Pedagóg z Patrónky

PhDr. Miroslav Kuric, riaditeľ špeciálnej školy v Bratislave.

PhDr. Miroslav Kuric je vyštudovaný filozof a dejepisár. Napriek tomu sa stalo jeho srdcovou záležitosťou špeciálne školstvo a pomoc deťom, ktorým je na svete o čosi ťažšie, ako tým zdravým. Keď sme voľakedy v druhej polovici sedemdesiatych rokov spolu navštevovali bývalú vládnu budovu Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, patril k našim najobľúbenejším učiteľom profesor Jaroslav Martinka, odborník na antickú filozofiu. Tam niekde sa zrodil aj náš vzťah k podstate bytia človeka a jeho šťastiu na svete. Možno aj tam sa zrodilo naše videnie sveta, výchovy, vzdelávania všetkých detí…Začiatkom tohto roka 2013 bol PhDr. Miroslav Kuric, riaditeľ Odborného učilišťa na Dúbravskej ceste v Bratislave vyznamenaný Ivanom Gašparovičom Medailou prezidenta Slovenskej republiky za celoživotné významné zásluhy o rozvoj školstva.

Narodil si sa na Kysuciach, žil si pomerne dlho vo Vištuku a od roku 1978 v Bratislave. Kde si doma? Ku ktorému miestu máš bližší vzťah?

Mojim rodiskom je Stará Bystrica, krásna, rázovitá kysucká dedina pri rieke Bystrici, len pár kilometrov vzdialenej od Veľkej Rače, s prvým slovenským dreveným orlojom. Rád som sa sem vracal ako školák každé prázdniny a vraciam sa dodnes, skoro každoročne, ku svojej blízkej rodine, nádhernej prírode, dubákom a kuriatkam. Srdcom som zostal Kysučan.

Od troch rokov žijem vo Vištuku, tichej dolniackej dedine pod Malými Karpatmi. Vištuk ma formoval po každej stránke, počas celého detstva a mládenectva. Mnohí ľudia sa mi tam stali vzorom, aj dobrými priateľmi.

Detstvo som mal dosť tvrdé, moja mama, mimoriadne náročná, pracovitá, poriadkumilovná až perfekcionistická žena, ma od malička riadne „cepovala“. Za vysvedčenie s jednou dvojkou na polroku, nebola žiadna odmena ani pochvala, práve naopak. Škola bola prvoradá, ale nesmel som zanedbávať ani domáce práce a fyzickú prácu vo vinohrade a na poli. Jediný, kto ma odmenil, aj to až v deviatej triede, bol môj brat. Dostal som nezabudnuteľný zelený Favorit (bicykel, nie auto).

V Bratislave mám prácu a tu v paneláku už tridsaťpäť rokov aj žijem. Teraz, keď moji dvaja synovia odišli z domu, už len s manželkou. Karlova Ves je celkom prijateľná na bývanie, po blízkom Líščom údolí sa prechádzam denne.

Každý víkend ma to však ťahá z mesta do rodičovského domu vo Vištuku.

Škola je základom života pre každého človeka. Ako to bolo v Tvojom prípade?

Na základnú deväťročnú školu mám naozaj len tie najlepšie spomienky. Celú som ju absolvoval vo Vištuku, v úplne novej škole, ktorú v roku 1960, keď som stál medzi prvákmi, slávnostne otváral pán Alexander Dubček.

Chodiť do školy a učiť sa bolo pre mňa skutočnou radosťou. Priznám sa, že povolanie učiteľa sa mi páčilo už od prvej triedy. Stalo sa mi nakoniec osudným na celý život.

Vo vyšších ročníkoch som dostal zaujímavé „privilégium“. Pri vyššej absencii učiteľov som občas chodil do tried na prvom stupni suplovať ako „pedagogický dozor“.

Vo Vištuku sa v šesťdesiatych rokoch minulého storočia stretla plejáda vynikajúcich mladých pedagógov, za všetkých spomeniem napríklad dnes už pána profesora Mateja Považaya s manželkou, pani učiteľku Ftáčnikovú a vynikajúceho slovenčinára pána Jozefa Hollého. Najmä oni, ich progres a spôsob vyučovania a prístupu k nám, dedinským žiakom, ma utvrdzovali v mojej túžbe stať sa učiteľom.

