Dajme šancu dobru a múdrosti.

Mgr. Dušan Mikolaj, spisovateľ a publicista

Po maturite na Gymnáziu v Kysuckom Novom Meste študoval jazyk slovenský a anglický na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Hneď po jej skončení sa stal redaktorom v denníku Smer, čoskoro pracoval v denníku Smena, od roku 1977 v Matici slovenskej v Martine v časopise Slovensko. V Bratislave bol pri zakladaní časopisov Dotyky a Národná osveta pracoval v denníku Nový deň, potom v Žiline v týždenníku Región Žurnál. Teraz externe vedie redakciu matičného časopisu Slovensko a je aktívnym redaktorom Učiteľských novín. V druhej polovici 90. rokov pracoval ako generálny riaditeľ Sekcie miestnej a osobitej kultúry na Ministerstve kultúry SR.

Literatúru začal „naháňať“ počas vysokoškolského štúdia, svoje prvé poviedky publikoval v zborníkoch, ďalšie v samostatných beletristických knižkách. Venuje sa životopisnému žánru o významných slovenských osobnostiach, sústavne kultúrnej publicistike. Profesor Matúš Kučera o ňom povedal, že život a dielo maliara Miloša A. Bazovského mu nikto iný nepriblížil tak poctivo, pravdivo i zaujímavo ako Mgr. Dušan Mikolaj.

Popravde si ani neviem spomenúť, kedy som sa s ním zoznámil, či stretol prvý raz. Jednoducho – bol v „mojom svete“ akoby odjakživa. Múdry, rozhľadený, scestovaný patriot s prirodzeným citom pre pravdu a dobro.

• Dušan, napriek tomu, že sa poznáme pár rokov, niekoľko vecí je aj pre mňa záhadou a nikdy som sa na ne nespýtal. Napríklad – vaša pracovitosť. Kde sa k nej človek dostáva, kde ste sa k nej dostali vy? Bola to zásluha výchovy, alebo tvrdých životných podmienok Kysúc, kde ste vyrastali?

To by som aj ja sám rád vedel, akým spôsobom sa mi podarilo vytvoriť vo svojom okolí takúto ilúziu. Pracujeme mnohí, a zaiste nepatrím medzi tých najusilovnejších. Každý má isté genetické danosti, netreba ich podceňovať, a vôbec nie preceňovať. Viacerí zamestnávatelia, najmä keď som písal do denníkov, boli presvedčení, že robím ohromne málo. Lenže nech by ste zaplnili noviny od titulnej strany po tiráž nebodaj sám, na raňajšej porade nasledujúci deň sa vás šéfredaktor alebo jeho zástupcovia spýtajú, „čo všetko dodáš dnes“.

• Obratnosť v narábaní so slovom. Dokážete veci podať v rôznych podobách – od literárnej až po vedeckú. Akými cestami ste sa dopracoval k tejto zručnosti?

Už v banskobystrických novinách ma prozaik Ladislav Ballek nabádal, aby som netrhal normy. Ani ja som tam nepatril medzi tých, čo sa museli podchvíľou k niečomu vyjadrovať. No na rozdiel povedzme od neho som s novinárčinou ostal spriahnutý dodnes. Je celkom samozrejme, že som sa vyjadroval vo viacerých slovesných žánroch, blízke sú mi reportáž, rozhovor, črta, glosa, v najväčšej úcte mám esej. Esej nabáda autorov, aby pri publikovaní mali popri novinovom papieri na zreteli i knižné väzby. Nie je dennikárskou záležitosťou – napokon ani súcich autorov nebýva nazvyš, o to väčšmi si ich vážim. Zo slovenských spisovateľov spomeniem aspoň troch, literárneho vedca Alexandra Matušku, prozaika Vladimíra Mináča a básnika Milana Rúfusa. Zaradil som ich abecedne, či podľa rokov ich narodenia, „hierarchiou“ pri návratoch k ich textom je pre mňa vnútorná potreba či momentálna nálada. Z iného „slovesného cesta“ je literárna publicistika českého spisovateľa a novinára v jednej osobe Karla Čapka a bez akéhokoľvek žánrového zaradenia spomeniem Jana Wericha. Keby som bol nebodaj kádrovník v oblasti humoru, dal by som ho ako povinné čítanie našim dnešným zabávačom (pravda, keby oni už nemali dosť vlastného rozumu). Nemám právo k nikomu z majstrov štýlu a šíriteľov nadčasových myšlienok sa radiť, k „sebacharakteristike“ dodám iba toľko, že k hľadaniu vlastného štýlu mám o niečo „ľahšiu“ cestu vtedy, keď sa mi neľahko štylizuje. Ak si chcem uchovať nádej, že si porozumiem aspoň s niekoľkými čitateľmi, neraz sa k napísanému vraciam. Istota odozvy klesá, pretože sa číta stále menej, ale človek chce obstáť aspoň sám pred sebou.

• Ktoré kľúčové hodnoty sa spájajú s vaším detstvom? Aké vlastne bolo?

