Ľuboš Jurík

Ľuboš Jurík

Spisovateľ i učiteľ majú spoločné poslanie – pracovať na vízii lepšieho sveta

/rozhovor s „maturitnou otázkou“, spisovateľom Ľubošom Juríkom/

„Sídlia vo mne dvaja – jeden, ktorý chce stále pracovať a druhý odpočívať. A tak chvíľu počúvam jedného, chvíľu druhého…“, hovorieva sám o sebe .

Narodil sa v roku 1947 v Nových Zámkoch, po maturite v Bratislave vyštudoval žurnalistiku v tom istom meste. Neskôr pracoval ako redaktor týždenníka Nové slovo, Literárny týždenník, bol šéfredaktorom nielen v tomto týždenníku, ale v aj v denníku Koridor, šéfredaktorom mesačníka Parlamentný kuriér. Okrem toho si siahol aj na svet veľkej politiky – robil hovorcu predsedu Národnej rady SR, Ivana Gašparoviča.

Venuje sa najmä písaniu próz , v spektre jeho písania sú v centre hlavne romány, novely, detektívky, poviedky. Urobil množstvo rozhovorov s najvýznamnejšími svetovými spisovateľmi a ďalšími osobnosťami. Je aj autorom viacerých scenárov k filmom. Ľuboša Juríka možno označiť za autora mnohých literárnych žánrov. Je poviedkár a románopisec, autor štyroch kníh rozhovorov so slovenskými a svetovými spisovateľmi, troch cyklov detektívnych noviel, kníh literatúry faktu zo zákulisia slovenskej politiky a esejí o kríze európskej kultúry, ale aj televíznych scenárov a stoviek publicistických článkov na spoločenské a kultúrne témy. Jednoducho – skvelá a mimoriadne pracovitá a múdra osobnosť

Stal sa držiteľom Krištálového krídla, Ceny E. E. Kischa a mnohých iných významných uznaní. Ale azda tým najprestížnejším je, že na nejednej škole je už aj maturitnou otázkou. Preto hádam neuškodí, aby sa o jeho myšlienkach dozvedeli viac aj samotní učitelia našim prostredníctvom priamo od neho. Dr. Ľuboš Jurík hovorí, že k jeho kamarátom patrili nielen Boris Filan, fotograf Tibor Huszár, ale aj Marián Varga, Pavol Hammel, Peter Lipa, Jožko Barina, Meky Žbirka, Janko Lehotský… Boli sme silná generácia, hovorí. Po nás prišli už len celebrity…

• Čo majú podľa vás spoločné učitelia a spisovatelia?

„Viac, ako by sa zdalo. Učia, vychovávajú, vštepujú mravné hodnoty, neraz určujú životný štýl, bojujú s nevedomosťou, učia žiakov a študentov alebo čitateľov, premýšľať a hodnotiť, modelujú podobu človeka. Byť učiteľom, či spisovateľom je poslanie. Od jedného viac (učiteľ) od iného menej (spisovateľ) záleží, aký bude človek v dospelosti, akú bude, či nebude mať hierarchiu hodnôt. Aj učiteľ, aj spisovateľ musia mať veľkú dávku trpezlivosti, pretože výsledky ich pôsobenia sa neprejavujú ihneď, ale postupne, no sú o to trvalejšie. Aj učiteľ, aj spisovateľ musia byť kreatívni, musia zaujať, musia – či mali by mať – veľkú mieru originálnosti. Som si istý, že učiteľ, tak ako spisovateľ, musí byť osobnosťou, ak len chce byť dobrým učiteľom či spisovateľom, musí mať charizmu. Ľudia im musia veriť a potom sú ochotní ich nasledovať. Učiteľ je dvojčaťom spisovateľa, je jeho druhým ja.“

• Akých ste mali pedagógov vy? Spomeniete si ešte na niektorých?

„Chodil som do gymnázia – resp. vtedy to bola ešte SVŠ, čiže Stredná všeobecnovzdelávacia škola – na Novohradskej ulici. Táto škola je dodnes považovaná za jednu z najlepších na Slovensku a v tom čase aj v Česko-Slovensku. Akoby som si nepamätal na našich učiteľov! Naša triedna bola povestná matematikárka Kornélia Kropiláková, čiže Kora, potom učiteľka ruštiny a slovenčiny Eva Beňová. Boli prísne, ale spravodlivé, veľmi rád si na ne spomínam. Ale dobré spomienky mám na všetkých našich pedagógov, akurát som sa bál učiteľa deskriptívy Balalu, ktorý chodil v bielom plášti a mával nevyspytateľné nálady. Akosi nemám trojrozmerné videnie, jakživ som nevedel pochopiť, aké má deskriptíva pravidlá a zákony. Dokonca som musel robiť reparát… Keď Balala videl, že tomu rozumiem ako koza petrželu, tak ma milosrdne nenechal prepadnúť.“

• A čo slovenčinári – asi to boli práve oni, čo vás pritiahli k literatúre?