Gymnázium s humanitným zameraním som absolvoval v blízkej Modre. Šťastie na dobrých pedagógov ma neopustilo ani tu. Našim dejepisárom bol básnik Miroslav Pius, ktorý bol zároveň aj mojim vzorom. Práve toto obdobie ma sformovalo nielen vedomostne, ale aj osobnostne, hodnotovo a morálne.

Počas štúdia na Filozofickej fakulte UK som vážne ochorel. Štúdium s aprobáciou dejepis – občianska náuka som v roku 1978 úspešne ukončil aj vďaka pomoci a podpore pána profesora Miloša Gosiorovského, za čo som mu dodnes nesmierne vďačný. Žiaľ, svoj obľúbený dejepis som z objektívnych príčin dlho neučil.

Aké boli tvoje pedagogické začiatky?

N a svoje učiteľské pôsobenie som sa neuveriteľne tešil. Mojou prvou pedagogickou zastávkou sa stalo SOU železničné v Rači. Učil som od rána do večera, dokonca v troch triedach len Vietnamcov.

Z rodinných dôvodov som musel zmeniť pôsobisko. Nasledovali dva roky na Gymnáziu v Modre. Tam som prvý raz zažil ten nádherný, povznášajúci pocit úspešného pedagóga, ktorému z ôsmich maturujúcich z dejepisu všetci skončili s jednotkou.

Po skončení základnej vojenskej služby som sa rozhodol pre Bratislavu.

Viem, že si predsa len jeden rok pôsobil mimo školstva. Prečo sa tak stalo a v akej oblasti si pôsobil?

Po vojenčine, som dostal ponuku od skupiny veľmi šikovných ľudí z Valašškého Meziříčí, či by som v Bratislave nezaložil pobočku ich Domu služeb Svazarmu. Po konzultácii som túto ponuku prijal a s vybratými ľuďmi z Bratislavy sme ju úspešne založili aj s predajňou v Petržalke. Zamerali sme sa na dovoz zo zahraničia pre všetky športové odvetvia Zväzarmu, na Slovensku sa začali vyrábať pomôcky pre kynológov (rukávce pre nácvik psov). Obchod s objednávkovým predajom (predchodca internetového predaja) sa neuveriteľne rozbehol. Veď skoro každá dedina mala svoju organizáciu Zväzarmu, a štát ich slušne dotoval. Po ročnom „podnikaní“ nás zavolali do Prahy s tým, že od určitého dátumu budem patriť pod armádu. A tam sa mi veru nechcelo! Sklamaný som znovu hľadal cestu späť – do školstva.

Čo nasledovalo potom?

Postupne som preskákal všetky pedagogické schodíky. Dnes už viem, že to bolo rozhodujúce obdobie môjho profesijného života. Z národného výboru mi poslali umiestenku do Osobitného odborného učilišťa na Dúbravskej ceste v Bratislave. Podľa názvu som, priznám sa, ani nevedel, o aký typ školy ide. Keď som to na mieste zistil, bol som šokovaný. Dostal som sa medzi vozíčkarov, deti, ktoré mali kombinované, mentálne a telesné postihnutie a pridružené zmyslové problémy. Po dvoch mesiacoch som chcel odísť. Od tohto úmyslu ma začali prehovárať najprv moji žiaci, najmä chlapci, potom aj niektorí kolegovia. Tak, som si povedal, že to rok vydržím a uvidím. Stalo sa ale niečo, čo som vôbec nečakal. Taký malý zázrak. Stávka s chlapcom Stanom, ktorý mal len jednu zdravú ruku, jednu nohu kratšiu, že ak ma porazí v ping pongu, tak zostanem. Natrel ma, a poriadne. Ako správny chlap som výsledok stávky prijal. A trvá dodnes. Po dvoch rokoch som sa stal zástupcom riaditeľa pre teoretické vyučovanie, neskôr riaditeľom. Teda klasický pracovný kariérny postup. Považujem to za mimoriadnu výhodu, pretože som prešiel všetkými oblasťami, za ktoré som ako riaditeľ zodpovedný.

Učil si na SOU, Gymnáziu a zrazu si vhupol rovnými nohami, bez príslušnej kvalifikácie, do špeciálnej školy pre žiakov s kombinovaným postihnutím. Nerobilo Ti to problémy?

