Deti sú ako „špongia“ na múdrosť a dobro.

Mgr. Ľubica Daneková, riaditeľka Základnej školy v Bratislave

V Bratislave na Odborárskej ulici je Základná škola, ktorá prežila nielen monarchiu, prvú republiku, prvú i druhú svetovú vojnu, socialistické obdobie ale žije svoj plnohodnotný pedagogický život i dnes. Jej triedami prešli tisícky žiakov i stovky učiteľov. Riaditeľkou školy je Mgr. Ľubica Daneková, ktorá si so všetkými zainteresovanými pripomenula nedávno 120. výročie založenia školy. Kým sme začali náš rozhovor, pani riaditeľka vybrala zo skrine akýsi v bielom papieri zabalený hrubý zošit. „Predstavte si, dodnes sa nám zachovala kronika školy od najstarších čias „, otvorila prvú stránku. A naozaj – prvý zápis je z roku 1892. S pani riaditeľkou sme sa teda pozhovárali o jej ceste k učiteľskej profesii, stave školstva, ale aj o škole a problémoch, či radostiach, ktorými žije.

Pani riaditeľka, aká bola vaša cesta k školstvu, prečo ste sa vydala na učiteľskú dráhu?

Myslím, že som mala vo svojom živote veľké šťastie na mojich učiteľov. Na základnej i strednej škole som mala perfektné pani učiteľky. Na vysokej škole to bolo tak isto. To bol jeden z rozhodujúcich faktorov, že som sa rozhodla pre pedagogickú dráhu. Cesta to však nebola celkom priamočiara, lebo po základnej škole som išla najskôr študovať na známu „ ŠUP-ku“ – strednú umeleckú školu so zameraním na výstavníctvo. V tom čase som už hrala na klavír, kreslila, mala som rada deti a tak som uvažovala nad pedagogickou školou. Keď som skončila ŠUP-ku, moja cesta viedla na Pedagogickú fakultu. Vybrala som si aj na tie časy netradičnú kombináciu – matematiku s výtvarnou výchovou. No a tam som mala opäť šťastie na skutočné osobnosti. Dodnes sa stretávam so svojim učiteľom akademickým sochárom Alexandrom Vikom, u ktorého som robila diplomovku. Tých vynikajúcich učiteľov bolo v mojom živote veľa. Možno to bola práve ich zásluha, že som sa dala na učiteľskú cestu.

Zaujímavosťou je, že v rodine sme pedagogickú tradíciu nemali. Tú sme začali vlastne až my dvaja s manželom, ktorý je tiež vysokoškolským učiteľom a štafetu preberá aj dcéra, ktorá je tiež učiteľka.

Prečo vás oslovila práve neobvyklá kombinácia, boli za tým tiež učitelia?

Áno, tí sa zrejme pod moje rozhodnutie podpísali najviac. Môžem povedať, že naše školstvo bolo v minulosti veľmi kvalitné. Ja som mala napríklad už zo základnej školy také výborné základy z matematiky, že napriek tomu, že som na strednú školu chodila s umeleckým zameraním, kde matematika nie je profilový predmet, ja som nemala problém ísť študovať matematiku na vysokej škole. Popravde – najskôr som chcela študovať dejiny umenia s výtvarnou výchovou, ale keďže v Trnave neotvárali takúto kombináciu, išla som iné štúdium. S matematikou som nemal nikdy v škole problémy, ani na fakulte a aj teraz ju veľmi rada učím. Niekto síce hovorí, že tieto predmety k sebe príliš „nepasujú“. Ja s tým však nemôžem súhlasiť. Mne táto kombinácia vyhovuje a dáva mi priestor na sebarealizáciu.

Pre úplnosť poviem, že strednú školu som absolvovala v Košiciach, kde v tomto období práve vznikala táto umelecká škola pri stavebnej priemyslovke a my sme boli vlastne jej prví žiaci i prví absolventi. Okrem nej boli umelecké školy len v Bratislave a Kremnici. Na našej škole sa v tom čase otvárali štyri odbory – výstavníctvo, grafika, fotografia a keramika. Vysokú školu som absolvovala v Trnave a tam som sa zoznámila aj s manželom, ktorý pôvodne študoval slovenčinu a dejepis.

Aké boli vaše pedagogické začiatky?

Po skončený vysokej školy som bola prijatá do Modry, ale, keďže som išla na materskú dovolenku, nikdy som tam nenastúpila a prvou mojou skutočnou pedagogickou zastávkou bola Základná škola na Čachtickej ulici v bratislavskej Rači. Keďže vtedy bolo možné učiteľov rámci obvodov voľne presunúť a tak som sa o rok ocitla na základnej škole na Odborárskej ulici a odvtedy som viac ako tridsať rokov tu. Okrem toho jedného roka na Čachtickej som zostala verná tejto škole.

Pamätáte si ešte na svoje prvé hodiny pred žiakmi?

Pamätám sa. Zaujímavé bolo, že v tom čase nebol medzi žiakmi – deviatakmi a nastupujúcim učiteľom veľký vekový rozdiel. Mala som dvadsať štyri rokov a učila som pätnásť ročných žiakov. Vybudovať si prirodzenú autoritu bolo poriadnym umením. Počty žiakov v triedach neboli také, ako dnes. V triede bývalo bežne aj 38 detí. Pamätám si, že to nebolo jednouché.

Po tých rokoch si však stále myslím, že deti sú stále rovnaké. Myslím, že čo bolo iné, bola spolupráca s rodičmi. Ak sa v tom čase vyskytol nejaký problém a zavolali sme si k jeho riešeniu rodičov, tak došlo k náprave. Ak prídu do školy rodičia dnes – už nikdy neriešime problém dieťaťa, ale riešime učiteľa. Vtedy sa riešilo jeho dieťa, bola tam dôvera, že ten pedagóg chce dobré riešenie, že je odborníkom na svoju prácu a tým pádom, ak bola dobrá spolupráca s rodičom, došlo aj k náprave. Teraz k tej náprave nedôjde práve preto, že málokedy rodič uzná, že pravdu má učiteľ.

Čím to je, že dnes sú rodičia v pohľade na prácu učiteľa prehnane požadovační, sebavedomí a málo veria učiteľom, že im chcú pomôcť?