„To je niečo iné. Už na základnej škole – chodil som najprv na ZŠ Červenej armády (dnes je to Grosslingová) – potom na Kulíškovu, som mal výborných učiteľov slovenčiny. Učili ma slovenčinárky, najprv pani učiteľka Petrovičová, neskôr mi bola triednou pani Hantúchová (stará mama tenisovej hráčky Daniely) a už vtedy som rád čítal, dokonca aj povinné čítanie, rád som písal slohové práce a tak som sa stal ich obľúbencom. Keďže mi iné predmety bohvie ako nešli, tak som bol rád, že aspoň zo slovenčiny mám jednotku. Som im vďační, že ma nasmerovali na cestu literatúry. Na strednej škole som už prispieval do školského časopisu, slovenčinu ma učila pani Šimkovicová a už spomenutá Beňová. To už bol, ako sa vraví, vyšší level. Nemôžem obísť ani vysokoškolských pedagógov. Študoval som na Katedre novinárstva FFUK a tam sa veľký dôraz kládol na dejiny slovenskej literatúry a žurnalistiky. Postrachom bol profesor Ruttkay, robili sme u neho štátnice a to bola pre mnohých nočná mora. Trval na detailoch, kto nevedel, nemal šancu – trojka bola úžasný úspech a dôvod na oslavu. Obyčajne totiž vyhadzoval. Napodiv, ja som dostal jednotku, myslím, že to bola menšia senzácia a veru neviem, či som nebol na katedre jediný s takouto známkou. Nemôžem si pomôcť, mňa zaujímalo obdobie štúrovskej generácie, aj časy Kollára, Bernoláka či Fándlyho, neskôr memorandová literatúra a taktiež silná medzivojnová. Dosiaľ z toho ťažím.“

• Kto vás ovplyvnil vo vašom literárnom smerovaní najviac, kto zasadil vo vás spisovateľské semiačko?

„Tí, o ktorých som hovoril. Ale predovšetkým moji rodičia. Mali sme veľkú knižnicu, otec sám písal a usmerňoval moje čitateľské nadšenie. Mama mi raz na Vianoce kúpila zobrané spisy A. P. Čechova – v ruštine! To som bol na gymnáziu, ruština mi veľmi nesedela, no kvôli fenomenálnym poviedkam a divadelným hrám tohto autora, som sa pustil do čítania. Predtým som však musel prejsť vcelku prirodzeným čitateľským obdobím – Karl May, dobrodružné romány, Alexander Dumas, Jules Verne a tak. Nemôžem zabudnúť na Borisa Filana, s ktorým som takmer tridsať rokov býval v jednom dome: my na poschodí, Filanovci na prízemí. Poznáme sa od útleho detstva, spolu sme vyrastali od troch-štyroch rokov. Požičiavali sme si knihy – Kafku, Hemingwaya, Faulknera, Hesseho, Freuda, Dostojevského… Časom sme obaja začali písať a napokon, ako sa zdá, sa z nás stali pomerne úspešní spisovatelia.“

• Na akých knihách ste vyrastali vy? Na akej literatúre, či umení môžu vyrastať dobrí a múdri ľudia?

„Záber môjho záujmu bol veľmi široký, ale musím spomenúť najmä monumentálne dielo Romaina Rollanda – Ján Krištof. Je to viac či menej štylizovaný životopis Beethovena, je to dielo plné pátosu, mravnosti, hľadania pravdy, ale aj biedy a utrpenia. Dosiaľ sa k tejto ságe vraciam a čerpám z nej energiu. Ale takých diel bolo viacero. Ale pokiaľ ide o druhú časť otázky, necítim sa povolaný odpovedať. Takmer každá kniha môže zapôsobiť na čitateľa ak to nie je vyslovený brak. A navyše, nie som si istý, či dobrí ľudia sú aj múdri a múdri ešte nemusia byť dobrí.“

– Načrime aj do strategickej témy – prežije literatúra 21. storočie?

„Nepochybujem, že áno. Ona prežije všetko – veď literatúru pochovávajú skeptici už od čias Guttenbergovho vynálezu kníhtlače. Knihy síce úspešne vytláča internet, tablety či elektronické čítanie, no klasická kniha bude mať vždy svojich prívržencov. Nič totiž nenahradí pohodu pri čítaní papierovej knihy…“

– Pred 100, či 200 rokmi čítalo knihy pomerne málo ľudí, potom nastala doba knižného osvietenstva a tieto sa stali kľúčovým nositeľom vzdelanosti i umenia. Dnes, akoby ich význam a ich využívanie boli opäť v akejsi kríze . Má čo motivovať, aby knihy nevyhynuli?

„Kniha je jednou z najvýznamnejších civilizačných hodnôt, písmo a písané slovo nie je možné ničím nahradiť. Je to čosi ako pyramídy elektrina, atóm, rádiové vlny, lety do vesmíru. Obrazne povedané, na pleciach kníh stojí civilizácia, prinajmenšom tá novoveká. Nie: kniha, literatúra, čitatelia – nie sú v kríze. Dokonca sa mi žiada povedať, že čítanie a vydávanie kníh zažíva akúsi renesancia. Pravda, už iná je otázka, akú má súčasná literatúra hodnotu. Ale motivácia písať a čítať je stále aktuálna, najmä preto, že skrze knihu vysiela autor svoje posolstvo, ponúka svoje videnie sveta a to všetko je čitateľ pripravený prijímať, vnímať, súhlasiť či nesúhlasiť.“

• Akých má Slovensko autorov? Nie je našim problémom, a nielen v literatúre – že z východu na západ a zo severu na juh prejdeme za 5 hodín osobným autom? Že sme malý národ? Keby sa niektorý slovenský spisovateľ narodil a písal v inej krajine, mohol by byť slávnejší, či dokonca svetový? Čo musíme robiť, aby sme boli svetoví, aby sme mali autority svetového rangu?

