Školstvo je dielnou ľudskosti, ale aj tvorivého hľadania nepoznaného.

/rozhovor s Generálnym riaditeľom Sekcie regionálneho školstva MŠVVaŠ SR, Mgr. Zdenkom Krajčírom/.

Ministerstvo školstva vedy, výskumu a športu SR je kľúčovou riadiacou inštitúciou nášho vzdelávacieho systému. Z jeho jednotlivých problematík, ktoré zastrešuje je najrozsiahlejšou problematika výchovy a vzdelávania v oblasti regionálneho školstva. Presnejšie by sme asi mali povedať, že ide o problematiku predškolských zariadení, základných, špeciálnych a stredných škôl, ale aj všetkých školských zariadení. Možno sa stretnúť s údajom, že ide až okolo 7 tisíc subjektov, čo už je poriadne veľká firma. Možno najväčšia na Slovensku.

Koncepčne zastrešuje jej chod Sekcia regionálneho školstva MŠVVaŠ SR, ktorú vedie po nástupe nového ministra opäť generálny riaditeľ Mgr. Zdenko Krajčír. Porozprávali sme sa s ním o súčasnom stave regionálneho školstva, cieľoch, koncepcii školstva v nasledujúcom období, ale aj o stave reformy školstva a zámeroch v jej ďalšom smerovaní.

Pán generálny riaditeľ, predstavte sa najskôr našim čitateľom z profesionálnej stránky. Akú pedagogickú dráhu máte za sebou?

Moje pôvodné pracovné smerovanie určovalo ukončenie Fakulty telesnej výchovy a športu UK v Bratislave v roku 1983 – teda pôvodne som učiteľ telesnej výchovy v kombinácii s brannou výchovou. Osud však chcel, že som sa začar uberať dráhou špeciálneho pedagóga, nakoľko mojim prvým zamestnávateľom sa stal vtedajší Výchovný ústav pre mládež v Sološnici, kde som pôsobil ako učiteľ a vychovávateľ až do konca augusta 1989. Preto som v roku 1988 začal študovať špeciálnu pedagogiku na PdF UK v Bratislave odbor psychopédia a štúdium som ukončil v roku 1991. Medzitým som sa však v septembri roku 1989 stal riaditeľom Výchovného ústavu pre mládež – ochranný vo Veľkých Levároch, kde som ako riaditeľ pôsobil až do konca roka 1991. Za najväčší úspech v tomto období považujem obhájenie začatia a následne samotnú realizáciu výstavby nového zariadenia so školou, internátom, telocvičňou, bazénom..

Na základe mojich pracovných výsledkov som začiatkom roka 1992 začal prvý krát pracovať na vtedajšom Ministerstve školstva, mládeže a športu SR ako vedúci odborný referent špecialista pre oblasť špeciálneho školstva – výkon ústavnej a ochrannej výchovy. Koncom roka som sa však rozhodol odísť do súkromného sektoru, kde som až do polovice roka 1995 pracoval ako manažér firmy. Z rodinných dôvodov som sa však rozhodol vrátiť do školstva a nastúpil som ako vedúci výchovy do Reedukačného centra v Sološnici, ale v ten istý rok v novembri 1995 ma oslovili kompetentní pracovníci a ja som sa opäť vrátil na Ministerstvo školstva SR, kde pracujem až doteraz, teda nepretržite 17 rokov. V roku 2002 som sa stal riaditeľom odboru základných škôl, v roku 2005 až 2007 som pracoval ako generálny riaditeľ sekcie regionálneho školstva, v rokoch 2007 až 2012 ako poradca ministra a od apríla 2012 som opäť vo funkcii generálneho riaditeľa sekcie regionálneho školstva. Stručne zhrnuté: viem, čo je to učiť a vychovávať „problémového žiaka“, viem, čo je to riadiť školu a školské zariadenie, ktorá zabezpečuje teoretické vyučovanie, praktické vyučovanie a odborný výcvik, styk so zamestnávateľmi, internát, viem, že škola má okrem žiakov a učiteľov aj strechu (ktorá sem tam tečie), vodu, ktorá sem tam netečie, elektrinu, plyn, viem, čo je to stavať novú školu (nový ústav) od projektovej dokumentácie, výkupu pozemkov, obhajoby jej stavby pred verejnosťou až po jej realizáciu, viem ako sa zarábajú peniaze v súkromnej firme a viem ako sa pracuje v štátnej správe.

Aká je vaša pedagogická filozofia, aké sú vaše piliere pedagogických názorov, ako a kde sa formovali?

