Ing. Ivan Klinec, prognostik
Investícia do školstva je investícia do ekonomiky.
Ing. Ivan Klinec – ekonóm, prognostik a futurológ
Z naliehavej potreby poznávať cesty vývoja a aktívne ich ovplyvňovať sa zrodila jedna z najmladších vedných disciplín – prognostika. S jej pomocou možno odhaľovať, aké dlhodobé dôsledky môžu mať súčasné rozhodnutia, aké problémy nás čakajú v najbližších desaťročiach. Prognostici sú teda jedni z najlepšie informovaných ľudí v spoločnosti. K nim patrí na Slovensku Ing. Ivan Klinec z Prognostického ústavu SAV. Zaoberá sa predovšetkým problematikou prechodu k informačnej spoločnosti. Napísal viacero kníh, pri ďalších bol spoluautorom. K jeho dielam patria napríklad knihy Na prahu civilizácie Tretej vlny, Futurologické reflexie alebo Informatizácia ekonomických objektov v informačnej spoločnosti. Je autorom viac ako 300 odborných a populárnych článkov v našej a zahraničnej tlači.
Okrem toho je predsedom Futurologickej spoločnosti na Slovensku a členomWorld Future Society a World Transhumanist Association. Ing. Ivan Klinec – ekonóm, prognostik a futurológ sa s čitateľmi Učiteľských novín podelil o svoje názory na výchovu, vzdelávanie ich súčasné i budúce miesto v spoločnosti.
• Pán inžinier, ste autorom scenárov Slovensko 2020, Slovensko 2025, Slovensko 2030, Slovensko- EU 2025 a ďalších prognostických pohľadov. Aké miesto v nich pripadá vzdelaniu, škole, školstvu, ako takému?
Keď sa robia prognózy, vzdelanie je v súčasnosti kľúčovým faktorom pre rozvoj spoločnosti i pre úspech ekonomiky. Vzdelanie vždy bolo kľúčovou vecou. Možno neuškodí pripomenúť v tejto súvislosti slová klasika: Veda je moc poznania. Poznanie je moc. Ak chce v súčasnosti akákoľvek spoločnosť prosperovať na úrovni doby, na úrovni 21. storočia, keď chce naša ekonomika konkurovať svetu, musí investovať v prvom rade do vzdelania. Je to základom ekonomického úspechu, základom civilizačného pokroku, základom vyspelosti spoločnosti.
• Sú Slováci vzdelaný národ, majú v úcte vzdelanie?
Ja si myslím, že sme vzdelaní, ale vzdelávací systém, ktorý máme nám neposkytuje také vzdelanie, aby sa mohli uplatniť vo svete v plnej miere. Základným problémom nášho vzdelávacieho systému je finančná podvýživa. Tým sa tento systém marginalizuje a navyše sa posúva na okraj spoločnosti. Kvalitné vzdelanie je kľúčovou vecou úspechu v súčasnej dobe.
• V roku 2014 si pripomíname štvrťstoročie výročia Novembra 1989. Ako vnímate toto obdobie z hľadiska nárastu, či poklesu významu vzdelanosti v našej spoločnosti?
Vzdelanie u nás za toto obdobie dosť upadlo. Vzdelávací systém trpí nedostatkom financií a je dlhodobo riadený dosť administratívne. Sústreďujeme sa viac na „vykazovanie“, administratívu a nie na skutočnú kvalitnú prípravu ľudí. Máme vysokú nezamestnanosť. Ak chceme, aby sa človek v dnešnom svete uplatnil, musí mať dobré vzdelanie. Musí mať nielen dobré základné vzdelanie, ale aj nejakú špecifickú odbornosť, aby si niekde našiel svoju pracovnú pozíciu. Buď aby sa zamestnal, alebo podnikal, či niečo vmyslel. Vzdelávacie inštitúcie, ktoré sú tu aj dnes neposkytujú v dostatočnej miere vzdelanie, aké človek pre tieto aktivity potrebuje.
Pred zhruba štyrmi – piatimi rokmi bola v Budapešti založená prvá svetová univerzita, ktorá už má pobočky na všetkých kontinentoch. Založil ju americký futurológ a vizionár Ervin László s tým, že vo svete je obrovské množstvo mladých ľudí , ktorí nemajú zodpovedajúce vzdelanie a treba im ho pomôcť získať. Hovorí sa až o 700 miliónoch mladých ľudí, ktorí by sa mohli aj prostredníctvom tejto univerzity vzdelávať, hoci na to nemajú peniaze. Ervin László prišiel s nápadom, že technológie, ktoré má ľudstvo k dispozícii, najmä internet a s ním spojené technické prostriedky sa dajú v kombinácii s „kamennou“ inštitúciou využiť na zlepšenie vzdelanosti množstva ľudí. Toto by mohlo pomôcť napríklad aj tým 700 miliónom ľudí bez vzdelania, aby získali potrebné kompetencie pre trh práce. Mohli by získať vzdelanie tak, aby sa mohli o seba postarať. Ervin László súčasne povedal, že to vzdelanie, ktoré sa dnes na väčšine miest vo svete poskytuje, nie je adekvátne tomu, čo si vyžaduje život. Svet sa zmenil a tejto zmene sa musí prispôsobovať aj vzdelanie a cesty k jeho dosahovaniu. Bola teda vytvorená prvá svetová univerzita pre globálny posun – takto ju László nazval.
A prečo to spomínam? Predovšetkým preto, že problém vzdelania a jeho miesta v živote ľudí je cezhraničným a celosvetovým problémom a témou.
• Aké fakulty má táto univerzita a kde má svoje pobočky?
Univerzita Giordana Bruna má štyri fakulty – Fakultu filozofie a náboženstva, Fakultu Medzinárodných vzťahov a komunikácie, Fakultu ekonómie, administratívy a udržateľnosti a Fakultu umenia a kultúry. Jednotlivé fakulty sú pomenované po významných vedcoch minulosti – Thomasovi Moorovi, Erasmovi Roterdamskom a ďalších. Má svoje pobočky v rôznych krajinách sveta, štúdium je otvorené pre všetkých a stojí ročne 120 dolárov. Je to prvá on-line univerzita na svete a jej ambíciou je zmeniť svet. Univerzita vznikla v roku 2012 a je teda novým projektom. Možno očakávať, že podobných sa objaví v najbližšom čase viac. V Čechách ani na Slovensku svoju pobočku nemá, ale má pobočky v Južnej Amerike, Afrike a inde.
