Školstvu treba vrátiť stratené pozície

Doc. Ing. Jozef Habánik, PhD., rektor Trenčianskej univerzity

Slovenské školstvo prechádza v posledných rokoch množstvom vnútorných a vonkajších zmien. V posledných mesiacoch však dostali novú dimenziu a naštartovali dlho očakávanú systémovú reformu školstva. O nej, o jej procesoch i očakávaniach a vývoji školstva sme sa pozhovárali s doc. Ing. Jozefom Habánikom, PhD. štátnym tajomníkom MŠ SR

• Medzinárodné merania kvality vzdelávacích systémov PISA 2003 a 2006 preukázali, že náš školský systém sa ocitol v podpriemere, čím si to vysvetľujete a kde podľa vás treba hľadať príčiny tohto stavu?

PISA je výskum vedomostí a zručností 15 ročných žiakov, ktorí od roku 2000 prebieha v trojročných cykloch v krajinách OECD a partnerských krajinách. Zisťuje a overuje schopnosti systému a kľúčových hráčov v oblasti vzdelávania a školskej politiky. Súčasne pripravenosť mladých ľudí pred koncom povinnej školskej dochádzky vysporiadať sa s požiadavkami súčasnej vedomostnej spoločnosti, ktorá je postihnutá vďaka rozvoju informačno- komunikačných technológií redudanciou informačných tokov. Monitoruje čitateľskú, matematickú, prírodovedeckú gramotnosť, schopnosť riešiť problémové úlohy medzipredmetového charakteru. Príčin aktuálneho stavu v regionálnom školstve je samozrejme viac. Napríklad sociálno-ekonomické faktory. Naši žiaci nevedia vždy čítať tabuľky, nevedia používať dôkazy, vyberať dôležité informácie, chýba výučba logiky, teórie grafov a hier, finančná gramotnosť. Ťažko riešia problémy a otázky, ktoré sa dajú skúmať exaktne. Rezervy vidím aj v zmene postojov a správania sa celej spoločnosti k daným problémom. Na druhej strane je tu stále silná ochota učiteľskej verejnosti tento stav zmeniť a to je veľká devíza pre budúcnosť.

• Pán štátny tajomník, ako vnímate situáciu vo výchove a vzdelávaní u nás za posledné roky?

Školský, vzdelávací a výchovný systém, ktorý sme zdedili z minulosti mal veľa pozitív, ktoré boli mnohokrát potvrdené ziskom medailí na rôznych medzinárodných vedomostných školských súťažiach a olympiádach, kde naši žiaci dosahovali najvyššie bodové ohodnotenia. Tieto úspechy vytvorili mýtus kvalitného školstva a jeho dozvuky možno počuť dodnes. V takomto spoločenskom prostredí, kde dlho nevznikala potreba zmeny, trvalo naštartovanie systémových zmien pomerne dlho a dnes tomuto omeškaniu splácame dlh. Nakoniec potrebu zmeny si doslova vynútila prax, keď konvergencia poznatkovo orientovanú ekonomiku vytvára tlak na uplatnenie sa absolventov škôl na regionálnom trhu práce. Až trhové prostredie so všetkou tvrdosťou odhalilo dôsledky negatív vo vzdelaní nielen v oblasti zamestnanosti, podnikania, disparít medzi potrebami odvetví a štruktúrou programov v odbornom školstve, ale aj nízke právne vedomie a prevzatie zodpovednosti občanov – absolventov našich škôl za svoj zdravotný stav a celkové sociálne postavenie.

• Od septembra 2008 vstúpil do platnosti nový zákon o výchove a vzdelávaní, ktorý je prvým z nástrojov reformných zmien u nás. Ktoré z nových vecí v zákone hodnotíte pozitívne?

Kľúčovou úlohou zákona o výchove a vzdelávaní je vytvoriť základný právny rámec na naštartovanie progresívnych prvkov v školskom kolobehu. Za najvýznamnejšie kľúčové zmeny považujem:

– zníženie množstva často nepotrebných informácií a ich nahradenie poznatkami, kompetenciami, tvorivým myslením,
– účasť zamestnávateľov na samotnej tvorbe výchovno- vzdelávacích programov, čím sa zabezpečí aj profilácia školy,
– prehĺbenie komunikačných zručností v cudzích jazykoch, informačných a komunikačných technológiách.

Napĺňanie samotného obsahu a premietnutie do praxe si však vyžaduje čas, rozvahu, flexibilitu a určité porozumenie a toleranciu na začiatku. Ide o dynamický organizmus a preto krátkodobé choroby nie sú vylúčené. Dôležité je tiež definovanie požiadavky integrácie výchovno-vzdelávacej našej sústavy do európskeho vzdelávacieho priestoru, s prihliadnutím na vlastné skúsenosti a tradície. Dosiahnuté stupne vzdelania na našich školách sa zosúladia s medzinárodnou klasifikáciou ISCED.

