Každé dieťa má na niečo talent

Július Hron, znám slovenským filantrop a podnikateľ

Bez preháňania sa dá povedať, že je prototypom slovenského filantropa. Človeka, ktorý tvrdo pracuje pre svoju firmu a súčasne sa venuje i spoločensky a ľudsky prospešným veciam – starostlivosti o opustené deti, podpore znevýhodnených, odbornému vzdelávaniu a príprave, dobrým a zmysluplným projektom. Nepredvádza sa v snobských televíznych reláciách, ale stále pracuje na úspechu Slovenska i svojej firmy a dobra i spravodlivosti v spoločnosti.

Priznám sa, na Slovensku nepoznám veľa ľudí s takým širokým srdcom. Július Hron, otec, majiteľ firmy Auto-impex, viceprezident Združenia automobilového priemyslu, predseda Rady fondu rozvoja vzdelávania, zakladateľ a aktivista projektu Úsmev ako dar. Pozhovárali sme sa s ním o jeho filozofii života, ale aj o tom, ako vychováva svoje deti.

• Pán Hron, začnime spomienkou na Vaše detstvo- v akom prostredí ste vyrastali?

Moje detstvo nebolo jednoduché, lebo som bol nadmieru živé a neposedné dieťa. V našom dome sme bývali aj s maminou mamou, teda mojou babkou. Bola to Nemka a ku všetkému ešte aj učiteľka, ktorá mala pomerne jasné prísne pravidlá pre moju výchovu. To sa však dosť málo zlučovalo s mojou neposednosťou. Vyžadovala disciplínu a poslušnosť, no to bol trochu problém.

Do prvej triedy som chodil na základnú školu na Sibírskej ulici v Bratislave. Vyrastal som na Račianskom Mýte a k mojim kamarátom patrili napríklad Meky Žbirka, či Jožo Ráž. V tejto časti mesta v tomto čase vyrastalo dnes viacero spoločensky úspešných ľudí. Mal som, myslím, celkom pekné detstvo, ku ktorému patrila na jednej strane prísnosť a dobrá rodinná výchova a na strane druhej aj kamarátstva, partie chalanov, šport.

• Akých ste mali rodičov, boli tiež prísni?

Moja mama mala veľmi silný vzťah k vzdelaniu a jazykom, umeniu, ale bola aj presvedčená, že vo výchove má miesto pokora a poslušnosť. Sama mala veľmi dobrú výchovu, pochádzala z aristokratickej rodiny.

Otec bol zasa z rodiny, ktorá sa orientovala skôr na praktický život, remeselnícke zručnosti. Napriek tomu si popri zamestnaní urobil dve vysoké školy, vyštudoval ekonómiu a právo. Bol veľmi ctižiadostivý a pracovitý. Mama mala vyštudovanú diplomaciu, okrem iného ovládala 6 jazykov. Rodičia boli teda vzdelaní, progresívni a snažili sa a podporovali môj rozvoj.

• Mali ste súrodencov?

Áno, mal som brata, ktorý bol o sedem rokov starší a sestru. Tá bola, žiaľ, chorá a zomrela.

• Kde a kedy sa začal formovať váš vzťah k technike a autám?

Otec robil v doprave, v Technických službách a od malička ma brával so sebou do práce. Od detstva som vyrastal medzi autami. V 15. tich rokoch som nemal iné želanie, ako ísť za automechanika. Rodičom sa to príliš nepáčilo, moc sa to nezlučovalo s ich predstavami o mojej budúcnosti. Aj preto som musel najskôr na ich želanie ísť na SVŠ –ku. Po pol roku som z nej aj tak odišiel do učilišťa, kde som sa vyučil za elektromechanika, lebo za automechanika ma nemohli zobrať. Po skončení školy sa teda v osemnástich začala moja remeselná životná dráha. Po roku som už nastúpil do Slovenskej televízie ako vodič a tu som pôsobil dvadsať rokov.

