením bol môj ocko notárom v Dolnom Kubíne, neskôr pôsobil na Ministerstve zahraničných vecí, odkiaľ ho vyslali ako kultúrneho atašé do Moskvy bolo to v čase vojny. Moje dve sestry – Darinka a Zorka, boli s rodičmi tiež v Moskve, navštevovali veľkolepé divadelné a baletné predstavenia v legendárnom MCHATe. Mamka nepracovala, starala sa o rodinu a mala veľa iných spoločenských povinností. U nás sa stretávalo mnoho maliarov, sochárov, spisovateľov, básnikov, divadelných umelcov, napr. Valentín Beniak, Jozef Cíger – Hronský, Miloš Bazovský, Janko Alexy, Štefunko, Janko a Oľga Borodávčovci, Mikuláš Huba a mnoho ďalších. Aj počas tých smutných desiatich rokov nás chodili navštevovať mnohí ockovi priatelia a pamätám sa, že napríklad ujo Moľo Bazovský mi dal peniaze, aby som si mohla kúpiť moje prvé nové šaty na venček po ukončení tanečnej.

Ja som sa narodila pred skončením vojny v Bratislave. Naša rodinná idyla skončila 5. apríla – pri oslobodení Bratislavy, sovietske vojská pri odchode odvliekli ocka na dlhých desať rokov na Sibír do gulagov.

Vyrastala som s dvoma oveľa staršími sestrami. Keď som sa mala narodiť, moje sestry už boli veľké, staršia mala viac ako 16 rokov a neboli nadšené, že som sa mala narodiť. Sestra povedala, že keď sa narodím, vyhodí ma von … ale stal sa pravý opak a vytvoril sa medzi nami krásny vzťah.

V našej rodine vládlo šťastné a láskyplné ovzdušie, ale po odvlečení otca sa toto šťastie rozplynulo a museli sme sa utiahnuť k starým rodičom, kde sme sa spolu s nimi tlačili v dvoch izbách, kým sa nám podarilo nájsť byt. Dlhý čas sme nemali žiadne správy o ockovi, nemohli sme si ani dopisovať. V tom čase bola najstaršia sestra v poslednom ročníku na medicíne, chceli ju vyhodiť zo štúdia, ako dcéru nepriateľa socializmu a komunizmu. Našťastie sa našli dobrí ľudia, ktorí sa za ňu prihovorili. Po skončení štúdia dostala umiestenku na východ, do nemocnice v Humennom. Chodievala som k nej na prázdniny. Druhá sestra, kým sa nevydala, stále sa musela o mňa starať, všade ma brávala so sebou, aj na rande, to jej samozrejme nebolo po vôli a pomstila sa mi tak, že ma vyvrátila z kočíka alebo zo sánok…Mamka mala veľmi podlomené zdravie lebo sa trápila, čo je s naším otcom, chodila po úradoch, za sovietskymi veliteľmi a snažila sa, dozvedieť, prečo ho vzali, kedy ho pustia domov, ale nedozvedela sa nič. Ocko sa vrátil z ruského zajatia v roku 1955 s podlomeným zdravím a veľkou bolesťou na duši.

Na čo prvé z detstva si spomínate?

Pamätám sa, ako som nechcela chodiť do škôlky, išla som len vtedy, keď mi dali kyticu pre pani učiteľku. Pamätám, ako som bola ochotná spávať len na rukách mojej najstaršej sestry Darinky, ako mi rozprávali sestry rozprávky, dokonca mi čítali rozprávky v ruštine.

Keď sa ocko vrátil, snažili sme sa dobehnúť o čo nás obralo 10 ročné odlúčenie. Keďže bol spisovateľ a prekladateľ z ruského a anglického jazyka, prvá vec bola, že začal kultivovať môj písomný a hovorový prejav, oboznamovať ma s klenotmi našej a svetovej literatúry. Zažili sme nádherné spoločné večery bez televízie, keď nám ocko čítal, svojim príjemným zamatovým hlasom diela z našej a svetovej Dostojevského, Čechova, Tolstého, Cervantesa, Balzaca, Urbana, Kukučína, Jégeho…

