Doc. PhDr. Miroslav Teofil Bažány, CSc.

Doc. PhDr. Miroslav Teofil Bažány, CSc.

Rozhľad a invencia ako nevyhnutý predpoklad.

PhDr. Miroslav Bažány, CSc. medzinárodný expert UNESCO

Do práce skupiny odborných poradcov Ministerstva školstva, mládeže a športu Slovenskej republiky sa /aj keď nakrátko/ zapojil človek s vyše 20-roč.skúsenosťami z pôsobenia v UNESCO, doc.

PhDr. Miroslav Bažány, CSc. Pre tých skôr narodených je toto meno dosť známe, tým mladším sa pokúsime priblížiť jeho životnú dráhu a názory v dnešnom rozhovore.

Vyštudoval v Bratislave lingvistiku a psychológiu. V roku 1946 odišiel po skončení štúdia do Francúzska, kde v Paríži absolvoval jednoročný kurz psychofyziológie u profesora Pierona. Koncom roku 1947 odišiel do Veľkej Británie, kde sa zapísal na London School of Economics. Tu sa venoval pre zmenu štúdiu matematickej psychológie u profesora Berta. Krátky čas na to pracoval v rámci svojho študijného pobytu v tejto krajine na Inštitúte priemyselnej psychológie /Institut Industial Psychology/. Vo februári 1948 sa vrátil na Slovensko. Stal sa riaditeľom Psychotechnického ústavu a Ústrednej poradne povolaní , inštitúcie na využívanie poznatkov a metód psychotechniky v rôznych oblastiach spoločensko-ekonomickej praxe. V rok 1948 bol Ústav premenovaný na Československý ústav práce – Oblastný ústav pre Slovensko. Stáť v dvadsiatich piatich rokoch na čele takéhoto pracoviska nebola iste maličkosť. Tu pracoval až do r.1953. Vtom čase uložil politicko-ekonomickému oddeleniu ústavu úlohu urobiť rozbor čerpania viazaných vkladov českých krajinách a na Slovensku. V ňom sa jasne ukázalo o koľko bolo Slovensko ukracované. Uverejnil o tomto probléme štúdiu a onedlho sa jeho kariéra riadiaceho pracovníka ústavu skončila. Po čase, keď ho nikto nechcel zamestnať a problém upadol do zabudnutia, pustil sa do syzifovskej, ale nanajvýš dôležitej práce – budovania zázemia psychologických vied na Slovensku. S jeho pomocou vzniklo najskôr Psychologické laboratórium Slovenskej akadémie vied a neskôr prvá psychologicko-výchovná klinika v Bratislave. Podieľali sa i na vybudovaní Laboratória porovnávacej a fyziologickej psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, Inštitútu špeciálnej a liečebnej pedagogiky a napokon na vzniku podniku Psychodiagnostické a didaktické testy. Tým bola prakticky dotvorená štruktúra psychologických pracovísk , ktoré táto krajina potrebovala. Poslednou jeho aktivitou v tomto smere bolo zriadenie liečebno-výchovných ústavov, z ktorých jeden bol v Kyneku pri Nitre, druhý v Ľubochni –Doline. Potom sa dostal do služieb rezortu školstva, kde sa podieľal na riešení otázok výstavby školských zariadení na Slovensku, na prebudovaní systému prijímacích pohovorov na vysoké školy, na tvorbe koncepcie školskej sústavy. To už klopal na dvere rok 1968, kedy sa stal stúpencom pražskej jari a Dubčeka. Po afére s jednou vysielačkou nútene odchádza začiatkom roku 1969 do exilu.

Zakrátko sa zhodou okolností dostáva do UNESCO /Organizácia spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru/, ktoré je špecializovanou ustanovizňou OSN so sídlom v Parríži. Stáva sa tu expertom pre funkčnú alfabetizáciu, svetový program financovaný rozvojovým fondom OSN a realizovaný UNESCO. O pôsobení v službách tejto organizácie doc.Bažány hovorí: „Na tomto projekte som robil najskôr v Iráne, kde som strávil dlhých 9 okov. Podarilo sa mi vybudovať ústav pre výchovu a výcvik dospelých, uskutočniť reformu iránskeho technického školstva. V jej rámci napríklad vznikla otvorená univerzita pre výchovu stredných technických kádrov. Odtiaľto viedla moja púť do Turecka, kde som tiež v službách UNESCA pôsobil štyri roky. Robil som poradcu ministra školstva pre výchovu dospelých i pre reformu vysokých škôl, najmä polytechník, ktoré sú tam ponímané ako medzičlánok medzi klasickou strednou a vysokou školou. Vtedy tam chceli z univerzít odbúrať tie odbory , ktoré si nevyžadujú štvor alebo päťročné štúdium. Za mojej pomoci zaviedli jedno, dvoj- a maximálne trojročné štúdium na polytechnikách s touto náplňou.

Moja púť pokračoval do Strednej Ameriky, kde som pacoval v Hondurase a Guatemale, ale moje služby využívali aj ďalšie zo stredoamerických štátov. Orientoval som sa nielen na alfabetizáciu, ale aj na výchovno-vzdelávacie využívanie rozhlasu a televízie. V neposlednom rade bolo mojou úlohou zosúladiť rozdielne vzdelávacie systémy v týchto republikách tak, aby bol v tejto rečovo viac-menej homogénnej oblasti možný prechod študentov z jednej krajiny do druhej. Tieto možnosti sa tam napokon utvorili.

Potom som sa vrátil do ústredia UNESCA v Paríži, kde som vyše roka pracoval vo funkcii vedúceho oddelenia pre vyhodnocovanie projektov.

