Prof. PhDr. Ľudovít Killár, CSc.

Prof. PhDr. Ľudovít Killár, CSc.

Prospievame vo vedomostiach, zaostávame v mravoch, alebo, Výchovu a vzdelávanie nemožno oddeľovať.

Rozhovor s prof. PhDr. Ľudovítom Kilárom, CSc., ministrom školstva v rokoch 1986 – 1989

Ministrom školstva sa stal v roku 1986 a vo svojej funkcii zostal až do konca roka 1989. Bol teda posledným ministrom školstva pred prevratom. Potom sa ocitol v úzadí a málokto vie, čo vlastne robil a robí dodnes? Sme radi, že neodmietol podeliť sa s nami o svoje spomienky i názory na dobu pred 25 rokmi i súčasné dianie v našom školstve.

• Pán profesor, sledujete ešte dianie v slovenskom školstve? Ako vnímate jeho stav dnes?

Áno, sledujem, čo sa deje v školstve, pretože celý svoj aktívny život som prežil v školstve. Jeho stav a východiská pre budúcnosť sledujem pozorne a citlivo. Každý, aj ten najmenší úspech nášho školstva ma teší, každý neúspech, nezdar ma mrzí a niekedy aj hnevá.

Kriticky hodnotím obecné negatívne pripomienky k školstvu, lebo v poukazovaní na jeho problémy je veľa subjektivizmu, často nepodloženého poznaním reálnej situácie. Okrem toho kritické hodnotenia školstva prináša napr. aj denná tlač na objednávku politických strán, ktoré v danej straníckej situácii a konštelácii sledujú partikulárne politické objednávky a ciele. Napr. chcú za každú cenu ovplyvňovať mienku občanov – voličov o efektívnosti, resp. neefektívnosti praktickej školskej politiky koalície. Ide o premyslenú a zámernú manipuláciu verejnej mienky, ktorú sa snažím rozoznať a oddeliť od vecného hodnotenia školstva.

Pozornosť spoločnosti je dnes zameraná hlavne na sociálnu oblasť života a práce učiteľov. Aj keď sa v posledných rokoch postupne zlepšuje sociálne postavenie a hodnotenie práce učiteľov adekvátne k ich práci a jej výsledkom, žiada sa zlepšenie odmeňovania učiteľov. Výška ich platov zďaleka nezodpovedá výkonom a zodpovednosti, ktorú učitelia vo výchove a vzdelávaní detí a mladých ľudí majú.

Je to problém dlhodobý a možno ho charakterizovať tak, že ako v minulosti, aj dnes viac proklamujeme celospoločensky významné postavenie učiteľa, ale v realizácii tohto hodnotenia sme výraznejšie nepokročili. Zrejme to nie je len neochotou vlády, ale celkovou situáciou v ekonomickom postavení Slovenska od vzniku Slovenskej republiky. Aj keď sa dnes v ekonomickej oblasti situácia zlepšuje, v spoločnosti sú aj ďalšie a zdôvodnené sociálne požiadavky. Prerozdeľovanie existujúcich prostriedkov nie je teda nijako jednoduché. Ak má byť v tomto procese školstvo uprednostnené, treba urobiť kvalifikovanú analýzu celého školského systému s patričnou vecnou argumentáciou podloženou faktami. Toto ministerstvo školstva doteraz neurobilo. O tom nech hovoria aj ekonómovia. Nedá sa to riešiť len bojom a štrajkami za spravodlivé hodnotenie práce učiteľov. Je potrebné o tom presvedčiť a získať pre to väčšinu spoločnosti.

Žiada sa, aby naši odborníci v oblasti pedagogických vied, významní pedagógovia a školskí funkcionári reagovali na často pomerne subjektivistickú a príliš všeobecnú kritiku školstva jeho reálnym a objektívnejším poznávaním s primeraným podielom dosiahnutých pozitívnych výsledkov. Je to aj ich stavovská povinnosť. Jednostranná negácia výsledkov zhadzuje a znehodnocuje aj ich prácu v školstve. Ale ani ministerstvo školstva nevyužíva všetky možnosti, ktoré tu má.

• Vraciate sa ešte z času na čas v spomienkach do obdobia, keď ste niesli hlavnú zodpovednosť za stav vzdelanosti v krajine?

Zriedka, lebo celková situácia, podmienky a požiadavky sa radikálne zmenili. Ale napr. v súvislosti s platmi učiteľov si spomínam, že sme na vtedajšom ministerstve školstva SSR vypracovali a predložili vedeniu úradu vlády SSR návrh časového harmonogramu zvyšovania platov učiteľov. Chceli sme tým ovplyvniť prípravu rozpočtu školstva. Vedenie úradu vlády na čele s 1. podpredsedom vlády náš návrh odobrilo a skutočne došlo aspoň k čiastočnému navýšeniu platov pedagogických pracovníkov. K zásadnejšiemu navŕšeniu nakoniec nedošlo, lebo federálna vláda návrh neschválila, pretože MŠ ČSR na to nenašlo prostriedky.

