Korene mal na Slovensku, alebo, vychovávajte ľudí s originálnym myslením. Budete mať zasa nositeľa Nobelovej ceny

Gajdusek Charleton Daniel, nositeľ Nobelovej ceny za medicínu z roku 1976

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, koľko nositeľov Nobelovej ceny má svoje korene na Slovensku? Nebudeme dlho napínať vašu zvedavosť. Svet registruje dvoch nositeľov tohto najprestížnejšieho ocenenia, ktorí majú svoje korene pod tatrami. Žiaľ, ani o jednom z nich sa z našej encyklopedickej tvorby a literatúry veľa nedozviete. Malá československá encyklopédia (Praha, Akadémie 1986) sa o nich zmieňuje takto: „Lenard Phillipp Edward Anton von, 7. 6. 1862 – 20. 5. 1947, nemecký fyzik. Zaoberal sa štruktúrou atómov, fotoelektrickým javom, šírením a vlastnosťami katódových lúčov. Nobelova cena (1905).

Gajdusek Charleton Daniel sa narodil 9. septembra 1923 v meste Yonkers, štát

New York, americký lekár, pediater, Nobelova cena (1976) za objav pomalých vírových infekcií“. Jeho otec Karol Gajdusek pochádza z kúpeľov Smrdáky v Senickom okrese, odkiaľ ako mladistvý emigroval pred I. sv. vojnou do USA. V 30-tych rokoch Gajduskova rodina navštívila Slovensko, kde Carleton spolu s bratom ostali niekolko mesiacov. Štúdium medicíny ukončil prof. Gajdusek na University of Rochester. Súbežne s láskou k vede sa venoval aj športu – horolezectvu a kanoistike. V rokoch 1948-49 ako 25-ročný pracoval na California Institute of Technology v oblasti medicíny a fyziky, kde pokračovala jeho kariéra v oblasti medicínskeho výskumu. V postgraduálnom štúdiu v Kalifornii a na Harvard University sa zameral na klinickú pediatriu a neurológiu. V rokoch 1952-53 vstúpil do lekárskych armádnych služieb s pracovným úväzkom aj na Walter Reed Medical Service Graduate School ako výskumný virolog a získal hodnosť kapitána. Jeho pracovné povinnosti mu umožnili štúdium náhlych epidemiologických problémov v exotických a izolovaných populáciách v krajinách Malajzie, Austrálie, Papua, Novej Guiney a v bývalom ZSSR.
Už ako pracovník National Institutes of Health pôsobil v rokoch 1955-57 v Austrálii, kde počas 5-ročnej výskumnej práce identifikoval chorobu „kuru“, ktorá bola príčinou vysokej úmrtnosti medzi kmeňmi na Papua a na Novej Guiney. Bádaním a výskumom prof. Gajdusek dospel k záveru, že „kuru“ ochorenie je infekciou pomalého vírusu, ktorý napáda mozog a nervové centrá. Vznikol priestor pre lekársky výskum oficiálne popísaný v medicínskych žurnáloch ako „nekonvenčný vírus“. Neskoršie sa toto ochorenie podarilo dostať pod kontrolu, keď na odporúčanie prof. Gajduseka boli eliminované určité kanibalské rituály.

Za medicínsky výskum v oblasti nekonvenčných vírusov bola dňa 11.12.1967 Dr. C. Gajdusekovi udelená Nobelová cena. V dalších rokoch štúdia „nekonvenčných vírusov“ venoval sa prof. Gajdusek tiež ochoreniu známemu ako Creutzfeld Jakob ochorenie (CJD), ktoré má podobné charakteristiky ako kuru. CJD sa objavuje vo väčšine krajín sveta, avšak na Slovensku, v Chile a medzi Líbyjskou židovskou populáciou v Izraeli je značne vyšší percentuálny výskyt úmrtia. Na Slovensku je to predovšetkým v oblasti Oravy. Prof. Gajdusek viedol dlhší čas laboratórium pre pomalé a latentné infekcie National Institute of Health v Bethesde. Dokumentujú to spoločné výskumné projekty a úzka spolupráca so slovenskými vedeckými pracoviskami. Prof. Gajdusek získal mnohé ocenenia a medaile Má niekoľko čestných doktorátov a je čestným profesorom na viacerých univerzitách a členom mnohých prestížnych vedeckých inštitúcií.