Odtiaľto som prešiel pomôcť zavádzať vyhodnocovací systém do viacerých krajín južnej Ameriky a Afriky, kde malo UNESCO rozpracované svoje projekty. V rôznych krajinách išlo o rôzne projekty vzdelávacích systémov. Z tejto úlohy som prešiel ako hlavný technický poradca ministerstva školstva do Zaire. Tu som strávil nad reformou ich školského systému štyri roky.

Ak to v skratke zhrniem, v rámci UNESCO som sa vo väčšej či menšej miere podieľal na rôznych školských projektoch v 24 krajinách sveta. Za ten čas človek nadobudol skutočne nemálo skúseností a poznatkov. Po ukončení mojej úlohy v Zaire som z UNESCA odišiel a dal som sa penzionovať. Pracovať som však predsa len neprestal. Najskôr to bolo pre jednu organizáciu spojenú s Cambridgeskou univerzitou, neskôr som robil člena vyhodnocovacích tímov rozvojového fondu OSN v New Yorku, v rámci čoho som sa podieľal na úlohách v Zambii, Tanzánii, v Sudáne a na Madagaskare. Skúmal som identifikáciu projektov, ktoré by mohla financovať Svetová banka, alebo Africká banka pre rozvoj. No a po splnení týchto úloh sa mi zrazu otvorila možnosť, vrátiť sa domov, do krajiny kde som sa narodil a kde sú moje korene. Aj keď mojím prechodným domovom za uplynulých dvadsať rokov bolo Anglicko, na jeho území som sa zdržiaval strašne málo, za celý ten čas to bola hádam iba 290 dní. Teší ma, že som v nedávnych dňoch získal opäť československé štátne občianstvo a mám možnosť žiť opäť aj tu.

18. decembra 1995 dostal doc. PhDr. Miroslav Teofil Bažány, CSc z rúk veľvyslanca Francúzskej republiky na Slovensku pána Michela Perrina menovanie za dôstojníka Rádu akademických paliem, ktoré sa udeľuje za zásluhy a prácu v oblasti vzdelávania. Perrin ocenil 20 ročnú prácu doc. Bažányho v UNESCO a jeho misie do takmer 20 krajín, najmä tretieho sveta, kde pomáhal zlepšovať vzdelávacie systémy. V rôznych krajinách Afriky a Južnej Ameriky sa venoval skvalitňovaniu obsahu, osnov vzdelávania, neskoršie pôsobil v oblasti ekonomického zabezpečenia a zefektívňovania systémov riadenia výchovy a vzdelávania. Veľvyslanec ocenil najmä jeho rozhľadenosť, odbornosť, zásadovosť, pracovitosť, čo spolu s jehpo jazykvou vybavenosťou vytvorilo predpoklady, že jeho práca, misie, boli pre rozvoj vzdelávania vysoko prospešné a neraz oceňované aj vládami príslušných krajín, kde pôsobil Rád akademických paliem (Ordre des Palmes académiques) má tri stupne. Prvým je rytier, druhým dôstojník a tretím komandér. Mioslav Bažány bol prvým Slovákom, ktorý dostal toto vysoké francúzske vyznamenanie.

• Po dlhých rokoch ste vo svoje vlasti síce iba krátky čas, ale ako odborníkovi vám iste nedá nezhodnotiť vývoj školského systém u nás a trendy v jeho prestavbe.

Môj postoj a hodnotenie treba brať prirodzene s určitou rezervou. Čo chýba celému tomuto školskému systému z môjho pohľadu? Je to v prvom rade ucelená koncepcia rozvoja. Chýba mi tendencia, kam tento školský systém speje, čo sú jeho strategické ciele, ktoré sleduje. Mám dojem, že doteraz išlo nie o koncepčnú prácu, ale viac menej o odstraňovanie niektorých tých deformácií, ktoré sa prejavili v tomto systéme. Niekde ide hádam až o látanie dier.

Bez rozvoja koncepcie národného školstva, nie je možné zmysluplne pracovať. Základným predpokladom pre vybudovanie koncepcie je cieľ, ktorý chcem dosiahnuť. Ten môže byť definovaný rôznym spôsobom, či už v pojmoch politických, sociálnych, či čisto pedagogických. Avšak budovať koncepciu možno iba za predpokladu, že základné údaje o školstve ako celku sú disponibilné. Čo som zatiaľ zistil ja, to tu nejestvuje. Napríklad – ale to nie je chyba školstva, ale celého toho federálneho vedenia- človek sa tu nemôže dopátrať, aký je hrubý národný dôchodok Slovenska, hrubý domáci produkt Slovenska, rozpočtové ukazovatele sú ťažko použiteľné, pretože niektoré veci sú financované z Prahy, niektoré z Bratislavy, pritom ide o rezortnú viackoľajnosť, čo všetko fakticky znemožňuje akúkoľvek ekonomickú analýzu tohto systému. Ťažko zistiť ako funguje, ako pracuje, ako sa rozvíja, aká je jeho efektívnosť. Bez poznania základných ekonomických ukazovateľov vo finančníctve je ťažké analyzovať, kde sú najväčšie problémy tohto systému.

