Deti potrebujú lásku a porozumenie.

Mgr. Jozef Krišák, Zlatý Amos 2013

V Historickej radnici v centre Košíc sa zišlo v tomto roku 15 finalistov ankety Zlatý Amos, aby zabojovali o titul najobľúbenejšieho slovenského učiteľa . Cieľom projektu je predovšetkým popularizácia učiteľov, ktorí podľa hodnotenia žiakov významne prispievajú k vytváraniu kvalitného vzdelávacieho prostredia. Týmto podujatím organizátori prispievajú k tradícií oceňovania učiteľov za aktívnej účasti žiakov. Keď v Košiciach predsedníčka poroty Dr. Eva Klikáčová vyhlásila výsledok siedmeho ročníka ankety o najobľúbenejšieho učiteľa Zlatý Amos pre rok 2013, bolo jasné, že najväčšia radosť prepukla medzi žiakmi a priaznivcami Mgr. Jozefa Krišáka, učiteľa zo Základnej školy na Mudrochovej ulici v Senici. Nový „vládca „ medzi učiteľmi prijal naše pozvanie na rozhovor a tak sme ho mohli pre našich čitateľov trochu vyspovedať.

Čo pre vás toto ocenenie znamená?

Je to ohodnotenie mojej práce, ktorú asi vykonávam dobre, keď som bol za ňu ocenený.

Súťaž vyzdvihuje prácu učiteľov i keď v samotnej praxi príliš dobre ohodnotení nie sú…

Ja si myslím, že táto súťaž bola v prvom rade o vzťahu medzi učiteľom a žiakom a trochu aj o tom, aby sme si uvedomili, že tie naše deti by sme mali trochu viac počúvať. Keď bude spolupráca medzi učiteľmi a deťmi dobrá, bude sa aj učiteľom ľahšie učiť. A verím, že aj spoločnosť raz pochopí význam práce učiteľa.

Mali ste svojho obľúbeného učiteľa? Akých ste mali učiteľov vy?

Nie. Mal som však viacerých výborných pedagógov, ktorí ovplyvnili aj môj výber povolania.
Každý učiteľ ma niečím zaujal a snažím sa to odovzdávať ďalej. Spätne keď nad tým premýšľam, tak na mojom formovaní majú zásluhu aj učitelia, ktorým to nešlo, nevedeli zaujať, vysvetliť učivo a predpisovali nám len to, čo bolo v učebnici. Viem, že takto učiť nikdy nebudem, lebo ma to nebavilo. A asi by to nezaujalo ani mojich žiakov.

Chceli ste byť vždy učiteľom?

Ako malý som chcel byť policajtom. Potom som sa však rozhodol pre učiteľské povolanie.

Čo rozhodlo, že ste sa stali učiteľom?

Chcel som sa venovať v prvom rade športu, ale zároveň som chcel mať aj vzdelanie. Aktívny šport sa nedá robiť do smrti. A po skončení som chcel mať niečo, o čo sa môžem v budúcnosti oprieť. Najbližšia profesia, aby som získané poznatky mohol odovzdať ďalej, bolo učiteľstvo. Baví ma práca s ľuďmi.

Ako dlho učíte?

Ja učím už desať rokov. Predtým som hrával profesionálne hokej. Keď som skončil s kariérou, prešiel som do školstva. So športovaním vlastne pokračujem ďalej, lebo trénujem deti. Učím telesnú výchovu a športovú prípravu.

Ste učiteľská rodina – manželka je zástupkyňou riaditeľa na susednej základnej škole, vy tiež pedagóg. Považujete to skôr za výhodu, alebo nevýhodu – fakt, že máte rovnakú profesiu?

Výhodou je, že si vieme navzájom pomôcť v problémoch, aké nastávajú v práci s deťmi, ale z finančného hľadiska je to veľká nevýhoda, ak máte ešte na krku hypotéku, úver. Sme prinútení si hľadať ďalší zdroj prímov pre rodinu.

Že sme obaja učitelia, nie je príliš veľká sláva. Obaja sme v jednom kolotoči, aby sme nejako, aj keď poskromne, zvládli domácnosť, postarali sa o deti a poplatili všetky účty… No práve vďaka tomu, že máme rovnaké zamestnanie, máme jeden pre druhého viac pochopenia, keď občas jeden z nás príde z práce s nejakým problémom. Skúšame hľadať riešenie spoločne, pomôcť si, podržať sa a podporiť. Rozprávame sa nielen o vlastných deťoch. Ale bolí nás trápenie aj tých detí, čo nám sedia v laviciach…Tešíme sa z ich úspechov, smejeme sa na ich huncútstvach. Smútime nad ich problémami. Je nám veľmi ľúto, keď deti trpia nedostatkom lásky a pochopenia z domu. K tomu sa už potom veľmi ľahko nabaľujú problémy v škole a nepochopenie zo strany niektorých učiteľov. Je to začarovaný kruh, v ktorom sme veľakrát bezmocní…

Čo vám dáva práca so žiakmi?

