Školy a učitelia sú srdcom budúcnosti

Rozhovor s Mgr. Júliou Čurillovou, riaditeľkou Základnej školy v Bystranoch

Mnohí o nej vedia ako o autorke dvoch básnických zbierok, úspešnej recitátorke s nenapodobiteľným hlasom a porotkyni v literárnych a recitačných súťažiach. Mala som česť poznať ju osobne, keď som sa s ňou viackrát stretla na Literárnom Kežmarku. Napokon pridávam najpodstatnejšiu informáciu. Je riaditeľkou Základnej školy v Bystranoch, jednej z najväčších základných škôl na Slovensku a myslím, že aj školy s najväčším počtom Rómov. No predovšetkým, je krásny a úžasný človek. No o tom sa v rozhovore s ňou presvedčte už sami.

Poďme rovno do školy, pani riaditeľka. Koľko máte žiakov a koľko z nich je Rómov?

Na škole máme zapísaných šesťstosedemdesiatjeden žiakov. To, koľkí z nich sú Rómovia, viem identifikovať len na základe zvýšenej rasovej pigmentácie alebo istých antropologických čŕt. U mnohých detí to však nevidím, nebadám, a preto neviem potvrdiť ani jednu z týchto dispozícií, na základe ktorých by som mohla predpokladať, že ide o Rómov. Takže odpoviem takto – zo šesťstosedemdesiatjeden žiakov školy má iný materinský jazyk než slovenský, v tomto prípade rómsky, šesťstošesťdesiatdeväť žiakov. No môžeme sa dohodnúť, že o nich budeme hovoriť ako o žiakoch rómskych.

Niečo také ako predsudky je vám zrejme cudzie. Ale prečo iba dve nerómske deti?! Žeby v Bystranoch predsa len boli predsudky voči Rómom?

Nikdy som Rómov nevnímala „inak“, pretože ako dieťa som s nimi sedávala v jednej školskej lavici, u nás v dedine sú Rómovia, ktorí tiež nemajú žiadne antropologické rómske črty, ich deti už dokonca ani v domácom prostredí nerozprávajú rómskym jazykom.

Rómov som začala vnímať až po príchode na túto školu a v rámci štúdia rómológie, z ktorej mám štátnu skúšku. Tu som pochopila ich dejiny, jazyk, kultúru, zvyky – a naozaj som zistila, že sú „iní“.

Predsudok vo svojej podstate vychádza z nepoznaného, zo strachu. Nerómovia v Bystranoch však tunajších Rómov poznajú a ich strach neviem hodnoverne posúdiť, je to ťažké. Ešte pred niekoľkými rokmi mala naša škola „zmiešané“ triedy so súhlasom rodičov oboch strán. Dnes to už tak nie je, možno aj z dôvodu natality nerómskej časti obce. Na porovnanie uvádzam, že v tomto školskom roku by k nám do školy, podľa údajov matriky obce, malo prísť na zápis stodvadsať žiakov, z nich stošestnásť rómskych. Tento nepomer v počte narodených detí je v obci evidentný už niekoľko rokov, preto je viac než reálne, že štyri nerómske deti k nám rodičia nezapíšu. Neviem, či je to o predsudkoch, alebo skôr o snahe rodičov mať svoje dieťa v triede s rovnakým vzdelávacím potenciálom. Rómske deti k nám totiž prichádzajú nezaškolené predškolskou výchovou, priamo z rodiny, bez znalosti úradného jazyka… Práca s nimi je iná. Nerómske deti by sa museli prispôsobovať pomalšiemu edukačnému tempu a podobne. Preto rodičom týchto štyroch žiakov ani nezazlievam, ak k nám svoje dieťa nezapíšu.

Z akých rodín sú vaši rómski žiaci, žijú v dedine alebo v osadách?