Najskôr by som začal z pohľadu štátneho úradníka. Chcem povedať, že považujem výchovu a vzdelávanie za činnosť apolitickú a tohto sa držím celý život. Nikdy som nebol, nie som a nebudem politicky organizovaný. Tohto sa držím aj ako štátny úradník. Štátny úradník má vždy vo svojej profesionálnej dráhe dve možnosti. Buď musí slúžiť a plniť programové vyhlásenie každej vláde SR, alebo nebude štátnym úradníkom..

Základným pilierom mojich pedagogických názorov bola pre mňa výchova mojich rodičov, ktorí sa ma snažili v prvom rade naučiť rozlišovať dobro od zla a mať rád ľudí. Teoretický základ mi dali samozrejme obe vysoké školy, ale v súčasnosti je to najmä sebavzdelávanie. Rozhodujúcim formátorom mojich pedagogických názorov však bola a je pre mňa pedagogická prax (okrem iného pracujem ako športový tréner so slušnými výsledkami mojich zverencov až na úrovni majstrovstiev Európy a sveta). Až samotnou pedagogickou praxou som sa naučil, že pedagóg pri práci s deťmi a mládežou musí vždy začať najskôr od seba. Svojim správaním musí byť tomu, koho chce vychovávať, vzorom a na prácu (vyučovaciu hodinu, výchovnú jednotku) musí byť perfektne pripravený. Mojou základnou pedagogickou filozofiou teda je, pracovať tak, aby sme vychovali múdreho a čestného človeka s filozofickým poňatím „múdrosti“, ktorá sa snúbi v človeku vzdelanom a dobrom.

V akom stave je dnes regionálne školstvo? Ktoré problémy považujete za kľúčové?

Toto je otázka na ktorej odpoveď je potrebných niekoľko odborných publikácií a nie jeden článok. Fakt je ten, že v oblastiach rozhodovania, na ktoré mám kompetenciu by som sa chcel rozhodovať na základe poznaných faktov a relevantných informácií. Bohužiaľ za tých 30 rokov praxe som sa v školstve veľa krát stretával s „insitným“ a emotívnym rozhodovaním skôr na politickej ako na odbornej úrovni.

Pravdepodobne sa teraz očakáva, že budem hovoriť o nedostatku učebníc, vzdelávacích štandardoch, rámcových učebných plánoch a pod.

Dá sa však odpovedať aj z pozitívneho pohľadu tak, že Slovenské regionálne školstvo je vzhľadom na vložené financie a kvalitu výstupu (výsledky medzinárodných meraní TIMS, PIRLS, PISA a pod.) jedným z najefektívnejších vzdelávacích systémov vo svete. Zastávam názor, že máme pomerne slušne nastavenú legislatívu, ale ak chceme zvýšiť kvalitatívnu úroveň, už je len veľmi málo rezerv v systéme, naopak, musíme do systému vložiť vyššie zdroje.

Kľúčovým hráčom každého vzdelávacieho systému je učiteľ a pre mňa je tento prvok rozhodujúcim. Ak sa pozrieme na to, čo urobili alebo robia krajiny, ktoré sú z pohľadu medzinárodných meraní dlhodobo úspešní alebo sa stali skokanmi, tak zistíme, že všetky tieto krajiny zjednocuje jedno a to, že začali pracovať s učiteľom. Povedali si, že ak chcú učiteľa s vysokoškolským vzdelaním II. stupňa, musia mu ponúknuť približne rovnaký nástupný plat, aký dostávajú začínajúci zamestnanci v ostatných povolaniach s rovnakou požiadavkou na vzdelanie. Zlepšili pregraduálnu prípravu učiteľov najmä v dvoch veciach, v ktorých máme my veľké nedostatky. Po prvé zvýšili percentuálny podiel času praktickej prípravy. Tento podiel sa pohybuje v úspešných systémoch od 30 až skoro po 50% časovej dotácie pre pregraduálnu prípravu (u nás sa to pohybuje okolo 7%). Štúdium predmetárov nastavili tak, aby sa učiteľ naučil daný predmet učiť. My, napríklad matematikára učíme matematiku a už menej ho učíme učiť matematiku. Väčšina krajín ponúka učiteľovi kariérny rast spojený s najvyšším , pomerne strmým nárastom platu počas prvých 10 až 15 rokov, potom mu plat len valorizujú, čo je prirodzené, najviac financií potrebuje učiteľ zo začiatku, potrebuje bývať, zakladá si rodinu a pod. Teda už po absolvovaní pregraduálnej prípravy je učiteľ pomerne slušne pripravený na žiaka a na samotný pedagogický proces. Vo väčšine krajín, ktoré urobili uvedené opatrenia sa spoločenský status učiteľa zlepšil natoľko, že pre učiteľské povolanie si vyberajú uchádzačov z 30% najúspešnejších stredoškolákov, teda robia výber a nie nábor. Aj s týmto máme na Slovensku problém. Stav pedagogických kolektívov už máme na základných a stredných školách, teraz prosím bez urážky prestarnutý, keďže máme vyšší vekový priemer ako je 45 rokov. Analýza hovorí, že zo systému nám odchádza cca 8% zamestnancov (zamestnanci starší 60 rokov) ale do systému nám prichádzajú cca len 2% (prvý rok praxe). Pravda je však taká, že podľa výsledkov štúdie TALIS sa s problémom vysokého vekového priemeru a prefeminizácie borí viac vzdelávacích systémov.