• Ako je vnímaná všeobecne kvalita a najmä vhodnosť, či účelnosť vedomostí, ktoré sa dnes učia vo svete?
V poslednom čase som sa stretol s názormi – hlavne z ekonomických kruhov západnej Európy – že to, čo sa dnes učí v školách, nepomáha fungovaniu ekonomiky. Dôkazom je terajšia kríza, ktorá vlastne overila funkčnosť vzdelania ľudí. Neraz sa žiaci učia to, čo je v učebniciach len preto, že autori učebníc napísali texty veľmi subjektívne e bez ohľadu na skutočné potreby a víziu potrieb vedomostí žiaka, či študenta.
S tým sa napokon môžeme stretnúť aj u nás – to, čo sa neraz učí je neplatné, nefunkčné a absolventi s tými vedomosťami po príchode do praxe nevedia reagovať na potreby v zamestnaní. Problémom je, že ani politici, či ekonómovia neraz nevedia reagovať na krízu a potreby jej zvládania. Nemajú stratégiu jej zvládania.
• Čím to je, že krajiny nedokážu reagovať na potreby praxe, života, pragmatické zadania života?
Je to možno dané aj tým, že u nás sa robila vlastnícka transformácia ekonomiky a zabudlo sa na inštitucionálnu transformáciu. Abstrahovalo sa od civilizačných zmien a od technológií. Dnes vlastne môžeme po dvadsiatich piatich rokoch porovnať ako zvládli procesy zmien postkomunistické krajiny a ktoré z nich sa vyrovnávajú s problémami okolo nás najlepšie.
• Sú však aj také krajiny, kde prešli v krátkom čase veľmi pozitívnym a progresívnym vývojom. Ktoré by sme mohli vyzdvihnúť najviac?
Zaujímavosťou je dianie v Číne, ktorá je dodnes považovaná za komunistický štát. Čína prijala v poslednom období dva strategické programy Jeden z týchto programov sa volá: 2.1.1. a ide o projekt na ktorom sa podieľa 112 univerzít a druhý sa volá: 985, čiže Čína si postavila program získania strategickej priority na pozdvihnutie úrovne ekonomiky, pozdvihnutie vzdelania. Ak by sme trochu zjednodušili veci ide im najmä o to, aby Číňania ovládali svetové jazyky, predovšetkým, aby vedeli po anglicky, aby vedeli iné jazyky, aby „zabrali“ všetky kľúčové vedné odbory, ktoré sa progresívne vo svete rozvíjajú, aby vedeli v danej oblasti komunikovať a aby Číňania získali celkovo kvalitnejšie vzdelanie.
Čína ide razantne dopredu. Keď si zoberieme rast prestíže univerzít, čínske univerzity sa permanentne posúvajú v rebríčkoch nahor, dochádza k posunu vo vede a vedeckom výskume, majú na Mesiaci pohyblivé vozidlo Nefritový králik a Čína prikladá všeobecne v stratégii svojho rozvoja význam vzdelanosti. Je to dané aj odlišným pohľadom na stratégiu rozvoja. V našich zemepisných šírkach sa robil pokus o netechnologický rozvoj spoločnosti, ktorý skončil neúspechom a ázijské krajiny, ktoré idú výrazne dopredu svoj úspech postavili na rozvoji technológií, vedy, vzdelania a výskumu. To je aj príklad Južnej Kórei, ktorá bola v šesťdesiatych rokoch na úrovni Ghany. Československo vtedy patrilo do prvej skupiny krajín, ako priemyselná krajina a Ghana bola medzi tými málo rozvinutými ekonomikami. A Kórea tak isto.
Dnes sa svet zmenil. Krajiny, ktoré sa adaptovali na informačný vek tvoria prvú skupinu úspešných, my sme až v tej druhej skupine a paradoxne sme závislí aj od Kórei a jej investícií. Kórea považuje vedu za hlavný faktor ekonomického úspechu. Má rozvojový program, ktorý sa volá Strategická iniciatíva 5.7.7. To znamená 5 percentný podiel z rozpočtu do vedy, 7 kľúčových oblastí rozvoja v ktorých chce konkurovať najlepším a cieľom je dostať sa medzi 7 najvyspelejších krajín sveta. Od pozície na úrovni Ghany prešla Kórea veľký kus cesty. Treba povedať, že tak v Číne, ako aj Kórei zohral veľmi dôležitú úlohu pohľad do budúcnosti a pohľad na budúcnosť.
V Číne bola dlho silná ideologická doktrína. Alvin Toffler napísal knihu Tretia vlna, ktorá bola pre Čínu neprijateľným zdrojom informácií. Ale niekto si to predsa len prečítal, preložil a zrazu sa nariadilo čítať túto literatúru zodpovedným ľuďom. Tofflera dokonca ja pozvali do krajiny a prognostici Číny s ním veľa diskutovali. Tak isto pre vládu Južnej Kórei pripravil Toffer víziu s názvom Kórea po kríze. Jej hlavnou témou je znalostná ekonomika a jej premietnutie do praxe krajiny.
Máme tu teda dva základné modely – jeden je netechnologický rozvoj, ktorý je neúspešný – to je ten náš a v jeho rámci sa marginalizuje veda a vzdelanie a druhý je ten, ktorý sa realizuje v spomínaných ázijských krajinách. Ak chce byť dnes ekonomika úspešná, tak kľúčový strategický faktor je vzdelanie, čiže prvá základná strategická investícia by nemala byť do nejakých pásových výrob, ale do vzdelania. Znamená to, že keď sa teraz zistili slabé výsledky našich žiakov v PISA, tak by sa malo hneď prijať strategické opatrenie na zvýšenie toku financií najmä do základných škôl, pretože to je vlastne investícia do ekonomiky.
• Dalo by sa povedať, že tento trend je zrejmý v posledných rokoch aj v Obamovej politike v USA. Prezident USA taktiež vyhlásil a preferuje politiku – ak máme prosperovať ekonomicky, základné investície musia ísť do školstva, ktoré musí byť kvalitné. Asi je to trend naozaj kľúčových hráčov. Prečo sa u nás nedarí urobiť zo vzdelania prioritu? Čím to je?
Školstvo by malo byť postavené, ako jedna zo základných priorít štátnej politiky. Hlavnou strategickou prioritou by mala byť veda, vzdelanie a výskum. Tieto ňou, žiaľ, nie sú. Sú marginalizované, chýba nám dlhodobá strategická vízia. Vzdelanie nie je orientované v dostatočnej miere na budúcnosť.
