Riaditeľ je kapitán školskej posádky.

Mgr.Mária Bezáková, riaditeľka školy v Topoľčanoch

Život nás dal dokopy pri projekte Poznaj svoju minulosť, alebo Pátranie po predkoch. Žiaci a učitelia jej školy sa aktívne zapájali do tohto zmysluplného projektu, vyhrávali ocenenia a následne prišla pozvánka na Stretnutie troch generácií na pôde Základnej školy v Topoľčanoch. Starí rodičia, rodičia a ich deti a vnúčatá prezentovali všetko o dejinách svojich rodov za prajnej atmosféry, kedy sa v nejednom oku ukázali slzy.

Základná škola na Škultétyho ulici v Topoľčanoch patrí dlhodobo pod vedením svoje riaditeľky Mgr. Márie Bezákovej k našim najlepším. O tom, ako to robia, ale aj o životnom príbehu pani riaditeľky sme sa pozhovárali.

• Pani riaditeľka, raz budú absolventi vašej školy spomínať aj na chvíle strávené v školských laviciach vašej školy. Čo myslíte, na čo budú spomínať najviac?

Myslím, že naši absolventi spomínajú na školské chvíle už teraz, pretože každoročne sa k nám vracajú, aby sa pochválili ako sa im darí. Návrat žiakov späť na svoju základnú alma mater je tým najväčším uznaním práce pedagóga. Zvlášť, keď vám bývalý žiak povie, že späť ho prilákala vôňa školy. To je pre nás nielen ocenením, ale aj docenením vloženej obrovskej investície všetkých ich bývalých učiteľov. Často sa nám stáva, že sa vracajú práve tí, ktorí nám dali najviac „zabrať“ a spomínajú na chvíle, ktoré sa im vryli do pamäti. Časom pochopili, aké ťažké bolo ich formovanie a sú nám za to vďační. Myslím, že to je pre učiteľa tá najväčšia devíza.

• Spomínate si na svojich učiteľov aj vy? Akí boli? Utkvel vám v pamäti niektorý tak, že na neho nikdy nezabudnete?

V spomienkach každý nevdojak zaletí do detských čias a zaspomína na školopovinné časy, keď obdivoval svojho učiteľa. Mne navždy utkvela v mysli moja prvácka pani učiteľka Mária Ruskova, ktorú som chodievala čakávať so svojimi spolužiačkami. Ubiehali sme sa v tom, že kto jej odnesie tašku. Vždy bola pekne upravená, oblečená a obdivovala som jej pekné nohy. Jej manžel bol neskôr riaditeľom topoľčianskeho gymnázia, na ktoré som koncom šesťdesiatych rokov chodila aj ja. Neskôr na tejto strednej škole som si obľúbila profesorku telesnej výchovy Darinku Svoreňovú. Hrávala som basketbal, nacvičovala spartakiádu a mala som rada gymnastiku. Často som s ňou predcvičovala ostatným spolužiačkam náročné cviky na bradlách a prostné. Bývala neďaleko nás a dokonca sa mi zverila do rúk v období stužkových slávností, keď som ju česala a robila účesy. Dodnes sa s ňou stretávam, ba dokonca sa ako dôchodkyňa stravuje v našej školskej jedálni. A ešte jedna pani profesorka, ktorá mi učarovala ma učila chémiu, bola to Helenka Kováčová. Chémiu som mala veľmi rada, išla som z nej maturovať, čo sa viacerí čudovali, lebo v tom období ten predmet nebol obľúbený. Chcela som ho študovať spolu s biológiou na vysokej škole, ale bohužiaľ nemala som „konexie“ , tak ma neprijali pre nedostatok miesta. Ponúkli mi štúdium na 1. stupni a výtvarnú výchovu, čo som aj vyštudovala a doteraz som nikdy nebanovala , pretože malé deti majú v sebe veľa invencie sú nevyspytateľné s bohatou fantáziou a to učiteľa núti byť stále v „strehu“, že čo zas vymyslia.

• Čo sa stalo hlavným motívom toho, že ste sa dali na pedagogické chodníčky?

Od útleho detstva som v tom mala jasno. Všetky moje bábiky boli moje žiačky. Často sme sa hrávali na školu s kamarátkami. Vždy som vymýšľala nové tematické činnosti. Raz to bolo kreslenie, inokedy cvičenie či pracovné vyučovanie, ba dokonca sme hrávali aj guľky na jamku. Keď som vyšla na ulicu odrazu tam bolo aj desať detí. Keď som išla domov, ulica zostala prázdna. Objavila som v sebe „vodcovské vlohy“, ktoré učiteľstvo veľmi potrebuje. Aj doma mi hovorili, že by so mňa bola dobrá učiteľka. Učiteľky boli aj v našej rodine. Mamine dve sestry boli učiteľky a aj strýkova manželka bola učiteľka. Raz ma zobrali na malú dedinskú málotriednu školu neďaleko Podhradia v okrese Topoľčany. Videla som moju krstnú mamu (jednu so sestier mojej mamy) v akcii učiteľky a veľmi sa mi to zapáčilo. Takže od hry k realite neskôr nebolo ďaleko. Ako som už spomenula, nevyštudovala som obľúbenú chémiu, ale na PF v Nitre učiteľstvo ročníkov 1. – 5.a výtvarnú výchovu na 2. stupeň. Výtvarná výchova bola neskôr mojim vyučovacím predmetom spolu s dejepisom, ktoré som po skončení vysokej školy učila na druhom stupni 8 rokov. V súčasnom období rada využijem možnosť isť si „zasupľovať“ dejepis, pretože počas štúdia výtvarnej výchovy som sa zoznámila nielen s históriou umenia ale všeobecne s jednotlivými historickými obdobiami. Najradšej mám staroveké Grécko a staroveký Rím.

• Čo je na práci riaditeľa školy dnes najťažšie?

Idealizovať prácu učiteľa v dnešnej dobe nie je ľahké. Učiteľská práca sa stáva čoraz náročnejšia. Pociťujeme oveľa viac, že škola „supľuje“ rodičovskú výchovu. Často sa ozývajú hlasy, že riaditeľ by mal byť manažer, nepotrebuje pedagogické vzdelanie, mal by školu len viesť a riadiť, zabezpečovať ekonomicky chod, viesť štatistiky a komunikovať s verejnosťou. Aj keď často musí pôsobiť ako právnik, sociológ, mediátor, psychológ, špeciálny pedagóg, zdravotník, inžinier ekonóm , stavbár ,elektrikár. Opak je však pravdou. Riaditeľ a učitelia tvoria jeden tím a vzájomnou kooperáciou môžu zvládať náročné úlohy, ktoré dnešná škola na nich kladie. Práveže v každej škole by mali pôsobiť odborní zamestnanci, ktorí dokážu riešiť dielčie úlohy, spoločne spolupracovať a hlavne hľadať riešenia. My sme toto pochopili pred niekoľkými rokmi. Na škole nám pracujú odborní zamestnanci – špeciálny pedagóg, školský psychológ, sociálni pedagóg a asistenti učiteľa – ktorí by na školách mali byť samozrejmosťou. Chýbajú nám ďalší odborní pracovníci, ktorí by dotváralí celý manažerský tím školy.

• Neľutujete, že ste prijali výzvu viesť kolos akým je škola?

