Pedagóg, ktorému paleta učarovala

Mgr. Viktor Motus, riaditeľ ZŠ v Bánovciach nad Bebravou

Takmer celé polstoročie venoval škole. Pozná, ako chutí učiteľský chlieb v meste i na dedine. Okúsil slávu riaditeľského kresla i pád z neho. Má úžasný dar vnímať krásu a dať jej podobu obrazu. Spolu s manželkou Irenkou žije v Bánovciach nad Bebravou. Je otcom dvoch synov a dedom troch vnukov a vnučky. Okrem rodiny jeho veľkou láskou je maľovanie a chalupa s ateliérom na vidieku. To sú priority, ktorým sa venuje.

Poznám ho ako učiteľa aj ako riaditeľa. Poznám ho tak trochu ako bohéma. Rád uteká do samoty. Ďaleko od civilizácie hľadá inšpiráciu a objekty svojich jedinečných akvarelov. Hľadá miesta, kde človek nachádza pokoj pre dušu. Tu prichádzajú za ním múzy, aby sa ho dotkli.

V dedinských uličkách objavuje krásu zabudnutej vidieckej architektúry. Objavuje premenlivé okamihy a nálady krajiny. V priamom kontakte s prírodou bezprostredne vníma a cíti to, čo maľuje. Maľuje to, čo sa mu ponúka. Prijíma, čo mu príroda dáva. Aj preto sú jeho akvarely neskutočne živé. Človek sa až bojí dotknúť sa. Použité línie, svetlá a farby spolu vytvárajú nádhernú harmonickú kompozíciu.

Základnou stavebnou jednotkou jeho tvorby je línia, kresba priamo štetcom, rozmývaná do svetelne exponovanej plochy. V ateliéri spracúva množstvo kresieb, skíc, ktoré získal a zachytil na potulkách po Slovensku i mimo neho. Strom, dom, stromy či domy, voda, hory, vrchy, roviny, či kotliny, ktoré narušia, alebo upevnia majestát krajiny, vytvárajú zaujímavú, nezvyčajnú scénu, scenériu, spleť horizontál, šikmín, či vertikál. To všetko sa mu prihovára. To všetko obdivujeme na jeho obrazoch.

Nenecháva si ich iba pre seba. Svoje obrazy pravidelne vystavuje. Videli ich na Salóne MPC v Bratislave, mal viacero samostatných výstav v Partizánskom, Trenčíne, Trenčianskych Tepliciach, Skalici, Bratislave. Získal viacero ocenení na Chalupkovom Brezne, zúčastnil sa na spoločnej výstave učiteľov v Budapešti v roku 1975, v roku 1988 mal samostatnú výstavu v Prahe. Každý rok vystavuje na trenčianskom Salóne. Po prijatí do Umeleckej besedy slovenskej vystavoval na spoločných výstavách jej členov v Bratislave, Berlíne, Košiciach, Žiline. Zúčastnil sa na maliarskych plenéroch v Čechách, na Slovensku v Zázrivej, Terchovej, Pieninách, v poľských Fajslawiciach, Reymontovke a na Ukrajine. V marci toho roku bol prítomný na vernisáži výstavy slovenských výtvarníkov v Užhorode. I tu vystavoval spolu s ostatnými účastníkmi plenérov organizovaných na Ukrajine.

Poslednú výstavu mohli záujemcovia vidieť iba nedávno, v meste, v ktorom umelec žije. V meste, kde ho verejnosť pozná aj ako predrevolučného riaditeľa najúspešnejšej bánovskej školy.

Predstavujem vám človeka ktorý takmer celé polstoročie venoval škole. Okúsil slávu i pád riaditeľskej funkcie. Pozná, ako chutí učiteľský chlieb v meste i na dedine. Predstavujem vám maliara Mgr. Viktora Motusa, člena Umeleckej besedy slovenskej.

Ale nechajme už hovoriť jeho samého. Vždy som ho obdivovala, hovoril ako múdra kniha.

Viktor, poznáš ma dobre, a tak sa nebudem na nič hrať, zahoďme konvencie. Ty si iste pamätáš na môj výrok o najkrajšom riaditeľovi. Čím to je, že vyzeráš rovnako pekne, ako keď sme boli mladí a pekní? Je to iba preto, že máš dobrú manželku?

