Školstvo je cieľom našich snažení.

Doc. PhDr. Dušan Čaplovič, CSc., podpredseda Slovenskej akadémie vied

Vyštudoval archeológiu a historické vedy na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od ukončenia štúdia sa venoval archeológii a histórii. Vedec a súčasne učiteľ. Autor 4 vedeckých a vedecko-populárnych monografií, spoluautor 7 knižných publikácií.

V súčasnosti je podpredsedom Slovenskej akadémie vied. Priaznivec školstva, športu umenia a kultúry vôbec – doc. PhDr. Dušan Čaplovič, CSc.

Je o vás všeobecne známe, že považujete školstvo za oveľa dôležitejší rezort a oblasť , ako mu súčasná vláda a možno i celá spoločnosť pripisujú. Prečo je to tak ?

Vzdelávanie, a do jeho systému zaraďujem i školstvo a patrí sem i kultúra, šport, by malo patriť medzi najvýznamnejšie, poviem to tak trochu staromilsky priority, či piliere, o ktoré by sa mala opierať každá vláda a spoločnosť. Vzdelávanie by malo byť súčasťou štátnej doktríny našej malej republiky, lebo potenciál, ktorý obsahuje vzdelaná generácia, vzdelaní ľudia je základom pre budúci rozvoj a existencie našej vlasti. Je na škodu veci, že podpora vzdelávaniu sa väčšinou iba deklaruje. Mnohí predstavitelia vlády iba deklarujú, že chápu význam vzdelávania, ale pozitívne kroky najmä pri prerozdeľovaní finančných prostriedkov, to znamená vecným zvýraznením podpory tohto piliera existencie našej vlasti sa nerealizujú. Možno dokonca sledovať tlak na znižovanie zdrojov. Narastajú inflačné trendy, znižujú sa vzdelávacie kapacity škôl najmä vo  vysokoškolskom vzdelávaní. Tie finančné prostriedky, ktoré sú v súčasnosti na školstvo vyčleňované sú veľmi malé. Myslím si, že v prvom rade treba dosiahnuť sprehľadňovanie finančných tokov, ich transparentnosť, ale na druhej strane keď sa tieto kroky urobia treba podobne ako v iných krajinách, ktoré boli v procese transformácie, treba vsadiť obrovské množstvo finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, mimorozpočtových prostriedkov, i neštátnych do rozvoja vzdelanosti a informačných technológií. To sa , žiaľ, nedeje. Dokonca v koncepcii, ktorá sa dotýka rozvoja vysokého školstva bola zamietnutá čiastka, ktorá bola dohodnutá ako rastová, t.j. 0,1 % HDP nárastu každý rok do týchto zdrojov a to napriek tomu, že sa permanentne opakuje, že podiel vysokoškolského vzdelávania bude stále viac ovplyvňovať štrukturálny rozvoj našej spoločnosti. To sa týka samozrejme aj financovania tzv. malého školstva. Myslím si, že aj tie kroky, ktoré sa uskutočňujú v súčasnosti, najmä pokiaľ ide o prijímanie noviel zákonov . Keď sa hovorí o principiálnych zmenách , ja som zástancom toho, aby sa prijímal nový zákon, ktorý by mal byť nielen kompatibilný s Európskou úniou, ale mal by vychádzať z istých tradícií krajiny. Takto to funguje všade a myslím si, že Slovenská republika by nemala byť výnimkou a nemali by sme sa chovať pápežskejšie ako pápež, preberať zo zahraničia modely, či veci, ktoré sú pre nás ťažko inkorporovateľné , ale robiť a prijímať iba také prvky, ktoré sú v súlade s našou tradíciou. Pre mňa je v tomto smere príkladom Švédsko a hlavne predseda vlády Göran Persson, ktorý je bývalým ministrom školstva, podobne súčasný predseda vlády Francúzskej republiky Lionel Jospin, ktorý bol taktiež ministrom školstva. V týchto krajinách sa do vzdelávania a informačných technológií investujú vysoké finančné čiastky aj na úkor toho, že niekde inde treba urobiť škrty v rozpočte. V týchto krajinách má školstvo významnú prioritu. Tak, ako v minulosti, tak aj v súčasnosti sa im to vracia a prosperovať i profitovať z toho budú aj v budúcnosti.