Prekvapujú ma aj niektoré iné veci, napríklad diskusie o modeli gymnázia. Bol som dosť prekvapený, že sa začalo uvažovať o budovaní 8-triednych gymnázií, keď sa prakticky na celom svete speje k určitej jednotnej základnej škole, ktorá pripravuje svojho absolventa na voľbu jeho budúcej profesie. Mám dojem, že aj také klasické kapitalistické štáty , ako Nemecko či Anglicko jednoznačne prijali koncept spoločného výchovno-vzdelávacieho základu pre každé dieťa, pretože si dobre uvedomili ,že elitistické systémy, ktoré tam existovali, viedli k tomu, že sa strácal určitý mozgový potenciál detí, ktoré pochádzali zo sociálne slabších vrstiev, alebo ich celkový psychický vývoj bol jednoducho akceleračne oneskorený, pričom potom dosiahol normu, alebo ju aj prekročil.

Ďalší problém, ktorý ma tu prekvapuje je nadväznosť jednotlivých stupňov školy. Ja som v mnohých veciach stúpencom Blooma a domnievam sa, že treba predovšetkým jasne definovať profily žiakov jednotlivých stupňov. Dnes je problém povedať, aký je vlastne profil absolventa prvého, druhého alebo tretieho stupňa? Ak totiž nedefinujete presne profil, ako potom stanoviť obsah vzdelávania, ako objektivizovať predmety a ich zloženie? Iná vec, ktorá ma tiež prekvapila, bola príprava učiteľov. Navštívil som viaceré školy, sedel som na vyučovacích hodinách, bol som na pedagogickej fakulte a zistil som, že v podstate mi nepripravujeme učiteľa ako komplexného výchovno-vzdelávacieho činiteľa, ale pripravujeme v prevažnej miere iba didaktika. Zdá sa mi, formovanie osobnosti je ponechané dosť bokom a hlavný dôraz sa kladie na absorbovanie vedomostí žiakom, a to akýmkoľvek spôsobom. V dôsledku toho sa potom zákonite vytráca z našej školy napríklad taká dôležitá vec, ako je formovanie národného povedomia, ako je formovanie určitej národnej hrdosti. Táto otázka sa nedá riešiť zavedením predmetu občianska náuka, či nejakého podobného. To sú atribúty, ktoré sa musia prelínať celým procesom práce každého učiteľa, bez ohľadu na aprobačný predmet. S tým súvisí ďalší málo pochopiteľný fakt, že v našom systéme máme učiteľa a vychovávateľa. Ja som presvedčený, že je to nelogické, pretože učiteľ musí byť aj vychovávateľom a vychovávateľ aj učiteľom. Mám dojem, že tu ide o málo rozumné byrokratické rozdelenie ich úloh.

• Stretli ste sa s radom odborníkov, ale aj učiteľov zo škôl. Mám dojem, že tých druhých bolo predsa len viac. Takže, aký je podľa vás náš učiteľ?

Ak môžem porovnávať s inými krajinami, nie sme na tom celkovo s učiteľstvom zle. Isté zmeny v práci, ale najmä v príprave sú však nevyhnutné. Problém formovania osobnosti je zaujímavé porovnať s Veľkou Britániou. Ja som pri tomto porovnávaní presvedčený o tom, že výchovná činnosť má mať kontinuálny charakter, má byť pokračovaním denného režimu, na vyučovanie v škole musia bezpodmienečne nadväzovať ďalšie kultivačné aktivity. Povedal by som, že sa mýlia tí, ktorí ma presvedčovali, že mimoškolská činnosť na školách v Slovenskej republike je dostatočne rozvinutá.

Pozorujem, že sa tu plánujú rôzne experimenty s učebnými osnovami, s tým, že sa tu bude v niektorých školách vyučovať podľa zahraničných školských systémov. Veľa sa hovorí o súkromných školách, ktoré by mali mať možnosť modifikovať používané učebné osnovy, hovorí sa o veľkom počte voliteľných predmetov. Chcem povedať, že sa v celej západnej Európe je tendencia používať všade jednotný učebný plán, ktorý sa dodržuje v každej škole, bez ohľadu na to, či je súkromná, či štátna. Británia bola z tohto hľadiska donedávna zaujímavým štátom. Tam si riaditeľ školy, obzvlášť súkromnej, mohol ľubovoľne upravovať učebný plán, pričom mohol samozrejme podľa vlastnej úvahy vypustiť dejepis, zemepis, či iný predmet a nahradiť ho iným. Mali tam spolu 23 voliteľných predmetov. Nakoniec sa tento systém dostal do takých problémov, že konzervatívna vláda bola nútená vypracovať nový školský zákon, ktorý po prvý krát v dejinách Anglicka stanovuje jednotný učebný plán a ponechávaním minimálneho množstva hodín na voľný výber. Ak má byť niečo experimentom, tak to musí byť experiment od začiatku do konca. Nie je naozaj účelné automaticky prenášať do školského systém nejaké prvky zo zahraničia, ktoré možno vyhovujú v štáte, odkiaľ pochádzajú. Tam mali možno úspech, ale otázne je, či ich prebratie bude osožné nám. Pripadá mi to tak trochu ako opičenie sa, byť rýchlo svetovým.

• Vráťme sa ešte k pôvodnej otázke – je viditeľnejší rozdiel medzi učiteľom u nás a vo vyspelých krajinách?

Rozdiel je vari v tom, že aj v krajinách, kde dochádza k silnému znižovaniu štátneho rozpočtu najmä v sociálnom sektore, žiaden z týchto systémov nepripustí, aby priemerná úroveň platov učiteľov poklesla pod úroveň ostatných porovnateľných kategórií pracovníkov. Opäť si pomôžem príkladom z Anglicka. Dnes chýba v Anglicku 4000-8000 učiteľov. Ako na to reaguje vláda? Na jednej strane sa tu snažia späť do školských služieb pritiahnuť ženy z domácnosti, ktoré kedysi boli učiteľkami. Iný krok smeruje k „lanáreniu“ učiteľov z Holandska a Nemecka. Dôležitým opatrením je, že posledné dva- tri roky dochádza k stálemu, systematickému zvyšovaniu platov učiteľov, a to ponad mieru inflácie. Základný rozdiel medzi učiteľom na Slovensku a inde teda vidím v zabezpečení sociálno-materiálnych podmienok jeho práce.

