Základom úspešného človeka i spoločnosti je dobrá výchova a vzdelanie.

prof. PhDr. ErichPetlák, CSc., vysokoškolský učiteľ

Prof. PhDr. Erich Petlák, CSc. patrí k pedagogickým klasikom súčasného slovenského školstva . Jeho názory, ale aj pedagogické pôsobenie formuje už roky stovky našich učiteľov. 26.3.2012 pri príležitosti Dňa učiteľov z rúk ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR Veľkú medailu sv. Gorazda – najvyššie rezortné ocenenie za výnimočné životné dielo pri výchove generácií učiteľov a za vedecký prínos v oblasti pedagogiky z príležitosti životného jubilea 70 rokov.

V akej rodine ste vyrastali? Kde máte korene ?

Ak mám odpovedať na túto otázku, potom odpoviem veľmi jednoducho – vyrastal som v obyčajnej robotníckej rodine, sám bez súrodencov. Rodičia boli robotníci so základným vzdelaním. Mladé roky som prežíval v dedinke pri Piešťanoch. Tam som navštevoval aj prvý stupeň v dvojtriednej škole. Poznatky z tohto školovania som neskôr, už ako učiteľ zúročil, keď som niekoľko rokov učil na dvojtriednej a aj jednotriednej škole.

Vraciate sa v spomienkach do svojej mladosti?

Zrejme každý človek sa občas v spomienkach vracia do svojej mladosti a pripomína si, čo všetko prežil so svojimi rodičmi, priateľmi, spomína na detské hry, ktoré boli v tom čase celkom odlišné od hier našich detí, resp. vnúčat. Spomienky na mladosť mám naozaj pekné.

Ako ste boli vychovávaní vy? Aký mravný kódex presadzovali vaši rodičia?

Ak som vyššie spomenul, že som vyrastal v obyčajnej rodine, potom to vzťahujem aj na moju výchovu. Povedal by som, že moji rodičia s výchovou neexperimentovali, viedli ma k plneniu si povinností, k zodpovednosti, k úcte starším a pod., teda aplikovali všetko to čo sa v tej dobe, takpovediac oceňovalo. Mravný kódex mojej výchovy by sa dal vyjadriť slovami – uč sa byť zodpovedný, samostatný a pomáhaj tam kde treba.

Aké výchovné metódy používali vaši rodičia, čo vás v detstve najviac formovalo?

V predchádzajúcej odpovedi je už aj čiastočná odpoveď na túto otázku. Z pohľadu dnešnej klasifikácie výchovných metód by som povedal, že išlo o metódu rozhovoru, počúvania mojich radostí a starostí, v neposlednom rade aj o metódy príkladové. Nepamätám si, že by moji rodičia mali niekedy nepriateľov, že by sa sporili so susedmi a pod.

Aký ste boli syn? Čo vás formovalo v mladosti?

Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá, pretože každý si určite myslí, že je, resp. bol dobrým, najlepším a pod. Vyjadrím to teda inak – nepociťujem nijaké výčitky svedomia voči rodičom. Rozumeli sme si, vzájomne sme sa chápali, vždy som dostal od nich čo som potreboval, neskôr som im to oplácal ako som vedel a mohol. Formovalo ma dobré rodinné zázemie a vedenie ku skromnosti.

Používate niečo z výchovných metód vašich rodičov vy dnes vo výchove svojich detí?

Odpoviem to mierne rétorický – syn už dávnejšie „vyletel z rodinného hniezda“, má svoju rodinu, a tak mi ostáva len spomenúť si na predošlé roky. Z výchovných metód mojich rodičov spomeniem azda len primeranú náročnosť na učenie sa, časté rozhovory, ale aj správanie sa k iným.

Aké miesto malo vo vašej rodine vzdelanie, aký význam sa mu pripisoval?