Regionálnemu školstvu odoberá silu aj prílišná stratifikácia systému, rozčleňovanie populačného ročníka do špeciálnych škôl, nadaní a talentovaní, národnostného školstva, gymnázií s osemročným štúdiom, gymnáziá s päťročným štúdiom…. systém je , v Čechách tomu hovoria „rozvolněný“ v obsahu vzdelávania najmä vo veku plnenia povinnej školskej dochádzky až tak, že začína byť ohrozená možnosť prestupu z jednej školy na druhú. Problémom je taktiež normatívne financovanie na žiaka, najmä vo výberovom vzdelávaní t. j. najmä v stredných školách. Žiak sa stal tovarom, ktorý škole prináša peniaze a až na malé výnimky, stredné školy robia nábor a nie výber (v predchádzajúcom školskom roku stredné školy ponúkali 88 tis. stoličiek pre 44 tis. deviatakov.

Riešenie ktorých problémov vám zaberá najviac času.

Na túto otázku sa nedá odpovedať. Všetky problémy sa musia riešiť komplexne a vzhľadom na súčasný nedostatok zdrojov sa musia riešiť postupnými krokmi. Niečo sme už začali, niečo pripravujeme.

V akom stave je napĺňanie cieľov reformy? Sme v poslednom roku „nábehu“ nových zmien, čo bude nasledovať teraz? Pripravuje sa analýza doterajších procesov a stanovenie novej stratégie?

Podľa toho, čo pod pojmom reforma myslíte. Niekto hovorí, že reforma sa ešte nezačala, Vy hovoríte, že sme v poslednom roku reformy a niekto hovorí, že reforma vzdelávania nemá ani začiatok a ani koniec, k čomu sa prikláňam aj ja. Tak ako sa mení spoločnosť a ľudia v nej, menia sa aj požiadavky na vzdelávanie a každý úspešný vzdelávací systém musí na zmeny reagovať podľa možností niekoľko rokov v predstihu. Je však v tejto hektickej a krízovej situácii svetového hospodárstva niekto, kto vie ako bude vyzerať svet, Európa, Slovenská republika o rok, nie to ešte o 10 rokov!?. Ako bude vyzerať naše hospodárstvo, aká bude požiadavka na pracovnú silu a konečne ako by mala vyzerať škola po roku 2030?

Samozrejme, že vyhodnocujeme doterajšie procesy a to najmä z pohľadu na Milénium. Čo sme v súlade s Miléniom urobili, aký to malo efekt. Na tejto analýze už pracujeme. Všetko však robíme príliš rýchlo, čo je poplatok tejto doby ale aj prílišného spolitizovania vzdelávania. Každý minister je tlačený politikmi a médiami rýchlo produkovať a za krátky čas volebného obdobia splniť, čo najviac úloh, podľa možností všetky. Niektoré zmeny sa preto v predchádzajúcich obdobiach uskutočnili bez potrebných analýz, bez overenia dopadov, polovičato no a teraz zbierame úrodu. Máme nedostatočne vypracované štátne vzdelávacie programy, chýbajú dobre rozpracované materiálno-technické, priestorové a personálne požiadavky, chýbajú dobre rozpracované vzdelávacie štandardy, ako objednávka štátu pre školy, čo majú žiaka naučiť. Je tu neustály názorový boj dokonca v akademickom prostredí na alternatívne školy, na to, či má byť vzdelávací štandard nastavený po ročníkoch alebo po stupňoch, či je správne zavedenie povinného vyučovania AJ ako prvého cudzieho jazyka, či sa máme viac orientovať na vzdelávací systém s anglo-saskými tradíciami alebo rakúsko-uhorskými tradíciami a pod. Ja osobne si myslím, že mentalite Slovákov, už aj z historického hľadiska je bližší ten druhý. Z pohľadu výsledkov je ťažko povedať ktorý je lepší. Ak som si zobral napríklad kritérium, ktorý systém vyprodukoval viac nositeľov Nobelových cien, tak som prišiel k výsledku, že je to tak zhruba rovnaké. Je teraz moderné hovoriť o stratégiách, víziách, koncepciách a pod.