Prvým držiteľom spomínaného ocenenia bol teda Phillipp Lenard, ktorý dostal Nobelovu cenu za svoj prínos vo fyzike. Narodil sa v Bratislave, kdee aj absolvoval stredoškolské štúdiá. Jeho otec bol spoluvlastník firmy na výrobu šampanského, ktorá niesla názov Lenard a Loban. Starý otec Lenarda sa napríklad podieľal (v roku 1846) na pozlátení koruny na Dóme sv. Martina. Osemnásť ročný Lenard maturoval na bratislavskej reálke, ktorá mala v tom čase vynikajúcu povesť. Ďaľšie štúdium absolvoval vo Viedni, Budapešti, Berlíne a Heidelbergu, kde v roku 1885 promoval. Neskôr sa venoval vedeckému výskumu, veľmi úzko spolupracoval s Rontgenom a za výsledky v práci sa mu dostalo vynikajúceho medzinárodného ocenenia. Postupne sa však začal angažovať v politike, pričom podporoval Hitlerovu ideológiu. V roku 1942 sa stal čestným občanom Bratislavy. Zomrel ako 85 ročný v Messelhausene.

Druhý nositeľ Nobelovej ceny Daniel Gajdusek navštívil v októbri 1991 Slovensko. A tak sme sa pokúsili skontaktovať sa s ním a poprosiť ho o rozhovor Od myšlienky k jej realizácii však bolo poriadne ďaleko. Daniel Gajdusek je nielen nositeľom Nobelovej ceny, ale aj prívlastku absolútne skromný človek so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane averzie voči popularite a sláve. (V USA si dal napríklad podmienku, že jeho knihy môžu vychádzať len vo veľmi obmedzenom náklade). Napokon sa nám podarilo docieliť, že nám ako jediným počas tohto pobytu na Slovensku poskytol rozhovor pre Učiteľské noviny.

Kým sme sa začali zhovárať o jeho práci, zdôveril sa nám, že mu popularita priveľmi komplikuje život. Svoje tvrdenie ilustroval jedným zážitkom: spolu so svojimi deťmi prišiel raz do múzea, a namiesto toho, aby sa venoval prehliadke exponátov, strávil čas s riaditeľom múzea, ktorý ho spoznal a požiadal o rozhovor.

Mimochodom, Daniel Gajdusek má 45 detí, ktorí si adoptoval po celom svete. Mnohé z nich sú veľmi nadané, všetky dostali možnosť vyštudovať vysoké školy. Jeden z jeho synov je výtvarník, avšak svoju popularitu odmieta spájať s menom svojho adoptívneho otca. A tak práve preto neprijal ponuku vystavovať v Slovenskej národnej galérii a uprednostnil možnosť predstaviť svoje diela v Rumunsku.

Pokiaľ ide o priezvisko (pôvodne Gajdušek), jeho nositeľom je niekoľko desiatok ľudí žijúcich nielen v bývalom Česko-slovensku, ale aj v zámorí. Otec Daniela Gajduseka pochádzal zo Smrdákov na Záhorí. Ako dvanásťročný odišiel podobne ako mnoho iných detí z tejto časti Slovenska do Viedne, aby sa vyučil za mäsiara. Odtiaľ sa sám, bez cudzej pomoci vybral do USA, kde si založil rodinu. Matka Daniela Gajduseka pochádzala z Debrecína a pán Daniel Gajdusek je jedným z mála členov rodiny, ktorý rozumel a hovoril po slovensky i maďarsky. Stojí za pozornosť, že jeho otec sa aj s celou rodinou vrátil na Slovensko v roku 1929, keď mal Daniel šesť rokov. On tu s nimi strávil jeden celý rok a za tento čas spoznal aj svoju blízku rodinu.

Rodina Daniela Gajduseka sa postupne dostala nazad do USA. Niektorí príbuzní žijú na severe Spojených štátov, iní na Floride. Nositelia mena Gajdusek sú napríklad aj v Kalifornii, kde býva veľa jeho sesterníc a bratrancov.

D. Ch. Gajdusek sa narodil v New Yorku, žil v štáte Maryland, kde bol riaditeľom Laboratórií nervovej sústavy Ústavu zdravia USA. V svojej vedeckej práci sa zaoberal degeneratívnymi vírusovými ochoreniami centrálneho nervového systému. Dlho a nevedelo, že u človeka môže dôjsť k takým vírusovým infekciám, ktoré sa niekedy prejavia až po 20 – 30 rokoch, potom však ničia organizmus veľmi rýchlo.

Vo svojom laboratóriu mal Daniel Gajdusek niekoľko spolupracovníkov, ktorí pochádzali z jeho starej vlasti. Preto sme sa ho mohli spýtať:

• Na základe akých kritérií prijímate spolupracovníkov do svojho laboratória?

