Pohľad na súčasnú školu očami filozofa
O úpadku vzdelanosti.

Robert Filgas ,filozof a pedagóg

Vzdelanosť upadá. Mládež je čím ďalej tým viac informovanejšia a čím ďalej tým menenej vzdelaná. Možno platí priama úmera, totiž, čím väčšia informovanosť, tým menšia vzdelanosť. Čím to je? Čím to je, že spoločnosť, ktorá vynakladá toľko prostriedkov na vzdelanie je vlastne nevzdelaná? A to nielen u nás, ale aj na západ o nás, teda v civilizovanej Európe /viď Liessmann/. Vzdelanosť upadá nejako celoeurópsky, či celo-okcindentálne /okcidentálny- západný/ a my ju v tom zdatne nasledujeme, či doháňame. Je to však o to smutnejšie , že sa to deje v národe Komenského.
Čím to je? Podľa môjho názoru ide o zhubný vplyv ekonomického myslenia, ktoré preniká do oblasti, ktoré s ním nemá nič spoločné. Nazvime to pracovne trebárs ekonomizáciou pedagogiky.

Ekonomizácia pedagogiky

Pedagogika sa ekonomizuje, zo žiakov sa stávajú klienti a z učiteľov manažéri, respektíve obslužný personál týchto klientov, alebo zákazníkov. Vlastne ide o klientelizmus, ekonomický klientelizmus, kedy učitelia nie sú ničím iným, než plateným pedagogickým personálom na spôsob hotelovej služby. A nejde len o klientelizmus ekonomický, ale aj politický, pretože „klient“ v starom Ríme, kde tento sociálny status vznikol, znamenal „chránenca“ vzhľadom k „patrónovi“, ktorý ho podporoval /predovšetkým finančne/, a ktorému on na oplátku poskytoval službu väčšinou v podobe politickej podpory /tým, že ho volil/ – a tak je to dodnes.

V tomto prípade sú potom klientmi žiaci, respektíve ich rodičia, ktorí si štúdium platia a učitelia sú ich patrónmi, ktorí svojich klientov všemožne podporujú, pretože v prípade nedostatku študentov alebo percent obľúbenosti by prišli o prácu /čo už je ekonomický klientelizmus/, ale zároveň je vzťah klient/ patrón medzi učiteľmi a žiakmi opačný, totiž, že žiaci sú patrónmi, pretože platia a učitelia, klienti, pretože sú platení /čo je politický klientelizmus/. Tento vzťah sa dialekticky mení vzhľadom na situáciu na pedagogickom trhu „informácií“ a kvantitu vynaloženej „ práce“…Osvietenecký projekt, ktorý mal pozdvihnúť vzdelanosť v spoločnosti sa zmenil na ekonomicko politický obchod.

Aké sú dôsledky takejto ekonomizácie pedagogiky v praxi? Po prvé to spôsobuje, že trh a vláda rozhodujú o forme výučby, po druhé úpadok poriadku a disciplíny. Porušujú sa tu hlavné Komenského pedagogické zásady o tom, že učiteľ formuje žiaka a nie žiak učiteľa a že bez poriadku a disciplíny nie je možná žiadna kvalitná pedagogická práca. „Škola hrou“ sa tu zvrháva v „neporiadok“ a popiera samú seba, pretože bez oných vyššie spomenutých zásad sa „hra“ mení v „chaos“. Vlastne sa to podobá ekonomike bez prívlastkov, totiž, bez jasného právneho rámca a autonómnych mravných zásad, ktorá sa tiež zvrháva v chaos.

Hra bez pravidiel predsa nemá žiaden zmysel. A rovnako tak nemá zmysel hra, kde síce sú pravidlá, ale tieto pravidlá sú „vysmievané“ a nedodržiavané, kde hra nie je hraná „fair play“, lebo niet autonómnych mravných zásad a humánnych ideálov, či etiky /viď Masaryk: Ideály humanitní/.

Zdá sa, že situácia v školstve je iba obrazom situácie v spoločnosti. A keďže ekonomika preniká všade a školstvo sa ekonomizuje, tak potom je samozrejme obrazom situácie v ekonomike. Tento vývoj je ale veľmi nepriaznivý, ba priamo škodlivý, pretože školstvo nemá nič spoločné s ekonomikou. Škola predsa nie je „bussines“ a vzdelanie nie je žiaden „tovar“. Pedagogika predsa nie je ekonomika. Oná ekonomizácia školstva je patologickým javom a aspektom.