Samozrejme, že som, najmä v prvom roku, robil neuveriteľné chyby. Vôbec som nepočúvol prvú a zásadnú radu svojich skúsených kolegov: „Toto sú deti s rôznym stupňom mentálneho postihnutia!“ To bola v začiatkoch moja strašná chyba! Na jednu vyučovaciu hodinu som sa pripravoval aj dve hodiny (na gymnáziu to bolo normálne), vypracoval som si až päť stránok poznámok. Po výklade som zistil, že skoro všetci žiaci na mňa nechápavo pozerajú s otvorenými ústami a ničomu nerozumejú. Niektorí nevedeli zo zápisu na tabuli poriadne prečítať ani nadpis, a to po treťom opakovaní. Vtedajší riaditeľ mi priateľsky poradil: „Najprv napíš na tabuľu nadpis, potom ho daj všetkým prečítať, minimalizuj obsah učiva pre danú hodinu tak, aby ho na konci hodiny ovládali všetci žiaci. Pre mňa bolo dôležité všetko. Tak som začal učivo redukovať, ale diferencovane podľa individuálnych možností a schopností žiaka. Bolo to zaujímavé učenie, keď máte v triede žiaka so zvyškami zraku, druhého so zvyškami sluchu, ďalšieho s barličkami, epileptickými záchvatmi, ktoré sa aj zopárkrát za deň zopakujú. Mnoho žiakov malo aj ťažký mentálny postih, z čoho pramenili aj dosť humorné situácie, keď Vám žiak pred inšpektorom napríklad zahlásil, že Komunistickú stranu Československa založil súdruh Stalin.

Všetci žiaci pravidelne užívali lieky, preto som musel pravidelne konzultovať s rôznymi lekármi, psychológom, rehabilitačnými pracovníkmi, sociálnymi sestrami, vychovávateľmi, majstrami.

Určitou výhodou paradoxne bolo, že som do špeciálneho školstva vstúpil ako nepopísaná tabuľa, čo sa v prvých mesiacoch, ale aj po rokoch prejavilo pozitívne v tom, že som svojich žiakov zaťažoval viac ako mnohí kolegovia, ale aj požadoval oveľa viac vedomostí, nebol som „brzdený“ špeciálnopedagogickými metódami ani všeobecným postojom spoločnosti k týmto deťom. Začal zo mňa vyrastať špeciálnopedagogický „samorast“. Hľadal som spôsoby, ako na tieto deti. Môj individuálny prístup, netradičné postupy a problémové vyučovanie mali u niektorých žiakov slušné úspechy. U tých najšikovnejších som išiel až na dno ich možností. Z obdobia mojich začiatkov sú dvaja absolventi nášho učilišťa, na ktorých som dodnes právom hrdý, ktorí sú ženatí, majú rodinu a vlastnú úspešnú firmu.

Časom som sa naučil rozlišovať, u koho je takéto vyučovanie vhodné a kto je už tak vylešteným zrkadlom, že viac ho už jednoducho vyleštiť nejde. Túto pomocnú vetu špeciálneho pedagóga som pochopil dosť skoro.

Veľkou výhodou bola možnosť doplniť si vzdelanie štúdiom popri zamestnaní o špeciálnu liečebnú pedagogiku. Túto možnosť som okamžite využil. Na prospech seba aj svojich žiakov.

Keďže som si musel dopĺňať úväzok aj na iných školách dejepisom, ktorý sa na našom OOU neučil a neučí, tak som zároveň učil aj na viacerých školách v Bratislave. Spomeniem učňovku na Palisádoch, SOU na Mokrohájskej 1, Základnú školu Matky Alexie.

Priznám sa, nikdy som nemal čas zastaviť sa a zakrpatieť s nohami vyloženými na stole. Keď som sa stal zástupcom riaditeľa, učilište na Patrónke fungovalo samostatne len druhý rok. Budovy boli staré, stopäťdesiatročné, dielne odborného výcviku v provizórnych drevotrieskových budovách. V tých časoch sme nemali ani poriadny písací stroj, chýbali učebnice, učebné pomôcky, problémom bola aj funkčná kalkulačka. Okrem bežných úloh zástupcu som na svojom úseku riešil personálne záležitosti, mzdové a finančné účtovníctvo, spracovávanie miezd a ich výplatu. Do banky som chodil s obyčajnou taškou pre peniaze na výplaty, sám som peniaze narátal do výplatných vreciek, aj rozdal a konzultoval s odborom školstva Národného výboru hlavného mesta Bratislavy. Do tohto kolotoča pribudlo štúdium, vzdelávanie, rigorózna práca. Doma som mal manželku a dvoch malých synov.