V školách sa v prvom rade musí učiť a my musíme urobiť všetko, aby tomu tak bolo. Viaže nás k tomu Programové vyhlásenie vlády SR na roky 2012 až 2016, teda musíme plniť úlohy, ktoré vyplývajú z jeho rozpracovania. Musíme reagovať na súčasné vplyvy krízy a samozrejme musíme riešiť úlohy, ktoré budú posúvať školský vzdelávací systém Slovenska dopredu najmä tým, že budú riešiť kľúčové problémy, ktoré som pomenoval vyššie.

Kto bude na týchto úlohách pracovať?

Ani si neuvedomujete, aký je toto problém. V predchádzajúcich obdobiach prijímali vlády, a to vo väčšine prípadov na základe nátlaku médií, že štátny úradník je „darmožráč“ a „škodná“, opatrenia typu prepustiť 10% úradníkov a pod. V úvode ste pomenovali regionálne školstvo ako najväčšiu firmu na Slovensku cca. 85000 pedagogických a odborných zamestnancov + prevádzkoví zamestnanci a asi 7000 subjektov. Na riešenie všetkých úloh s tým spojených má sekcia regionálneho školstva k dispozícii 48 zamestnancov vrátane sekretárok. Stabilita zamestnaneckého priestoru je ovplyvňovaná bohužiaľ aj takými názormi, ako nedávno prezentovala jedna nemenovaná súkromná televízia, že učitelia hovoria, že najviac energie im odčerpávajú štátni úradníci. Nikto z nich však nepochopil, že tí „zlí“ štátni úradníci plnia úlohy, ktoré im zadávajú politici, ktorých si aj učitelia zvolili. Mimochodom, tých úloh za posledných 10 rokov rádovo neustále pribúda, ale počet zamestnancov klesá.

Z uvedeného dôvodu musíme niektoré úlohy prenášať na naše priamoriadené organizácie ako je Štátny pedagogický ústav, Štátny inštitút pre odborné vzdelávanie a prípravu, Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, Národný ústav certifikovaných meraní vzdelávania alebo Metodicko-pedagogické centrum, či Ústav informácií a prognóz v školstve. Bohužiaľ však aj tieto priamoriadené organizácie postihli masívne prepúšťacie vlny a k tomu sa pridružilo to, že sa z nich postupne stali projektové organizácie, ktoré v prvom rade zabezpečujú realizáciu rôznych projektov financovaných zo zdrojov EÚ a na plnenie ich prvoradého poslania už nemajú ani čas ani ľudský potenciál. Tu by som chcel taktiež docieliť, aby sa nám podarilo obnoviť pedagogickú vedu, aby sa nám tam podarilo zamestnať tak schopných ľudí, ktorí budú vedieť dobre analyzovať a prognózovať vývoj v oblasti pedagogiky..

Zdá sa, že kľúčovou témou slovenského školstva je už dlhý čas financovanie školstva. Ako vnímate situáciu vo finančnom zabezpečení segmentu, ktorý riadite?

Ako som spomenul už vyššie, áno financovanie a samotný objem finančných zdrojov do regionálneho školstva vnímam ako jeden z rozhodujúcich problémov. Problémom je však aj mechanické porovnávanie výšky zdrojov poskytovaných do vzdelávania vzhľadom na HDP ostatných krajín. Patríme totiž medzi krajiny s tvorbou malého objemu verejných financií oproti ostatným krajinám, čo je z jednej strany spôsobené nízkym daňovým zaťažením ale aj vysokými daňovými nedoplatkami respektíve nízkym výberom daní.

Matej Šiškovič pre Inštitút finančnej politiky MF SR hovorí, že vzdelávanie patrí medzi najvýnosnejšie investície pre jednotlivca aj spoločnosť. S využitím modelu OECD bolo vypočítané, že zvýšenie kvality základného vzdelávania na úroveň najlepších krajín by nám v horizonte 80 rokov prinieslo na HDP v súčasnom vyjadrení kumulatívne až 345 miliárd EUR, čo je viac ako päťnásobok nášho terajšieho HDP. Inak vyjadrené, v roku 2030 by sme mali vďaka kvalitnejšiemu vzdelávaniu HDP vyššie o 1,3 %, v roku 2050 už o viac ako 9 % a v roku 2090 až o takmer 42 % v porovnaní so scenárom bez reformy.