„Nemyslím, že veľkosť národa sa meria počtom jeho obyvateľov. O čo viac je Nórov, Dánov, Fínov či hoci Chorvátov a iných národov? A predsa majú veľkú svetovú literatúru. Mám dve vysvetlenia na vašu otázku, hoci ani jedna si nenárokuje na nespochybniteľnú pravdu: alebo nemáme autorov na svetovej úrovni, alebo nikoho nezaujíma, o čom píšu. Nie je dobré robiť si ilúzie, že je to otázka marketingu. Je to ako futbal – alebo hráte dobre a potom sa presadíte, alebo na to jednoducho nemáte. A čo musíme urobiť? Čakať, kedy príde ozajstný talent. Mali sme veľkých autorov, najmä v poézii, od štúrovcov, Hviezdoslava, až po Smreka a Rúfusa. Škoda, že sú vo svete málo známi.“

• Predstavujete si svojich čitateľov keď píšete? Myslíte na nich, ako asi prijmú váš dej, slovné zvraty, jazyk? Dá sa to vôbec?

„Na čitateľa myslím len podvedome. Mám už určitú – aj keď neúplnú – predstavu o tom, akých mám čitateľov, stretávam sa s nimi a diskutujem na mnohých besedách a vážim si ich záujem. Ale nepodlieham tlakom, píšem tak, ako to cítim a čo považujem za dôležité. Verím tomu, že moje knihy si nájdu takých čitateľov, ktorých zaujíma konkrétna téma, ktorou sa zapodievam. Vôbec ma netrápi, že moje knihy nie sú na top miestach v knižnej produkcii. To by mi bolo podozrivé. Nie je dobré, ak sa autor prispôsobuje vkusu čitateľa, považujem za lepšie, ak sa čitateľ prispôsobí vkusu autora.“

• Myslíte si, že jestvujú spisovatelia, ktorí píšu len , či najmä kvôli peniazom?

„Určite sú aj takí, napokon, finančné ohodnotenie je súčasťou tvorivého procesu. Zopár autorov dokáže z honorárov veľmi slušne žiť, možno povedať, že zbohatli, no drvivá väčšina dostáva (najmä na Slovensku) dostáva za knihy doslova almužnu. Knihu, ktorú píšete aj dva či tri roky, dostanete honorár cca 400 eur, niekedy ani toľko. Netreba vari zdôrazňovať, že takáto honorárová politika je zlá, je nesystémová a literárnej tvorbe ubližuje.“

• Komerčná literatúra často vytláča naozaj dobrú a hodnotnú literatúru. Ako môže čitateľ, najmä mladý čitateľ zistiť, čo je hodnotná literatúra a čo brak? Ako odlíšiť dobrú literatúru od brakovej?

„Žiaľ, máte pravdu v tom, že braková literatúra vytláča kvalitné diela. Je to dôsledok liberalizácie knižného sveta a v tomto prípade nešťastnej neviditeľnej ruke trhu. Naše kníhkupectvá zaplavila kanálová literatúra s veľmi plytkým obsahom, o nejakej umeleckej úrovni nemožno ani len snívať. Na jednej strane je dobre, keď je knižný trh otvorený, keď je sloboda slova, no na strane druhej akoby sa roztrhla hrádza s grafomanmi. On ju miluje, ona ho miluje, on si nájde mladšiu a dráma je na svete. To je brak a ešte k tomu na mizernej štylistickej úrovni. Univerzálny recept neexistuje, no rozoznávať dobrú literatúru od braku by sa malo už v školách, od prvého kontaktu s knihou na hodinách slovenčiny. Viem, ľahko sa to hovorí, ťažšie realizuje, ale bol by to prvý krok. Veľa v tomto prípade záleží práve od učiteľov, od toho, aký majú oni vzťah k literatúre. Ja však predpokladám, že učitelia slovenského jazyka a literatúry sú dostatočne vzdelaní, aby rozoznali dobrú literatúru od zlej a mohli svoju skúsenosť odovzdať žiakom. Dôležitú úlohu zohráva aj rodina, ale nerobme si ilúzie: keď rodičia nemajú vzťah k dobrej literatúre, ťažko ho budú vštepovať deťom. Veľa však záleží aj od čitateľa samotného, musí mať v sebe cit možno až intuíciu, aby rozoznal kvalitu od braku.“

• Aký máte vzťah k elektronickej verzii kníh, čo si o nich myslíte?

„Pokrok sa zastaviť nedá, namieste je však otázka, či pokrok prináša aj viac kultúry. Nemám nič proti elektronickým verziám knižných diel, naopak, ak slúžia dobrej veci, tak ich treba privítať, akceptovať a podporovať. Niekoľko mojich kníh vyšlo aj na elektronickej čítačke a zdá sa, že sa úspešne predávajú, že sa knižná podoba presadila aj v tejto forme. Ale tak či onak, pre mňa – a myslím, že nielen pre mňa – zostane klasická kniha nenahraditeľná.“

• Akí sú naši učitelia slovenského jazyka a literatúry, viete niečo o nich? Ste s niektorými v kontakte?

„Zaužívaná tradičná predstava o učiteľoch, osobitne o učiteľoch literatúry, je vo mne stále živá, stále pretrváva. Nepochybne sa od mojich školských a študentských čias veľa zmenilo, ale základné poslanie zostalo: vychovávať mladých ľudí a pripravovať ich na život. Keďže pomerne často chodím na besedy a často ma volajú na gymnáziá i vysoké školy, prichádzam do styku s pedagógmi, ktorí vyučujú, resp. prednášajú literatúru. Prešiel som takmer celé Slovensko a s pokojom v duši musím konštatovať, že som stretol pedagógov zapálených, obetavých, skúsených a priateľských. Veľmi si ich vážim, veľmi rád na nich spomínam. Nebol medzi nimi ani jeden, ktorý by svoje povolanie nemal rád, ktorý by ho ignoroval, či bral iba ako nevyhnutné zamestnanie. Bez toho, aby som učiteľom kurizoval – veď, čo by som z toho mal? – musím im zložiť poklonu, vyjadriť uznanie a vďaku.“

• Čo by malo mať vo vzdelávaní väčšiu váhu / a dá sa to vôbec povedať?/ – gramatika alebo literatúra? Čo dáva do života viac?

