Najzraniteľnejšou časťou človeka je jeho „duša“.

PhDr. Jozef Ihnavcík, PhD. riaditeľom Krajskej pedagogicko-psychologickej poradne

Riaditeľ Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie je tak trochu ako riaditeľ nemocnice na dušu detí a stredoškolákov. Má prehľad o stave myslenia detí a tínedžerov v kraji, rieši ich problémy, pomáha a radí im ako riešiť problémy, konflikty, traumy, ale aj ukazuje zreteľ možného spôsobu života a hlavne jeho zmyslu. Vie o ich tajných túžbach, trápeniach, bolestiach i radostiach. V Košickom kraji bol PhDr. Jozef Ihnavcík, PhD. riaditeľom Krajskej pedagogicko-psychologickej poradne viac ako dve desaťročia a teraz je riaditeľom supervíznej poradne. Odborník na mládežnícku dušu, autor mnohých kníh. Jedna z posledných má názov Životné vývinové úlohy v adolescencii a psychologické poradenstvo.

Pán doktor, v akom prostredí ste vyrastali, kde sú vaše korene a čo vás v detstve najviac formovalo?

Vyrastal som v srdci Zemplína, v rázovitej obci Parchovany, ktorá má svoj krásny kolorit roviny a z nej vyčnievajúce symboly v podobe gotického kostola a síce ruín kaštieľa, z ktorého sa však zachovala vzdelávacia ustanovizeň (škola), do ktorej som chodil, a grófsky park, ktorý bol pre nás, ako deti, parkom našich hier, našich snov, nášho poznania, ale aj často nášho vzdelávania, zásluhou našich učiteľov. Nezabudnuteľným bol pre mňa pobyt v materskej škole, kde som zrejme nechodil rád, aspoň spočiatku, ale ostali mi v mysli moje dve učiteľky, ktoré boli pre mňa zdrojom pokoja a tvorivej mysle. Základná škola bola vtedy v dvoch priestoroch. Pre tie menšie deti to bola skutočne škola hrou, ale aj s poznaním niektorých neomylných chýb pri hre a ich veľmi krásnych korekcií, ktoré z tohto raného školského veku nám ostávajú aj do dospelosti „ako dieťa v nás“. Nezabudnuteľným zážitkom z tohto obdobia je pre mňa typický zemplínsko-parchovanský folklór prejavujúci sa v radosti z ľudového tanca a spev.

V staršom školskom veku škola hrou prechádzala do pestrej záujmovej činnosti, hlavne v oblasti športu, kde nás viedli učitelia k vynikajúcim výsledkom, hlavne v kolektívnych hrách. Dvakrát, spolu so svojimi rovesníkmi, som bol majstrom Slovenska v ľadovom hokeji a oslavy, za prítomnosti takých hráčov ako boli V. Dzurila, J. Starší a F. Gregor, v našej škole boli vlastne slávnosťou celého okolia. Nezabudnuteľným zážitkom bolo pre mňa naštudovanie a hranie viacerých rolí v školskom detskom divadle, s ktorým sme viacero rokov chodili s predstaveniami po blízkych školách.

Gymnaziálne štúdium som absolvoval vo Vranove nad Topľou a tam kdesi skĺzla myšlienka pokračovať v štúdiu psychológie, i keď sa nerodila ľahko. Mojou pôvodnou orientáciou bolo štúdium biológie – chémie a aj prihláška vtedy išla na prírodovedeckú a pedagogickú fakultu, ale vtedy otvárali aj na filozofickej fakulte psychológiu. Na všetky tri školy som bol prijatý a vtedy nastal rébus kam vlastne ísť. Vtedy o tom „rozhodol“ jeden veterinárny lekár zaujímavou myšlienkou, keď povedal: „Biológia – chémia to je učiteľ, to viem , čo to je. Ale čo je to psychológ, to neviem, tak tam choď, môže to byť perspektívne zaujímavé.“ Poradil mi vynikajúco, pretože, okrem práce v oblasti poradenskej psychológie, zároveň som učil na viacerých stredných a vysokých školách.