Myslím si, že prevažná väčšina rodičov nemá dostatok času na svoje deti, na ich výchovu a vzdelávanie. Snažia sa svoje deti hlavne materiálne zabezpečiť, pričom majú niektorí aj dve – tri zamestnania, takže vlastne prenechávajú aj svoju úlohy v oblasti výchovy škole. Na druhej strane vidno, že ani spoločnosť nevníma učiteľskú profesiu tak, ako by si to zaslúžila, či ako to je vo vyspelých krajinách, kde má učiteľská profesia naozaj úctu a podporu i vážnosť. Veľa negatívneho robia aj médiá a neraz sa vyvoláva dojem, že učiť by mohol každý. Ak spoločnosť, vrátane médií, nedáva tejto profesii tú vážnosť a dôstojnosť, ako treba, nemožno sa čudovať mnohým postojom jednotlivých rodičov. Neraz sa stane, že príde rodič a chce radiť, ako by sa mali veci robiť, kde robí učiteľ chybu, čo robí zle a podobne. Ja vidím chybu a problém najmä v týchto faktoroch.

Ako vás prijali na tejto škole do svojho kolektívu?

Keď som prišla na túto školu, väčšina kolegýň bola už v staršom veku, boli vo veku ako moja mama a ja som vtedy hovorila, že to boli moje mamy. Boli to všetko veľmi kvalitné učiteľky, najmä elementaristky. Prvo stupniarky boli ozdobou vtedajšej školy. Naučila som sa od nich naozaj veľa. Mladých bolo menej a tak som sa mohla v tomto zrelom pedagogickom kolektíve naozaj dobre odborne formovať.

V tom období bol dobre premyslený systém odborného rastu učiteľov, robili sa otvorené hodiny, veľa sa diskutovalo o práci. Ja som sa dostala do rúk metodičky PaedDr. Magdalény Vašinovej, ktorá bola neskôr aj riaditeľkou školy a jej zásluhou som dostala veľa ukážkových hodín, veľa dobrých metodických rád a podnetov.

Keď som už učila druhý rok, tak som vlastne stále ako začínajúca učiteľka sama mala ukážkovú hodinu pre celý vtedajší okres z matematiky. Dodnes viem, že to boli „objemy a povrchy telies“. Kolektív ma prijal naozaj veľmi dobre. Tým, že je to malá škola žilo sa tu vždy svorne až rodinne. Nikdy sa tu napríklad nedelili učiteľky prvého a druhého stupňa. Dodnes tu nemá nikto problém ísť zastupovať či na prvý stupeň, alebo opačne. To je tu úplne bežné dodnes.

Napríklad na Čachtickej, kde som bola sme mali trojposchodovú budovu, veľa kabinetov, pri množstve učiteľov sme sa až tak nepoznali a kolektív sa už viac delil na prvý a druhý stupeň.

Ako by ste charakterizovali váš pedagogický tím, ktorý na škole vediete? Akí sú dnes vaši kolegovia?

Tým, že sme malá rodinná škola, držíme svorne spolu. Kolektív je už dosť omladený, máme veľa mladých učiteľov. Učiteľov s dlhoročnými skúsenosťami je menej, ale dobre sa dopĺňame. Trochu nám vypadla stredná generácia, lebo, keď odchádzali viacerí zo školstva kvôli lepším podmienkam v iných oblastiach, nedala sa nájsť podobná veková náhrada. Mladé kolegyne sú veľmi šikovné. Problém vidím v tom, že z vysokých škôl nie sú celkom dobre pripravené do pedagogickej praxe. Fakulty ich „nabijú“ vedomosťami, ale metodika pokrivkáva.

• Privítali vás vaši žiaci v počiatkoch aj nejakým žartom?

Samozrejme, deti všade „skúšajú“ nových učiteľov. Nejaké žartovné situácie sa prihodili aj mne. Ak je niekto dobrým učiteľom zoberie to vždy s úsmevom a vie oceniť aj študentské výmysly.

Keď som začínala učiť, mala som triedu ôsmakov ako triedna učiteľka a po prestávke som mala mať práve s nimi hodinu. Otvorila som dvere – a čakala ma prázdna trieda. Všetci sa mi poschovávali pod lavice, aby ich nebolo vidno. Tušila som že sú poskrývaní a že ma sledujú. Učiteľ má v takejto situácii dve možnosti – rozčúliť sa a vynadať im, alebo sa tváriť, že hrá s nimi ich hru. Samozrejme, že som sa otočila, akože teda odchádzam, keď žiaci nie sú v triede…no a oni radšej vyliezli zo svojich úkrytov.

Učiteľ musí niekedy prijať tieto ich študentské nápady, pochopiť ich a zasmiať sa s nimi.

Hlásia sa k vám a škole dnes už absolventi vašej školy?

Mám radosť, že sa hlásia a tí, ktorí môžu nám aj pomáhajú. S mnohými sa stretávam, navštevujú nás a je to celkom príjemné. Mnohí tu už majú aj svoje deti, takže sa udržiava kolobeh života.

Vaša škola je dosť multikultúrna aj tým, že ju navštevujú žiaci viacerých národností. Je to cítiť na vyučovaní?

Mnohí si myslia, že je to náročnejšie, ale my si to ani neuvedomujeme. Mnohé z detí z iných etník už navštevujú našu materskú školu, takže v základnej škole sú už celkom prirodzené priateľstvá a väzby. Samotné deti sú už tak navzájom „zžité“, že si nejaké rozdielnosti ani neuvedomujú. Nehovorím, že niekedy v pubertálnom veku nepríde k nejakému konfliktu, ale je to skôr výnimka. V tých nižších ročníkoch k takýmto situáciám nedochádza. Je známe, že k nám chodí viacero detí vietnamských rodičov, ale okrem nich tu máme aj deti mulatov, deti senegalských rodičov, mali sme deti indických rodičov a podobne. Moje zástupkyňa nedávno pri nejakej štatistike uvádzala, že máme deti dvanástich národností, takže u nás je naozaj multikultúrne prostredie s autentickými žiakmi. Nepociťujeme, že by to deťom nejako prekážalo, alebo, že by to dávali najavo. Možno aj preto si nás mnohí rodičia aj zámerne vyhľadávajú pre štúdium svojich detí, lebo vedia, aká je u nás atmosféra a pracovný rytmus.

Nemáme výraznejší problém so šikanovaním, či inými problémami. Zaujímavými sme sa stali najmä kvôli nášmu programu, najmä výučbou angličtiny s využitím CLILL metódy. Aj to je dôvod, prečo k nám dávajú deti rodičia z bilingválnych rodín.

Vo vašom vzdelávacom programe je však okrem angličtiny aj výučba iných jazykov najmä nemčiny, španielčiny. Prečo? Ako sa vám darí získavať učiteľov?

