Kľúčovým pilierom vedy sú vždy vedomosti.

Prof. RNDr. Jaromír Pastorek, DrSc. vedec

„Človek bez snov je veľmi ochudobnený a vedec, ten nesmie nikdy prestať snívať“
prof. Jaromír Pastorek

Narodil sa v Nových Zámkoch, po skončení štúdia biochémie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave nastúpil v roku 1982 do Virologického ústavu SAV, kde spolu s manželkou, úspešnou biochemičkou Silviou Pastorekovou, spolupracoval v oblasti experimentálnej onkológie, virológie a molekulárnej biológie. O desať rokov neskôr sa podieľal na objave bielkoviny CA IX, ktorá umožňuje včas rozpoznávať agresívne formy nádorov. Stal sa voleným členom Európskej akadémie vied a umení.

V roku 2009 bol zvolený za predsedu Slovenskej akadémie vied, v roku 2013 znovuzvolený do druhého štvorročného obdobia a pôsobil tu do decembra 2014. Vedec roka 2001 a držiteľ množstva ocenení u nás i v zahraničí, autor stoviek vedeckých článkov a štúdií.
Hosťom našej redakcie je Prof. RNDr. Jaromír Pastorek, DrSc. splnomocnenec vlády pre výskum a inovácie, poradca predsedu vlády SR

• Pán profesor, kam siahajú vaše korene, kde sa formovala vaša osobnosť v detstve?

Narodil som sa v Nových Zámkoch a paradoxne to súvisí s učiteľstvom. V tých časoch, teda v päťdesiatych rokoch fungoval u nás v školstve systém „umiestneniek“, teda povinného prijatia miesta tam, kde vás štát potreboval. Obaja moji rodičia sú učitelia a obaja ako mladí, začínajúci ľudia dostali umiestnenky do Hurbanova, kde sa navzájom „našli“. V Hurbanove spolu učili, a napokon sa tam aj zosobášili. No a keď som mal prísť na svet, najbližšia nemocnica bola v Nových Zámkoch a tak sa toto mesto stalo mojim rodiskom.

• Zostala rodina verná juhu Slovenska?

Nie, lebo zakrátko sa dostali rodičia učiť na kopanice na Turú Lúku, kde viedli dvojtriednu školu a odtiaľ sa presťahovali do Bánoviec nad Bebravou. Otec učil najskôr v Látkovciach a neskôr na tatrováckom učilišti v Bánovciach nad Bebravou. Mama učila na základných školách v tomto, dnes už okresnom meste.

Pochádzam teda z učiteľskej rodiny so všetkým, čo k tomu patrí.

• Základnú a strednú školu ste absolvovali tu?

Áno, v Bánovciach som strávil svoje hlavné školské roky. Po základnej škole som študoval na bánovskom gymnáziu na ktorom som mal šťastie na výborných učiteľov. Najväčší vplyv na mňa mali pani učiteľky chémie a biológie pani profesorka Eva Lisá a Eleonóra Hudecová.

• Boli ste „jednotkár“?

Nie, nebol, ale z prírodovedných predmetov som mal vždy veľmi dobré známky. Tam som nemal žiadne problémy. My sme si v tých časoch školu naozaj „užívali“ so všetkým, čo k tomu patrilo.

• O akom povolaní sníval Jaromír Pastorek?

Pravdu povediac, keď už išlo „do tuhého“, rodičia chceli, aby som išiel študovať medicínu. Bol by som mal tento odbor asi naozaj rád, ale bol tu vážny problém – v momente, ako som zbadal krv, som odpadával. Takže by zo mňa asi dobrý lekár nebol. Vo štvrtom ročníku gymnázia ma však silno oslovila biochémia a genetika.

• Stali sa tieto odbory aj centrom vášho vysokoškolského záujmu?

V konečnom dôsledku áno a som za to vďačný všetkým, ktorí mi v tom pomohli. Na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave som napokon vyštudoval biochémiu a tento odbor sa mi naozaj páčil. O niečo neskôr som už inklinoval k virológii a molekulárnej biológii. Teraz je mojim hlavným odborom záujmu onkológia, ale všetky spomenuté oblasti spolu úzko súvisia.