„Aj gramatika, aj literatúra by mali byť rovnocenné. Neviem si predstaviť spisovateľa, ktorý neovláda pravopis, ktorý nepozná zákonitosti gramatiky, vetnú skladbu, kde sa píše mäkké i, či ypsilon. Ovládanie gramatiky sa však netýka len spisovateľa, patrí k základnej vzdelanostnej výbave každého občana Slovenska. Nuž teda… mala by! Poznať a ovládať gramatiku patrí aj k tzv. štábnej kultúre, patrí do administratívy, firiem, verejného života a pod. Hoci tvrdím, že gramatika a literatúra sú si rovnocenní, dávam predsa len prednosť literatúre. Kým gramatiku by som prirovnal k pevnej a len málo sa meniacej schéme, tak literatúra je pohyblivá neustále sa meniaca, vždy prináša nové impulzy, nápady, myšlienky, núti k prehodnocovaniu, premýšľaniu a vyvoláva estetické zážitky. Toho gramatika nie je schopná. Zaiste si nikto neberie večer do rúk gramatiku, aby sa poučil, zabavil, odreagoval, lež je to kniha, ktorá spĺňa tieto funkcie. No bez gramatiky, bez pevných pravidiel, by takáto kniha nemohla vzniknúť. Do života nám aj gramatika, aj literatúra dáva to podstatné, čo je súčasťou jazyka a kultúry, teda národa. Ale, ako vravím, prednosť dávam literatúre.“

• Čo sa bude čítať v budúcnosti?

„Literatúra má nevyčerpateľné množstvo tém, je mnohotvárna, nekonečná ako vesmír, ako ľudský život, ako tečúca rieka. Nemyslím si, že by sa rázne zmenila štruktúra a skladba kníh, ktoré budú vychádzať o desať či sto rokov. Nemám obavu ani o taký krehký žáner, ako je poézia, pretože aj tá si nájde cestu k čitateľom, hoci už len ako protiváha k odcudzenému a pretechnizovanému svetu. Už niekoľko rokov je zreteľný vzostup literatúry faktu. Čitateľa zaujíma čoraz viac reálny život, história, problémy vedy, medicíny či techniky, vesmír, zákulisie politiky, ako fikcia ako beletria. Ale ani beletriu neradno odpisovať, verím, že čitateľa bude vždy lákať dobre napísaný príbeh, esej, detektívka. Chcem tým naznačiť, že okruh tém sa veľmi nezmení, pravdaže, pribudnú témy nové, ktoré budú reflektovať a analyzovať spoločenské javy a udalosti, ktoré my dnes ťažko môžeme predvídať.“

• Počas vašej tvorby ste sa stretli s mnohými veľkými spisovateľmi súčasného sveta. Kto vás najviac oslovil a prečo?

„Napísal som niekoľko kníh, ktoré obsahujú rozhovory s významnými slovenskými, českými, európskymi a americkými spisovateľmi. (Rozhovory, Rozhovory o literatúre, Pražské rozhovory, Nepokojné dialógy, Americké dialógy a Rozhovory po rokoch). Sú v nich stovky obsiahlych dialógov, každý z nich je svojrázny a neopakovateľný. Spomeniem len napríklad, Milana Rúfusa, Ladislava Ťažkého, Antona Hykischa, Alexandra Matušku, Petra Jaroša, Milana Lasicu, Bohumila Hrabala, Jana Wericha, Miroslava Horníčka, Jaroslava Seiferta, Jana Zrzavého, ďalej to boli Karel Plicka, Josef Sudek, Jiří Trnka, Louis Aragon, Francoise Saganová, Gunter Grass, Camilo J. Cela, Viktor Šklovskij, Alberto Moravia, Jevgenij Jevtušenko, Ray Bradbury, Saul Bellow, Joseph Heller, Norman Mailer, Elia Kazan, William Styron, Allan Ginsberg, Laerence Ferlinghetti, John Updike, Kurt Vonnegut, Artur Miller…atď., atď. Každý z tých rozhovorov ma niečím obohatil, otvoril nové obzory a poskytol nové impulzy. Ak by som začal spomínať na jednotlivé stretnutia, tak by som mohol napísať ďalšiu knihu.“

• Zmenili sa hodnoty, na ktorých sú postavené dnešné knihy?

„Hodnoty nie sú dané na večné časy, nie sú zafixované, menia sa, ako sa mení doba. Pravdaže, niektoré základné hodnoty sú trvácne, v tomto prípade nemenné, ako je napríklad klasické biblické desatoro, alebo zásadné medziľudské vzťahy – láska, viera, túžba po pravde, dôstojný život, rodičovstvo a podobne. Keď však hovoríme o hodnotách, tak treba mať na mysli aj vzťah k národu, k vlasti, v širších súvislostiach k Európe, či dokonca k našej planéte. Keďže globalizácia prináša novú realitu, prináša aj nové hodnoty a človeka, teda aj autori literatúry, musia na ne reagovať. Takže – áno, hodnoty, na ktorých sú postavené dnešné knihy, sa zmenili. Čo sa však nezmenilo a ani sa zrejme nezmení, to je kvalita literárnych diel. Niet kam ustúpiť: dobrá kniha musí byť postavená na tradičných umeleckých hodnotách, inak jednoducho neprežije, či upadne do zabudnutia.“

• Spisovateľ má pred väčšinou iných profesií výhodu – keď už nebude medzi živými, jeho knihy /najmä dobré knihy/, tu ešte budú…