• Dnes veľa hovoríme o klesajúcom statuse učiteľa. Ten voľakedy patril k váženému spoločenskému stavu. Kde vidíte príčiny poklesu spoločenskej prestíže učiteľa, ale aj školy, vzdelania, múdrosti, tvorivosti?

Pokles spoločenskej prestíže učiteľa a podcenenia školy, vzdelávania a tvorivosti nie je len produktom ponovembrového vývoja, príčin je viac a časovanie je tiež iné. Riešenie problematiky statusu učiteľa je druhým krokom v rámci reformy vzdelávacej sústavy a jeho hlavné princípy sú sústredené v jednotlivých ustanoveniach návrhu zákona o pedagogických zamestnancoch.

Napriek mnohým pozitívam, ktoré navrhovaný zákon prinesie si myslím, že tu sme nevyužili na sto percent ponúkanú príležitosť a učiteľská komunita nenašla dostatok odvahy viac otvoriť svoj stav pre širší okruh záujemcov o učiteľské povolanie. Ide hlavne o vymedzenie takých kariérových stupňov, ktoré neumožňujú vysokokvalifikovaným vysokoškolským učiteľom, absolventom doktorandského štúdia a držiteľom vedeckých a pedagogických titulov v prípade záujmu, získať kariérny stupeň zodpovedajúci ich kvalifikácii. Väčšia otvorenosť systému by prilákala časť vysokoškolských učiteľov do pedagogického zamestnania, čím by sa prirodzenou cestou výrazne zdvihla kvalita škôl. Podobne by zvýšeniu kvality škôl pomohla aj možnosť získavania kreditov pedagogických pracovníkov za účasť na riešení projektov výskumu a vývoja. Bol by to príspevok k premene vzdelávania na tvorivé myslenie.

• Vážnym problémom vo výchove a vzdelávaní sa stáva samotný žiak. Je často málo motivovaný vzdelávať sa, je neraz málo náročný k sebe, chce sa uplatniť na trhu práce a dobrú plácu za málo práce. Čo treba zmeniť v tejto oblasti?

Tak ako v obchode neexistuje zlý zákazník, tak v školstve prevažne nie je problémom žiak. Ten je často obrazom celospoločenskej klímy, hodnôt, požiadaviek a nárokov rodiny a blízkeho okolia, ktoré či chceme alebo nie od samého začiatku formujú názory, správanie a myslenie mladého človeka a rovnako vnímanie reálneho sveta, prostredie vychováva. A čo treba zmeniť? Na prvý pohľad jednoduchá otázka, ale odpovede sú zložitejšie a ťažšie sa hľadajú. Nie je to len o vzdelávacom procese, ale aj o technickej infraštruktúre a modernizácii vnútorného vybavenia škôl. A tu považujem za potrebné poriadne „šliapnuť na plyn“. Skúsenosti zo zahraničia ukazujú, že v tomto smere máme čo dobiehať.

• Pred pôsobením na ministerstve ste pôsobili na vysokej škole. Ako vnímate súčasnú úroveň práce vysokých škôl, ich vedecký potenciál a najmä budúcnosť?

Vysoké školy sú predovšetkým centrá vedy a výskumu, centrá celoživotného vzdelávania, centrá ľudského kapitálu a ľudského potenciálu, ktorý treba efektívne využiť a zhodnotiť. Považujem za veľmi potrebné, aby vysoké školy sa stali pružným mechanizmom, v ktorom reagujú na požiadavky mladých ľudí „hladných“ po kvalitnom vzdelaní, na dopyt po celoživotnom vzdelávaní, mobilite medzi formálnym a neformálnym vzdelávaním, študentskej a vedeckej mobility a na rastúce nároky podnikateľsky orientovaného výskumu a vývoja.

Súčasné rýchle technologické, ekonomické a sociálne zmeny zakladajú potrebu zmien v dynamickom procese vzdelávania, výskume a inováciách vo väzbe na trh práce, zvýšenie nárokov na súkromné a verejné zdroje a premostenie na podnikateľsko-hospodárske prostredie. V tejto súvislosti bude potrebná neustála dôslednosť vo vzájomnej zladenosti európskeho vysokoškolského priestoru na jednej strane a európskeho výskumného priestoru na druhej strane. Výzvy, ktoré so sebou prináša rastúci globalizačný proces si vyžadujú otvorenosť oboch priestorov a internacionalizácia inštitúcií vysokoškolského vzdelávania znamená prílev študentov i mimo priestoru spoločenstva, vytváranie vzdelávacích a výskumných sietí a infraštruktúr. To znamená poskytnúť týmto inštitúciám autonómiu pre maximálny rozvoj ich vnútorného potenciálu.