Bola to pre mňa výzva, ktorú som prijala v roku 2004 odkedy som sa stala riaditeľkou školy. Ciele a úlohy som si stanovila v koncepcii a strategických oblastiach riadiacej práce, ktoré pravidelne vyhodnocujem v rámci vlastnej evalvácie manažmentu školy. V mojej riadiacej práci prevláda demokratický štýl riadenia, ktorého poznatky sú pravidelne vyhodnocované a zovšeobecňované nielen na pracovných poradách, ale aj v Rade školy a Rade rodičov. Úlohy sú koncipované na dodržiavanie platnej legislatívy, vo vyhodnocovacej správe pravidelne uplatňujeme SWOT analýzu na získanie akéhosi auditu vnútorného i vonkajšieho sebahodnotenia. Uplatňujeme v organizácii „Benchmarking“ – porovnávanie sa navonok s inými školami za účelom poučiť sa z chýb, ale hlavne ich fungujúce procesy uplatniť vo vlastnej škole. Školská politika a stratégia riadenia je spracovaná vo vnútri školy podľa TQM. Je to filozofia pozitívnej motivácie zapájania všetkých ľudí, všetkých zdrojov za účelom trvalého zlepšovania. Aktivizovať každého člena našej školy, zamestnanca – je to veľké úsilie- vyžaduje si zmenu v myslení ľudí. Rozhodujúci sú však zákazníci ( v našom prípade rodičia a žiaci). Táto stratégia nás neustále dáva do pohybu a posúva dopredu. Pred 12 rokmi sme si začali stanovovať priority – posudzovali sme možnosti ale aj podmienky školy. Preskúmali sme predchádzajúci systém v škole, zistili sme, kde sa ako škola nachádzame a potom sme začali prechádzať k modelu radikálneho otvorenia školy. Stanovili sme si, definovali a rozširovali možnosti ďalšieho rozvoja kvality školy. Začali sme si všímať viac potreby žiakov i rodičov, ako škola sme sa otvorili širšej verejnosti. Školskú politiku uplatňujeme vo vzdelávacích projektoch , ale aj vo vlastných vnútroškolských realizovaných len na podmienky našej školy. Spomeniem len niektoré, ktoré sa stali už takmer tradíciou

( Európsky deň rodičov a škôl, Hallowen, Imatrikulácia prváčikov, Kurz spoločenského tanca, venček, Slávnosť Mikuláša, Každoročne „Vianoce s rozprávkou“, Vianočné predajné trhy, Valentínska pošta, Valentínsky karneval, Stretnutie troch generácii, Týždeň hlasného čítania, Žiacka vedecká konferencia Olympiáda v ľahkej atletike a mnohé ďalšie.)

• Prečo má vaša škola taký silný záujem o historickú pamäť rodín vašich žiakov. Čo to dáva deťom?

Stalo sa to vďaka projektu „Pátranie po predkoch alebo poznaj svoju minulosť“. Niekoľko rokov tento projekt na škole viedla a realizovala pani učiteľka dejepisu Oľga Turečeková, ktorá svojich žiakov nielen veľmi motivovala, ale dokonca založila aj krúžok. Žiaci pátrali v rodinách a archívoch po stopách svojich predkov a dozvedali sa veľa zaujímavého o vlastných rodinách. Spracované práce mi vždy dala na posúdenie, aby sme vedeli, ktoré môžeme poslať ďalej do súťaže. Skrsla vo mne myšlienka, čo tak zorganizovať stretnutie členov týchto rodín a priamo si na pôde školy vyrozprávať príbehy a zaujímavosti z minulosti – „Stretnutie troch generácii“. Ohlas bol veľký, stretnutia gradovali. Rodičia a starí rodičia poskytli nielen príbehy, ale veľakrát priniesli starožitnosti, ktoré roky opatrovali, napiekli tradičné dobroty, ale hlavne sa aspoň na chvíľku vrátili do minulosti. Veľmi ľutujeme, že tento projekt skončil v rámci Slovenska. Naša pani učiteľka však neskončila s ním, v rámci hodín dejepisu pracuje s nimi podľa štruktúry bývalého projektu.

• Aké sú dnešné deti a akí sú ich rodičia? Sú iní, ako boli deti a rodičia pred desiatimi, či dvadsiatimi rokmi?

Určite sú dnešné deti oveľa sebavedomejšie. Často bohužiaľ chcú uplatňovať svoje práva, ale už menej svoje povinnosti. Vedia vstupovať do rozhovoru, obhájiť sa, argumentovať vo svoj prospech. Sú často viac kritickí ako sebakritickí. Na druhej strane sa im nedá uprieť, že sú zdatný v oblasti IKT. Na základnej škole by som každému učiteľovi udelila certifikát trpezlivosti, pretože vychovávame deti práve v období puberty a tá sa už posúva do nižších ročníkov. Zvládať často „pubertálne“ nálady je náročné. V deviatom ročníku sa to ako tak ukľudní a takmer vyrovnaní a „znormalizovaní“ nám odchádzajú na stredné školy. Ale, čo už, je to naša práca, naše poslanie. A čo rodičia? V minulosti rodičia takmer vždy dali za pravdu učiteľovi. Dnes musí často prísť ku konfrontácií učiteľ, rodič a žiak, aby sme sa dopátrali pravdy a správneho pôsobenia. Netvrdím, že vždy má pravdu učiteľ, ale vo viacerých prípadoch sa to potvrdilo, že dieťa doma klamalo v prospech seba. Rodičia našich žiakov sú v škole vítaní a často s nimi diskutujeme. Pozývame ich na naše aktivity, sme otvorení akejkoľvek debate. Spolupráca sa nám darí aj na základe pomoci odborných zamestnancov a ústretovosti všetkých pracovníkov školy. Všetky trecie plochy sa v maximálnej miere snažíme eliminovať.

• Aký je vzťah dnešných detí k učeniu sa? Je iný, aký bol v minulosti?

Myslím si, že dnešné deti sa veľmi neodlišujú od tých v minulosti. Je to individuálne. V škole sú aj veľkí poctivci, ale aj takí, ktorí učenie vnímajú ako nutnosť. Čoraz viac je však detí, ktoré majú vývinové poruchy učenia alebo niektoré majú zdravotné problémy a potrebujú pomoc odborných pracovníkov alebo asistenta učiteľa.

• Chcú byť dnešné deti v škole úspešné?

Ale áno. Majú také ambície. Vynakladajú úsilie plniť si školské povinnosti. Často sa zapájajú do súťaží. Máme deti ktoré majú umelecké vlohy, pekne spievajú, recitujú, alebo sú tvorivé aj iných oblastiach. Samozrejme, že to záleží od podpory od rodičov a pomoci pedagógov. Naša škola má zameranie na vyučovanie cudzích jazykov a na športovú prípravu zameranú na ľadový hokej a hádzanú. Objavili sme už niekoľko žiakov, ktorí radi píšu prózu, ale i poéziu. Jedna malá tretiačka láme rekordy v umeleckej tvorbe. Píše básne a takmer každý mesiac získa nejaké umiestnenie v literárnej súťaží.

• Čo je pre súčasné deti najväčšou motiváciou pri učení sa?