Z historického hľadiska malo školstvo a vzdelanie rôzne miesto v hodnotovom rebríčku ľudí. V historických etapách sa menil význam a postavenie školstva. Čomu to možno pripisovať?

Aj keď sa nechcem veľmi obracať do minulosti musím povedať, že tá vláda, alebo ten štát v stredoeurópskom a európskom priestore, ktorý nadväzoval na pozitívne tradície rozvoja duchovna a duchovnosti, tomu panovníkovi, resp. tým vládam sa darilo.

Môžem uviesť príklad. Karol Veľký ako významný predstaviteľ Franskej ríše, budovateľ Franského impéria v Európe i budovateľ z veľkej časti zjednotenej Európy do roku 800 kráľ a potom cisár, mal na svojom dvore významné osobnosti ducha, šírenia ducha a kresťanskej kultúry v tom období, akým bol napríklad benediktínsky mních ALQUIN, ktorý prišiel z Yorku a ktorý vlastne formoval jeho štátnu doktrínu v oblasti vzdelanosti. Pri dvore vznikla vlastná akadémia a školstvo malo veľkú podporu. To bolo ôsme a prelom deviateho storočia. Tento Alquin bol vlastne jeho ministrom školstva alebo ministrom vzdelanosti. A vždy to tak bolo, že ten panovník, ktorý sa obrátil na silu ducha, tá krajina rozkvitala a mala silu . Aj v tom čase rozhodovala nielen sila zbraní, ale aj sila vzdelanosti. Sila zbraní víťazila len na krátke obdobia. Kvalita krajiny vždy závisela v prvom rade od rozvoja duchovna. Príklad nájdeme aj v našich najstarších dejinách. Knieža Rastislav vedel veľmi dobre , prečo je potrebné sem pozvať vzdelancov. Vytvárajú sa semeništia, či učilištia stredovekej slovanskej kultúry. Takto napriek rôznym atakom kultúrnosť a vzdelanosť pretrvala. Na jej základoch sa budovala napokon aj uhorská štátnosť. Samotný Štefan I. sa pri budovaní štátnosti opieral dnešné územia Slovenska, kde nachádzal silu toho duchovna, kresťanskú kultúru a umenie. Podobne to bolo aj neskôr.

My by sme sa mali podobne ako to robia Česi, Rakúšania, Maďari hlásiť k tradícii Rakúsko -Uhorska. Veď množstvo našich zákonov, ale aj iných vecí má svoje pozitívne korene práve tam. Platí to aj o kultúre, vzdelanosti o celom kultúrnom svete. Treba prijímať pozitívne prvky. Aj oni rozvíjajú svoju kultúru a vzdelanosť na pozitívnych prvkoch z minulosti. Vlastne na tom budujú svoj vzdelávací systém. Samozrejme v nových podmienkach. Súčasne si však chránia svoje tradičné hodnoty a sú hrdí na to, čo tu minulé generácie vybudovali a čo sa tu pre súčasnosť zachovalo.

Aká je z historického hľadiska naša súčasná národná identita? Vážime si dostatočne našu štátnosť, svoje korene?

Pre mňa bol prekvapujúci výsledok prieskumu, ktorý sa pred časom uskutočnil a Slováci ako národ v ňom dopadli veľmi zle. Pokiaľ ide o národné povedomie, národnú identitu zaradili sme sa podľa tohto prieskumu medzi najhoršie národy v Európe. Ja si myslím, že je to spôsobené aj tým, že Slovensko dlhé roky nemalo svoj vlastný štát. Vlastne až v r.1993 z vôle občanov, rozhodla Národná rada o vzniku Slovenskej republiky. Možno to bude trvať jednu až dve generácie, kým si plne uvedomíme, že sme príslušníkmi Slovenskej republiky a nie sme v inom súštátí. Keď si zoberieme Českú republiku táto stále nadväzuje na svoje staré tradície, na Československo, ktoré chápalo ako Český štát. Tak isto Maďarsko vnímalo Uhorsko a Rakúsko- Uhorsko. Iste aj v tomto spočíva akási naša malosť a možno aj roztrieštenosť. Ale možno aj neuvedomovanie si toho, že aj my máme svoje korene. Chýba nám i poznanie svojej vlastnej histórie. Nie cez dátumy a čísla ale cez poznanie významných osobností, ktoré pôsobili v tomto priestore. My sme sa ich neraz dobrovoľne vzdali a dejiny sme si akosi vyľudnili a celé naše dejiny sme vyučovali tak, akoby boli bez ľudí. Povedal by som , že svoju prirodzenú hrdosť na seba i svoju krajinu pociťujeme neraz až v zahraničí, kde si uvedomujeme, že sa nemáme v tej oblasti duchovne za čo hanbiť, že máme množstvo hodnôt, ktoré môžeme ukázať a tým pádom si nepriamo môžeme pestovať národnú identitu ako fenomén, ktorý je podľa mňa trvalý a aj v Európe konfederatívnych štátov sa bude rozvíjať. Zjednocovaním Európy si jednotlivé krajiny a ľudia v nich uvedomujú význam vlastnej identity, nielen pre zachovanie svojej kultúry a tradícií, ale aj pre existenciu v tej rôznosti štátov a národov.