V Bratislave som sa napríklad stretol s učiteľkami, ktorých bolo osem na jednej izbe. Takto bývali dva roky, pričom pridelenie bytu bolo v nedohľadne. Ak teda chceme dobrého učiteľa, musíme mu vytvoriť k tomu, aby takýmto mohol byť základné predpoklady.

Ako som už spomenul, na Slovensku je chybou, že učitelia sú pripravovaní viac ako didaktici a nie ako komplexní odborníci schopní svojím príkladom a najmä myslením strhnúť zverený žiacky kolektív. Na čo sa vonku stále viac kladie dôraz, je venovanie sa formovaniu osobnosti mladých ľudí. Ak zoberiete napríklad francúzsky systém, ktorý je silne meritokratický, v jeho rámci je rozhodujúce zvládnuť požiadavky školy, ktoré sú niekedy tak zaťažujúce, že nejde ani tak o to zistiť, či sú žiaci schopní zvládnuť látku, ale či sú schopní zvládnuť stres. Prejavuje sa to najmä v príprave žiakov, ktorí končia maturitou a pripravujú sa na tie veľké francúzske školy, ktoré si vyžadujú1-2 ročnú prípravu. V jej rámci ide skutočne o to, do akej miery je mladý človek schopný zvládnuť stres. Práve preto sa nemožno čudovať, že absolventi týchto škôl , ktorí odchádzajú do ekonomickej sféry , sú ľudia, ktorých nájdete vo všetkých ekonomických riadiacich funkciách. Sú jednoducho pripravení tak na politický ako aj sociálny stres, ktorý vo vedúcich funkciách musia zvládnuť. Z toho vidno, že v škole nie je dôležitá len poznatková zložka, ale aj zložka osobnostná.

• Cieľom našich politikov školstva je hľadať model školskej sústavy, ktorý by akceptoval aj pozitívne poznatky zo zahraničia. Aká je podľa vás najvhodnejšia cesta v tejto oblasti?

Pokiaľ ide o mňa, ja som proti preberaniu akýchkoľvek celkových modelov . mám dojem , že modely majú význam len pre komparatívne účely. Ja som pracoval veľmi dlho v rozvojových krajinách a kdekoľvek som prišiel napríklad do frankofónnej krajiny, tak som tam našiel modifikáciu francúzskeho alebo belgického školského systému, keď som prišiel do anglofónnej oblasti, tak to bolo napodobňovanie alebo prevzatie anglického modelu. Ovšem tieto systémy všetky skrachovali, pretože nezodpovedali konkrétnym ekonomickým a sociálnym podmienkam tej-ktorej krajiny vzhľadom na stupeň jej vývoja. Samozrejme, tu ide vo väčšine prípadov o nedemokratické krajiny , ovládané určitou elitou, ktoré keby som použil marxistickú terminológiu, tvorí komplementná buržoázia, ktorá sa skôr identifikovala s tým cudzím ako s vlastným národným. Takže, keď som sa dostal niekde do úlohy pomáhať budovať systém školstva v rozvojovej krajine, tak som sa snažil v prvom rade zistiť, aké výchovné a vzdelávacie metódy v tejto krajine existovali, než tam prišiel kolonizátor, ktorý im začal prinášať tzv. európsku kultúru , teda aj európske školstvo. Školský systém vo väčšine prípadov tak, ako bol prebratý, nezodpovedali mentalite tej-ktorej krajiny, bol s ňou jednoducho v konflikte. Napríklad, krajina, ktorá nemá žiaden priemysel , si vychováva technické kádre v celej šírke odborov pekne krásne tak, ako v tej-ktorej materskej koloniálnej krajine. Pracovná príležitosť pre týchto ľudí u nich doma sú však nulové.

• Ako hodnotíte reagovanie našej školskej sústavy na trhový mechanizmus, ktorý je v mnohých smeroch determinantom práce školy?

Mám dojem, že tento moment slovenské školstvo, stále nedoceňuje a ide zotrvačnosťou v šľapajach predchádzajúcich rokov. Zoberme si napríklad problém učebných a študijných odborov. Mňa osobne prekvapuje tá úžasná špecializácia stredných a vysokých škôl na Slovensku. Celý trend v modernej pedagogike smeruje k tomu, dosiahnuť čo možno najuniverzálnejšie vzdelanie, ktoré umožňuje absolventovi voľnejšie uplatnenie. Tu som napríklad zistil , že na SVŠT nútia žiakov, aby sa už v prvom ročníku špecializovali na jednotlivé katedry. To považujem za veľký omyl, pretože v trhovom mechanizme, v trhovom hospodárstve nikto dopredu nevie, ako bude priemysel reagovať na trh, čo sa udeje v technológiách. Prudká technologická zmena, rast nových poznatkov, môže absolventa takto úzko profilovaného štúdia postaviť obrazne povedané do ofsajdu. Okrem toho sa veľmi rýchlo mení organizácia práce, čiže si z tohto hľadiska je nevyhnutná versatilita. Špecializácia by mala prebiehať až v praxi. Mám pocit, že tu si niektorí ľudia predstavovali a možno ešte dodnes predstavujú, že čím vyššia špecializácia, tým lepšie. Omyl, trhový mechanizmus si vyžaduje pravý opak.