• V televízii ste však nerobili len vodiča?

V STV som prešiel viacerými funkciami. Bol som vodičom, ale aj dispečerom, vedúcim technického oddelenia a vedúcim dopravy. Na sklonku osemdesiatych rokov som mal na starosti 250 áut a 170 zamestnancov televízie. Tu som dostal základy manažérskeho vzdelania.

• V STV však začal aj jedna mimoriadna aktivita, ktorá pokračuje do súčasnosti – práca s deťmi z detských domovov. Aká bola história tohto príbehu?

Naša partia v televízii bola mladá. V tom čase boli v móde Brigády socialistickej práce. Keď sme rozmýšľali o tom, čomu by sme sa mohli užitočnému venovať, náš vedúci brigády, ktorý vyrastal v Detskom domove v Holíči navrhol, aby sme urobili niečo pre opustené deti. A tak sa v roku 1974 začali naše stretnutia a práca s detskými domovmi. V brigáde bolo 15 šoférov, ktorí začali navštevovať Detský domov v Holíči. Rozmýšľali sme, ako pomôcť týmto deťom, napokon sme si zobrali nad domovom patronát a začali sme pre deti robiť rôzne akcie. Boli sme mladí a medzi nami a deťmi sa vytvorili milé priateľstvá. Úprimne sme sa snažili na ne vplývať a pomáhať im, aby si vytvorili víziu svojho úspechu v živote, aby z nich raz boli úspešní ľudia.

• Zdá sa, že to bola láska naozaj na celý život…

To je pravda. Našli sme si v domove svojich kamarátov, deti sme si obľúbili. V domove boli deti od troch do osemnásť rokov. Keď sme prišli do domova, všetky sa nám vrhli okolo krkov. To puto sa vytvorilo od prvého dňa, ako sme tam prišli. Naša brigáda vznikla 3. júla 1974 a dodnes mám v práci kroniku z našej činnosti. Boli to zmysluplné veci.

• Výsledkom spolupráce bol aj známy koncert Úsmev ako dar…

S deťmi v detskom domove v Holíči sme každoročne robili štyri väčšie podujatia. Vo februári to bol karneval, v júni Deň detí v rámci ktorého bola športová olympiáda, v lete detský tábor, ktorý navštevovali aj deti zamestnancov televízie a v decembri to býval vianočný koncert na ktorý chodili naši kamaráti umelci zdarma vystupovať. Toto sme robili každý rok s tým, že 5 rokov sme to robievali v Holíči. V roku 1982 sa otváral v Bratislave Dom odborov a jeho veľká sála sa nám zdala ideálna na zorganizovanie koncertu pre všetky deti z detských domovov na Slovensku. A v tomto roku bol naozaj prvý veľký celoslovenský koncert, ktorý sme nazvali Úsmev ako dar a vymysleli sme mu logo, ktorého ústrednou témou je veľké srdce. K tomu sme ešte založili podujatie Najmilší koncert roka, ktorý bol určený talentovaným deťom z detských domovov. Na zbierkovú činnosť sme začali robiť Koncert pre detský úsmev. Umelci najskôr vystupovali v bratislavskom Amfiteátri a výťažok z koncertov išiel na podporu detských domovov na Slovensku. Ja som takto spolu zorganizoval so svojimi kamarátmi okolo 120 charitatívnych koncertov.

• Potom však prišli aj aktivity, ktoré sa týkali systémových zmien vo fungovaní detských domovov. Prečo?