V minulosti to bol niekedy naozaj problém. Našou výhodou je, že máme v našich triedach nižšie počty žiakov, čo je pre mnohých lákadlom. My sme sa v minulosti venovali najmä rozšírenej výtvarnej výchove – máme až tri rozširujúce hodiny výtvarnej výchovy – ale hovorili sme si, že by sme mali posilniť aj výučbu cudzích jazykov. Ja sama som vyrastala v bilingválnom prostredí na Gemeri a uvedomovala som si, aká je to pre deti výhoda, ak hovoria viacerými jazykmi. Preto sme začali už od materskej škôlky učiť angličtinu a spočiatku bol s jazykármi problém, s nemčinou musel chvíľu vypomáhať aj manžel. Postupne som však našla niekoľko zanietených jazykárov, ktorí k nám prišli. Chcem spomenúť napríklad Annu Makovú, ktorá sem prišla robiť a začali sme robiť spolu projekty v rámci ktorých sme išli do Anglicka, Španielska do Talianska. Odtiaľ sme si nakúpili množstvo pomocných materiálov, pomôcok, doniesli učebnice, čo sme následne dokázali v našej práci využiť.

Postupne sme získali rodičov pre tieto naše jazykové projekty. V spolupráci so Štátnym pedagogickým ústavom sme zaviedli používanie vyučovacej metódy CLILL.

Po čase sme získali učiteľky pre prvý stupeň s anglickým jazykom, neskôr pre španielsky jazyk, teraz už máme dve nemčinárky. Pri počtoch žiakov v triedach od 16 do 20 sú práve toto pomerne ideálne podmienky na výučbu cudzích jazykov.

Špecifickou témou pri výučbe cudzích jazykov u vás je pokus o vyučovanie vietnamského jazyka. Pokračujete v tejto aktivite dodnes?

V školskom roku 2011/12 sme otvorili vyučovanie vietnamského jazyka pre deti miestnej vietnamskej komunity. Vyučovanie sme začali z podnetu starostu našej mestskej časti, ktorá sa stretla s pozitívnym ohlasom a záujmom o vyučovanie. Vietnamský jazyk sa začali dokonca učiť aj niektoré slovenské deti.

Projekt stále pokračuje, aj keď niektoré deti už prestali chodiť, lebo zistili, že je to naozaj náročné. Naďalej sa venujeme v rámci mimoškolskej činnosti vyučovaniu vietnamčiny v jednej triede

Vo svete, ale aj u nás sa často diskutuje o tom, aký je optimálny počet žiakov v triede, či v škole. Aký je váš názor na túto otázku? Je dôležitá veľkosť školy, ovplyvňuje to klímu a atmosféru práce školy?

Ja si myslím, že áno. Mnohí rodičia nás začínajú vyhľadávať práve preto, že nechcú dávať svoje deti do veľkej školy, kde je veľká anonymita. Tým, že na mnohých školách sú deti ohrozované násilím, šikanovaním a inými negatívnymi javmi, mnohí hľadajú skôr rodinné prostredie, kde sú otvorenejšie vzťahy a rodinná atmosféra, ktorú na veľkých školách možno dosiahnuť iba ťažko. Rodičia vyhľadávajú školské prostredie, kde sa všetci navzájom poznajú a ak sa aj vyskytne nejaký problém, nezostane skrytý, rýchlejšie sa vyrieši a aj prijmú opatrenia, aby sa negatívny jav nezopakoval. Myslím si, že to má svoj zmysel. Ideálna veľkosť školy je podľa našich skúseností 250 až 300 žiakov, pričom počty žiakov v triedach by sa mali pohybovať v rozmedzí od 20 do 25. Vyššie počty – nad tridsať, či až k štyridsiatke sú už neúnosné a idú proti kvalite práce školy a učiteľa. Za takých podmienok sa nedá dosiahnuť individuálny prístup k žiakovi. Na jazyky, informatiku, či výtvarnú výchovu musíme aj tak triedy deliť, lebo inak sa nedá dosiahnuť vysoká úroveň osvojovania vedomostí žiakmi. Ja nie som zástancom navyšovania počtov žiakov v triedach, nie je to v ich prospech.

Dnes sa mi zdá, že oproti minulosti sú tí naši žiaci vyspelejší, ale aj silnejší. Niekedy sa na nich pozerám a hovorím si – ako v tejto triede mohlo byť voľakedy 38 detí? Ako sa tu pomestili? Dnes ich tam máme dvadsať a je ich plná trieda.

Dnešní deviataci už pomaly dorastajú aj do dvoch metrov, dievčatá sú už vyspelé. Dnešné deti sú aj fyzicky iné, ako to bolo pred pár rokmi. Ukazuje sa, že viac je aj porúch, pribúda detí s autizmom, poruchami učenia, poruchami správania.

Ak hovoríme, že žiaci sa menia, že sú iní, ako sa vám javia dnešné deti vo vzťahu k učeniu?

Ja si myslím, že ten vzťah je rovnaký, že záujem o vzdelanie u nás neklesol. Ten záujem u detí je stále vysoký. Najmä na prvom stupni človek vidí, že tie deti sú ako špongie – ony naozaj chcú nasávať všetko nové, majú záujem o nové poznatky, zaujímajú sa skutočne o všetko. Iné je to oproti minulosti možno v tom, že mnohé prichádzajú do školy s tým, že už vedia čítať, že majú skúsenosti s informačnými technológiami, rôznymi technickými zariadeniami. Zdá sa, že sú vedomostne oveľa vyspelejšie. Rozdiely však vidno v rodinnej výchove, vidno, že rodičia sa toľko svojim deťom nevenujú, ako to bývalo v minulosti.

Povedala by som, že jestvuje skupina rodičov, ktorí sú až prehnane starostliví, ktorí dokonca j zasahujú do práce učiteľa, alebo sa o to pokúšajú. Chcú mať maximálne vzdelané deti, snažia sa ich maximálne zabezpečiť hmotne, aby im nič nechýbalo, neraz nám dávajú rozumy, čo a ako by sme mali ešte učiť.

Na druhej strane j veľa rodín, kde cítiť, že sa deťom nevenujú. Rodina napríklad žije v Bratislave, ale s deťmi nikdy neboli v meste, neboli v múzeu, zoologickej záhrade, divadle, či dokonca na nejakom koncerte. Nepoznajú, čo sú to spoločné rodinné stretnutia, rodinné výlety. Sú rodičia, ktorí by boli najradšej, aby sme ich zastúpili hádam aj v tých základných rodičovských povinnostiach. To je, žiaľ, tvrdá realita. Stretávame sa aj s takýmito vecami. Niektoré deti nám donesú rodičia hneď ráno po otvorení družiny a berú ich až ako poslední spomedzi všetkých. Aj to vypovedá o mnohom.