• Aká bola vaša profesijná i osobná cesta? Odkiaľ pochádzate a kde sú vaše korene?

Pochádzam z peknej rázovitej podtatranskej obce. Je to goralská oblasť. S obcou sú spojené známe kúpele Vyšné Ružbachy. Môj otec bol zámočník a mama sa starala o domácnosť. Po absolvovaní gymnázia v Levoči, kde som bol priemerný študent a veľa voľného času som venoval športovaniu, som študoval filozofiu ako jednoodborové štúdium na FF UK a na Vysokej škole pedagogickej telesnú výchovu. Tým som získal aprobáciu učiteľa pre strednú školu. Po skončení vysokoškolského štúdia som bol asistentom na FTVŠ v Bratislave a postupne, po ašpirantúre, som sa stal docentom a profesorom. Ostal som pri športe. Bol som vedúcim katedry a prodekanom.

• Ako ste sa stali ministrom? Čo tomu predchádzalo?

Na ministerstve školstva som pôsobil ako vedúci oddelenia pre vysoké školy, riaditeľ odboru vysokých škôl a vedy, námestník ministra a minister. Čiže postup bol viac, dá sa povedať úradnícky a vychádzal z môjho postupného poznávania školstva.

Dva roky som pôsobil ako predseda SV ČSTV. Dôvodom bola asi moja aprobácia, ale najmä moje pôsobenie mimo zamestnania ako tréner mládeže a neskôr aj reprezentantov Československa v plávaní.

Ako som už spomínal, na ministerstve školstva som prešiel viacerými funkciami na nižšom stupni riadenia. V tom čase sme pracovali na analýze školského systému a v nadväznosti na analýzu sme pripravovali nové školské zákony.

Po odchode prof. Bušu z funkcie ministra, ako jeho námestník som sa cítil po vecnej stránke schopný pokračovať na úpravách školského systému.

Mal som šťastie, že som si našiel skúsených odborníkov z oblasti pedagogických vied a riadenia školstva za námestníkov ministra i riaditeľov odborov. Boli to odborníci v oblastiach svojho pôsobenia na školách a vedecko-výskumných ústavoch, ktorých školská verejnosť uznávala. Dôležitá potom bola spolupráca s českým ministrom školstva. Bolo to zložitejšie aké je dnes fungovanie koaličných rád. Nebolo federálne ministerstvo školstva, ale všetky školské zákony sa po prerokovaní v národných radách schvaľovali vo federálnom zhromaždení. Bolo to zložité obdobie aj pre školstvo.

Svoju pracovnú kariéru som ukončil písomnou abdikáciou z funkcie ministra školstva v novembri 1989.

• Dá sa porovnať, akú pozíciu malo školstvo, výchova a vzdelávanie v spoločnosti vtedy a ako je to dnes?

Naše školstvo v predchádzajúcom období malo pomerne dobrú odbornú úroveň. Výchovná oblasť však aj v školstve sa podriaďovala ideológii vychádzajúcej z vtedy platnej ústavy o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti, čo značne limitovalo prácu v školstve.

Staré rímske príslovie hovorí: časy sa menia a my v nich. Človek nielen vytyčuje a plní úlohy, ale zároveň v tomto procese aj občiansky, politicky i politicky dozrieva. Škoda, že po revolúcii sa v školstve ďalej nevyučovalo aj to, čo prinášalo skvalitňovanie úrovne absolventov školy.

Dnes školstvo rieši kľúčový problém prepojenia školského systému s praxou, so životom spoločnosti, produkciou jej materiálnych hodnôt. Pritom v minulosti už bol vytvorený určitý model učňovského školstva, ktorý sa formoval ako duálny systém prípravy odborníkov. Duálny systém sa postupne uplatňoval aj na stredných odborných školách v súčinnosti s výrobnou praxou a výskumom. Ani vtedy nebol jednoznačný súhlas všetkých väčších podnikov realizovať duálny systém. Preto v nadväznosti na spomínanú analýzu sme pripravovali aj zákonom zabezpečiť pomoc výrobnej praxe školám.

• Ako vnímate vývoj nášho školstva po roku 1989, ktoré klady a zápory sa najviac podpisujú pod jeho kvalitu?