Milá Marika, ďakujem za pochvalu, veľmi si ma potešila. Po prečítaní tejto otázky som bežal k zrkadlu, či som naozaj taký pekný. Žiaľ, zbadal som tam len to, čo každé ráno. Ba som sa už sem- tam prichytil, že o pohľad do zrkadla ani záujem nemám. Dokonca sa mi zdá, že som sa začal strániť vody (neviem, kde sa vzal ten nepríjemný slovenský zvyk, každé ráno sa umyť) nuž ale, čo sa má, to sa musí.

Som rada, že ani s pribúdajúcim časom ťa humor neopúšťa. No vráťme sa my predsa len o pár rokov späť. Pamäť slúži, poďme spomínať. Celý svoj aktívny život si prežil na základnej škole. Pozri sa na svoje učiteľské roky s odstupom, čo ti dala učiteľská robota?

Učiteľské povolanie mi splnilo mladícky sen o dobre a užitočne prežitom živote. Ja som totiž z generácie, ktorá sa naň pripravovala hneď po skončení základnej školy. Štúdium na strednej pedagogickej škole som skončil ako osemnásťročný chalan a hneď som začal učiť. Mojimi žiakmi sa stali štrnásť, pätnásťročné deti, skoro moji vrstovníci.

V šesťdesiatych rokoch bol učiteľ na dedine nositeľom všeličoho. Vzdelania, kultúry, osvety i športu. Nacvičovali sme divadlá, estrády, hrali futbal. Bol to veselý, pekný život. Možno je v tom aj kus nostalgie, ale tak som to cítil. A keď poviem, že sme chodili po dedine a robili súpis, hovorili sme tomu „popisovanie“ domácich zvierat, sliepok, husí, ovocných stromov, tomu mladí učitelia dnes hádam ani neuveria.

Stručne povedané, bol som všade a pri všetkom. Bolo to pre mňa samozrejmé, žili tak generácie učiteľov na dedine predo mnou. Teda moje povolanie, lepšie povedané poslanie, dalo mi predovšetkým radosť z dobre vykonanej práce, spokojnosť, pohodu v osobnom živote. Dalo mi slabší, ale istý učiteľský plat, veľmi slušné ubytovanie v školskom byte, výhodné pôžičky. Na nič iné som ani nepomýšľal, teda nad zmenou zamestnania.

Za svoju aktivitu som bol ocenený rezortným vyznamenaním, nie za politickú, ale hospodársku aktivitu; starostlivosť o materiálne vybavenie školy, zabezpečenie vyučovacieho procesu, úpravu prostredia, okolia školy. Po stránke odbornej som získal celoštátnu cenu v pedagogickom čítaní.

Tak po štyridsiatich ôsmich rokoch v škole a učiteľskom povolaní si dnes užívam dôchodok – nemyslím tým finančný, veď učiteľské dôchodky poznáte, ale časový, intenzívne sa venujem chalúpke, záhradke a svojmu koníčku – maľovaniu.

Bol si učiteľom i riaditeľom. Čo bolo ľahšie, učiť, alebo riadiť jednu z najväčších škôl v meste?

V dostatočnej miere som skúsil aj jedno, aj druhé a na tej istej škole. Je to síce neporovnateľné, ale pre mňa táto odpoveď vyznieva jednoznačne.

Najprv som bol na tejto škole riaditeľom, vo funkcii riaditeľa som bol už skúseným harcovníkom, vedel som, čo sa odo mňa očakáva, riadil som sa platnými smernicami o základnej škole, vypracovanými celoročnými plánmi pre jednotlivé oblasti v školskej i mimoškolskej činnosti, závermi poslednej inšpekcie odboru školstva a, hlavne, mohol som sa oprieť o vynikajúcu prácu metodických orgánov na škole a, samozrejme, o perfektnú prácu jednotlivých, metodicky aj odborne dobre podkutých učiteľov. Teda viesť takúto školu bola radosť a potešenie.