Najdôležitejšie je vnútorné zaujatie a miera objektívnosti s ktorou sa študujúci stážisti chcú venovať práci, spolupracovať s nami a dostať sa k nám pracovať. Rád by som zdôraznil, že o tom, kto sa k nám dostane, rozhodujeme my sami, nikoho nám neodporúča ani vláda, ani nikto iný. Máme viacero študentov na doktorandských a postdoktorandských štúdiách, zvyčajne je ich desať až štyridsať, a všetci sa ku mne dostali na základe osobných kontaktov a výberu. Sú skutočne z celého sveta, okrem iného napríklad aj z Číny.

• Zdá sa teda, že spoločným znakom vás a vašich študentov je zanietený záujem o vedecký výskum, spoločná túžba skúmať a experimentovať…

Áno, je to presne tak! To sedí. Takto sa vlastne dostávame do spoločného kontaktu. Títo ľudia musia veľa vedieť, musia mať preštudovanej veľa literatúry.

• Zdôverili ste sa však, že vám nezáleží na popularite a nechcete, aby boli vaše diela vydávané vo veľkých nákladoch. Nie je v tom protirečenie?

Nadaných vedcov je skutočne veľmi málo, a tak vlastne nie je potrebné mať k dispozícii kvantá vedeckých materiálov. Ja osobne nemám záujem o ľudí, ktorí prečítali veľa novín a časopisov, ale mám záujem o takých, čo dokážu hľadať a nájsť nové tendencie, nový sme skúmania. O takých sa silno zaujímam.

• Celá problematika, ktorou sa zaoberáte je dosť záhadná, venuje sa jej ešte niekto iný?

Áno, je to tak, na týchto témach nepracuje veľa odborníkov. Teraz si uvedomujem, že aj v nemeckom Braunschweigu pracuje vedec na podobnom probléme. Takýmto spôsobom poznatky križujú celý svet. Zaujímavé je, že niekedy sa vedeckým problémom venujú celkom mladí ľudia, neraz aj osemnásťroční…

• Sú to teda väčšinou študenti univerzít?

Mnohí, ale väčšinou sú to takí, ktorí, ako som už spomenul absolvujú doktorandské štúdium, to znamená, že už získali titul PhDr. A MB (Bachelor of Medicine). Zaujímajú ma študenti, ktorí majú isté skúsenosti s výskumom. Každý z našich študentov vlastne prešiel základnou a strednou školou i univerzitou. Podobne vša pracujeme aj s nižšou vekovou kategóriou. Počas letných prázdnin sú u nás na stáži dokonca aj 15 – 16 roční, ba aj 14 roční chlapci a dievčatá. A veru, sú to veľmi odvážni výskumníci, ktorí presne vedia, čo chcú skúmať.

• Vedeli by ste porovnať úroveň pripravenosti študentov, ktorí sú s vami v profesionálnom kontakte a vaše prípravné vysokoškolské štúdium? Aké boli vlastne vaše začiatky cesty k vede?

Keď som bol malým dieťaťom, vyrastal som vo veľmi zvláštnom prostredí. Už vo veku 6 až 10 rokov sa mi podarilo pracovať s veľmi slávnym vedcom vo významných laboratóriách. Bolo tomu tak aj preto, že v našej rodine bolo niekoľko ľudí orientovaných vedeckým smerom. Sestra mojej matky bola veľmi slávnou vedeckou pracovníčkou. A tieto skutočnosti aj mne otvorili cestu k vedeckej práci a orientovali ma týmto smerom. Podobné príklady nájdete napríklad aj v oblasti hudby a matematiky. Ak napríklad rodinní príslušníci komponujú, muzicírujú, môže dieťa už v rannom detstve prejaviť vážny záujem o hudbu.

• Ak by sme mohli nadviazať na predchádzajúce otázky, ako by ste hodnotili pracovníkov, ktorí s vami spolupracujú a pochádzajú z Česko-slovenska? Ako na základe skúseností s nimi hodnotíte školský systém, ktorý ich pripravil?

Ľudia z Česko-slovenska, ktorí doteraz s nami spolupracovali, boli pripravení veľmi dobre. Dokonca počas uplynulých 40 rokov sme mali takých odborníkov, ktorí boli na svetovej úrovni. Je pre mňa dosť zložité vyjadrovať sa o školskom systéme, ktorý dosť dobre nepoznám. Ale napríklad Virologický ústav akademika Blaškoviča v Bratislave bol vždy veľmi známy. Hádam dokonca nejestvuje vo východnej Európe a v ZSSA žiaden taký ústav, ktorý by bol v 50. a 60. rokoch známejší. Zrodilo sa v ňom množstvo významných medzinárodne uznávaných virológov. Mladí vedci, s ktorými spolupracujem sú neuveriteľne dobre zorientovaní vo svojich odboroch. Problémom uplynulých dvadsiatich rokov bolo jednoducho nadväzovanie medzinárodných kontaktov. Všetci vedci sú predsa závislí na tom, či spolupracujú v rámci svetového spoločenstva, alebo iba na národnej úrovni.