Zdá sa ako by začali prevažovať extrémy – jedni sa až prehnane starajú o svoje deti a na druhom póle sú rodičia, ktorí z rôznych dôvodov nemajú na deti ani to základné penzum času.

Nemám však popri tom všetkom pocit, že by sa deti nezaujímali o vzdelanie. Oni sa zaujímajú o všetko. Práve nové technické prostriedky im dávajú nové možnosti . Sú múdre, vzdelané, ibaže niekedy je to jednostranné. Voľakedy sa viac hovorilo o všestrannom harmonickom rozvoji osobnosti dieťaťa, to by sa malo vrátiť do centra našej pedagogickej pozornosti. Viac sa dbalo na umenie, telesný rozvoj a ďalšie veci.

Odborníci v poslednom čase upozorňujú na to, že dnešné deti sa často vyhýbajú telesnej výchove, pohybovým aktivitám, že nám narastá počet obéznych detí. Cítite to aj u vás?

Áno, je to cítiť aj u nás. Je to všeobecný jav s ktorým sa stretávame aj my. Som sama prekvapená z tohto momentu. Zrejme to súvisí s novým životným štýlom ich rodičov. Rodičia svoje deti často vozia až pred bránu školy, vytrhávajú ich z ich prirodzeného prostredia, deti nemávajú toľko kamarátov, ako to bolo v minulosti, nehrávajú sa vonku, nehrajú spolu futbal, či iné hry. Jednoducho, ak necvičia, či nešportujú rodičia, deti nemajú v tomto smere prirodzené vzory, ktoré sú veľmi dôležité.

Sú rodiny, ktorí sa chodia s deťmi bicyklovať, korčuľovať, lyžovať a sú rodiny, ktoré to nepovažujú vôbec za dôležité. Dosť detí je obéznych a mamičky neraz zo strachu, aby sa ich dieťaťu niekto neposmieval na telesnej výchove radšej napíšu ospravedlnenie, aby nemuselo dieťa cvičiť a ukazovať sa pred ostatnými. Iní priamo podporujú svoje deti v tom, aby nemuseli cvičiť.

Na niektorých poradách, kde som bola sa hovorilo medzi riaditeľmi aj o tom, že by bolo treba zvýšiť počet hodín telesnej výchovy na tri hodiny, iní argumentovali, že načo, veď, keď dnes žiak sedí dve hodiny na lavičke, potom bude sedieť tri.

Ponúkate vašim žiakom aj mimo vyučovacie aktivity? Je o ne záujem?

My sme v minulosti dosť intenzívne spolupracovali pri mimoškolskej činnosti s Centrom voľného času, ktoré bolo dobre vybavené. Dnes, keď sa situácia vo vybavení zmenila sme preniesli väčšinu mimoškolských aktivít priamo na pôdu školy. Krúžky máme u nás. Máme počítače, telocvičňu, takže nie je dôvod, aby sa deti museli presúvať za rôznymi aktivitami mimo našej školy.

Časť aktivít financujeme cez vzdelávacie poukazy, ďalšiu cez zdroje, ktoré získavame z 2% od našich podporovateľov. Ďalšie aktivity zabezpečujeme cez spolupracujúce športové kluby. Rodičia tento prístup oceňujú. Máme školský časopis, robili sme Viva zbor, Supertriedu, ďalšie aktivity. Máme taktiež výtvarné krúžky a do Centra voľného času chodia iba deti, ktoré sa venujú keramike, lebo centrum je vybavené pecou na vypaľovanie výrobkov. Raz týždenne tam chodíme modelovať, deti majú výbornú učiteľku, baví ich to a spolupráca má zmysel.

Na našej škole je dokonca aj vysunuté pracovisko ZUŠky, takže sa snažíme využívať naše priestory maximálne efektívne a zmysluplne na rôzne aktivity detí.

S ktorými najväčšími problémami na vašej škole zápasíte?

V prvom rade je to byrokracia. Neskutočné množstvo tabuliek, hlásení, štatistík, výkazov. Niekedy máme pocit, že aj duplicitne. Niečo posielame na kraj, niečo na ministerstvo…Ďalšia vec – tým, že sme právny subjekt, musíme zvládnuť celú správu školy s minimálnym počtom ľudí samy. Pribudli nám škôlky, ktorým robíme servis, to prináša veľmi veľa práce.

Chýbajúce peniaze ani nespomínam, to je všeobecne známa skutočnosť. Financovanie školstva podľa počtu detí nie je ten ideálny model.

Niekedy je to u nás tak, že chceme aj robiť dobré veci, ale nie sme na ne dobre technicky a materiálne vybavení. Okrem toho si myslím, že by bolo dobré, aby fakulty opäť zaviedli systém cvičných škôl, ale s kompletným zabezpečením.

Pomohla vám reforma v niektorých veciach, v čom vám skomplikovala život?

Zaťažila nás najmä tvorbou nových školských dokumentov, bolo to množstvo práce. Pomohla nám však v tom, že sme si urobili profiláciu svojej školy v rámci ktorej sme posilnili jazyky, posilnili sme matematiku, výtvarnú výchovu, či nám pomohlo pritiahnuť rodičov a detí. Pomohlo nám to definovať našu novú filozofiu.

V niektorých krajinách býva dobrým zvykom, že úspešní absolventi, ktorí sú už v zamestnaní sa snažia pomáhať svojim školám, lebo to považujú za formu poďakovania tým, ktorí im pomohli k úspechu. Máte aj vy takýchto žiakov?

Pomáhajú nám nielen žiaci, ale aj rodičia. Stalo sa nám, že prišla jedna mamička s kolegami zo svojej práce a natreli nám všetky kovové konštrukcie školy. Iní rodičia nám pomohli vybudovať parkovisko pri škole, ďalší zasa s maľovaním, či upratovaním priestorov. Mnohí pomáhajú pri získavaní učebných pomôcok.

Aká je dnes u vás situácia s učebnými pomôckami? Voľakedy jestvovala ústredná dodávka v rámci ktorej boli školy vybavované pomôckami centrálne. Dnes sa táto kompetencia preniesla na samotné školy. Máte k dispozícii dostatok pomôcok?