Problémy nejako mimoriadne vypuklé sa mi neobjavili ani pri odchode z funkcie riaditeľa. Začal som pri žiakoch štvrtého ročníka, tí už mali vypestované základné návyky vďaka predchádzajúcej pani učiteľke, len som musel oprášiť spôsob prípravy na vyučovanie jednotlivých predmetov. Zo začiatku som si robil písomné poznámky, neupustil som od nich ani v ďalších rokoch, len boli jednoduchšie a stručnejšie. No a pri prvých mojich prvákoch som zažil šok hneď prvý deň, keď sa dievčatko, teda nová žiačka, keď ma v triede zbadalo, chytilo futier dverí a nie a nie vojsť do triedy. Nespal som celú noc, rozmýšľal som, ako ďalej, ale na druhý deň žiačka pokojne do triedy vošla, sadla si, akoby sa nič nedialo. S prváčikmi som skúsenosti nemal žiadne, ale pre vyučovanie jednotlivých predmetov boli veľmi dobre spracované metodiky, množstvo dobrého materiálu – okrem učebníc pracovné listy, pracovné zošity a vlastne tou najťažšou sa stala osobná zodpovednosť za výsledky konkrétneho žiaka. Teda jednoznačne by som dal prednosť riaditeľovaniu.

Keď si nastúpil do riaditeľskej funkcie na 3.ZŠ v Bánovciach, škola už mala dobré meno. A pod tvojím vedením si ho aj naďalej udržala. Myslíš, že výsledky školy môže riaditeľ výrazne ovplyvniť ?

Funkcia riaditeľa školy na mňa zrazu spadla akoby z neba. Prv, než som si to dostatočne uvedomil, ubehol rok a potom som už neprotestoval, bolo to ako samozrejmé pokračovanie môjho učiteľského povolania. Po príchode do Bánoviec som sa predovšetkým zoznámil s históriou školy, doslova som si preštudoval dobre vedenú školskú kroniku . Obsahovala nielen výsledky vyučovacieho procesu, ale aj výsledky mimoškolskej činnosti, aktivít školy vo všetkých oblastiach. O tom, že sú na vysokej úrovni, som vedel z riaditeľských porád a koncoročných vyhodnocovacích materiálov okresného odboru školstva.

Ako som už spomenul, o dobrom mene školy som vedel. Dobré meno nevytvorí sám riaditeľ ani s niekoľkými nadšencami, ale musí sa na ňom podieľať čo najväčší počet pracovníkov školy, od školníka cez kuchárky , vychovávateľky, až po učiteľov a riaditeľa. Na tejto škole bolo množstvo fundovaných a zanietených učiteľov, ktorí ho budovali roky. Po mojom nástupe do funkcie riaditeľa som dosť času strávil práve zisťovaním dôvodov dosahovaných výsledkov. No a, samozrejme, aj keď na škole boli dve základné skupiny učiteľov – nazvime ich v zrelom učiteľskom veku a skupina mladých ambicióznych učiteľov, zistil som, že na ich prácu, snahu o dobré výsledky školy sa môžem spoľahnúť.

Riešil som najprv hospodárske úlohy školy – osvetlenie, vykurovanie telocvične, výmeny striech – azbestové za zdravší a vhodnejší materiál, nábytok do tried, priestory pre odpočinok učiteľov. V zborovni som vymenil nábytok za pohodlnejší, doviezol koberce, pani učiteľky si pochvaľovali, že konečne sa im nebudú zatrhávať silonky na starých stoličkách.

Odstránil som nekonečné hodnotiace porady tým, že som si vyučovacie výsledky vopred preštudoval, triedni učitelia nemuseli zdĺhavo o triede „referovať“, na porade sme riešili len problémy, ktorým sa bolo treba venovať. Teda dobré výsledky som nielen udržal, ale spolu sme ich dostali ešte na vyššiu úroveň, o čom svedčí aj získanie čestného názvu, ktorý škole udelilo Ministerstvo školstva SR v roku 1986. Boli sme jediná takáto škola zo 41 plnoorganizovaných škôl okresu.

Čo by si poradil dnešným mladým riaditeľom, čo majú robiť preto, aby práve ich škola bola najlepšia?

Čo by som odporúčal a poradil mladým riaditeľom? To jednoduché, no zásadné. Úspech školy nezávisí od plánovania, prikazovania, rozkazovania, ale predovšetkým od dôslednej kontroly a vyhodnocovania všetkých činností a aktivít zariadenia – teda v tomto prípade školy.

Nasledujúcej otázke by som sa rada vyhla, nechcem jatriť staré rany. Ale zas na druhej strane si myslím, že odpoveď na ňu by mohla čitateľov zaujímať. Ak nechceš, nemusíš mi odpovedať.
V čase novembrových dní 1989 si bol komunistickým riaditeľom. Ako si prežíval revolúciu na škole? Považoval si ľudí s trikolórou za tých správnych, čo mali právo hodnotiť, lustrovať ťa?