Domáce prostredie mi poskytovalo mnoho podnetov, mali sme veľmi bohatú knižnicu, s dielami svetovej literatúrami aj našich domácich autorov, s mnohými z nich sme sa stretávali u nás doma, boli priateľmi mojich rodičov. Tak isto sme mali doma veľa vzácnych obrazov. Okrem kníh a obrazov to boli sochy a iné umelecké predmety, ktoré vo mne vzbudzovali záujem o umenie. Týmto smerom som sa chcela v živote orientovať… realita však bola iná. Prihlásila som sa na vysokú školu, ale neprijali ma, vraj pre „nedostatok miesta“ ale v skutočnosti preto, že som bola dcérou „triedneho nepriateľa“. Odporúčali mi ísť pracovať do továrne, aby som si zlepšila „kádrový profil“. Tak som pracovala ako sústružníčka, ale aj tak som si „kádrový profil“ nevylepšila. Nasledovali roky, keď som si vždy nanovo posielala prihlášky na vysokú školu a absolvovala som prijímacie pohovory, ale aj keby som bola spravila prijímačky na jednotku s hviezdičkou, aj tak bola odpoveď: „NEPRIJATÁ pre nedostatok miesta“. Raz ma prijali do tzv. „nultého ročníka“ s tým, že najprv musím ísť znova robiť do továrne (robila som na tri smeny v Hlinikárni v Žiari nad Hronom), popri tom som sa pripravovala na štúdium. Netešila som sa dlho, po dvoch mesiacoch som dostala vyrozumenie že po ďalšom kádrovom prešetrovaní moje prijatie rušia a teda, že ma neprijímajú. Po nejakom čase snahy dostať sa na vysokú školu ma prijali na strednú pedagogickú školu do Levoče, kde som si urobila druhú maturitu. Až potom, keď som mala už tri deti, dostala som sa na Filozofickú fakultu v Prešove. Snažila som sa dobehnúť zameškané a urobila som v skrátenom čase všetky skúšky podľa individuálneho študijného plánu a štúdium som skončila s červeným diplomom a titulom PhDr. Kandidátkou vied a docentkou som sa mohla stať až po nežnej revolúcii. Moje detstvo a mladosť boli poznamenané mnohými útrapami, neustálym bojom s prekážkami, ale aj napriek tomu som optimistka, verím v dobro ľudí a v to, že keď človek veľmi niečo chce dosiahnuť, netreba sa vzdávať, ale ísť za svojim cieľom. To ma naučili moji rodičia a to sa snažím naučiť aj moje deti a mojich študentov.

Vraciate sa v spomienkach do svojej mladosti ?

Ocka som si nepamätala, videla som ho ako keby prvý krát, keď som mala dvanásť rokov. Bol to zvláštny pocit, lebo sme o ňom stále doma hovorili, spomínali, stále sme čakali, že sa vráti, na každé sviatky a každý nedeľný obed sme mali aj preňho pripravený stôl. Keď sa vrátil, bol to neopakovateľne silný zážitok. Ja, ako najmladšia som bola ochudobnená o spoločné chvíle s ním, po návrate sme si to nahrádzali rozhovormi, spoločnými návštevami galérií, kultúrnych podujatí, prednášok. Spoločne – ocko, mamka a ja sme chodievali na prechádzky a na výlety.

Aká ste boli dcéra? Poslušná a vzorná?

Myslím, že som bola bezproblémové dieťa. Mamka musela byť často hospitalizovaná a tak ostávala domácnosť na mňa, naučila som sa variť už ako dvanásť ročná, vedela som si poradiť so všetkými domácimi prácami. Naučila som sa riešiť problémy, ktoré život prináša.

Používate niečo z výchovných metód vašich rodičov u svojich deti?

Mám tri deti, najstarší syn sa volá Maroš, druhý syn je Miron a o desať rokov sa narodila dcéra Martina. Som pyšná na moje deti. Každý z nich má v súčasnosti svoju vlastnú úspešnú cestu životom, vlastnú rodinu, Miron má dvoch synov, Mironka a Adamka. Nikto z nich nefajčí, nepije, každý pracuje a žije s maximálnou zodpovednosťou. Deťom sme sa snažili poskytnúť veľký výber činností. Podporovali sme ich záujmy, chodievali sme na výlety do hôr, viedli sme ich k láske k prírode, k poznávaniu nových vecí. Učila som ich hrať tenis, hoci sama nehrám tenis. S učením im nebolo treba pomáhať, čítanie kníh bolo pre nich samozrejmosťou, Martinka chodila do knižnice ešte pred tým ako nastúpila do prvej triedy. Riešili sme spolu hlavolamy, Miron mal rekord v skladaní Rubikovej kocky. Maroš zas poznal všetky značky aut a rely jazdcov. Deti pripravovali itinerár na dovolenky. Myslím, že dôležitou charakteristikou výchovy detí bolo, že som ich učila prekonávať problémy, nevyhovárať sa, nehovoriť, že sa niečo nedá urobiť. Viedla som ich k tomu, ako sa dajú veci urobiť lepšie, že sú stále pred nami nové výzvy… že sa dá vždy lepšie a krajšie prežiť voľný čas… Naše deti majú veľa záujmov, preniesli ich aj do svojich rodín, sú neustále aktívni, nezapadli do pasivity a ničnerobenia… Do výberu partnerov som im nezasahovala a s mojimi nevestami a zaťom sa máme radi, nemiešam sa ani do výchovy vnukov, nie som ten typ, že by som si myslela, že robím všetko najlepšie. Veľmi rada sa od všetkých, vrátane vnukov mnohému naučím a obdivujem ich.

