Slovák sa dostal aj na Mesiac, lebo mal silnú vieru v seba a v úspech.

Eugen Andrew Cernan, americký kozmonaut so slovenskými koreňmi vo Vysokej nad Kysucou

Slováci, resp. ľudia pôsobiaci na Slovensku svojím umom a šikovnosťou, hoci v skromných podmienkach, pomohli k rozvoju lietania. Môžeme byť právom hrdí, že podstata raketovej techniky – objav reaktívnej sily – pochádza z umu bratislavského rodáka, spomínaného Segnera. Za úvahu stojí aj to, že so snom o ceste na Mesiac prišiel prvý Gustáv Mauricius Reuss (1818- 1861), lekár, biológ a spisovateľ‘ z Revúcej, autor knihy Hviezdoveda, v ktorej desať rokov pred Julesom Vernom opísal pod vplyvom astronóma Jozefa Johanna Littrowa projekt letu človeka na Mesiac s pomocou balóna. Vo svojej fantazijnej knihe Hviezdoveda vyslal na prirodzenú obežnicu Zeme slovenských ľudí. A je svojím spôsobom príznačné, že tento sen ľudstva splnil iný potomok Slovákov, americký kapitán Eugene Andrew Cernan.

Cernan pri návšteve starého rodiska v roku 1993:

Nedávno som pozeral na fotografie starých rodičov. Viem, že kdesi vo mne je ich duch. Do Ameriky odišli preto, že ich život na Kysuciach bol priťažký.

Začali tam odznova, no to v nich bolo odovzdali svojim deťom a tak dali príležitosť aj mne – žiť zmysluplne!

Chceli len, aby sme boli poriadni a pracovití…ani im nezišlo na um, že ich vnuk raz poletí na Mesiac.

A predsa!

Som presvedčený, že mi to umožnil môj otec. Bola to jeho odvaha a viera a to sú hodnoty, ktoré sú vlastné Slovákom i ostatným ľuďom na svete, ktorí chcú niečo dokázať…Myslím, že všetko v živote mi umožnil vlastne môj otec, ktorý mal zásady, pomocou ktorých som sa vlastne dostal na Mesiac. Bola to jeho odvaha viera!

Svoju cestu na Mesiac som začal niekde tu, vo Vysokej nad Kysucou!

Cestu na Mesiac som vlastne začal už dve generácie dozadu ešte predtým ako som sa posadil do kozmickej lode.

Keď som tu bol na návšteve v sedemdesiatych rokoch videl som veľa smutných tvárí. Je to rozdiel od toho, čo môžem vidieť dnes. To, čo môžem vidieť na tvárach ľudí je veľké vzrušenie a nadšenie. Je to prvý krát, čo som tu mal možnosť vidieť usmiate deti, ktoré ma vítali s kvetmi.

Dnes som tu z iného dôvodu. Je to veľmi jedinečná chvíľa, že som mohol so sebou priviesť aj svoju dcéru a sestru, lebo tiež majú slovenskú krv. Máme vlastné priezvisko – Černan – Černanová. Vnučka, ktorá žije v Texase ho používa tiež.

Eugen A. Cernan:

Cestoval som po celom svete. Navštívil som veľa miest, stretol som sa s mnohými ľuďmi. Bol som dokonca aj na takom mieste, ktorému hovoríme Mesiac, ale nikdy som nebol na takom mieste, ktoré je tam výnimočné a nikde ma tak srdečne neprivítali v mojom živote ako vo Vysokej nad Kysucou

Ja som videl našu krásnu zem z vesmíru, ja vám chcem povedať, že je to výhra. Viera a láska vo svojej rodine je to, čo potrebuje každý pre svoj štart do života. Som najšťastnejší človek na svete, keďže som tu, medzi vami, doma!