• Myslíte si, že táto bariéra zanechala stopy na vedeckej práci?

Myslím si, že najväčším problémom je, aby sa pre vedu rozhodli ľudia s brilantným intelektom. Keď človek, ktorý dobre absolvoval gymnázium a patričné prípravné štúdium na univerzite, zistí, že sú problémy s jeho začlenením na medzinárodnú vedeckú scénu, tak sa do toho veľmi nehrnie. Nemá výraznú motiváciu.

Vo sfére operného spevu ste dosiahli veľkú slávu s vašimi spevákmi, ktorí žali úspechy v Miláne, Paríži, New Yorku a iných svetových metropolách. Keby títo ľudia neboli entuziasti, keby sa in nepodarilo nadväzovať medzinárodné kontakty, boli na tom presne tak, ako spomínaní vedci. Hudba a spev sú v tomto ohľade podobné vede Nadväzovanie kontaktov so svetom predstavuje výraznejšiu motiváciu pre vlastný výkon.

Neviem toho veľa o vašich základných a stredných školách, ani o prípravnom vysokoškolskom štúdiu, ale z toho, ako poznám vašich mladých vedcov, môžem povedať, že boli pripravení dobre. V tomto vlastne ani problém nespočíva. Problémom je, že k napredovaniu od základného štúdia ku kreatívnemu výskumu nemožno pristupovať lokálne v rámci jedného štátu. Každý, kto chce pracovať na svetovej úrovni vedeckého poznania, musí sa dostať do kontaktu so svetovou komunitou vedcov. Ak teda mladí muži medzi dvadsiatkou a tridsiatkou nemôžu vycestovať do zahraničia, pracovať tam, vrátiť sa s významným poznatkovým ziskom, nemôžeme hovoriť o nejakej veľkej pohnútke pre samostatnú vedeckú prácu.

• Dovoľte teraz otázku z inej sféry – ako je to s návratom k vlastným národným koreňom, resp. so splývaním s novým prostredím, v ktorom človek žije a kde si vytvoril novú vlasť?

Myslím si, že o tom ľudia priveľmi neuvažujú. Emigranti v Južnej Amerike alebo v Spojených štátoch, či kdekoľvek inde majú tendenciu vytvoriť si spojivo s novou vlasťou. Napokon, veľmi často uzatvárajú manželské zväzky partnerom inej národnosti. Samozrejme, nájdu sa aj jednotlivci, ktorí sa o vlasť svojich predkov intenzívne zaujímajú, skôr z historického hľadiska, hľadajú skôr intelektuálne a kultúrne korene.

Zväzky so starou vlasťou sú zvyčajne pevnejšie, ak členovia rodiny zostávajú v kontakte, ale nemusí to byť pravidlom. Ja som sa tu na Slovensku stretol s príbuznými, ktorí sú navzájom pomerne blízka rodina, avšak stretli sa len preto, že som prišiel ja.

Stáva sa to aj v Spojených štátoch. V USA žije pomerne veľká slovenská komunita, má azda viac, ako milión členov, tie čísla presne neviem. V prvých vlnách emigrácie sa usadili v istých mestách, ale už druhá generácia sa rozptýlila po celej krajine. Deti jedných rodičov vietor zavial od Aljašky cez Maine, Kaliforniu až po Floridu, čo je takmer tak, ako by sa porozchádzali po celej Európe.

• Pán profesor, ďakujeme za rozhovor…

Aj ja ďakujem a želám veľa úspechov učiteľom na Slovensku.

(Učiteľské noviny č. 41 zo 14. novembra 1991)

Poznámka: rozhovor s prof. Gajduskom vznikol v októbri 1991 počas jeho pobytu na medzinárodnom lekárskom kongrese v Bratislave, ktorý sa konal na Ústave doškoľovania lekárov a stredných zdravotníckych kádrov na Kramároch. Tu sme si s ním dohodli, že sa večer o siedmej stretneme v hale internátu Policajne akadémie v Petržalke, kde bol ubytovaný. Čakali sme naňho od siedmej do desiatej večer. Popravde, najskôr nás s p. Dr. Silviou Matúšovou napriek prísľubu, poslal „do čerta“, ale napokon predsa len náš rozhovor sa v jedálni internátu uskutočnil. Jeho posolstvo je výnimočné. A to napriek tomu, že o pár rokov ho jeden z jeho adoptívnych synov obvinil z pedofílie a súd ho uznal vinným…Profesor Gajdusek zomrel na severe Európy, kde ho prijali s veľkou pokorou…