• Vráťme sa ešte a k učiteľovi. U nás konštatujeme, že učiteľské povolanie nemá dostatočnú spoločenskú prestíž. Aké má postavenie učiteľ v západných krajinách? Na čom je tam postavená jeho prestíž?

Toto je samozrejme v každej jednej krajine variabilné. Mimoriadne dôležitý je výber adeptov na učiteľské povolanie. Keď budete mať veľmi nízke platové podmienky v porovnaní s inými odbormi, ašpirácia byť učiteľom u prípadných adeptov bude tomu úmerná. Napokon, zažil som to ešte pred emigráciou – kto išiel u nás na učiteľstvo? Často ten kto neuspel na medicíne, či iných odboroch. To je myslím prvá vec.

Okrem toho, samotný výber, ak sa vôbec robí by mal oveľa viac prihliadať na osobnostné charakteristiky a najmä na hĺbku záujmu uchádzača o toto povolanie. Ak ide totiž o povrchný záujem, úspech takéhoto budúceho učiteľa v praxi je skutočne veľmi otázny.

Ďalšia vec je pripravovať učiteľa v učebniach fakulty, bez toho, že by adept nebol priamo zaangažovaný už od prvého ročníka na kontakte s dieťaťom bez praktickej stránky prípravy, je nepredstaviteľný.

Byť učiteľom nie je len veda, ale aj umenie. Predsa nebudete maliarovi hovoriť teoreticky ako má maľovať, pričom mu neumožníte prakticky si to skúšať. Systém náčuvov, resp. posielať kedy-tedy adepta učiteľstva do školy ako hospitanta, to nie je účinná cesta. V dnešných školských systémoch niektorých krajín sa objavuje aj to, že do školstva prijímajú napríklad matematikov, fyzikov, kybernetikov, ktorí majú záujem učiť. Títo dostanú povedzme ročnú špeciálnu pedagogickú prípravu a postupne sa začleňujú do učiteľskej praxe. V niektorých predmetoch sa totiž ukazuje, že je lepšie zobrať odborníka, ktorý bol pripravený pre nejakú inú oblasť a ten postupne nadobudne pedagogické vzdelanie.

Mám dojem, že na Slovensku existuje problém celkovej dôstojnosti učiteľského povolania. Keď som rozprával s rodičmi školopovinných detí, dopočul som sa aj o úplne nepochopiteľných reakciách učiteľov voči žiakom. Počul som napríklad o učiteľke, ktorá roztrhala dieťaťu len preto, že čosi malo byť väčšie a dieťa to nakreslilo menšie, alebo o učiteľke, ktorá keď príde do triedy, povie : „Dnes tu budete sedieť ticho, nikto sa ani nepohne…“ to je pedagogicky neprijateľné. Pravdaže, takéto reakcie môžu súvisieť aj s inými vecami, napríklad s tým, ako je organizovaný celkový život školy. Táto spoločnosť sa dnes učí demokracii, hovorí sa o rušení starých štruktúr , avšak ťažko si možno predstaviť niekde inde vo svete , že učiteľ, ktorý má 2-3-ročnú pedagogickú prax, je zrazu zvolený za riaditeľa školy. To je nepredstaviteľný hazard. Byť riaditeľom totiž znamená aj bude znamenať , že to musí byť dobrý pedagóg a zároveň a dobrý manažér , dobrý ekonóm. K tomu treba mať určité skúsenosti a solídnu prípravu. Mám taký dojem, že tu sa speje k akejsi falošnej demokracii, totiž reakcie ja pán – ty pán , tak to ani v tom najmiernejšom kapitalizme, či trhovom mechanizme neexistuje. Tam je vždy niekto, kto dáva jasný, striktný príkaz na základe svojej funkcie a kvalifikácie.

Niektorí riaditelia, s ktorými som hovoril, si sťažovali na papierovú vojnu. Mohol by som uviesť aj príklady z rozvojových krajín, kde odbúrali akékoľvek zbytočné papierovanie, ponechali riaditeľovi voľnosť, okrem poskytovania základných informácií, ktoré potrebuje školská správa, aby mohla proces sledovať a riadiť.

Celková štruktúra riadenia školy by sa možno mohla na Slovensku obohatiť o jeden z progresívnych prvkov anglosaských krajín – v ich modeli má dôležité miesto školská rada. Táto je zložená z riaditeľa školy, zástupcu učiteľov, zástupcov rodičov, ale súčasne sú v nej dvaja traja priemyselníci, podnikatelia, obchodníci, ktorí na jednej strane spájajú školu s reálnym životom obce, mesta, štvrte a na strane druhej sú súčasne akýmisi inšpirátormi v tom, ako môže škola doplniť svoje materiálne a finančné prostriedky. To je jedna vec, ktorá by u nás škole hádam pomohla. Práca rodičovských združení sa mi tu totiž javí ako dosť povrchná, pretože chýba hlbšia zainteresovanosť tejto komunity na práci a výsledkoch školy.

Bývam v Petržalke vedľa jednej základnej školy, ktorá má kapacitu 700 žiakov, ale chodí do nej žiakov 1200. Vedľa nej je nádherné športové ihrisko a zvyčajne , na tomto športovisku ani v pekné dni nebýva nikto. Je takmer absolútne nevyužité. Samozrejme, je to na škodu najmä žiakov tejto školy. Pokiaľ sa nepodarí školu úzko napojiť na spoločenstvo, v ktorom ona žije, nič podstatnejšie sa na jej charaktere ani nepodarí zmeniť.