Ak by sme mohli ešte zotrvať pri identite – do akej miery, podľa Vášho názoru, pomáha škola budovať historické povedomie našich žiakov ? Je naša škola dostatočne „silná“ v tejto oblasti?

Priznám sa, že mi v našom školstve chýba koncepcia vytvárania budovania národného povedomia. Ona dokonca nemusí byť ani v nijakej písomnej podobe, ale mala by byť o tom, ako vytvárať napríklad v oblasti vlastivedných disciplín napríklad na hodinách slovenskej literatúry, geografie, dejepisu, ale i občianskej náuky pozitívny vzťah detí k svojej vlasti. Príklady by som hľadal v Maďarsku , v Čechách, ale i v Poľsku, kde sú veľkí vlastenci a vážia si svoje dejiny. Metódy musia byť absolútne nenásilné skôr mimovoľné. V tomto procese je veľmi dôležitý učiteľ ale i rodič. Okrem toho je tu ešte jeden článok medzi rodičom a učiteľom. Týmto je voľný čas. Obdobie, kedy nie je dieťa ani s rodičom, ani s učiteľom. V tejto etape naň pôsobí viacero faktorov. Veľkým negatívom je to, že Slovenská televízia ako verejnoprávna inštitúcia neplní svoje úlohy na poli výchovy a vzdelávania tak, ako napríklad televízia v Rakúsku, Česku či Maďarsku. Táto má veľký priestor na ovplyvňovanie žiaka, študenta, občana v jeho vzťahu k vlastnej krajine. A je tu možno ešte jedna vec. Združenia a spolky, ktoré pôsobia v rámci tretieho sektora nezabezpečujú také úlohy , aké riešia podobné inštitúcie v iných krajinách. V USA napríklad práve tretí sektor významne vplýva na občana, na vyše 200 ročnú existenciu Spojených štátov amerických. Jeho aktivity možno pozorovať takmer na každom kroku. Všade sa možno stretnúť s istými symbolikami, pamätníkmi, dokumentmi. Mnohým by som doprial vidieť, ako sú tam navštevovanú múzeá mladými ľuďmi. Tieto však pristupujú ku svojim návštevníkom zaujímavými formami, metódami, medzi iným je k dispozícii internet. Statické expozície už nie sú pre mladých príliš lákavé, chcú vidieť veci v pohybe, chcú odchádzať z expozícií vizuálne obohatení. Práve pri návšteve USA som si uvedomil, že americká vláda venuje týmto otázkam mimoriadnu pozornosť. Štátne múzeum Smisoniam Institution , významná inštitúcia vo Washingtone napríklad plní túto úlohu mimoriadne dobre. Je tvorená prírodovednými múzeami humanitného zamerania, rôznymi podpornými inštitúciami, ktoré prezentujú moderným spôsobom históriu a vývoj Ameriky. Toto všetko je veľmi dôležité.

Veľkú starostlivosť venujú aj národným parkom. Národné parky – to nie sú len prírodné rezervácie, to sú aj historické zóny. V každom americkom štáte možno nájsť takéto plochy, ktoré sú dôležité nielen z hľadiska ochrany prírody , ale aj historicity územia. Toto nám chýba.

Ste členom viacerých medzinárodných spoločností. Aká je Vaša skúsenosť – ako sme vnímaný ako štát a ako ľudia?