Podľa mňa ide len ďalší z prejavov patologických vyústení osvietenctva, či moderny, kedy sa proklamované šírenie osvety a vzdelanosti paradoxne mení na svoj pravý opak /viď.: K. P. Liessmann: Teória nevzdelanosti/.

Spôsob výučby

Učiteľ predsa formuje žiaka. To je jedna z hlavných Komenského zásad. Učiteľ je predsa oným „demiurgom“ /stvoriteľom sveta, pozn. prekladateľa/, ktorý z nesformovanej látky vytvára nejaký poriadok, usporiadaný zmysluplný celok, alebo kozmos. Učiteľ pravdivo „informuje“ žiaka, totiž vtláča onej látke formu /tvar/, pretože to je pravý význam slova „informácia“, a nie plošné a kvantitatívne získavanie povrchných nesúvislých správ a noviniek o všetkom a o ničom. Pôvodný význam slova „informácia“ je teda kvalitatívny a nie kvantitatívny. Ide o kvalitatívnu zmenu beztvarej hmoty vo vyšší usporiadaný celok a nie o odovzdávanie kvantitatívnej sumy dát. A ako by mohol kvantitatívny trh rozhodovať o tom, ako má byť žiak kvalitatívne formovaný a tvarovaný? To predsa nie je možné. To je úplný nezmysel.

A učiteľ formuje žiaka nielen v tom zmysle, že mu odovzdáva poznatky a vedomosti, ale tiež i v tom zmysle, že ho vychováva. Respektíve by ho mal takto formovať. A mal by poznať cieľ i prostriedky. Mal by vedieť, čo ho chce naučiť a tiež, ako ho to chce naučiť. A rovnako, prečo ho to chce naučiť, teda dôvod. Lebo škola nie je len o odovzdávaní informácií, v zmysle poznatkov a vedomostí, ale tiež o kultivovaní žiakovej osobnosti.

Samozrejme oná nesformovaná látka duše, či mysle nie je v prípade dieťaťa, či mladého človeka celkom „tabula rasa“. Vedomie nie je ničotnosť a existencia v prípade človeka nepredchádza esenciu, človek jednoducho nie je celkom a úplne svojim vlastným výtvorom, tým, čo zo seba sám urobí, ako si myslí Sartre, pretože bytie človekom je jasné esenciálne určenie a ono vedomie je predsa len ľudské vedomie, ktoré je odlišné od „zvieracieho“ i božského „vedomia“, a ktoré človek získava už pri svojom počatí… A samozrejme, v ľudskej mysli sú už od „počiatku“ celkom jasne vrodené dispozície. Niekto má skrátka taký talent, niekto iný…Učiteľ teda nie je v pozícii božského demiurga /tvorcu/, ktorý vytvára kozmos z chaosu, ale iba napodobňuje demiurga. A to tak, že dotvára jeho dielo. Tie vrodené dispozície sú samozrejme iba možnosti a na učiteľovi je pomáhať ich prevádzať do skutočnosti.

Učiteľské a tiež vychovávateľské povolanie je tak jedno z najdôležitejších a najrešpektovanejších, respektíve, malo by byť tak chápané, pretože na ňom vo veľkej miere záleží, aké budú ďalšie generácie.

O tom, či učitelia učia dobre, alebo zle predsa nemôže rozhodovať trh, ani žiaci. Žiaci sa môžu vyjadriť ku kvalite výučby a k osobám učiteľov, to iste áno, ale nemôžu rozhodovať o tom, či výučba je, či nie je kvalitná a či učitelia sú, alebo nie sú kompetentní. O tom predsa rozhodujú príslušné vysoké školy, resp. nadriadení príslušného učiteľa, totiž riaditeľ, inšpektor alebo školská rada…Žiak predsa nemôže posúdiť to, čo sa ešte len učí. A o kvalite učiteľa nerozhoduje jeho popularita, či nepopularita medzi žiakmi.

Od učiteľov a vychovávateľov, od ich pedagogickej práce vo veľkej miere závisí, aké budú ďalšie generácie a ako bude vyzerať spoločnosť. Ale o tom predsa nemôže rozhodovať trh ani politici, ale múdri akademici. O tom prináleží rozhodovať múdrym mužom a ženám.