Ja to vidím tak, že pribúda množstvo firiem, ktoré robia učebné pomôcky, ktoré sú často aj veľmi kvalitné a zaujímavé, ale školy na ich obstaranie nedokážu nájsť finančné zdroje. Pomôcky sa snažíme získať najmä cez rôzne projekty, ktorých robíme množstvo, Je to veľa administratívnej práce, kde sme neraz z desiatich projektov úspešní pri jednom čo dvoch. Ale, keď neprší, aspoň kvapká. Pravdou je, že požiadavky na pomôcky, ktoré sú predpísané učebnými plánmi, by mali byť možno distribuované centrálne, tak, ako to voľakedy robil podnik Učebné pomôcky.

Niektorí odborníci hovoria, že v posledných rokoch cítiť znížený záujem učiteľov o štúdium pedagogickej tlačte a literatúry? Máte aj vy takúto skúsenosť u vašich kolegov? Potrebujú vlastne učitelia ešte pedagogické časopisy?

Myslím si že áno. Majú záujem o štúdium časopisov a literatúry aj preto, že vedia že na základe terajšieho systému kreditov si aspoň trochu finančne polepšia a ku kreditom sa dopracujú aj s pomocou nových materiálov a informácií v pedagogickej tlačia a pedagogickej literatúre vôbec. Učitelia sa stále chcú vzdelávať a aj sa vzdelávajú. K tomu budú vždy potrebovať aj pedagogické médiá.

U nás napríklad stále fungujú aj predmetové komisie nielen v rámci škôl, ale aj v rámci mestskej časti. Ja robím napríklad metodičku výtvarnej výchovy takže sa stretávame a oboznamujeme s modernými výtvarnými technikami. Sama som chodila na veľmi kvalitné vzdelávanie Modernizácia výchovno-vzdelávacieho procesu. Keď niekto z kolegov ide na nejaké vzdelávanie, potom získané skúsenosti odovzdáva napríklad na pracovnej porade svojim kolegom. Aj napriek nedostatku finančných prostriedkov stále odoberáme 6 titulov pedagogických časopisov s ktorými aj aktívne pracujeme. Okrem Učiteľských novín odoberáme aj časopisy Rodina a škola, Múzy v škole, Predškolská výchova, Vychovávateľ, Naša škola, Škola, manažment, legislatíva.

Vaša škola má bohaté dejiny, nedávno ste oslavovali stodvadsiate výročie svojho založenia. Dáva táto „historicita“ pečať vašej škole, cítite túto dejinnosť? Má to nejaký význam pre školu?

Snažíme sa deťom vštepovať ich školskú identitu, príslušnosť k našej škole. Myslím, že vo výchove detí by sme nemali zabúdať ani na tento rozmer výchovy. Som presvedčená, že žiakom treba pripomínať, že niekde patríme, aby boli hrdí na svoju školu, na svoju krajinu, na svoj región. O takúto identitu sa snažíme aj v našej práci. Máme náš školský časopis, ktorý sa volá sa Gaštanko, ale aj maskota Gaštanka, a tak sa snažíme žiakom vštepovať to, že región , kde sa nachádza naša škola sa nazýva Gaštanový hájik a oni sú súčasťou jeho histórie.

A čo by ste povedali na uniformy v školách?

Mne by sa to veľmi páčilo, ale problém vidím v tom, ako riešiť situáciu sociálne slabších žiakov. Uniforma prináša rovnosť medzi deťmi.

Ako vnímate vy vývoj školstva u nás v posledných rokoch, čo by potrebovali učitelia? Aká je podľa vás pozícia školy a učiteľa v spoločnosti?

Myslím, že spoločnosť by nám mala dať trocha viac dôstojnosti. Asi by bolo dobré keby sa späť vrátila úcta a dôležitosť učiteľa, vzdelávania detí, aby nám rodičia viac dôverovali. Aby verili tomu, že keď nám zveria svoje deti, zverujú ich odborníkom, že sú to odborníci, vzdelaní ľudia, ktorí vedia svoju prácu robiť, ktorí majú vzťah k deťom a majú na zreteli ich potreby a životný úspech. Myslím, že pomoc v tomto musí prísť aj zhora. Nie je pravdou – tak ako sa to niekedy javí, že bojujeme len za svoje platy, za finančné ohodnotenie, učiteľom stačí neraz aj to morálne ocenenie.

Aký by mal byť podľa vás dobrý učiteľ a dobrá škola?

Dobrý učiteľ na základnej škole by mal predovšetkým milovať deti. Mal by mať k nim dobrý vzťah. To je prvoradé. Deti, aj keď je učiteľ prísny, musia cítiť, že ich má rád. Samozrejme, dôležité sú aj vedomosti , formy a metódy práce , vedieť si získať deti pre svoju prácu. Vedieť im venovať aj čas navyše, vedieť ich vypočuť. Ja si myslím, že mnohokrát, tým že je tu prevaha žien sme aj mamami pre deti a určite často o týchto deťoch vieme oveľa viac, ako ich rodičia.Dobrá škola – to je zase o dobrých pedagógoch, o kvalitných pedagógoch a dobrom materiálnom zabezpečení školy . Nestačí aby bol len kvalitný pedagóg, ale aby mal aj učebné pomôcky, vybavenie školy, priestory školy. Dôležitá je aj spolupráca s rodičmi a s inými inštitúciami.

Aké je vaše najväčšie želanie posolstvo pre seba, pre školu, pre kolegov do budúcnosti ?

Aby sa vrátila dôstojnosť a úcta k učiteľskej profesii. To je pre nás veľmi dôležité.

Ľubomír Pajtinka, 2012 in: Učiteľské noviny

Život na internáte.

(sonda do života dnešných internátnych stredoškolákov)

Jarmila Bútorová, vedúca vychovávateľka na školskom internáte v Modre

Mnohí síce vieme, že internáty sú súčasťou viacerých, hlavne odborných škôl, kde žiaci dochádzajú na väčšie vzdialenosti za vzdelaním a keďže denná doprava domov a späť do školy by bola problémom, riešením je ubytovanie a život v internátoch. Do jedného z nich sme si zašli na Strednú odbornú školu vinársko-ovocinársku do Modry, aby sme sa s vedúcou výchovy mimo vyučovania Jarmilou Bútorovou pozhovárali, ako sa dnes žije študentom v internátoch, akí sú z pohľadu ich pedagógov, ale aj o tom, čo je to vlastne výchova mimo vyučovania v domove mládeže.

