Náš duchovný svet a myslenie má korene v antike.

Prof. PhDr. Jaroslav Martinka, CSc., slovenská filozofická legenda

Vyštudoval filozofiu a prírodopis. Jeho osudovou láskou sa však stala antická filozofia. Celý jeho život sa ho dotýkala zvláštnym spôsobom. Prednášky z antickej filozofie začal robiť začiatkom šesťdesiatych rokov a pokračoval v sedemdesiatych, osemdesiatych, deväťdesiatych rokoch minulého storočia i v prvých rokoch súčasného storočia . Vyučoval na Filozofickej fakulte v Bratislave, na Univerzite v Trnave i Nitre. Stovky jeho žiakov dodnes prednášajú a vyučujú na všetkých druhoch, typoch a stupňoch našich škôl. K jeho študentom patria desiatky úspešných a múdrych ľudí. Prof. PhDr. Jaroslav Martinka, CSc., slovenská filozofická legenda , nositeľ Veľkej medaily sv. Gorazda , zanechal dielo, ktoré je pre nás v školstve významnou inšpiráciou. Rozhovor s ním sme pre UN pripravili pred tromi rokmi. Začiatkom tohto roka sme sa s ním rozlúčili navždy.

• Svoju pedagogickú činnosť ste začínal seminármi a prednáškami z logiky. Je to dobrý základ pre život?

Nesporne áno. Ale v prípade logiky a filozofie prírodných vied išlo skôr o pomoc staršiemu kolegovi (neskôr profesorovi) Vojtechovi Filkornovi. Študovať logiku neznamená automaticky zušľachťovať analytickú stránku svojho myslenia. Logos je súčasťou každého teoretického myslenia a treba ho odkrývať a primerane zušľachťovať aj v bežných životných situáciách.

• Patríte k silnej generácii slovenských filozofov, ktorá sa sformovala na Katedre filozofie FF UK v Bratislave. K vašim učiteľom patril napríklad akademik Igor Hrušovský. Ako sa podarilo sformovať takúto filozofickú elitu v časoch, kedy sa pestoval najmä marxizmus?

Bolo to okrem iného aj tým, že Hrušovského teoretická vyspelosť a kultúra bola, takpovediac, inštitucionalizovaná v činnosti katedry dejín filozofie a logiky. K tejto prednosti nesporne prispieval aj Vojtech Filkorn. Najmä štruktúra filozofického vzdelávania na tejto katedre bola svojim spôsobom v opozícii veľmi zjednodušenej výuky marxizmu.

• Aké miesto má vlastne filozofické myslenie v štruktúre vzdelania mladého človeka, alebo si možno položiť otázku aj inak – načo nám je filozofia?

V priamej odpovedi na túto otázku musím predostrieť podstatnú charakteristiku o povahe filozofického myslenia. Filozofia nie je svetonázor, skôr teória svetonázoru. V tejto funkcii je pre ňu podstatné, že ide predovšetkým o pestovanie filozofického myslenia, ktorému je vlastné problematizovanie tradičných názorov, životných postojov a hľadanie nových riešení aktuálnych problémov doby. A táto logická, či širšie metodologická stránka vo všetkých úrovniach filozoficko-teoretického uvažovania je pre človeka i vedca podstatná a rovnako podstatná je pre výučbu filozofie.

• V sedemdesiatych rokoch ste presadzovali vyučovanie filozofie ako predmetu na stredných školách. Bolo to vlastne potvrdenie významu, aký treba filozofii pririeknuť a aké naozaj má v štruktúre budovania ľudského myslenia?

Druhú časť tejto otázky možno zmeniť na tvrdenie. Aj z iniciatívy pracovníčky Pedagogického ústavu v Bratislave PhDr. Valérie Dullovej, CSc. sme organizovali prednášky z dejín filozofie pre učiteľov stredných škôl. Malo to dvojaký význam – učitelia nemali k dispozícii vhodnú učebnicu z dejín filozofie a v týchto prednáškach bolo možné odkrývať a zvýrazňovať práve spomínanú plodnú stránku filozofického myslenia v dejinnom kontexte. Musím zdôrazniť, že to malo mimoriadne pozitívny ohlas u frekventantov týchto školení.

• V čom spočíva sila antického filozofického myslenia?

Poviem to jednoducho. Antická filozofia objavila a rozvinula základnú problematiku človeka, ako autonómnej svetovej bytosti. S odkrytím jeho fundamentálnej orientácie a postavenia vo svete, ktoré je v každej dobe počiatkom pôvodného hľadania a originálnych riešení v širokom spektre otázok a rovnako čiastkových a v nemalej miere tiež vedeckých skúmaní.

• Akých ste mali študentov, majú naši študenti vzťah k premýšľaniu a mysleniu o svete okolo seba?

Vždy som opakoval, že ak nájdem v danom ročníku aspoň troje zapálených očičiek, má moja i naša pedagogická činnosť hlboký zmysel a opodstatnenie. Našli sa vždy takí, ale aj menej povolaní k zušľachťovaniu autentického filozofického myslenia o svete.