IPF navrhuje aj riešenia a ja sa s nimi stotožňujem:

• prioritizovať výdavky na vzdelávania voči ostatným rozpočtovým oblastiam
• investovať viac do prípravy a rozvoja učiteľov
• postupne zvyšovať ohodnotenie učiteľov s väzbou na ich výkon
• odbremeniť učiteľov od nadbytočnej administratívnej záťaže
• lepšie monitorovať výsledky študentov, učiteľov a škôl
• zaviesť systém hodnotenia a sebahodnotenia práce škôl a školských zariadení
• zaviesť celoplošné testovanie žiakov základných škôl (testovanie 5)
• viac podporovať školy a študentov so slabšími výsledkami
• zlepšiť prístup sociálne slabších k predškolskému vzdelávaniu
• zaviesť podporné jazykové programy slovenčiny pre deti a žiakov s vyučovacím jazykom národnostnej menšiny
• zvýšiť podiel špeciálnych pedagógov a asistentov učiteľa
• zrovnoprávniť financovanie pre 2. stupeň ZŠ a prvé štyri ročníky osemročných gymnázií

Ako ste si všimli, niektoré odporúčania už plníme, niečo pripravujeme.

Zostane v najbližšom čase systém normatívneho financovania?

Treba najskôr povedať, že zavedenie normatívneho financovania bol v danej dobe dobrý ekonomický krok. Jeho zavedením a zrušením účelovosti sa vytvoril priestor, aby sa školy naučili racionálne využívať finančné zdroje s dopadom, že sa podarilo systém oddlžiť. Negatívny dopad som uviedol vyššie, teda odrazilo sa to najmä v dopade na kvalitu stredoškolského vzdelávania. Určite otvoríme diskusiu o zmenách, dnes však neviem povedať presne v akom rozsahu nastanú.

Po nástupe nového vedenia ministerstva sa do centra pozornosti dostala otázka prepojenia škôl a trhu práce. Čo čaká systém základných a stredných škôl v tejto oblasti v blízkej budúcnosti?

Otázka prepojenia vzdelávania na trh práce je populárna najmä u zamestnávateľov, ktorí s obľubou hovoria, že školy vzdelávajú buď v odboroch, ktoré prax nepotrebuje, alebo s profilom absolventa, ktorý nie je pripravený pre prax. Spýtajte sa zamestnávateľov aké odbory sú žiaduce za 5 rokov? Alebo sa spýtajte, aký profil by mal mať kuchár? Ak sa spýtate, či by mal ovládať národnú kuchyňu – odpoveď áno. Mal ovládať všetky svetové kuchyne – áno. Mal by vedieť nemecky, anglicky – áno. Mal by vedieť účtovníctvo – áno. Na všetko bude odpoveď – áno. Zhrniem: doteraz sme nevedeli nájsť spoločnú reč so zástupcami zamestnávateľov na celoštátnej úrovni, aby sme vedeli dobre nastaviť štátne vzdelávacie programy a ani na regionálnej úrovni, aby školy vedeli nastaviť svoje školské vzdelávacie programy (česť výnimkám).

V tejto oblasti sme za posledné štyri roky už urobili kus práce a to v tej najužšej spolupráci so zamestnávateľmi a profesijnými združeniami. Tieto zámery, prepojenie vzdelávania s potrebami trhu práce, sa premietli do novely zákona odbornom vzdelávaní a príprave, školského zákona a zákona o financovaní základných a stredných škôl. Verím, že zmenami sme znovu naštartovali motiváciu žiakov základných škôl pre kvalitnejšie vzdelávanie až do skončenia 9.ročníka tým, že sme zaviedli určitý motivačný filter pre prihlasovanie sa na ďalšie štúdium a to, že na gymnázium sa môžu uchádzať len žiaci s priemerom z povinných vyučovacích predmetov okrem výchovných do 2,0 a na študijné odbory stredných odborných škôl s priemerom do 2,75. Viem, že toto opatrenie sa nestretlo s dobrým ohlasom u politikov, ale stretlo sa s dobrým ohlasom najmä u základných škôl. Štát môže regulovať kvalitu vzdelávania v troch bodoch: na vstupe, v priebehu vzdelávania a na výstupe. Regulácia na výstupe je jednou z najcitlivejších a najviac ekonomicky neefektívnych bodov. O tom sa presvedčili politici v susednej Českej republike, keď nezmaturovalo cca 30% maturantov. Politicky sa to nedá ustáť a o ekonomickej efektivite nehovorím. My sme sa rozhodli pre postupnosť krokov vo všetkých troch bodoch. Taktiež chceme prísnejšie regulovať počet detí odchádzajúcich do osemročných gymnázií a to, v zmysle záverov IFP a výsledkov vedeckých štúdií, v záujme zvýšenia vzdelanostnej úrovne Slovákov. (pozri článok SME, 20.11.2012 venovaný problematike osemročných gymnázií)

Vážnou témou je odborné vzdelávanie a príprava. Čo chystáte v tejto oblasti?