Avšak, aby mi bolo porozumené správne, nehlásam esencializmus, ani substanciálnu ontológiu, práve naopak, len podotýkam, že existencionalistické a vlastne už senzualistické poňatie ľudskej mysle, či vedomia je povrchné, alebo prinajmenšom diskutabilné a vyžaduje hlbšie objasnenie. A to zvlášť v súvislosti s vrodenými dispozíciami a úlohou pedagóga v procese jeho rozvíjania, či potláčania, resp. nevyužitia v prípade zle poňatej pedagogiky.

O druhu bytosti je predsa rozhodnuté už v okamihu počatia a to isté platí aj o druhu vedomia zodpovedajúceho tejto bytosti. Človek nemôže zo seba urobiť nič iného, než človeka a to isté platí aj o jeho vedomí, ktoré je vedomím človeka, teda ľudským vedomím a nie vedomím nejakého iného živočíšneho, či bytostného druhu. V ľudských možnostiach je iba ovplyvniť to, aký tento človek bude, či dobrý alebo zlý, cnostný alebo nečestný, dokonalý alebo nedokonalý, osvietený alebo neosvietený, ale nie to, či bude, alebo nebude človekom. Pretože aj osvietený človek je stále len človek, síce osvietený, ale človek. To isté platí aj pre pojmy zbožštený a božský, ktorými starší nazývali niektoré výnimočné ľudské bytosti, ktoré sa vymykali bežným ľudským mieram. Boli to nielen mýtickí héroovia, ale aj historické osobnosti, napríklad mudrci, básnici alebo zákonodarcovia. Avšak táto „božskosť“ bola pravým opakom romantického titanizmu a moderného nihilizmu. Hrdinovia minulosti neboli nadľudskí bohovia. Zbožštenie rímskych cisárov bola degenerácia a to celkom zodpovedajúca dnešnému poňatiu.

Narážam tu samozrejme na Sartrovu a všeobecne potom existencionalistickú definíciu človeka, totiž, že esenciou človeka je jeho existencia, ktorá je parafrázou definície prvého hýbateľa a tým najvyššieho boha u Akvinského. Síce tomu rozumiem a chápem, čo sa tým chce povedať, keď je tajomstvom teológie antropológia a keď je podľa Nietzseho boh v nadčloveku mŕtvy, ale myslím, že to nie je správne.

Existencionalistické poňatie je podľa mňa premršteným moderným individualizmom a dovŕšením romantického titanizmu, povedané Masarykovými slovami. Titanizmus, ktorý sa neprejavuje len vo filozofii a v umení, ale tiež vo výchove, a to prehnaným dôrazom na žiakovu individualitu, či osobitosť a absenciu záväzného morálneho, či etického rámca. V tom nemožno vidieť len vplyvy existencionalizmu, ale v existencionalizme sa tento jav prejavuje najzreteľnejšie, možno ho na ňom najlepšie ukázať. Veď, kde inde, než tu je každý človek nie iba potencionálnym nadčlovekom, ale priamo reálnym a aktuálnym. A premietnuté do výchovy každý žiak za takéhoto nadčloveka pokladaný a takto vychovávaný, lebo jeho esenciou je predsa celkom slobodná osobná existencia. Moderná, či postmoderná školská výchova je skutočne libertariánska.

To by samo o sebe neprekážalo, keby bol tento nadčlovek chápaný morálne a duchovne, keby išlo o nadčloveka, či vyššieho človeka v zmysle dokonalého človeka, a to dokonalého v zmysle realizácie svojej ľudskosti, svojho prirodzeného ľudského určenia. Lenže, tomu tak nie je a tento nadčlovek je, celkom v súlade s charakterom modernej a postmodernej spoločnosti, mimo dobra a zla a tak celkom napĺňa onú Nietzscheho charakteristiku tohto nadčloveka, ako toho, kto je v súlade s amorálnou vôľou k moci, ako podstatou tohto sveta.