„Keď niekedy pri vínku položartom – polovážne hovoríme o vážnych i nevážnych veciach, tak ja priateľom vravievam – posilnený dobrým ryzlinkom – že kým sa oni pominú, ja budem ďalej žiť v mojich knihách. Nie je to neúcta k iným profesiám, k iným ľudských snaženiam, k inej práci, len taká malá túžba po nesmrteľnosti. Fakt je, že knihy prežívajú svojich autorov, že tie ozaj veľké diela sa stávajú civilizačným a kultúrnym majetkom celých generácií, od Homéra, Shakespeara, Tolstého, až po veľkých autorov modernej doby, ktorí presiahnu súčasnosť. V kútiku duše sa nádejam, že niektorá z mojich kníh ma prežije a že ju ľudia budú čítať, aj keď sa ja budem vyhrievať na nebeských obláčikoch, alebo sa smažiť v pekle. Nerobím si však veľké ilúzie, vravievam si s múdrym Šalamúnom: márnosť nad márnosť, všetko je márnosť…“

• Poznáte svojich čitateľov, stretávate sa s nimi?

„Áno, často sa s nimi stretávam na rôznych besedách, ale aj individuálne. Nemôžem povedať, že ich poznám, veď sú rôzni, od profesorov, učiteľov, politikov, študentov až – povedzme – po ženy v domácnosti. Mimochodom, ženy sú veľmi vnímavé a citlivé čitateľky. Každé stretnutie s čitateľmi ma obohacuje, a to myslím úprimne. Je to rovnocenný dialóg. Neraz sa dozviem takmer dôverné informácie, inokedy sú to rozhovory na aktuálne politické témy. Vždy sa snažím byť otvorený, priamy až na doraz, nevyhýbam sa kritike. Aj po rokoch sa mi stáva, že sa stretávam s čitateľmi, ktorí boli na nejakej mojej besede a oni si na ňu radi spomínajú. To ma vždy povzbudí a vravím si, mal by som písať ešte viac, mal by som častejšie chodiť na besedy. To všetko si vravím, ale vrodená lenivosť ma napokon porazí…“

• Ako sa vám javia dnešní študenti na besedách oproti vašim mladým časom /Ľuboš Jurík je „zrelý“ šesťdesiatnik/?

„Rozdiel medzi generáciou mojich niekdajších čitateľov – študentov – a súčasných študentov, je badateľný, aj keď nie až tak veľmi. Spája ich čosi zásadné: mladosť. A mladosť ako perina zakrýva všetky vekové a časové rozdiely. V časoch pred novembrom 1989, teda pred zmenou politického systému, mali besedy iný rozmer, vždy boli malou revoltou, vždy sa čosi povedalo medzi riadkami, vždy boli viac ako len diskusiou o literatúre. Keď sa medzi čitateľmi tohto rozhovoru nájde nejaký účastník mojej besedy na školách alebo v knižniciach, zaiste potvrdí, že som išiel až na hranu možného, ale aj za túto hranu, či hranicu. Niekedy som aj sám tŕpol, či nebudú z toho problémy, keďže na tvárach učiteľov som videl zdesenie zmiešané s neskrývaným súhlasom. Poslucháčom /čitateľom/ sa to však páčilo. Dnes už odvaha nie je takou vzácnosťou ako kedysi, vraví sa, že odvaha zlacnela. To však neznamená, že mladí ľudia sú všetci do jedného ľahostajní k tomu, čo sa okolo nás deje. Včerajšie problémy nahradili dnešné problémy a tie nie sú o nič menej pálčivé. Na besedách sa hovorí o korupcii, o nezrelosti politických elít, o sociálnych problémoch a tak. V istom zmysle sú tie dnešné diskusie ešte náročnejšie ako tie predošlé. Študenti sa však neboja klásť otázky, neboja sa, že ich za to niekto postihne, čo kedysi bolo predsa len možné.“

• Ľudia majú vaše knihy radi, čo myslíte, prečo?

„Na to neviem jasne odpovedať na to by ste sa museli spýtať čitateľov. Môj pocit je taký, že im mám čo povedať a že to, čo chcem povedať, je zrozumiteľné a jasné že je to občas aj vzrušujúce, priam napínavé. A potom aj preto, že nič nepredstieram, nehrám sa na majstra sveta, otázky skôr kladiem, ako na ne odpovedám. V literárnom svete sa už pohybujem dosť dlho – veď moja prvotina Na Poľnej ulici vyšla v roku 1973 – takže za tie roky si už na mňa čitatelia zvykli. A zvyk je železná košeľa.“

• Z viacerých škôl viem, že ste zaradený medzi maturitnými otázkami z ktorých skladajú študenti skúšky dospelosti z literatúry. Aký je to pocit byť maturitnou otázkou?

„Pocit je to zvláštny. Na jednej strane sa bránim tomu, aby ma nezakliali do maturitných osnov, na druhej strane som rád, veď ako takmer každý spisovateľ som aj tak trochu samoľúby a som rád, keď ma hladkajú po brušku. Ale predsa len pociťujem skôr ostych, akúsi obavu, až strach. Nerád stojím na javisku vo svetle reflektorov. Pretože v silnom svetle sa môže ukázať, že kráľ je nahý. A je mi ľúto študentov, že sa musia o mne učiť. Keď moja dcéra maturovala na známom bratislavskom gymnáziu, tak sa tiež musela o mne učiť. Pre každý prípad. Mal som pocit, že je div nie urazená. Povedala mi: no, keď si ťa vytiahnem ako otázku, tak ja im poviem, ako je to naozaj!“

• Čo by ste odkázali dnešným študentom?