Obec Bystrany je známa migráciou rómskych obyvateľov za prácou do zahraničia. Ak sa po čase rodiny vrátili na Slovensko, príjmy zo zahraničia im umožnili zvýšiť si vlastnú životnú úroveň aj s ohľadom na kvalitu bývania. Mnohí z nich si priamo v obci odkúpili neobývané domy od Nerómov alebo si zrekonštruovali dovtedy obývané domy v takzvanej osade. Použila som slovíčko takzvanej, pretože aj keď je v Bystranoch pojem osada zaužívaný, táto časť obce nemá charakter typickej osady. Je v tesnej blízkosti obce, nie je vyložene segregovaná na periférii katastrálneho územia.

Aké sú silné stránky vašej školy?

K silným stránkam školy určite patrí dobrá spolupráca so všetkými našimi sociálnymi partnermi, predovšetkým s rodičmi a so zriaďovateľom. Škola sa nachádza v peknom, upravenom, pokojnom prostredí, v rámci možností je materiálne a technicky dobre vybavená. Máme svoje tradičné projektové školské i mimoškolské aktivity a akcie a nebránime sa ani novým metódam či formám práce. Prezentujeme svoju činnosť na webovom sídle školy, v médiách, v školskom časopise… K silným stránkam by som priradila aj systém hodnotenia zamestnancov a ich odmeňovanie. Do školského vzdelávacieho programu som z vlastnej iniciatívy zapísala vetu: „Tu máš, na a rob!“ Funguje to lepšie než: „Rob a potom ťa odmením.“ A nejde pritom len o odmeňovanie finančné, ale najmä morálne. Iniciatíve pri práci so žiakmi a predovšetkým pre žiakov sa u nás medze nekladú. Jedným dychom však v tomto základnom dokumente školy uvádzam aj vetu: „Ak ju nemiluješ (t. j. svoju robotu), nie je čo riešiť!“ Tu som tak trocha zámerne pozmenila reklamu na kofolu, ale myslím si, že sa to dá aplikovať na všetky činnosti. Ak niečo nerobíte s láskou, nerobíte vlastne nič, alebo robíte polovičato. A to sa mi ako človeku i ako riaditeľke akosi prieči.

A čo slabé stránky?

K slabým stránkam školy radím nedostatok učební, pretože fungujeme v dvojzmennej prevádzke, okrem učebne informatiky nemáme žiadne odborné učebne, chýba nám telocvičňa a školská jedáleň. Negatívom je aj migrácia žiakov s rodičmi do zahraničia. Ako som už uviedla, rodinám sa pobytom a prácou v zahraničí síce zvýšila životná úroveň, ale školským výsledkom žiakov to absolútne neprospieva. S týmto fenoménom úzko súvisí ďalšia slabá stránka školy – vzdelávacie výsledky žiakov, predovšetkým v celoplošnom testovaní. Ale aj keby boli naši žiaci celých deväť rokov v našej škole, nemôžu sa rovnať výsledkami žiakom z majority už len z jedného dôvodu, a tým je jazyková bariéra. Žiaci hovoria spisovným jazykom iba v škole, maximálne päť-šesť hodín denne, zvyšok dňa komunikujú vo svojom materinskom jazyku. To je pri čítaní s porozumením aj pri matematických slovných úlohách a na ďalších vzdelávacích predmetoch obrovský problém. So slovenčinou začínajú ako šesťročné, v deviatich rokoch im pridávame anglický jazyk a v jedenástich ďalší cudzí jazyk. Nie je to jednoduché, aj keď sa naši učitelia i žiaci veľmi, veľmi snažia.

Máte aj rómskych asistentov? Ako hodnotíte ich prácu?

Nie je ľahké spojiť kvalifikačnú požiadavku na asistenta učiteľa, ktorú určuje platný právny stav v oblasti školstva, s potrebou školy, aby bol asistent súčasne rómskej národnosti. U nás v škole však máme troch asistentov a všetci sú rómskeho pôvodu, teda ovládajú aj rómsky jazyk. Pre školu znamenajú veľký prínos.

Ako by ste charakterizovali váš učiteľský kolektív? Zvládajú učitelia temperament žiakov alebo po prvom probléme utekajú?