A charakteristika tohto titanského nadčlovečenstva je dnes predovšetkým trhová. Postmoderný nadčlovek nie je človekom barbarského, beštiálneho násilia, ani pánskej aristokratickej moci, ale charizmatickým cynickým manažérom. Postmoderné nadčlovečenstvo je vlastne oligarchicko-plutokratické, pretože skutočná moc, ktorá ovláda tento svet je globálny kapitál a nie jemu podriadené jednotlivé vlády. Postmoderný nadčlovek je pragmaticky uvažujúci sofistikovaný technokrat, ktorý nie je kvalitatívne vzdelaný, ale kvantitatívne informovaný a jeho inštrumnentálny rozum je celkom amorálny a neschopný akejkoľvek intuície a jeho myseľ neschopná akéhokoľvek súcitu a teda emočnej inteligencie. A je to tak preto, že je tak vychovaný, že spoločnosť je takýmto spôsobom nastavená, že ekonomizácia prenikla a ovláda všetko.

A táto moc globálneho kapitálu a kapitalizmu je nielen amorálna, ale tiež i chtonická /patriaca podsvetiu – pozn. prekladateľa/ a v tomto zmysle potom rozkladná /entropická/. Kult hmotného bohatstva a konzumu má devastujúci vplyv na ľudskú spoločnosť i psychiku a vedie ich k rozkladu a rozpadu. Táto „kapitalizácia“ ducha, prejavujúca sa v ekonomizácii pedagogiky má demoralizujúce účinky.

Poriadok a disciplína

Bez poriadku a disciplíny nie je možná žiadna kvalitná pedagogická práca. To je napokon tiež jedna z ďalších hlavných zásad Komenského. Argument, že apelovanie na poriadok a disciplínu pripomína totalitné výchovné praktiky je celkom pomýlený. Počas prvej československej republiky bol oveľa väčší poriadok ako počas komunizmu, za cisára pána ešte väčší, ako za prvej republiky. Je omyl domnievať sa, že poriadok a disciplína je spojená s totalitným režimom a anarchia a chaos s demokraciou. Totalitárnym praktikám zodpovedá slepá poslušnosť a nekritická úcta k autoritám a inštitúciám, a to či už skutočná, alebo prestieraná, pretože je vynútená. To je podstata totalitarizmu a nie pravidlá a poriadok. Demokracia nie je anarchia a chaos, rovnako, ako liberalizmus nie je libertinizmus a amoralizmus, ako si to, bohužiaľ, čím ďalej, tým viac ľudí myslí. Je to podobné, ako si pliesť spiritualitu so špiritizmom, čo je zjavne prejavom duchovného úpadku. Iba podotýkam, že podľa Platóna sa zdegenerovaná demokracia mení na anarchiu a anarchia v tyraniu, a to či už jednotlivca, alebo nejakej skupiny /väčšinou vojenskej/.

Je to ako v športe. Najväčšie nadanie, naj väčší talent je nanič, pokiaľ je premrhaný nedisciplinovanosťou a neporiadkom. Čo sú komu platné vrodené dispozície, keď nie sú správne rozvíjané a usmerňované vhodným tréningom. Aj najväčší talent je porazený menej talentovaným jednotlivcom, ktorý tvrdo a vytrvalo trénoval, keď je onen talent ponechaný bez povšimnutia, nie je kultivovaný a trénovaný. Bez starostlivej a vytrvalej práce nie je nič. To platí nielen pre šport, ale aj pre výchovu a v prenesenom zmysle slova i pre celý život /viď Masaryk: Jak pracovat/.

Cez disciplínu a poriadok sa stávajú národy veľkými a cez opak zasa malými. Veľkými svojimi činmi a svojim duchom. A samozrejme to platí aj naopak…Úpadok disciplíny a poriadku so sebou väčšinou prináša aj duchovný a morálny úpadok. Cnosť je výsledkom tvrdého etického tréningu a nie upadajúceho konzumného života: Konať „zlo“ je veľmi ľahké, ale konať „dobro“ je zvyčajne veľmi namáhavé a ťažké, lebo predpokladá sebazaprenie a sebaovládanie. Cnosť je pre silných a nie pre slabých. Cnostní sú siláci a nie slabosi. Neresť je slabosť. Podliehanie žiadostivosti, pôžitkárstvu a vášňam je slabosťou a prejav neslobody, totiž determinácie.