• Ste špičkový odborník na najstaršie európske dejiny myslenia. Aké miesto mala filozofia v starovekom, antickom školstve?

Zaujímala fundamentálne miesto, lebo v rámci nej sa pestovali všetky disciplíny vedeckého myslenia, ktoré sa osamostatňovali až v novoveku.

• Ako sa vyučovala vtedy?

Dialóg bol hlavnou formou hľadania i pozitívneho rozvíjania riešení problémov človeka v rovine vedeckej i prakticko-sociálnej, teda i politickej.

• Čo by sme sa mali podučiť od najstarších filozofov / ale aj od tých nedávnych/, čo by sme mali získať v oblasti kompetencií myslieť v súvislostiach a kategóriách, ktoré sa nám v našom živote zídu?

V kultivácii už viackrát spomínaného spôsobu, cesty filozofického uvažovania. Veď methodos v pôvodnom zmysle tohto gréckeho slova znamená vychádzanie, postupovanie pri hľadaní riešení danej problematiky. Ináč povedané v cibrení analytických prostriedkov filozofického myslenia. Ak sa často spomína neblahý vplyv výučby marxizmu, pravda, v politickej a morálnej rovine výchovy mladých ľudí, myslím si, že bol taký najmä preto, lebo bol pestovaný ako svetonázor, učenie, doktrína, ktoré sú vždy rezistentné, brzdiace hľadanie pôvodných autentických a originálnych životných a teoretických postojov. V tejto súvislosti chcem poznamenať, že toto dedičstvo je, ako povedal aj významný katolícky logik a mysliteľ Bochenski, v príkrom protirečení s výkonom analytika Karla Marxa.

• Čo myslíte, učí naša súčasná škola podľa vašich poznatkov dostatočne myslieť?

Situácia sa podstatne zlepší ak naučí hľadať a kultivovať prostriedky odkrývania pravdy a prestane sa doktrinizovať.

• Bolí myslenie, je filozofia ťažkou vedou?

Pestovanie filozofie má nevyhnutnú podmienku v najvyššej miere – nadanie. Keď sme bežne hodnotili úroveň našich poslucháčov , takmer pravidelne som u najschopnejších vždy konštatoval: „Z neho voľačo bude, ten je na filozofiu „strelený“. Podľa týchto kritérií je teda filozofia ťažkou vedou.

• Ktoré obdobie vášho pedagogického pôsobenia bolo „najšťastnejšie a najúspešnejšie“?

V podstate svojím spôsobom všetky. Ale v období mojej orientácie na filozofiu prírodných vied to bol paralelne seminár z diel Heideggera, ktorý vo veľkom počte navštevovali aj študenti iných odborov, najmä budúci a súčasní spisovatelia a básnici. Spomeniem aspoň niektorých – Rudolf Sloboda, Peter Jaroš, Janko Šimonovič, sem-tam sa tam mihol aj Lajko Grendel. Nech odpustia, ktorých mi zub času vymazal z pamäti. Z poslucháčov filozofie však nemôžem opomenúť Jožka Fridricha a Janka Čipku. Úvahy posledného pri fľaške červeného vína po štátnici sú pre mňa nezabudnuteľným objasňovaním a analýzou existenciálnej situácie pod vplyvom alkoholu. Ale všetci spomenutí a všetci, ktorí tam chodili, si nachádzali heideggerovské inšpirácie existenciálneho postavenia človeka vo svete. Neprináleží mi hodnotiť úspešnosť tohto seminára, ale permanentne šťastný pocit z týchto stretnutí zostáva vo mne neustále živý.

• Čo by mal mať povinne vo svojej výbave dobrý súčasný učiteľ?

Dobrú úroveň analytického (logického) myslenia, ktorú možno získať najmä štúdiom vrcholných diel významných filozofov a v nemenšej miere širokú, zmysluplnú orientáciu v kultúre.

• Na ktorých svojich žiakov ste dnes hrdý? Hlásia sa k vám?

Začnem od konca. Hlásia sa ku mne a vnímam to ako príplatok k platu, t.č. k penzii. Prvá časť vašej otázky je veľmi nebezpečná. Nechávam to na svojich žiakov. Ale predsa niektorých spomeniem. Sú to poslední traja doktori z môjho pôsobenia na FF UKF v Nitre – Andrea Javorská, Timo Mitterpach a Martin Vašek. Za Bratislavu aspoň verného Lacka Sabelu. Ostatných ani nemôžem spomenúť, stali sa z nich univerzitní profesori a niektorí z nich nadobudli (nie mojim pôsobením) až geniálne črty. A predsa si dovolím spomenúť aspoň jedného profesora z Prešova – Ferka Mihinu.

• Čo by ste dnes odporučili, aby si z filozofických diel prečítal náš súčasný učiteľ, či rodič?

Aspoň jedno dielo ako východisko počiatočného kultivovania svojho filozofického myslenia Platónovu Ústavu.