Pamätám si na obdobie, keď bol ministrom školstva Ľubomír Harach – vtedy sa takýto dokument za účasti mnohých odborníkov v krátkom čase sformuloval a bol to vizionársky program vzdelania u nás s názvom Konštantín. Tak to dnes robia v Číne, v Kórei.
My sme po roku 1989 prešli obdobím zlatokopectva. Keď sa menil ekonomický systém našej krajiny, dalo sa prísť legálnymi i nelegálnymi cestami k značnému majetku. Dalo by sa to prirovnať trochu k tomu, čo sa dialo na Divokom Západe v časoch Zlatej horúčky. Aj tam bolo množstvo zlatokopov, niektorí našli zlato, iní ich okradli, ozbíjali, či dokonca zabili. Potom to jedného dňa skončilo. Globalizácia narazila na nejaké limity, limity dobíjania bohatstva týmto spôsobom sa vyčerpali a nastúpilo obdobie mozgov. Thomas Edison, Henry Ford a iní nastúpili s novou filozofiou ekonomiky i kultúry života.
U nás prevážil model zlatokopectva, kde možno získať peniaze, bohatstvo nejakým spôsobom zo dňa na deň a ostatné sa odsunulo vlastne nabok. Toto v istej forme stále pretrváva, aj keď v roku 2008 bol signál, že to skončilo. Stále sa to dostatočne neberie na vedomie. Starý model už fungovať nebude a musí sa prejsť na nový model.
• Čo je podľa vás v súčasnosti problém nášho školstva vo väzbe na výrobnú sféru?
Problémom našich škôl je, že ich absolventi sa často v nich vyučia, ale neovládajú svoju profesiu, svoje remeslo. Spomenul by som v tejto súvislosti jeden moment z Čiech. Česi varia napríklad dobré pivo a k tejto práci patrí výchova sládkov. Je známe, že českí sládkovia dnes varia pivo v Japonsku, v Rakúsku, Nemecku. Čo to dokazuje? Výchova odborníkov – sládkov je na takej úrovni, že absolventi škôl získajú remeslo, s ktorým môžu ísť do celého sveta. Na svojej škole dostávajú odborné know-how.
Naše školy síce vydávajú často vysvedčenia o nadobudnutom vzdelaní, ale našim absolventom chýba skutočné know-how z odboru. Ba čo navyše, neraz sa naučia práve v škole podvádzať, lenivosti a iným zlým návykom. S takýmto výsledkom je im papier – vysvedčenie v ich rukách nanič. Lebo nevedia to, o čom majú papier o vzdelaní. Ide o to, aby školy dávali svojim absolventom skutočné vzdelanie. Vzdelaním nie je to, že má niekto v rukách nejaký papier, vysvedčenie. Ak prídete vo svete s týmto papierom do ktorejkoľvek firmy, veľmi rýchlo zistia vaše nedostatky a slabiny a papier je vám nanič. Sládek, ktorý však vie variť pivo príde tam, kde ho potrebujú a veľmi rýchlo zistia, že je naozaj odborníkom.
• Zdá sa, že našim problémom je v posledných rokoch definovanie významu vzdelania pre človeka. Je to iba jeho osobná výbava, alebo spoločenský „majetok“ na tvorbu ktorého zo svojich daní prispievajú všetci?
Vzdelanie je predovšetkým o rozvoji človeka. Človek sa posúva nahor a civilizuje tým, že sa vzdeláva. Tak to bolo napokon vždy v dejinách. Najlepšia vízia pre spoločnosť, ktorá si hovorí, že je vedomostná, by mala byť založená na Komenského princípe pansofie – vzdelania pre všetkých. U nás často vzdelávanie človeka končí tým, že získa diplom, vysvedčenie a odchodom do praxe končí jeho vzdelávacia cesta. Je dosť málo ľudí, korí sa ďalej vzdeláva, ďalej pracuje na sebe.
Na druhej strane už počas školských rokov mnohí sa rodičia snažia, aby ich deti získali čím skôr čo najlepšie vzdelanie – dávajú deti na rôzne jazykové krúžky, kultivačné krúžky a podobne. Vzdelanie civilizuje človeka. Čím je človek vzdelanejší, tým je múdrejší. Ak má skutočné vzdelanie, toto nemusí byť ani deklarované nejakým vysvedčením. K vzdelaniu patrí nerozlučne etika. Vzdelaný človek s dobrým etickým základom sa pozerá na život inak – zvyčajne pozitívne, prajne. Takýto človek obvykle nepôjde niekomu škodiť, ubližovať. Naopak, rozvíja svoje danosti a dostáva sa na vyššiu úroveň. Čím bolo viac ľudí vzdelanejších, tým bola vzdelanejšie celá spoločnosť a jej pokrok súvisel a rástol s touto hodnotou. Takáto spoločnosť bola nielen vzdelanejšia, ale aj civilizovanejšia, kultúrnejšia. Čím bolo viac slabo vzdelaných ľudí, tým bola spoločnosť primitívnejšia.
Sú rôzne pohľady na to, čo sa stalo u nás a vo viacerých bývalých socialistických krajinách po roku 1989. Viaceré školské systémy sa rozpadli a niekde situácia pripomínala stav po páde Rímskej ríše. Rozmach rôznych mafií, agresívnych skupín je spojený aj s tým, že človek nie je vzdelaný. Vzdelanie potrebuje človek k tomu, aby sa rozvinul a aby sa z neho stal komplexný človek, aby si mohol hovoriť, že je kultúrnym človekom.
• Dá sa povedať – čím lepšie vzdelanie, tým vyššia životná úroveň jednotlivca? Dá sa tvrdiť, že kto má lepšie vzdelanie, bude sa mať v živote lepšie? Má vzdelanie priamy dopad na finančnú stránku života jednotlivca?
Ja si myslím, že je to pravidlo. Keď má človek vzdelanie, ovláda jazyky, má vyššiu šancu získať dobrú pracovnú pozíciu. Môže ísť do susedného Rakúska, Nemecka, či inde do zahraničia a má väčšiu šancu uplatniť sa. Závisí to od typu vzdelania. Platí to, že čím je človek vzdelanejší, tým je schopnejší zabezpečiť si svoje životné istoty. To vždy tak bolo a múdri politici to aj vedeli premietať do praxe fungovania štátov.