„Čo už len by som im mohol odkázať? Nie som na to určený. Aspoň toľko: nech sa pripravujú na neľahké časy ktoré ich čakajú. Dnešný svet je tvrdý, ale tú tvrdosť zjemňuje vzdelanie. Ktosi múdry povedal, že vzdelanie je to, čo v nás zostane, keď zabudneme, čo sme sa naučili.“

• Aký odkaz, či posolstvo máte pre našich učiteľov?

„Myslím si, že z celého tohto rozhovoru je cítiť, aký je môj úprimný, srdečný a obdivný vzťah k učiteľom. Trpko, no s veľkou oduševnenosťou sledujem zápas učiteľov o lepšie postavenie v spoločnosti, aj ich úsilie o dôstojnejšie ohodnotenie, vrátane toho finančného. Vôbec by som sa nerozpakoval postaviť úroveň učiteľa na úroveň špičkových manažérov v IT spoločnostiach, bankách, či veľkých firmách. Všetko sa predsa odvíja od toho, aké vedomosti, aké morálne hodnoty nám vštiepia učitelia. Voľakedy sa vravievalo: ja som baník, kto je viac! Teraz odpovedám: Som učiteľ, kto je viac? Nikto. Len kdesi za ním sa tíško krčí spisovateľ.“

Ľubomír Pajtinka, 2013

Vzdelanie, slušnosť a úcta k hodnotám

Ľuboš Jurík, spisovateľ

Ľuboš Jurík je v slovenskej verejnosti známy ako novinár, publicista, spisovateľ mnohých žánrov . Patrí k našim súčasným najrenomovanejším autoritám na literárnom poli. Svojou tvorbou sa prepracoval dokonca aj do učebníc a stal sa i maturitnou otázkou. K jeho zázemiu patrí manželka Eva, dvaja synovia a dve dcéry. A samozrejme i dvaja psy a dve mačky. Žije v Pezinku. Ako vychovávajú svoje deti známi ľudia, aké hodnoty vyznávajú? Aj o tom sme sa pozhovárali s Ľubošom Juríkom , čerstvým držiteľom Krištáľového krídla, výročnej ceny Osobnosť Bratislavského samosprávneho kraja, prestížnej Ceny E. E. Kischa, Ceny Vojtecha Zamarovského za literatúru faktu….

Ľuboš Jurík s kamarátom profesorom Jozefom Leikertom

• Kde má korene vaša rodina?

Obaja moji rodičia, aj ich rozvetvené rodiny pochádzajú z obce Bánov na juhu Slovenska. Bánov leží pri rieke Nitra, medzi mestami Šurany a Nové Zámky. Je to veľká, čisto slovenská obec (má takmer štyritisíc obyvateľov) so silným národným povedomím. Som teda Bánovčan, hoci som od útleho detstva vyrastal v Bratislave na Poľnej ulici. Ale do Bánova sme spolu so súrodencami – bratom a sestrou – chodievali každé leto na celé prázdniny, takže Bánov je mojim vnútorným ostrovom nezabudnuteľných zážitkov, lásky, je to rovinatý kraj, kde sú hlboko a navždy zapustené moje korene.

• V akej komunite ste vyrastali, aká bola vaša rodina, kamaráti?

Vyrastal som však v Bratislave, kam sa moji rodičia presťahovali za prácou. Býval som na Poľnej ulici, ktorá spája Ondrejský cintorín s Medickou záhradou. Kedysi to bola ulica na hranici bratislavskej periférie, hoci len pár metrov od centra mesta. Zažil som tam senzačné detstvo, medzi tlupou kamarátov, aj keď ulica mala tvrdé a neraz kruté pravidlá. Celé detstvo, mladosť, dospievanie, ba aj dospelý vek som prežil s Borisom Filanom, ktorý býval na prízemí, my na prvom poschodí starej vily. Naši kamaráti boli zväčša z chudobných rodín, nemali to v živote ľahké – podaktorí sa dostali do konfliktu so zákonom a skončili za mrežami. Vlastne celá moja literárna tvorba, najmä poviedky a romány sa viažu k Poľnej ulici. Je to nevyčerpateľný zdroj inšpirácie.

• Ako ste boli vychovávaní vy, mali ste prísnych rodičov?

Možno to preženiem ak poviem, že ma vychovávala ulica. Poľná ulica bola dobrou školou a hoci to znie paradoxne, mala svoje morálne pravidlá. Moji rodičia boli veľmi chápaví ľudia, cítili sme, že nás majú radi a to nám stačilo. Snažili sa, aby sme v rámci vtedajších možností mali to, čo je nevyhnutné. Mali sme doma veľa kníh, otec miloval literatúru a tak som zavčasu objavil čaro písaného slova. Rodičia neboli prísni, nestalo sa, že na nás kričali. Otec sa občas rozčúlil, keď mi nešla matematika, ale vedel, že ma to ťahá k literatúre, hudbe, výtvarnému umeniu. Chápal to, veď on bol taký istý.

• Vraciate sa v spomienkach do svojej mladosti, na čo si najradšej spomínate?

Veľmi často sa vraciam do rokov mojej mladosti a čím som starší, tým je to častejšie. Mladý človek je ako nepopísaná kniha, ako rozpálený vosk, do ktorého možno vtisnúť silnú pečať zážitkov – a tie v ňom zostanú po celý život. Detstvo a mladosť najvýraznejšie formujú osobnosť človeka a ak je ten človek náhodou aj spisovateľom, tak je detstvo pre neho základným kameňom osobnosti a tvorivej inšpirácie. Tých zážitkov je veľmi veľa, veď každý deň bol dobrodružstvom. Okrem iných kníh som napísal aj Rozpomínanie – črty a príbehy zo starej Bratislavy, kde zachytávam svoje príbehy, zážitky, vážne aj humorné historky z môjho detstva. Keď knižka vyšla, Boris mi hovorí: Počúvaj, musím napísať moju verziu nášho detstva! A tak Boris napísal výbornú knihu Bratislavské krutosti – o tom istom a predsa o niečom celkom inom.