Ešte počas štúdia som pracoval ako vedecká pomocná sila na Virologickom ústave SAV a tu som nielen našiel svoju manželku Silviu, ale tu som robil aj svoju diplomovku. Na Virologickom ústave som zostal prakticky doteraz.

• Ste v oblasti vedy skôr zástancom toho, aby človek vytrval na jednom pracovisku dlhšie, alebo by mal vystriedať viac pôsobísk?

Samozrejme som za to, aby prešiel viacerými pracoviskami, či už vo forme stáží, študijných, či výskumných pobytov. A ešte je veľmi dôležitá kooperácia s inými pracoviskami vo svete, to vedu a výskum posúva dopredu.

• Vo vašej odbornej praxi figurujú aj zahraničné pracoviská, ktoré bolo z tých prvých najzaujímavejšie?

Myslím, že za takéto môžem označiť moje pôsobenie v rámci vedeckého pobytu vo Veľkej Británii. Boli to krásne časy – pracoval som v stredisku vzdialenom okolo 20 míľ od Cambridge v krásnom romantickom prostredí a pracoval som na víruse Marekovej choroby. Ide o chorobu u kurčiat, ktorú objavil Jozef Marek, rodák z Hornej Stredy na západnom Slovensku. Svoje výskumy o nej publikoval v maďarským prepisom svojho mnena ako Jószef Marek v nemčine v Budapešti. Marekovu chorobu spôsobuje jeden herpecitný vírus – onkovírus. Ak sa objaví táto choroba vo veľkochove, niet inej pomoci, ako celý chov zlikvidovať. Toto bolo vlastne prvé onkologické ochorenie voči ktorému sa našla účinná vakcína. V Anglicku i po návrate odtiaľ som pracoval na tomto probléme.

Súbežne sme s manželkou a jej školiteľom Dr. Závadom pracovali aj na téme bielkoviny – karbonickej anmbrázy 9 (CA IX). Na svete sú tisícky laboratórií a ľudských génov je len okolo 25 000. My sme mali to šťastie, že sme objavili jeden ľudský gén, ktorý je veľmi dôležitý ako marker zlej prognózy agresívnych nádorových ochorení. V súčasnosti sa veľmi intenzívne pracuje na tom, aby sa na základe tohto nášho objavu dali liečiť nádorové ochorenia.

• Už dlhé roky sa diskutuje o tom, či je vlastne možné vzdelávať človeka, ktorý zdedil zlú genetickú výbavu od svojich predkov. Ako je to teda vlastne?

Každý z nás dostal do svojej „výbavy“ od svojich predkov nejaký genofond. Dedíme vlastnosti svojich rodičov, prarodičov…. Tieto sa nám rôzne kombinujú a miešajú. S tým, čo sme zdedili nemôžeme nič robiť. My však vieme veci ovplyvňovať prostredím a výchovou. A to je vlastne dominantná úloha rodiny a školy.

Poviem to na príklade. Každý gén je aktívny v istých situáciách – ak máme napríklad nedostatok živín, alebo málo kyslíka, tak sa aktivizuje príslušný gén, ktorý to monitoruje a ten spúšťa mechanizmy na ochranu organizmu. Dáva do pohybu stovky iných génov, ktoré sa aktivizujú, aby pomohli problém riešiť. A tak je to aj s človekom – aj z ľudí so „zlou“ genetickou výbavou, ak ich budeme systematicky vychovávať v dobrom prostredí, tak je šanca ich „prerobiť“ .

V našom tele máme stovky hormónov, ktoré sú tak isto regulované prostredím, v ktorom žijeme a vyrastáme. Toto prostredie nie je len UV žiarenie, početnosť rôznych mikróbov, či chemikálií v ovzduší teplota vzduchu, ale to je aj emočná stránka. My máme predsa aj hormóny šťastia. Každý gén je podmienený množstvom vecí a okolností. Expresia každého génu je podmienená vonkajšími faktormi.

Spomenul som, že máme okolo 25 tisíc génov. Tie sa rôzne skladajú, spájajú, modifikujú za účasti cukrov, fosfátov a iných látok. Pred každým génom je tzv. „promótor“, ktorý reguluje, koľko čoho v géne bude. Pred génmi je teda promótor na ktorý „sadá“ množstvo proteínov, ktoré voláme transkripčné faktory, ktoré buď aktivujú, alebo reprimujú daný gén a až keď je všetko, ako má byť, spustia sa ďalšie procesy.