Základné vzdelanie je v civilizovaných krajinách všade bezplatné a považované za kvalitný základ pre život. V dobrých spoločnostiach je dostatok pracovných príležitostí. Napríklad susedné Rakúsko má nízku mieru nezamestnanosti a ešte dokáže zamestnať množstvo ľudí z iných krajín. Politika Rakúska je postavená práve na podpore vzdelanosti. Napríklad kancelár Bruno Kreisky presadil počas svojej vlády v minulosti, že učebnice začali rakúski žiaci dostávať zadarmo. Presadzoval plnú zamestnanosť na základe kvalitného odborného vzdelania, čo robí Rakúsko doteraz. Štúdium na vysokých školách je napríklad za minimálny poplatok, aby bolo dostupné pre každého. To sa následne prejavuje na nízkej miere nezamestnanosti v krajine a schopnosti absorbovať aj pracovnú silu z iných krajín, čo na strane druhej pomáha kvalite ekonomiky štátu. Rozvíja sa nielen priemysel, ale aj poľnohospodárstvo, služby, technológie. To je vlastne spojené s tým, že sa presadzovali dlhodobo politiky podpory vzdelania. Rakúšania si dodnes Kreiského sa jeho kroky vážia bez ohľadu na to, či podporujú pravicovú alebo ľavicovú politiku. Významne totiž prispel k tomu, aby boli ľudia v štáte vzdelaní a to sa v dejinách nezabúda.
• Aké poučenie vyplýva z týchto vecí pre nás?
Problémom Slovenska je, že máme veľa nezamestnaných. Títo nezamestnaní často trpia práve tým, že nemajú dobré vzdelanie, alebo nemajú žiadne vzdelanie. Naše školstvo je podfinancované, budovy sú neraz v zlom stave, učitelia nie sú zaplatení, žiaci si musia kupovať celý rad pomôcok, nemáme dostatok učebníc, niekedy zlyháva ich kvalita. To je všetko spolu veľký problém, ktorý sa napokon odráža na tom, aká je vzdelanostná úroveň obyvateľstva u nás.
• Čo robiť s problémom vysokej nezamestnanosti? Čo by bolo treba urobiť, aby sa tento problém ráznejším spôsobom riešil? Je na to liek?
Áno, je. V roku 2010 bola vydaná správa pre Rímsky klub, ktorej hlavným autorom bol belgický podnikateľ Gunter Pauli. Tá správa sa volá Modrá ekonomika a podnadpis má 10 rokov, 100 inovácií a 100 miliónov pracovných miest. Vychádza z filozofie, že ekonomika bude fungovať lepšie, ak bude napodobňovať prírodu. Hovorí, že v prírode nie sú nezamestnaní, príroda nepozná nezamestnanosť. V nej má všetko a každý svoje miesto, čiže vybral z prírody 100 inovácií, ktoré potom rozpracoval so 100 univerzitami po celom svete a rozbehol 100 druhov podnikania. Toto už beží veľmi úspešne v Afrike, či Južnej Amerike. Tým sa buduje ekonomika, pozdvihla sa zamestnanosť, životná úroveň komunít, kde sa to presadzuje.
Iná správa pre Rímsky klub hovorí, že nemajú byť žiadne limity pre učenie. Na jednej strane sa teda hovorí o limitoch rastu ekonomík, ktoré sú obmedzené, ale učenie nemá limity. Človek sa môže permanentne učiť bez ohľadu na vek pracovnú pozíciu, či svoju sociálnu situáciu. Poznanie, vedomosti sú dnes hlavnou formou kapitálu človeka. Ak investujeme do vzdelania, pomáhame človeku získať veľmi dôležitý kapitál. Voľakedy bol rozhodujúci priemyselný kapitál, potom finančný kapitál, teraz je rozhodujúci znalostný, vedomostný kapitál. Skutočné osobnosti dneška, ako napríklad Bill Gates majú svoj kapitál v hlavách. Microsoft – to sú vlastne ľudia, ktorí majú svoj kapitál v mozgových závitoch a keby sa títo ľudia rozišli, skončí aj táto firma. Finančný a priemyselný kapitál síce zostali tiež, ale dominantný je vedomostný kapitál ľudí. Investície do človeka, investície do vzdelania sú tým, čo sa vlastne volá znalostná ekonomika. U nás si niekedy nevieme poradiť, čo s tým. Znalostná ekonomika je založená na tom, že ten-ktorý človek je to hlavné, do čoho treba investovať, aby sa jeho vedomosti rozširovali v maximálnej možnej miere.
Niektorí naši investori často nevedia, kam nasmerovať svoje peniaze. Niektorí chcú stále stavať budovy, skupovať pozemky, ale málokoho napadne, že investovať sa dá aj do človeka a do jeho vzdelania. Keď sa tak spraví, tak sa pozdvihne celá ekonomika.
• Nebude však na Slovensku aj problém s motiváciou ľudí učiť sa. Medzinárodné porovnania ukazujú, že pokiaľ sa u nás v nejakých ďalších formách vzdelávania po ukončení štúdia zdokonaľuje len okolo 5% obyvateľov, celoeurópsky priemer je až okolo 12 – 13% a v severských krajinách toto číslo stúpa až na zhruba 30%. Zdalo by sa, akoby sme mali menej znalostného kapitálu. Kde je chyba? Prečo máme tak málo ľudí, ktorí sa majú záujem ďalej vzdelávať?
Asi je to predovšetkým tom, ako je to ocenené spoločnosťou. Vo svete má vzdelanec – či už vedec, vysokoškolský učiteľ, profesor slovo, ktoré je vážnejšie, ako slová, či názory politikov. U nás sú veda i školstvo odkázané na politikov. V jedenej diskusii som čítal názor, že načo by som sa mal vzdelávať, veď k peniazom sa dá dostať aj inak – násilím, podvodom, výhrou v lotérii, špekuláciou…Aj stav spoločnosti má dopad na myslenie ľudí a na to, či považujú vzdelávanie za dôležité a podstatné.
Keď sa robila za Rakúsko-Uhorska reforma vzdelávania, vladár zavolal z Holandska odborníka , ktorý prišiel s návrhom, aby univerzity a školy, ktoré nedosahujú potrebnú kvalitu, treba zrušiť. Pri univerzitách, ktoré zostali sa zriadila výučba moderných a perspektívnych odborov. Ak by som to premietol do súčasnej situácie – aj dnes máme veľa vysokých škôl, ktorých počet treba zrejme redukovať, ale súčasne treba tie, ktoré zostanú orientovať na moderné a perspektívne odbory – nanotechnológie,
S nedovzdelancami a kvalitou škôl máme vlastne problém aj dnes, možno sa treba vrátiť k osvedčeným metódam na zmenu v tejto oblasti.