Akceptovaní sme vždy podľa toho, ako naši zástupcovia v takýchto spoločnostiach vystupujú. Pokiaľ som v niektorých medzinárodných komisiách, či spoločnostiach, moji kolegovia v nich ma poznajú, že som hrdý na svoju krajinu a vlastne ju aj reprezentujem. Aj oni si uvedomujú, že sme pre nich partnermi, že sme tam preto, aby sme aj my prezentovali naše umenie, našu kultúru, našu históriu. Myslím si, že v každom takomto prípade, keď je náš človek v medzinárodnom združení, či spoločnosti je vlastne aj reprezentantom Slovenska. Dôležité je, aby bol vnímaný pozitívne. Samozrejme, pre zlepšenie obrazu Slovenska vo svete treba urobiť ešte veľmi veľa nielen medzi vedeckou a kultúrnou elitou na západe, kde je obraz Slovenska ešte stále trochu skreslený a vnímaný neraz cez „slúžiacich“ novinárov nielen u nás ale aj v zahraničí, ktoré nepoznajú problémy Slovenska, ale o nich píšu, ale aj medzi bežnými občanmi západných krajín. Problém, či otázka Slovenska to nie je len problém Rómov, ale Slovensko má iné hodnoty. Toto oni v podstate aj tak vnímajú. Treba však byť aktívnejší.

Maďarsko napríklad pri vláde vytvorilo centrálny fond na štátnu reprezentáciu Nielen výstavami, prednáškami, ale aj celými turné sa prezentujú vo svete a budujú svoj pozitívny obraz systematicky Žiada si to samozrejme určité finančné prostriedky, ale tie sa v inej podobe niekoľkonásobne vracajú. Vracia sa im to cez biznis, obchody, investície. Ak sa takýmto spôsobom predstavíte, ako kultúrna krajina, ste pozitívne vnímaný aj ako potenciálny priestor pre investície. Veľa robí aj dobrá lobby. Ja si myslím, že kultúra a vzdelanosť môže cez tieto aktivity vytvoriť akýsi koridor, či ešte lepšie – misiu pre biznismenov, ktorí sa takýchto podujatí zúčastnia. Uvedomujú si, že idú investovať do krajiny, ktorá stojí na určitom hodnotovom systému, má šikovných a vzdelaných ľudí. To je, myslím , veľmi dôležité.

Dlhodobo sledujete dianie v našom školstve, neraz aktívne vstupujete aj do jeho hodnotenia. Aké je z Vášho pohľadu naše súčasné školstvo ? Dáva svojmu absolventovi dostatok vedomostí, aby bol úspešný v živote ?

Ak by som začal od seba – ja mám pocit, že mňa škola pripravila na život dobre. Bol tam však aj súzvuk rodiny, školy i vychovávateľov, ktorí s nami pracovali.

Za posledných desať rokov však naše školstvo trpí schizofréniou, to znamená sústavnými zmenami. Učitelia a vychovávatelia, ktorí tam pôsobia sú permanentne v stave, akoby mali hlavu pod gilotínou. V školstve treba povedať jasné slovo a stabilitu. Bez tejto stability budú v školstve stále problémy, bez stability neprilákame do školstva ani nových mladých pedagógov, ktorých tu potrebujeme. My máme vzdelaných a šikovných ľudí, ale tí nám napokon do školstva vôbec nejdú, pretože je to pre nich finančne nezaujímavé. Ak je v školstve priemerný plat okolo osme a pol tisíc a priemerný plat na Slovensku je okolo 11 tisíc korún nemožno sa čudovať, že mladí ľudia sa do školstva nehrnú. Pracovníci v školstve okrem toho musia vedieť a cítiť stabilné podmienky pre svoju prácu, musia byť jasné pravidlá hry. Súčasný učiteľ je počas vyučovacieho procesu maximálne vyťažený. Mne však akosi chýba ten klasický učiteľ, ktorý sa žiakom venoval aj po vyučovaní predovšetkým v tom dedinskom prostredí. Ale nielen tam. Ten proces práce s deťmi z vyučovania by mal plynule prechádzať do mimo vyučovacieho času. V tomto si myslím, že má naše školstve obrovské manko a bude tu treba dlhé roky ešte čo doháňať.

Po zrušení Ústavu experimentálnej pedagogiky nie je na pôde Slovenskej akadémie vied žiadne vedecké pracovisko, ktoré by sa venovalo pedagogickým vedám. Je to možno európsky unikát. Neuvažuje sa o tom, že by sa takéto pracovisko opäť zriadilo, aby pedagogické vedy dostali svoje zastrešenie ?