Morálne podpora, záujem zo strany rodiny a zodpovedný prístup školy. Naše aktívne deti sú za úspechy vždy ocenené pochvalou a malou sladkosťou, ktorú dostanú v riaditeľni. Každoročne na konci školského roka zriaďovateľ mesto Topoľčany v spolupráci s komisiou školstva oceňuje úspešných žiakov v niekoľkých kategóriách – prírodné vedy a technika, humanitné vedy v kultúre a športe. Jednou z netradičných kategórii je kategória „Prekroč svoj tieň“, v ktorej škola navrhuje jedného žiaka alebo jeden kolektív za výnimočný čin, kde žiak alebo kolektív dosiahol úspech v rámci školského roka vlastnou vytrvalosťou, snaživosťou, samostatnou prácou, t.j. prekročil svoj tieň.  Nemalou motiváciou k učeniu je aj každoročne vyhlásená súťaž „O najlepšiu triedu“. Žiaci súťažia v šiestich kategóriách – výborný prospech v profilových predmetoch SJL a MAT, priemer triedy vo všetkých predmetoch, dochádzka do školy- vymeškané hodiny – nízky počet alebo žiadne vymeškané hodiny, bezproblémové správanie – takmer bez poznámok v klasifikačnom alebo v žiackej knižke, zapájanie sa po predmetových súťaží – ich úspešnosť a posledné kritérium – podpora charitatívnych programov a zapojenie sa do nich. Odmenou je koncoročný 1-dňový výlet pre celú triedu podľa vlastného výberu v rámci SR z prostriedkov Rady rodičov. Myslím, že aj toto je jedna z motivácií k lepším výkonom v škole.

• Čo podľa vašich skúseností očakávajú dnešní rodičia od základnej školy?

Snahou dnešných rodičov je, aby škola bola k nim ústretová, aby ich deti v škole zažívali úspech, prostredie bolo pre nich bezpečné, nároky na žiakov boli vynakladané primerané a hlavne, aby komunikácia prebiehala podľa potreby a nutnosti. Myslím si, že v tejto oblasti sme s rodičmi našli „spoločnú reč“ aj keď nie vždy informácie bývajú pozitívne. Nahromadené problémy nenecháme prerásť, často riešime situácie za horúca, keď sa dá ešte veľa vecí napraviť.

• Aké sú na druhej strane očakávania učiteľov od rodičov?

Učitelia od rodičov očakávajú viac dôvery a pochopenia, podporu a spoluprácu pri plnení povinností svojich ratolestí. Nenechávať dieťa ako „samorast“, viesť ho k zodpovednosti a dôslednej príprave do školy. Úspešnejší sme na prvom stupni, slabšie je to na druhom stupni.

• Aká je spolupráca rodiny a školy? Ktoré problémy ju zaťažujú?

Najväčším problémom pre dieťa a aj pre školu sú nezhody v rodinách, striedava starostlivosť rodičov a častá rozvodovosť manželov prípadne iné problémy dokonca alkoholizmus a ústavná starostlivosť. Vtedy vidíme, čo to urobí s dieťaťom. Učiteľ musí byť dobrým psychológom, aby tieto veci postrehol a potom už nasleduje spolupráca s odbornými pracovníkmi školy prípadne s inými zariadeniami.

• Kam smeruje podľa vás naše školstvo? Ideme správnym smerom? Ktoré veci vás trápia najviac?

V našom školstve sa za posledné desaťročia dejú neustále zmeny. Ešte jedna zmena sa neudomácnila a už buď neplatí, alebo ju nahradí ďalšia. Každý nový pán minister chce prísť s niečím novým – závratným a tak vždy majú šancu pripravovať kozmetické úpravy ďalší školskí experti. Keď v školstve fungovala „Jednotná škola“, učebné osnovy a učebné plány tvoril ŠPÚ, dalo sa podľa nich učiť aj na západe a aj na východe Slovenska. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia to tak bolo. Ja som v tom čase pôsobila ako učiteľka na základnej škole. Učebnice boli perfektné, učivo sme od ideologizovali, do procesu sme vkladali netradičné vyučovacie metódy a formy práce , dokonca som realizovala projektové dni a blokové vyučovanie. Žiak, ktorý sa presťahoval z Humenného na západ mohol pokračovať v učení bez problémov. V tom období sa prejavilo veľa tvorivých učiteľov, ktorí chceli zmeniť prístup a metódy. Do popredia sa dostávali prvky netradičnej pedagogiky – integrované tematické vyučovanie podľa Sussan Kovalik, či Mária Montessori alebo Waldorfská pedagogika. Dnes máme veľa techniky a IKT a mám pocit, že sme sa v tom akosi stratili.

• Na svete je projekt Učiace sa Slovensko. Ako vnímate vy a vaši kolegovia? Je nádejou pre pozitívne zmeny v školstve?

Jednou z požiadaviek a úloh je vytvorenie pre žiakov s rôznorodým potenciálom – inkluzívne vzdelávanie a vymedzenie charakteristiky inkluzívnej školy. Pýtam sa , že prečo až teraz sa s tým podrobnejšie zaoberáme. Kolektív žiakov bol vždy rôznorodý. Učiteľ musel pracovať so všetkými žiakmi a rozvíjať ich potenciál. Na našej škole sa inklúzii venujeme už niekoľko rokov. Pomáhajú nám v práci odborní zamestnanci – školský psychológ, špeciálny pedagóg, sociálny pedagóg a sedem asistentov učiteľa. V rámci školského vzdelávacieho programu máme vypracovanú koncepciu na vzdelávanie žiakov so ŠVVP a integrovanými žiakmi. Bohužiaľ, vo financovaní a v rozpočte školstve sa nepočíta s peniazmi na odborných zamestnancov. Dostávame peniaze len na asistentov učiteľa a aj na ich mzdu musíme doplácať z prostriedkov školy. Projekt Učiace sa Slovensko je pekný na papieri, ale do praxe zaviesť ďalšie zmeny bude náročné. Už niektoré opatrenia podliehajú verejnej diskusii. Niektoré zmeny možno školstvu pomôžu, iné zaviesť by veci skomplikovali ( napríklad neopakovanie ročníka na 1. stupni, zavedenie slovného hodnotenia, v predprimárnom vzdelávaní posun nadol od 5. rokov v tzv. prípravnom ročníku – deťom sa skráti detstvo, nefinancovanie škôl na počet žiakov v regionálnom školstve, hovorí sa o nekvalitných a kvalitných učiteľoch, ako zrealizovať náhradu kvalitnými a čo je meradlom kvality? atď.) Dúfam, že verejná diskusia a pripomienkovanie odhalí plusy a mínusy návrhu cieľov Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania a celá realizácia sa znova neodloží do „šuflíka.

• Vaša škola je držiteľom certifikátu kvality – má priznaný rating „BBB“ – vysoko erudovaná a profesionálne vedená inštitúcia? Ako ste ho získali?