Vo vzťahu k migrácii žiakov do zahraničia a ich ustavičným odchodom a príchodom nie je ľahké kolektív pedagógov zastabilizovať, ale gro kolektívu ostáva. Tí, ktorým sa práca nedarila, ktorí pri nej potrebovali – a určite oprávnene – väčšiu spätnú väzbu vo vzťahu k vzdelávacím výsledkom žiakov alebo mali iné očakávania, alebo prácu s rómskymi žiakmi nechceli, alebo nevedeli robiť, tu už nepracujú. Väčšina z nich odišla dobrovoľne. Prevažná väčšina tých, ktorí u nás dnes pracujú, sú majstri svojho „remesla“, majstri pedagogiky. Nie je ľahké stotožniť sa s tým, že žiaci vedia iba to, čo sa naučia v škole, že učiteľ sa nemôže spoliehať na požadovanú a tradičnú pomoc rodiny, že pamäť týchto žiakov je krátkodobá, že je tu iná hodnotová orientácia, nenaklonená vzdelaniu, že občas je potrebné zamerať sa viac na výchovu než na vzdelanie, že je potrebné vyrovnať sa a prijať žiaka takého, aký je a odkiaľ pochádza. Je však všeobecne platné, že do škôl musí nastúpiť legitímna požiadavka modernej pedagogiky – nie žiak sa má a musí prispôsobiť podmienkam školy, ale škola sa má a musí prispôsobiť potrebám žiaka. Len keby sa na to pamätalo aj v našej legislatíve! Opäť použijem vetu z nášho školského vzdelávacieho programu: „Nie každý z nás dospelých dokáže vždy a za každých okolností pracovať podľa noriem spoločnosti na jednotlivých sociálnych statusoch, ktoré zastáva, preto ani od dieťaťa nemôžeme vždy vyžadovať normované výkony.“

Aké špecifiká má vaša škola?

Špecifiká neriešim, beriem všetko tak, ako to je, ako fakt, ktorý neviem ovplyvniť, preto ho nerozoberám. Už samotné slovo špecifiká je divné. Každý z nás je špecifický, jedinečný, každý z nás má svoje prednosti i nedostatky, mňa nevynímajúc. Pracujeme s deťmi, ku ktorým je potrebné sa skloniť nižšie, byť k nim blízko, pochopiť súvislosti a milovať ich s rešpektom. Nemôžeme však ustupovať v dodržiavaní našich a ani ich povinností, zanedbať, podceňovať… V tomto duchu sme takou istou školou, ako je každá iná škola.

Čo vám ako riaditeľke nedá spávať?

Či stačilo všetko, čo som doteraz za osem rokov vo funkcii pre školu, žiakov a zamestnancov urobila, a čo všetko ešte urobiť treba. Nedá mi spávať ani to, ako sa naša školská legislatíva pozerá na všetkých žiakov rovnakou optikou, a pritom spomína a priznáva mnohé ich osobitosti. Nedá mi spávať, že školstvo je periférnou záležitosťou štátnych politík. Začínam veľmi vážne pociťovať syndróm vyhorenia a možno nutnú potrebu zmeny. Hovorí sa, že ak sa vám zdá, že niečo vo svojom živote musíte zmeniť, nezdá sa vám to! Chcela by som tu v škole zmeniť ešte mnohé veci, ale zároveň cítim, že je potrebné zmeniť niečo aj v mojom vlastnom živote. Nenahraditeľných sú plné cintoríny…

Ste tmavá, temperamentná, nepovažujú vás za Rómku? Pomáha vám to, ako vyzeráte, pri budovaní rešpektu alebo na to máte inú zbraň?