Mám už viac ako 40 ročnú pedagogickú prax. Po maturite som nastúpila pracovať ako mladá absolventka na internát Závodov MDŽ v Bratislave, na Páričkovej ulici. Stala som sa zrazu vychovávateľkou dievčat, ktoré boli od mňa mladšie iba o štyri roky. V tom čase bolo na výchovu mimo vyučovania dostatok finančných prostriedkov, najmä na kultúru a šport. V tom čase sme napríklad chodili pravidelne na divadelné predstavenia, do Centrálu na plaváreň, pravidelne korčuľovať na Zimný štadión. Toto všetko nám platil podnik, pre ktorý sa naše študentky pripravovali. Mali sme s Hydrostavom družbu a pravidelne v piatok sme robili pre žiakov čajové popoludnia, ktoré mali aj svoj kultúrny program a samozrejme svoj kultivačný rámec. Nebolo to len bezhlavé tancovanie, ale na spoločenskej úrovni zábava mladých, ktorí v tomto veku potrebujú získať aj spoločenské návyky a zručnosti. MDŽ-tka bol dievčenský internát Hydrostaváci boli zasa chlapčenský, takže pre obe zariadenia to bola dobrá spolupráca.

Neskôr som pracovala ako vychovávateľka na základnej škole v Modre, v školskom klube, kde trávili deti čas po vyučovaní. Chvíľu som aj učila a získala aj tento druh pedagogických skúseností. Od roku 2001 pôsobím na Domove mládeže na vinársko-ovocinárskej škole v Modre, čo je už 13 rokov.

Mám blízko k športu, rada čítam, mám dobrý vzťah ku kultúre a samozrejme, aj k mladým ľuďom, čo sa všetko snúbi aj s prácou vo výchovnej činnosti so žiakmi na internáte.

Dá sa porovnať obdobie pred trinástimi rokmi s tým, ktoré je na internáte teraz?

Myslím, že sú to rozdielne časy. V minulosti sme mali veľa aktivít, mali sme k dispozícii autobus, chodili sme pravidelne do divadla, finančne nám prispievalo aj rodičovské združenie na rôzne aktivity. Postupne sa však ekonomická situácia zhoršovala, dotácie na túto prácu sa museli krátiť. Situácia sa zhoršovala nielen na financovaní celého školstva, ale aj v rozpočtoch rodín sme cítili a cítime, že tých finančných prostriedkov je ďaleko menej.

Na čo si musia žiaci v súčasnosti prispievať?

Dnes je to nielen na stravu a ubytovanie, ale niečo stojí aj cestovné a rodičia nenechajú žiadne dieťa aj bez nejakého vreckového. Pre niektoré rodiny sú to dnes pomerne veľké výdavky, aj keď sú tieto poplatky naozaj minimálne.

Ako sa starajú dnešné deti o „svoje“ peniaze?

Je to rôzne, ale všeobecne platí, že napríklad na kultúru peniaze nedajú, ale dajú ich skôr „na spotrebu“, napríklad na balíček cigariet. V minulosti sa dalo na žiakov vplývať viac a aj viac rozmýšľali o dobre mienených radách vychovávateľov. Dnes je to úplne iné. V minulosti sme našli vždy aspoň 35 – 40 detí, ktoré mali záujem ísť do divadla. Títo žiaci boli potom skôr „použiteľní“ aj na akcie, ktoré sme robili v internáte, lebo mali dobrý kultúrny základ. V súčasnosti je to z roka na rok – aj vďaka tejto finančnej situácii – horšie. Je oveľa menej záujemcov o skutočné kultúrne hodnoty a deti nám „unikajú“ na úplne iné aktivity, ktoré už nemajú až tak veľa s pozitívnymi potrebami detí. Niektorých aktivít sa chytili Centrá voľného času, ktoré ich lákajú na prácu animátoriek. Keď sa ich spýtam, čo robia, tak zisťujeme, že sa vlastne starajú o iné deti a robia to, čo by mali robiť pedagógovia. Tieto žiačky majú na starosti mladšie deti, ktoré ich napríklad pripravujú na niektoré aktivity.

Zmenili sa deti – charakterovo, myslením za posledné roky?

Snažím sa deti čo najlepšie pochopiť. Zmenili sa a menia sa stále. Zmenil sa najmä ich postoj k hodnotám, postoj ku vzorom, k dospelým, k spoločnosti.

Ktoré hodnoty vlastne najviac uznávajú?

Ich najčastejším vyjadrením filozofie je:

– Pani vychovávateľka, žijeme pre dnešok, nás nezaujíma zajtrajšok! My zabúdame, to, čo bolo včera. My sme arogantná generácia, lebo nikto o nás nemá v podstate záujem(doslovný citát jednej zo študentiek).

Pravdou je, že neraz nevedia reagovať, ako sa zachovať v situáciách, keď sa dostali do problémov, najmä vzdelávacích, keď nezvládajú učivo. Môj vnútorný pocit je, že aj keď sme s nimi na internáte iba štyri, či päť dní v týždni, vieme o nich viac, ako vedia o nich ich rodičia. Nemôžem nazvať postoj rodičov ako nezáujem, lebo rodiny nepoznáme dôverne, ale poznáme niektoré reakcie rodičov z telefonátov.

Na začiatku školského roka rodičov na stretnutí vždy informujeme, čo ich deti na internáte čaká, aký budú mať režim a podmienky. Neraz sa nám však stáva, že rodičia zataja skutočný zdravotný stav detí a stáva sa, že niekedy musíme riešiť aj situácie, ktoré sa týkajú ich zdravotných problémov, ktorým sa dalo predísť dobrou spoluprácou rodičov. Rodičia mnohé veci okolo svojich detí podceňujú, berú na ľahkú váhu, akoby čakali, že sa všetko nejako vyrieši aj za nich. Žiaci neraz unikajú z vyučovania napríklad pod zámienkou : „ Je mi špatne!“ Pedagóg, nedokáže dosť dobre posúdiť, či dieťa v takejto situácii hovorí pravdu, alebo nie. Sú to citlivé témy.

Aké sú špecifiká vašich žiakov na internáte?

My máme na internáte ubytovaných žiakov Pedagogickej a sociálnej akadémie a SOŠ vinársko-ovocinárskej. To má svoje osobitosti. Napríklad, vinári musia niekedy zvládať aj degustácie, dostávajú sa do kontaktu s alkoholom a musia vedieť, čo si môžu dovoliť a čo nie. Aj rodičia si musia uvedomiť, že ich deti budú musieť chodiť aj na degustácie, lebo sa o tom víne učia, majú napríklad odbor someliér, ktorý je priamo zameraný na hodnotenie kvality vína a to sa nedá robiť bez ochutnávky vín.