• Ako vnímate vstup informačných technológií do nášho života a najmä do vzdelávania? Kde by sme mali v ich využívaní v školách (ale aj v osobnom odbornom raste) postupovať rýchlejšie a najmä koncepčnejšie? Ako by mali pristupovať k možnostiam využívania informačných technológií učitelia? Aký fenomén je to pre vzdelávanie?
Informačné technológie mimoriadne zvýšili kapacitu človeka. Dôležité však je, že musia byť spojené s určitými etickými zásadami a princípmi. Samozrejme, majú aj negatívnu stránku – napríklad primitivizáciu myslenia – ak deti iba sedia pri počítači a hrajú dookola nejaké nezmyselné hry, určite to neprospieva ich mysleniu. Počítače majú na svedomí u detí neraz skreslené videnie sveta a niektoré ďalšie problémy.
Pokiaľ však ide o prístup poznatkom, spôsobili prevrat. Toto bol vlastne faktor, ktorý zničil komunizmus, pretože tento systém sa nedokázal adaptovať na túto technológiu. Táto umožňuje napríklad prístup k Wikipédiám, čiže žiaci i učitelia ich môžu používať masovo. Je to forma kolektívnej inteligencie a umožňuje predtým nebývalý prístup k novým poznatkom. Vzniká čosi, ako kolektívny mozog, alebo kolektívna inteligencia. Medzinárodný projekt Milénium je dnes asi najväčší na svete a tam sa dotvára systém kolektívnej inteligencie, kde je 15 výziev z rôznych oblastí, ktoré sú pravidelne aktualizované. K tomuto novému systému kolektívnej inteligencie máme prístup aj my zo Slovenska a umožňuje aktuálny prístup k najnovším informáciám z oblasti udržateľného rozvoja alebo najnovších technológií, či zdravia a môžeme tam vstúpiť a môžem získať najnovšie informácie.
Táto technológia nebývalým spôsobom zvýšila kapacitu poznania a vedomostí človeka a to až do tej miery, že umožňuje prekročiť hranice jeho poznania. Veci pokročili tak ďaleko, že jestvujú teórie o tom, že môžu siete ožiť a prekročiť to, čo je schopný človek riadiť a potom bude otázne, čo sa bude diať. Teoreticky i prakticky hrozí naozaj to, že prekročia technológie možnosti vedomia človeka a my by sme mali byť aj na takýto stav pripravení.
So vzdelávaním je tu súvislosť v tom, že v USA vznikla Univerzita singularity, kde sa učia jednak špičkové technológie, najmä nano a geno technológie a spoločenské vedy. Sú tam sústredené špičkové mozgy sveta. Zaujímavosťou z nášho pohľadu je to, že od nás tam nie je medzi študentmi, ani učiteľmi nikto. Nie je to klasická univerzita, ale je to špičkové pracovisko, kde je naozaj veľkou prestížou byť na pulze vecí. Univerzita singularity je zriadená preto, že technológie sa vyvíjajú veľkým tempom, objavujú sa stále nové správy o nových technologických objavoch a človek sa s touto technikou musí vedieť nejako vysporiadať a musí ju mať pod kontrolou.
Technológie prispeli k obrovskému nárastu vzdelanosti a inteligencie. Tá inteligencia môže byť aj umelá a môže človeka aj ohrozovať. Uvažuje sa v podobe scenárov – čo sa stane, ak dôjde k takejto alternatíve. Preto musí byť človek vzdelaný, aby vedel, čo sa môže v jednotlivých oblastiach stať a byť na to pripravený tak, aby mal technológie pod kontrolou. Aj pre takéto krajné situácie musia jestvovať scenáre a musia jestvovať ľudia, ktorí dokážu napríklad vypnúť príslušnú sieť, ak by začala fungovať mimo človeka.
• V tejto súvislosti potom možno konštatovať, že mimoriadne narastá význam morálky. Hovorí sa, že aj súčasná svetová kríza v ekonomike je predovšetkým krízou morálky. Je to naozaj tak?
Etika je kľúčová k tomu, aby sa kríza prekonala. Jestvuje koncept, ktorý sa volá – „vedomá evolúcia“, ktorý vychádza z toho, že v minulosti tu bolo „x“ známych i neznámych civilizácií, ktoré sa zrodili, dosiahli vrchol a keď prekročili svoj vrchol, tak zanikli. Teraz sa vytvorilo niečo, ako globálna civilizácia, ktorej základom je západná civilizácia, ktorá má technológie a táto dospela do toho štádia, že je už za svojim zenitom a vie sa, že časom zanikne v takej podobe, ako ju poznáme. Súčasne sa však konštatuje, že po prvý raz má človek také vedomosti, že môže transformovať túto civilizáciu do nejakej novej podoby. Euroamerická civilizácia potiahla ten technologický pokrok dopredu, s tým sa dnes spája aj čínska, či indická filozofia, juhoamerická kultúra a iné fenomény, čo tu doteraz nikdy nebolo. Odborníci dnes tvrdia, že človek musí vedome implementovať do života, do ekonomických systémov, do svojho správania sa i vzdelávania etické princípy tak, aby sa transformovala celá civilizácia na etických princípoch. Kto má technológie, to mu umožňuje rýchlejší nárast bohatstva a kto ju nemá, tam sa spoločnosť rozpadá, stagnuje, ako napríklad v Afrike. Všetko však musí mať spoločný etický základ. Technologický pokrok sa musí spájať s etickým myslením a konaním. Človek by mal mať na mysli, že nežije preto, aby všetko vlastnil, aby získal čo najviac majetku a ostatní nech aj uhynú, ale je tu preto, aby vytváral civilizáciu za ktorú sa nemusí hanbiť.
