Učiteľova spoveď.

Pane, som učiteľ. Vybral som si toto povolanie, ktoré mnohí označujú ako poslanie, aby som naplnil svoju ľudskú úlohu a pomohol Ti trochu polepšiť tento svet. Dnes už viem, že tak ako Tebe aj mne sa to darí len pomaly a ťažko. Avšak, nevzdávam sa, lebo flintu hádžu do žita iba slabí a neveriaci. Ja stále verím…

Verím v dobro človeka, verím v to, že deti sa rodia na svet čisté, pripravené konať múdre a dobré skutky, žiť plnohodnotný život, robiť šťastnými svojich rodičov, starých rodičov, ľudí okolo seba a napĺňať svoje sny a túžby.

Ách, dnešné túžby detí…ako sa zmenili od čias, keď som začínal ako mladý učiteľ pred dávnymi rokmi. Vtedy túžili dievčatá po bábikách, chlapci po hokejke, či korčuliach. Dnes je to iné – neprosia, ale žiadajú rodičov o to, čo im do hláv natlačila televízna reklama. Reklama a médiá ovplyvňujú všetko. Dobré veci nie sú dobré vôli tomu, že sú prospešné človeku, ale dobré veci sú tie, o ktorých to tvrdí masívna reklama na obrazovkách a zaplatení odborníci. Dnešné deti chcú za to, že vynesú smeti, či upracú izbu tablet, za vysvedčenie auto, či chatu.

Pýtaš sa, ako sa mi žije, ako učiteľovi? No, neviem, ale veľa vážnosti naša profesia dnes nemá. Stratila ju. Možno trochu svojou vinou, ale najmä tým, čo sa deje naokolo. Tvoje božie prikázania ľuďom dnes veľa nehovoria. Nepokradneš, nezabiješ, cti otca svojho a matku svoju…mnohým to už nič nehovorí. Čo im hovorí však viac je hudba, peniaze, ľahký život, tanec, bezbrehé zábavy, žúrky, tetovania. Že to sa robilo voľakedy iba otrokom? Áno, aj oni sú otrokmi módy, či skôr falošnej módnosti. Siahajú na tvoje dielo – majú pocit, že sú majiteľmi svojho tela, že si s ním môžu robiť, čo len chcú. Nepochopili svoje miesto na Zemi a vo vesmíre. Hrajú sa na novodobých bohov sveta. Alebo by aspoň chceli nimi byť. Chýba im pokora, chýba im láska, chýba im dobro, úcta k životu. A najmä človečenská veľkosť. Mnohí nedorástli do ľudskej kože.

Deti sú také, akými im dovolia byť ich rodičia, či dokonca, akí sú ich rodičia. Aký vzor im ich rodičia poskytujú. Tí dnešní sa zmenili často na dravcov. Lovia zákazky, prácu, špekulujú, stavajú luxusné vily, kupujú čo najdrahšie autá, drancujú prírodu, cestujú po celom svete. Na deti nemajú čas. Deti sú výsledkom ich zábavky, na serióznu výchovu si niektorí objednávajú pestúnky, súkromné opatrovateľky a hostesky. Dieťa sa stalo tiež tovarom. Aj v našich školách. Je to nástroj cez ktorý sú školy financované. Od nás sa chce, aby sme z našich žiakov pripravili výrobné nástroje pre firmy. Nie ľudí zodpovedných, múdrych, rozhľadených. Nástroje, ktoré budú produkovať zisky.

Žalujem túto dobu a túto spoločnosť. Prestala si vážiť hodnoty, prestala si ctiť dobro a lásku na ktorých je postavený život a celý svet. Bojím sa o budúcnosť. Ak sa o svet boja učitelia, vedia prečo.

Deti chodia do škôl, ale vôbec nemajú záujem o vzdelávanie, múdrosť, pozitívne hodnoty tohto sveta. Je to smutné, lebo na vyučovaní sedíme s mladými ľuďmi, ktorí vôbec nechcú vedieť nič z toho, čo im chceme ponúknuť…Akoby sa spoliehali na to, že ak medúza prežila bez mozgu 650 miliónov rokov, im tento fakt dáva nádej prežiť bez jeho používania svoju životnú púť…

Že ako vidím budúcnosť sveta v ktorom chce ľudstvo žiť? Neviem, či ľudia myslia na budúcnosť? Zdá sa mi, že mnohí žijú iba prítomnosti, nemyslia na zajtrajšok. A aj prítomnosť vnímajú len cez virtuálne príbehy televíznych príbehov, ktoré im denne predkladajú majstri imaginácie a tvorcovia nových snov. Ľudia prestali žiť svoje životy, žijú podľa ideálov, ktoré im ponúkajú mediálne hviezdy. Často hlupáci obkolesení kamerami a naivnými deťmi, ktoré ich oslavujú, obdivujú, nosia na rukách, fotia sa s nimi a chcú vyzerať ako ony. Nemajú svoj život, nevedia, čo je zodpovednosť, čo je vlastne skutočná láska a skutočné hodnoty. Stačí im pozlátko, sklo, cez ktoré lížu zmrzlinu svojej rozkoše. Rozkoš je „in“. Hovorí a píše sa o nej bezostyšne všade. Akoby bola cieľom žitia, jediným cieľom.

Pane, odpusť mi moju trúfalosť – daj prosím svetu viac porozumenia, dobra, múdrosti, pomôž ľuďom pochopiť, že bez vzdelania a morálky nemá náš svet šancu. Vojny, drogy, šialené zbrojenie, vykorisťovanie, bezbrehé podvody, klamstvá, hrabivosť, ale aj lenivosť, flákačstvo, či ignorovanie diania okolo seba nás vedú ako civilizáciu k záhube. Na hornej palube sa ešte tancuje, ale v podpalubí už dierami naberáme špinavé bahno a mútnu vodu. Daj nám silu, aby sme ako učitelia dokázali presvedčiť našich žiakov, že sú novou nádejou sveta, že sú nádejou pre celé ľudstvo. K ich dobrej výbave na túto úlohu patrí aj veľa múdrych vedomostí a schopnosť využívať ich na humánne ciele.

Pane, učiteľ dneška má svoj veľký sen – žiť a pracovať v spoločnosti, kde sa ctí odbornosť, profesionalita, kde sú odmeňovaní pracovití a usilovní, kde nemá miesto ľahká zábava a hlúposť. To totiž nie je „tá naša káva“.

Pane, daj nám silu, aby sme naplnili svoje poslanie a dali svetu svoje vedomosti, svoje sny a lásku.

Ľubomír Pajtinka