Som vo veku, keď si vážim každý prežitý deň. Hovoríš, že nechceš jatriť moje staré rany. Ani nejatríš. Takých niet. Ale to som ti už hovoril.

Mám také skúsenosti, že každá cesta má rovinky, roviny, hrbolce aj výmole. Niekto múdry povedal – ak sa opitý potácam od priekopy k priekope, ešte to neznamená , že moja cesta je zlá. Možno to povedal inak, necitujem, voľne reprodukujem. Nie, ani našťastie, ani inak, svoju cestu som za zlú nepovažoval. Či ako riaditeľ komunistický, alebo iný, počínal by som si vždy podľa najlepšieho vedomia, či svedomia. Za štyridsaťosem rokov práce v škole som nezažil ani, predstav si, jediný konflikt so žiakom či žiakmi, ani s rodičmi.

V období, keď som nastupoval do funkcie riaditeľa, lepšie povedané, bol som touto úlohou poverený, bol som jedinečný prípad, bol som totiž jediným riaditeľom školy, ktorý nespĺňal stranícke kritériá pre túto funkciu. Nebol som totiž členom strany. A že kritériá nespĺňam, na to prišla dedinská stranícka organizácia po dvoch rokoch vo funkcii. No a tak som pristupoval aj v požiadavkách na prístup učiteľa k svojmu povolaniu. Komunista, nekomunista, ani mi to nenapadlo. Počula si niekedy na porade, že by som sa na niečo komunistické odvolával?

Hravo som zvládal aj výchovu k vedeckému svetovému názoru a jeho nezanedbateľnú súčasť – účasť žiakov na vyučovaní náboženskej výchovy. Naše výsledky boli z roka na rok lepšie, tak ako sa žiadalo. Pre mňa boli vo výchovnom a vyučovacom procese delikátnejšie priority. Existenciu straníckej organizácie na škole som nepovažoval za hodnú rešpektu, aj keď výpady kvôli tomu sa voči mne objavovali. Pre mňa stranícke cítenie kohokoľvek skončilo vstupom pred deti, žiakov. Do školy aj mimo školy. Je pravda, že tento môj laxný prístup k straníckej organizácii sa mi „vypomstil“, najrevolučnejšou a vedúcou členkou udalostí na škole v roku 1989 sa stala najčerstvejšia členka strany.

Takže revolúciu na škole som prežíval len v presvedčení, že prvoradou mojou starosťou je naďalej aj za nových okolností zabezpečiť riadny vyučovací proces, bez ohľadu na dianie okolo nás. Veď v učebných osnovách a v časových a tematických plánoch jednotlivých predmetov sa nemohlo zo dňa na deň nič zmeniť. Revolúcia v škole sa ma dotkla len existenčne, musel som sa rozhodnúť, čo ďalej po odvolaní z funkcie riaditeľa.

Čo sa týka trikolór, rešpektoval som nový nastupujúci stav, nepamätám si, že by ma niekto bol lustroval, na škole som zostal a vrátil som sa vyučovať na prvý stupeň. Keďže mám v aprobácii ruštinu a výtvarnú výchovu, s ruštinou by som neuspel a v tom čase okrem mňa boli na škole štyria výtvarníci a hodín výtvarnej výchovy málo, na druhom stupni by som nebol mal čo učiť. Ale lustrovaniu by som sa nebránil, myslím, že by sa mi bol hádam nejaký slovný súboj aj zišiel.

Ako si prijal pád z riaditeľského kresla a návrat za katedru? Myslíš, že čerstvé revolučné zmeny priniesli do školy lepšieho ducha?

Pád z riaditeľského postu som prijal s pochopením a trošku so strachom, čo som povyvádzal, či to nebude aj Leopoldov, či Ilava. Moje riešenie ísť učiť na prvý stupeň bolo pre mňa veľmi pozitívne. Našiel som tam kolegyne elementaristky, ktoré ma prijali mimoriadne dobre a div sa svete, pomohli mi nielen odborne, ale aj ľudsky. Pochopil som, čo mi dovtedy nič nehovorilo – pozitívne myslenie. Na prvom stupni som aj ukončil svoju učiteľskú púť a ukončil som ju s odmenou, o akej sa mi ani nesnívalo. Už ako dôchodca som odučil štyri roky v neďalekej stredne veľkej obci Podlužany a deti tam boli ako z knihy o ideálnej škole. Pre ne vymeškaný deň neexistoval, do školy prišli aj s napuchnutým noštekom, krvavými očkami, nepamätám si, že by ich nejaká choroba prinútila zostať doma. Zdôvodňovali to tým, že do školy sa vždy tešia.