Okrem vyššie uvedených legislatívnych zmien zvažujeme opätovné zavedenie prvkov duálneho systému vzdelávania do nášho systému odborného vzdelávania. To opätovné zavedenie znamená, že sme to tu zhruba do roku 1984 mali, keď sa v podstate každý učeň pripravoval pre konkrétneho zamestnávateľa, odborný výcvik alebo prax sa uskutočňovala v reálnom zamestnávateľskom prostredí a to duálne bolo vyjadrené v podstate tým, že stupeň vzdelania garantovala škola a kvalifikáciu (výučný list) garantoval zamestnávateľ. Okrem iného sa v mesiaci december zúčastní náš pán minister spolu s našimi expertami medzinárodnej konferencie ministrov k duálnemu vzdelávaniu v Berlíne a Slovenská republika v prvom polroku 2013 pod odbornou záštitou ŠIOVU usporiada medzinárodnú konferenciu s podobným zameraním za účasti 4 ministrov (Spolková republika Nemecko, Česká republika, Rakúsko a Slovenská republika). Závery a odporúčania týchto konferencií budú využité v prospech odborného vzdelávania.

Od januára budú zrušené krajské školské úrady. Zasiahne táto zmena nejakým spôsobom samotné školy?

Ak bola táto reforma pripravená dobre, školy by ju v podstate nemali pocítiť, nakoľko všetky kompetencie krajských školských úradov sa pretransformovali do kompetencií odborov školstva obvodných úradov v sídle krajov. Môj osobný názor, možno aj pre to, že som krstným otcom krajských školských úradov je, že mať špecializovanú štátnu správu v školstve bol dobrý krok.

Zmení sa niečo na obsahu činnosti a štruktúre školských úradov?

Ak myslíte pod školskými úradmi VÚC a obce s postavením školského úradu tak v tomto momente nie.

Ako hodnotíte stav slovenského učiteľstva v regionálnom školstve?

Na medzinárodnej konferencii, ktorú zastrešovala Americká obchodná komora (AmCham) odznelo, že „Na Slovensku pripadá na učiteľa 12,4 študenta. Nikde v európskych krajinách nie je priemer pod 15. Sú to zle vynaložené peniaz., Keby sa počet učiteľov upravil tak, že na učiteľa by pripadalo 15 alebo 18 žiakov, plat pedagóga by podľa nej mohol vzrásť až o 200 eur. Koľko učiteľov by tak prišlo o prácu, zatiaľ odborníci nevyčíslili. Dnes prepúšťajú aj mnohé podniky, je kríza. My nechceme znížiť kvalitu vzdelávania, chceme zvýšiť status. Taktiež sa poukázalo aj na kvalitu učiteľov. Spomedzi slovenských učiteľov je podľa týchto vyjadrení kvalitných desať až dvadsať percent, aj tí chcú do troch rokov zo školstva odísť. „Štyridsať percent sa snaží. Zvyšných 40 až 50 percent prežíva, nechce zmeny, je demotivovaná,“

Okrem toho, že boli uvedené nepravdivé štatistické údaje (viď. Education at Glance 2012) nestotožňujem sa ani s názorom na kvalitu učiteľov. Veď keby tomu tak bolo, že len 10 až 20% je kvalitných, tak nemôžeme byť jeden z najefektívnejších vzdelávacích systémov podľa hodnotenia nezávislej auditorskej firmi McKinsley and Company. Teda môj osobný názor je, že pedagogický zbor máme tak kvalitný, ako ho vieme odmeňovať, ako vieme pripravovať na vysokých a stredných školách a ako sa na toto povolanie pozerá celá spoločnosť, ktorá je dnes vplyvom médií masírovaná bohužiaľ negatívnymi príkladmi (zverejňujú sa hlavne negatíva a pozitívny príklad, napr. AMOS sa vysiela zo záznamu) a za príklad úspechu sa uvádzajú „pseudocelebrity“

Voľakedy sa robili viaceré prieskumy o stave a podmienkach práce učiteľov a o ich životnej úrovni. Robia sa podobné analýzy aj v súčasnosti?

Samozrejme, že sa robia a dokonca na medzinárodnej úrovni. Jednou takou hĺbkovou analýzou je štúdia TALIS, do ktorej sa zapája aj Slovenská republika. Veľkú časť materiálu OECD Education at Glance je každoročne venovaná aj učiteľom vrátane ich ekonomického zabezpečenia,pracovného zaťaženia a pod. Jednoznačne napríklad hovorí, že slovenský učiteľ je jedným z najnižšie ohodnocovaných vo svete.

Učitelia dosť protestovali proti kreditnému systému. Myslíte, že oprávnene? Chystajú sa v tejto oblasti nejaké zmeny?