Keďže je čas detstva vnútorne podobne bohatý ako zvyšok nášho života, ostanem pri niekoľkých nosných bodoch súvisiacich s tým, o čom sme sa začali rozprávať. Teda so slovom, s rozprávaním, počúvaním, následne s prvým „vlastným“ čítaním. Moja pamäť nie je stavaná na podrobnosti, na uchovávanie mnohorakých informácií, takže sa mi väčšmi ako množstvo informácií a detailných zážitkov vybavujú atmosféra prostredia, nálady z prírody, vzťahy medzi ľuďmi, charakteristika ich správania a konania. Slovo hodnota sa v mojej mladosti vlastne ani nevyslovovalo. Šťastím zaiste bolo to, že sme boli priamymi účastníkmi každodenného diania, sviatočných chvíľ a čoskoro i aktívnou súčasťou spoločných pracovných povinností. To bol môj celistvý svet, nemal som ani za mak pocit, že nie je dostatočne veľký. Čo v ňom bezprostrednej nebolo, to sa ku mne postupne dostávalo cez rozprávanie, neskôr cez knihu alebo rozhlas. Televízia v domácnostiach ešte nepanovala, tak dosť priestoru malo to pozitívne, čomu sa hovorieva predstavivosť, fantázia, túžby.

• Rodina je zrejme aj pre vás kľúčovou životnou istotou a veličinou. V akej ste vyrastali vy?

Rodičia, starí rodičia pracovali na poli, starali sa o les, o domáce zvieratá alebo dbali o domácnosť. My deti sme od malička boli uprostred tohto bezprostredného prostredia. A ešte som ani nechodil do školy, keď priamo do jednej časti nášho starorodičovského domu nasťahovali krčmu. Za pult sa postavila naša mama, otec tam robil niečo ako účtovníka a zásobovača. Roľníckych povinností im neubudlo, no pri zvyklostiach a nárokoch súčasníkov sa ani neodvažujem rozvádzať, čo moja matka za celé štvrťstoročie na tejto „verejnej pozícii“ stíhala. Mám nutkanie napísať „musela“, lenže ju som nikdy nepočul sťažovať sa. Dokonca si uchovala dobrú myseľ a zmysel pre humor. Ak sa hovorí o šťastí v živote, už na pozadí tohto nemám štipku dôvodov sťažovať sa. Dostal som viac, ako som schopný rozdávať ďalej.

• Ak Fulghum, autor Polievok pre dušu, napísal, že všetko čo je v ňom dobré sa naučil v materskej škole, kde ste sa učili vy?

Trošku to zaktualizujem. Nedávno sa začalo verejne hovoriť o „prepotrebnom šetrení“ v spoločnosti aj rušením málotriednych škôl. Po piatu triedu som chodil do jednej z nich vo svojej rodnej dedine, takže ak by som mal právo rozhodovať dnes, základným kritériom ich likvidácie by nebol „dostatočný“ počet žiakov. Niekoľko dobrých učiteľov môže pre malých žiakov znamenať podstatne viac, ako je dochádzanie do škôl „s plnou výbavou“. Svet sa globalizuje, a možno práve deti zo škôl „na zatvorenie“ môžu v dospelosti prejaviť konkrétny vzťah k prostrediu, v ktorom vyrastali a kde sa rozhodnú povedzme natrvalo žiť. Téza, že každý šikovný jednotlivec si môže zvoliť za svoj domov ktorúkoľvek čiastku Zeme, svedčí o tom, že ľudstvo prestáva mať jasno v tých najzákladnejších hodnotových princípoch.

• U vás cítiť silný príklon ku kultúre. Ako ju vlastne vnímate, aký jej pripisujete význam v živote človeka?

Kultúra je, myslím nielen pre mňa, mnohé z toho, čo v nás vyvoláva príjemné pocity, vytvára priaznivú spoločenskú klímu, priťahuje ľudí na miesta, kde popri tvorivých prejavoch vznikajú podnety na nové skutky. Nie som fanúšikom ničoho, čo nafúkane presahuje základný rozmer. Vážim si špičkové výkony umelcov, nepotrebujem však tlieskať tým, ktorí narobia okolo verejných prezentácií viac „imidžu“, než si zaslúži ich základný výkon. Vyrastal som na vidieku, a tak si doteraz úprimne vážim remeselnú zručnosť, remeslo. Je v ňom zjednotenej toľko užitočnosti a krásy, že zostáva jedným z nevyhnutných predpokladov prežitia i toho, čomu dnes všeobecne hovorievame kultúra.

• Osobitným fenoménom je národná kultúra – z nej vyrastá všetko kultúrne aj u nás. Žiaľ, neraz o nej hovoríme skôr cudne, opatrne, ba mnohí radšej o nej ani nehovoria. Prečo je tu tento paradox?