Akých ste mali rodičov? Aké metódy používali vo výchove na vás? Čo najviac platilo?

Rodičia mali jasné smerovanie z hľadiska dosiahnutia nových trendov vo vzdelávaní, v tom smere, že čo nedosiahli oni, aby sme dosiahli my (so sestrou). A od nich som sa naučil vedieť čo je dôležité, čo je menej dôležité, odkiaľ – pokiaľ veriť ľuďom, získavať si dôveru, veriť sám sebe a nezabúdať žiť s ostatnými ľuďmi a keď sa trošku dá, zároveň im aj pomôcť. Nikdy nezabudnem na otcovu vetu, keď povedal: „Dajme aj posledné, lebo on nevie k tomu „prísť“, a my si istotne nájdeme racionálny spôsob ako si to znovu zabezpečiť.“

Rodičia nerozprávali veľa, ale skôr išli príkladom, či už v praxi alebo pri získavaní nových poznatkov.

Najviac u nich platilo – nielen niečo zadať, ale aj spolu to dopracovať a nezabudnúť sa (aj keď to boli niekedy len maličkosti) z toho aj tešiť, čo praktizujeme s manželkou aj s našimi synmi a vnukom.

V akej duševnej kondícii sa nachádza slovenská mládež? Čo ju dnes najviac ovplyvňuje, formuje, či deformuje?

Nielen slovenská, ale vôbec deti a mládež, sú v súčasnosti veľmi výrazne ovplyvňovaní médiami a IKT technológiami, tak v pozitívnom ako aj v negatívnom zmysle. Veľmi výrazný vplyv, často až konfrontačný, na mládež má súčasný konzumný svet podložený skôr s hodnotami mať ako byť. Až príliš rýchlo chce mať mládež istoty a tým sa vlastne rútia strmhlav do neistoty. Rýchlo chcú mať splnené krátkodobé ciele a tým zabúdajú na dlhodobé ciele ako je zmysel života. Túžia po slasti a potom z toho vyplýva často až nepochopiteľná hanba, i keď zakrývajúca alebo dehonestujúca hodnoty z rodiny, prejavujúca sa v únikoch, útekoch a iných kompenzačných mechanizmoch, ktoré sú ťažko prijateľné a priznateľné. Druhou oblasťou je aj veľmi rýchle dosiahnutie dospelosti z hľadiska poznania hodnoty majetku (peňazí) a rýchleho (až márnotratného) spôsobu míňania majetku, a to nielen hmotného, ale často aj toho duchovného. V popredí je potretie (danie do úzadia) poznatkov, vedomostí, znalostí z hľadiska nízkej miery sebadôvery, sebahodnotenia, sebauznania a z toho plynúce cesty neadekvátneho prispôsobenia sa skôr príťažlivému ničnerobeniu a neadekvátnej (meditácie) s prispením podporných látok (alkohol, drogy,…). Spomínam si na prípad matky, ktorá prišla s tým, či správne vychováva svoju dcéru, ktorá má už 16 rokov a pritom sa len učí a číta knihy, robí domáce práce a navštevuje divadlo a kostol. Spýtal som sa čo chce a ona odpovedala: „…lebo život, podľa mňa, je o niečom inom. Pripravujem ju vôbec pre život?“ Matka vždy vychováva svoje deti na svoj obraz a akýkoľvek odborník, vrátane psychológa, môže v prípade jej pochybností iba dotvárať, prípadne korigovať jej výchovné postupy, a hlavne zreálňovať ciele pri výchove.

Ktoré problémy najčastejšie trápia dnešných mladých?