Jeden projektant budúcnosti povedal, že by sme mali mať stále na mysli, ako by vyzeral svet v zmenšenej podobe. Aký by to bol štát v takejto forme? Bol by to štát tretieho sveta – podľa percentuálneho zastúpenia by v ňom žilo iba mizivé percento super bohatých a prevažnú väčšinu by tvorila stredná vrstva a najmä chudobní ľudia, čo je vlastne veľká hanba našej civilizácie. Otázkou je, čo by mala v takejto situácii robiť dobrá vláda. Tá by sa mala v prvom rade snažiť o to, aby ľudí pozdvihli, aby nebolo chudobných, aby ľudia nehladovali, aby sa dostali na vyššiu úroveň. Problém tohto sveta je teda vlastne spojený s etikou. Každý by mal mať sadu zásad správania, ktoré ho budú sprevádzať životom, ktoré bude dodržiavať a tým robiť spoločnosť humánnou a dobrou. To bolo napokon charakteristické pre všetky minulé a zväčša aj súčasné duchovné systémy, ktoré pomáhali tomu, aby sa ľudia mohli naozaj nazývať ľuďmi. Nepokradnúť, nezabiť, pomáhať blížnemu atď. sa objavuje snáď vo všetkých náboženstvách.
V dejinách boli aj celé epochy, kedy sa presadzovali všeľudské hodnoty. K takým patrilo napríklad obdobie osvietenstva, kedy mal človek používať najmä rozum, ale mal ho používať tak, aby súčasne dodržiaval etické princípy. To vlastne charakterizuje človeka, to charakterizuje civilizáciu – že sa nemusí hanbiť za seba, svoje činy a život, ktorý žije. Výsledkom civilizácie by malo byť, že sú ľudia vzdelaní, že sú na nejakej úrovni a že dodržiavajú určitú etiku, že človek nie je človeku vlkom, ale že spolupracujú a pomáhajú si, žijú v zhode medzi sebou i svojim okolím. Ako píšu mnohí múdri ľudia – nie je vo svete hlavné to, čo sa píše na prvých stránkach novín, kde sa prezentujú zvyčajne tí najdravší, ale činy tých, skutočných ľudí na základe ktorých spoločnosť žije a spolupracuje, ktoré nie je často ani veľmi vidieť. Skutočný život je život spolupráce a tak to funguje aj v prírode a vďaka tomu spoločnosť vždy prežívala a išla ďalej a tak sa dostala na vyššiu úroveň. K tomu, aby bol človek súčasťou takéhoto pozitívneho spoločenstva potrebuje vedieť komunikovať, musí mať vzdelanie, musí sa riadiť mravnými princípmi. Etika je kľúčový prvok, aby človek prekonal napríklad aj krízu, ktorá tu dnes je.
• Slovensko má jeden z najvyšších počtov policajtov, ale aj väzňov- ako by sme boli spoločnosťou, ktorá je hodnotovo a mravne na tom dosť zle. Máme 5 krát viac policajtov na počet obyvateľov, ako má napríklad Fínsko s obdobným počtom obyvateľov. Hovoria tieto údaje o kríze hodnôt, alebo – o čom to svedčí?
Myslím, že u nás je celkovo pomerne negativistické vnímanie viacerých vecí, okrem iných aj procesov, ktorým sa hovorí reformy. V spoločnosti sa nastavila veľmi negatívna psychológia – bol tu komunizmus, teraz sa všetko prestavuje na nové pravidlá, bude treba veľa trpieť, odriekať si atď. To sa nejako medzi ľuďmi naďalej vznáša, narastá nervozita, pričom by to malo byť celkom inak. Mala by sa budovať cesta nádeje, optimizmu, lepšieho cieľa. Ľudia by sa mali viac orientovať na pozitíva – na nové príležitosti, výzvy, ktoré sú pred nimi. Veď človek môže cestovať, môže pracovať takmer kdekoľvek na svete, má viac príležitostí, šancí uspieť a byť úspešným. Možno ísť študovať aj do zahraničia, môže slobodne využívať rôzne zdroje informácií…Spoločnosť a štát by mal podporiť každého občana, aby mohol maximálne využiť tieto príležitosti, aby sa „pozdvihol“.
• Môže byť trhová ekonomika etická?
Ekonomický model, ktorý je tu v súčasnosti, sa bude, nielen podľa mňa, transformovať na etickú trhovú ekonomiku. Etická trhová ekonomika je jeden z konceptov, ktoré umožňujú zastaviť roztváranie nožníc medzi bohatými a chudobnými. V najväčšom futurologickom projekte Milénium etická trhová ekonomika predstavuje jednu z 15 globálnych výziev a implementácia etiky do politického rozhodovania a do ekonomických systémov bude umožňovať stabilnejšie fungovanie týchto systémov a väčšiu participáciu občanov na výsledkoch ekonomiky. Americká futurologička Hazel Hendersonová napísala knihu Budujeme svet, v ktorom každý vyhráva, kde uvádza, že v súčasnom globálnom svete musia mať všetci možnosť participovať na výhodách globalizácie, ak to tak nebude, tak všetci prehrajú. Čo je teda etická trhová ekonomika? Jej základ je rešpektovanie určitých hodnôt pri ekonomických aktivitách. Investor môže mať výhodu z dlhodobej stability prostredia, v ktorom pôsobí, spojenú s tým, že investuje do miestneho rozvoja, do kultúry, vzdelávania, vedy. Ak sa snaží získať čo najväčší zisk v čo najkratšom čase a investuje niekde na druhom konci zemegule, do aktivít napr. čiernej a šedej ekonomiky, môže sa mu stať, že domáce prostredie sa dostane do nerovnováhy a on bude mať problémy v takomto prostredí pôsobiť.
• V dobrých školách je prajná atmosféra základom. Kooperácia vo vzťahoch je veľmi rozšírenou vecou. Na prelome tisícročí sa objavil v školstve jeden zaujímavý fenomén – po prvý krát v dejinách vedeli mnohí žiaci z niektorej oblasti (hlavne informačných technológií) viac, ako ich učitelia. Ak to povieme všeobecnejšie – po prvý krát v dejinách bol žiak múdrejší, ako jeho učiteľ. V tú chvíľu sa nastolil a otázka, ako má na túto situáciu reagovať škola, ako sa má s týmto novým fenoménom vyrovnať? Čo vlastne má byť úlohou školy do budúcnosti?
Škola vždy učila nejaké know-how. Učiteľ by mal byť viac, ako nejaký „guru“. Guru je v indickej filozofii nositeľom akejsi tajnej, či presnejšie neznámej náuky. Ak človek niečo nevie, ten „guru“ mu to vysvetlí, priblíži, zoznámi ho s tým. Neznalého veci usmerňuje – povie mu – tu máš desať kníh, preštuduj si ich, všímaj si hlavne tieto a tieto momenty. Učiteľ nie je na to, aby nosil priamo do hláv žiakov nejaké informácie, ale aby viac predstavoval toho, kto svojho žiaka usmerní. Keď má žiak obrovské množstvo informácií, tak učiteľ by ho mal zorientovať v nich, pomôcť mu pochopiť, čo je hlavné, čo vedľajšie a súvzťažnosti javov.