Otvorili sa možnosti rozvoja školstva v pluralitnej spoločnosti, ale nebol dosiahnutý základný, najvšeobecnejší konsenzus v predstavách o perspektívach rozvoja školstva. Predkladali sa rôzne, často neporovnateľné ciele a úlohy, na dosiahnutie ktorých neboli ani spoločná väčšinová vôľa, ani prostriedky, ani sily a adekvátne prostriedky. Boli prijaté niektoré nešťastné opatrenia, ktoré implantovali do nášho školstva rozvojové brzdy. Takým bol napr. spomienkový optimizmus na prvorepublikové osemročné gymnaziálne vzdelávanie, ktoré priskorým výberom najlepších žiakov obmedzuje a znižuje úroveň základných škôl dodnes.

Viac-menej úspešné pokusy o parlamentnú demokraciu v podmienkach divokej privatizácie priniesli školstvu sled rýchlych zmien napr. v personálnej oblasti. Časté výmeny ministrov a ich aparátov neboli na prospech rozvoja školstva, hoci samotný princíp demokratickej výmeny je správny.

Zmeny v našom školstve boli často živelné. Školstvo, výchova a vzdelávanie sa dostali až kdesi na posledné miesta sociálno-politických ambícií vládnucich politických strán a zoskupení. V tomto ošiali vzniklo napr. neúnosne veľa vysokých škôl. V počte automobiliek a vysokých škôl sme svetová „veľmoc“.

Veľkú úľavu priniesla sloboda náboženského vyznania a otvorenie podmienok života a činnosti cirkví.

Nesporným prínosom zmien po novembri 1989 boli a sú širšie osobné slobody občanov, možnosti voľného pohybu, podnikania a pod. Na druhej strane zúžili sa sociálne istoty a negarantované sú podmienky produktívnej pracovnej sebarealizácie občana. Svedčí o tom trvale vysoká nezamestnanosť. Človek bez práce postupne stráca základný ľudský rozmer, klesá na úroveň nepotrebnosti, stráca ambície, nedôveruje svojim schopnostiach, stráca motiváciu vzdelávať sa a pracovne sa zdokonaľovať.

Do profesijného života pedagogických zamestnancov vstúpili viaceré zásadné zmeny a podstatne vyššie nároky. Logicky by sa dalo očakávať, že vyššie nároky prinesú tomu zodpovedajúce lepšie materiálne i morálne odmeňovanie. Nestalo sa, resp. nestalo sa tak na zodpovedajúcej úrovni.

Potreba racionálnej transformácie nášho školstva bola po r. 1989 sprevádzanú značným rozkladom vedecko-pedagogickej základne.

V uvádzaní takýchto a podobných protirečení, resp. nezrovnalostí vo vývoji nášho školstva po novembri 1989 by som mohol pokračovať. Školstvo je veľmi zložitý sociálny systém, ktorým „prechádza“, okrem nemnohých výnimiek, celá populácia. Moja skúsenosť hovorí, že každú zmenu v školstve treba dobre premyslieť, naprojektovať, ak je to možné experimentálne overiť a až potom zaviesť do praxe. Pritom je absolútne nevyhnuté opierať sa o pedagogickú vedu a ďalšie vedné disciplíny od psychológie, sociológie a ďalších vied až po medicínu, zhodnotiť naše vlastné skúsenosti, študovať a rozumne preberať skúsenosti zo zahraničia.

• V ktorých oblastiach naše školstvo najviac zlyháva, kde sú dnes najväčšie problémy?

Odpovedal by som parafrázou známej myšlienky J. A. Komenského, podľa ktorej kto prospieva vo vedomostiach a zaostáva v mravoch, viac stráca, než získava. Rád by som pripomenul, že v škole sa vytvárajú základy mravného a hodnotového formovanie dieťaťa a mladého človeka. Je známe, že práve tu máme nedostatky. Časť žiakov a študentov sa správa na verejnosti, ale aj v škole a rodine nevhodne. V tomto ohľade je výchova v škole a celý obsah a proces sociálneho formovania obrazom a odrazom reálnej skutočnosti. Kvalite výchovy uberá vyhrotený individualizmus. Týka sa to nielen školy, ale aj rodiny a všeobecne sa dá povedať, že aj celej spoločnosti.

V škole je potrebné dôslednejšie realizovať neoddeliteľnosť procesu výchovy a vzdelávania. Sme svedkami nielen oslabovania, ale aj vedomého(!) zanedbávania výchovnej funkcie školy aj tým, že vyvíjame jednostranný tlak na vzdelávanie, osobitne a najmä na meranie jeho výkonovej stránky prostredníctvom testov. Obrazne povedané, všetko sa začína a končí v rovine vzťahu finančných nákladov a merania výkonov. Odráža sa to potom v nízkej úrovni mravného vedomia a správania sa detí a mladých ľudí. Takáto prax našich škôl sa nemôže neodrážať aj v plytkom spôsobe života a málo hodnotovom vkuse mladých ľudí.