Celkom sa mi nechce veriť, že by si zostal pri týchto deťoch len pre prehratú stávku. Nebolo v tom aj niečo iné? Nemal si v rodine niekoho, kto mal zdravotné problémy?

Priznám sa, že vo svojom okolí som sa nestretol s podobnými deťmi ani dospelými. Len úplne okrajovo s dvoma-troma ťažšie mysliacimi, chápajúcimi, hovoriacimi a konajúcimi dospelými ľuďmi, ktorí pracovali na dedine v družstve ako pomocní robotníci. O postihnutiach, priznám sa, som nevedel nič. Ako malé dieťa som mal zdravotné problémy, ktorých liečba u mňa vyvolala určité poruchy telesného charakteru a najmä nadmernú obezitu. Mal som až tridsať kilogramov nadváhy. S týmito problémami som doslova bojoval až do šestnástich rokov, čo bolo dosť psychicky (posmech spolužiakov, okolia, dievčat…) aj fyzicky náročné a deptalo ma to. Takže som bol svojím spôsobom aj ja „postihnutý“.

Ako si to zvládol?

Moju mamu som už spomínal. Zariadila mi všetky potrebné vyšetrenia u odborných lekárov, tí mi nasadili prísnu diétu a najmä prízvukovali veľa pohybu a športu. Vďaka maminmu tvrdšiemu prístupu, môjmu sebazapreniu a dievčatám som úspešne zabojoval – vyrástol som a schudol.

Vo funkcii riaditeľa školy si dvadsaťštyri rokov. Aké sú Tvoje spomienky, ako hodnotíš toto obdobie svojho pracovného života?

Nastúpil som v auguste 1990. Hneď prvé ráno začalo humorne. Skôr pre mňa. Volal som na úseky, aby som si preveril, či sú ľudia na svojich miestach. Jedným takýmto miestom bola aj vrátnica. Zavolal som, zvonilo, potom niekto zdvihol slúchadlo a zahlásil s maďarským prízvukom: „Tu vráátnica.“ Trošku nesmelo som sa predstavil: „ Tu Kuric.“ Z druhej strany sa ozvalo: „ Ná čo otravuješ, ked si v kotolni, tak kúr.“ A zavesil.

To bola tá veselšia stránka v práci riaditeľa. Aká ale bola a je skutočná tvár tejto funkcie?

Náročnosť funkcie riaditeľa učilišťa na Patrónke spočívala a stále spočíva v prepojení školskej problematiky so sociálnou a zdravotníckou oblasťou. Naši žiaci boli a mnohí sú dodnes zároveň aj klientmi Ústavu sociálnej starostlivosti pre telesne postihnutú mládež v kombinácii s mentálnym postihnutím a pridruženými zmyslovými postihnutiami (dnes Domov sociálnych služieb ROSA). Prevádzka bola celoročná, pôsobnosť celoslovenská.

Každý riaditeľ by mal byť dobrým manažérom s kvalitným marketingovým zázemím. Po rokoch si určite dospel k určitým záverom, ako sa dopracovať k takým výsledkom, ktoré by uspokojili nielen Teba, ale aj kolegov, nadriadených, žiakov, ich rodičov či zákonných zástupcov, zamestnávateľov, sponzorov, široké okolie. Máš na to nejaký svoj recept?

Popri každodennej práci riaditeľa som nezanedbával ďalšie sebavzdelávanie. Vďaka svojmu bývalému výbornému nadriadenému, prednostovi Okresného úradu v Bratislave Bystríkovi Hollému, som veľmi skoro absolvoval Efektívny manažment na City Univerzity v Bratislave. Posielal nás na množstvo kvalitných školení a kurzov, ktorých úroveň vysoko presahovala bežnú prax. Zároveň nám otvoril cestu za poznaním do vyspelých európskych krajín – do Talianska, Švajčiarska, Belgicka, Rakúska. A mne osobne sa podarilo skoro pol roka stráviť v USA.

To najlepšie, čo som sa naučil, či už doma, alebo v zahraničí, som konzultoval s kolegami a prenášali sme to spoločne do praxe v našej škole. Základným mottom našej práce so žiakom sa stalo: Každý môže rásť.