Z pohľadu učiteľa to bolo určite oprávnené. Učitelia totiž kredity vnímajú ako možnosť získania kreditového príplatku resp. postupu do vyššieho platového stupňa, teda ako možnosť zvýšenia platu. Cestu, ako získať kredity (vzdelávanie, vykonanie skúšky alebo autorstvo) bohužiaľ vnímajú ako prekážku, ktorá ich zdržuje. Je to podľa mňa daň za nízke odmeňovanie. Filozoficky je to však správny krok.

Pôvodným cieľom kreditového príplatku nikdy nebolo zvýšenie platu. Kreditový príplatok mal byť nástrojom motivácie pre vzdelávanie (učiteľ ak chce byť kvalitný, musí sa neustále vzdelávať) a čiastočnú úhradu nákladov, ktoré učiteľ so vzdelávaním má. Podobný systém majú aj v iných krajinách a u nás ho majú napríklad zdravotnícki pracovníci, len tam je to troška tvrdšie. Tam platí systém vzdelávaš sa a máš kredity? Máš prácu. Nevzdelávaš sa a nemáš kredity? Nemáš prácu.

Učitelia i riaditelia škôl čakajú jasné pomenovanie stratégie základného a stredného školstva, pracuje sa na nej, kedy im ju predstavíte?

Táto otázka je typická novinárska. Odpoveď na ňu skôr zaujíma autora ako učiteľov alebo riaditeľov. Zúčastňujem sa stretnutí s učiteľmi a aj s riaditeľmi škôl a ešte mi ju nikto nepoložil, lebo všetci vedia, že my takýto koncepčno – strategický materiál máme – Koncepcia výchovy a vzdelávania v Slovenskej republike na najbližších 15 až 20 rokov (MILÉNIUM). Ešte sme len v polovičke jej plnenia a už niektorí (najmä akademickí oponenti) tlačia na novú. Už som povedal, vyhodnotíme plnenie tej starej a potom spolu s odbornou verejnosťou povieme ako ďalej.

Pán minister školstva informoval verejnosť, že na stratégii ďalšieho rozvoja školstva sa pracuje, aký je stav prác?

Ako som povedal vyššie a na to nadväzujem. V rámci rozpracovania Programového vyhlásenia vlády SR na roky 2012 až 2016 pán minister zadal úlohu, analyzovať a vyhodnotiť stav plnenia MILÉNIA. Z toho sa bude odvíjať ďalší postup.

Hovorí sa o tom, že by malo dôjsť k reštrukturalizácii a racionalizácii v skladbe a činnosti priamo riadených organizácií. Dajú sa zverejniť už niektoré návrhy?

Zatiaľ je všetko v štádiu analýz a vyhodnocovania možností. Ak to však má byť urobené len preto aby sa ušetrili nejaké finančné prostriedky tak by som chcel povedať, že tu zdroje nie sú. Ak by sme napríklad zrušili všetky priamoriadené organizácie aj s inšpekciou a krajskými školskými úradmi tak získame zdroje na zvýšenie platov učiteľov o 1%, ale paralizujeme celé školstvo. Boli názory, že ich úlohy by mali plniť nezávislé organizácie a združenia (tretí sektor), ale kde nájdeme zdroje na ich financovanie?

V posledných rokoch je veľa kritiky na učebnicovú politiku ministerstva. Vidíte to tiež, ako vážny problém, a čo s ním?

Vážnosť tejto témy je podľa uhla pohľadu. Pre niektorých učiteľov sú učebnice rozhodujúcou učebnou pomôckou, pre niektorých podružnou, respektíve niektorí ich ani nepoužívajú. Ministerstvo naozaj vyvíja maximálne úsilie na zabezpečenie minimálne jednej učebnice pre každý povinný vyučovací predmet. Tá škála je neskutočne veľká (základné a všetky druhy a typy stredných škôl, špeciálne školy podľa druhu postihnutí, Breillovo písmo, národnostné školstvo), čo vyžaduje veľký objem financií. Veľkým problémom je autorstvo učebníc a najväčším problémom, ktorý najviac zdržuje je verejné obstarávanie.

V Českej republike sa na 19 školách overuje práca bez učebníc, ktorá nahrádzajú tabletmi. Nie je to jediná krajina, kde sa nové technológie začínajú overovať v reálnej praxi. Čo pripravujete vy?

