PhDr. Ľubomír Pajtinka, PhD.

PhDr. Ľubomír Pajtinka, PhD.

Slovenské školstvo na prahu veľkých zmien.

PhDr. Ľubomír Pajtinka, PhD., šéfredaktor Technológie vzdelávania, spisovateľ

V roku 1973 začali prípravy na poslednú reformu školstva, ktorá sa u nás uskutočnila. Jedným z jej kľúčových výstupov bol aj školský zákon, ktorý bol prijatý v roku 1984 a platí s 19 novelami dodnes. To však bola naša spoločnosť v úplne inom režime a reforma školstva premietla aj do školstva princípy na ktorých vtedajšia spoločnosť fungovala. Dnes sme na prahu novej reformy školstva, ktorá je už dlho očakávaná, veď od roku 1989 uplynulo vyše sedemnásť rokov. O pripravovaných zmenách sme sa pozhovárali s podpredsedom Pedagogického odboru Matice slovenskej a šéfredaktorom časopisu Technológia vzdelávania PhDr. Ľubomírom Pajtinkom, PhD.

• Zdá sa, že reforma sa ešte ani nezačala a už cítiť zápas o slovenské školstvo. Pokiaľ by sme sa pýtali športovou terminológiou: Medzi kým prebieha tento zápas a aký je stav?

Reforma je zásadná systémová zmena, ktorej cieľom je prebudovať systém tak, aby nový model prinášal lepšiu výkonnosť, efektivitu a kvalitu. Na každú takúto zmenu sa môžu rôzniť názory. Môžu jestvovať a zvyčajne aj jestvujú rozdielne názory na rozsah pripravovaných zmien, na ich obsah, dĺžku procesov, ktoré ju sprevádzajú.

Školstvo je mimoriadne významná oblasť. Ekonómovia na celom svete vedia, že školstvo je najvýznamnejší „výrobný“ rezort a to napriek tomu, že sa v ňom priamo nevyrábajú autá, nepečie chlieb a neskladajú počítače. Ale je to tá vážna oblasť, kde sa kladie intelektuálny, zručnostný a vzťahový potenciál tých, ktorí raz budú vyrábať a rozhodovať o osude svojho štátu i národa. A nemusíme si veľa hovoriť o tom, že nie všetci v tomto štáte majú naozaj úprimný záujem na jeho úspechu. Alebo sú aj takí, ktorí z vlastnej ješitnosti, že nie sú priamo účastní na pripravovaných zmenách tvrdia, že veci idú zlým smerom a robia sa zle. Mám na mysli najmä skupinu ľudí okolo dvoch predchádzajúcich ministrov školstva. Mali vo vedení ministerstva dlhý čas na to, aby pripravili i zrealizovali reformu slovenského školstva. V Európe, kde podobné reformy prebehli trvali práve zhruba spomínaných osem až desať rokov. Dnes sa objavujú útoky na ministra, ministerstvo, osoby, ktoré sa venujú príprave reformy. A sú to podpásové útoky a ataky. Je zrejmé, že v nasledujúcich mesiacoch sa budú tieto útoky zvyšovať. Lebo zápas o školstvo je zápasom aj o charakter štátu.

• V akom stave sa dnes nachádza slovenské školstvo?

Žiaľ presný popis stavu nie je možné definovať, lebo nie je urobená komplexná analýza stavu slovenského školstva. Aspoňže sa urobili niektoré parciálne analýzy v posledných mesiacoch na základe ktorých sa povedala stratégia týchto oblastí. O stave nášho školstva nám najviac napovedia medzinárodné porovnania a analýzy. Je to predovšetkým PISA, teda medzinárodné meranie vyše 40 školských systémov sveta, pohľad OECD, či Svetovej banky. Tieto analýzy jednoznačne dokladujú, že Slovensko má nezreformovaný školský systém, ktorý zásadne zaostáva za najlepšími krajinami sveta. V mnohých parametroch sa nachádzame v priemere a podpriemere. Navyše je preukázateľné, že v slovenskom školskom systéme jestvuje najvyššia závislosť spomedzi všetkých krajín, ktoré sa zapojili do meraní medzi výsledkami dieťaťa v škole a jeho sociálnym zázemím a mierou vzdelania rodičov. Inak povedané ukázalo sa, že na Slovensku platí, že čím je dieťa zo sociálne slabšieho prostredia a čím má menej vzdelaných rodičov, tým má horšie vzdelávacie výsledky. To je mimoriadne vážne zistenie, ktoré možno označiť až za diskrimináciu takýchto detí. Najhoršie na veci je, že o tomto zistení sme informovaní od roku 2003 a vtedajší minister Fronc neurobil jediné opatrenie na odstránenie tohto problému. Napokon podobne, ako nereagoval na zlé výsledky v PISA. Slovenské školstvo, žiaľ, v posledných rokoch dopláca na mimoriadne slabých ministrov i štátnych tajomníkov, ktorí viedli školský rezort.