Pri návštevách sme videli, že deťom treba pomôcť aj systémovo, že je potrebné zmeniť systém starostlivosti o tieto deti tak, aby boli schopné sa zaradiť do spoločnosti. Pred desiatimi rokmi sme si povedali, že treba prebudovať systém starostlivosti o deti v detských domovoch ich transformáciou na detské domovy rodinného typu. Vytvorili sme 10 odborných komisií, ktoré systémovo začali pracovať na tomto procese. Predtým, ako sme naprojektovali zmeny sme si prešli všetky okolité krajiny a skúmali sme, ako sa tam rieši táto problematika. Následne sme si prešli všetky domovy na Slovensku a nadväzne sme naprojektovali procesy zmien. Vo všetkých ôsmich krajoch sme urobili harmonogram na 5 rokov počas ktorých sme naplánovali zmeny a počas týchto 5 rokov prestavali všetky detské domovy na nový model. Medzitým sme urobili zákon o ochrane prevencii, ktorý stanovil legislatívu v oblasti starostlivosti o deti v detských domovoch na Slovensku. Podarilo sa nám dosiahnuť zmenu bývania, zmenu v kvalite života týchto detí a zmenu v prístupe k týmto deťom… Vyškolili sme okolo 1600 vychovávateľov, ktorí v domovoch pôsobia na nový systém práce. Dnes som rád, že som bol v čele tejto skupiny ľudí s ktorou sme uvedené zmeny urobili. V tomto roku v septembri budeme po desiatich rokoch vyhodnocovať, ako systém funguje, ako sa osvedčil a či treba v ňom uskutočniť nejaké ďalšie zmeny.

• Medzitým ste si samozrejme založili aj vlastnú rodinu, mali vaši najbližší porozumenie pre tieto vaše aktivity?

Samozrejme, mal som aj svoj súkromný život. Svoju rodinu som často zapájal do aktivít, ktoré som robil. Manželka, synovia i dcéra mi často pomáhali. Moje deti vyrastali so mnou pri úsmeváckych akciách. Dcéra Zuzka dokonca občas aj bývala v niektorých detských domovoch, najmä v Zlatovciach a Michaľanoch.

• Za akého rodiča sa považujete, aký prístup ste volili k svojim deťom?

Tým, že som veľa času trávil v detských domovoch, videl som, že moje deti sú veľmi citlivé a preto si treba s nimi budovať partnerský až kamarátsky vzťah. V našej rodine mala vo výchove detí hlavné miesto manželka. Ja som robil množstvo aktivít a táto úloha zostala najmä na nej. Teraz, tým, že robíme na spoločnej problematike, sme spolu častejšie a mám šancu viac vplývať aj na deti. Tým, že zdieľame spoločné problémy, lebo deti tiež robia pre firmu, alebo priamo v našej firme, nás to viac spája. Keď boli deti malé nemal som na ne , žiaľ, toľko času, ako by si vyžadovala ich výchova. Chodili však so mnou na akcie a keď som mohol tak som sa im venoval. Myslím si, že manželka všetko dobre zvládala.

• Čo si myslíte o tom, ako dnešní rodičia vychovávajú svoje deti u nás?

Treba povedať, že patent na to, ako vychovávať deti nejestvuje. Rodič zvyčajne často rozmýšľa o tom, že či to, čo robí vo výchove svojich detí je správne, či robí správne kroky, alebo nie. Ja som sa snažil mať deti čo najviac pri sebe pri aktivitách, ktoré som robil. Výchova vlastným príkladom sa mi javila ako dôležitá. Deti som vťahoval do našej spoločnej rodinnej a firemnej problematiky. Cez ňu videli, že je dôležité, aby mali potrebné vzdelanie a manažérske zručnosti. Často som ich napríklad nechával brigádovať vo firme a tak sa akosi prirodzene pripravovali na život a dnes sú súčasťou firmy. Ja som presvedčený o tom, že škola má pripravovať človeka pre život a pre to povolanie, ktoré chce v živote robiť. A tu si myslím, že je aj pre rodičov kľúčový bod. Deti treba od malička vťahovať do problematiky, ktorú by chceli v živote raz robiť ako svoje zamestnanie. Ak ich do toho vtiahneme, vyprofiluje sa ich smerovanie, nájdu sami seba.

