Chcem, aby boli naši žiaci pripravení na život.

PaedDr. Jozef Olos, riaditeľ Základnej školy v Ľubochni

Základnú škola s materskou školou v Ľubochni navštevujú deti z Hubovej, Kraľovian, Ľubochne, Rojkova, Stankovian a zo Švošova. Cieľom učiteľov je vychovať z nich slušných, citlivých a vzdelaných ľudí, ktorí budú vedieť vykročiť v živote tým správnym smerom a ktorých nezlomí prvý neúspech.

Toto sú slová, ktorými začína webová stránka školy s 209 žiakmi, ktorú možno zaradiť medzi vidiecke so zaujímavým profilom. Zašli sme za jej riaditeľom PaedDr.Jozefom Olosom. Mladý sympatický muž nás prijal bezprostredne a s úsmevom v riaditeľni. Položili sme mu pár otázok, aby sme zistili, ako dnes žije škola mimo hlavného centra, podobne, ako mnoho iných.

Aká bola vaša cesta na post riaditeľa školy v Ľubochni?

Som relatívne mladý riaditeľ, stal som sa ním chvíľu po svojej tridsiatke a školu vediem už štvrtý rok. Táto škola je aj mojou „alma mater“, lebo som ju voľakedy navštevoval ako žiak. Najskôr som bol kolegom viacerým mojim bývalým učiteľom a teraz som dokonca v pozícii ich vedúceho. Znamená to, že svoju školu poznám dôverne, aj ako žiak, učiteľ a teraz ako riaditeľ. Ako jej štatutár som dnes zodpovedný za jej chod a smerovanie, ktoré sa usilujem podporiť svojimi myšlienkami a nápadmi.

Samozrejme, na škole sa za roky jej existencie veľa vecí zmenilo. Veľa sa zmenilo aj v slovenskom školstve, teraz je tu pokus reformovať školstvo. V reforme cítiť, že niektoré veci sú urobené lepšie, iné menej. Sú tam aj pozitívne veci, ktoré dali školám možnosť o niektorých veciach rozhodovať vo svojej kompetencii. Nie je tu už taká uniformita vecí. Vstupom do EU sme začali využívať aj to, čo nám členstvo ponúklo. Aj na budove našej školy vidno, že za posledné roky sa nám podarilo urobiť viacero rekonštrukčných prác. To je pozitívne.

Máte v rodine nejakých učiteľských predkov, je u vás tradícia učiteľskej profesie? Čo vás priviedlo na učiteľskú dráhu?

Učiteľská tradícia v našej rodine nie je. Chodil som na strojnícku priemyslovku, kde som mal triedneho učiteľa matematiky, ktorý ma svojim prístupom a tým, ako s nami pracoval oslovil ako pedagóg a asi vtedy sa vo mne zrodilo rozhodnutie, že pôjdem študovať učiteľstvo aj ja.

Ako sa dnes žije na vidieckej škole, aká je vaša filozofia práce?

Myslím si, že tak, ako názov vášho časopisu je aj naša filozofia postavená na partnerstve s rodinou. Sme bližšie k rodinám ako mestské školy a to považujem za našu doménu na ktorej staviame filozofiu našej práce. Všetci sa poznáme, my vieme veľa o rodinách a ony zasa o nás. Napokon aj my, učitelia sme vlastne viac – menej všetci vyrástli v tomto prostredí. Pochádzame buď priamo z Ľubochne, alebo z okolitých obcí, takže tu nie je žiaden veľký odstup a anonymita.