Na promótore je množstvo bielkovín, ktoré vyzerajú pre lepšiu predstavivosť ako strapec hrozna. Všetko musí byť v dobrej konštelácii, aby to fungovalo.

• To všetko vyzerá, ako príbeh z dobrodružného filmu…

Áno, tieto veci sú z času na čas základom scenárov niektorých filmov. Chcem len povedať, že pre človeka a jeho vývoj je dôležitá nielen jeho genetická výbava, ale aj jeho sociálne a kultúrne zázemie.

Ak chceli vyklonovať rovnakého zloducha, museli mať k tomu aj identické prostredie.

• To platí aj dnes. Dobré vzdelanie a výchova sú aj vecou klímy v ktorej sa odohrávajú a osobností ktoré ich vykonávajú. Dá sa to formulovať takto?

Áno, myslím, že je to presné. Ak si všimnete ľudia strednej a staršej generácie si často spomínajú na svojich dobrých učiteľov a učiteľky, teda na to, čo ich hlavne formovalo. Samozrejme ich formovalo aj prostredie, v ktorom žili a vyrastali.

• Čo formovalo vás, ktorí ďalší učitelia vás silne ovplyvnili?

Ja som sa v škole vždy skôr orientoval na prírodné vedy, vždy som napríklad „ťažil“ z toho, že som mal na druhom stupni výbornú učiteľku slovenského jazyka, pani učiteľku Tolnayovú, ktorá na mne zanechala nezmazateľnú stopu. Profesijne som sa nemusel stať učiteľom slovenčiny, ale ona vo mne vybudovala základy môjho vzťahu k slovenskému jazyku vo všetkých variantoch.

• Vo vašej kariére ste fakticky asi dosiahli všetko, je však predsa ešte čosi o čom snívate?

Ja chcem ďalej robiť poctivú vedu s výsledkami, ktoré budú užitočné. Vo vede sa merajú výsledky viacerými spôsobmi, jedným z nich jepomocou tzv. Hirschovho indexu. Ide v ňom v princípe o to, aký vedecký ohlas majú vaše vedecké práce. Čím vyšší je index, teda čím viac citácií a ohlasov má vaša práca, tým ide o lepší výsledok vedca. (môj Hirschov index je napríklad 46, čo znamená, že priemerná citovanosť sa odráža v uvedenom indexnom čísle). Podľa tohto kritéria k najlepším a najtalentovanejším súčasným slovenským vedcom patrí prof. Vladimír Bužek, ktorý sa venuje téme kvantového počítania.

Tieto indexy a iné kritériá sa nedajú oklamať, to sú objektívne fakty. Samozrejme, že sa stáva, že vedci pracujú vo väčších tímoch a tým majú aj vyššiu vzájomnú citovanosť, ale stále ide o najobjektívnejšie kritérium merania kvality vedeckých výsledkov.

• Aká bola vaša ďalšia profesijná dráha?

Potom som osem rokov viedol Virologický ústav ako jeho riaditeľ a v roku 2009som bol zvolený za predsedu Slovenskej akadémie vied.

• V akej situácii je dnes SAV. Darí sa jej skutočná transformácia?

Transformácia SAV neznamená, že už nebude len príspevkovou, či rozpočtovou organizáciou. Musí sa stať verejno-právnou inštitúciou. Tomu sa ale musí prispôsobiť celý systém akadémie – od riadenia až po financovanie, vzťahy medzi ústavmi a snemom, aké právomoci bude mať predsedníctvo atď.

V SAV dnes máme dvojstupňpvý model riadenia. Je vhodný, alebo nie? Otázkou je, či sa dokážeme viac otvoriť praxi a v akej miere.

Myslím, že netreba robiť čiaru medzi základným a aplikovaným výskumom. Podľa mňa jestvuje len „dobrá veda a zlá veda“. Profesor Tata raz povedal: „Excelentný výskum vedie vždy k užitočným aplikáciám.“ Súhlasím s ním a myslím si tiež, že kvalitný výskum si naozaj vždy nájde svoje uplatnenie. Je to zvyčajne len otázka času.