Medzinárodný certifikát IES hovorí o úrovni školy. A preto je ideálnym doplnkom k povinným dokumentom. Naša certifikovaná inštitúcia musela absolvovať náročnú certifikačnú procedúru v roku 2005. Ak sme chceli získať certifikát a rating kvality, museli sme deklarovať za 5-ročne obdobie podklady a doklady, dokumentovať všetky úspechy a vypracovať certifikačný dotazník za 5-ročné obdobie. Následne sme čakali na udelenie ratingu. Dňa 14.mája 2005 nám bol udelený rating“B“ – Spoľahlivá inštitúcia dosahujúca trvalé dobré výsledky. Následne sme každý rok vypĺňali certifikačný dotazník a zasielali podklady, ocenenia, diplomy, ktoré sme počas roka získali. O zvýšenie ratingu sme požiadali v roku 2008. Potrebovali sme deklarovať zvýšenú činnosť, zahraničné stáže, lektorovanie certifikovanými lektormi, vzdelávanie učiteľov, realizáciu a úspešnosť projektov, materiálne zlepšenie a celkovú vybavenosť školy . Dňa 13. júna 2008 nám bol rating zvýšený na „BB“ –Kvalitná inštitúcia na veľmi dobrej profesionálnej úrovni. Od tohto roku vypĺňame dotazník a deklarujeme úspechy za dvojročné obdobie. Posledné zvýšenie ratingu sa uskutočnilo po štyroch rokoch. Nielen tak, ale znova sme museli preukázať výrazne zlepšenie, zvýšenú úspešnosť, vybavenosť školy, zriadenie odborných učební, s profesionalizovanie vyučovania technikou IKT. Dňa 28. mája 2012nám bol udelený rating „BBB“ – Vysoko erudovaná a profesionálne vedená inštitúcia a 29. apríla 2015 nám bol znova rating potvrdený a zachovaný na ďalšie obdobie. Práve v tomto období sme vypĺňali dotazník za posledné dva roky a sme v očakávaní, či nám rating bude zachovaný. IES je certifikačná spoločnosť, založená v roku 1997 so sídlom v Londýne. Jej klientske centrum a manažment sídli v Brne v ČR. IES sa špecializuje na hodnotenie a certifikácie všetkých typov vzdelávacích inštitúcií, vzdelávacích programov a lektorov v medzinárodnej miere. Absolventom našej školy , žiakom 9. ročníka, ktorí dosiahnu mimoriadne výsledky v učení a úspechy v reprezentovaní školy, vydáva škola certifikát zdarma na základe výberu a kritérií. Za certifikát sa platí, jeho hodnota je 40 EUR.

• Mali by školy mať svoju značku kvality?

Neviem či by mali mať, ale my sme sa o to pokúsili a úspešne túto kvalitu obhajujeme. Je to pre nás nie len záväzok, ale aj hnací motor ako neklesnúť. Udržať si v konkurencii dobré meno je prínosom pre nás všetkých. Každý, kto raz prevezme „kapitánsku čiapku školskej posádky“ si uvedomí, že udržať kvalitu je veľmi náročné a zaväzujúce.
Aj v národnom programe Učiace sa Slovensko je jeden cieľ zaoberajúci sa systémom hodnotenia kvality. Nie len na základe výstupov školskej inšpekcie, ktorá zväčša hodnotí formálne kvantitatívne údaje. Úspechy školy podmienky vzdelávania, uplatnenie žiakov po skončení školy ich zaujímajú len okrajovo a ich inšpekčný pohľad je veľmi subjektívny aj keď postupujú podľa metodiky realizácie inšpekcie a nebodaj, aby sa škola vymanila so „šedého priemeru“ na čo inšpekcia nie je pripravená akceptovať – viem o čom hovorím, robila som inšpektorku 6 rokov. Keď som sa po rokoch vrátila učiť a riadiť, mala som čo robiť, aby som dobre realizovala to, čo som ako inšpektorka očakávala. Snáď majú za cieľ vždy niečo nájsť. Meradlom kvality školy by mali byť okrem kvalitného vzdelávania aj iné činitele, ktoré robia školu školou.

• Dnes sa veľa diskutuje o postavení učiteľov v spoločnosti. Ako vnímate túto tému vy a vaši kolegovia?

Bohužiaľ, aj ja vnímam veľmi citlivo neúctu voči učiteľskému stavu. Nikto si nevie uvedomiť, koľko zodpovednej práce je v škole pri výchove a vzdelávaní žiakov. Každý vníma učiteľské povolanie len cez prázdniny a dni voľna. Veľa ľudí, ktorí prídu do školy sa vyjadria, že takú prácu by nikdy nevedeli vykonávať. Učiteľ je neustále v strese – zvonenie, dozor, hodina, dokumentácia, zasadnutia, porady , vzdelávanie, príprava na vyučovanie , triednická práca a veľa ďalších aktivít a to všetko za malý plat, ktorý často nestačí ani na skromnú dovolenku.

• Ako by mali vyzerať podľa vás naše školy v blízkej budúcnosti?

Možno také ako naša škola. Útulná, čistá voňavá, s odbornými učebňami, dobrou IKT technikou, oddychovými zónami, fitnes učebňou, kvalitnou knižnicou s čitárňou a výbornou literatúrou, pracovnou dielňou, kultúrnym interiérom, vysadeným exteriérom, bylinkovou špirálou, hmyzím hotelom, včelími úľmi, učiteľmi, ktorí majú osobne svoj školský notebook, v triedach dataprojektory, interaktívne tabule, vybavené kabinety a žiakmi, ktorí vedia doceniť všetko, čo im škola poskytuje.

• Bude sa o desať rokov učiť menej učiva, a ktoré by vyhodili?

Veľa učiva sa už z učebníc odstránilo, ale aj tak učebnice nezodpovedajú svojou kvalitou a potrebám, čo by mali žiaci vedieť. Ich obsah je často písaný veľmi zložito a nie je rozlíšené podstatne učivo od rozširujúceho učiva. V učebných osnovách je stanovený vzdelávací štandard, ale do učebníc už nie je zodpovedne zakomponovaný. Učebnice by mali byť zosúladené s učebnými osnovami.

• Váži si dnešná spoločnosť vzdelanie, má podľa vás v dnešnej spoločnosti vzdelanie hodnotu, akú by malo mať?

Vzdelanie má v každej dobe svoju hodnotu, aj v tejto našej. Je len na ľuďoch a spoločnosti či jej pripíšu patričnú úroveň. Ak sa v školstve odstráni priemernosť a na štúdium na stredné školy pôjdu žiaci s priemerom do 1,5, tak vzdelanie začne mať vyššiu hodnotu. Dnes to pôsobí ako výsmech a znehodnocuje to prácu učiteľov v základných školách, keď na gymnázia sa dostanú aj žiaci trojkári a niekde aj so štvorkou. Pokiaľ Testovanie-9 sa bude realizovať len pre percentuálnu úspešnosť školy a nie ako jedno s kritérií štúdia na strednú školu, tak dovtedy sa na hodnotu vzdelania bude pozerať len „cez prsty“.

• Ako vnímate vy význam vzdelania pre človeka a pre spoločnosť?

Vzdelanie pre človeka je neodmysliteľnou súčasťou jeho existencie a spoločenskej prestíže. Vzdelaný človek má vyššiu kultúrnu úroveň, vystupovanie, rétoriku a mal by mať aj vyššie ambície, aby sa správal ako manažér a líder. Aby robil správne veci správne.

• Kde by sa dalo najviac pomôcť zvýšeniu spoločenskej prestíže slovenského učiteľa?

Na zvýšenie spoločenskej prestíže slovenského učiteľa nie je liek. Učiteľ je jednoducho učiteľ. Je ten, ktorý za svojho žiaka nemôže prežiť jeho život, môže mu len ukázať cestu a pomôcť v zložitom svete sa orientovať. Na ochranu učiteľa vystupujú stavovské organizácie – Slovenská komora učiteľov, ISU, či odborový zväz. Iniciatívu vyvíjajú v období, keď sa pripravuje štátny rozpočet a vstupujú do jednaní o zvýšení tarifných platov. Ich rokovania by nemali ustať aj počas jarných mesiacov a v období dovoleniek, aby kompetentní nezabudli, čo sľúbili.

