Robert Fulghun a jeho myšlienkový svet

Kto chce hľadať v živote pravdu musí mať dobré vzdelanie zo škôlky a potom samozrejme zo školy
života. To nevylučuje ani ďalších školských diplomov.

Jeho knihy nás sprevádzajú už štvrť storočia. Mnohí majú radi jeho príbehy, ktoré obohacujú, poučujú, otvárajú oči i srdce. R.Fulghun napísal svoju prvú knižku v päťdesiatke. V nej napísal, že všetko čo človek v živote bude naozaj potrebovať sa naučí v materskej škole:

• O všetko sa rozdeľ
• Hraj fér
• Nikoho nebi
• Vracaj veci tam, kde si ich našiel
• Upratuj po sebe
• Neber si nič, čo ti nepatrí
• Keď niekomu ublížiš, povedz prepáč
• Pred jedlom si umy ruky
• Splachuj
• Ži vyrovnane
• Každý deň popoludní si zdriemni
• Teplé koláčiky a studené mlieko ti urobia dobre
• Keď vyrazíš do sveta, dávaj si pozor na autá, chyť niekoho za ruku a drž sa s ostatnými pohromade
• Neprestávaj žasnúť
• Zlaté rybičky, škrečkovia, biele myšičky i to semiačko v kelímku raz zomrú, my tiež
• Pozeraj sa.

Toto všetko napísal R.Fulghun pred 25 rokmi. Od týchto čias predal v 103 krajinách viac ako 17 miliónov kníh. Jeho dielo bolo preložené do 31 jazykov.

R.Fulghun striedal rôzne povolania, umýval riady, kopal kanály, bol ranger, spevák country skupiny, predajca, učil kreslenie a 22 rokov slúžil ako pastor na severozápade USA.

Keď chodil do seminára, potreboval peniaze a tak pracoval v hotelovom bare. Ježiš nechodil do Seminára alebo do nedeľnej školy, chodil medzi ľuďmi vo svete. Všetko, čo urobil sa stalo vonku, medzi ľuďmi, nie v kostole. A nie je možné slúžiť svetu, pokiaľ ho nepoznáme. Príhovory k veriacim boli základom jeho ďalších poviedok. Hlavne, ale čerpá zo života. Sám tvrdí, že musí skôr uberať, ako pridávať aby mu šudia verili. Napríklad kniha Drž ma pevne popisuje príbehy z tančiarne. V nej si Fulghun našiel svoju ženu. A tango tancuje ďalej a to kdekoľvek. Hovorí o sebe, že nie je dobrý spisovateľ, jeho knihy konverzáciou medzi ľuďmi. Preto za nimi chodí a fotí si ich. Fotky si dáva na stenu a začína písať.

Píšem, ale pritom potrebujem byť v kontakte s ľuďmi. Náš život je ako izba, kde je veľa dverí. Človek by mal skúšať, ktoré sú zatvorené a ktorými sa dá prejsť do nového priestoru.

• Ktoré dvere budete otvárať v najbližšom čase.. na ktoré zaklopete? Do ktorých sa chcete dostať? Už to viete?

Budem sa učiť pochodovať v jednej pochodovej skupine a hrám tam na bicie a na činely. To som chcel vždy robiť. Baví ma pochodová hudba. Bude to v Kanade. Vždy som po tom túžil.

• Našiel ste vo svojom živote niečo, čo ste sa predsa len neučili v materskej škole?

Človek zvyčajne v detstve vyrastá v milujúcom prostredí. Keď je vypustený do sveta, je nútený naučiť sa množstvo vecí, o ktorých mu v škôlke nikdy nehovorili. Vždy hľadám vo svete jeho svetské stánky , ale v škôlke nevidí tie temné stránky. Keď je vypustený do bežného života, uvedomí si, že mnohé veci sú úplne nové, že ho na ne nikto nepripravoval. Tieto ťažké veci sa musí naučiť sám ťažkým spôsobom až v živote. Aj to je súčasť rovnováhy života.

• Odkiaľ pochádzate ?

Moji predkovia pochádzajú zo Seatlu, ale prababičky mojej manželky pochádza z Čiech. Moja manželka je Češka. Vďaka tomu je pre mňa Praha príťažlivejšia.

• V súčasnosti žijete na hausboute. Prečo ? odporučil by ste takýto spôsob bývania komukoľvek, alebo k takémuto rozhodovaniu musí dospieť každý sám ?

Ja si myslím, že je pekné žiť na vode. Na vode som rád. Nie je to žiadny veľký „dom“. Každému by to asi nevyhovovalo. Ide o veľkosť obytného priestoru ale aj o to, že je tam mokro. Kto chce žiť na vode musí mať svoj štýl a schopnosť stotožniť sa s týmto štýlom.