Žiaľ, stáva sa, že nám žiaci chodia do pohostinstiev, krčiem a neraz im podajú aj alkohol a nie je to postihnuteľné. Samozrejme, ak príde žiak pod vplyvom alkoholu, okamžite, hneď po prvom priestupku informujeme rodiča – vaše dieťa prišlo pod vplyvom alkoholu!

Nestáva sa to síce často, ale stáva sa. Ich organizmus je mladý a alkohol sa prejavuje buď tým, že im je zle, alebo sú agresívni. Niekedy je ťažké odlíšiť, či je to len alkohol, alebo iná návyková látka, ktorou sú mladí ľudia tiež ohrození.
Dnes je však situácia na internátoch taká, že žiaden vychovávateľ nemá dostupné prostriedky, aby preukázateľne mohol diagnostikovať stav dieťaťa a tak je to najmä na skúsenosti, poznaní dieťaťa.

Máte vôbec nejakú možnosť zistiť, či je dieťa pod vplyvom drog?

Ani nie, môžeme pozorovať zmeny nálad, správania, ale to je všetko.

Čo sa objavuje medzi mladými?

Vieme o tom, že sa objavila „mariška“ ,varenie čaju z lysohlávok a podobne. Mám pocit, že nás niekedy skúšajú, čo si môžu dovoliť. Ja nemôžem ísť do ich osobných vecí, zobrať nejakú látku a dať ju niekde analyzovať, aby som zistila, či ide o nejakú drogu, alebo inú nebezpečnú látku.
Niekedy je najlepšou taktikou snažiť sa im priblížiť, získať si dôveru, žartovať s nimi, ale skúmať ohrozenia, skorými sa stretávajú. To je aj pre nich najprijateľnejšie. Ale nič iné nám nezostáva, iba hľadať cesty ich ochrany aj týmto spôsobom. Tieto deti neuznávajú zvyčajne žiadne autority a skôr sa vám „otvoria“, ak prijmete ich hru.

Aké vzory majú dnešné deti? Koho preferujú?

Vzhľadom na to, že sú permanentne zavesení na internete, vzory si nachádzajú hlavne tam. Pozerajú filmy, počúvajú hudbu, ktorá je medzi nimi populárna a aj keď im tieto veci nemajú čo pozitívne dať, sú to ich idoly a vzory. Vzory nachádzajú v tom vulgárnom vyjadrovaní, arogantnosti, drzosti…Keď sa ich pýtam, čo pozerajú v televízii, tak sú to Vyvolení, Farma, tie reality show, ktoré im nemajú čo dať, ktoré ich dehonestujú a mravne rozkladajú. Dostávajú ich na celkom inú koľaj, ako by sme ich chceli asi mať. To sú ich vzory, tam si nachádzajú modely reakcií, konania, správania.

Dievčatá v prvom rade preferujú to, ako vyzerajú, ako sú oblečené. Oni v tom vidia svoje vzory z mediálneho priestoru. Sú schopné vstať ráno o pol piatej a dve hodiny sa venovať svojej vizáži. Či vedia učivo, alebo nie, to ich netrápi, trápi ich iba to, aby „dobre vyzerali“. Ak s nimi hovoríte o vedomostiach, reagujú – načo mi to bude? To, čo potrebujem, to získam aj inak. Potrebnosť dobrých vedomostí si vôbec neuvedomujú.

Vzory a hodnoty u chlapcov?

Naši žiaci majú viaceré aktivity a akcie zaplatené. Často si ich prizývajú aj vinári a vinohradníci na výpomoc, lebo sú to už kultivovaní mladíci, ktorí sa dokážu k mnohým veciam odborne postaviť. Sú za to finančne ohodnotení.

Keď majú peniaze, nepôjdu na večeru ktorú dostanú v internáte, ale idú si radšej sadnúť do podniku. Chcú sa „ukázať“, predviesť. Ich hodnota je vo financiách. Vidia aj v rodinách, že sú rodičia nezamestnaní a tak neuvažujú o šetrení, ale o tom, ako peniaze minú. Dnešný deň si užijem, dnešný deň si doprajem. My máme dnes cieľ – mám 40,- eur, ktoré som zarobila, idem si niečo kúpiť a potom pozvem kamarátov do „reštiky“. Už je inou vecou, že na druhý deň si požičia od vychovávateľa dve eurá na cestu domov, lebo všetko minula. Nevedia hospodáriť s peniazmi, musíme sa stále snažiť ich ovplyvňovať aj v tejto oblasti. Keď majú peniaze, sú schopní ich minúť do posledného centu.

Akí sú ich rodičia, zaujímajú sa dnes o svoje deti?

Kedysi, keď učiteľ niečo povedal, tak žiaden rodič neodporoval. Učiteľ sa pokladal za osobnosť. Bol vypestovaný rešpekt. Dnes idú v prípade kritiky dieťaťa do protiútoku. Obvinia vás z vecí, na ktoré ani nedokážete reagovať. Učiteľ, vychovávateľ – to je pre nich služba, ktorú si navyše vôbec nevážia. Nedá sa to samozrejme generalizovať, ale je to rôznorodé. Máme samozrejme, aj veľmi dobrých žiakov i rodičov, ktorí si uvedomujú význam vzdelania a vedomostí i školy a jej poslania.

Aké sú vzťahy medzi deťmi, cítiť členenie detí podľa bohatstva? Majú svojich lídrov, aké sú to?

V poslednom čase cítiť, že im chýba citovosť. Dnes napríklad pozorovať, že keď sa stretnú, lúčia, objímajú sa, ako by im chýbala láska a ľudský cit. My sme pre nich niekedy duté vŕby. Vypočujeme si aj veci, o ktorých iným ľuďom nemôžeme hovoriť. Mám pocit, že sa nám zverujú so svojimi najtajnejšími tajomstvami, a človek ich nesmie zradiť. Ako sa nezrádzajú kamaráti.

Aký je vzťah študentov k vychovávateľom? Čo hovoria o svojich učiteľoch, ako sa o nich vyjadrujú?

Niekedy si naozaj vypočujeme (aj nechtiac) množstvo zaujímavých názorov žiakov. Dnešné deti nie sú hlúpe. Vedia veľmi dobre vycítiť, čo od nich učiteľ a pedagóg všeobecne chce. Súčasne veľmi presne vedia, či majú pred sebou učiteľa, čo ich chce niečo naozaj naučiť, ktorému na nich záleží, alebo – aj nezáleží a nechce.