Domnievam sa, že budovať školský systém treba v spätosti a nadväznosti na sociálne a ekonomické zmeny v spoločnosti všeobecné trendy je možné vydedukovať. O niektorých som už hovoril, je to univerzálnosť, versatilita uplatnenia vedomostí a znalostí, je to mimoriadna adaptabilita vypestovaná u človeka a pod.

Na druhej strane je tu otázka samotného výchovno-vzdelávacieho procesu. Dnes aj najlepšie výchovno-vzdelávacie systémy, ktoré som videl, nestoja na memorizácii učiva, nejde teda v tomto procese o absorpciu poznatku, ale najmä o jeho hľadanie. Žiak sa má dostať k poznatku vlastným uvažovaním, experimentovaním. Na britskom systéme sa mi práve páči, ako učiteľ žiaka stimuluje k tomu, aby sa sám dopracoval k poznatku, ktorý sa vzápätí učí zapísať graficky, ale i to ako tento poznatok uplatniť v živote, v praxi. Žiak si pritom musí uvedomiť, že ten ktorý poznatok má funkčnosť v jeho prenose do praxe, že nie je samoúčelný. Musí si uvedomiť, že každý poznatok má svoju projekciu v ekonomike, hospodárstve, či niekde inde.

• Precestovali ste celý rad krajín. Aká je vzdelanostná úroveň Slovákov v porovnaní so svetom?

Keď som sa po rokoch sem vrátil , začal som samozrejme navštevovať všetkých príbuzných a známych, ktorých som roky nevidel. Takto som sa dostal i na vidiek, na dedinu. Čo ma najviac prekvapilo, bolo to, ako sa naše dediny dobudovali, ako vyrástli. Poschodové domy, kúpeľňa hore, kúpeľňa dole, spálne, balkóny. Čo ma však najviac zarazilo, že v týchto vilách chýba kniha. Sem-tam sa nájde nejaký magazín, z času na čas nejaké noviny. Keď som sa pýtal ľudí na túto vec, zvyčajne mi odpovedali – pre nás bolo prvoradým záujmom niekde bývať. Ako je však takýto človek potom naviazaný na celkový kultúrny život? Mám taký dojem, že kultúra na Slovensku, to je Bratislava, Košice, sem-tam nejaké ďalšie mesto, ale v celku je to dosť zlé. V rade dedín som sa spytoval, či tam majú nejaký hudobný krúžok, spevokol,… nie. V celom rade dedín a je ich podľa mňa väčšina – je stav takýto. Iste sú aj výnimky, ktoré platia aj pre spomínané knihy.

Celkovo sa mi zdá, že náš človek nezaostáva za svetom v poznatkoch, ako skôr v celkovej kultúrnosti.

• Akú úlohu by mohol pri náprave takýchto nedostatkov zohrať učiteľ?

Pamätám sa ešte na mojich učiteľov, každý z nich ovládal hru na niektorý hudobný nástroj. Boli to hudobníci, speváci výtvarníci, herci. Dnes? Málokto vie na čomsi zahrať. Keď si zoberiete staré ochotnícke divadlo- učiteľ vedel v podstate nielen organizovať takýto súbor, ale ho aj režírovať, vedel dirigovať spevokol, kapelu.

Niekde sme v tomto smere urobili a robíme chybu. Máme pár umeleckých škôl a tie ostatné akoby sa spoliehali na ich prácu. Pravdepodobne sa treba vrátiť k otázke, ako škola a učiteľ prispieva k rozvoju určitých kultúrno-estetických vlastností.

V Anglicku máte napríklad na každej škole a na väčších školách zvlášť rôzne orchestre zložené len zo zvoncov, či píšťal, rôzne spevokoly, madrigalové súbory, hudobné kvartetá a pod. To platí aj pre vysoké školy. V tomto smere teda dosť zaostávame a tu myslím, je priestor, kde by učiteľ spoločnosti pri jej celkovej kultivácii mohol najviac pomôcť.

• Aký význam sa pripisuje vzdelaniu vo svete a ako v tomto porovnaní vyzeráme my?

V minulosti boli v tejto spoločnosti dominantné politické kritériá hodnotenia ľudí a tie boli nadradené kritériám odborným. V dôsledku toho každý človek mohol robiť takmer všetko, pokiaľ mu to strana dovolila. Západná spoločnosť , včítane školského systému , vedie ľudí k vynaliezavosti, podnikavosti, rozmýšľaniu, k snahe uplatniť sa. Motorom v Spojených štátoch je dolár. Motorom v niektorých iných krajinách je spoločenská prestíž, ktorá hrá značnú úlohu a libru či frank prináša v tejto súvislosti. Avšak otázka odbornosti je vždy kľúčovou otázkou. Ju dopĺňajú ďalšie charakteristiky, vedieť rozmýšľať, vedieť analyzovať situáciu, vedieť kombinovať všetky činitele, ktoré determinujú človeka. Odbornosť hrá v celkovej kariére človeka rozhodujúcu úlohu. Charakteristické je, že aj synkovia fabrikantov zvyčajne začínajú od piky. Rozhodujúce teda je, kto čo vie a s akým celkovým nasadením to vie uplatniť. Zoberte si napríklad politické strany. Ja som presvedčený, že doba tzv. čistých politikov je preč. Za politickým vedením, ktoré vyrástlo z vôle politikov, dnes stojí káder odborníkov, ktorí dokážu ku všetkému zaujať veľmi kompetentné stanoviská, vedia analyzovať situáciu, pomáhajú politikom formovať v politických programoch odborné zámery. V tejto súvislosti človek na Slovensku vidí akýsi politický mantinelizmus, pričom , keďže jednotlivé strany nemajú v pozadí silné tímy odborníkov, menia svoje stanoviská a názory zo dňa na deň.