• Ako ste k tomu dospeli vy ?

Je to veľmi romantický spôsob bývania a života. Človek, ktorý pláva a jazdí na člne, plachtí má k takýmto veciam vzťah. Treba však povedať, že hausbout je veľmi stiesneným priestorom. Napríklad sa tam ťažie vychovávajú deti. Keď žije človek sám, alebo iba s partnerkou, tak to ide. Ak však má viac detí, už je to ťažšie a dokonca nebezpečnejšie. Človek si musí vybrať sám. V takom prípade, ak má deti, musí ich veľmi skoro naučiť plávať.

• Nie je to život a svet, ktorý sa s Vami príliš hojdá a húpa ?

Ako ktorýkoľvek iný čln sa aj hausbot kolíše a teba si na to zvyknúť. Podobne ako si na zemi zvykneme na to, že sa „nehúpe“. Po chvíli si to už ani nevšimnete.

• Húpa a kolíše sa svet s vami nielen na hausbote?

Áno v Seatli mávame občas zemetrasenia. Každú chvíľu sa kolíše všetko. Takže všetko je tak trochu v pohybe. Napokon v pohybe je aj každý atóm sveta, takže pohyb je niečo, čo mám rád. Mám rád zmenu mám rád aj hory a sneh. Kvôli tomu jazdím do Utahu. Do Grécka chodím rád kvôli kultúre a histórii a prostrediu Stredozemného mora. Mám šťastie, že môžem cestovať a spoznávať svet.

Ak by som mal žiť podľa svojich predstáv, to by som musel žiť každú chvíľu niekde inde. Na svete chcem žiť inak ako turista, chcem spoznávať svet hlbšie. Mnohé krajiny a mestá vnímam ako múzeum, pamiatky času a doby. Ale do múzeí chodím tiež veľmi rád.

• Vyzeráte, že ste dosť neposedný človek, že vás stále niečo ženie, posúva medzi iných ľudí, na iné miesta. Máte recept na to, ako si udržať svoje duševné zdravie?

Ja som veľmi zvedavý človek, rád sa dozvedám nové veci. Naozaj ma ženie dopredu to, že sa chcem dozvedieť nové veci a to je dôvod pre môj štýl života.

• Čo si myslíte o ľuďoch v Čechách z toho, ako ich sledujete?

Ľudia sú dosť ostýchaví. Sedím napríklad na lavičke a pozorujem ich. Väčšinou nosia sklonené hlavy, málo sa usmievajú. Keď niekoho pozdravím, je prekvapený, že ich zdravý cudzí človek. U nás keď niekoho pozdravím, ten človek sa zvyčajne zastaví a chce sa pozhovárať. Možno je to tým, že sme neprežili ťaživé obdobia ako ľudia u vás. Ľudia nosia sklonené hlavy, nepozrú sa na vás, až na chvíle keď sedia v krčmičke na pive. Dokonca aj psy chodia u vás so sklonenými hlavami. Je pre mňa prirodzené pozdraviť ľudí , pozrite sa na mňa, povedzte mi niečo. Si museli dávať pozor na každé slovo. Kde je liek na to? Ako sa naše hlavy majú zdvihnúť?

Všímam si mladých ľudí a deti, ktoré nežili v dobe, keď si museli dávať pozor na každé slovo. Chce to čas. Čas všetko zahojí.

• Aké poznanie ste si odniesli z návštevy zenbudhistického kláštora. Aký je váš pohľad na zmysel života?

Žil som v zenbudhistickom kláštore, študoval som budhizmus.vec, ktorú som si z budhizmu zobral je vec, ktorú povedal Budha : Buď bdelý, sleduj svet. A to je ono – treba mať otvorené oči, otvorenú myseľ. Všetko ostatné nie je dôležité. Dívať sa byť otvorený, to je základ budhizmu. Ja nie som budhista, ale toto som si z budhizmu zobral.

• Prečo je vám to blízke? To je predsa namáhavé byť neustále v strehu…

Ja som už taký. Moji priatelia a moja žena vám povedia, že ich niekedy privádzam až k zúfalstvu. Považujem život za veľmi napínavý a vzrušujúci. Dokážem sa vzrušiť aj nad celkom drobnými a malými vecami. Jednoducho som taký.

• Vaša žena vraj s vami tancuje kdekoľvek. Je to pravda?

Áno sme schopní tancovať tango takmer kdekoľvek.

• Aký je váš pohľad na zmysel života?

Ja neviem, že by mal život nejaký zmysel. Ťažko by sa hľadal. Ja si myslím, že človek by mal do života niečo prinášať, vnášať. Ide skôr o postoj. Je na mne, aby som urobil život zmysluplným. Nie, aby mne život poskytoval nejaký zmysel.