Strategická správa o obnovenej Lisabonskej stratégii konštatuje iba čiastočný pokrok v oblastiach modernizácie nášho školstva a vedy, riešenia dlhodobej nezamestnanosti a zlepšenia podnikateľského prostredia v predchádzajúcom trojročnom programovom období. Slovensko sa následne v procese vyjednávaní o zavedení eura na politickej úrovni zaviazalo, že prijme v krátkom období efektívne opatrenia v oblastiach ako sú vzdelávanie, výskum a podnikateľské prostredie. V obsahovom kontexte vysokých škôl a vedy pôjde o proces kultúrnych a motivačných zmien s akcentom na indikátory výstupu a kvality merané schopnosťou absolventa a jeho uplatnenia sa na integrovanom trhu práce a samozrejme reálnym využitím výskumného a inovačného potenciálu.

• Má vôbec na Slovensku niekto komplexnú víziu ďalšieho rozvoja?

V strednodobom horizonte budeme konfrontovaný zo schopnosťou zmeniť kvalitu a čiastočne štruktúru hospodárskeho rastu, od rastu založeného na počte vyčerpávajúcich sa pracovných zdrojov k rastu využívajúcemu produktivitu práce, výstupy výskumu, vývoja a inovácie. Zároveň je to cesta k udržateľným nárokom na životnú úroveň, kvalitu života a napĺňanie sociálnych zámerov vlády. Ide o transmisiu nominálnej konvergencie na konvergenciu reálnych makro i mikro parametrov. Neexistencia fyzických hraníc v ekonomike globálneho sveta, to je v podstate potreba flexibilnosti, väčšej konkurencieschopnosti. Sociálno–ekonomické zmeny budú rýchlejšie a zložitejšie pre verejnosť.

Slovensko ako malá otvorená ekonomika, silno penetrovaná zahraničným kapitálom, sa bude v strednodobom časovom horizonte ešte výraznejšie vyvíjať pod zásadným určujúcim pôsobením globalizačných a integračných procesov. Z hľadiska globálnej konkurencieschopnosti je preto nevyhnutné do centra národno-štátnych záujmov definovať, ale hlavne bezodkladne reálne ako najvyššiu strategickú prioritu presadzovať dôsledné smerovanie štátu k poznatkovo-ekonomickému, orientovanému modelu spoločnosti. To znamená, súbežne s výrazným zvyšovaním investícií do sféry vzdelania, výskumu a vývoja a inovačného prostredia, zároveň kvalitatívne zdokonaľovať a zefektívňovať systémy ich fungovania. Zviditeľnenie potenciálu výskumno-vývojovej základne Slovenska v zahraničí formou nefinančnej podpory, vybudovať obraz Slovenska ako ekonomiky s takým výskumným potenciálom, ktorá je schopná tvoriť nové poznatky a realizovať výskum na medzinárodnej úrovni, čo spôsobí prílev nových sofistikovaných investícií po opätovnom naštartovaní globálneho hospodárskeho rastu.

Osobne mám preštudované 3 spracované stratégie, resp. vízie rozvoja slovenskej spoločnosti a ekonomiky z dielne MF SR, MH SR a SAV. Ak porovnáme prioritné smerovanie uvedených koncepcií sledujeme na jednej strane zhodu vybraných oblastí ako Rozpočtová politika, Informatizácia, Veda, výskum, Podnikateľské prostredie, Ľudské zdroje a zároveň odlišnosť prístupu pomenovania a počtu cieľov stratégie. Ide však o čiastkové ciele, primárnym je budovanie predpokladov znalostnej ekonomiky a prepojenosť na inovovanú Lisabonskú stratégiu. Programová vízia musí vychádzať z reálnych ekonomických predpokladov a z výsledkov podrobnej analýzy silných a slabých stránok, formuluje pragmatické ( reálne ) ciele strednodobom a dlhodobom horizonte s akcentom pre napĺňanie globálneho cieľa, ktorým je skutočná transformáciu postindustriálnej sféry na vedomostnú ekonomiku. Je dôležité si uvedomiť nielen tendencie smerom do vnútra ekonomiky, ale jej pôsobenie v rámci vonkajšieho prostredia. Dynamičnosť technologického a technického pokroku spoločne s procesom globalizácie svetovej ekonomiky prispieva k vytláčaniu určitej skupiny pracovnej sily z produkčného stavu. Firmy presúvajú časť svojej činnosti smerom na východ až po oblasť juhovýchodnej Ázie. Menej kvalifikovaná pracovná sila sa musí vyrovnať s tlakom na pokles mzdovej úrovne alebo nezamestnanosťou. Hospodársku politiku budú v nasledovnom období formovať tri základné smery:

a) technický a technologický pokrok,
b) interakcia technického a technologického pokroku s globalizáciou,
c) konkurencieschopnosť a produktivita práce.

Pre potenciál absorbovania a aplikovania nových poznatkov a technológií je rozhodujúca celková úroveň vzdelania spoločnosti. Cieľom v tejto oblasti je efektívne investovanie do ľudského kapitálu a celoživotné vzdelávanie.

• A vaše osobné želanie?

Víziou reforiem nemá byť primárne úspora peňažných zdrojov, ale proces zmeny, ktorý zabezpečí novú vyššiu kvalitu života.

(Ľubomír Pajtinka,2009 in: Technológia vzdelávania)