Dokonca aj počtom žiakov sme sa dostali do čísel, kedy hovorím, že sme už naozaj školou rodinného typu. Voľakedy mávala škola aj okolo 400 žiakov, dnes sme sa dostali tesne nad dvesto. Počty žiakov sú dnes asi problémom každej školy a populačná krivka ide výrazne nadol. Na začiatku boli snahy zamerať sa na kvantitatívne ukazovatele, ale už sme s tým prestali. Toto jednoducho neovplyvníme, ale, čo môžeme ovplyvniť, je kvalita našej práce. Preto sa snažíme zareagovať práve na to, ako skvalitniť našu prácu so žiakmi, ako skvalitniť naše pôsobenie a spoluprácu s rodinami. Ak by sme išli ako škola jedným smerom, rodina druhým, stratila by naša práca význam. Tieto dve veci a dva činitele treba určite spájať. Tu sú veľké rezervy, lebo súčasná rodina má aj veľa iných problémov, najmä existenčných, či so zabezpečením sociálnych potrieb. Niekedy sa stáva, že sa v rodine ocitne vzdelanie na okraji záujmu, rodičia sa o tému vzdelania svojich detí začnú zaujímať až vtedy, keď je nejaký problém. A to už je dosť neskoro. Väzby s rodinami sa snažíme upevňovať rôznymi neformálnymi akciami, akými sú napríklad Vianočný koncert, Športový deň, Deň školy a podobne. Keďže sme školou do ktorej dochádzajú aj žiaci zo spádovej oblasti, z okolitých obcí, pokúšame sa o užšiu spoluprácu aj s rodičmi týchto dochádzajúcich detí.

Ako sa vám darí, ako reagujú rodičia, aký je záujem o spoluprácu so školou?

Spomeniem len Vianočný koncert a Tvorivé vianočné dielne. S touto aktivitou sme začali pred štyrmi rokmi a zisťujeme, že počet dospelých účastníkov každoročne rastie. Prichádzajú nielen rodičia, ale aj starí rodičia, bývalí žiaci a ostatní občania. Naposledy prišlo okolo 300 návštevníkov, čo je vlastne štvrtina obyvateľov Ľubochne. Región, z ktorého nám prichádzajú žiaci má okolo 5000 obyvateľov.

Ľubochňa nemá kultúrny dom a tak sú naše aktivity doplnkom kultúrneho života obce a regiónu. Tieto neformálne akcie sú veľmi dôležité pre budovanie atmosféry spolupráce. Na rodičovských združeniach sa zvyčajne hovorí iba o oficiálnych výsledkoch žiaka, ale na neformálnych podujatiach je väčší priestor na otvorenú diskusiu o viacerých otázkach a rodič cíti, že môže vyjadriť svoj názor i postoj ku všetkému čo a ako v škole robíme. Cíti, že prichádza na miesto, kde je možný dialóg, kde sme zvedaví aj na jeho názor, kde môže reagovať na dianie v našej škole.

Teraz prichádza generácia rodičov, ktorí sú v mojom veku, viacerí z nich sú mojimi spolužiakmi, sú to kamaráti, susedia, priatelia ktorých sa snažíme pozitívne motivovať, aby nám aj s akciami pomáhali, aby sa do nich aktívne zapájali.

Aká je dnešná rodina, má záujem o vzdelanie svojich detí?

Deti prichádzajú z rôznych rodín. Dnes už rodina nie je taká súdržná, ako bolo tomu voľakedy. Sú deti, ktoré potrebujú pomoc školy, lebo v rodine nie je na to čas, alebo bez urážky si v danej oblasti rodina nevie dať rady. My chceme, aby naši žiaci mali čo najlepší štart do života bez ohľadu na to, akú podporu v tejto veci majú v rodine. Miera nezamestnanosti, ale aj možnosti jednotlivých zamestnávateľov spôsobujú, že tu máme deti aj z rodín, ktoré sú sociálne slabé. Niektoré majú aj iné problémy. Aj keď u nás nie je taký vysoký podiel rozvodovosti, ako napríklad vo veľkých mestách, ale aj u nás už tento prvok možno cítiť. Deti z takýchto rodín sú z týchto vecí často dosť zranené a musíme s tým počítať pri práci s nimi.

Cítiť u vás rozdiel medzi dedinskou a mestskou školou?

Určite! Ja som učil aj na sídliskovej škole v meste, môžem povedať, že to sa nedá vôbec porovnávať. V mestskej škole bolo cítiť značnú anonymitu, deti zvyčajne prichádzali zo značne neharmonického, rozháraného prostredia. V škole sme si s nimi často nevedeli poradiť. Najväčší rozdiel je asi v správaní detí.

V našej škole nemusíme pestovať nejaký tvrdý režim, problémy riešime skôr rozhovormi. Hovoríme so žiakmi, rodičmi vždy v pokojnej atmosfére, hľadáme najlepšie riešenia a východiská.