Nemám rada stereotypy a možno aj preto ma Rómovia „bavia“. Navyše som trošku cholerik, takže v natureli máme niečo spoločné. Pretože som rockerka, milujem aj ich divokú hudbu, tanec a spev. U niektorých z nich obdivujem jednoduchý prístup k svetu. Mnohí z nás im ho síce vyčítajú, no mnohokrát by sami takto nekomplikovane chceli fungovať – neriešiť zajtra ani včera, žiť pre dnešok, netrápiť sa tým, čo vyriešiť nemôžeš, byť súčasťou prírody, lesa… Veď to sú veľmi zaujímavé hodnotové postoje! Dostali sa mi akosi pod kožu. Oni mi aj tak neveria, že nie som jednou z nich, že nie som aspoň „polovičiarka“. Ja sa len snažím byť ich rovnocenným partnerom, takí sú totiž aj oni pre mňa. A keďže nemám predsudky, cítia to a oceňujú. Dávam im často na vedomie, že sú dôležití, jedineční, výnimoční… Raz som sa svojich žiakov pýtala, či vedia, čo je to autorita. Odpoveď bola negatívna, tak som sa ich opýtala, či ma majú radi. Odpovedali, že veľmi. Potom som sa opýtala, či sa ma boja. Odpovedali rovnako. Povedala som im, že toto je autorita – mať niekoho rád, byť s ním kamarát, vážiť si ho, ale aj rešpektovať.

Autoritu som si možno získala aj svojím nekonvenčným, otvoreným prístupom. Ukázala som, že sa s nimi viem radovať, plakať s nimi, že viem byť prísna i láskavá, že na hodine sa naozaj učí a popoludní sa ide do divadla alebo na výlet. Že sa oplatí rekonštruovať, modernizovať školu a nie je potrebné areál oplotiť dvojmetrovým ostnatým drôtom, že im teda verím. Že im chcem dobre, keď im hovorím, že prvoradé je vzdelanie, a ukazujem im pozitívne vzory… Oni ma zas naučili, čo je to skutočná sloboda. A to je pre mňa obrovský dar. Práve preto moja cesta k nim nebola ani taká dlhá, pretože sme si vlastne šli oproti. Inak, hovorí sa o mne aj to, že ovládam karate, tak neviem, z čoho vlastne tá autorita vychádza…

Je dušička rómskeho dieťaťa iná ako u nerómskych detí?

Je, určite! Tieto deti, zvlášť na prvom stupni školy, sú bojazlivejšie, citlivejšie. Mnohé veci normálne a bežné pre deti z majority sú im cudzie, prostredie školy je pre ne zväzujúce, neprirodzené. Pridajte k tomu neschopnosť vyjadrovania v dôsledku jazykovej bariéry! To sú situácie automaticky vyvolávajúce stres a nepochopenie. V staršom veku je to ešte komplikovanejšie, pretože je všeobecne známe, že tieto deti skôr dospievajú, ich biorytmus nie je nastavený na európske legislatívne ani morálne normy. Je to genetická informácia, ktorú si so sebou nesú, nedá sa to ovplyvniť výchovou ani prevýchovou. Je potrebné rešpektovať to a usilovať sa o to, aby v prostredí školy necítili osamotenosť, inakosť, aby sme tu zohľadňovali ich kultúru, tradície, zvyky, temperament a dispozície. Uľahčíme im tak proces adaptácie na povinnosti, na dodržiavanie určitých stereotypov v správaní, ktoré sú nám ostatným z titulu povahy či výchovy už vlastné, osvojené.

Napriek temperamentu máte citlivú poetickú dušu a na konte dve básnické zbierky. Vedia o tom vaši žiaci? A ako sa vidíte vy sama, aká je Júlia Čurillová?