Je to vzťah i spoznávanie nových osudov. Snažím sa nájsť v našej spolupráci kompromis, nejaké spoločné riešenie ich problémov, pomáhať im, aby to zvládli.

Čo rád robíte, keď práve neučíte?

Keďže toho voľného času veľa nemám, snažím sa ho venovať svojej rodine. Upratujem pred domom, i keď nám to nepatrí, zabávam sa v záhradke. Potrebujem psychicky vypnúť, a preto zamestnávam svoje telo. Snažím sa vytiahnuť mojich dvoch synov do posilňovne. S najmladším chodievam plávať. Snažím sa športovať a nahovoriť na to aj svoju manželku. Dvakrát začala posilňovať a vždy to skončilo tak, že otehotnela. Tak si musím dávať pozor, na čo ju nahovoriť… Venujem sa svojej rodine a športujem.

Čo by ste vy v učiteľskej profesii zmenili, keby Zlatý Amos mal také kompetencie ?

Jednoznačne by som zvýšil platy. Nie je to len práca na vyučovaní, ale ešte väčšie množstvo práce a príprav mimo neho. Zvýšil by som nároky na žiakov, zrušil normatívy, veď učitelia sa stali „poisťovacími agentmi“ ktorí verbujú žiakov na svoje školy, lebo od toho sa odvíja, ako bude škola hospodáriť. Musíte každému ustúpiť, len aby neodišiel na druhú školu, lebo stratíte dotáciu. Potom trpí kvalita.

Aký je váš recept na úspešnú prácu so žiakmi?

Nemám žiadny recept. Snažím sa ich počúvať a usilujem sa vychádzať s nimi tak, aby sme boli rovnocennými partnermi.

Dnešná škola je iná, ako bola škola vašich rodičov. Ak by ste mohli ovplyvniť pokračovanie školskej reformy, čo by ste odporučili medzi zásadnými rozhodnutiami ako priority?

Myslím si , že nie všetko nové je lepšie. Korektúry áno, vývoj ide dopredu. Ale všetko meniť ? Výsledok je taký, že učitelia nevedia podľa čoho vlastne učiť. Najprv je potrebné všetko nachystať a potom sa to malo spustiť.

Máte pred sebou svoje učiteľské sny? Čo by ste v tejto profesii chceli raz dosiahnuť?

Môj sen je, aby každý z nás bol spravodlivo ohodnotený za vykonanú prácu. Viac uznania v spoločnosti a medzi ľuďmi.

Čo by ste zaželali kolegom – učiteľom na Slovensku?

Všetkým učiteľom želám, aby mali šťastie na takých žiakov ako mám ja – obyčajné, nezbedné a veselé deti s chuťou do života a zápasiť s prekážkami, s potrebnou dávkou energie a dobrej vôle a to všetko v rámci slušného správania a dobrého ľudského spolunažívania. Želám im, ale aj sebe, aby sa nám v spoločnosti dostalo zaslúženého ocenenia – a to nie len finančného ale najmä morálneho. Aby vzťah učiteľ – rodič – žiak fungoval ako dobre fungujúca rodina… aby sme boli láskavými, tolerantnými, svedomitými, a spoľahlivými partnermi.

Aký máte odkaz pre našich žiakov?

Všetkým žiakom želám dobrých učiteľov, ktorí ich budú chápať, ktorí ich budú mať radi ako svoje vlastné deti , budú im rozumieť a chrániť ich, no napriek tomu nepoľavia zo svojich nárokov a vyzbroja deti do skutočného života potrebnou dávkou sebavedomia a pokory zároveň. Keby to bolo v mojich silách, doprial by som každému žiakovi pokojné a milujúce rodinné hniezdo s mamou a otcom pod jednou strechou. Želám všetkým, aby sa ich život uberal tým správnym smerom a každý našiel v živote skutočné šťastie…

Ľubomír Pajtinka (2013)

Jeho žiaci o ňom povedali:

– Je to skvelý učiteľ, ktorý nás chápe, ktorý nás podporuje, vie, čo nás baví, vie, čo nás trápi a robí pre nás všetko najlepšie.

– Je to autorita, aj keď je konzervatívny.

– Snaží sa, aby z nás niečo bolo…

– Hodiny s ním sú naozaj zábavné, veľa sa s ním naučíme.

– Je to asi jediný učiteľ, ktorý nás naozaj chápe. Všetci ho máme v triede radi. Ako povedal spolužiak – je to borec!

Z poďakovania víťaza Mgr. Jozefa Krišáka v Košiciach:

V prvom rade by som chcel poďakovať svojim úžasným žiakom, ale aj tým, ktorí nemohli so mnou do Košíc cestovať. Ďalej by som chcel poďakovať svojej manželke, ktorá mi od prvej chvíle pomáhala aj s kamarátkou Alenkou. Samozrejme, moji trom deťom, ktoré som tri týždne zanedbával, lebo som sa venoval príprave na túto súťaž.

Chcem poďakovať aj svojim vynikajúcim kolegom.
Obnovil som si spomienky na mesto Košice kam som ako chalan chodieval. Mojim žiakom som ukázal niektoré z pamiatok.