• V médiách sa z času na čas objavovali správy, že reforma v školstve už začala. Je to naozaj tak?

Reforma školstva je mimoriadne rozsiahla a náročná zmena. Tá si vyžaduje nielen analýzu stavu školstva, aby sa dali definovať najslabšie články systému na ktoré treba upriamiť pozornosť, ale aj projekt reformy, jeho scenár, časový a vecný harmonogram. Na Slovensku dodnes nejestvujú takto pripravené procesy a v súčasnosti sa na nich intenzívne pracuje. Takže, ak bude niekto tvrdiť, že už začal reformu, treba sa ho spýtať, kde má schovaný harmonogram a scenár tohto procesu, kde má analýzy, kde východiská, kľúčové problémy…

• Čo treba zmeniť, aby bol školský systém efektívnejší?

Odpoveď na túto krátku otázku by mohla byť veľmi dlhá, ak by sme chceli presne popísať kroky, ktoré treba urobiť. Povedzme si aspoň tie základné oblasti v ktorých treba urobiť systémové zmeny.

Kľúčovou oblasťou reformy školstva je obsah vzdelávania, teda to, čo sa žiaci učia v školách. Obsah vzdelávania je mimoriadne významným fenoménom, lebo ovplyvňuje vzdelanosť národa a pripravenosť mladých na svoj ďalší odborný a osobnostný rozvoj. Postaviť dobrý obsah vzdelávania je mimoriadne náročné, podobne, ako je náročné zadefinovať časové proporcie medzi časovými dotáciami jednotlivých predmetov, či skupín predmetov. Tí, ktorí sa vážne zamýšľajú nad zmenami majú k dispozícii obmedzený počet vyučovacích hodín na jednotlivých stupňoch vzdelávania. Kto si len tak od pása dovolí povedať, koľko hodín sa má týždenne vyučovať napríklad na druhom stupni základnej školy vyučovať štátny jazyk, koľko cudzie jazyky, koľko hodín má byť k dispozícii pre prírodovedné a koľko pre spoločenskovedné predmety? A čo výchova? Kde vtesnať výchovu k štátnosti, k hodnotám na ktorých je postavená naša kultúra, čo výtvarné a hudobné umenie? Koľko hodín by sme mali vyučovať telesnú výchovu, veď vieme, v akom zdravotnom stave je naša mladá generácia. Dnes napríklad vieme, že vyučujeme najmenej hodín telocviku a dejepisu snáď z celej Európy. V Maďarsku sa z dejepisu povinne maturuje, teda dôraz je na zvyšovaní identity a národného povedomia. My, ako susedia takýto fakt bagatelizujeme.

Permanentne sa objavujú požiadavky na ďalšie predmety – onkologická výchova, mediálna, ekologická, zdravotná, sexuálna, multikultúrna, dopravná…Kam toto všetko vtesnať? Najmä, ak si uvedomíme, že v školských laviciach budú sedieť žiaci počas školského roka 189 dní a denne by nemali mať viac ako 5 až 6 vyučovacích hodín. Lebo už dnes možno náročnosť práce žiaka prirovnať k stredne až ťažšie pracujúcemu dospelému. Neurózy, stres, šikana, psychické problémy detí i učiteľov vyplývajú aj z vysokej náročnosti ich práce.

Východiskom pre reformu je Milénium, prijaté vládou v roku 2001, ale žiaľ nerealizované. V rámci zmeny obsahu a metód vzdelávania treba prejsť od modelu memorovania k tvorivo humanistickej koncepcii práce školy. Musíme odísť od modelu výučby izolovaných informácií z jednotlivých predmetov k modelu kompetencií, ktoré treba v rámci vzdelávania a výchovy dosiahnuť. Dnes v škole učíme v jednej triede všetkých žiakov všetko, bez efektívnej možnosti, aby sa žiak mohol profilovať podľa záujmov i budúcej odbornej profilácie. Preto treba učivo rozdeliť do dvoch blokov. Na štátny vzdelávací program, ktorý musia zvládnuť všetci žiaci a školský vzdelávací, či cieľový program v ktorom sa budú profilovať záujmy žiakov. To je známy dvojúrovňový model vzdelávania, ktorý preferujú dobré školské systémy.