V práci každého pedagóga je veľmi dôležitá spravodlivosť. To je veličina, na ktorú sú deti veľmi citlivé. Žiak musí zažívať pocit spravodlivosti. Učiteľ musí byť predvídavejší, ako žiak. Žiaci skúšajú, koľko si môžu na učiteľa dovoliť. Je preto len na pedagógovi, ako úspešný vzťah si so svojimi žiakmi vybuduje. Dobrý pedagóg je psychológ – pozná svojich žiakov, ich mimiku, gestá, vie predvídať, ako reagujú. Žiakom nesmie dovoliť, aby si z neho robili špásy, aby sa stal nástrojom ich hier, naopak, on musí dokázať žiakov dostať tam, kde potrebuje.

Pedagóg musí vedieť svojich žiakov pochopiť. Nemôže byť iba odborník na svoj predmet, ale musí byť majstrom svojej práce so žiakom po všetkých stránkach.

Práca so žiakmi prináša často učiteľovi zadosťučinenie, radosť z úspechu svojich žiakov napriek čiastočným problémom, ktoré sa podarilo vyriešiť.

Zmenili sa v posledných rokoch rodičia žiakov?

Z mojej praxe by som rodičov vo všeobecnosti rozdelila na dve skupiny.

Sú rodičia, ktorých deti sa nám učia a to je dôkaz, že majú rodičov, ktorým záleží na ich úspechu. My im na rodičovských združeniach po tejto téme hovoríme veľmi často, ale nie všetci majú čas, či pochopenie pre to, aby sa viac venovali svojim deťom. Mnohí si uvedomujú, že je dôležité, do akej školy ich deti chodia a záleží im aj na tom, aby to bola škola a odbor, ktorý im dá do rúk prácu. V posledných rokoch k nám napríklad vo väčšej miere prichádzajú aj žiaci, ktorí majú zo základnej školy lepšie výsledky a odbor ich zaujíma a preto ho idú študovať. Vedia, že s ním majú šancu byť v živote úspešnými.

Odborné školstvo zamerané na poľnohospodárstvo bude mať vždy perspektívu.

S rodičom treba hovoriť o dobrých i slabších stránkach ich detí. Rozhovory musia byť vždy konštruktívne, priateľské, aby sme mali vždy na mysli dobro dieťaťa. Úspechom je, keď nájdete s rodičom spoločnú reč.

Cítime, že sa zvyšuje zodpovednosť rodičov. To považujem za pozitívny trend.

Žiaľ, zvyšuje sa počet rodičov bez práce. Tam je to zvyčajne náročnejšie, lebo rodičia majú problém samy so sebou a nieto ešte aj starať sa o deti.

Sú rozdiely medzi deťmi zamestnaných a nezamestnaných rodičov?

Zo svojej konkrétnej praxe viem, že keď sa zvýšili ceny za ubytovanie, riaditeľ školy dal možnosť, že žiaci z rodín, ktoré mali problémy mohli požiadať o zníženie poplatkov, či ich odpustenie. Sú aj takéto deti a rodiny. Myslím si, že deti z rodín nezamestnaných sa neraz stavajú zodpovednejšie ku štúdiu. Deti vieme neraz rozlíšiť podľa oblečenia, výšky vreckového a podobne. Najväčším problémom je, keď rodiny a ich deti rezignujú na stav v ktorom sa nachádzajú. Správanie pre rodičov v kríze je veľmi dôležité. Ak deti vidia, že rodičia dokážu bojovať s nezamestnanosťou, že sú aktívni, že hľadajú riešenia, to sa zapisuje aj do pamätí detí.
Ak sa človek nevzdá svojho cieľa, ak bojuje, dieťa to vidí a preberá tento model.

Aký je vzťah detí v vedomostiam?

Naši žiaci sa počas štúdia naozaj naučia mnohé veci. Vedia sa prezentovať, vedia sa predať. Niekedy sú dosť netaktickí, či neomalení pri vyjadrovaní názorov na vec i s ktorými nesúhlasia, alebo sa im nepáčia, ale sú úprimní. Aj to je jedna z ich predností. Nerady sa pretvarujú. Niekedy nevedia argumentovať a aj preto sa niekedy vyjadrujú vulgárne, či necitlivo.

Dnes žiaci neraz nerozumejú tomu, čo sa učia, pomáhame im aj my, aby porozumeli. Niektoré učebnice nie sú napísané dostatočne prístupne.

Veľmi to necítiť, nevidím, že by mali až taký vzťah k svojej budúcej práci, ten vzťah si budú musieť ešte dlho budovať. Všetko sa stáva návykom.

Ktoré sú dnes najväčšie problémy vo výchovnej práci na internáte?

Pedagógovia musia mať spoločnú filozofiu práce a vždy musí byť na prvom mieste záujem dieťaťa. Nesmieme dopustiť dvojkoľajnosť vo výchove v škole a na internáte. Niekedy máme problém so slabým záujmom o spoluprácu zo stany rodičov.

Máte prísny režim na internáte, veľmi sa odlišuje od režimu detí doma?

Myslím, že áno, ale inak by sa to nedalo zvládať. Vždy musíme mať na mysli zdravie a bezpečnosť týchto detí. Stane sa, že dieťa dostane v noci napríklad nejaký zdravotný záchvat. Je to individuálne – deti, ktoré sú zvyknuté na režim, poriadok z domu, tie nemajú s režimom na internáte žiaden problém. Dnes je režim života na internáte ďaleko menej prísny, ako pred dvadsiatimi a viac rokmi.

V internátoch prežijú deti viac času, ako vo vlastných rodinách. Je to naozaj ich druhý domov, my sa snažíme im ho čo najviac spríjemniť a urobiť prijateľným.

Majú v súčasnosti domovy mládeže spracovaný nejaký program výchovnej práce pre ich žiakov? Riadia sa výchovné činnosti nejakým dokumentom?

Treba povedať, že takýto dokument nejestvuje. Dokonca táto výchovná činnosť je pomerne dosť aj mimo záberu celej legislatívy. Žiaci sú dnes naozaj na majstrovstve vychovávateľov. Problémom však je, že súčasné pedagogické akadémie, ktoré pripravujú odborníkov na výchovnú činnosť na internátoch vlastne nemajú takmer žiadnu prax. Stáva sa, že nový pedagogický zamestnanec pre prácu na internáte so žiakmi nebol dovtedy nikdy na žiadnej pedagogickej praxi. To je jeden z paradoxov dnešnej pedagogiky. Život na internáte má však svoje pravidlá a ide o náročnú odbornú prácu s mladými ľuďmi.

( Ľubomír Pajtinka, 2014 in: Učiteľské noviny)