Vzdelanie je zrejme doceňované každou rodinou a inak tomu nebolo ani u nás. Samozrejme, ťažko je hľadať paralelu medzi minulosťou a súčasnosťou. V minulosti sa vzdelanie vnímalo skôr ako múdrosť a múdry človek bol považovaný za dobrého, čestného, spravodlivého, pracovitého a pod. Dnes sa vzdelanie vníma skôr ako možnosť uplatniť sa v spoločnosti, nájsť si prácu v zahraničí a pod. Možno to vyznie nie veľmi lichotivo ak poviem, že dnes sa vzdelanie nechápe ako kultivácia osobnosti, ale skôr ako podmienka uplatnenie sa na trhu práce. Táto skutočnosť devalvuje aj isté hodnoty vzdelania. Napokon, temer denne o tom počúvame v súvislosti s rôznymi kauzami získania vzdelania resp. titulov.

Akým ste otcom?

Na túto otázku by Vám najlepšie vedel odpovedať môj syn, ktorý nie jeden raz povedal, že mať otca učiteľa nie je veľkou výhrou. Už vyššie som spomenul primeranú náročnosť na učenie sa, ale aj na výchovu, výchovu k zodpovednosti a pod. V zásade si myslím, že syna sme spolu s manželkou vychovali dobre, bez nejakých výchovných chýb či omylov. Niekedy sa však zamyslím nad tým, že syn si ma zrejme ani veľmi neužil – štúdium kandidatúry, publikovanie k habilitácii a pod., to všetko vyžadovalo čas a starostlivosť manželky o domácnosť a výchovu. Otázku by som trocha pretransformoval „akým ste starým otcom“? Tu jednoznačne odpoviem, myslím si, že dobrým, mám dobrý vzťah s vnúčencami /vnuk a vnučka/ – vnuk je gymnazista a tak sa naše diskusie začínajú zameriavať na jeho budúcu dráhu, vnučka je žiačkou základnej školy. Trávime spolu dostatok času a pravidelne každoročnú spoločnú rodinnú dovolenku – čas, o ktorý som ukrátil syna vraciam prostredníctvom vnúčat.

Čo robia vaše deti?

Syn skončil štúdium medicíny a momentálne sa realizuje v oblasti zdravotníctva.

Myslíte si, že vás vaše deti rešpektujú, že ste ich vychovali dobre?

So synom a rád dodám, že ani s nevestou, ktorá je mimochodom učiteľkou na prvom stupni základnej školy, sme nemali a nemáme žiadne tzv. trecie plochy. Možno by som to nenazval rešpektom, skôr vzájomným porozumením vo všetkých oblastiach života. Syn je mojim školiteľom v oblasti výpočtovej techniky a s nevestou permanentne riešime modernizáciu edukácie.

Aký najväčší omyl ste vo výchove urobili ? /ak nejaký bol/

Zrejme to vyznie ako isté vystatovanie sa, ale skutočne nemám dojem, ba ani spomienku, že by som bol vo výchove urobil nejaký zásadnejší omyl.

Vychovávali by ste dnes svoje deti inak?

Z toho čo som povedal vyššie mi vyplýva, že moje, resp. naše výchovné metódy by som ani po rokoch nemenil.

Aká je dnešná mládež? Majú rodičia jasné pravidlá, ako vychovávať svoje deti?

Všetci dnes konštatujú a kritizujú, že mládež je zlá, že je celkom iná ako sme boli my v minulosti a pod. Dovoľte mi v tejto súvislosti pripomenúť názor amerického psychológa J. R. Andersona, ktorý je toho názoru, že všetka demoralizácia, zlo a výchovné patológie medzi mládežou dosahujú také rozmery a takú dynamiku aké im dovoľuje spoločnosť dospelých. Nemecký pedagóg O. Speck je toho názoru, že to čo sa ešte pred 40 rokmi považovalo za náhodný prípad nevhodného chovania s normou, dnes sa stalo každodennosťou. Nedostatky v chovaní líšiace sa od všeobecne zaužívaných noriem sa dnes javia čímsi samozrejmým. Priestor rozhovoru neposkytuje priestor na podrobnejší opis dnešných problémov spojených s výchovou, napokon denne sme svedkami rôznych patológií v oblasti výchovy. Aj keď mám veľmi ďaleko k tomu, aby som realitu nášho života videl iba pesimisticky, nedá mi nespomenúť, že sme svedkami rôznych spoločenských patológií. Poľský pedagóg J. Czerny viaceré negatívne prejavy označuje pojmom „patologiosféra“ – rôznorodé gangy, absencia hodnôt, komercionalizácia života, fetišizmus bohatstva atď., ba až patológie vedúce k vojnám medzi štátmi. Isté je, že voči týmto patológiám nemôžeme ostávať ľahostajní, a tak škola a aj spoločnosť stoja pred mimoriadne vážnymi úlohami. Som presvedčený, že väčšina rodín a rodičov má jasné pravidlá a aj ciele výchovy. Žiaľ, tieto sú niekedy ťažšie realizovateľné čo súvisí aj so spomenutou patologiosférou.

