Svet je jedna veľká scéna, ktorá potrebuje múdrych a dobrých ľudí …

Mgr. art. Juraj Benčík, mím, klaun a herec

Je absolventom herectva Vysokej školy múzických umení, účinkoval v súbore divadla Aréna u profesora Milana Sládka. Zúčastnil sa na mnohých významných medzinárodných podujatiach a pracoval v mnohých výnimočných projektoch doma i v zahraničí. Svetobežník a súčasne patriot a najmä profesionál vo všetkom, čo robí. Účinkoval s projektami v Berlíne, vo Viedni, vo Washingtone a donedávna v svetoznámom Cirque du Soleil v putovnej show Corteo. Vystupoval po celom svete.
Nedávno sme sa stretli pri diskusii o jeho spolupráci na školskom projekte Supertrieda, ktorý je jeho srdečnou záležitosťou.

• Pán magister, kam siahajú vaše rodinné korene, v akom prostredí sa formovala vaša osobnosť?

Narodil som sa potomkovi sedliakov z južného Maďarska presídlených po druhej svetovej vojne do Československa a dcére príslušníčky Rakúsko-Uhorského šľachtického rodu, ktorej väčšina rodiny bola odsunutá po druhej svetovej vojne do Maďarska. Mamin starý otec bol v C.K monarchii hlavným župným školským inšpektorom. Obaja moji rodičia vyštudovali pedagogickú vysokú školu, takže sa dá povedať, že moje rodinné korene majú s učiteľstvom dosť veľa spoločného. To asi formovalo aj moju osobnosť. Učiť sa, vzdelávať sa a zdokonaľovať sa bolo akosi prirodzenou súčasťou života. Rovnako sa na mňa nalepila aj schopnosť odovzdávať to, čo som sa naučil niekomu inému. Mladších dvoch bratov som učil pravidlá našich hier, či postup výroby praku.

• Aké ste mali detstvo?

Detstvo som prežíval rozpoltene medzi „dolniakmi“ v Galante a Matúškove, kde žili starí rodičia a „horniakmi“ v Banskej Bystrici, kde som žil s rodičmi a súrodencami ja. Pamätám sa, že až do dvanástich, kedy zomrela babka som sa cítil viac Galantčanom. Na Galantu mám najkrajšie spomienky. Tam to bolo naozaj šťastné detstvo. Ako z knihy o idilickom mestečku s dostatkom lásky a opatery. Bol som tam každé prázdniny a od deviatich rokov som vraj často sám cestoval od Urpína k Dudváhu cez pol Slovenska vlakom aj na víkendy. Do Banskej Bystrice som sa vracal s pocitom s akým asi deti chodia do internátnej školy.

• Na akých hodnotách vás vychovávali vaši rodičia?

Mama pochádza z katolíckej rodiny a jej absolútnou prioritou je viera. Verí v človeka, v dobro, v lásku, v spravodlivosť, v rodinu a v boha. Otec pochádza z pôvodne evanjelického prostredia, ktoré sa po vojne stalo ateistickým. Jeho presvedčením je marxizmus-leninizmus a do dnešného dňa bezohľadne vedie nepretržitý triedny boj, jeho jediným životným cieľom (dnes už skôr len snom) je totálne zničenie vykorisťovateľského kapitalistického spoločenského usporiadania a víťazstvo komunizmu. Obaja majú absolútny odpor voči násiliu a obaja nás v detstve bili. Otec omnoho viac. Bol profesionálnym vojakom. Dodržiavanie zákonov, nariadení, príkazov a zákazov bolo úplne najdôležitejšie. Mama vyžadovala dodržiavať tie Božie, otec tie verejne uznávané a jeho vlastné. Otec je vynikajúci stratég a uznáva, že účel niekedy musí svätiť prostriedky. Mama je v pravidlách konzekventná, mimoriadne dôverčivá a naivne veriaca v absolútnosť poctivosti. Úplatok by nikdy nedala ani nevzala. Dlho nás vychovávala mama takmer sama. Otec bol vždy väčšinu roka na služobných cestách. Keď sa naši rozviedli, vychovávala nás už mama úplne sama.

• Ako ste vnímali povinnosť chodiť do školy?

Pani Roziaková, triedna učiteľka prvej F na Okružnej ulici v Banskej Bystrici bola fascinujúcim stvorením a ja som bol fascinovaný. S podobnou fascináciou som sa potom stretol až na strednej škole na hodinách francúzštiny. Inak bola povinnosť chodiť do školy dosť málo fascinujúca.

• Akých ste mali učiteľov, na ktorých spomínate najviac a prečo?