My v dospelosti vidíme oveľa viac problémov ako ich vidia oni sami u seba. Často je to v konfrontácii s výchovou, so školou, so vzťahmi k sebe a medzi sebou, s prezentáciou vlastného sebaobrazu – reálneho, ale aj fiktívneho či želaného, i keď veľmi veľakrát sa v našej praxi stretávame aj s nedostatkom a neschopnosťou svoje problémy riešiť, či skôr od nich unikať (i keď to môže byť skreslené našou klientelou). Našimi najčastejšími prípadmi, v poslednom období, je vytvorenie si iluzorného obrazu mladého človeka o postoji k sebe a postoji k svetu z hľadiska noriem, hodnôt a hlavne povinností, ktoré v tomto veku kategoricky odmieta. Nepríjemne sa konfrontuje so školou, učením a správaním, s rodinou, zámerne nie s rodičmi, pretože je veľmi vysoké percento neúplných rodín, ale aj medzi rovesníkmi. Spomeniem z psychologickej praxe, keď 18-ročný chlapec pri každej jednej odpovedi vymýšľa, klame až konfabuluje a pritom sa snaží nachádzať realitu jeho súčasného života v konfrontácii s dospelými na úrovni hádok a konfliktov, ktoré prechádzajú až do asociálnej až trestnej činnosti, keď odpoveď na otázku Prečo neustále klame znie: „Ja vždy klamem, pretože ja už vôbec neviem čo je pravda, nielen vo vzťahu k iným, ale ani vo vzťahu k sebe samému“.

Rozumieme, ako rodičia a učitelia dnešným deťom a žiakom?

Veľmi častou odpoveďou rodičov na takú otázku je: „Snažíme sa, ale veľmi nám to nejde.“ Často nás v tomto brzdia dve vážne kategórie ako dospelých a rodičov, pokiaľ to myslíme s deťmi a mladými vážne a úprimne. Tie dve kategórie sú, podľa mňa, láska k svojim deťom a strach o nich. Narábanie s týmito kategóriami je niekedy veľmi ťažké, pretože prehnaná láska nemusí byť opätovaná, nemusí byť akceptovaná a dokonca je niekedy z pozície toho dieťaťa brzdou pre samostatnosť. Strach, záleží na tom ako a kedy ho máme, obyčajne sa dostavuje vo viacerých podobách, niekedy to môže byť úzkosť z toho neznámeho čo to moje dieťa robí, niekedy to môže byť strach o neho a niekedy strach z neschopnosti prejaviť lásku. Niekedy to je strach z hľadiska prejavov správania mladého človeka, ktorý rodičovskú lásku neguje až odmieta, lebo sa jej vlastne bojí, aby nebol otrocky závislý od nej, ale, ako to hovoria mladí: „Ja chcem byť slobodný, voľný, dajte mi pokoj, ja viem, čo mám robiť!“

V čom máme najväčšie podlžnosti voči našim deťom, v čom zlyhávame?

Záleží aj na výchove nás, dospelých. Matku nikto neučil vychovávať svoje dieťa a ako to obyčajne vie? Otcovia nie sú takí, i keď niekedy aj otcovia musia prebrať časť materinskej výchovy v prípade, že je nejakým dôvodom spôsobená karencia (nedostatočnosť) „blízkosti“ matky.

Pri stretávaní sa s rodičmi sa najčastejšie objaví neschopnosť komunikovať so svojimi deťmi, neschopnosť preberať bežné a už vôbec nie životne dôležité otázky, neschopnosť formulovať ciele, či už krátkodobé alebo dlhodobé z hľadiska spôsobu života. Už vôbec nie povinnosti, ktoré mladý človek má, byť dôsledný pri dodržiavaní plnení a ich prehodnocovaní. V oveľa väčšej miere ako vedenie a motivácia, sa objavuje nezáujem, kritika, strach, vytváranie konfliktov a hádok, „zatváranie dverí“ a trhanie blízkosti vzťahov cez prirodzené reakcie, ktoré spôsobujú záťaž až stres na obidvoch stranách. Aké sú odpovede rodičov? „Zutekal z domu.“ „Odišiel do iného mesta.“ „Odišiel do zahraničia.“ „Neviem o ňom nič už niekoľko mesiacov, či rokov.“ „Aspoň ma tu nezlostí a nemusím sa zaňho hanbiť v okolí.“ Alebo naopak, prichádzajú krásne kompenzačné vyjadrenia rodičov: „Fantasticky zarába.“ „Žije si svoj život.“ „Viete ako sa má dobre?“ „A odkiaľ to viete? „No, neviem, ale keď nič odo mňa nepýta, asi sa má dobre“, i keď vo veľmi veľa prípadoch je to skrytá starostlivosť rodičov aj v dospelom veku a vlastne zakrývanie vlastných pocitov viny pri časovo aktuálnych nedostatkoch vo výchove počas ich raného detstva a hlavne v puberte a v adolescencii.