Reformu školstva by mali sprevádzať ďalšie zmeny, ktoré by mali zasiahnuť celú spoločnosť. Ide najmä o :
– zmenu vzťahu spoločnosti ku školstvu, vzdelávaniu, škole a učiteľovi,
– zmenu vzťahu rodičov ku škole, ale aj k vlastným deťom ,
– posilnenie výchovnej práce školy, ktorá sa v posledných rokoch úplne zanedbala
– zmenu postavenia učiteľa, ale aj jeho kariérneho rastu a kvality jeho práce
– dopracovanie modelu financovania škôl
– zmenu učebnicovej politiky štátu
– zmenu modelu odborného vzdelávania
– zmenu v kvalite práce národnostného školstva a v ukončení jeho vyčleňovania sa zo sústavy slovenského školstva
– zmenu v oblasti využívania informačných technológií vo vzdelávaní
– zmenu v kvalite výučby cudzích jazykov

Reformu by mala sprevádzať aj obroda hodnotového rebríčka celej spoločnosti. A v rámci toho i zmena v budovaní vzťahu nielen žiakov a učiteľov, ale celej spoločnosti k podpore a budovaniu vlastného štátu a identity.

• Ako si vysvetľujete fakt, že v SR pribúda (zvyšuje sa podiel) súkromných škôl?

Neštátne školstvo je osobitnou kapitolou slovenského školstva. Vzhľadom na to, že som bol v roku 1991 autorom prvej vyhlášky o súkromných školách u nás, snáď môžem povedať o tejto téme viac a zainteresovanejšie. Prvá poznámka, ktorú chcem povedať je, že na Slovensku ideme v modeli neštátneho školstva neštandardným spôsobom, najmä od roku 1989 . Model, ktorý sa tu vytvoril nemá štandardné európske Parametre. Zo súkromného školstva sa na nejednom mieste stalo bezbrehé podnikanie bez ohľadu na žiakov, ktorí tieto školy navštevujú. Normatívny systém financovania urobil zo žiaka tovar a máme nejdeného zriaďovateľa súkromnej školy ktorý prijíma na štúdium žiakov bez ohľadu na to, či majú predpoklady aj štúdium úspešne ukončiť. Dnes už máme v školskom systéme z celkového počtu škôl 8 % neštátnych škôl. Za tých zhruba 15 rokov, čo u nás funguje neštátne školstvo sme prešprintovali takmer celú Európu a stým percentom neštátnych škôl sme už na treťom mieste v Európe. Slovensko neštandardne vysoko financuje neštátne školy a to je aj dôvodom, prečo sa tak masovo rozrastajú. Toto nie je v Európe obvyklé. Tak prajne nefinancuje neštátne školstvo /až na jednu výnimku – Holandsko/, žiaden z európskych štátov. Filozofia Európy vo vzťahu k neštátnemu školstvu bola a je taká, že jednotlivé štáty zmäkčujú podmienky pre vznik nových neštátnych škôl najmä v etapách hospodárskych kríz. Vtedy prenášajú ťarchu financovania v oblasti školstva na bohatých zriaďovateľov a rodičov a tým odľahčujú štátny rozpočet. Slovensko je ešte stále v ekonomickom zaostávaní, ale financuje nadštandardne súkromné školstvo. Treba ešte pripomenúť, že európske školstvo je dominantne o štátnom, resp. verejnom školstve. Neštátne školstvo je zanedbateľným doplnkom a vytvára pluralitu vo vzdelávaní. Ale to neznemená, že by štáty Európy smerovali k masovosti v oblasti neštátneho školstva. Preto dnes vyznieva ako nemiestny žart vyhlásenie bývalého ministra školstva Fronca, že jeho cieľom je dosiahnuť stav 20 % neštátnych škôl.

O mieste a postavení neštátnych škôl v našom školskom systéme našu spoločnosť ešte len čaká diskusia, ktorá by možno bola vhodná i v rámci diskusie o reformách celého školstva.

• Dokážu si učitelia v súčasnosti priznať fakt, že žiak môže byť v niečom lepší, alebo má viac znalostí ako učiteľ?