Je to skrátka vec vôle. Väčšina ľudí predsa len tuší /má správnu mienku o tom/, čo je a čo nie je dobré, respektíve správne, alebo čo sa smie a čo nie, čo sa má robiť a čo nie, aj keď ohľadom cudzoložstva a ostatných sexuálnych deliktov panuje trochu chaos, tak sa aspoň tuší… Tuší sa a napriek tomu sa nekoná. Ako je to možné? No preto, lebo máme slabú vôľu, lebo žiadostivosť, alebo vášne víťazia, lebo je ťažké ovládať sa. No a vôľa je niečo ako duševný, či mentálny sval, ktorý sa dá správnym cvičením posilňovať, alebo naopak konzumným životom nechať ochabovať…

Stoici delili svoje vedy na tri časti a to na: „mathésis“, „meleté“, a „askésis“. Teda, na vedu, na teoretické zaoberanie sa touto vedou a na samotné praktické cvičenie, čo chápali ako vytrvalé a svedomité cvičenie sa v cnostiach. Lebo, to bolo cieľom ich filozofie.

Mládež by teda mala byť vychovávaná nielen v duševných a telesných cvičeniach, ale tiež v patričnej sebadisciplíne a poriadku. A keďže je najlepším výchovným prostriedkom príklad, najlepšie asi bude ísť príkladom. To však kladie zvýšený dôraz nielen na vedomostnú stránku učiteľov, ale aj na ich správanie, ktoré by malo byť pre žiakov naozaj istým vzorom. Mali by byť dôstojnými predstaviteľmi svojho dôstojného povolania.

Vzdelávanie a výchova v škole by mala zahŕňať nielen sexuálnu výchovu, ale tiež etickú výchovu. Samozrejme, obe primerane veku a chápaniu žiakov. Iná pre základnú školu, iná pre strednú, iná pre prvý stupeň, iná pre druhý stupeň. Treba však zdôrazniť, že etická výchova nie je náboženská výchova. Moderná spoločnosť stojí na odluke cirkvi od štátu a teda, na štátnych školách by nemala byť povinná náboženská výchova /iba ako voliteľný predmet/. Pravda, pokiaľ nejde o cirkevnú školu. Etická výchova môže a má referovať o všetkých náboženstvách. Etická výchova nerovná sa indokrinácia cirkevnou vieroukou a teológiou, ale mravná kultivácia podľa nadčasových všeľudských zásad obsiahnutých vo svetových náboženstvách a filozofiách…A podľa môjho názor by mala, byť taktiež spojená s estetickou výchovou. Malo by ísť o eticko-estetickú výchovu, ako hradbu proti nárastu dnešnej barbarizácie kultúry civilizácie, ktorej jedným z trápnych prejavov je móda tetovania /to nie je prejav kultivácie, ale dekadencie – kultúrneho úpadku a degenrácie/.

Sú však dnešné deti a dnešná mládež takto vychovávaná? Majú takéto vzory? Alebo je to skôr naopak? Bude naša budúcnosť, teda budúcnosť našej spoločnosti veľká, alebo malá? Akú budúcnosť vytvárame súčasnou výchovou detí a mládeže? Aké základy budúcej spoločnosti staviame?

Pedagogika a ekonomika

Čo je vlastne skutočným hlavným cieľom výchovy a vzdelávania, čo je ich zmyslom? Čo najlepšia zmeniteľnosť absolventov na trhu práce, v trhovej praxi? Alebo materiálne a technicky rozvinutá konzumná spoločnosť jednorozmerných robotických bytostí vyživujúcich seba-stravujúci „moloch“ globálneho neoliberálneho kapitalizmu? Alebo snáď uniformne informovaní kyborgovia plne integrovaní a zabývaní vo virtuálnej realite mediálnej a sociálnej siete matrixu? V tom prípade sme sa však poriadne vzdialili od klasických humanistických ideálov harmonického rozvoja krásy a dobra, alebo tela a duše, či charakteru s cieľom vytvoriť slobodnú univerzálnu ľudskú bytosť!

Iste, ideál nie je realita, ale je určitým formatívnym vzorom, za ktorým ideme a ktorým sa riadime vo svojom živote. Ale, máme ešte vôbec taký? Alebo ide už len a len o ekonomizáciu…?

Robert Filgas /1971/
autor je filozof a pedagóg
(príspevok publikovaný v Rodine a škole s dovolením autora)