Okrem dvoch spomínaných učiteliek spomínam najradšej na všetkých mužov, ktorí ma učili. Pomohli mi identifikovať sa aj s pohlavím, ktoré som mal inak možnosť v živote stretávať len sporadicky. Veľmi mi pomohli aj s recitáciou, lebo ich pripomienky boli zrozumiteľnejšie ako mamine, predsa len, poéziu píšu viac muži J Preto najviac spomínam na učiteľov slovenčiny. Na základnej na pána Dudu a na strednej na pána Paroša.

• Kde sa zrodil váš vzťah k umeniu?

Asi je to aj genetické, lebo mi to naozaj nielen chutí, ale aj ide, tak akosi samo od seba, a asi je to aj vplyv mojej mamy, ktorá sa venovala umeniu od útleho detstva – recitovala, hrala divadlo, písala básne i prózu a dnes na staré kolená vedie v Martine, kam sa presťahovala, detský divadelný súbor a je členkou miestnej ochotníckej skupinky recitátorov poézie.

• S cirkusom a umením vôbec ste prešli celý svet. Čo dnes o ňom hovoríte – poznáte ho, na akých hodnotách sa v ňom poväčšine žije?

Všade na svete sa ľudia usilujú uspokojiť svoje vlastné potreby a túžby, potreby a túžby svojich potomkov a blízkych. Čím menej si pri tom uspokojovaní ľudia vzájomne ubližujú a čím viac si pri ňom pomáhajú, tým je spoločnosť, ktorú ľudia tvoria vyspelejšia, krajšia, šťastnejšia, kultúrnejšia, spravodlivejšia, jednoducho lepšia. Myslím si, že prvou nevyhnutnou podmienkou takej spoločnosti sú správne pravidlá a druhou, správne tresty za ich porušenie. Mylné pravidlá alebo beztrestnosť vedú ku katastrofe morálnej, kultúrnej, ekonomickej a napokon aj k sociálnej.

• Kde sa kladú základy kultúrnosti a kde v tomto procese máme najväčší priestor na zlepšenia?

Základy kultúrnosti sa kladú človeku do lona v rodine. Aj kultúra kočovných kmeňov má svoje prísne pravidlá a ich dodržiavanie voláme kultúrnosť. Nekultúrnosť je absencia pravidiel, alebo absencia potreby dodržiavať ich. V našej krajine máme najväčší priestor na zlepšenie v zmene kultúry beztrestnosti, ktorá vedie k ľahostajnosti k veciam verejným, na kultúru zodpovednej konzekventnosti verejného záujmu. Keď mi niekto začne nadávať na režim, musím vždy skonštatovať, že mi všetci a každý jeden z nás ten režim predsa denne spoluvytvárame, bez ohľadu na dobu. Reálny socializmus nemohol existovať bez reálnej spoluúčasti všetkých príslušníkov spoločnosti. Ľahostajnosť k zločinu je najzhubnejšou formou kolaborácie so zločinom. Strach odhaľovať zločin je zhubnejší zločin ako zločin sám. A čo je to potom za kultúrnosť, keď je spoločnosť ovládaná strachom ? To je skôr atmosféra cirkusového zverinca.

• Ako sa žije v rodine herca, míma, svetobežníka, najmä, ako sa v takejto situácii staráte o výchovu detí?

Musím povedať, že po skončení kontraktu v Cirque du Soleil som si veľmi dobre uvedomil, ako bezohľadne som si dlhé roky išiel za svojim aj na úkor rodiny. Myslím si, že som ako otec odovzdal synom všetko, čo som mohol, no čas strávený na cestách do zahraničia, na skúškach a na predstaveniach si už nikdy nevrátime. Vyrastali často len s mamou. Často som pracoval cez víkendy. Do cirkusu som mohol vziať aj rodinu a tam mi to vlastne docvaklo. Aké to bolo príjemné, že manželka mohla byť doma a starať sa nám o zázemie. Konečne sme sa myslím správne zblížili. Môj starší syn od septembra 2014 nastupuje na štúdium na Univerzite v Cambridge vo Veľkej Británii. S mladším, ktorý sa v cirkuse naučil perfektne žonglovať, spolupracujem vo svojom edukatívnom inscenovanom projekte pre deti „Cirkusová škola“.

• Kto má u vás vo výchove v rodine hlavné slovo?

U nás v rodine má hlavné slovo vo všetkom moja manželka. Na vysokej škole nás učili, že pravidlo číslo jeden je v živote a v divadle rovnaké, mama a režisér majú vždy pravdu, a ak ju nemajú platí pravidlo číslo jeden. Ja som iba herec a ona je mama.

• Aký štýl výchovy preferujete vo výchove– ste liberál, demokrat, či diktátor?