Jednu poznámku mám k ponímaniu Západ našimi ľuďmi. Keď tam cestujú , všímajú si prevažne iba plné obchody, elegantné autá a rozžiarené ulice. Ja by som im odporúčal, aby sa išli pozrieť aj niekde inde, aby sa išli pozrieť na rodiny, ktoré musia žiť v jednej izbe, na ubytovniach a pod. všimnúť by si mali aj stovky a tisíce mladých ľudí, ktorí sa túlajú po uliciach Londýna, či Berlína, ktorí spia v metre, žobrú. Mám taký dojem, že naši ľudia sú oklamaní pozlátkou a neuvedomujú si že v tomto svete existujú skutočne veľmi priepastne sociálne rozdiely.

• Čo vie Európa či svet o Slovensku a Slovákoch podľa Vašich skúseností ?

Keď som prišiel do UNESCA, každý kto so mnou hovoril sa spytoval odkiaľ som. Keď som povedal že z Československa zvyčajne každý dodal – vy ste teda zo strednej Európy ste Čech. Trvalo mi takmer štyri roky, kým som všetkých ľudí v UNESCU presvedčil, že ja nie som Čech, ale Slovák. Osobne som písal niekoľko listov riaditeľovi BBC a robili to aj iní Slováci, lebo napríklad keď hralo naše futbalové mužstvo v Paríži, komentátor komentoval zápas ako súboj Čechov s domácou reprezentáciou. V týchto krajinách jestvuje akási futbalová laxnosť. Totiž ľahšie je vypovedať jednoslabičné slovo Czech ako dvojslabičné slovo Slovák. Pravda, je tu aj čosi tradované z prvej republiky, ale aj zo súčasného obdobia. Keď totiž naša veľvyslankyňa vo Washingtone hovorí o českom štáte, tak potom sa niet čo čudovať dezinformáciám Západu o Slovensku. Ak by sa to stalo v niektorej inej krajine, takáto veľvyslankyňa by bola okamžite odvolaná.

Zastávam názor, že náš štát musí v určitých väzbách so zahraničím vystupovať ako ČSFR, avšak v rade organizácií športových, kultúrnych ale aj ekonomických a politických môže vystupovať Slovensko samostatne. Už je skutočne najvyšší čas, aby sme pred zahraničím začali vystupovať ako Slovenská republika, ktorá je súčasťou Česko-Slovenska. Tým okamihom konečne začneme ľudí o svojej reálnej existencii. Čo ma však v zahraničí veľmi prekvapilo, to je ľahká asimilovateľnosť Slovákov. Viním z toho z časti aj školský systém, ktorí zatiaľ nie je schopný utvoriť v našich ľuďoch, určitú hrdosť, dôstojnosť, to že patríme k určitému národu. Kozmopolitizmus, ktorý je dnes na našich školách veľmi škodí. Raz obdivujeme Výchov, raz Západ, ale nikdy sa neobdivuje to, čo je naozaj naše na čo máme byť najskôr hrdí. Kedysi sa národné zakrývalo internacionalizmom a dnes je to kozmopolitizmus. Oba tieto extrémy podrývajú zdroje národnej kultúry, prináležitosti k tejto kultúre. Tu nejde o žiaden nacionalizmus o prirodzenú národnú dôstojnosť, ktorú musí škola dieťaťu nejakým spôsobom vštepiť. Keď to nerobí neplní jednu zo svojich hlavných úloh.

• Ako vyzerá personálna politika v školstve západných krajín ?

V prvom rade tu jestvuje takmer všade istý funkčný i keď nepísaný model kariéry človeka. Pokiaľ ide, napríklad o riaditeľov škôl, nie je z princípu možné , aby sa ním stal niekto, kto má iba dvoj či trojročnú prax. Každý učiteľ je vo svojej práci permanentne sledovaný inšpektorským zborom. Tieto inšpektorské zbory sú silným nástrojom hodnotenia a celého školského systému. Inšpektor v tomto ponímaní nie je kontrolór, justičným, či iným orgánom, ale je to človek, ktorý má za úlohu, keď ide na návštevu nejakej školy, hodnotiť celkovo túto inštitúciu, vrátane konkrétnych učiteľov. Ak ten ktorý učiteľ dosahuje veľmi dobré výsledky, existujú rôzne postgraduálne školenia, ktorých absolvovanie mu umožní stať sa vedúcim metodickej skupiny učiteľov. Obdobne je možné v prípade dobrých výsledkov postúpiť na post zástupcu riaditeľa školy i na miesto riaditeľa školy. Avšak do toho už má čo povedať aj školská správa. V podstate na ceste k riaditeľskému miestu nemôže uchádzač oň preskočiť niektorý zo spomenutých medzistupňov. Ak sa to predsa stane ide o mimoriadnu vec, aj to zvyčajne v súkromnom školstve. Kedysi aj v Česko-Slovensku existovala stabilita administratívneho aparátu z tohto hľadiska. Politická príslušnosť nehrala v tejto otázke rolu.