V akom stave sa podľa vás nachádza naše školstvo? Akú pozíciu má výchova a vzdelávanie vo verejnosti?

Nepatrím k tým, ktorí chrlia síru a oheň na naše školy, na učiteľov a vôbec na všetko čo je spojené so školstvom. Isté je, že stav v školstve nie je optimálny. Oblastí, ktoré sa v súvislosti so školstvom artikulujú sa týkajú viacerých oblastí, napr. obsahu vzdelávania, zabezpečenia predmetov učebnicami, vybavenia škôl modernou technikou, vážnou je problematika voľno-časových aktivít žiakov, podpora a rozvíjanie ich záujmov a pod. Samozrejme, nemožno obísť ani financie, ktoré sú pre mnohé činnosti potrebné. Nedá mi však, aby som v tejto súvislosti nespomenul premrhaných a stratených ostatných dvadsať rokov. Je veľkou škodou, že aj oblasť edukácie zasiahlo politikárčenie a presadzovanie rôznych, často nekompetentných rozhodnutí. Od roku 1990 bolo vypracovaných viacero dokumentov zameraných na reformu školstva. Žiaľ, so zmenami vlád dochádzalo aj k zmenám zámerov, a tak vlastne ešte aj dnes sme svedkami hľadania istého optimálneho stavu. Ak sa teda vrátim k podstate otázky, poviem to trocha diplomaticky – vzhľadom na históriu a tradície nášho školstva sme dnes, nebyť načrtnutých politikárčení, mohli byť oveľa, oveľa ďalej. Pozícia výchovy a vzdelávania, podľa môjho názoru, aj keď vo všeobecnosti hovoríme o jednote obidvoch súčastí edukácie, sú rozdielne. Javí sa mi, že vzdelávanie, obrazne povedané, vyhráva. Veď kto sa Vás už len, napr. pri prijímaní do zamestnania pýta na Vašu hodnotovú orientáciu? Na vzťah k iným ľudom, ku kultúre a pod. Prioritu má to koľko jazykov ovládame, akými programami vieme pracovať s výpočtovou technikou, aké know-how vieme ponúknuť zamestnávateľovi a pod. Táto realita pôsobí aj na výchovu a vzdelávanie.

Z vlastnej praxe viete porovnať kvalitu školstva u nás v minulosti a dnes. V čom vidíte najväčšie posuny?

Desať rokov praxe na základnej škole a štyridsať rokov praxe na vysokej škole zameranej na prípravu budúcich učiteľov je dosť na to, aby človek mohol porovnávať. Niekedy mi je ľúto, že o školstve v minulosti sa hovorí spravidla kriticky, aj keď treba poznamenať, že v ostatných rokoch je kritických hlasov menej a objavujú sa aj reálnejšie pohľady. Hovoriť o školstve a o jeho kvalite znamená mať na zreteli celú spoločensko-politickú sféru, ktorá mimoriadne významne vplýva aj na edukáciu. Od toho sa odvíja aj kvalita školstva. Patrím k tým, ktorí nezatracujú školstvo minulých rokov, pretože ho vnímam práve v spomenutých súvislostiach. Aj napriek niektorým problémom, ktoré vyplývali z doby, som toho názoru, že kvalita nášho školstva bola na dobrej úrovni. Napokon nadväzovala na predvojnové tradície československého školstva, ktoré bolo plne porovnateľné s ostatnými krajinami sveta. Ku kvalite prispievali, napr. pravidelné stretávania učiteľov, na ktorých si vymieňali skúsenosti, v každom okresnom meste boli pedagogické strediská, ktoré pravidelne organizovali metodické dni pre učiteľov a zabezpečovali prednášky popredných odborníkov, ktorí akcentovali nové metódy a formy edukácie atď. Významné miesto patrilo školskej inšpekcii, avšak nie ako kontrolnému orgánu, ale predovšetkým ako orgánu metodickej pomoci učiteľom. To všetko malo vplyv na kvalitu vzdelávania. A tá nebola zlá. Pravda, inou vecou je „optika nazerania na minulosť“, a tá môže byť u každého iná.

