MUDr. Juraj Vančík

MUDr. Juraj Vančík

Lieči hudbou i medicínou

MUDr.Juraj Vančík CSc., lekár a spevák

MUDr. Juraja Vančíka CSc. som po prvý raz stretol pred pár rokmi na päťdesiatke jedného kamaráta. Vtedy, pre mňa ešte neznámy chlapík zobral po oficialitách do rúk gitaru a pre oslávenca urobil takú hudobnú zábavu, akú som dávno nevidel. Keď mi ho potom kamarát predstavil a prezradil, že je to súčasne jeden z najlepších slovenských kardiológov a súčasne, že je i riaditeľom známej nemocnice v Košiciach – Šaci, môj obdiv k nemu vzrástol ešte viac. Po čase ma život prikvačil a musel som využiť služby spomenutej nemocnice. Až to mi dalo možnosť porozumieť, akým jedinečným človekom, manažérom, riaditeľom, hudobníkom a súčasne večným optimistom a prototypom humanistu MUDr. Vančík je. Pre náš časopis poskytol tento kardiológ, ktorý lieči hudbou i vedomosťami a múdrosťou rozhovor o význame výchovy a vzdelávania, ale aj o iných otázkach.

• Pán doktor, na internete som našiel váš výrok: „Škoda každého dňa, ktorý nie je pekný. Nikdy nesmie zapadnúť slnko nad hnevom.“ Optimizmus a dobro sa v dnešnom svete príliš nenosí. Prečo treba veriť v ľudské dobro?

Deň, hodina, či minúta prežitá v zlosti, nenávisti oberá človeka o energiu, radosť a na konci toho je aj zdravie. Veľa stresu, nenávisti, zloby a negatívnych emócií nielen znižujú imunitnú odpoveď človeka, ale podľa mňa aj priamo ovplyvňujú zdravie.

• Iný váš výrok znie: „ Ak človek nie je schopný sám seba vidieť ako víťaza, v tej chvíli prehral!“ To je predsa základ filozofie úspechu, je to aj vaša filozofia a pohľad na svet?

V živote je len veľmi málo chvíľ (ak vôbec sú), že vás okolie, náhoda, priatelia posunú vpred a vy ste ten víťaz, ktorý dostáva vavrín na krk. Oveľa reálnejšie a skutočnejšie, že o takmer všetko v živote je potrebné sa pobiť. Možno nemusíte vždy víťaziť, ale vždy je potrebné veriť, veriť vo víťazstvo, veriť v pozitívny svet, veriť, že aj ťažkým chvíľam bude raz koniec a prídu tie pekné…

• Pri jednom našom rozhovore ste mi povedali, že keď ste sa stali riaditeľom nemocnice, ktorú vediete vašou prvou úlohou bolo naučiť ľudí novému prístupu k práci. A prvú vec, ktorú ste urobili bolo, že ste ich naučili, ako správne telefonovať s klientmi…Dajú sa ľudia, ktorí sú dlhodobo zvyknutí na negatívny prístup k životu zmeniť?

Zdravotníci v minulosti boli vedení k úcte, slušnosti, pokore, ale otázky ako spôsob komunikácie, manažment vzťahov a pod. nebol v zdravotníctve pertraktovaný , a tak všetko stálo na genetike. Kde bolo, bolo – kde nebolo, nebolo. Avšak veľa pozitívnych vecí sa práve v tejto rovine možno naučiť. Nuž a kto je tzv. trvalo negatívny, tak ten má jednoducho smolu.

• Zdá sa, že pedagogika, vzdelávanie, výchova sú všade okolo nás a nie sú to len činnosti, ktoré patria učiteľom. Vo výbave ich musí mať každý dobrý manažér, je aj vo vás kus učiteľa? Máte tendenciu vychovávať ľudí okolo seba?