Pedagogický proces som nikdy nepovažoval za uzatvorený, práve naopak, za stále otvorený systém, ktorý experimentuje, hľadá najlepšie riešenia, vyhodnocuje a tak dokola.

Akým spôsobom si vyberáš spolupracovníkov, aké hodnoty u nich preferuješ?

Základom úspešnosti každého riaditeľa nie je len on sám. Vždy som tvrdil, že bez schopných učiteľov, majstrov, vychovávateľov, ekonóma, školníka, údržbára, upratovačky toho riaditeľ veľa nedokáže. Môže sa rozkrájať aj na kúsky, nedokáže byť v jednej chvíli všade. Dôvera je základom každého úspechu.

Bez morálky ďaleko nezájdeš, najmä v školstve. To je môj ďalší oporný múr.

Tretím základným kameňom je duch školy, jej kultúra, spôsob komunikácie nielen vnútri, ale aj smerom navonok. Vysoká odbornosť je úplnou samozrejmosťou, ruka v ruke so vzdelávaním a inováciou. Na zreteli máme neustále aj naše špecifiká.

V posledným štrnástich rokoch venujeme mimoriadnu pozornosť aktívnemu sledovaniu potrieb trhu práce a podľa toho aj zriaďujeme nové učebné odbory. Najvyšším cieľom je zamestnať nášho absolventa. Dôležité pre nás sú aj firmy a organizácie, v ktorých naši žiaci vykonávajú odborný výcvik. Máme s nimi zabehnutý systém spolupráce, ktorý je veľmi úspešný. Naši absolventi sa v mnohých z nich aj zamestnali.

Bez žiakov by nebolo ani školy. Na aké učebné odbory sa orientujete? Je o ne záujem?

Kapitolou samou o sebe je žiak. Pre neho robíme oveľa viac, ako máme napísané v pracovnej náplni a v pracovnej zmluve. V deväťdesiatych rokoch, keď sa prestal klásť dôraz na prácu s rodičmi, my sme ju ešte viac zintenzívnili. V súčasnosti sa hovorí o kríze rodiny, našou reakciou je téza, že my sme žiakovi druhými rodičmi, že ho pre potreby bežného života chceme naučiť aj to, čo ho niekedy nenaučí ani rodina. Základné princípy práce s ním spočívajú v jeho akceptácii, vedieme ho k morálnosti pracovnej aj spoločenskej, dôraz kladieme na kvalitu komunikačných schopností, odborných vedomostí a zručností. V poslednom období sa orientujeme na učebné odbory zamerané na služby (kuchár, cukrár, opatrovateľ, záhradník, knihár, chyžná, ľudovoumelecká tvorba, predavač, manikúra pedikúra, maliar). Osem z nich sme otvorili podľa požiadaviek trhu práce po roku 2002.

S počtom prihlásených prvákov za posledných štrnásť rokov sme spokojní, zaznamenali sme nárast počtu žiakov zo cca 70 na cca 200.

Čo Ty osobne považuješ za hlavné medzníky vývoja Vašej školy v období od roku 1990, kedy si sa stal jej riaditeľom?

Od 1. 1. 1992 sa zmenil nielen názov (Osobitné odborné učilište pre telesne postihnutú mládež na Odborné učilište pre TPM). V tomto období došlo k niektorým výrazným zmenám v riadení, plánovaní a obsahu teoretického vyučovania aj odborného výcviku. Po roku 1990 sa postupne budovali základy moderného učilišťa, kčomu prispeli najmä tieto okolnosti:

Mimoriadne vydarená spolupráca so švajčiarskym sociálnym a vzdelávacím centrom v La Castalie, v rokoch 1991 – 1994, ktorá nás nasmerovala na moderné prvky v starostlivosti o kombinovane postihnutých ľudí v oblasti sociálnej, zdravotnej, rehabilitačnej a tiež inklúzie. Ukázala nám aj ako moderne a v intenciách potrieb trhu práce a spoločenských potrieb vzdelávať a vychovávať žiakov učilišťa a venovať sa aj problematike ich zamestnávania po absolvovaní školy.

Ďalej to bol Medzinárodný projekt realizovaný PhDr. Jánom Škotom v spolupráci s Ministerstvom práce a sociálnych vecí Belgickej republiky v rokoch 1996 – 1998, ktorý bol zameraný na vytváranie pracovísk odborného výcviku pre žiakov so špeciálnymi potrebami a vytváranie chránených dielní a chráneného, resp. podporovaného bývania.