• Všetci sa dnes pýtajú – aké je slovenské školstvo, slovenský učiteľ, málokto si však kladie otázku – ako sa žije slovenskému školstvu, slovenskému učiteľovi? Ako by ste vy zhodnotili tento stav?

Slovenské školstvo je unavené častými zmenami, učiteľom chýba metodická pomoc. Študovať na pedagogické fakulty idú študenti často z dôvodu, lebo na inú školu sa nedostali. Po skončení učiť nebudú, radšej pôjdu pracovať do zahraničia, kde zarobia podstatne viac. Alebo na učiteľské štúdium sa hlásia tí najslabší, prípadne si zvolia aprobačné predmety nepoužiteľné v praxi. A tak by som mohla hľadať ďalšie dôvody na neutešený stav dnešného školstva.
Skončím však optimisticky. Verím, že k podstatnej zmene raz dôjde. Ja svoju prácu milujem, mám rada deti a škola je pre mňa alfa a omega.

(Ľubomír Pajtinka 2017)

Mgr. Mária Bezáková

Vyštudovala PF UKF v Nitre s aprobáciou ročníky 1.-5. VYV a doplnila si vzdelanie na PF Univerzity Komenského v Bratislave o predmet Etická výchova. V školských službách je 43 rokov a už 13 rok ako riaditeľka na ZŠ Škultétyho v Topoľčanoch. Počas praxe okrem učenia na 2. a 1.stupni v základnej škole pôsobila ako externá metodička, samostatná odborná pracovníčka v školstve, štátna školská inšpektorka a od roku 2004 je riaditeľkou základnej školy. Absolvovala študijné pobyty v Dánsku –(Billund), Rakúsku- (Viedeň), v USA – vo Washingtone, na Univerzite v Ceder Falls Iowa zameraného na podporu decentralizácie v školstve v roku 2000 a následnej aplikácie v podmienkach na Slovensku. V roku 2009 bol študijný pobyt na Floride v Maiamy zameraný na podporu realizácie „Projektu Občan“, ktorý fungoval na Slovensku takmer 10 rokov za pomoci grantov z USA. V rámci „Projektu Občan“ zealizovala so svojimi žiakmi a kolegami niekoľko zaujímavých projektov, ktoré boli reprezentované v Národnej rade SR. Získala ocenenie v Pedagogickom čítaní v rámci okresu i v celoslovenskom kole. Má medzinárodný certifikát na prácu s učebňou Lego Dacta, absolvovala študijný program Orava association for democratic edukacion, je certifikovanou lektorkou tohto programu. Pracovala ako koordinátor a lektor Združenia Orava v projekte „Škola, ktorej to myslí“, je členkou Správnej rady Združenia. Pravidelne sa zúčastňuje medzinárodnej konferencie „Inovácie v škole“, kde lektorovala pracovné dielne. Za svoju prácu a činnosť získala niekoľko ocenení a uznaní na miestnej úrovni, okresu, kraja i Slovenska. Získala medailu SRRZ a Ministerstva kultúry – VI. ročník Európsky deň rodičov a škôl- Trenčianske Teplice, Medailu SRRZ a Ministerstva kultúry – VIII . ročník Európsky deň rodičov a škôl- Žilina, Ďakovný list MŠVVaŠ SR za úspešné vedenie žiakov vo výchovnovzdelávacom projekte „Pátranie po predkoch“, Čestné uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu udelenú Krajským úradom v Nitre, Komenského plaketu udelenú primátorom mesta Topoľčany a najcennejšie ocenenie „Veľkú medailu sv. Gorazda“ za prácu a mimoriadne úspechy v školstve v roku 2009 v Levoči. Má zmysel pre zodpovednosť, dôslednosť, schopnosť riskovať a dokáže sa rýchle rozhodovať.

Osobné vyznanie:

Mojou najväčšou láskou sú deti, práca s nimi a moje štyri vnučky. Viem odpúšťať a zabúdať. Nemám rada klamstvo, faloš a pretvárku. Keby som si v živote mohla ešte raz vybrať povolanie, chcela by som byť len a len učiteľka. Škola je pre mňa alfa a omega.

So žiakmi nemožno robiť pokusy a hazardovať s generáciami a budúcnosťou.

prof. PhDr. Beata Kosová, CSc., rektorka Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

Prof. PhDr.Beáta Kosová, CSc. je historicky prvou rektorkou v dejinách Slovenska. Bez nadsázky možno povedať, že patrí k pedagogickým klasikom súčasného slovenského školstva . Jej názory, ale aj pedagogické pôsobenie formuje už roky stovky našich učiteľov. V minulom roku bola pri príležitosti Dňa učiteľov z rúk ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR ocenená Veľkou medailou sv. Gorazda – najvyšším rezortným ocenením za výnimočné výsledky pri výchove generácií učiteľov a za vedecký prínos v oblasti pedagogiky

V akej rodine ste vyrastali? Ako vás vychovávali vaši rodičia? Aký mravný kódex presadzovali, ktoré hodnoty boli pre vás najdôležitejšie?

Pochádzam z obyčajnej slovenskej rodiny, otec bol robotník a mama účtovníčka. Takže moju výchovu možno označiť takpovediac za tradičnú, v ktorej spoločne panovala láska a určitá prísnosť. Neustále mi dávali na vedomie, že ma milujú, ale tiež, že určité kritériá musím dodržiavať. Tie sa vždy týkali základných mravných hodnôt ako čestnosť a pravdovravnosť, slušnosť a úcta k starším, ale aj k prírode a osobitne poctivosť pri plnení svojich povinností, či už doma, alebo v škole. Obaja boli veľmi pracovití, takže ma celý život viedli k tomu, že niečo môžem dosiahnuť len vlastným úsilím. Môže sa zdať, že v dnešnom svete to nie je práve najšťastnejšie, ale mne sa to doteraz v živote vždy oplatilo. Naša rodina nikdy neoplývala množstvom peňazí a snáď aj preto pre mňa nepredstavujú rozhodujúcu hodnotu, mala však vždy veľa priateľov a známych, lebo spolupatričnosť, priateľstvo a pomoc druhým moji rodičia vnímali ako základ ľudského života. Ani ja si neviem predstaviť svoj život a prácu – to známe „byť človekom“ bez otvorených a pozitívnych vzťahov k iným ľuďom.

Používate niečo z výchovných metód vašich rodičov vy dnes vo výchove svojich detí? Ste dobrý rodič? Čo vás dokáže na správaní vašich detí najviac „vytočiť“?