Dá sa povedať, že ja u prichádzam do styku s už „hotovými ľuďmi“ a veľa sa toho nedá zmeniť. Je však pravdou, že v mnohých ľuďoch značná časť ich potenciálu (dobrého a bohužiaľ aj zlého) akoby driemala. Treba im dať šancu, jasne definovať mantinely a veľakrát sme prekvapení, čo všetko títo ľudia dokážu.

• Aká bola vaša osobná cesta za úspechom v živote? Aká cesta viedla z rodného Svidníka až na najvyššie priečky vo vašej profesii? V akých podmienkach ste vyrastali?

Vyrastal som v „obchodníckej rodine“ v krásnych rodinných vzťahoch, od detstva som sa venoval všetkým možným aj nemožným druhom športu. Od šiestich som hral na harmonike, od desiatich na gitare, v štrnástich som mal prvú kapelu, v šestnástich som už reprezentoval Bardejov v ľahkej atletike a v devätnástich som vyhral prvý krát Košický zlatý poklad. To všetko poznamenalo moju osobnosť.

• Akí boli vaši rodičia Mali ste prísnu výchovu?

Moji rodičia boli veľmi tolerantní, milujúci a obetaví. Poriadok bol, ale nebolo potrebné používať tvrdé výchovné metódy.

• Pri výbere profesie zvíťazila medicína. Prečo?

Prišlo to tak samo od seba. Mamka bola často chorá, opakovane operovaná, a tak som sa rozhodol pomáhať.

• Vo vašom profesijnom životopise možno nájsť množstvo významných medzinárodných úspechov, máte medzinárodné kontakty, spolupracujete s množstvom odborníkov, navštevujete kongresy. To je samozrejme podmienené znalosťou cudzích jazykov. Vy hovoríte anglicky, nemecky, španielsky, rusky, ukrajinsky, poľsky. Aké miesto majú v živote človeka cudzie jazyky? Čo ešte okrem toho musí človek mať, aby bol medzinárodne úspešným?

Čím menší národ, tým je prirodzenejšia vedomosť cudzích jazykov. Mojim vzorom boli Holanďania, kde je úplnou samozrejmosťou, že mladí aj starí hovoria tromi, štyrmi jazykmi. Okrem jazykov a odbornej zdatnosti je to aj empatia a každého schopnosť komunikovať o rôznych problémoch v rôznych krajinách sveta.

• Aká bola vaša cesta k hudbe?

Myslím, že už som to spomínal. Proste muzika tu jednoducho bola.

• Vydali ste 4 CD, ste viacnásobným víťazom Košického zlatého pokladu, nahrali ste množstvo skladieb v rozhlase, televízii. Ako sa dá skĺbiť medicína s hudbou?

Medicína a hudba majú veľmi veľa spoločného. Je to predovšetkým umenie – nutnosť profesionality v každom smere. Medicína aj hudba často spájajú ľudí, dovoľujú im komunikovať bez hraníc.

• Medicína a muzika majú podľa vás veľa spoločného – jedno i druhé je umením a plní citov. Je teda pravda, že okrem medicíny lieči aj hudba?

Iste si viete predstaviť plačúce dieťa, ktorému matka spieva krásnu pesničku a ono zareaguje – tak nejako to funguje.

• K vašej profesii je potrebná aj výborná kondícia. Ste bývalý športovec, ako si udržiavate kondíciu a čo by ste odporučili rodičom – čo by mali robiť, aby ich deti mali pozitívny vzťah k športu? Vy ste viedli svoje deti k športu?

Už samotná otázka je odpoveďou. Áno, už od detstva je nutné deti viesť k športu. To vôbec neznamená, že ich máme viesť k tomu, aby boli šampióni, ale je potrebné ich naučiť milovať a ctiť si šport, súťaženie s úctou k súperovi. Ja športujem denne a to mi nesmierne pomáha.

• S manželkou ste vychovali dve deti – dcéru Denisu a syna Martina. Akými rodičmi boli Vančíkovci?