• Aká je podľa vás súvislosť medzi vzdelaním a vedou? Môžu robiť vedu málo vzdelaní, či slabo vzdelaní ľudia?

Ja si myslím, že na to, aby bol niekto dobrým vedcom, musí mať kvalitné vzdelanie. Musí! Ale, či môžu robiť vedu aj málo vzdelaní ľudia? V podstate môžu, ale dostanú sa len po určitú hranicu, kde zistia, že potrebujú viac vzdelania a viac vedomostí.

• Aké kvality musí mať špičkový vedec?

U dobrého vedca sa musí sústrediť viacero dôležitých faktorov. Okrem toho, že musí mať kvalitné vzdelanie, musí byť aj v adekvátnom prostredí prajnom pre vedu.

U nás často hovoríme o úniku mozgov. Ja si myslím, že je dôležité, aby naši ľudia išli von, ale, aby sa aj vrátili. Inou otázkou je, prečo sa nevracajú…

Kvalitný a špičkový vedec musí byť pre svoj odbor zapálený. Musí ho to jednoducho baviť. Veda sa nedá robiť násilím. Dá sa vytvoriť prostredie, aby si ľudia získali vzťah k vede. Ale ten vzťah si musí nájsť už každý sám.

• Čo je dôležité pre to, aby sa vedec vrátil zo sveta na Slovensko?

Myslím, že pre nich nie sú ani tak dôležité peniaze, ako to, že musia vedieť, že prichádzajú do prostredia, kde majú šancu ďalej rásť. To znamená, že vidia zmysel svojho rastu.

Hlavne v experimentálnych lekárskych, prírodných a technických vedách je dnes všetko o tímovej spolupráci. Ja som napokon tiež pracoval v tíme, kde bol napríklad farmaceut, lekár, virológ, biochemik, biofyzik, informatik. Také tímy majú jeden cieľ a potrebujú dobrú súhru a kooperáciu.

• Sú pre dnešného vedca dôležité cudzie jazyky?

Samozrejme, že ovládanie jazykov je veľmi dôležité. Jazykom dnešnej vedy je predovšetkým angličtina. Kto nemá dobrú jazykovú výbavu – vrátane rodného jazyka – má „kostrbaté“ myslenie a vyjadrovanie. Jazyk sa vedou tiež obohacuje a jazyk ako taký pomáha vedcom v ich raste a rozvoji.

• Dá sa povedať, kedy sa vlastne začína rodiť z človeka vedec? Kde sú začiatky takéhoto procesu?

Ja som presvedčený, že už v materskej škole. A potom je samozrejme dôležitá základná a stredná škola. Základom je dobré syntetické myslenie. Bez tohto nemôže byť nikto dobrým vedcom. Okrem toho je dôležité, aby mal adept vedy dobrú obrazotvornosť, aby sa vedel orientovať vo faktoch, v literatúre, vo vzťahoch a súvislostiach. Dobrý vedec musí veriť v úspech Slovo viera sa v posledných rokoch dosť sprofanovalo. Okrem náboženskej viery je tu aj viera vo vlastné sily. Viete, koľkým ľuďom dnes chýba práve takáto viera? Treba veriť v to, čo ideme robiť. Ak niekto nemá takúto vieru, ťažko sa dočká úspechu.

Myslím si, že syntetické myslenie a prostredie sú kľúčové elementy, ktoré formujú človeka smerom k vede. No a samozrejme, nesmie chýbať vytrvalosť.

A potom musia mať ešte jednu mimoriadne dôležitú vlastnosť – musia byť veľmi odolní. Možno až 99% všetkých experimentov vedca je neúspešných. A on si musí byť vedomý tejto skutočnosti, jeho to nesmie rozladiť. A potom príde deň, keď je experiment úspešný. Ten zneguje všetkých 99% nezdarov. Vedec musí stále v sebe nosiť nádej na úspech.

• Vychováva naša škola svojich žiakov s takýmito charakteristikami? Vychováva ich k odolnosti?

My samozrejme vieme, že nie všetci žiaci raz budú vedci. Asi by ani nebolo správne, ak by sme všetky talentované deti vybrali a dali do špeciálnych tried. Aj dnes je otázkou, či je to správne, alebo nie. Otázkou je, či nie je správnejšie ponechať talentované deti v triedach spolu s tými menej talentovanými, aby sa tieto pri nich rozvíjali a napredovali.