Zatiaľ sa o tom neuvažovalo. Tento problém má svoju históriu. Koncom roku 1992 a začiatkom roku 1993 bolo toto pracovisko skutočne na základe akreditácie zrušené s tým, že vtedajším ministrom školstva p. Jánom Pišútom bolo prisľúbené, že funkciu bude plniť Výskumný ústav pedagogický. Ten mal zabezpečovať tieto úlohy. Nakoniec to však skončilo tak, že toto pracovisko sa zreorganizovalo i presmerovalo a výsledok je ten, že Štátny pedagogický ústav je viac metodickým pracoviskom ako vedeckým a výskumným. Spolu s Ministerstvom školstva SR treba nájsť spoločnú cestu a možno vytvoriť spoločné pracovisko, ktoré by mohlo mať medzirezortný, prierezový charakter. Nemalo by byť podstatné, či bude pracovať pri ministerstve, akadémii, alebo inej inštitúcii, ale takéto pracovisko je určite potrebné. V súčasnej situácii sa však obávam jednej veci – že ten nekvalifikovaný audit, ktorý teraz beží v štátnej správe nie je na realizáciu takejto myšlienky vôbec naklonený. On nie je naklonený nielen takémuto pracovisku, ktoré by malo vzniknúť, ale ani k pracoviskám, ktoré existujú a sú pre existenciu Slovenskej republiky a najmä pre kvalitnú prácu ministerstiev a štátnej správy nevyhnutné. Tu by som sa obával toho, či by to bolo pri súčasnej konštelácii možné. Myslím si však, že takéto pracovisko by tu malo vzniknúť, ak by sa zlúčili finančné prostriedky z viacerých zdrojov. Všade v zahraničí takéto inštitúcie existujú a výskum v oblasti pedagogických vied by ho potreboval. Takéto pracovisko by malo robiť kvalitné analýzy nielen pre Ministerstvo školstva, ale aj pre iné ministerstvá, prípadne pre vládu. Tieto pracoviská nemôže nahradiť tretí sektor tak, ako ich nenahradil ani vo vyspelých krajinách, kde pri ministerstvách, štátnych departementoch existujú pracoviská aj podobného druhu, ktoré robia vedeckú a kvalitnú odbornú analýzu pre rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov.

Náš rozhovor by sme mohli ukončiť Vaším vyznaním, či želaním, čo si Vy ako historik, archeológ, priaznivec športu, učiteľ a ako občan želáte ?

Sám sebe, ale najmä všetkým občanom Slovenskej republiky želám, aby sa v tejto republike oceňovala kvalitná práca múdrych ľudí. Aby títo múdri ľudia neboli na chvoste záujmu, aby tu bolo menej závisti, aby sa otvorila cesta profesionalite vo všetkých sférach nášho spoločenského a hospodárskeho života, aby naši špičkoví športovci, umelci, vedci, boli nielen dobre finančne ocenení, ale aj morálne vyzdvihnutí. Chcel by som pri tejto príležitosti spomenúť jednu skúsenosť. Nedávno som sa stretol s čínskym veľvyslancom. Číňania veľmi dobre vedia, čo je to sila mozgu, teda intelektuálna báza. Oni o tom menej rozprávajú a viac konajú. Keďže veľa ich odborníkov chodí do zahraničia začali sami udeľovať cenu vlády Čínskej republiky významným osobnostiam a naposledy ocenili prácu svojho vedca finančnou odmenou600 tisíc dolárov.

Mám pocit, že aj naša vláda by si mala významné osobnosti všímať a oceňovať viac. Pre 5 miliónové Slovensko, ktoré je štvrtinou New Yorku by to nemal byť problém. A my tu tiež významné osobnosti uznávané za hranicami našej vlasti taktiež máme.

Želám si, aby si ľudia navzájom priali, aby sme boli schopní byť prajní, ak je niekto šikovnejší, múdrejší, schopnejší ako my, ale môže potiahnuť ďalších a môže byť úžasným príkladom pre mladú generáciu. Pre mňa je dôležité poznanie, že aj v našich podmienkach a pomeroch pôsobia a žijú múdri a vzdelaní ľudia.

Ľubomír Pajtinka, 2003