Predovšetkým sa mojim deťom neustále v duchu ospravedlňuje za to, že som sa im venoval dosť málo, hlavne v období puberty. Je pravda, že naše deti hovoria viacerými jazykmi, výborne lyžujú, plávajú, hrajú tenis, atď., ale viem, že som im mohol dať viac – budoval som si existenciu, kariéru a ono to vždy nechá nejaký ten šrám…

• Aké hodnoty ste vo svojej výchove preferovali, k čomu ste vychovávali a vychovávate svoje deti?

Úcta, slušnosť, pracovitosť, profesionalita a láska.

• Aké výchovné metódy ste používali, ako ste trestali, resp. odmeňovali svoje deti?

No v tom sme asi neboli veľmi dobrí, ale uznávame starodávne – bič a med. Treba však byť veľmi citlivý a opatrný tak s jedným, ako aj s druhým. Samozrejme, že bitka bolo ozaj zriedkavá, resp. úplne výnimočná.

• Hovoríte, že pacient potrebuje dobrého lekára, platí však aj to, že dieťa potrebuje dobrého rodiča a múdreho učiteľa. Máme dobrých lekárov, rodičov a učiteľov u nás, čo im chýba k dokonalosti?

Poznanie sveta – ak spoznáte slabosti národov (samozrejme aj ich prednosti) až vtedy začnete byť pyšní na svoj národ, na svoju „pôvodinu“ a nám chýba ten nadhľad. Touto vlastnosťou dokonale oplývajú Holanďania, Švédi, Nóri.

• Ste členom Európskej i Americkej kardiologickej spoločnosti, ale aj ďalších významných odborných inštitúcií. Mohlo by to znamenať, že ste jedným z najlepšie zorientovaných ľudí v tom, aké je súčasné ľudské srdce – z medicínskeho i ľudského pohľadu. Teda, aké máme srdcia?

Slováci sa takmer ničím nelíšia od ľudí stredoeurópskeho regiónu. Vieme milovať, ale v láske k svojmu srdcu toho robíme dosť málo… Na druhej strane sme dobrosrdeční, spoločenskí a toto si musíme zachovať. Neamerikanizujme dobré slovenské zvyky a obyčaje – sú dobré a krásne.

• Erich Fromm kedysi povedal, že človek síce žije v dvadsiatom storočí, ale jeho srdce zostalo v dobe kamennej. Je to podľa vás pravda?

Nesúhlasím – absolútne. Erichovi Frommovi nezávidím.

• Vo vašej nemocnici ste liečili mnoho známych ľudí – Vladimíra Mečiara, Sisu Sklovskú, Alexandra Rezeša a desiatky iných. Ako si možno získať dobré meno a dôveru?

Poctivou prácou a štúdiom. Ešte je potrebné mať okolo seba ľudí, ja som to šťastie mal a mám, od ktorých sa je čo naučiť.

• Navonok to vyzerá tak, že ste úspešný a šťastný človek. Čo podľa vás treba robiť, aby bolo u nás na Slovensku čo možno najviac úspešných a dobrých ľudí. Čo by mali práve rodičia robiť, aby nasmerovali svoje deti k úspechu, šťastiu, ktorí si popri zdraví želáme pri každej príležitosti najčastejšie?

Stačí sa pozrieť okolo nás. Tu je toho toľko krásneho a dokonalého, len to treba vnímať. Učme deti hodnotám, hodnotám, ktoré už poznali v starom Grécku, Ríme. Úcta, láska, pracovitosť – ale nesmú to byť len slová…

• Čo by ste odkázali slovenským rodičom, ako posolstvo človeka, ktorý dobre pozná naše srdcia ?

Sme malá, ale krásna krajina, ale tou krajšou, dokonalejšou a väčšou ju dokážeme urobiť len my ľudia. Nikto to za nás neurobí.

Ľubomír Pajtinka, 2009 in: Rodina a škola