Z našich pedagogických skúseností vieme, že to, čo umožňuje školský poriadok, teda použitie výchovného opatrenia, čiže pokarhania, či zníženej známky zo správania je neúčinné, či málo účinné. Preto sa snažíme o iné postupy, najmä sa snažíme do problémov zainteresovať rodičov od ktorých očakávame, že prídu s riešeniami. Chceme s nimi ťahať za jeden povraz. Možno aj preto sme v posledných rokoch na našej škole nemuseli riešiť nejaké veľké prehrešky a problémy.

Aby som sa vrátil na začiatok otázky, ešte som sa nestretol s tým, že ak prišiel nejaký pedagóg učiť z mestskej na dedinskú školu, že by sa mu učilo horšie.

Z vašej poslednej Správy o výchovno-vzdelávacej práci školy možno „vyčítať“, napríklad aj nízky počet neospravedlnených hodín. Ako sa vám darí udržiavať takú vysokú študijnú morálku?

Neospravedlnená hodina vzniká vtedy, ak dieťa povie rodičovi, že ide do školy a do školy nejde. Zákon hovorí, že rodič je povinný do 48 hodín škole oznámiť dôvod neprítomnosti dieťaťa na vyučovaní. My sme si zaviedli systém, že každý telefonát a oznámenie rodičov zaznamenávame a ak o tom triedny učiteľ do dvoch dní nenájde vysvetlenie, prečo žiak nie je na vyučovaní, okamžite kontaktuje rodičov, aby sa veci vysvetlili. Takýto „blic“ u nás nemá šancu.

Ako vnímate súčasnú reformu školstva, aký je váš pohľad na tieto procesy?

V prvom rade treba povedať, že reforma sa spustila bez dôležitej prípravy. Prišlo nariadenie o spustení procesov bez toho, aby niekto vysvetlil ciele, postup a jednotlivé kroky. Reformu sme fakticky urobili my sami, na samotnej škole. Nikto nebol na proces reformy preškolený, nikto nebol pripravený. Začiatok týchto prác sa práve prekrýval s časom môjho príchodu do funkcie. V niečom to bolo aj prospešné, prinajmenšom v tom, že som nebol ničím zaťažený. Na druhej strane bolo treba v krátkom čase pripraviť nový školský vzdelávací program.

Na materských školách boli veci pripravené o čosi lepšie. Tam prebehlo školenie a až následne si vytvárali svoj program. Tak nejako to malo byť všade. To je otázka priebehu nástupu reformy. Pokiaľ ide o obsah, osobne som zástancom myšlienky, že dieťa má v škole dostať naozaj dôležité, kľúčové informácie a poznatky pre život. Z tohto pohľadu sa mi zdá, že obsahová reforma vlastne neprebehla. V obsahu je veľa vecí, ktoré zaťažujú dieťa a ich zmysluplnosť je nízka. Tieto však zaberajú čas a učiteľ nemá priestor všetku látku prebrať a najmä, nemá čas na veci, ktoré budú deti v živote naozaj potrebovať. Tu sa mohlo v reforme urobiť naozaj viac. Bolo to robené rýchlo a aj keď sa z učiva niečo vynechalo, niečo popresúvalo z ročníka do ročníka, viacero dôležitých tém v obsahu chýba. Ako matematik by som napríklad zvýšil dôraz na logické myslenie, ktoré dnes považujem za veľmi dôležité.

Ako ste boli spokojní s prísunom informácií o reforme?

Bolo to dosť nesystémové. Najskôr začali chodiť nejaké prípisy z krajského školského úradu, ale veľa vecí sme si museli vyhľadávať sami. Niečo bolo zverejnené na stránkach ministerstva, potom sa to zmenilo…

Ako ste využili možnosti reformy na svojej škole?