Moje deti – dcéra Diana a syn Štefan sú už dospelí ľudia, ktorí úspešne vyštudovali a dnes už pracujú. V ich výchove som pochopiteľne postupovala podobne ako moji rodičia. Ono sa to ani inak vlastne celkom ani nedá, lebo (ako je známe aj z výskumov) odpozorované modely rodinnej výchovy sa v značnej miere prenášajú z rodičov na deti. Občas som sa prichytila pri tom, že direktívne hovorím alebo robím to, o čom som si v mladosti myslela, že to svojim deťom nikdy takto nikdy nepoviem, alebo neurobím. Musím sa teda priznať, že keď boli malí, robila som aj výchovné chyby, ktoré vo svojich odborných publikáciách o humanisticky orientovanej výchove sama kritizujem. Ako odborník v pedagogike som si ich však uvedomovala a o to viac ma moje zlé postupy vnútorne trápili, aj keď som to niekedy nemohla dať najavo. Takže som sa na vlastnej praxi rodinnej výchovy musela učiť, ako prekonávať to, čo nás ako rodičov zvykne najviac „vytáčať“. Podľa mňa sú to situácie, keď sa dieťa sebapresadzuje ako samostatná osobnosť a neposlúchne, alebo nechce počuť dobré rady svojich rodičov, obvykle s drzejšou poznámkou, že my „starí“ to nemôžeme pochopiť. Deti často netušia, že sme to prežili na vlastnej koži, pretože im to ako rodičia mnohokrát nedokážeme správne komunikovať. Takže každý rodič sa vlastne musí učiť, ako bez signálov rozčuľovania, ponižovania, či podceňovania hovoriť s vlastným dieťaťom tak, aby prijalo za svoj jeho názor, či postoj. Lebo úcta sa nedá získať príkazom. A na Vašu provokačnú otázku, aký som rodič, odpoviem nasledovne: Keďže sa naše deti dokázali postaviť na vlastné nohy a dnes máme s nimi veľmi dobré vzťahy, asi sme ako rodičia neboli najhorší.

Aké miesto malo vo vašej rodine vzdelanie, aký význam sa mu pripisoval? Aké miesto má vo vašej rodine dnes?

Vzdelanie predstavovalo v našej rodine vždy zásadnú, ak nie rozhodujúcu hodnotu. Moji rodičia mi často prízvukovali, že najväčšie bohatstvo, ktoré mi môžu dať, je moje vlastné vzdelanie a len jeho prostredníctvom sa môžem mať lepšie ako oni. Alebo, že to, čo viem, mi nikto nemôže vziať. Často som zažila, že kvôli mojej škole si museli odoprieť niečo, čo by veľmi chceli. Podobne to platilo aj vo vzťahu k našim deťom, ktorým sme my s manželom neustále zdôrazňovali, že len ak budú vzdelaní, môžu dosiahnuť to, po čom túžia a pracovať v práci, ktorá ich bude napĺňať a obohacovať, ako aj to, že človeka, ktorý veľa vie, len tak ľahko niekto neoklame. Myslím, že nevyslovenú úlohu tu zohrali aj rodičovské vzory, veď pri mojej práci ma deti neustále videli sedieť nad knihami a manžela podobne. O tom, či pôjdu na vysokú školu, sme vlastne ani príliš nediskutovali, bolo to temer samozrejmé.

Veľmi ma mrzí, že dnes v globalizovanej dobe vzdelanie všeobecne stráca tieto vznešené hodnoty, stáva sa obyčajným tovarom na predaj, často aj nekvalitným, biznisom a príležitosťou na tvorbu zisku. A žiaľ, ani to vysokoškolské nezabezpečuje automaticky prácu, či lepšie postavenie, ako mali rodičia. Nedá sa tiež povedať, že by sa naša spoločnosť príliš snažila premyslenými krokmi na rôznych úrovniach túto situáciu zmeniť.

Ako sa dá zvládnuť kariéra s rodinou?

Ťažšie, ale predsa to ide, ak žena nájde životného partnera, ktorý jej rozumie, podporuje ju a v prípade potreby ju v rodine zastúpi. Môj manžel ma spoznal už ako ženu s funkciami, takže si o mne nerobil žiadne ilúzie a tušil, že to pri mne nebude mať také jednoduché. Bez jeho pomoci a bez pomoci našich dvoch detí by som pri dnešnej funkcii starostlivosť o rodinu a domácnosť nezvládala. Nejde však len o „ženské“ práce, ale aj o pochopenie vo vzájomných vzťahoch a komunikácii. Vo funkcii rektorky mávam také dni, keď počas dňa obrazne povedané každých 15 minút riešim úplne rozdielne problémy, od pracovno-právnych vzťahov, problémov študentov, vedeckých projektov, reprezentačných povinností až po zabezpečenie financií, právne spory, či rekonštrukcie kotolní alebo informačné systémy. A vtedy, keď prídem domov a „vypnem“, niekedy nevládzem ani rozprávať. Takže to porozumenie je veľmi podstatné.

Kedy a kde sa zrodil váš vzťah k pedagogike? Kto sa o to pričinil najviac?

Od detstva som sa hrávala na učiteľku, a aby som ako tak uspokojila svoje túžby, tak som ako ôsmačka a deviatačka pionierka viedla oddiel iskričiek (pre tých mladších – išlo o žiakov 1. a 2. ročníka ZŠ), neskôr ako stredoškoláčka oddiel pionierov. Bude to dnes asi úsmevné, ale pôvodne som uvažovala aj o štúdiu prírodných vied. Bola som veľmi dobrá v matematike a vo fyzike a môj vtedajší obľúbený stredoškolský profesor – riaditeľ gymnázia Zoltán Kohút, ktorý ma oba predmety učil a občas ma poveroval jeho zastupovaním na vyučovaní, chcel mať zo mňa jadrovú fyzičku. Ešte v treťom ročníku gymnázia pri predbežnom zisťovaní záujmu o štúdium, som uviedla na prvom mieste jadrovú fyziku a až na druhom pedagogiku. Avšak viac ako matematika, či fyzika ma bavilo ich vyučovanie. Dodnes nezabudnem, aká som sa ako štvrtáčka cítila dôležitá a užitočná, keď ma namiesto seba poslal učiť prvákov, silne som prežívala aj úspechy mojich spolužiakov, ktorých som jednotlivo doučovala ruštinu, nemčinu, alebo mesiac pred maturitami časť našej triedy matematiku. Tu som spoznala, v čom je sila a krása učiteľského povolania. Okrem toho dlhoročná práca v detskej organizácii, časté stretávanie s vysokoškolskými učiteľmi najmä pedagogiky z celého Slovenska, ktorí v detskej organizácii pôsobili ako lektori, tiež urobili svoje. S otvorenými ústami som počúvala vystúpenia neskorších kolegov Višňovského, Sýkoru, Kačániho, Brindzu, Brenčičovej a ďalších o výchove a rozvíjaní detí a to nakoniec rozhodlo.

Akými cestami sa uberali Vaše kroky k vysokoškolskému učiteľstvu a do funkcií v akademickej sfére?

Uveríte mi, ak poviem, že všetko sa to začalo v spomínanej pionierskej organizácii? Na množstve podujatí som sa ako žiačka, stredoškoláčka či vysokoškoláčka stretávala s vtedajším dekanom Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici profesorom Ľudovítom Višňovským a vedúcim katedry pedagogiky a psychológie docentom Jánom Brindzom, ktorí ma videli pracovať s deťmi, rečniť na zhromaždeniach, či prednášať na školeniach pre pionierskych vedúcich. A zrejme už vtedy vo mne videli predpoklady pre prácu vysokoškolského učiteľa, či funkcionára, preto mi navrhli, aby som prišla pracovať na fakultu. Po dvoch rokoch práce na fakulte som na päť rokov odišla do Bratislavy riadiť slovenskú pionierku organizáciu a jej vedúcich a treba po pravde povedať, že práve tu som získala neoceniteľné koncepčné, manažérske a organizačné skúsenosti a zručnosti. Na fakultu som sa vrátila až 1. septembra 1989.