Hovoriť o posune v kvalite znamená uvedomiť si odstup rokov. Dnes ju charakterizujeme tým koľko jazykov škola žiakom poskytuje, ako je vybavená výpočtovou technikou, koľko je v škole učiteľov po atestácii a pod. Samozrejme, tieto a aj ďalšie oblasti rozhodne prispievajú ku kvalite školstva, avšak musia za nimi stáť učitelia so záujmom o prácu a o im zverené deti.

Ktoré zmeny v našom výchovno-vzdelávacom systéme hodnotíte v posledných rokoch pozitívne, ktoré sa príliš nevydarili?

V samotnom systéme pozitívne hodnotím, napr. zaradenie materských škôl do systému školstva, reálnejší prístup 8 ročným gymnáziám atď. Namiesto dlhšieho vymenúvania pripomenie projekt Milénium, ktorý vymedzuje zásadnejšie zmeny a aj hodnoty vzdelávania mládeže.

Zo zmien uskutočnených v samotnom edukačnom procese hodnotím pozitívne predovšetkým tie, ktoré kladú dôraz na žiaka, na rozvoj jeho tvorivosti a samostatnosti, na dôslednejšie uplatňovanie aktivizujúcich metód a foriem práce, istú voľnosť s kurikulom, pravdaže pri dôslednom rešpektovaní štátneho vzdelávacieho programu a pod.

Podľa môjho názoru sa nepodarilo isté spontánnejšie zapojenie, resp. aj dosiahnutie istého nadšenia pre zmeny v školstve. Na škodu je aj, že stále sú problémy s učebnicami, tiež v otázke voľno-časových aktivít a záujmovej činnosti sa akosi nevieme pohnúť z miesta.

Ako vnímate tému reformy nášho školstva?

Tému reformy vnímam ako mimoriadne aktuálnu. Škoda, že neprišla o niekoľko rokov skôr, určite by sme s našim výchovnovzdelávacím systémom a najmä výsledkami boli oveľa ďalej. Na rozdiel od kritikov reformy ju vnímam ako dlhodobejší proces, ktorý potrebuje istý čas, isté overovanie a korigovanie prístupov. Rád pripomeniem, že zmena systému vzdelávania, jeho obsahu, napokon aj metód a foriem práce, pretože to je vlastne druhá strana obsahu, nemôže byť jednorazovou a ani jednoduchou záležitosťou. Spomínam si na prvé mesiace v roku 1998, keď sa spustila reforma, koľko kritiky a hnevu sa vznieslo na Ministerstvo školstva. V zásade v tom nevidím nič zlé, reforma narušila „stojaté vody“, zrazu bolo treba tvoriť plány, dopĺňať obsah vzdelávania, vymyslieť nové predmety a pod., kritiku som vnímal ako istý obranný postoj. Prešli však mesiace a hladina sa upokojila, učitelia sa naučili byť tvorivejší. Jedno čo mi na reforme chýbalo a čo sa nezvládlo bola absencia dôslednejšieho zaujatia učiteľov reformou.

Aká je vaša filozofia dobrej výchovy detí v dnešnej dobe?