• Bolo ťažké vyučovať pred rokom 1989 najstaršiu, či stredovekú i novovekú filozofiu? Dostali naši študenti, najmä budúci učitelia dobrú filozofickú výbavu?

V úvode Vášho súboru otázok spomíname 60-te roky, kedy som začal prednášať dejiny antickej a stredovekej filozofie. Bol to trest, ktorý mi priniesol veľké pozitíva v živote i v činnosti učiteľa na vysokej škole. “Veľkým šéfom“ integrovanej katedry a po zániku katedry dejín filozofie a logiky som bol obvinený, že pestujem filozofiu a metodológiu prírodných vied ako buržoáznu pavedu, pretože ostatné teoretické disciplíny sa môžu rozvíjať iba na báze dialektického materializmu. Znamenalo to pre mňa, hádam, obdobie najintenzívnejšieho úsilia pre prípravu prednášok z dejín antickej a stredovekej filozofie, a predsa zároveň aj permanentný nárast pocitu blaženosti. Staroveká filozofia je fundamentom rozvíjania filozofie stredovekej, novovekej i súčasnej. Som dodnes vďačný za toto „potrestanie“, lebo som sa mohol vrátiť a premýšľať o východiskách a tradícii európskej filozofie. Tam som nemohol nič „pokaziť“, bol som akoby ukrytý pred prenikavým dohľadom dozorcov “pravého marxizmu“. Na seminároch s poslucháčmi som sa venoval analýzam vrcholných diel antických filozofov a zásada „ad fontés “ bola a zostáva najlepšou cestou aj prípravy budúcich učiteľov filozofie.

• Filozofia je tak trochu akýmsi druhom malty, ktorá nám drží pokope naše postoje, naše uvažovanie i hodnotový svet. Ona drží pokope tehly nášho odborného poznania. Cítili ste sa niekedy ako „murár“ ?

Áno, často a rád. Na dnešnej úrovni už toto prirovnanie celkom neplatí, lebo pri tradičnej koncepcii filozofie ako teórie svetonázoru, a tým aj z určitého hľadiska parazitného vzťahu filozofie k rozvinutým odborným vedám, je filozofia zodpovedná už len disciplína, ktorá kultivuje logické prostriedky vied. Integrované názory a koncepcie na kozmos si obstarávajú odborné vedy samy.

• Prešli ste kus sveta, boli ste na viacerých filozofických kongresoch, ale aj na študijných pobytoch v Európe i Amerike. Boli sme vždy dostatočne konkurencieschopným partnerom vyspelých krajín v oblasti všeobecného a filozofického myslenia, Dá sa to vôbec porovnávať?

Ak tu spomeniem na prvom mieste študijný pobyt v Anglicku (Oxford, Cambridge, Londýn), dá sa povedať, že niektorí naši filozofi už nabiehajú na lepšie cesty filozofovania. Najmä Oxford sa vyznačuje tým, že podstatná časť výuky je venovaná reflexii a rozvíjaniu spôsobu tejto teoretickej činnosti. Aj na ostatných britských a amerických univerzitách tento spôsob výchovy budúcich filozofov je značne v popredí.

• Rád a často spomínate na svoj pobyt v Spojených štátoch amerických. Čím bol výnimočný?

Ale áno. Obdivujem efektivitu výučby filozofie špecializáciou, ktorá je v rámci filozofických disciplín zakotvená už v učebných plánoch jednotlivých univerzít i učiteľov. My v Európe máme inú tradíciu a nemáme ani americké možnosti.

• Po roku 1989 ste za pôsobenia prvého ponovembrového ministra stali predsedom expertnej skupiny pre humanizáciu školstva. Ako si spomínate na toto obdobie?

Ako nádejné, bez splnenia očakávaní, že to, čo bolo v našich návrhoch ponúkané sa uplatní aj v školskej praxi. Zostalo to poväčšine v 50-stránkovej správe uloženej v archívoch MŠ.

• Využívali ste svoje poznanie aj v osobnom prístupe k výchove svojich dcér?

Len veľmi čiastočne. Pokiaľ sa môžem pochváliť, veľmi „im to myslí“ v praktickom živote a po morálnej stránke ma teší ich značne rozvinuté sociálne cítenie.

• Čo by ste zaželal súčasným učiteľom, ale aj rodičom a žiakom? Na čo by nemali zabúdať, aby zostali hrdými potomkami najstarších otcov európskeho i slovenského myslenia?

Želal by som si, aby si aj po prečítaní tohto rozhovoru osvojili aspoň niektoré neodmysliteľné faktory svojho filozofického rastu, rozširovali svoj kultúrny obzor, osvojovali si vnútorný a dejinný zmysel kultúry vôbec. Potom sa budú môcť hrdo hlásiť k odkazu najstarších otcov európskeho i slovenského myslenia. Niet inej cesty kultivovania nášho občianskeho života.

Ľubomír Pajtinka, 2011