Kam chodí Slniečko…

O Slniečku, o literatúre pre deti a mládež, o čítaní a čítankách sa rozprávame s profesorom Ondrejom Sliackym

Študoval na Pedagogickej škole v Lučenci pre vzdelanie učiteľov národných škôl, slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil ako redaktor obrodného týždenníka Kultúrny život, po jeho zlikvidovaní bol redaktorom vo vydavateľstve Mladé letá. Redigoval časopis Slniečko, od roku 1991 je jeho šéfredaktorom. Roku 1993 inicioval vznik odbornej revue o umení pre deti a mládež Bibiana. Je profesorom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Roku 1996 získal najvýznamnejšie ocenenie pre slovenského tvorcu detskej knihy Cena Trojruža. Tohto roku za svoju celoživotnú aktivitu pri tvorbe detskej literatúry a jej vedeckej reflexii ho minister kultúry ocenil Cenou ministra kultúry SR.

• Pán profesor, Slniečko je najstarší slovenský umelecký mesačník pre deti. I keď veríme, že na mnohých školách časopis Slniečko poznajú, môžete ho bližšie predstaviť?

Veľmi rád, aj keď si myslím, že je to nosenie dreva do lesa. Slniečko od svojho vzniku pred osemdesiatimi šiestimi rokmi je nielen časopisom detí, ale aj učiteľov. Už J. C. Hronský, jeho legendárny šéfredaktor, ho v medzivojnovom období koncipoval tak, aby bolo súčasťou školy. Na tento koncept neskôr nadviazala ďalšia osobnosť, Mária Ďuríčková, takže pochybujem, že by sa našiel niekto medzi pedagógmi, kto by Slniečko nepoznal. Napokon, boli to učitelia, či presnejšie, učiteľky, ktoré Slniečko zachránili v čase, keď sa nad ním na začiatku 70. rokov opäť raz začali zaťahovať chmáry. Normalizačné ministerstvo školstva by ho bolo najradšej zakázalo, tak ako sa to stalo v pofebruárovom období, oficiálne to však už nebolo možné. A tak začalo pracovať zákulisie. Z dňa na deň bolo Slniečko vyňaté zo zoznamu odporúčaných školských časopisov, čo pochopiteľne bol jednoznačne likvidačný akt. Súdruhovia na ministerstve rátali s tým, že sa nenájde žiaden učiteľ, ktorý by namiesto odporúčaných pionierskych časopisov Zorničky, Ohníka a Kamaráta, garantujúcich tú „správnu“ výchovu, uprednostnil časopis, ktorý vzišiel z demokraticko-národných tradícií a ktorý sa k nim v čase svojho dubčekovského obnovenia v roku 1969 aj otvorene prihlásil. Ale súdruhovia sa prerátali. Vďaka národne kultivovaným učiteľkám 40.000 (!) detí mohlo mať v totalitnom nečase mesiac čo mesiac svoj obľúbený časopis. Ale ak už mám „predstavovať“, potom mi nedá, aby som nezdôraznil to, na čo ste v perexe upozornili, že Slniečko je naším najstarším detským časopisom. Tí, čo toto adjektívum pripísali inému časopisu, dokonca to zdôraznili v jeho podtitule, zavádzajú buď zámerne alebo z nevedomosti. Štúrovská Zornička nebola detským časopisom. Bol to zborníček poviedok, „zábavník pre dietky“, ktorý v dvoch zväzkoch vyšiel roku 1846 a 1847. Ak niekto má problém zájsť si do Univerzitnej knižnice a presvedčiť sa o tom na vlastné oči, rád mu to vysvetlí ktorýkoľvek môj študent.

• Na Pedagogickej fakulte pripravujete aj učiteľov slovenčiny pre základné školy. Aká je ich úroveň pred príchodom a odchodom z fakulty?