My nepripravujeme takéto overovanie, počkáme až ako to dopadne v Českej republike alebo v Kórei, lebo aj tam sa to overuje a potom sa poučíme z toho, čo to spraví s deťmi. Lebo môže to byť aj perfektný ťah IT-priemyslu aby mohli viac predávať tablety. My sme možno aj pod ich tlakom už spravili, pár chýb, napríklad zavedenie informatiky už na prvom stupni je podľa mňa tiež chybou. Žiaci nám namiesto cvičenia sedia za počítačmi. Úrodu možno budeme zbierať za pár desaťročí, keď budeme mať generáciu ktorá síce perfetne ovláda informačné technológie, ale zdravotne na tom nie je veľmi dobre, nie je príliš naklonená osobnej komunikácii, všetko vybavuje prostredníctvom IT… Ale to sú však len moje osobné pocity. Vrátim sa k tým tabletom. Tablet je len nástroj na čítanie. Tú učebnicu aj tak musí niekto napísať a predať autorské práva. Niekto ju musí graficky upraviť, zalomiť…Teda nenahradí ani autora a ani vydávateľa. Tablet len nahradil papierovú knižku. Som presvedčený, že v konečnom dôsledku to bude drahšie.

Pred krátkym časom vzniklo v rámci Slovenskej akadémie vied po 20. rokoch opäť odborné pracovisko, ktoré by sa malo venovať základnému pedagogickému výskumu. Ako vyzerá vaša spolupráca s týmto pracoviskom?

Zastávam názor, že najprv sa musí toto pracovisko etablovať v samotnom akademickom prostredí serióznymi výskumnými výstupmi. Očakávam, že to bude najmä v oblasti aplikačného výskumu. Teoretických prác v rámci základného výskumu, je dosť. Možno je to dobrá konkurencia vysokým školám a vytvorí sa tak dobrý konkurenčný tlak.

V posledných rokoch stagnuje vydávanie pedagogickej tlače a pedagogickej literatúry. Aký je všeobecne stav v edičnej oblasti? Na slovenskom pedagogickom trhu sa objavuje každoročne iba pár noviniek. Máte v pláne iniciovať zmeny v tejto oblasti a oživenie vydávania pedagogických diel pre učiteľov a širšiu verejnosť?

V prvom rade by som potreboval vedieť, z akých faktov autor otázky vychádza. Ak myslí celkový počet tlače, je to možno odraz krízy pedagogickej vedy, možno čítavosti časopisov a podobne. Ak myslí počet časopisov, ktoré dostávajú finančnú podporu zo strany ministerstva, tak má pravdu. Finančné zdroje určené na takúto podporu sú z roka na rok nižšie a nižšie a zrejme budeme musieť ešte prehodnotiť ich počet a podporovať naozaj len tie, ktoré sú určené veľmi úzkej skupine odborníkov ako napríklad pedagógom v špeciálnom školstve, kde náklady na vydávanie sú naozaj vysoké. Ostatné časopisy by si mali vybojovať svoje miesto kvalitou, odbornosťou a vysokým počtom čitateľov. Pre mňa to, že sa časopis vydáva už 150 rokov nie je podstatný argument pre jeho dotáciu. Podstatné je, či ho odborní čitatelia považujú za prínos a čítajú ho, alebo je jeho remitenda neunesiteľná a dotáciu by dostať nemal. Zodpovednosť za kvalitu časopisu a teda aj jeho predajnosť nesie vydavateľ.

Čo považujete za priority vo vašej práci a v akej časovej postupnosti sa dostanú novinky k učiteľom?

Prioritou mojej práce je to, čo by malo byť prioritou každého ústredného orgánu štátnej správy. Koncepčná a normotvorná práca. Odborníci pre oblasť pedagogiky by mali argumentačne presvedčiť a spoluvytvárať koncepčné a strategické materiály, my štátni úradníci by sme mali pripraviť návrhy legislatívnych predpisov, ktoré by návrhy odborníkov vniesli do praxe tak, aby sa kvalita výchovy a vzdelávania v Slovenskej republike posúvala dopredu.

Nerozumiem však pojmu novinky. Chcel by som pracovať tak, aby všetko nové bolo s praxou prediskutované pred tým, než to nadobudne účinnosť. Taktiež si však po 20 ročnej praxi štátneho úradníka uvedomujem, že nikdy nebude všeobecná spokojnosť až do vtedy, pokiaľ sa budú politici snažiť z tejto problematiky vyťažiť politický kapitál.

Čo by ste zaželali sebe , ale aj svojim kolegom na pracovisku a slovenským učiteľom a školám všeobecne?

Svojim kolegom na pracovisku dobrých šéfov a slovenským učiteľom? V prvom rade im musím poďakovať, že sú. Taktiež ich musím poprosiť aby vydržali byť učiteľmi a želám im, aby sa ekonomika naštartovala tak, aby do vzdelávania išlo toľko zdrojov, ktoré pomôže dosiahnuť pre vzdelávanie všetko, čo som povedal v tomto rozhovore.

Ľubomír Pajtinka, 2013 in: Učiteľské noviny