V akých veciach a otázkach potrebujú mladí najviac našu pomocnú ruku, či slovo?

V prvom rade je to moc prijatia sprístupniť cestu dieťaťu a mladému človeku k nám – dospelým, hlavne rodičom naučiť ich dávať dôveru, a hlavne nesklamať, naučiť ich, že sme ochotní ich vypočuť, že vždy sa môžu dostať do pozitívneho vzťahu s nami – ako rodičmi, i keď pri tom môžu riešiť nielen svoje radosti a úspechy, ale aj ťažkosti, sklamania a neúspechy, pomôcť im spoznávať prostredníctvom seba iných ľudí, dávať im zreteľ na tvorbu svojich vzťahov, ktoré môžu prijímať a vylepšovať, ale aj svoje sklamania, ktoré môžu takisto prehodnocovať. Vedieť sa vcítiť do ich správania a prežívania, i keď pre rodičov je to niekedy veľmi ťažké, pretože obyčajne rodič chce poznať to dobro a blízkosť, a niekedy u mladých je to konfrontované s poznaním a hlavne hodnotami nielen vlastných rodičov, ale aj iných, napríklad učiteľov, ale aj kamarátov, známych a podobne, naučiť ich sa presadiť nie za cenu útočnosti a agresivity, ale za cenu dosiahnutia uznania, ocenenia, a nie ústupu a neschopnosti prijímania pochvaly. V našej praxi sa stretávam s tým, že ľudia, ktorí nevedia prijímať pochvalu, zároveň si ju veľmi intenzívne pýtajú. Veľmi dôležitou súčasťou života mladého človeka je vedieť byť samým sebou, vedieť si vytvárať svoje vlastné vnútorné zážitky, ktoré naberajú konfrontovanú životnú realitu s dôverou, že je správna, pretože je jeho, čiže každého jedného z nás, a neodmysliteľnou súčasťou vo výchove k mladým ľuďom by malo byť vedenie k tvorivosti, k tvorivému procesu, k novosti, k originalite, k množstvu nápadov, ich pružnosti, ale aj k prehodnocovaniu ich reality pre život.

Čo by som dal zo seba pre mladých? „Neboj sa stretnúť človeka, istotne, pokiaľ chceš, tak ťa zaujme, lepšie povedané, zaujímaj sa ty o neho!“ Nikdy nezabudnem na svoju skúsenosť a stretnutie s jedným starším pánom, keď som pracoval pri stavbe domu a on sa pozeral z diaľky ako pracujem a keď sa priblížil, tak mi povedal: „Tu treba pracovať celý deň, nevydržíte.“ Mal pravdu, lebo to bola jeho skúsenosť, ako celoživotného stavbára. Moja nie. A možno aj odvtedy mám celoživotné krédo „Od každého sa môžeme niečo naučiť.“

Aký je váš názor na fyzické tresty?

Pri tejto otázke mi napadlo, že aj také existujú. Vlastný otec, ten, ktorý je účastný pri výchove, dieťa ani mladého nebije, ale keďže nevie daný problém – ktorý sa stal a bol veľmi vážny – vyriešiť, tak použije fyzický trest na zastavenie jeho pokračovania, ale to nie je bitka. A druhá situácia, ktorá možno najkrajšie vysvetlí môj pohľad na danú otázku, aj Komenský aj iní klasici hovorili o týchto trestoch aj ich rešpektovali, ale nie nezneužívali a maximalizovali. Veľmi veľa rodičov sa nachádza v neschopnosti riešenia situácie, ba dokonca v záťaži až v strese, a preto pri výchove detí, v takýchto prípadoch, veľmi často používajú najprirodzenejšie reakcie na záťaž a na stres, a to je agresia, regresia (detinskosť) a únik od reality, čím zároveň deti a mládež učia spätnej väzbe vo vzťahu k sebe.