Ja si myslím, že áno. S prelomom tisícročí dochádza naozaj k vážnej a zásadnej zmene. Zatiaľ čo dovtedy bol učiteľ, ale aj rodič vždy a vo všetkom múdrejší a vedel viac ako dieťa, ako žiak, globalizácia a internetizácia priniesla skutočnosť, že deti vedia už dnes o niektorých otázkach viac, ako rodičia, či učitelia. To je mimoriadne závažné poznanie. Nedávno som čítal o jednom výskume v Čechách, ktorý preukázal že žiaci na druhom stupni z vedomostí, ktoré vedeli získali až dve tretiny z iných, ako školských zdrojov. Iný výskum hovorí o tom, že pokiaľ žiak počas povinného vzdelávania strávi v školských laviciach okolo 13 000 hodín, za to isté obdobie strávi pred televíznou obrazovkou až 14 000 hodín. Ak to trochu preženiem, televízia je väčší učiteľ, ako škola. A to treba ešte dodať, že pred televíznou obrazovkou chce sedieť a programy sleduje pozorne, zatiaľ čo v škole neraz sedí akoby z donútenia a bez motivácie, či chuti učiť sa. Preto treba dnes uvažovať aj o tom, že sa mení pozícia školy v spoločnosti a od modelu školy, ako inštitúcie na vedomosti treba prejsť k modelu školy ako inštitúcie, ktorá je žiakovi sprievodcom a pomocníkom pri získavaní nových vedomostí, ktorá ho učí tvorivosti a radu kompetencií, ktoré nie sú postavené na memorovaní, ale rozvíjaní osobnosti dieťaťa.

• Aké zmeny treba, aby školstvo vštepovalo vlastenectvo? Aká forma by sa mala zvoliť?

Po roku 1989 naša škola rezignovala na svoju výchovnú funkciu. Išli sme do druhého extrému voči obdobiu pred rokom 1989, že sme povedali, aj pod tlakom verejnosti – vychovávať má rodina a nie škola. Samozrejme výchovná funkcia rodiny je nezastupiteľná, ale školy nikde v Európe nepracujú bez toho, aby nevychovávali. Neviem, či to bol iba omyl doby, alebo dobre cielená taktika niekoho u nás. Dnes sme totiž v situácii, že v rodine sa denne komunikuje s deťmi v priemere 8 až 10 minút denne a vychováva televízia a ulica. Ak sa aj škola venovala niektorým výchovným témam boli to módne trendy európanstva, teda multikultúrnosť, xenofóbia, výchova k ľudským právam… Patriotizmus, vlastenectvo sa prestalo nosiť. Výsledok je taký, aký je. Náš mladý človek pohŕda slovenskosťou, vlasťou, štátom, hodnotami. Je mu cudzie byť hrdým na svoju rodinu, mesto, národ, štátne symboly. Veľa zlého urobili politici i médiá, ale žiaľ aj škola v týchto veciach rezignovala poväčšine na svoju úlohu.

O tom, akú metodiku k vlasteneckej výchove zvoliť veľa diskutujeme aj v našom Pedagogickom odbore Matice slovenskej. Túto tému podporujeme projektom Poznaj svoju minulosť, alebo Pátranie po predkoch a ďalšími aktivitami. Sme si vedomí, že tému patriotizmu majú v rukách rodičia, učitelia, ale aj médiá. Najlepšie by bolo, keby sa podporovala táto téma zo všetkých týchto úrovní. Je to úloha pre celú našu spoločnosť do budúcich rokov. Lebo, veľa sa už zanedbalo a chyby, ktoré boli urobené bude ťažké naprávať.

• Dá sa vštepovať vlastenectvo v situácii, keď sú nielen pedagógovia za každý prejav národného cítenia a hrdosti na svoj národ prenasledovaní?

Dúfam, že toto už neplatí, aj keď si viem predstaviť, že nie každý zriaďovateľ, či riaditeľ školy sa teší, ak jeho učitelia vedú svojich žiakov k láske a úcte k vlasti, národnej kultúre a kultúrnym národným hodnotám. V takýchto situáciách musí byť schopný aj učiteľ prejaviť kus statočnosti. Možno i hrdinstva. A nebáť sa. Pravda, potom musí nájsť oporu u vyšších nadriadených a v médiách. Treba si možno aj pripomenúť, že naši predkovia museli priniesť ďaleko väčšie obete, aby sme tu dnes mohli byť ako národ, ako vyspelý a kultúrny fenomén Európy. Súčasne poznám celý rad riaditeľov škôl, ktorý vlasteneckú výchovu a jej šíriteľov podporujú a oceňujú. Myslím, že musíme pracovať najmä na nových metódach a formách vlasteneckej výchovy, ktoré budú blízke dnešnej mladej generácii.

• Čo slovenské školstvo na národnostne zmiešanom území?