Školy boli v industriálnom veku budované ako nápravné zariadenia. Stanovovali sa prísne pravidlá na formálne veci – ako sa pohybovať po chodbách, ako sa prechádzať cez prestávky, ako sa má dodržiavať ticho…Dnešná školy musí byť sústredená viac na vedomosti, na obsah vzdelávania. Učitelia by sa mali viac orientovať na model, ako tomu bolo v antickom Grécku, kde mali myslitelia svojich žiakov, svoje školy. Modelom bola staroveká akadémia. To dnes na našich školách vlastne chýba. Chýba sila autorít a osobností. Žiaci by mali byť pyšní na svojich učiteľov, osobnosti, ktoré ich učia. Takéto osobnosti naučili žiaka nielen rozumieť látke, ale aj tomu, ako majú žiť, ako sa majú správať, ako majú komunikovať.
Dnešný školský systém je príliš sústredený na administratívnu stránku. Ak by mal takto organizovanú školu Sokrates, nikdy by nikoho nevychoval. Učiteľ je tu predovšetkým na to, aby učil. Učiteľ ich musí najmä učiť životu v tej svojej oblasti, ktorú vyučuje. Dnes je učiteľ často viac úradník, administrátor, ako pedagóg. Tak to aspoň poznám z rozprávania mnohých učiteľov, ktorých poznám. Tento administratívno-vykazovací systém prináša mnoho problémov a treba s ním niečo zásadné robiť.
Treba si však najmä uvedomiť, čo sme už spomenuli, že vzdelanie nie je papier, nie je to vysvedčenie. Človek môže mať desať vysvedčení a nemusí byť vôbec odborníkom na dané oblasti. Dnes už situácia dospela do takého absurdného stavu, že ak chcete, môžete si v niektorých krajinách, myslím v Peru, či USA svoj diplom, vysvedčenie kúpiť bez toho, aby ste vôbec študovali. Myslím, že aj u nás sú školy, ktoré k tomu nemajú ďaleko. Papier sa dá kúpiť, ale už sa nedá kúpiť samotná zručnosť, to, čo vie ten spomínaný český „sládek“. To sa jednoducho musí naučiť.
• Čo je teda vlastne vzdelanie?
To je vážna otázka. Sú to tie kopy vysvedčení a osvedčení o štúdiu, či kurzoch, alebo zručnosti, vedomosti, ktoré nosíme v hlave? Veľmi dobre sa z prognostikov vyrovnáva s touto témou spomínaný Alvin Toffler. Mal veľmi dobre preštudované, ako sa robia civilizačné zmeny a jeho služby využili vlády viacerých krajín. Tí, ktorým radil a prijali jeho návrhy boli napokon úspešní.
• Možno by sme mohli pár viet venovať téme futurológie…
V roku 1932 mal Herbert Walles, ktorý bol priekopníkom vo futurológii, čiže vede o budúcnosti jeden príhovor, v ktorom hovoril: „Existujú tisíce profesorov histórie, ale s minulosťou už človek nič nespraví.“ V jeho časoch nebol žiaden profesor, ktorý by sa venoval vedeckému výhľadu pre budúcnosť. Walles hovoril: „človek by mal žiť budúcnosti. Na každej škole by mala byť katedra budúcnosti, či predvídania a mali by na nej pracovať vyškolení ľudia – odborníci“. Budúcnosťou sa treba systematicky zaoberať. Väčšina krajín, ktoré dnes idú úspešne dopredu sa dlhodobo zaoberá svojou budúcnosťou. Vo Fínsku napríklad pracuje okolo 700 futurológov a dokonca aj v Parlamente majú výbor pre budúcnosť krajiny. Majú spracovaných množstvo výhľadových scenárov a pohľadov na svoju budúcnosť, na to, ako budú viaceré veci vyzerať.
• Potrebujú aj školy svoju víziu, potrebuje takýto výhľad do budúcnosti školstvo?
Ja si myslím jednoznačne, že áno. Ako som spomínal Čínu, Južnú Kóreu, ktoré majú takéto scenáre a pomáha im to v dynamickom kvalifikovanom raste. Volajú to strategická vízia, alebo strategická iniciatíva. Keď bola Kórea na úrovni Ghany musel niekto prísť a povedať – nechceme byť stále na takej nízkej úrovni, ale treba, aby sme boli na tom aspoň tak, ako európske krajiny, či USA a tak na tom robili. Tak isto to musí mať aj každá škola, každý jednotlivec musí mať svoju osobnú i profesionálnu víziu. Platí to aj v osobnom živote – máme predstavu o tom, že si založíme rodinu, chceme vychovávať deti, postaviť si dom, alebo, že chceme urobiť nejaký vedecký objav alebo niečo podobné. To by mala mať aj inštitúcia, či už je to základná škola, stredná škola, univerzita, akadémia vied. Musíme vedieť, ako veci robia tí najlepší na svete a musíme si povedať, či chceme dosiahnuť obdobné ciele a akými cestami sa k tomu dopracujeme. Musí tam byť nejaký človek, alebo tím, ktorí rozmýšľajú vizionársky a je dobré, ak je jestvujú krátkodobé, ale aj dlhodobé vízie – čo sa dá urobiť za 5. potom za 10, neskôr za 15 rokov.
• Kde však zobrať takýchto ľudí, ktorí by dokázali napríklad v tom našom školstve predvídať veci na kratšie, či dlhšie obdobie? Je tu problém, že nedokážeme predvídať vývoj ekonomiky, ktorá je v podstate základným objednávateľom a „odberateľom“ našich žiakov. Kde zobrať ľudí, aby sa prognostika v školstve, ale aj v celej spoločnosti používala intenzívnejšie?
Tých problémov je samozrejme viac. Prognostika v školstve sa očakávala najmä od Ústavu informácií a prognóz – ale nielen štatistický výhľad vývoja počtu žiakov, ale aj príprava rôznych scenárov vývoja školstva v korelácii s rôznymi scenármi vývoja spoločnosti.