• Aký ste boli syn? Poslušný a vzorný, alebo si museli na vás dávať rodičia a učitelia pozor?

Myslím si, že som bol viac-menej štandardné, bezproblémové dieťa. Priznám sa, že som nebol dobrý žiak. Len taký – priemerný, z niektorých predmetov podpriemerný. Ale nepatril som k tým neposedným, výstredným, nezvládnuteľným. To nie. Trpel som na hodinách matiky, miloval som slovenčinu a dejepis. To je bežný typ žiaka. Moje učiteľky (nemal som ani jedného učiteľa) slovenského jazyka rýchlo zistili, že mám dobrý sloh a tak ma v tom podporovali. Vďaka im! Kadečo sa mi prepieklo, keď som horel v iných predmetoch, pretože som bol – poviem to neskromne – pýchou slovenčinárok. Nebol som ani poslušný, ani vzorný, no ani rodičia, ani učitelia nemuseli na mňa dávať pozor.

• Spomeniete si aké najväčšie huncútstvo ste v detstve vyviedli?

Huncútstva by som nezrátal, boli však neškodné, úmerné veku. Spomínam si, že ako chlapci sme sa električkou číslo sedem – len v trenírkach, bolo to v lete – odviezli do Karlovej Vsi, na Riviéru, tam sme si chvíľu poplávali v mŕtvom ramene a potom sme sa hodili do Dunaja. Nechali sme sa unášať riekou až popod starý most, za Lido a tam sme vyliezli na breh. Bolo to veľmi zábavné. Keď sa to po rokoch dozvedela moja mama, skoro ošedivela. A keď som bol na gymnáziu – vtedy to bola jedenásťročná SVŠ – tak som sa s dvomi priateľmi vybral autostopom po Slovensku, v ruksaku sme mali pár konzerv a vo vrecku spolu asi päťdesiat korún. Dostali sme sa až na jazero Vinné na východe krajiny. Cestou späť sme sa rozdelili a mňa pri Plešivci zbalili policajti – vtedy to bola Verejná bezpečnosť – a keďže som nemal žiadne doklady, zavreli ma na policajnú stanicu. Boli to celkom príjemné dni, kým nezistili, kto som – čo som, na stanici sa mi celkom páčilo. Policajti mi ukázali, ako cvičia psov a dokonca som chodil s nimi na obhliadky do miestnej krčmy. Ani sa mi odtiaľ nechcelo. Pravdaže, rodičov skoro porazilo, keď sa ich policajti pýtali, či ja som ja. Otec to však bral s humorom, mama ma varechou šľahla po chrbte. Búrka prehrmela, ani nezačala.

• Používate niečo z výchovných metód vašich rodičov vy dnes vo výchove svojich detí?

Úprimne poviem, nie som dobrý pedagóg. Nebudem sa robiť lepším, ako som. V tom som asi taký istý, ako bol môj otec. Nechávam veciam voľný priebeh, ale to vyplýva aj z dôvery, ktorú mám voči mojim deťom. Spolieham sa na moju manželku, ktorá je prísna a dôsledná a ktorá vie byť nekompromisná. Vravievam im, je to váš život, vy budete niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Chápem však, že je dôležité deti usmerňovať a pokiaľ sa to dá, usmerniť ich kroky životom.

• Aké miesto malo vo vašej rodine vzdelanie, aký význam sa mu pripisoval?

Vzdelanie je v mojom hodnotovom systéme na prvom mieste. Aj vzdelanie však musí implicitne obsahovať morálne vlastnosti: slušnosť, úctu, toleranciu. Bez morálky je aj vzdelanie ľudsky nedostatočné, neúplné, poznáme predsa množstvo vzdelaných gaunerov. Vždy som sa snažil – a v tom som mal v rodine podporu – aby sa deťom dostalo čo najlepšie vzdelanie. Je už možno ošúchané opakovať, že poznanie je základným stavebným kameňom ľudskej osobnosti a tým aj celej spoločnosti. Je veľmi dobré, že dnes majú mladí ambiciózni ľudia možnosť študovať aj na kvalitných zahraničných školách a univerzitách. My sme také možnosti, žiaľ, nemali, no moji rodičia mi umožňovali študovať v rámci toho, čo bolo v tom čase dostupné: jazyky, literatúru, no aj návštevy divadla, koncertov či filmov. Dokonca sa mi podarilo vyhrať konkurz a urobiť si ročné postgraduálne štúdium na parížskej Sorbonne. Môžem povedať, že to ma poznačilo na celý život.

• Akým ste otcom, aké hodnoty ste ako rodičia pri výchove preferovali?

Opäť sme pri tom: vzdelanie a vzdelanie! Starší synovia – Martin a Michal – študovali a vyštudovali v Nemecku, tretia dcéra Dominika stále študuje v USA a štvrtá dcéra Karolína, verím, sa dostane na kvalitnú domácu alebo zahraničnú vysokú školu, pretože je mimoriadne nadaná a veľmi talentovaná. Len má trochu bohémsku povahu, možno po otcovi. Chvalabohu, že jej výchovu usmerňuje manželka, pretože ja by som ju nezvládol.

• Aká je vaša filozofia dobrej výchovy detí v dnešnej dobe?