• Koľko času ste strávili v kláštore? Needitoval ste a needituje dodnes?

Všetko toto som robil. Zistil som, že nedokážem poriadne sedieť na jednom mieste. Keď chcete by dobrým zenbudhistom, musíte vedieť nepohnute sedieť. To ja príliš dobre neviem. Aj preto som z kláštora odišiel, necítil som sa tam ako doma.

Ja chodím a myslí – to je môj spôsob meditácie. Budhisti majú metódu aj na to – môžete chodiť a sledovať, čo sa deje vo vašej mysli, môžete aj takto meditovať. Ale sedieť na jednom mieste to nie je pre mňa. Niekedy sa ma ľudia pýtajú , kde píšem. Niekto má predstavu, že písanie znamená sedieť na mieste a hádzať písmená , slová na papier. Ale ja píšem 24 hodín denne. Hlavne, keď kráčam. Nosím pri sebe zápisník, robím si doň poznámky. Niekedy mám so sebou priateľa a rozprávam mu príbehy. A to všetko je súčasťou môjho písania. Človek si permanentne kdesi v hlave ukladá všetko, čo videl, zažil. Tam sa nám zapisuje všetko do toho 1 a pol kila surového mäsa. Nevieme ako, ale tam sa to pohlcuje, ukladá a potom, keď treba tak to zo mňa vyjde. Moje knihy sú výsledkom môjho myslenia a mojich zážitkov i videnia sveta.

• Čo bol prvý a hlavný impulz k napísaniu knihy. Všetko čo potrebujem vedieť som sa naučil v materskej škole?

Ja som sa dlho zamýšľal nad tým, čo je podstatné. Začal som si spisovať zoznam hlavných vecí a zistil som, že som schopný to podať jazykom, ktorému by porozumeli aj deti. Nie sú to vôbec jednoduché veci, ale sú to veci rozhodujúce. Pokiaľ človek žije, bude preňho platiť, že násilie nie je dobré pre ľudské bytosti. Už deti učíme, aby nebili iné deti. To platí celý život, aj keď je to trochu zložitejšie. Takto som si zapisoval základné veci a z toho som odvíjal písanie knihy. Deťom hovoríme tieto veci čo najjednoduchšie, ale tieto zásady platia po celý život.

• Ale kniha obsahuje aj témy vzťahov. To je už predsa len niečo viac. K tomuto vás doviedlo čo?

Ja som po celý život rozprávač už od útleho detstva. Pokúšam sa chápať ľudské vzťahy. Každé stretnutie pre mňa obsahuje nejaký príbeh. Ľuďom vždy hovorím – najťažšie je žiť sám so sebou, potom keď nájdete vzťah k niekomu ďalšiemu, ďalším ľuďom sa musíte naučiť žiť aj s nimi. Ja sa snažím toho hovoriť čo najjednoduchšie, lebo to sú základné veci nášho bytia.

• Kde má človek zobrať čas na to, aby si uvedomoval tieto veci, kde má zobrať čas na hľadanie vzťahov i premýšľanie nad nimi?

Je ohromujúce, ako ľudia hovoria – nemám čas, nemám čas na čítanie, premýšľanie. Človek si však čas musí urobiť. Bohužiaľ. Ja sa napríklad nikdy nepozerám na televíziu a ani žiaden televízor nemám. Nemám ani obilný telefón a nepoužívam internet. Veľa si čítam, veľa chodím po svete. Je to vec vedomej voľby. Veľa ľudí si myslí, že hneď teraz musia mať všetky nové prístroje, ktoré sú k dispozícii. Ja si myslím, že netreba mať úplne všetko. Mám len tie nástroje, aby som sa nemusel učiť s tými novými pracovať. Je to vedomá voľba a človek si môže presne vybrať ako využíva svoj čas.

• Ako vnímate súčasný záujem o knihy a čo čítate vy sám?

Ja čítam v priemere 10 kníh týždenne. Čítam všetko – históriu, humor, poéziu. Stále mám pi sebe veľa kníh a na čítanie využívam každú voľnú chvíľu. Množstvo ľudí má veľké množstvá kníh. Vlastnia akési knižné cintoríny. Ja keď knihu prečítam, posúvam ju ďalej, dám ju priateľom, darujem. Knihy v knižnici umierajú a ja som presvedčený, že knihy by mali žiť. Doma mám pomerne málo knižiek, lebo všetko čo prečítam, posúvam ďalej aby knihy žili. Mojím zvykom je, že mám súčasne rozčítaných viac knižiek. Teraz čítam Simeona, o histórii Strednej Európy, históriu hudby, dejiny klavíra. Moja manželka hovorí, že by som čítal aj telefónny zoznam, že by som čítal aj telefónny zoznam, ak by som nemal nič iné po ruke.