Aké výchovné metódy preferujete vy?

Neísť systémom, že dieťa sa chytilo horúceho radiátora alebo vylialo horúcu kávu na seba a za to ho trestať, ale ísť vysvetľovaním, názornosťou, hľadaním poznaní a nových riešení. Niekedy aj poučovaním, čomu sa dospelí nevyhnú aj keby to chceli, a možno aj prirodzeným udeľovaním rád, i keď je to v kontraindikácii vo vzťahu ku mne samému. Sám som absolvoval Rogeriansky výcvik americkej psychologickej spoločnosti pod názvom Prístup zameraný na človeka, ktorého jednou z hlavných ideí je „Neraď, počúvaj, akceptuj….“

Ako sú, podľa vás a vašej praxe, pripravení na riešenie výchovných problémov dnešní učitelia?

Veľmi veľa odborných aktivít pre učiteľov je zameraných práve na riešenie nielen vzdelávacích problémov, ale aj výchovných problémov. Z tohto hľadiska chcem povedať, že učitelia sú lepší odborníci vo výchove ako ktorákoľvek iná profesia. Často si neuvedomujú, že majú právo do výchovného aj prevýchovného procesu vstupovať svojimi poznatkami, svojím odborným vhľadom, efektívnymi – často naučenými – spôsobmi riešenia, ktoré majú vysoko racionálny charakter. Snáď jedinou chybou je, že na to zabúdajú a často reagujú emocionálne až vznetlivo ako keby „urazením“ vlastného ega, zabúdajúc pri tom na svoju profesionalitu a formálnu aj prirodzenú nadradenosť vyplývajúcu so schopnosti riešiť výchovné situácie ako dospelí a nie ako deti a mládež. Učiteľ, podľa môjho názoru, má právo byť empatický vo vzťahu k deťom a mládeži, ale neznižovať sa na ich úroveň pri komunikácii, pri konfliktoch, pri urážkach, pri nevhodných slovách, ale ukazovať spôsoby a návody ako z detí a mladých postupne vychovávať morálne, vedomostne, ale aj emocionálne a sociálne na „výšku“ dospelých.

Klasicky tento môj poznatok vysvetľujú situácie na rodičovských združeniach, kde učitelia rodičom obyčajne úspešných detí (pretože tí druhí neprišli), hovoria aké sú ich deti zlé, namiesto toho, aby hovorili o úspechoch detí a mladých, po prípade o možnostiach vzájomnej podpory medzi rodičom a učiteľom pri výchove mladého človeka.

Spomeniete si na nejaký zaujímavý problém, ktorý ste v poslednom čase najintenzívnejšie riešili?

Veľakrát sa nám objavujú v našej praxi prípady detí, kde ich doslova riešime ako pokračujúci problém ich rodičov. Spomínam si na dievča okolo 16 rokov, ktoré veľmi intenzívne, počas dochádzky do základnej školy, prežívalo strach až úzkosť z neúspechu v učení, respektíve zo známok, ktoré prenášala do strachu vôbec z komunikácie so spolužiakmi, s kamarátmi, čo vyústilo na strednej škole, že sa veľmi intenzívne uzatvárala do seba. Po niekoľkých stretnutiach dievča navrhlo, aby som sa porozprával nie s jej rodičmi, ale s jej starými rodičmi. Boli veľmi komunikatívni ohľadne úzkostlivej výchovy svojich detí a veľmi starostlivo vedeli opisovať prečo práve takto sa o deti báli. Svoju výchovu mali absolútne nejednotnú. Matka, v tomto prípade babka, svoju lásku prejavovala veľmi intenzívne k deťom, avšak len vo vlastnej prítomnosti, oni však zneužívali jej dobro. Otec, vždy na popud matky, deti trestal a veľmi prísne vychovával. Kruh sa uzatváral tým, že vždy po prísnej a trestajúcej výchove zo strany otca, matka, cez ľútosť a lásku, ešte viac odpúšťala (z ľútosti) ako bolo únosné. Na túto situáciu zareagovala vnučka a hovorí: „Presne tak je to aj u nás.“ A od tohto momentu sme mohli viesť rodinnú psychoterapiu už nie so starými rodičmi, ale s rodičmi a 16-ročným dievčaťom, zameranú aj na zmenu a riešenie problémových situácií z detstva u rodičov, ich ozrejmenie a hľadanie spoločných riešení pri výchove ich dcéry.