Mladí ľudia majú k dispozícii obrovské množstvo informácií. Ale informácie samé o sebe ešte nič nehovoria o kvalite výchovy a o vzdelávaní. To množstvo informácií je potrebné selektovať, dávať informáciám nejaké priority, hodnotové rebríčky, treba ich vnímať v súvislostiach. Okrem množstva informácií, učiva, prednášok, študijných textov, učebníc…etc., sa mi žiada viac emócií. Som ďaleko od toho, aby som niekoho poučoval, skromne si však myslím, že osobnostný a emotívny vklad pedagóga je často krát kľúčový. Kým budem žiť, nikdy nezabudnem na niektorých mojich učiteľov – či už na základnej, strednej, alebo vysokej škole – ktorí ma dokázali natoľko zaujať svojou láskou k téme, že bez preháňania, ovplyvnili môj život. Už ani neviem, či žijú – no určite sú v učiteľskom nebíčku. Keď sa tam s nimi stretnem, tak sa hlboko pokloním. Nie som odborník na školské reformy, aj keď tým reformám držím palce, no popri reformách bude vždy ťarcha úspechov ležať na pleciach pedagógov. Ak sa teda pýtate, aká je filozofia výchovy mládeže v dnešnej dobe, tak je to – podľa mojej skromnej mienky – kvalifikovaná a selektovaná informácia a jej odborný výklad v súlade s morálnymi a mravnými hodnotami našej civilizácie.

• Aká je dnešná mládež? Majú podľa vás súčasní rodičia jasno v tom , ako vychovávať svoje deti?

Otázka, aká je dnešná mládež, vo mne vyvoláva rozpaky. Na jednej strane som vždy tvrdil, že mladí ľudia sú nádejou každej spoločnosti, vždy je v nich zakódovaná túžba lepšieho života, nových výziev, pokroku a zmeny. Logicky sa opieram o vlastnú životnú skúsenosť a mám pocit, že aj moja generácia vniesla do spoločnosti vlastné hodnoty a prispela k evolučným, či revolučným zmenám. Na druhej strane som však trochu skeptický. Mladí ľudia sú stále nádejou lepších dní do budúcnosti, veď napokon ide o ich životy, no akoby boli čoraz ľahostajnejší, otupenejší a menej citlivejší. Hovorí sa, že počkajme, kým odíde, stará generácia, potom príde očista, potom prídu mladí, nezaťažení, všetko bude inak. No ukazuje sa, že podaktorí predstavitelia mladej generácie – či už vo funkciách podnikateľov alebo politikov, sú oveľa horší, ako tí pred nimi: sú arogantnejší, bezohľadnejší, bez morálnych zábran. Nie, to nie je otázka striedania generácií. To je otázka hodnôt. A teraz tá podstatná otázka: majú rodičia jasno v tom, ako vychovávať svoje deti? Nuž, ak im poviete – tým deťom – že nič nie je dôležité, len zisk, kšeft, úspech, smotánka…tak potom im dáte jasnú hodnotovú orientáciu. A koľko je takých rodičov! Ale ak im zreteľne ukážete, že život je kdesi inde, že je symbiózou úspechu a morálnych hodnôt, tak to je výchova, ktorá má ľudské a rodičovské opodstatnenie. Pravdaže, ľahko sa to povie, cesta k týmto kritériám je však veľmi náročná a zložitá.

• Čo by malo byť na vrchole hodnotového rebríčka výchovy?

Vzdelanie, slušnosť, úcta k hodnotám. Ale aj zdravá ctižiadosť, vytrvalosť a disciplína. Sebavedomie. Patriotizmus, lásku k národu, ale aj pocit európanstva. Mohlo toho byť aj viac, ale nechcem, aby to znelo ako frázy.

• Ako sa pozeráte na súčasný stav nášho bežného života? Čo robíme ako národ dobre, čo vás na našej realite hnevá?

Nechcem sa púšťať do spoločenských analýz, pretože by z nich mohla vzniknúť aj kniha, prinajmenšom seminárna alebo ročníková práca. Neznášam, keď niekto povie – Na Slovensku je to tak! – a tým akoby chcel ospravedlniť všetky hlúposti ľudí, politikov, úradov, inštitúcií, súdov, polície… Nie je to dobrá povahová vlastnosť, je to rezignácia a cesta vedúca k ľahostajnosti. Nie, na Slovensku to nie je tak! Je to tak a bude to tak, ako to my budeme chcieť! Záleží na každom z nás, aby sme neotupeli a nepodľahli nejakej fatálnej pasivite. Niekedy mám pocit, že ani dvadsať rokov po nežnej revolúcii sme sa nepoučili, že si nevážime slobodu a demokraciu. Som rozčarovaný z toho, že kritéria hodnôt sú nastavené na materiálno a nie na duchovno, že tu nie je prirodzená rovnováha medzi týmito bodmi. Zaiste, spoločnosť sa hodnotí najmä podľa jej životnej úrovne, sociálnych štandardov a ekonomickej produktivity, no harmónia môže byť iba v symbióze s duchovnom, kultúrou a toleranciou. Na jednej strane som rád, že sme sa ako národ nestratili v európskej rodine národov, no trápi ma, že je spoločnosť stále konfrontovaná nejakými kauzami, stále je rozdelená a nevie nájsť cestu k pokojnému a vecnému dialógu. Povedal som to veľmi mierne.

• Čo by ste zaželali slovenským rodičom?

Trpezlivosť, pochopenie a lásku. A aby sa občas pozreli na svoje deti detskými očami. Aby nezabúdali, že aj oni boli deťmi.

(Ľubomír Pajtinka, Rodina a škola, 2010)