Či priniesli revolučné zmeny do školy lepšieho ducha? Ľahká odpoveď. Za všetko hovoria výsledky našich žiakov zistené zavedením objektívnych hodnotiacich kritérií na jednotlivých stupňoch nášho školského systému.

Okúsil si život učiteľa na dedine i v meste. Pobadal si medzi tým nejaký rozdiel?

Moje skúsenosti sú takéto. Deti sú perfektné všade. Zásluhou sociálneho zázemia sú lepšie vzdelávateľné deti v meste a dosahujú aj lepšie výsledky. Ale to neznamená, že na dedine výnimočné talenty nerastú. Napríklad Jožko Mišák z Krásnej Vsi sa stal jednou z najväčších kapacít v bývalom Československu v oblasti jadrovej energetiky. Stal sa dokonca riaditeľom najvyššej inštitúcie v tejto oblasti. No a to podstatné o rodičoch. Na dedine sa ma rodičia pýtali: „Pán učiteľ, čo mám robiť s tým chlapcom, nechce sa učiť, má zlé známky.“ Tu v meste rodič hovoril : “ Pán učiteľ, robte niečo s tým chlapcom, má zlé známky.“ Nuž takto.

Ako žije dnešný Viktor?

Som na tom rovnako ako ty. Obaja uznávame život so všetkým, čo nám dáva. Mám radosť z toho, čo priniesol dobré. Ak priniesol niečo, čo mi nie je po vôli, nereptám, ale to rešpektujem, netrápim sa vecami, ktoré sú pre mňa nedosiahnuteľné. Zo života si vyberám len hrozienka, nepríjemné záležitosti prekonávam ako drobné hrbolčeky na inak peknej ceste. No a čo sa týka manželky, aby som dopovedal, ak je niekto tvojou partnerkou štyridsať rokov, to znamená, že je dobrou partnerkou.

Čo sa v tvojom živote zmenilo, keď si učiteľstvo zavesil na klinec?

Môj život ako život dôchodcu sa od základu zmenil. Pominulo sa to, čo ma ovplyvňovalo a denne mi zväzovalo ruky, nohy, celú myseľ a denné bytie. Teda obrovská zodpovednosť za vlastný počin, konanie, plnenie si denných povinností v prospech výsledkov mojej práce. Veď som zodpovedal za vzdelanie a výchovu množstva mladých ľudí. Ty ten kolotoč dobre poznáš, ešte stále si z neho nezostúpila. Takže už len bilancujem a mám obrovskú radosť z toho, keď sa mi niekto z objektov nášho pôsobenia prihovorí ako mladá mamička či otecko, alebo doslova už skoro môj rovesník na stretnutí spolužiakov z ročníka 1946.

Keby si sa teraz mal rozhodnúť, stal by si sa opäť učiteľom?

Po skúsenostiach so zabezpečením a vývojom školstva po roku 1990 (učil som do roku 2008) určite by som si toto povolanie nevybral. Hlavne pre neriešené problémy v oblasti financovania školstva. Veď v období obrovského technického rozvoja je jedinou stálou a trvalou pomôckou na mnohých základných školách ešte stále tabuľa a krieda. Priestorové a materiálne zabezpečenie vyučovania špecifických predmetov, ako fyzika, chémia je nedostatočné, vyučuje sa v nevyhovujúcich učebniach, ktoré nespĺňajú požiadavky súčasnej potreby prípravy žiakov na povolanie a život. V oblasti prípravy žiakov na pracovné zručnosti, potreby robotníckych povolaní jasno nemáme, akoby sme hľadali čosi, čo naše problémy vyrieši.

Nechajme už školu a venujme sa aj tvojej celoživotnej záľube, maľovaniu. Už som ťa predstavila ako maliara. Využívam príležitosť, aby som ti aj takto verejne poďakovala za seba i za žiakov nášho gymnázia za krásny umelecký zážitok z tvojej výstavy. Poďme maľovať. Ako dlho trvá, kým sa Viktorov nápad premení na obraz?

To záleží aj na zámere, aj na použitej technike. Pri maľovaní akvarelu maľujem priamo v prírode (á la primá) na tvári miesta. Ak sa hneď realizácia zámeru nevydarí, potom obraz či obrázok dokončím doma. No a to je už o inom. Ak sa nedarí, nedarí a nedarí, odložím obrázok niekedy aj na mesiac, dva. Neodhadzujem, nepálim. Niekedy ho využijem ako skicu pre dielo maľované inou technikou.