Mne sa skôr pozdáva individuálny prístup učiteľov k žiakom. Aj tým talentovaným. Moja mama mi vždy hovorievala – na teba majú učitelia iné nároky, ako na ostatné deti! Vtedy som to považoval za veľmi nespravodlivé. Ale, možno toto je ten kľúč – mať vyššie nároky na deti, ktoré sú trebárs v niečom nadané. Keď takéto deti zoberieme z bežných tried, tak tieto kolektívy ochudobňujeme. To je presne tak, ako keď z koláča vyberieme hrozienka – ten koláč, ktorý zostane už nemá tú chuť ako mal s hrozienkami.

Ja som za individuálny prístup. Ak máme dobrých žiakov, podporme ich, ak máme dobré školy, dobré univerzity, dobré projekty – podporme ich. Ak bol tento model dobrý v minulosti, nie je dnes dôvod ho meniť. Nechajme to, čo bolo dobré, poprípade to vylepšime, ale nech to funguje. Náš systém vzdelávania bol veľmi dobrý. Prečo chceme každú chvíľu niečo reformovať a pri tom ani nevieme, aký bude výsledok?! Naša škola bola vždy dostatočne náročná a dávala dobrý vzdelanostný základ každému.

Na gymnáziách sme všetci maturovali z matematiky a nikto z nás nie je z toho ani chorý, ani slepý. Všetci sme to prežili a sme tu. To neznamená, že každý musí následne aj matematiku študovať, ale dáva nám to univerzálny základ pre poznávanie.

Motivácia detí je vždy založená na nejakej súťaživosti. Preto je dobré, ak sú triedne kolektívy rôznorodé. Niekto je lepší v matematike, iný v slovenčine, ďalší v telocviku. A tak je to podľa mňa správne…

• Sú vedci, ktorí robia vedu najmä kvôli peniazom?

Sú aj takí, ale takých je málo. Mne sa veľmi páčila kniha Richarda Philipa Feynmana, nositeľa Nobelovej ceny z roku 1965 Radosť z poznania. Je to nielen nositeľ Nobelovej ceny, ale aj skvelý autor, ktorý dokáže pútavo písať. Aj podľa neho je veľmi dôležité, aby človek zažíval už v detskom veku a potom radosť z poznania je skoro ako droga.

• Veda a škola sa navzájom permanentne ovplyvňujú. Veda neustále prináša nové poznatky z ktorých by mala škola najdôležitejšie zakomponovávavať do svojho obsahu. Ako sa nám to podľa vás darí?

Ak má byť cieľom udržanie vysokej kvality vzdelávania (ktorú sme z časti stratili), čo máme pre to urobiť? Ja by som začal od konca. Dobrý vedec, ktorý prináša nové poznatky, ktoré musia byť uplatniteľné pre ľudí, nám vyrastie vtedy, keď má dobré vzdelanie. Vzdelanie získava na svojej dráhe od základnej školy až po maturitu. Keď sa na univerzite špecializuje na nejaký odbor, tak tí, ktorí ho učia, musia byť v danej oblasti skutočné osobnosti, majstri svojej profesie. Nielen teoretici, ale mali by poznať aj praktickú stránku svojho odboru.

Niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov som sa stretol s prof. Bischopom z Oxfordu, ktorý učil virológiu. Povedal, že to, čo on zažil, to, čo vie, to je to hlavné, čo odovzdáva svojim študentom. Všetko ostatné je v učebniciach.

Myslím si, že toto je veľmi dôležité na každej škole, v práci každého učiteľa – aby odovzdávali svojim žiakom všetko to, čo zažili, nie teóriu (tú si nájdu študenti v učebniciach). Preto je dôležité, aby učitelia veľa videli, skúsili a zažili. Lebo raz budú o tom rozprávať svojim žiakom.

Učiteľ by mal hovoriť najmä o problémoch a ťažkostiach. Tie však môže učiť iba vtedy, ak ich sám zažil, ak sa s nimi stretol, pracoval s nimi. A napokon ich aj sám pochopil.