Je to široká téma, preto ani mnohí z tých, čo sa k nej vyjadrujú s najlepším úmyslom a dostatočne fundovane, nie sú schopní vysloviť jednoznačnú definíciu, ktorú by bola ochotná prijať väčšina. Aj najúžasnejšie pôsobiace vyznania doznievajú čoskoro po ich vyslovení. Ľudia s podobným názorom na všestranné formovanie slovenského národa v zložitých historických obdobiach a mocenských tlakoch sa utvrdia v spoločnej tónine, no „spoza búčka“ vyskakujú tisícky „dohliadačov“, ktorí akoby boli platení za spochybňovanie aj jednoznačných vyznaní či vážnych analýz. Študoval som slovenčinu, dosť dlho som pracoval v Matici slovenskej, takže mnohé národné témy vnímam ako samozrejmú súčasť nášho Slovenska. O to menej ma teší, keď mnohí, čo sa nechajú oslovovať národniarmi, si ho privatizujú bez potreby naštudovať čo len základné kapitolky o „svojom“ národe. Dosť bezradný bývam najmä vtedy, keď sú takto novodobo formovaní národniari na významných postoch a ovplyvňujú situáciu na Slovensku až hanebne súkromnícky. Nečudujme sa preto, že namiesto štátu hovoria takmer výlučne o krajine (či s „láskavou“ zdrobneninou“: krajinka).

• V posledných rokoch ste sa stali dôverným znalcom výchovy a vzdelávania u nás. Aká je úroveň výchovy a vzdelávania v našom vzdelávacom systéme?

Považujem sa skôr za fanúšika, a teda zákonite zaujatého účastníka súčasného diania, neodvažujem sa však hodnotiť kvalitatívnu úroveň školstva. Keď môj menovec rozhodol, aby znovu vychádzali Učiteľské noviny v tlačenej podobe, vstúpil som na túto pôdu predovšetkým so žurnalistickou skúsenosťou. „Za chodu“ som sa takpovediac rekvalifikoval na problematiku odborného vzdelávania na stredných školách. Ak som vyslovil chválu remeslu, na tomto mieste to dopĺňam poklonou všetkým pedagógom v školách technického zamerania a majstrom odbornej prípravy. Mnohí napriek mnohorakým problémom v školstve „držia líniu“. Bez toho, aby som preceňoval svoju prácu, myslím si, že školstvo by potrebovalo celé desiatky zaangažovaných publicistov, ktorí v ňom nehľadajú chvíľkovo atraktívne témy. Vzdelávanie má v spoločnosti svoje nezastupiteľné miesto a každé zľahčovanie či povrchné kritizovanie problémov znevažuje prácu kvalitných a kvalifikovaných pedagógov – a tým nahráva populistom, čo hľadajú chyby najradšej vo verejnej kritike.

• A čo hovoríte na vzťah slovenských rodín, najmä rodičov k výchove a vzdelávaniu, k múdrosti?

Netreba robiť ani hĺbkové analýzy, aby sme konštatovali, že citlivá výchova a zodpovedná starostlivosť rodiny o svoje potomstvo v mnohom uľahčujú prácu učiteľov. Ak sa tak nedeje, potom viacerí rodičia vlastnú zodpovednosť „riešia“ konfrontáciou so školou. To nie je rozumné. Ba v takejto klíme sa poľahky stáva, že deti sa k múdrosti v klasickom zmysle slova ani nemusia dopracovať. A dosadzovať si ju pojmami chytráctvo čo nafúkanosť je krátkozraké. Žiť s týmito vlastnosťami ako najvyššími „hodnotami“ je prinajmenšom nemorálne.

• Na akých zásadách a princípoch ste vychovávali ako rodič vy?

Nie je to planá výhovorka, ale správal som sa k našim deťom podobne ako moji rodičia ku mne. „Nevychovával“ som ich.

• Čo považujete pre prípravu dieťaťa na život v činnosti rodiča za najdôležitejšie, či najmúdrejšie?

Už som to myslím spomenul: aby sme sa – všetky generácie – držali osvedčených a overených hodnôt.

• Ako vnímate postoj súčasnej generácie, či generácií /staršej, strednej a mladšej/ k hodnotám a hodnotovému svetu na ktorom stojí náš život?

Stále sme osamelejší. Generačné väzby sa oslabujú, a tým sme menej schopní postaviť sa spoločne k celospoločenským problémov. Tie sa priam „množia“ a možno už naše deti ich budú musieť riešiť priam s existenčnou sebazáchovou. Súčasnosť ich nateraz nabáda na dynamické využívanie všemožných „vymožeností“. Myslím si, že o niečo lepšie budú na tom tí, čo si v pamäti úctivo uchovajú čo najkomplexnejší obraz minulosti. S poznaním obdivuhodných i chybných skutkov ich predchodcov.

• Čo by ste zaželali rodičom, učiteľom v ich pôsobení?

Aby sme sa znovu začali vecne rozprávať, navzájom sa počúvať a rešpektovať. Rodičia a učitelia v tom nie sú, prirodzene, výnimkou. Ohromne by ma preto potešilo, keby bolo medzi učiteľmi čo najviac so širokým rozhľadom a bezprostredným prístupom k žiakom.

Ľubomír Pajtinka, 2012 in: Rodina a škola