Musíme rátať s tým, že sa zmenilo celé európske prostredie. Treba myslieť na to, že aj dnešný žiak bude mať otvorený európsky priestor na svoje zamestnanie sa. Ak budeme v školách kultivovať odbory v ktorých sa žiaci vzdelávajú, vytvoríme absolventom šancu na širšie uplatnenie. V rámci európskej únie sa vytvoril nielen pre pracovnú silu, ale aj vedu a výskum oveľa širší priestor, ktorý máme šancu využívať. V Európe je v súčasnosti okolo 300 veľkých medzinárodných projektov, do ktorých sa Slovensko vôbec nezapojilo. Ako by sme stále žili v zajatí myšlienky, že sa máme starať iba o automobilový priemysel, ako kľúčový element našej ekonomiky. V týchto medzinárodných projektoch sú mimoriadne aktívne mnohé postkomunistické krajiny i krajiny s menším počtom obyvateľov ako máme my. S globalizáciou sa zmenilo celé európske prostredie a to čo „produkuje“ školstvo a veda sa môže uplatniť po celej Európe. Ak dnes aj niektoré odbory „produkujú“ viac kvalitných absolventov ako dokáže absorbovať naša ekonomika, títo si môžu nájsť uplatnenie na celoeurópskom trhu. A takto môžu získavať tento trh aj pre Slovensko. Podľa mňa je chybou všetko striktne prispôsobovať len súčasnej ekonomike. Slovensku, ako krajine dnes chýbajú aj dlhodobé prognózy vlastného rozvoja, čo sa premieta do chýbajúcich vízií jednotlivých odvetví. Budúcnosť je nepolitická nie je ani pravá ani ľavá. Hlavnými „revolucionármi“ súčasnosti sú predovšetkým vedci. To sú tí hlavní, ktorí „ťahajú“ každú spoločnosť dopredu. Informačný vek je spojený aj s tým, že vlastne tí minulí revolucionári už neťahajú spoločnosť, sú to noví revolucionári. Ak chce človek lietať do vesmíru, ako teraz Číňania, nemôže súčasne viesť spory a vojny na Zemi. Tie dve veci sa zásadne bijú a sú v rozpore. Celý rad súčasných tém musí byť nadpolitických a nadstraníckych. Čím ďalej, tým viac musí človek spolupracovať a kooperovať, samozrejme na etických princípoch a etickom základe. Keď viac spolupracuje, vtedy ide ďalej, vtedy ide nahor.
Americký futurológ Robert Zubrin (?), prišiel s nápadom, že na Mars sa dá ísť lacnejšie, ako to, čo sa tvrdí. Hovorí, že naša civilizácia sa akoby uzavrela do seba a investuje do pseudovecí a pseudopotrieb. Investuje do bilbordov, že na auto sa pridá nejaká drobnosť, na počítač sa čosi pridá a už je to supernovinka, ale to neťahá ekonomiku, vývoj ako taký dopredu. Keby ľudstvo investovalo do vesmírnych letov ( Robert Zubrin je prezident Mars Society), tak by človek mohol už dávno lietať na túto planétu a inde do vesmíru. Je to pravda, lebo dnes vieme, že sa schválne vyrábajú spotrebiče, autá s krátkou životnosťou, aby sme, keď sa pokazia kupovali nové spotrebiče a nové autá (oprava je tak drahá, že je to nerentabilné). Technologickými zlepšeniami by sa samozrejme dala ich životnosť predĺžiť aj o desať rokov, ale nerobí sa to. Tak by sa hneď ušetrili obrovské finančné prostriedky, ktoré by človek mohol použiť na rozvoj.
• Čo by ste vy, ako prognostik odporučili ministrovi školstva? Čo by ste nám, nášmu školstvu ako takému navrhli, to je jedna vec. Čo by ste súčasne odporučili našim učiteľom a školám?
Myslím, že každý, kto je na poste ministra by sa mal snažiť aj vzhľadom na posledné výsledky PISA, o presadzovanie strategickej investície do školstva. Zvýšenie platov učiteľov možno na dvojnásobok najmä na základných školách. Bolo by dobré urobiť strategickú revíziu stavu školstva a následne víziu školstva, ktorá by nás približovala k tomu, aby sme zhruba do roku 2030 dobehli vyspelé krajiny. Musíme sa pozerať na najlepších a snažiť sa dobehnúť ich, nepozerať sa na priemer a zrovnávať sa s ním. Lebo, potom je to tak, ako keby bežec na olympiáde bežal tak, ako bežia priemerní a nesnažil sa byť najlepším. V tomto by sme mali zmeniť svoju filozofiu. Mali by sme si urobiť ako Kórejci svoju strategickú iniciatívu a pozdvihnúť školstvo a cezeň následne aj ostatné spoločenské sféry. Dôležité je školstvo odbyrokratizovať a pevnejšie sa držať kľúčových etických princípov. Zdá sa, že školský projekt Milénium sa akoby už „vyčerpalo“ a chcelo by to novú víziu aj s dlhodobejším výhľadom. Malo by sa presadzovať, že veda, výskum a vzdelanie sú a budú strategické priority číslo jedna. Samozrejme, tá naša realita a pozícia ministra je vo vláde iste ťažká, ale musí za tieto veci stále bojovať. Kórejská iniciatíva 5.7.7. je robená a realizovaná pod záštitou prezidenta a môže byť pre nás jednoduchou a zaujímavou inšpiráciou.
Výrazne by sa mala podporiť naša aktivita v školstve a vede na medzinárodnej scéne. Tak, ako chodia Číňania a Kórejci po celom svete a analyzujú kľúčové vystúpenia, myšlienky na každej zaujímavej konferencii, tak by sme mohli zbierať dobré nápady a myšlienky aj my. Mali by sme byť aktívnejší, ale nie formálne, ale so skutočnými krokmi a riešeniami.
Podobne, aj školy a učitelia by mali aktívne sledovať progresívne veci, mali by premýšľať o tom, čo a ako zlepšovať. A mali by mať na individuálnej úrovni učiteľov i na školskej sformulovanú víziu svojej práce a pôsobenia. Tak, ako si to športovec chce na majstrovstvách sveta, či olympiáde „rozdať“ s tými najlepšími, tak by sme mali merať s tými ktorí sú vysoko nad nami aj my. Samozrejme, najskôr musíme vedieť, kto sú tí najlepší, kto ten svet je, kto je špička, následne sa pozrieme, či máme na to, aby sme začali postupovať smerom nahor k ich kvalite. Treba premýšľať, čo by sme mali robiť, aby sme na úspech mali a aby sme ho aj s našimi žiakmi dosahovali. To všetko sa dá spraviť.
Ľubomír Pajtinka, 2012