Aké miesto malo vo vašej rodine vzdelanie, aký význam sa mu pripisoval ?

Veľkým vzorom bol pre mňa môj ocko, neustále čítal, premýšľal, precízne formuloval svoje myšlienky a dával ich na papier, prekladal, reagoval na dianie v spoločnosti. Kultúrne dianie, najnovšie literárne diela, výtvarné umenie, divadlá, filmy boli u nás na pretrase každý deň. Často ma brával na prechádzky, kde sme diskutovali o zmysle života, životných hodnotách, o tom, čo sa deje u nás a vo svete, čo by sme mali robiť my. Rodičia ma podporovali v tom, aby som sa nikdy nevzdávala a neustále pracovala na sebe. Bohužiaľ, nedožili sa ani môjho prijatia na vysokú školu.

Akou ste matkou ?

Dúfam, že dobrou, máme sa všetci radi, dôverujeme si, sme k sebe úprimní, cítime sa spolu dobre, nelezieme si na nervy, len občas . Snažím sa, aby v každej chvíli cítili, že sa kedykoľvek a s hocičím môžu na mňa obrátiť, že som vždy ochotná pomôcť, poradiť. Patria k tomu spoločné rozhovory, výlety, program.

Myslíte si, že vás vaše deti rešpektujú, že ste ich vychovali dobre ?

Výchova mojich detí nebola prísna – snažili sme sa o problémoch hovoriť otvorene, podporovala som ich v záujmoch, aj keď ich často menili. Vychovala som ich k samostatnosti, aby sa dokázali v živote obracať a poradiť si. Aj keď sú už deti dospelé, tento vzťah úprimnosti, otvorenosti, lásky, empatie ale aj náročnosti pretrváva. Myslím, že to je základ, prečo aj dnes mám u detí rešpekt, aj keď sú už nezávislé.

Aký najväčší omyl vo výchove ste urobili ?

Možno to bude znieť veľmi sebavedomo, ale neviem o tom, že by som bola urobila vo výchove detí nejaké chyby.

Vychovávali by ste dnes svoje deti inak ?

Určite nie, nie som ten ochranársky typ, ktorý svojim detičkám vyšľapávajú cestu, robia za svoje deti všetko, od domácich úloh, po miešanie sa do vecí, do ktorých rodičov nič nie je.

Aká je naša dnešná mládež, majú rodičia jasné pravidlá ako vychovávať deti?

Domnievam sa, že vo výchove detí sú hlavné dve veci, ktoré som sa aj ja snažila uplatňovať: láska a náročnosť. Náročnosť ide ruka v ruke so sebavedomím dieťaťa, treba mu ukázať, objaviť jeho veľké možnosti, veriť mu a podporovať ho aj keď sa mu nedarí, alebo keď sú na ceste životom prekážky, sklamania, stresy a konflikty. Všetko sa deťom skôr podarí, keď vedia a cítia, že ich niekto má rád, že ich podrží rodina, že im rodičia veria. Vo výchove sa v súčasnosti robia dve hlavné chyby, že mnohí rodičia nemajú čas pre svoje deti, čím ukazujú, že im nezáleží veľmi na tom, čo deti robia, ako sa učia, s kým sa priatelia, záleží im iba na sebe, svojej kariére alebo pohodlí. To je vlastne ľahostajnosť k deťom. Keď dieťa cíti, že rodičom nezáleží na ňom, prestane si veriť, snažiť sa a nachádza svoje uplatnenie v negatívnych činnostiach, alebo len v zábave a pasívnom prežívaní. Základom je náročnosť, disciplína, založená na zodpovednosti k cieľom, ktoré v ranom detstve musia vštepovať rodičia. Disciplína sa prejavuje napríklad v spoluúčasti detí na domácich prácach, na rituáloch rodiny, na dodržiavaní pravidiel, na ktorých sa rodina dohodne.

(Ľ. Pajtinka, 2010)