Pred obecným úradom čakali netrpezlivo koníky s vyzdobenými rebriniakmi, aby odviezli hostí pred základnú školu, ktorá od 28. septembra 1994 nesie meno tohto slávneho amerického astronauta, potomka vysockých rodákov. Pomenovací dekrét odovzdal vtedajšej riaditeľke školy z poverenia MŠV SR pána PhDr. Ľubomír Pajtinka. Po slávnostnom akte odhalenia pamätnej tabule sa prihovoril k žiakom slovami, ktoré svedčia o jedinečnej životnej filozofii tohto človeka: ,,Nič nie je ohraničené, vždy sa možno dostať ďalej a ďalej, ale treba poctivo a tvrdo pracovať, aby každý dosiahol svoj cieľ – hviezdu: veď na nebi je ich tak veľa a každý si môže nájsť tu svoju“. Podľa vyjadrenie vtedajšej riaditeľky ZŠ Mgr. Antonie Dočárovej: ,,Bola to neopakovateľná atmosféra, živý príklad lásky človeka ku kraju, k práci, túžby po poznaní a pre žiakov i pedagógov silná motivácia do ďalšej práce.“ Aj životné krédo tohto človeka veľa napovedá: ,,Buď najlepším, akým len môžeš byť a nikdy nestrať lásku ku kraju. dôveru k rodine a vieru v Boha.“

Po odhalení pamätnej tabule vo vestibule školy a odovzdaní certifikátu o prepožičaní čestného názvu, nás pani riaditeľka Mgr. Antónia Dočárová pozvala s Eugenom Cernanom k nej do riaditeľne na maličké občerstvenie. Eugen už mal za sebou prijatie u pána starostu, príhovor k rodákom a cestu konským povozom od obecného úradu ku škole.

Keď sme sa usadili a pani riaditeľka naliala po štamperlíku „poriadne ostrej domoviny“ Eugen vyjadril radosť nad týmto celým stretnutím aj tým, že škola bude niesť jeho meno. Povedal, že je rád, že je tu s ním aj jeho dcéra. Mňa sa spýtal, či mám tiež deti. Povedal som áno, i to, že najstaršia je dcéra Zuzana. Zobral pero a na papier napísal svoj pozdrav. Dcéra Zuzana si ho dodnes opatruje, lebo „pozdrav od muža z Mesiaca“ nemá hocikto. Keď mi podával papierový pozdrav ešte dodal: „nech je úspešná, ako všetci Slováci, ktorí vedia snívať a ísť za svojimi snami“!

,,Taká príprava si však vyžaduje zdatného a vzdelaného človeka. Sú to hodiny a hodiny štúdia, výskumu pilotovania lietadiel, nespočetné množstvo hodí v tréningovom beztiažovom priestore, pobyty v džungli, púšti, na suchu i pod vodou… Na to človek potrebuje vzdať sa mnohého príjemného, pohodlného. Musí mať záujem odovzdať všetko zo svojho života na dosiahnutie tohto cieľa“.

,,Za to však čaká človeka nenahraditeľná odmena v podobe nevšedných a veršujúcich zážitkov, neopakovateľných pocitov… Nadšený krásou našej planéty, ďakoval som stvoriteľovi, že prisúdil ľudom pre život také jedinečné miesto. Niekedy lepšie, inokedy horšie zaobchádzame so svojou matkou – Zemou. Som však optimista a verím že ľudia si nájdu cestu k sebe . Na tej ceste si však musíme uvedomiť – odkiaľ prichádzame, aby sme vedeli, kam kráčame. Z tej vesmírnej tmy, ktorá ma obklopovala, som hľadel na Zem a hľadal miesto, kde som sa narodil, krajinu, ktorej žijem, no rozoznával som aj bod, odkiaľ pochádzajú moji predkovia“.

Astronaut Čerňan prišiel medzi stredoškolákov potom, ako sa stal čestným občanom Čadce. Prihovoril sa im takto: ,, Keď som sa prechádzal po Mesiaci, ešte ste neboli na svete. Ten je dnes plný poznatkov, techniky a odvahy. Dúfam, že aj vy budete mať dosť síl a odvahy na splnenie vašich snov… Aj moji predkovia hľadali splnenie svojho sna v cudzom svete. Neprestali však snívať o návrate do zeme, kde sa narodili, odkiaľ pochádzali, a táto túžba sa preniesla aj na mňa. Vyrastal som medzi nimi a spomínam si, že boli veľmi pyšný a svoj slovenský pôvod. Dedičstvo, ktoré zdieľam s vami, je jednou z vecí, na ktorú môžete byť hrdí. Táto hrdosť sa prenáša z pokolenia na pokolenie.“

Ľubomír Pajtinka