S čím sa na vás školy obracajú najčastejšie?

Najčastejšie sa na nás obracajú školy s riešením problémov detí s poruchami učenia, s poruchami správania, s neschopnosťou a nerozhodnosťou pri voľbe povolania a kariéry a v otázkach prevencie antisociálneho, asociálneho správania a nápravy drogovej a iných závislosti.

Aké miesto majú psychológovia v školách? Doceňujeme ich význam a miesto vo výchove detí a príprave na kariéru i osobnostný rozvoj?

Postavenie psychológov v školách vždy záleží aj od spoločenského systému. Súčasná spoločnosť dáva práci psychológov, nielen v školách, obrovský priestor, prostredníctvom práce v Centrách pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, ale aj v pozíciách školských psychológov priamo vo všetkých typoch škôl. Ich význam je, pochopiteľne, celkom vážne docenený spoločnosťou a orgánmi v štátnej a verejnej správe v školstve, na druhej strane možno že ešte nie je docenený samotnými rodičmi. Profesionalitu a profesijné vstupy psychológov nemusí rodič za každých okolností vnímať kladne. Z jeho pozície a jeho strany nemusia byť užitočné a prospešné, pretože niekedy ani sám nemusí vedieť dosah a rozsah prežívania a správania svojich detí. Sám nemusí byť stotožnený s normami a hodnotami, ktoré sú preferované či už školou, kultúrou, užšou či širšou societou, ale aj inými rodinami či záujmovými alebo profesnými skupinami. Na ilustráciu možno jeden výrok otca, keď som ho pozval, aby bol účastný pri náprave správania jeho 17-ročného syna, ktorý bol užívateľom aj dílerom drog a k tomu ešte aj kradol, mi povedal: „Pán doktor, ja mu asi ťažko pomôžem, pretože ja, v jeho veku, som bol ešte horší.“

Čo by ste odkázali dnešným rodičom?

Najdôležitejšou vlastnosťou pri výchove detí je naučenie sa trpezlivosti nielen so samým sebou a s tým čo robím, ale aj byť trpezlivý pri ich výchove. Neodkladať deti, pokiaľ si ich chcem vychovať na svoj obraz, niekomu inému, kde to nemôžem ani poznať, ani korigovať. Dať deťom a mladým ľuďom priestor pre komunikáciu a nezatvárať pred nimi dvere, pretože keď ich to naučíme, potom sa čudujeme, že ich mladí zatvárajú pred nimi. Naučiť deti a mladých prežívať radosť a smiať sa. Ani by ste neverili koľko sa potom s nimi nasmejete a pritom neberiete do úvahy, že oni sa smejú z vás. Takže, usmejte sa!

Aký odkaz, či želanie máte pre učiteľov?

Majte na pamäti, že môžete učiť múdrejších ako ste vy sami, ale môžete ich naučiť múdrejšie a krajšie a radostnejšie zážitky ako ste prežili vy sami a zároveň ich možno nanovo objavíte v prežívaní a v správaní spolu s nimi.

Vždy mi rezonuje výrok významného svetového manažéra Carnegyho: „Viedol som múdrejších a šikovnejších ľudí ako som ja sám.“

Klasik svojho času použil výrok: „Naša mládež je zlá.“ Napadlo mi, koľko mal rokov keď toto povedal, pretože ja hovorím: „Takí sme boli.“

( Ľubomír Pajtinka, 2014 in: Rodina a škola)