Musíte sa opýtať našich detí. Ja si myslím, že som to, čo je práve potrebné. Dodržiavame s manželkou isté zásady a využívame najpestrejšie formy ich uplatnenia. Najdôležitejšie je asi to, že sme sa vyhýbali tomu, trestať deti fyzicky. Snažili sme sa dodržiavať princíp jednoty pedagogického vplyvu a na akúkoľvek akciu sa usilujeme odpovedať úplne inou reakciou, akú deti očakávajú ( to platí najmä v puberte). Zákazy a príkazy sme nahradili vysvetľovaním, vysvetľovaním a vysvetľovaním, ktoré sa postupne mení na debaty, diskusie, polemiky a také malé rodinné konferencie pri najzložitejších, prelomových témach rodinného života.

• Aké miesto sa vo vašej rodine pripisuje vzdelaniu?

Požadujeme ho na zodpovedajúcej úrovni a v slobodne zvolenom odbore.

Je to jediná skutočne dobrá investícia, aká v dnešnej ére existuje a život nás učí, že je to investícia nekonečná a pokračujúca v čase od narodenia až do smrti. Ba možno v našich potomkoch aj po nej J

• Ako ste boli vychovávaná vy? Používate niečo z výchovných metód svojich rodičov aj vy?

Láskyplná tolerantnosť je mi milšia ako láskyplná prísnosť. Život je krutý dosť a dáva lekcie dostatočne drastickým spôsobom, tak načo tie úbohé stvorenia trápiť ešte aj v rodine. Chvalabohu, moja manželka je stelesnením láskyplnej prísnosti a tak sa nám zatiaľ úspešne darí , vyhnúť sa rozmaznávaniu našich dvoch potomkov.

• Máte svoje rodičovské krédo?

Rodičovstvo je jediná vec v živote, ktorá sa nedá vziať späť. Auto môžete vrátiť a žiť aj bez neho, môžete ho vymeniť, môžete dať pokazené opraviť a staré zošrotovať… rodičovstvo je najpodstatnejší rozmer mojej existencie. Až po ňom je to spoločenská sebarealizácia. Rodičovstvo je pre mňa prvá a posledná inštitúcia vytvárajúca podmienky pre vznik a rozvoj skutočného altruizmu a pocitu skutočnej empatie. Ak v spoločenskej hierarchii existuje heslo „Ladys first!“ v mojom súkromnom živote je to „ Childrens first!“.

• Aká je dnešná mládež? Je rozdiel medzi tou u nás a inde vo svete?

Dnešná mládež je na celom svete stále viac kozmopolitná. Aj tá naša, chvalabohu J

• Majú naši rodičia jasné pravidlá, ako vychovávať svoje deti?

Neviem, mám len jedinú rodinu a žiadne vzdelanie, ani poradcu v tejto oblasti. Ani kontrolný list návykov a dotazník spätnej väzby. Nepoznám žiadne relevantné štúdie na túto tému. Viem presne koľko vrážd, koľko automobilových havárii a koľko bankových lúpeží sa na Slovensku udeje a v akom časovom úseku. Je to všade. Aj na webe! Ale ako sú Slováci pripravovaní a pripravení na výchovu detí a ako sa im ona v skutočnosti darí, či nedarí ? To bude asi málo bulvárna téma ?! Možno by bolo vhodné nejaké pravidlá na výchovu detí prijať a učiť ich. A kto chce mať deti, nech si zaplatí kurz v „rodiškole“. Ako v doprave a cestnej premávke. Taký malý rodičovský kurz so záverečnými skúškami, aby mohli mať deti ľudia až po získaní rodičovského oprávnenia J

• Čo by mali dnešní rodičia robiť pre to, aby vychovávali svoje deti dobre? Čo sú to vlastne dobre vychované deti?

Myslím si, že dobre vychované deti sú tie, ktoré dokážu byť vo svojom vlastnom dospelom živote šťastné. Ak je zo svojho spôsobu života šťastný bezdomovec, je to úspech jeho rodičov. Ak je mediálna celebrita, alebo príslušník mocenskej elity zo svojho života taký nešťastný, že sa pokúsi o samovraždu, je to podľa mňa hlavne následok zlej výchovy. Všeobecne uznávané parametre osobného a spoločenského úspechu, ktorým sa má požadovaná „dobrá výchova“ podriadiť často podľa mňa spôsobujú nenapraviteľné citové frustrácie, agresivitu, bezohľadnosť a za pretvárkou spoločenskej akceptácie hlbokú izolovanosť.

• Aká je podľa vás dnešná mládež ? V čom sú jej silné stránky, v čom slabé? Kde robíme ako spoločnosť chybu pri výchove a vzdelávaní?