Skôr než vám odpoviem, chcel by som sa ešte na skok vrátiť k učiteľkám, ktoré v 3. a 4. ročníku ZŠ pracujú so Slniečkom. A to v tom zmysle, že tak ako ich predchodkyne v 70.rokoch, tak ony teraz vlastne Slniečko udržujú pri živote. Sú to učiteľky, ktoré odmietajú pseudohodnoty, čo sa na nás valia z každej strany. Tieto učiteľky dobre vedia, že sa proti nim dá brániť len tak, že vo svojich žiakoch vypestujú rezistenciu voči nevkusu a primitivizmu. Preto okrem iného rodičom a žiakom odporúčajú čítať časopis, ktorý po zmene spoločenského systému na začiatku 90. rokov odmietol ísť cestou komercie a literárneho infantilizmu. Nebyť týchto učiteliek, Slniečko by dnes nejestvovalo. A tak i touto cestou im chcem zložiť poklonu. No a kým odpoviem na vašu otázku, odcitujem ešte z listu pani učiteľky Stanislavy Gabovičovej zo IV. A ZŠ M. R. Štefánika v Ivanke pri Dunaji: „Sme vášnivými čitateľmi časopisu Slniečko. Slniečko nám dokáže spríjemniť náladu. Keď sa objaví, v našej triede sa začína čitateľské dobrodružstvo. Listujeme, čítame, spoznávame Slovensko. Máme radi rubriku Deti v zelenom…“ A teraz k otázke… Takže, akí sú naši študenti? Ako ktorí? Časť z nich, žiaľ, menšia, prichádza na fakultu už rozhodnutá stať sa učiteľom. Tí napríklad, aby som neodbočoval od témy, už v orientačných rozhovoroch vedia, že existuje i Slniečko. No a potom sa nájdu takí, pre ktorých je problém vymenovať päť najznámejších slovenských ľudových rozprávok… A akí sú, keď z fakulty odchádzajú? To je už iný príbeh… jeho pointou je, že značná časť z nich, napriek všetkému, čo na dnešného mladého čitateľa číha, nielen so cťou absolvuje náročné štúdium, v školstve aj zostáva. Vždy, keď sa s takým svojím študentom stretnem, cítim sa, akoby bol sviatočný deň…

• V súčasnosti sa hodne diskutuje o slabej čitateľskej gramotnosti našich žiakov. Čo by bolo treba urobiť na jej zlepšenie?

Nič… čo už s rozliatym mliekom? Najmä ak to mlieko nerozliali deti, ale my dospelí. Ale vážne, nie deti, dospelí vymysleli internet, tablety, smartfóny a iné vecičky, ktoré sú v mnohom ohľade príjemné, užitočné… vďaka nim sa zvyšuje vzdelanostná úroveň nás všetkých, ale i detí… ibaže internet nie je len o vzdelanostnej informovanosti. Je i o sofistifikovanej závislosti, masovej manipulácii, šírení nevkusu, surovosti, pornografie, zabíjania, smrti… dejiny ľudskej civilizácie poskytujú množstvo dôkazov o tom, že keď sa diabol rozhodne zlikvidovať nejaké spoločenstvo, najprv siahol na krk dieťaťa… Pýtam sa, nedeje sa tak i teraz? A ak áno, čo s tým? Čo urobiť, aby žiaci nie z povinnosti, ale spontánne pred počítačovými hrami uprednostnili knihu, ktorá cez emotívny ľudský príbeh posilní ich jazykovú kultúru, ale i emočnú inteligenciu, naučí ich súcitu s bezbrannými a zaseje v nich semienko vzbury voči tým, ktorí deštruujú ľudskú civilizáciu každým dňom? Popravde, neviem.

• Takže fatálny pesimista?

Ale nie, aj keď som skalopevne presvedčený, že detskú čitateľskú gramotnosť nezvýši žiadna vedecká konferencia, žiaden projekt podporovaný Ministerstvom školstva SR či samotnou Európskou úniou, čo by ho hneď garantoval môj priateľ profesor Miron Zelina. Východisko však predsa len je. Nespočíva však v nás, ale v samotných deťoch. Ony samy sa musia vyhrabať z marazmu, do ktorého sme ich my dospelí dostali. Pravda, to si musia ešte odžiť poriadne veľa prehier až katastrof a až keď sa dostanú na samé existenčné dno, zafunguje civilizačný akt sebazáchovy… až vtedy nás aj s našimi zvrátenými hodnotovými prioritami pošlú tie deti do čerta! Ale kedy to bude? Zajtra isto nie!

• Toto hovoríte svojim študentom?