Obdobne aj pre oblasť štátnej správy v školstve platí akýsi postupový kľúč. Pracovníkom štátnej správy štátneho orgánu sa človek môže stať na základe konkurzu, pričom pre začiatok sa stáva adjunktom, kedy ešte nemá definitívu. Tú dostáva až po určitom odskúšaní . na základe tohto potom takýto pracovník absolvuje viaceré školenia a kurzy. Napríklad na britskom ministerstve školstva, nájdete bežne v najvyšších funkciách ľudí, ktorí sa do svojich funkcií dostali postupne od najnižšieho článku, teda z miesta učiteľa. Samozrejme tu ide o stabilný orgán a orgány štátnej správy, takými byť musia. Človek, ktorý tam pracuje má istotu, že sa mu nemôže nič stať ani v prípade, že povie názor, ktorý protirečí názoru, toho-ktorého politického predstaviteľa. V dobrých politických systémoch to politický predstaviteľ obyčajne rešpektuje i keď nemusí s tým súhlasiť. Prosto, vidí aj inú alternatívu, ktorá mu je v inom názore prezentovaná. Zásada je však taká, že ten ktorý zamestnanec , musí slúžiť podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia tomu orgánu štátnej správy na ktorom pracuje.

• Možno predvídať aký dopad bude mať trhový mechanizmus na naše školstvo ?

Ja si myslím, že do určitej miery áno. Rezort školstva môže napríklad postihnúť strata najkvalitnejších kádrov, pretože rôzne súkromné firmy im budú schopné platiť lepšie. Tomu treba predchádzať už teraz. Bolo by dobré, keby sa situácia z tohto hľadiska v rezorte posúdila.

Iste vzrastie nezamestnanosť. Bude potrebné preškoľovať celý rad ľudí. Školstva sa bytostne táto otázka dotýka, pretože si treba klásť otázku, ako túto úlohu zabezpečiť, ako využiť naše školské kapacity. A to už je aj otázka informácií a prognóz. Nebezpečenstvo, že z rezortu odídu najlepší ľudia, je dosť veľké. Treba robiť opatrenia, ako tomu zamedziť. To nie je len otázka platov, ale aj bytov, sociálneho zabezpečenia, celkového postavenia školstva v spoločnosti.

Na problémy a situáciu v školstve teba pozerať z dlhšieho historického pohľadu. Mám taký dojem, že tu sa chce všetko naraz zmeniť. To nie je najšťastnejšie, pretože všetko si vyžaduje svoj čas. Každú zmenu do školstva, ale aj inde, si teba dobre premyslieť a hlavne, na čo sa nesmie zabudnúť- treba vidieť náklady, čo každá zmena znamená.

(Ľubomír Pajtinka, 1991)

Prof. Miroslav Bažány sa narodil 14. 7. 1923, zomrel 30. 1. 1998 v Bratislave

Ako Miro Bažány v Afrike hľadal školu…

Učiteľ býval v dávnej minulosti hlavným radcom kmeňového náčelníka. Veď, kto mu mohol lepšie poradiť. Učiteľ mal v kmeni mimoriadne postavenie, lebo naši predkovia už vtedy vedeli, že vôl je nebezpečný spredu, kôň zozadu ale hlupák zo všetkých strán. Vzdelanie ľudí poľudšťovalo. Niektorí vedci prišli s teóriou, že práca poľudštila našich predkov. My máme iné vysvetlenie – prsty v tom mali učitelia.

Isté je, že kmene, ktoré mali dobrých učiteľov napredovali rýchlejšie – naučili sa lepšie loviť, mali viac mäsa, dokonca sa naučili chovať zvieratá pri svojich obydliach a mali postarané o potravu po celý rok. Začali využívať silu zvierat, zapriahli ich do poľnohospodárskych prác, psa naučili loviť, mačku chytať myši. Dokázali robiť krajšiu keramiku, naučili sa lepšie vyjednávať pri obchodovaní a na trhoviskách. A naučili sa vyrábať a vymýšľať praktické veci a pomôcky pre svoj každodenný život. To všetko bola zásluha učiteľov, ktorí pohli mozgom prvých ľudí.

Učitelia učili mladých najmä praktické veci. Postupne sa rozsah informácií rozširoval. Bolo treba ďalších učiteľov, ktorí začali vedomosti kategorizovať.

Spočiatku sa vyučovalo iba vtedy, keď bolo pekné počasie. O tom, kde asi bola umiestnená škola dosť hovorí príhoda, ktorú mi pred dvadsiatimi piatimi rokmi hovoril pán docent Miro Bažány. Ako expert UNESCO bol raz vyslaný do jednej stredoafrickej republiky odkiaľ malo UNESCO správy, že sa vykazuje v školstve veľa čiernych duší – učiteľov, na ktorých čerpali finančné zdroje. Prijali ho na ministerstve a na druhý deň sa vybral do jednej z osád urobiť kontrolu na mieste. Po viachodinovej ceste zastavil so služobným džípom medzi chatrčami. Náčelník ho srdečne privítal a vybrali sa do školy. Po pár minútach boli na kraji osady v tieni niekoľkých stromov. Keď náčelník konečne zastal, slovenský expert UNESCO sa spýtal: „A kde máte školu?“ Náčelník sa k nemu naklonil a prstom ukázal pred seba: „Medzi týmto a týmto stromom.“ Prvé školy boli asi naozaj na ulici.

Pravdaže, aj učitelia neboli vždy rovnako kvalitní a pracovití. Väčšinou síce boli múdri, ale svojich zverencov vychovávali a vzdelávali tak, že nejeden chodil i s modrinami. Násilie sa síce trpelo, ale bohvie aké výsledky to vraj už vtedy neprinášalo. U prevažnej väčšiny „postihnutých“ vyvolávalo odpor k chodeniu do školy. A nielen to – nemali radi ani učiteľa, ani to, čo sa mali učiť.

Ľubo Pajtinka