Ako som povedal. Dnešná mládež je kozmopolitná. V tom je aj, podľa mňa, jej najväčšia sila. Môj syn hrá na internete počítačovú hru a pri tom sa so slúchadlami a mikrofónom rozpráva so svojimi spoluhráčmi z Nového Zélandu, z Paraguaja, z Indie a z Londýna zároveň. Najslabšou stránkou dnešnej mládeže je, že im my, ich rodičia dávame malé alebo žiadne osobné vzory. A ak už sme málo disponovaní byť imponujúcimi vzormi, mohli by sme aspoň v komunikácii s nimi menej hovoriť iba o sebe a viac sa ich pýtať a aktívne počúvať ako sa cítia a čo potrebujú. Neviem ako môže robiť chybu spoločnosť, ale každý jednotlivec môže aspoň začať zisťovať, čo by mohol robiť lepšie.

• Kde sa vám za hranicami páčilo najviac?

Jeruzalem, Paríž, Montreal, Sevilla, Broughy.

• Na čo ste sa najviac tešili pri návratoch domov, na Slovensko?

Na rodinu, na priateľov, na slovenčinu, na žinčicu a na našu prírodu.

• Čo potrebuje súčasný človek aby sa presadil vo svete, aby bol rešpektovaný profesionál?

Vo svete? Usilovnosť, konzekventnosť a pokoru. Na Slovensku potrebujete hlavne osobné kontakty a známosti, alebo aspoň schopnosť zúčastniť sa akejsi hry, ktorej pravidlá majú málo spoločného s rešpektom a často aj s profesionalitou L

• Čo vám najviac pomáhalo najmä v špičkovom svetovom „slnečnom cirkuse“?

Heslo Palka Mikulíka : „Vydržať, vydržať, vydržať … a potom nabiť!“ Konečne som ho aj správne pochopil. Dlho som si myslel, že to nabiť znamená dať niekomu po papuli, ale Palko myslel baterky.

• Ukazuje sa, že máte blízky vzťah k deťom a mládeži – snáď aj preto ste zriadili svoju cirkusovú školu, či pohybové divadlo a pritom sa podieľate aj na ďalších školských projektoch. Aké máte najbližšie plány?

Cirkusovú školu, alebo dokonca pohybové divadlo si môže dovoliť zriadiť štát, či iná verejná, alebo súkromná inštitúcia, alebo veľmi bohatý človek. Ja som len herec a mím, ktorý skončil svoju kariéru ako šašo v cirkuse. Ja mám len pár projektov a pár kolegov s ktorými občas, sporadicky, viac menej len na amatérskej báze sem tam niečo podnikneme. Snažím sa učiť všade, kde je to možné, kde ma pozvú, kde na to dostanem príležitosť. Najviac sa snažím pomáhať takým perspektívnym projektom, akými sú detské ochotnícke divadelné hnutie a projekt vzdelávania a výchovy v oblasti umenia SUPERTRIEDA. Myslím si, že to je aj najväčšia šanca pre našu mládež. Stať sa prostredníctvom podobných aktivít porovnateľne vyspelými v komunikačných zdatnostiach ako sú na tom ich rovesníci vo svete.

Prešiel som na Slovensku za osemnásť mesiacov viacero inštitúcii – divadiel, médií a škôl rôzneho typu a ponúkal som svoje plány, návrhy, nápady. Všade som sa stretol s odmietnutím, takže moje plány sú začať pravidelne pracovať a zarábať peniaze, aby som mohol mojej manželke začať pomáhať financovať náš rodinný život a štúdium našich detí. Urobil som si rekvalifikačný kurz a ašpirujem na opatrovateľstvo dôchodcov v susednom Rakúsku. Už som oslovil agentúru, ktorá túto prácu sprostredkováva a možno už teraz v októbri budem mať prvý príjem a budem môcť zrušiť svoju registráciu na úrade práce. Vo voľno čase sa budem veľmi rád venovať deťom a divadlu. Rád prijmem pozvania na festivaly, do škôl i do divadiel, rád budem učiť i režírovať a ak mi ponúknu postavu v hodnotnejšom projekte, rád prijmem aj pozvanie do televízie. Ale plánovať niečo na Slovensku … to som sa od návratu zo Cirque du Soleil odnaučil.

• Čo by ste odkázali dnešným rodičom a učiteľom?

Vo vyspelejších krajinách dbajú rodičia na to, aby boli ich deti aktívne vychovávané a vzdelávané umením. V školách spievajú, tancujú a verejne vystupujú. Každé dieťa minimálne raz do roka niečo naštuduje, alebo samo vytvorí a predvedie. Bez ohľadu na mieru talentu. Je to jednoducho elementárny prostriedok a jediný spôsob komplexného rozvoja osobnosti. A rodičia s deťmi osobne navštevujú koncerty, divadelné predstavenia a výstavy určené deťom aspoň raz do mesiaca. Podľa mňa to nie je výsledok vyspelosti, ale jej podmienka. Tu naozaj môže každý začať sám od seba a od svojich vlastných detí. A učiteľom ? Vydržte !!!

(Ľubomír Pajtinka, 2014, in: Rodina a škola)