Aj toto. Pravdaže, ako literárny historik im rozprávam príbeh o zložitej ceste našej detskej knihy z literárneho suterénu na umelecké výslnie, učím ich rozpoznávať umenie od braku, čin od literárnych piruet, exhibície, ktorá je dnes, v postmodernej literatúre v takej móde, ale usilujem sa v nich provokovať i názor, postoj na všetko, čo sa ich týka i netýka. Robím to pomerne často, ale vždy, keď ma psychicky nalomí nejaké svinstvo, ktorým mocní tohto sveta, nielen nášho, spáchajú zas a znova na slušných ľuďoch. Vtedy práve takýto rozhovor, vlastne poznanie, že dnešní mladí ľudia vnímajú aroganciu politikov, zbohatlíkov, mediálnych magnátov, plytkosť celebrít, mi pomáha polapiť dych… A že iba vnímajú? Všetko má, musí mať svoj začiatok!

• Ste za povinné čítanie na školách?

Pf! To je otázka a práve od vás, ktorý ste známy tým, že ste odporcom akýchkoľvek pedagogických donucovacích metód. Ale dobre… i ja, tak ako vy, viem, že z povinného nikdy nevzíde nič dobré. A tak, samozrejme, nie som zástancom niečoho, čo by deťom ešte viac čítanie znechutilo. Obdivujem však všetkých učiteľov, ktorí na rozdiel od expertov v takých a onakých centrách, autorov teoreticky perfektných koncepcií, dokážu vzbudiť u žiakov skutočný záujem o čítanie. Z osobného stretnutia s takýmito učiteľmi viem, že majú literárny vkus, no predovšetkým, že bez knihy sami nedokážu byť čo len jeden jediný deň. A vcíťte sa do chúďaťa žiaka, ktorému učiteľka hovorí o tom, aké sú výborné knihy Márie Ďuríčkovej, a pritom ten žiak svojimi vnútornými senzormi vycíti, že pani učiteľka žiadnu z týchto kníh nečítala. Takejto učiteľke môže sám Mojžiš priniesť kamenné dosky s najefektívnejšou bruselskou koncepciou čítania s porozumením, nedosiahne nič…

• A čo tie rôzne združenia na podporu čítania detí?

Zas ktoré ako? Niektoré sú len konjukturálnym cirkusom, vhodným tak na vlastné predvádzanie sa, a najmä na získanie finančných grantov, no sú i také, ktoré s dieťaťom a knihou pracujú systémovo. Tým prvým sa náramne hodia katastrofické zistenia špeciálnych európskych expertov, ktoré na základe tzv. exaktných meraní pravidelne zisťujú, že v čítaní s porozumením sú naše deti chvostom sveta a so slasťou to do sveta i roztrubujú. Pritom metódy, ktoré pri svojom „odbornom“ výskume používajú, ak už nie sú humbukom, tak rozhodne nič nevypovedajú o tom najdôležitejšom, čo deti čítajú. A naše deti keď už čítajú, tak predsa sú to len knihy, ktoré za niečo stoja a o niečom vypovedajú. Slovenská detská literatúra mala a má svoj kredit, ktorý je merateľný s najvýznamnejšími európskymi hodnotami… tým, ktorí sa teraz ako vždy pri odkaze na čokoľvek slovenské uškierajú, rád osviežim pamäť takými menami, akými sú Klára Jarunková, Mária Ďuríčková, Jaroslava Blažková, Vincent Šikula, Miroslav Válek, Ľubo Feldek, Tomáš Janovic, Milan Rúfus, Dušan Dušek, Daniel Hevier, Ján Milčák, Ján Uličiansky, Daniel Pastirčák, J. E. Groch, Slávka Liptáková, Juraj Šebesta… a mohol by som menovať ďalších a ďalších. O výtvarnej úrovni našich detských kníh už ani nehovoriac. Všetky knihy týchto autorov sú excelentné, naše deti, ale aj deti v zahraničí, ich poznajú, takže rád by som vedel, čo vlastne sledujú tí „merajúci experti“, keď ich vyhlasujú div že nie za analfabetov?!

• Priam ste mi nahrali na otázku, ktorú vám chcem položiť? Aké sú dnešné slovenské knihy pre deti?