Spomínaný profesor Bischop ovládal všetky úskalia, ťažkosti a vedel pomenovať všetky benefity. Neskôr som sa vo svojich aj ja vo svojich prednáškach snažil využiť túto skúsenosť. Študenti majú radi aj zákulisie témy o ktorej sa učia. Aj preto musí učiteľ veľa vedieť, aby im o tom „zákulisí“ vedel rozprávať.

Na internete si dnes človek, ktorý je trochu jazykovo zdatný dokáže nájsť tisícky prednášok o všetkých možných témach. Ale žiadna z nich nedá človeku to, čo prednesie človek, ktorý má s príslušnou témou osobnú skúsenosť.

Dnes, keď chodievam na rôzne profesorské prednášky, títo ľudia hovoria najmä o svojej kariére, o tom, čo a ako robili. Nehovoria o tom, čo si naštudovali. Takýchto učiteľov by mali mať aj budúci učitelia pri príprave na svoju pedagogickú kariéru na základných, či stredných školách.

• Ako vnímate pozíciu dnešnej rodiny smerom k vzdelávaniu?

Som presvedčený, že by sme sa mali oveľa viac zamýšľať nad sociálnym rozmerom rodín, kde vyrastajú dnešné deti. Rodičia sa často „trasú“ nad tým, aby si udržali zamestnanie, nemajú čas venovať sa svojim deťom, ba často krát na to, žiaľ, nemajú ani potrebné vzdelanie. Je to celkovo veľký problém.

Škola nemôže byť zodpovedná za všetko. Rodina musí mať svoj diel zodpovednosti za výchovu i vzdelávanie svojich detí.

• Je o vás známe, že okrem informačných technológií, ste aj priaznivcom papierovej klasiky, teda, kníh i časopisov v ich „šuchotavej“ podobe. Prečo?

Mnohí hovoria, že dnes je všetko „na sieti“. Zadám si kľúčové slovo a v ponuke mám všetko, čo je o danej téme na internete. Pamätám si na časy, keď som bol mladý, ako sme často chodili do knižníc. Dnes to už mládež robí oveľa menej, viac využívajú internet.

Ale, viete o čo sa tým pripravujeme? Na počítači si síce zadáme hľadané slovo, ale chýba to čaro listovania v časopise, či knihe, hľadanie rôznych tém, ktoré nám „udrú“ pri tom do očí, na ktoré sme náhodilo narazili. A to človeka inšpirovalo, podnecovalo k novým myšlienkam a témam. My sme od tejto čarovnej veci „odišli“. Kvôli sociálnym sieťam zrazu strácame záujem o osobný kontakt s inými ľuďmi i vecami.

Známi mi hovorili, že nedávno na prechádzke Sencom uvideli pred jednou kaviarňou tabuľu s úžasne trefným nápisom: „Wifi nemáme, rozprávajte sa medzi sebou!“

My dnes naozaj prestávame komunikovať, chýba nám rozprávanie sa…Ak sa dnes pozriete na jazykovú a slovnú výbavu tých, čo četujú, vidíme veľký úpadok kultúry i kvality komunikácie ľudí. To je veľká chyba. Zdá sa, že je načase, aby sme sa trochu zastavili a popremýšľali o sebe a o nás. Treba sa z času na čas pozrieť aj dozadu, čo som dosiahol a popremýšľať o svojich cieľoch a snaženiach.

• Ako vnímate súčasnú situáciu v školstve i spoločnosti?

Aj v školstve by sme sa mali vrátiť k tomu, čo sa osvedčilo v minulosti. Budúcnosť zdravotníctva je v personifikovanej medicíne, čiže individualizácii medicíny. Aj každé dieťa je osobité a dobrý učiteľ je ten, ktorý zvládne 30 osobností. Niekedy je lepšie, ak ich má tridsať, ako by ich mal mať len desať. Nemôžem povedať, že keď sme mali mnohopočetné žiacke triedy, že by to bol až taký veľký hendikep. Aj rozmanitosť má svoj význam a prednosti. Tam sa napríklad kladú oveľa silnejšie základy dobrej komunikácie.

Náš dnešný svet je zameraný príliš materiálne. Stráca sa ľudský kontakt, emočná stránka života sa oslabuje. Sociálny kontakt je extrémne dôležitý. V medicíne, vo vzdelávaní, vo výchove a kultúre.