• Ako sa pozeráte na svetovú literatúru? Nevytláčajú bestsellery inú dobrú literatúru? Nekazia vkus čitateľov?

Tým, že dnes si dokáže vydať knihu takmer každý človek, ďaleko viac ľudí píše knihy a vydáva ich, ako tomu bolo v minulosti. Z toho vyplýva, že je na trhu ďaleko viac dobrých i slabých kníh. Vybrať si z nich naozaj dobrú knihu je náročnejšie. Myslím, že literatúra vôbec nezomiera, je väčšia, akurát v inej forme lebo pribúdajú aj elektronické knihy. Pred 200 rokmi veľmi málo ľudí čítalo veľmi málo kníh. Dnes môžete čítať čokoľvek, ťažké je správne si vybrať.

Komerčnosť titulov je samozrejme medzi komerčnými knihami môžu byť také dobré ako aj slabé tituly. Človek má na výber.

Ak je kniha veľmi populárna začíname hovoriť, že je komerčná. Keď ju číta veľa ľudí, asi to nebude zlá kniha. Dôležité je, aby si veľa ľudí knihy kupovalo, aby sa knihy predávali. Ja si myslím, že knihy sú všetkého druhu, vy si musíte len správne vybrať.

• Je pre vás dôležité, koľko ľudí si prečíta vaše príbehy?

Mňa teší, že si chcú ľudia čítať moje príbehy. Keď píšem chcem mať možnosť vidieť ich tváre a preto cestujem po celom svete a stretávam sa s mojimi čitateľmi. Pozerám sa po ich tvárach, lebo chcem vedieť, pre koho píšem. Aj preto prichádzajú zasa ľudia za mnou. Chcú vidieť, ako naozaj ich autor vyzerá. Je to vzájomná zvedavosť.

• Predstavujete si svojich čitateľov?

Keď človek predá 17 miliónov kníh, nedokáže si predstaviť 17 miliónov tvárí, ale na stretnutiach s čitateľmi sa stretávate s dôležitou vzorkou svojich čitateľov. Dobrou správou pre mňa je, že sú to ľudia ako ja.

• Aký máte vzťah k internetovým knihám?

To je veľmi zložitá situácia. Sme v období akéhosi prechodu. Vždy je otázka, ako zaplatíte za to, čo dostávate.

• Povýšením významu materských škôl ste akoby ponížili ostatné školy. Súhlasíte s tým? Myslíte, že by sa civilizácia bez nich zaobišla?

Nie, nie. Ja si myslím, že školy budeme potrebovať vždy. Potrebujeme lepšie školy a rôzne druhy škôl, ktoré sú zdrojom poznania a to je pre život veľmi dôležité. Škôlka je len na začiatku.

• Čo sa bude čítať v budúcnosti, o čom sa bude písať?

Keď je človek spisovateľ, je to dôležité povolanie. Písať v kolektíve sa nedá. Človek sedí sám so svojou predstavivosťou, svojimi myšlienkami a čokoľvek si predstaví, že by to mohlo byť zaujímavé pre iných ľudí, to píše. Je to veľmi „osamelé“ povolania. Človek je solitér a píše pre množstvo ľudí. Na i nezmení nič ani v budúcnosti. A písať sa bude vždy o tom, čo bude ľudí najviac trápiť.

• Aký máte vzťah k dnešnej spoločnosti – hromadenie kapitálu, globalizácia, miešanie rás. Ako sa to bude ďalej vyvíjať?

Odpovede sú v mojich knihách. Svet bude pokračovať tak, ako pokračoval doteraz. Bude jestvovať veľa dobra i veľa zla. Ako vždy. A ľudské bytosti budú zápasiť o dosiahnutie kvality života. My síce hovoríme, že život sa mení, ale nie je to celkom pravda. Niektoré veci sú stále – človek potrebuje jesť, piť , spať, potrebuje lásku, aby ho mal niekto rád. Tieto veci sa nezmenia, meniť sa bude len povrch týchto vecí. Život dopadne najlepšie pre tých, ktorí sa budú snažiť o to, aby dopadli najlepšie. Chcem tým povedať, že človek nemôže vždy kontrolovať svoj život, ale môže kontrolovať svoje pocity, život okolo sa riadiť vždy nedá.

Pre spisovateľa platí jedna útecha – keď tu už nebude, jeho knihy zostanú. Najmä tie dobré.

• Ako sa vyrovnať s neúspechom?

Neúspech je súčasťou života. Ak by človek nezažil neúspech, asi by sa nič nenaučil. Ja používam neúspech ako motiváciu naučiť sa niečo nové.