Ja by som to trochu spresnil. Slovenské školstvo je na celom území Slovenskej republiky. Aj na národnostne zmiešanom území funguje slovenská výchovno-vzdelávacia sústava. Jej súčasťou sú všetky školy na slovenskom území a prirodzene aj tie, ktoré majú nejaký iný vyučovací jazyk. Niekto sa pokúša presvedčiť, že na Slovensku máme aj maďarskú univerzitu, maďarské školy, maďarských učiteľov. To predsa nie je pravda. Ak by sme totiž pripustili túto rétoriku, ak by sme pripustili, že tu máme maďarské školy, maďarské obce, potom musíme pripustiť, ýe tieto majú právo požadovať, aby patrili k Maďarsku. A o to v národnostnej terminológii niektorým skutočne ide.

Školstvo je súčasťou politického systému Slovenskej republiky. To znamená, že jestvuje slovenský politický národ do ktorého sa začleňujú všetci občania žijúci na Slovensku. Ak totiž slovenský občan spôsobí dopravnú nehodu v Rakúsku, žiadne noviny v Rakúsku nenapíšu, že nehodu spôsobil Maďar, Ukrajinec, alebo Poliak. Bol to Slovák, občan Slovenska. A to si musíme uvedomiť. Samozrejme už sedemnásť rokov sú tu rôzne pokusy, ako nabúrať všeobecne zaužívanú terminológiu, uvádzajúce, že na Slovensku žije maďarské národné spoločenstvo atď. Na Slovensku žijú národnostné menšiny, ktoré majú všetky práva i povinnosti, ako všetci občania Slovenska. A potom je tu podstatná vec – ani v jednej právnej norme Slovenskej republiky nenájdete, že by sa hovorilo o maďarských učiteľoch, maďarských školách, univerzitách atď. v súvislosti so Slovenskom. A slovenská legislatíva i v nej obsiahnutá terminológia je biblia pre všetkých. Nech by sa to už niekomu páčilo, či nie. Tak je to v celej kultúrnej Európe a svete.

Na národnostne zmiešanom území cítiť veľký tlak na školy a učiteľov slovenskej národnosti. Žiaľ politici menšín nectia prajnú atmosféru spolužitia a neustále sa pokúšajú o nejaké ataky a zneisťovanie. Treba pokojne a sebavedome pracovať na kvalitnom vzdelávaní, udržiavať kultúrnu komunikáciu so všetkými, ktorí si to zaslúžia a sú ochotní spolupracovať a kooperovať. Žiaľ školy s vyučovacím jazykom maďarským vystavujú časť svojich žiakov do znevýhodneného postavenia pre uplatnenie sa na slovenskom trhu práce. Odopierajú im totiž možnosť naučiť sa slovenský jazyk. Tým pádom títo absolventi nemajú základnú kompetenciu pre slovenský trh prác – nedokážu sa dohovoriť, nedokážu vysvetliť lekárovi, úradníkovi čo potrebujú a čo ich trápi. A nevedia komunikovať ani so svojim susedom, Slovákom. A to je nebezpečné, lebo ak ľudia v jednom štáte nemajú spoločný komunikačný prostriedok, ak sa nedokážu dohovoriť, hrozia konflikty. A v tej to súvislosti sa natíska iba otázka, či je to niečí zámer, alebo náhoda. Dnes je pravdou, že slovenská výchovno-vzdelávacia sústava pripravuje časť svojich absolventov pre maďarský trh práce. A to je absurdita, ktorá tu nemá čo hľadať. To nemá nič spoločné s potláčaním práv, či niečím podobným, ako sa to snaží niekto podsúvať. Vzhľadom na to, že celá generácia občanov žijúcich na Slovensku dnes už prešla školským systémom Slovenska, že od roku 1920 nejestvujú občania, ktorí sa nemohli naučiť jazyk tohto štátu, máme iba občanov, ktorí odmietajú naučiť sa tento jazyk. A ako hovoria Američania, toto sú občania, ktorí sa dobrovoľne vystavujú do nevýhodnej pozície v spoločnosti i na trhu práce.

• Čo by malo byť poslaním slovenského školstva, aká je jeho kľúčová úloha dnes a najmä do budúcnosti.

Vzdelanie, ktoré poskytuje človeku škola, ale aj to, ktoré človek získa vlastnými ďalšími aktivitami je najlepšou sebaobranou človeka, ale aj národa a štátu pred neúspechom, biedou, hladom, nedostatkom. Preto je veľmi dôležité, aby naša školská sústava pripravovala, ako sme si to pri koncipovaní zámerov reformy sformulovali stručne, zdravých, múdrych a dobrých ľudí. To patrí k našej tradícii i našej budúcnosti.

František Šípkovský, 2008