Dnes sa už robia pokusy s domácim vzdelávaním cez internet – všetky deti sú doma pri tabletoch a učia sa na diaľku. Pri tom sa však vynecháva mimoriadne dôležitá vec – sociálny a osobný kontakt. Zbavujeme sa toho, že okolo žiaka prejde učiteľka, pochváli ho, pohladí po hlave. To je niekdy viac ako jednotka s tromi hviezdičkami. Na toto by sme nemali zabúdať. Obávam sa, aby sme sa neuzavreli do akejsi škrupiny…

Často si kladiem otázku, čo sme dosiahli blogmi? Keď ich človek číta musí sa pýtať sám seba – toto sú moji spoluobčania? Takíto sme? Toto je obraz našej spoločnosti?

Ja som presvedčený, že pre človeka je mimoriadne dôležité prostredie, ktoré ho formuje. Dnes normálnym témam zaberajú miesto rôzne menšinové témy, mikrotémy. Týmto si spoločnosť škodí sama sebe.

Som presvedčený, že ako sa my správame a budeme správať k našim deťom, tak sa ony budú v budúcnosti správať k nám. Vzdelávanie a výchova je základ dobrej budúcnosti každého múdreho národa.

Počas návštevy Singapuru som sa rozprával s ich učiteľmi. Viacerí z nich povedali, že ich deti sú síce najlepšie v meraniach PISA na svete, ale sami si kladú otázku, či tieto deti majú ozajstné detstvo?!Spomeniem ešte jednu vec – pred časom som sa stretol s našimi bývalými hokejistami, ktorí trénovali malé deti. Volali ich „keksíkové deti“. Rodičia im ich zavčasu ráno priviezli na tréning, tam si deti odkrútili povinnosti, rodičia ich znova posadili do auta, dali im do ruky horalku alebo iný keksík, aby sa naraňajkovali a odviezli ich do školy…Keď skončí vyučovanie znova ich posadia do auta a dovezú domov, tam posadia pred televízor, alebo k počítaču a keksíkmi doháňajú stratenú energiu.

Detstvo našej mladosti bolo plné behania, lezenia, veľa sme sa hrali, rozprávali, bicyklovali, plávali, v zime si robili klziská, chodili lyžovať na kopce, kde neboli vleky, robili kryštálky, chytali ryby…Koľko je dnes chlapcov, ktorí píšu básne – my sme ich poväčšine písali. Lebo sa zapájalo do aktivity telo aj duša dieťaťa.

• Ako vnímate dnešné poslanie učiteľa a význam jeho práce?

Keďže som z učiteľskej rodiny, poznám život učiteľov naozaj dôverne z každej stránky.

Mám dvoch dobrých spolužiakov z gymnázia, ktorí sú učiteľmi. Jeden učí na priemyslovke, druhý na základnej škole a ich manželky sú tiež za katedrou. Tému postavenia dnešného učiteľa v spoločnosti rozoberáme snáď na každom našom stretnutí. Ja si nemyslím, že finančné ohodnotenie je pri učiteľoch (podobne ako pri vedcoch) kľúčový problém. Myslím si, že učiteľovi treba v prvom rade vrátiť jeho postavenie v spoločnosti. Keď mi spomenutí priatelia rozprávajú o dnešnom systéme – čo môže a nemôže riaditeľ, rada školy, zriaďovateľ, prichádzame k záveru, že učiteľ vlastne nemá žiadne právomoci. Pre iných sme zaviedli také množstvo právomocí, že učiteľ ich už ani nestíha naštudovať, aby sa s niekým nedostal do konfliktu. Odobratím právomocí, ktoré učitelia mali sme ich postavili na okraj systému. Urobili sme z nich iba nástroj školskej politiky. Učiteľom treba vrátiť dôstojnosť najmä cez spoločenské uznanie a väčšie právomoci. To je ako v manažmente – nemôžete riadiť organizáciu bez toho, aby ste nemali kompetencie a právomoci. Učiteľ nesmie byť v pozícii, aby sa bál o svoju existenciu. Okrem toho sa treba začať vážne zaoberať aj otázkou vysokej feminizácie v našom školstve. Nemali by sme zabúdať na to, že bez dobrých učiteľov nebudeme mať ani dobrú spoločnosť a úspešnú ekonomiku.

Ľubomír Pajtinka, 2015,in: Rodina a škola