Školský vzdelávací program sme postavili tak, že sme do obsahu 2. stupňa doplnili 6 vyučovacích hodín a do obsahu 1. stupňa 5 hodín. S učiteľmi sme to na začiatku nastavili na nové predmety. Využívali sme to, čo korešponduje s potrebami nášho regiónu a to sme posilnili. V prvom rade to boli športové aktivity detí. To, čo sa nedávno hovorilo o zavedení tretej hodiny telesnej výchovy už u nás dávno máme. Na prvom stupni sa zameriavame na rozvoj motorických schopností detí, na druhom už na konkrétne športy. Naša škola je orientovaná na šport a preto chceme v tomto trende pokračovať. Svoje aktivity prepájame aj s miestnou telovýchovnou jednotou. Ďalšou dôležitou prioritou je rozvoj čitateľskej gramotnosti, o čom svedčí aj naša nová moderná školská knižnica na ktorú sme získali prostriedky cez projekt „Elektronizácia a revitalizácia školských knižníc 2011“. V poslednom období sa snažíme v rámci tzv. tematického vyučovania žiakov vtiahnuť do podstaty súčasných aktuálnych problémov (zdravý životný štýl, ochrana prírody, práca s financiami, média okolo nás, dopravná výchova). Okrem toho kladieme dlhodobo dôraz na cudzie jazyky.

Ako sa vám pozdáva nedávne zavedenie povinnej výučby angličtiny?

Myslím si, že angličtina je skutočne svetový jazyk, ale napriek tomu by som nechal slobodu výberu na školách, aj keď som presvedčený, že 90 % škôl by si vybralo angličtinu. Je to jazyk, ktorým sa dnes vo svete naozaj dohovoríme všade.

Pokiaľ ide o učiteľov jazykov, využívame aj nových absolventov. Niektorí učitelia prvého stupňa si „dorábajú“ svoju jazykovú kvalifikáciu.

Ako zvládajú vaši učitelia nové informačné technológie, ktoré zaznamenali masívny vstup do vzdelávania?

Je to individuálne. Máme aj starších kolegov, ktorí boli najskôr odporcami týchto technológií, ale zanedlho ich to „chytilo“ a dnes sú výborní odborníci. Teraz sa usilujeme o niektoré novinky aj na našej webovej stránke, okrem iného chceme, aby mali všetci učitelia svoje osobné stránky, našim nepriateľom je čas a trochu nás brzdí aj to, že nemáme správcu siete. Cez webovú stránku by sme chceli ešte viac zlepšiť informovanosť o vyučovaní, doplniť ju o testy, domáce úlohy a podobne.

Aká je dnes u vás situácia s novými učebnými pomôckami? Je ich dostatok a v požadovanej škále?

V súčasnosti je pomerne veľa firiem, ktoré ponúkajú rôzne balíky pomôcok. Ukazuje sa však, že by bolo užitočné, ak by sa štandardizovalo vybavenie škôl a tried. Každá firma sa snaží hlavne o komerciu, aby predala čo najviac tovaru. Ponúk je dosť, aj keď medzi nimi nenájdeme všetko, čo by sme potrebovali. Za posledných osem rokov sa nám podarilo fond pomôcok značne obnoviť. Dovtedy sme mali kabinety plné nepoužiteľným, nemoderných starých pomôcok, ktoré sa už nedali využívať. S pomocou európskych fondov, rodičovského združenia a aj s vlastných zdrojov sa podarilo vybavenie modernizovať, veľký posun nastal najmä v oblasti IKT. Máme dve počítačové učebne, pripravujeme ďalšiu multimediálnu učebňu s domácim kinom a interaktívnou tabuľou. Tu by mala byť fakticky aj učebňa kontinuálneho vzdelávania pre učiteľov. Najnovšie sme vybudovali už spomínanú novú školskú knižnicu s moderným knižničným systémom. Sme presvedčení, že popri zavádzaní nových technológií nesmieme zabudnúť ani na klasické čítanie kníh.

Aké máte skúsenosti s novými, reformnými učebnicami?

Pokiaľ ide o ich dodávky, situácia sa v poslednom čase výrazne zlepšila. Od septembra sme dostali hádam 15 – 16 balíkov. Predtým sme boli radi, ak prišiel jeden, či dva. V súčasnosti máme učebnice asi zo 70 % našich potrieb. Problémom je však ich kvalita. Väčšinou vidno, že sa robili rýchlo, v strese a to sa podpisuje pod ich didaktickú hodnotu. Okrem toho ich obsah nie vždy korešponduje so vzdelávacím obsahom. Nespokojnosť učiteľov je s učebnicami hlavne na druhom stupni. Určite sú aj učebnice, kde je viac – menej spokojnosť, ale v tejto oblasti sme očakávali viac.