Práca má byť aj koníčkom a preto sa mi zdá, že by dnešní rodičia mali viac upriamovať svoju pozornosť na talent svojich detí, na ich predpoklady a záujmy, ale aj na ich hodnotový svet. Dnes treba deti učiť aj prekonávať prekážky a zostať vždy dobrým človekom. To je mimoriadne dôležité. V talente treba dieťa podporovať, rozvíjať ho a k tomu talentu treba vyberať aj príslušné vzdelanie tak, aby sa talent ďalej rozvíjal. Dieťa treba smerovať na ten typ školy, ktorá poskytne vedomosti a zručnosti bude človek v živote môcť využiť v súlade so svojimi záujmami a predpokladmi. Stáva sa, že práve v tomto bode dnes rodičia zlyhávajú. Je to škoda, lebo so svojimi deťmi sa treba dnes veľa rozprávať o ich záujmoch, o ich budúcnosti i o tom, čo všetko musia urobiť, aby si vytvorili predpoklady pre dosahovanie úspechu. Z úspechov dieťaťa má radosť každý rodič.

• Dnes ste úspešný podnikateľ ktorý tvrdo pracuje, vybudovali ste firmu, dali jej systém, máte víziu jej prosperity a okrem toho sa venujete množstvu vecí, ktorými pomáhate nezištne iným. Pracujete toľko, že niektorí ľudia by museli mať tri životy, aby stihli všetko, to, čo robíte vy. Prečo ste si vybrali tento prístup k svojmu životu?

Ja to nejako nevnímam, že by som robil niečo výnimočné. Beriem to tak, že mám rád, ak veci fungujú. Ak to tak nie je, je našou povinnosťou sa o to snažiť. A je jedno, či ide o naše vlastné podnikanie, alebo spoločensky potrebné veci.

Ak chceme, aby boli deti v detských domovoch pripravené na realitu života, tak im to musíme zorganizovať tak, aby boli naň pripravené. To isté si myslím aj o oblasti odborného školstva. Školy nebudú vedieť samé od seba, akých odborníkov potrebujeme v našich firmách. To im musíme povedať my a my musíme tiež s nimi spolupracovať, musíme im pomáhať a ukazovať im, čo potrebuje prax. My im musíme pomôcť vytvoriť podmienky na našu úzku spoluprácu i keď na druhej strane očakávame, že aj ony vynaložia všetky svoje sily, aby systém dobre fungoval.

Ja to beriem tak, že v mladosti sme dostali základy pre náš úspech a našou povinnosťou je dnes vytvoriť podobné predpoklady tým, ktorí prichádzajú po nás. Našou povinnosťou je odovzdať štafetu ďalej.

• Máte dobrý pocit zo svojich aktivít?

Ak si človek niečo vysníva a vidíte, že sa ten sen darí napĺňať, musíte mať z toho dobrý pocit. Ak vidíte, že to ide, je to zadosťučinenie za vašu námahu. Je to náročné, ale veci sa musia posúvať dopredu a tomu môže napomôcť každý človek. Treba prestavovať myslenie ľudí na to, aby sa učili poctivo dosahovať úspech. Viem, že sa to dá a stojí to za to.

• Čo by ste radi odkázali dnešným rodičom?

Rodičovstvo je najkrajšia ale asi aj najťažšia úloha v živote. Jej výsledkom by mal byť múdry, dobrý, schopný, vzdelaný, zdravý a úspešný syn alebo dcéra. Je dôležité, aby múdro viedli svoje deti, aby dali priestor ich talentu, aby ich podporovali vo svojom odbornom i ľudskom raste, aby im dali šancu na dobré a zmysluplné vzdelanie. Ak je mladý človek dobre vedený, bude sa rozvíjať správnym smerom, bude na sebe pracovať, čaká ho úspech. Základom je talent pre niečo a ten má v sebe každé dieťa. Je dôležité, aby sme im ho pomohli nájsť. Myslím, že želaním každého rodiča je mať úspešné deti.

Ľubomír Pajtinka, 2011 in: Rodina a škola