Niektorí žiaci to možno vedia, iní určite nie, tých je väčšina. Nemám potrebu hovoriť im, že robím to, čo im je vzdialené. Radšej im hovorím o Rómoch, ktorí niečo v živote dokázali, dosiahli, pretože tí môžu byť pre nich pozitívnejším vzorom ako ja. Ja nie som Rómka, aj keď o tom pochybujú. Je potrebné, aby sa nehanbili za svoj pôvod, minulosť, kultúru. Sama ich napríklad učím rómsku hymnu, zaviedla som v škole oslavy Dňa Rómov, naše priestory sú vyzdobené žiackymi maľbami s rómskou tematikou…

A aká som ja? Vraj extrovert, exhibicionista. No ukážte mi takých, čo potom doma v tichu píšu poéziu?! Vonkajší prejav môjho správania je moje mimikry. Som vlastne kontroverzná – rebel s dušou básnika. Inak – večne zamilovaná, otvorená, v podstate asi veľmi naivná, pretože som veľmi dôverčivá. Schopná opakovane odpúšťať, v tom som nepoučiteľná. Neznášam skrivodlivosť, klamstvo a ešte viac polopravdu, tá je ešte horšia. Nemám rada pomalých a nerozhodných ľudí. Rozlišujem medzi vzdelaným a múdrym človekom, nemúdrych sa bojím. Nechápem, ako sú niektorí ľudia schopní ublížiť iným len preto, lebo sa cítia frustrovaní, lebo bolo dotknuté ich ego, lebo ich život nie je podľa ich vlastných predstáv a očakávaní, vedie a ovláda ich závisť a zloba. Nie som asertívna, neviem povedať nie, toto je možno moja chyba, mnohí to vedia zneužiť. Som strašný pedant, to zasa škodí mne.

Jednoduchá cesta zvykne viesť do pekla, to povedal niekto múdrejší než ja.

Preto si ľahšiu cestu nevyberám, no zvyknem na to aj doplatiť.

Riadite školu, píšete, recitujete, ste členkou porôt v literárnych a recitačných súťažiach. Je ešte niečo, čo stíhate robiť?

Ja som vlastne úplný dispraktik. Neviem robiť nič iné, len pracovať so slovom. Vnímam to ako dar – ovládať reč slovom a písmom. Pomohlo mi to už v mnohých životných situáciách, nielen v tvorbe či umeleckom prednese. Tento dar je vraj od Ducha Svätého, práve preto ho vnímam ako svojho najlepšieho priateľa. Ešte nikdy ma, na rozdiel od ľudí, nesklamal.

Okrem toho, čo ste uviedli, sa venujem ešte komunálnej politike, odborne participujem už niekoľko rokov na tvorbe Národnej sústavy kvalifikácií, pletiem svetre mojim trom vnukom, občas uvarím, upečiem… Akurát, čo nestíham, a veľmi by som chcela, je častejšie si vychutnať ticho. Lieči telo i dušu, v tichu k básnikovi prichádza poézia a k človeku Boh.

Čo pre vás znamenajú Vianoce?

Napriek komercionalizácii týchto sviatkov a určitej gýčovitosti, ktorá sa s Vianocami spája, tieto sviatky milujem. Z detstva sú to spomienky na tradičnú večeru, radosť z tajného objavovania darčekov ukrývaných kdekoľvek v dome, babušenie sa na polnočnú omšu, praskajúci sneh pod čižmami, omrznuté líca, otcov mäkký pohľad a také isté mäkké mamine dlane. Dnes je to viac o dávaní než o prijímaní darov, a to ma teší väčšmi. Je to aj o pokoji, o rodine, ktorá sa mi rozrastá, o tom vyššie spomínanom tichu, ktoré sa ku mne dostáva. A v tichu Vianoc príde ku mne napríklad aj takáto báseň:

Od vianočného neba
majú všetci kľúče
skúpe sú len časy
na slová
je okamih večne
mladý
milión ročné dieťa
zaspáva na svitaní
a vesmírna kolo kolobežka
bežká, letí, naháňa sa
za želaním

Alebo:
Na dvere mi každý rok
klopú traja chlapi.

Ostanú tam visieť,
uzimení,
bieli ako krieda.

Králi, čo strážia moje
topánky, kľúče a med
stekajúci po jazyku
ako koleda.

Nikoho dnes tak
nevolajú.

Iba ja som ich malá
princezná.

Mgr. Mária Škultétyová, 2016, in: Rodina a škola