Ukazuje sa, že naše školstvo zaostáva aj v kvalite a efektívnosti pedagogickej práce /aj keď sa o tom nahlas príliš nehovorí/. Viete si predstaviť, že by naši učitelia učili zaujímavejšie a pútavejšie?

Áno, ale bez reformy obsahu to nie je možné. Ako náhle pripravujeme žiaka na štúdium na strednej škole a tam od neho vyžadujú stanovené vedomosti podľa predpísaných súčasných učebných osnov, sú naši učitelia nútení, aby so žiakmi preberali všetko, čo je v osnovách. Žiaľ, učiteľ musí žiaka učiť aj vedomosti/ čo si budeme hovoriť/, ktoré o mesiac budú pre neho zabudnuté, ako keby sme ich vôbec nepreberali. V tú chvíľu je efektívnosť práce učiteľa nabúraná. Preto je potrebné z môjho pohľadu reformovať razantnejšie obsah učiva, aby popri ňom ostal čas na rozvoj rôznych kompetencií potrebných na ďalšie štúdium na strednej a prípadne vysokej školy a hlavne kompetencií dôležitých pre život

Učiteľ sa musí snažiť používať dobré metódy, svoj systém, aby žiaka niečo naučil, ale v predpísanom obsahu musí byť toho oveľa menej a zmysluplnejších vecí. My stále hľadáme nové cesty a metódy práce so žiakmi, aby sme boli efektívnejší, ale bez reformy terajšieho obsahu je to mimoriadne zložité.

Aký je podľa vašich skúseností hodnotový svet dnešných detí, zmenil sa oproti minulosti?

Či sú súčasné deti horšie, ako sme boli my, alebo generácie pred nami sa nedá jednoznačne povedať. Skôr stimuly, ktoré sú dnes okolo nich, ich posúvajú inde. Majú okolo seba veľa zlých, či nevhodných vzorov, ale aj oveľa väčšie množstvo podnetov na ktoré môžu reagovať. Sám mám doma druháka a štvrtáka a viem, že dosiahnuť, aby sa sústredili na nejakú aktivitu, ktorú robia, je veľmi náročné.

Ktoré problémy by mal riešiť nový minister školstva ako prvoradé, aby sa naše školstvo posunulo k vyššej kvalite?

Stále mi to vychádza tak, že kľúčovým problémom je obsah vzdelávania. Tomuto sa bude treba nanovo venovať, urobiť novú revíziu obsahu a pripraviť zmysluplné zmeny. Na stredných školách je dnes oveľa viac voľných miest, ako je počet žiakov, ktorí pôjdu zo základných škôl na stredné školy. Žiaci sú si vedomí, že ich niekde prijmú, aj keby nepracovali vôbec. Žiaci často nemajú žiadnu motiváciu na sebe tvrdo pracovať. To všetko je aj o obsahu a reforme školstva Treba sa viac pozerať aj na potreby spoločnosti. Na jednej strane permanentne zvyšujeme počty vysokoškolákov, ale na druhej strane nám chýbajú v spoločnosti profesie murára, stolára, strojára…Nie všetci majú na to, aby zvládli vysokoškolské štúdium, veď Gaussova krivka funguje aj na Slovensku. Systém by mal myslieť na všetko. Deťom treba ukázať, že každá práca je užitočná a dôležitá a každá je ocenená a má svoju váhu v spoločnosti.

Čo by ste si vy, ako riaditeľ a učiteľ želal?

Aby sa nám u nás podarilo naozaj vybudovať čo najlepšiu školu, školu skutočne rodinného typu. Kroky k tomu robíme a už máme prvé výsledky. Samozrejme si želám, aby sme my, učitelia, dokázali ťahať za jeden povraz. Učitelia sú skupinou ľudí, ktorí potrebujú tiež dobrú motiváciu a potrebujú moderné a zmysluplné ciele. Verím tomu, že každá škola, i tá naša, chce byť úspešná, chce byť efektívna a potrebuje silné partnerstvo rodičov a spoločnosti.

(Ľubomír Pajtinka, 2011 in: Rodina a škola)