Asi je hlúpe pýtať sa na množstvo obrazov, ktoré si namaľoval.

Koľko som namaľoval obrazov? Obrazy som maľoval malé, väčšie, veľké, študijné skice, kresby, čmáranice, návrhy na plagáty, výzdobu k významným udalostiam, návrhy na drapérie, plastiky, propagačné materiály, pútače, vývesky, môžem rátať do pár tisíc. Nemám problémy zabezpečiť menšiu, väčšiu výstavu, poslednú som mal v máji 2014 v Bánovciach. Doma mám uložených cca 500 obrazov a obrázkov.

Ako si sa stal členom Umeleckej besedy slovenskej?

Umelecká beseda slovenská je organizáciou akademicky vzdelaných výtvarníkov a profesionálnych umelcov. Ja ako učiteľ výtvarnej výchovy som si podal žiadosť o prijatie a prešiel som akýmsi prijímacím konaním. Najprv som informoval o svojich výtvarných aktivitách a zaslal album s fotografiami istého počtu výtvarných diel, no a na valnom zhromaždení členov UBS som mal predstaviť desať originálov, riadne upravených, adjustovaných.

Keďže som na základe posúdenia mojich diel splnil kritériá prijatia, správna rada UBS ma navrhla a valné zhromaždenie v roku 2006 schválilo za člena UBS. Odvtedy ako riadny člen UBS si riadne plním povinnosti člena vyplývajúce zo stanov UBS.

Keď som sa ťa na výstave pýtala, ktoré z tvojich obrazov sú najhodnotnejšie, povedal si, že paradoxne tie, ktoré namaľuješ za niekoľko minút. Prečo práve akvarel a nie olej?

Maľovanie technikou akvarel je mojej povahe, psychickému založeniu najbližšie. Som cholerik, človek impulzívny, chcem vyriešiť všetko hneď a naraz a akvarel je taký. Umožňuje zachytiť tento okamih, toto svetlo, túto farbu. Samozrejme, že tomu, ako začnem maľovať, predchádza dosť zložitá príprava. Výber námetu, zistenie osvetlenia ráno, naobed, či večer, pohľad sprava, zľava, slniečko, či nie slniečko, mne sa akvarel totiž najlepšie maľuje pod mrakom, či pri miernom mrholení. No a toto všetko mi umožňuje účasť na plenéroch, kde iné starosti nemám, len tie, ktoré som spomenul. No za najhodnotnejšie obrazy považujem tie, ktoré mi kurátori a organizátori výstav na výstavu vyberú. Už spomenuté výstavy Budapešť, Praha, Berlín a každoročná výstava UBS. Olej mi jednoducho „nevonia“.

Podedilo niektoré z vnúčat maliarske nadanie po dedovi? Komu odovzdáš maliarsku paletu?

Toto mi v hlave nevŕta. Detičky maľujú veľa, je to pre mňa zábavné, vlastne sa zabávame, starí, mladí, teda všetci, založil som album najzaujímavejších obrázkov, trpezlivo čakám, čo sa u ktorého vyvinie. Hlavne čakám na to, či a kedy vnúčatko pochopí, že „len chlebom človek nie je živý“.

Čo ti naposledy urobilo radosť?

Manželkin úsmev či vytrhnutý zub? Tak ako som už spomenul. Radosť mi robí každý nový deň. Bez ohľadu na to, či prší, sneží, svieti, nesvieti slniečko, veď aj dáždik býva príjemný. Mám veľké šťastie, že sa na mňa nenahnevalo to, čo si obyčajne ako mladí neveľa vážime, teda zdravie. V mojom veku mi pomerne slušne slúži. Mohol by som sa síce zapojiť do besedy o desiatkach chorôb , ale pre mňa to nie je to pravé. To pravé sú pre mňa predovšetkým vnúčence, deti, teda synovia a ich partnerky, manželka a jej zdravie. No najväčšiu radosť by mi urobilo, keby sme boli spokojní a šťastní spolu s ľuďmi na celom svete, tak ako sa vyjadrila jedna z hviezd strieborného plátna pri preberaní Oscara: „Prajem nám všetkým život bez vojen, zbraní, život v mieri a pokoji, teda svetový mier.“

Mária Škultétyová, 2014 in: Učiteľské noviny