Hlavný cieľ výchovy a vzdelávania musí zahŕňať nielen potreby spoločnosti na danom stupni jej vývoja a jeho dynamiky, ale súčasne musí vyjadrovať aj potreby jednotlivca, teda vychovávanej a vzdelávanej osobnosti.

Ako sa má osobnosť vyrovnávať s vysokými nárokmi na vlastnú psychiku? Ako sa v každodennom živote bude človek vyrovnávať s narúšajúcimi sa zvyklosťami a meniacim sa spôsobom života medzi generáciami? Ako bude prijímať nové nehotové formy vo vzťahu k zaužívaným kultúrnym vzorcom a tradíciám?

Uvedené zmeny už prebiehajú a odpoveď na tieto a ďalšie otázky môže byť iba jedna: potrebné vlastnosti osobnosti sa u ľudí neformujú ani živelne, ani spontánne; sú a môžu byť iba výsledkom výchovy, sociálneho formovania a sebavýchovy. Preto je nevyhnutné venovať problémom výchovy a sebavýchovy aspoň takú pozornosť, aká sa kladie na vzdelávanie. Nie je možné ani len predpokladať, aby sa človek celoživotne vzdelával, tvorivo a originálne myslel, menil podľa potrieb zamestnania (zamestnávateľa), sústredene sa venoval pracovnej kariére, sledoval technologický pokrok, dokázal sa pružne prispôsobovať práci v rôznych tímoch atď. bez toho, aby bol emocionálne, mravne a sociálne zrelý, aby ako občan myslel nezávisle, kriticky, aby sa nedal psychicky manipulovať, aby bol imúnny voči vymývaniu mozgov, aby dokázal využívať demokraciu a jej výdobytky, aby dokázal argumentovať, diskutovať, aby dokázal počúvať alternatívne názory; aby sa nenechal indoktrinovať pochybnými ideológiami a rôznymi koncepciami, ktoré sa rodia ako huby po daždi.

Výchova a vzdelávanie má byť integrovanou súčasťou práce školy a v tomto vzťahu sú hodnotou samou osebe.

• Pán profesor, čomu ste sa venovali po odchode z postu ministra?

Venoval som sa aj podnikateľským aktivitám, ale výraznejšie poradenskej činnosti v oblasti školstva, podľa záujmu a požiadaviek.

• Čomu, akým záľubám sa v súčasnosti venujete?

Pomáham v domácnosti.

• Ak by sa vás súčasný minister spýtal na radu, čo treba urobiť, aby sme mali kvalitnejšie školstvo, čo by ste mu poradili?

Poradil by som mu, aby sa viac a komplexnejšie vcítil do vývoja školstva a jeho stavu na Slovensku. Aby sa usiloval o prepojenie školy s praxou, o zvyšovanie odbornej úrovne vyučovacích predmetov, aby sa spolu s rodičmi žiakov a pracovníkmi v oblasti pedagogických vied venoval skvalitňovaniu výchovy v školách. Mal by sa usilovať o povznesenie už spomínaného sociálneho zabezpečenia učiteľov, zvyšovanie ich odborného a pedagogického rastu, a to už na učiteľských fakultách a v ich ďalšom vzdelávaní. Za týmto účelom navrhnúť adekvátne legislatívne riešenia a opatrenia.

• Čo želáte slovenskému školstvu, slovenským učiteľom do najbližšej budúcnosti?

Školstvu na Slovensku prajem úspešný, kontinuálny, vzostupný, produktívny a efektívny rozvoj.

Na záver by som ešte rád vyjadril obdiv redakcii Rodiny a školy, že napriek pomerne skromným podmienkam a neveľkým dotáciám mesačník ešte existuje.
Pozitívne vnímam fakt, že ešte tu je záujem čitateľov mesačníka, ktorí ho iste čítajú, aby v spolupráci so školou hľadali východiská pre zlepšenie jej práce a iste tak získavajú ďalších čitateľov.

Bez adekvátnej súčinnosti učiteľov, funkcionárov školy, rodičov a priateľov školy, ale aj ministerstva školstva i vlády SR a ich zodpovednosti za výchovu a vzdelávanie detí, žiakov a študentov, nebude možné výraznejšie zvýšiť úroveň školstva.

Mesačník Rodina a škola už svojím názvom upozorňuje, prosí a ukazuje cesty najmä rodičom detí, aby a ako ešte efektívnejšie viesť deti k plneniu si povinností v škole v prospech ich vzdelávania, občianskeho a mravného formovania.

Ľubomír Pajtinka, december 2015, in: Rodina a škola