Po revolúcii bolo mimoriadne ťažké byť učiteľom v odbore pedagogika. Pedagogika bola totiž za socializmu zo všetkých vied na tom najhoršie v tom, že prístup k akejkoľvek inej pedagogickej koncepcii a literatúre ako k socialistickej bol dokonca zakázaný. Ak som sa chcela preorientovať, musela som neúnavne študovať, navštevovať kurzy a štúdiá rôznych smerov, aby som to ako tak dobehla a mohla sa na novej odbornej úrovni postaviť pred študentov. Asi som svoje okolie presvedčila, lebo v roku 1995 som vyhrala konkurz na vedúcu katedry, v roku 1998 som sa stala prodekankou fakulty pre štúdium a potom ma naše akademické senáty zvolili dvakrát za dekanku fakulty a dvakrát za rektorku univerzity. K najvyššej akademickej funkcii som musela prejsť po všetkých stupienkoch riadenia a presvedčiť, že na to mám. Dnes to však neľutujem, lebo mi to umožňuje zodpovedne rozhodovať o vyše 1200 zamestnancoch a 12 500 študentoch našej univerzity s plným vedomím o dôsledkoch svojich činov. Viem si dobre predstaviť, či je nejaký krok realizovateľný, čo asi spôsobí na fakultách a katedrách, viem, ako mám s kým hovoriť, aby moje slová padli na úrodnú pôdu. A práve preto zastávam názor, že nemôže byť dobrým vrcholovým riadiacim pracovníkom ten, kto podobnú cestu neprešiel, či už sa to týka riaditeľa školy, rektora alebo ministra.

Ako ste dnes vnímaná svojim okolím v najvyššej akademickej hodnosti? Čo považujete za najdôležitejšie u vrcholového manažéra v školstve?

Verím, že ma kolegovia, študenti a okolie aspoň trochu vnímajú práve tak, ako mám ja predstavu o vrcholových manažéroch. Podľa mňa by mali mať tri zásadné vlastnosti: 1. koncepčné myslenie, 2. zodpovednosť a 3. ľudskosť.

1. Nemožno podľa mňa úspešne riadiť veľkú školskú inštitúciu bez odbornej znalosti predchádzajúceho vývoja školstva a samotnej inštitúcie, bez analýzy úspechov a chýb, bez znalosti svetových trendov vo vzdelávaní a ich kritického hodnotenia, bez odborného posúdenia, čo je pre budúcnosť progresívne a čo v dlhodobom (nie krátkodobom) výhľade prinesie školstvu, škole, ale najmä jej žiakom a absolventom osoh. Vrcholový manažér by mal byť schopný poskladať tieto znalosti a znalosti svojich spolupracovníkov, ktorými sa obklopil, do systému cieľov a krokov, ktoré sa synergicky – teda vzájomne vo svojich dôsledkoch a nadväzne na minulé rozhodnutia – podporujú na ceste k vytýčeným cieľom.

2. Je veľký rozdiel, ak je ešte niekto nad vami, kto môže poradiť, povedať, čo treba robiť, opraviť chybu, ktorú urobíte a prevziať zodpovednosť, alebo ak túto zodpovednosť za všetkých študentov, učiteľov a celú inštitúciu musíte prevziať osobne a máte byť práve tou osobou, na ktorú sa ostatní s dôverou spoliehajú, že vie, ako vyriešiť každý problém a ktorý smer je ten správny. Byť vo funkcii a rozhodovať je veľmi príjemné, ale tá zodpovednosť je niekedy veľmi ťažký balvan. Čo však je podľa mňa v riadení morálne zásadné, to je vlastnosť postaviť záujmy celku nad svoje vlastné.

3. Ľudskosť vnímam veľmi široko. Na svoje profesionálnej ceste som sa naučila a učím sa stále veľmi veľa o ľuďoch, o sebe a o vzájomnom spolužití. Predovšetkým, že nemôžete dosiahnuť úspech a pracovné výsledky, ak nemáte okolo seba dobrých a schopných ľudí, ktorým dôverujete a ktorí veria vám. Podstatný je otvorený a kritický dialóg medzi nami, ktorý umožňuje prebrať všetky možnosti a nájsť východiská. Ďalej, že to najlepšie čo môžete v živote robiť, je vlastne podpora druhých, pretože jeden z najkrajších životných pocitov je radosť z toho, ako vďaka vám niekto rastie a dosahuje úspech. Tiež, že trvalé priateľstvo, dôveru a úctu druhých si musíte zaslúžiť konkrétnymi činmi a len ak ich máte, môžete ľudí presvedčiť, že treba urobiť aj nepríjemné kroky a prekonať aj prekážky a krízy. No a tiež, že všetko sa dá zvládnuť, ak nestrácate radosť zo života a zmysel pre humor, ak sa dokážete tešiť z maličkostí a vytvárať okolo seba príjemnú atmosféru a optimizmus.

V akom stave sa podľa vás nachádza naše školstvo? Akú pozíciu má výchova a vzdelávanie vo verejnosti?

Začnem, ako sa hovorí, od Márie Terézie, ale doslovne. Keď táto rakúsko-uhorská panovníčka vydala v roku 1777 reformné Racio educationis, povedala pamätnú vetu „Škola bola, je a vždy bude politikum“. A v tom je podľa mňa kameň úrazu. Stav školstva je odrazom stavu a hodnôt spoločnosti a to ako jej každodenného ducha, tak osobitne aj jej riadenia. Je to „skladačka“, ktorá závisí práve tak od toho, ako sa rodičia, verejnosť a médiá vyjadrujú o škole, vzdelaní a učiteľovi a vytvárajú v generáciách o nich povedomie, od toho, ako kvalitne pracujú učitelia so žiakmi, ako aj od toho, či je školstvo v spoločnosti riadené odborne alebo politicky a tým ono povedomie ovplyvňuje. Často dávame za príklad úspešné Fínsko, ktoré má však s nami spoločný akurát tak približne rovnaký počet obyvateľov. Učiteľ je tam prestížne, vážené a dobre platené povolanie, štát štúdium učiteľstva výrazne podporuje a to aj finančne a preto je naň prísny výber a môžu sa tam dostať len najlepší študenti. A to preto, že učiteľ výrazne zasahuje do osudov svojich rôznorodých žiakov, musí mať priestor rozhodovať o svojej práci slobodne, ale pritom zodpovedne a teda nemôže ním byť hocikto. Štát si uvedomuje, že nemôže všetko diktovať, lebo podmienky v každej triede sú odlišné, lebo učenie sa každého žiaka je iné, preto stanovuje najmä zásadné rámcové ciele, ktoré by mal dosiahnuť každý a tie aj preveruje. Hlavným zámerom nie je, aby každý žiak vedel všetko o všetkom, čo je napísané v učebnici, ale aby v každom predmete pracoval na hornej hranici svojich individuálnych možností a to so záujmom, bez prekážok a frustrácií. Vtedy je pozitívne hodnotený, vtedy nestratí túžbu po poznaní. Tejto filozofii vzdelávania sú podriadené aj legislatívne rozhodnutia štátu, ktorý chce, aby aj ten najslabší žiak dosiahol najviac čo môže a to žiada od učiteľa, od toho sa odvíja dôstojné vnímanie učiteľa ako tvorcu vzdelávania každého jednotlivca, alebo triedy a nie iba „odovzdávača“ učebnicového poznania. Ak to veľmi rámcovo porovnáme, tak je to skoro opačne, ako je prax u nás na Slovensku.