Filozofia dobrej výchovy detí je v zásade taká ako pred rokmi, ba aj pred stáročiami. Zrejme každý pedagóg, ale aj rodič chce, aby z jeho detí vyrástli pracovití, čestní, zodpovední ľudia – budúci otcova a matky, aby boli vzdelaní, aby si vedeli zarobiť na chlieb a slušné živobytie a pod. To je aj moja filozofia, lenže dnes je, takpovediac rušená mnohými negatívnymi javmi spoločnosti. Pripomeniem, že zásadný rozdiel medzi vzdelávaním a výchovou spočíva v tom, že kým vzdelávanie sa realizuje predovšetkým a najmä v škole, na výchovu pôsobí celá spoločnosť. Gramatické pravidlá, matematické výpočty, chemické vzorce a reakcie, fyzikálne zákony atď., neučí žiaka spoločnosť. Avšak mnohé negatívne javy – neúcta medzi ľuďmi, krádeže, podceňovanie a zaznávanie rokmi uznávaných všeľudských hodnôt atď., obrazne povedané, alebo aj doslovne „učí“ spoločnosť. Realita je taká, že tento vplyv je značný a škola ostáva temer bezmocná, stávame sa svedkami, že ani rodina nedokáže plniť tie a také výchovné úlohy, ktoré jej boli ešte pred pár rokmi pripisované ako samozrejmé.

Sme národom múdrych a dobrých ľudí?

Určite sme takým národom. V našich dejinách, ale aj v súčasnosti nájdeme veľa osobností, ktoré preslávili Slovensko či už v kultúre a umení, vo vede a technike atď. Ide len o to, aby sme na nich boli hrdí, propagovali a publikovali o ich činoch, dávali ich za vzor dnešnej generácii. Zastávam názor, že škola, ale aj masmédia by sa tejto problematike mali venovať oveľa dôslednejšie.

Čo by ste zaželali slovenským učiteľom a rodičom?

Tých želaní by bolo neúrekom. Neviem či sa patrí na prvom mieste hovoriť o peniazoch za prácu – ak áno, potom želám adekvátne ohodnotenie. Želám, aby pre ich prácu neplatilo to čo som nedávno kdesi vyčítal: „Ak vyučuje učiteľ zo životnej nevyhnutnosti, jeho žiaci sa nudia, sú otrávení a živoria spolu s ním.“ Okrem dobrých žiakov želám učiteľom múdre a zodpovedné vedenie a organizovanie ich činností, včítane ministerstva a vedení škôl. Samozrejme, v neposlednom rade veľa tvorivých síl, entuziazmu a nápaditosti pri svojej práci.

Rodičom želám predovšetkým veľa radosti zo svojich detí, veľa trpezlivosti pri ich výchove, ktorá je dnes predsa len iná, nezdráham sa povedať, že aj zložitejšia, ako bola v minulosti. Želám im, aby mali vždy dostatok času na rozhovory s deťmi o ich detských radostiach a starostiach. To je veľká investícia do vlastných detí, ktorá sa mnohonásobne vždy vracia.

Ľubomír Pajtinka (2011), in: Rodina a škola

Vizitka:

Prof. PhDr. Erich Petlák, CSc.

pracuje v školstve od roku 1962. Začínal ako učiteľ základnej školy a neskôr ako riaditeľ školy. Od roku 1971 pracoval nepretržite do roku 2012 na Pedagogickej fakulte v Nitre. V súčasnosti pracuje na Dubnickom technologickom inštitútu v Dubnici nad Váhom. Venuje sa predovšetkým teórii vyučovania. Pravidelne publikuje monografické práce doma a aj v zahraničí, napísal rad štúdií zameraných na možnosti zvyšovania efektívnosti vyučovania. Je členom viacerých vedeckých rád a redakčných rád pedagogických časopisov, a to aj v zahraničí. Edukačným aspektom sa venuje aj vo vedecko-výskumnej činnosti v rámci VEGA a aj KEGA. Tím pracovníkov, ktorý viedol spracoval a obhájil úlohy zamerané na diferenciáciu vyučovania, v ďalších rokoch na didaktické aspekty motivácie. V súčasnosti sa s tímom zaoberá vyučovaním z pohľadu neurovedy. Je členom Kurikulárnej rady pri MŠVVaŠ SR.