Nové učebné odbory sme zakladali tak, aby spôsob prípravy žiakov a skladba učebných odborov vychádzali z požiadaviek moderného trhu práce, miest a obcí a zo záujmu samotných žiakov špeciálnych a základných škôl a ich rodičov. Pre nezáujem a slabšie uplatnenie postupne zanikli dva tradičné učebné odbory (obuvník a krajčírka), zostali záhradník a knihár, ich obsah sme však modernizovali. Hľadali sme aj cestu komplexného riešenia našich problémov s pomocou finančných zdrojov Európskeho sociálneho fondu. Výsledkom bol medzinárodný projekt nášho Odborného učilišťa s Centrom vzdelávania a sociálnej starostlivosti v belgickom Lockerene v rokoch 2001 – 2003. V roku 2002 sme navštívili toto sociálne zariadenie so školami na prípravu mládeže s kombinovaným postihnutím. Navštívili sme aj pracoviská odborného výcviku v Brugách, Lovendegeme a Bruseli.

Dosť intenzívne sme spoznávali aj rakúsky systém prípravy na povolanie v učňovskom školstve.

Vyvinuli sme ďalšiu iniciatívu, aby už samotný názov učilišťa nebol diskriminačný voči našim absolventom. Odborné učilište pre telesne postihnutú mládež bolo premenované na Odborné učilište (17. 2. 2003). V tomto období sa zmenil nielen názov zariadenia, ale zvyšoval sa aj počet učených odborov, počet žiakov i zamestnancov. Postupne sa zriaďovali už spomínané nové učebné odbory. Odborný výcvik žiakov vyšších ročníkov sa realizoval priamo vo firmách, organizáciách, v reálnych prevádzkach, čo výrazne zvýšilo šance našich absolventov zamestnať sa. Zároveň si zvykali na bežný pracovný čas a tempo, reálnu prácu so strojmi a zariadeniami, technológiami a materiálmi, ktoré sme v škole zväčša nemali. Môžeme sa napr. pochváliť tým, že naši žiaci praxovali a praxujú aj vo svetoznámom hoteli Kempinski, v Kauflande, v Tescu, Carniherbe či v hoteli Gate.

Ďalším vydareným projektom bola a je Inovácia vzdelávania v odbornom učilišti v súlade s požiadavkami moderného trhu práce. Projekt, ktorý sme realizovali v rokoch 2005 – 2008, bol zameraný na pracovnú a sociálnu inklúziu mládeže s mentálnym a kombinovaným postihnutím.

Učitelia a majstri sa vzdelávali a vzdelávajú v oblasti IKT zručností, podieľajú sa prieskume trhu, vzdelávajú sa v prevádzkach zamestnávateľov našich žiakov, inovujú učebné a tematické plány, tvoria učebné texty, výučbové počítačové programy, uskutočňujú a vyhodnocujú prieskumy trhu práce, dotazníky s rodičmi a žiakmi. Podieľajú sa na tréningoch žiakov a systéme administratívnej výbavy KUFOR pre absolventov OU, potrebnej pre ich orientáciu u budúceho zamestnávateľa a zvládanie záťažových situácií v zamestnaní i v bežnom živote.

Všetky naše učebné odbory sú trojročné, končia záverečnou skúškou alebo osvedčením o zaučení či zaškolení. Našou prioritou sa stalo postupné odstraňovanie príčin nízkej zamestnanosti absolventov OU, predsudky spoločnosti a potenciálnych zamestnávateľov, resp. ich predstaviteľov, voči ľuďom (zamestnancom) s mentálnym a kombinovaným postihnutím.

Ako vidíš budúcnosť tohto typu učňovského školstva?

Bolo obdobie, keď každý náš žiak mal už pred nástupom do učilišťa podpísanú pracovnú zmluvu s konkrétnym podnikom. Táto prax na konci osemdesiatych rokov zanikla. Určité pozitívum by mohol priniesť systém duálneho vzdelávania a prípravy na povolanie a väčší záujem firiem, aby si v spolupráci so školou sami vyučili odborníkov, akých potrebujú.

Naše učilište má perspektívu najmä v oblasti služieb. Tu máme široké pole pôsobnosti a možností.

(Ľubomír Pajtinka, 2012)