Je tu ešte jeden vážny moment. Pri politických rozhodnutiach sa fínsky štát opiera o odborné analýzy a stanoviská vedeckých inštitúcií, ktoré za štátne prostriedky realizujú v spolupráci s praktikmi stály a rozsiahly výskum štátneho vzdelávania, školy, učiteľa a žiakov. Lebo so žiakmi nemožno robiť pokusy a hazardovať s generáciami. Žiaľ na Slovensku po roku 1989 všetky takéto pracoviská zanikli, prioritou sa stali technické a prírodné vedy. Malé vysokoškolské katedry pedagogiky a bez prostriedkov nemôžu robiť komplexnejší výskum takého obrovského sociálneho systému, akým je školstvo a jeho premeny. A tak sa rozhodnutia o budúcnosti národa robili na základe názorov určitého okruhu odborníkov okolo každého ministra, na základe aktuálnych tém, ktoré prišli z orgánov EÚ, alebo na základe názorov poslancov za práve vládnuce, rýchlo sa striedajúce politické strany. Ak uvážime, že za 22 rokov máme pätnásteho ministra školstva, potrebuje tento spôsob riadenia rezortu vôbec komentár?

Možno sa čitateľom môže zdať, že toto hodnotenie je príliš kritické, ale u mňa pramení zo sklamania, že sa za dvadsať rokov nepodarilo dosiahnuť v spoločnosti konsenzuálnu zhodu naprieč celým politickým spektrom o systematickej, odborne zdôvodnenej a komplexnej transformácii slovenského školského systému, že nedochádza k uvedomeniu, že národné školstvo, od ktorého závisí budúcnosť celého národa nemôže byť podriadené vrtkavým politickým rozhodnutiam, ani k pochopeniu, že skutočné reformy tohto kolosu sa pripravujú a zavádzajú dlhé obdobia a nemôžu byť rýchlym výsledkom jedného vládneho obdobia.

Vo svojich prácach sa venujete analýzam nášho školstva. Ako vnímate tému reformy nášho školstva a jej načasovania?

Ak porovnávam, ako sa realizujú reformy inde a u nás, musím odpovedať nasledovne. V školstve sa urobilo množstvo čiastkových pozitívnych aj protichodných zmien, ktoré sa nedajú na tomto priestore všetky opísať. Ale z principiálneho hľadiska platí, že prišla neskoro a nie je to systémová reforma. Neskoro preto, že najväčšie nadšenie učiteľov a verejnosti pre zmeny bolo v druhej polovici 90-tych rokov, ale pre nezmenenú legislatívu najmä v oblasti obsahu a organizácie vzdelávania sa vlastne nedali realizovať. A tak aj vo svete overené alternatívy vzdelávania vo formálnom prostredí nepresvedčili, zanikli, alebo boli realizované diletantsky. Iniciatívni učitelia neustále bojujúci s administratívou boli unavení a znechutení, že proklamované ideové zmeny, napr. v projekte Milénium sa za 19 rokov od revolúcie nerealizujú. Vysoko si preto vážim každého učiteľa, ktorý v tejto práci dodnes vytrval.

Systémová reforma znamená nielen zmenu riadenia, či financovania školstva, tie sa robia najľahšie, ale predovšetkým zmenu obsahu a spôsobov vzdelávania, tzv. kurikulárnu reformu. To, čo má tvoriť národné kurikulum sa musí odborne posúdiť, pilotne overiť na vzorke škôl, podľa výsledkov upraviť a potom zaviesť pre celý štát (ako napr. v ČR alebo v Poľsku). Progresívna a osvedčená myšlienka dvojúrovňového štátneho a školského kurikula, ktorá má povedať, čo minimálne a za aký počet hodín má vedieť každý občan štátu, v ostatnom rozviazať ruky škole a učiteľovi, aby sa pokojne mohli venovať rôznorodým potrebám žiakom a ktorá prišla až v roku 2008, sa ale nedá realizovať, ak zároveň chcete, aby v tom minime všetci žiaci vedeli všetky základy všetkých vied, teda aj to čo napr. do základného vzdelávania vôbec nepatrí a ešte aj bez vzájomnej koordinácie. Nemôžete zvyšovať požiadavky na rozsah pamäťových vedomostí detí a pritom požadovať ako výsledok schopnosti a kompetencie žiakov. Nie je možné nariadiť, aby sa učiteľ, ktorý po stáročia bol iba vykonávateľom štátom určeného kurikula, zo dňa na deň a bez prípravy stal zrazu analyticko-syntetickým tvorcom koncepcií a programov. Výsledkom môže byť najmä formálnosť, všeobecná povrchnosť poznania a spolu s tým sklamanie učiteľov a nespokojnosť rodičov. To už cítime na každom kroku a je to podľa mňa najzásadnejší problém našej reformy. A za toto naozaj nemôžeme obviňovať učiteľov.

Čo by ste zaželali slovenským učiteľom a rodičom v novom školskom roku?

Učitelia vykonávajú v náročných podmienkach záslužnú a zodpovednú prácu, od nich závisí, ako bude naša spoločnosť pripravená zvládnuť súčasnú i budúcu dobu. Preto im želám, aby sa im konečne dostalo zaslúženého uznania a ocenenia. Verím, že vytrvajú, pretože milujú naše deti a dočkajú sa aj takých zmien, ktoré im umožnia stále zvyšovať kvalitu výsledkov ich žiakov. Všetkým prajem osobné šťastie, pokoj na prácu, profesijný rast a spokojnosť z vlastnej sebarealizácie.

Ľubomír Pajtinka (2013) in: Rodina a škola

Vizitka:

Študovala na gymnáziu v Banskej Bystrici, dnes Gymnázium Andreja Sládkoviča (1973-1977), na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1977-1981). Po ukončení školy sa vrátila do Banskej Bystrice ako odborná asistentka na tamojšej Pedagogickej fakulte (1981-1983). V rokoch (1983-1989) pôsobila v Bratislave ako vedúca pionierskeho oddielu SÚV SZM, od roku 1989 pôsobí opäť na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela. Titul CSc. obhájila v roku 1995., o dva roky neskôr sa habilitovala na docentku, v roku 2001 bola vymenovaná za profesorku. Na PF UMB zastávala postupne funkcie vedúcej Katedry elementárnej predškolskej výchovy (1996-1999), prodekanky pre pedagogickú činnosť (1999-2002), dekanky (2002-2006). V roku 2006 bola menovaná do funkcie rektorky UMB. Je autorkou odborných publikácií, autorkou a spoluautorkou učebných textov. Publikovala v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Podieľala sa na redakčných a zostavovateľských prácach, na expertíznej a posudzovateľskej činnosti, recenzovala vedecké práce, prednášala na domácich a na zahraničných konferenciách pre odbornú pedagogickú verejnosť. Je členkou vedeckej rady Univerzity Matej Bela v Banskej Bystrici a prezidentkou Únie učiteľských fakúlt Slovenska.