Výborné, priemerné i nanič. Dôležité sú však tie prvé, ktoré kontinuitne udržujú vysokú umeleckú úroveň našej detskej literatúry. Čo je však veľmi dôležité, dnešné knihy sú žánrovo i tematicky rozmanité. Horšie je to už s ich nákladmi. Tie sú na počty detí alarmujúco nízke, takže nie každý detský čitateľ sa k nim dostane. A práve tu zohráva Slniečko, ktoré je programovo literárnym časopisom, nezastupiteľnú úlohu. Mesačne je to vlastne malá detská knižka, ktorá sa dostáva k tisícom detí. Medzi nimi i k tým, ktorým zbedačení rodičia nemôžu kupovať drahé detské knihy. Pravdaže, najdôležitejšie je, že túto malú detskú knihu písali a píšu autori, ktorí sú onou čerešničkou na torte našej detskej literatúry. Zo stretnutí s deťmi a ich učiteľkami, z listov, ktoré píšu do redakcie, vieme, že táto čerešnička deťom chutí, to znamená, že Slniečko čítajú. Neviem, nemeral som, ale dúfam, že aj s porozumením!

• A čo čítanky? Môžu to nejako ovplyvniť? Mimochodom sám ste dve zostavili – Studničku pre 2. roč. ZŠ a Čítanku Slniečka pre 3. a 4. roč. ZŠ.

Čítanky v našej literárnej kultúre zohrali najmä v jej počiatkoch významnú úlohu. Na Kollárovej Čítanke z roku 1825 napríklad odrastali budúci štúrovci. Generáciu realistov, Kukučín a spol., zas bytostne ovplyvnila matičná Slovenská čítanka Emila Černého. Táto čítanka mala takú vecnú a estetickú úroveň, že by sme jej mali z vďačnosti postaviť sochu. Dobrú úroveň, literárnu i metodickú, mali i čítanky v medzivojnovom období. Žiaľ, o pofebruárových čítankách to už povedať nemožno. Tie už boli plne v réžii totalitného režimu. Najdôležitejšia v nich bola ideológia. Zostavovatelia ich napchávali textami, ktoré deti nemohli zaujať, nuž nie div, že ich brali do rúk len z donútenia. Po roku 1990 sa to trochu zmenilo, ale nie až tak, aby čítanky boli medzi deťmi obľúbené. Dôvod je tentoraz v tom, že tí, čo ich zostavovali, viac kládli dôraz na literárno-didaktické zásady ako na samotnú hodnotovú úroveň jednotlivých literárnych príspevkov. Zjednodušene povedané, dnešné čítanky sú na učenie, nie na čítanie. Osobne si myslím, že čítanky by mali vytvárať a nie zostavovať tí najlepší slovenskí spisovatelia pre deti. Nech ministerstvo školstva obíde rôzne záujmové „čítankové klany“ a požiada o vytvorenie takejto učebnice napríklad Daniela Heviera a ja vám garantujem, že vznikne knižka, ktorú budú tisíce slovenských detí nielen čítať, ale budú ju vedieť naspamäť ešte aj v starobe.

• Ste nielen literárnym vedcom, ale i tvorcom detských kníh. Po psychologických sondách do detského sveta v 70. a 80. rokoch ste v ostatnom desaťročí v Matici slovenskej vydali sériu kníh slovenských rozprávok. Prečo ste sa zamerali práve na rozprávku?

Zas je v tom Slniečko. Už J. C. Hronský a po ňom M. Ďuríčková ľudovú rozprávku povýšili na základný slniečkovský žáner. Obaja to urobili s vedomím, že rozprávka, je našou kultúrnou genetickou výbavou, identitou a súčasne akýmsi univerzálnym prostriedkom humanizácie človeka. A keďže všetko sa začína u detí, stala sa trvalou súčasťou ich Slniečok. Ibaže i rozprávka, napriek tomu, že odoláva hrdze, nie je úplne imúnna voči času. Jeho patina sa nanesie najmä na jej jazyk, vytvorí na ňom medenku, a tak z času na čas je potrebné tú medenku odstrániť. Taká potreba vznikla v 90. rokoch. A tak som v Slniečku začal publikovať rozprávky, ktoré nepopierali, nekorigovali, neparafrázovali pôvodné Dobšinského varianty, ale ich zhodnocovali. Vďaka Slniečku mohla sa tak rozprávka stretnúť s novou generáciou slovenských detí.

• Všimol som si, že Slniečko niekoľko rokov uverejňuje seriál Divy Slovenska. Prečo a s akou odozvou?

O Slovensku Slniečko píše od svojho vzniku roku 1927. Je to jeho obľúbená téma. Paradoxne, generálnou sa stala v čase, keď z ideologických dôvodov sa nenosilo národné, ale internacionálne. Prezrite si ročníky detských časopisov zo 70. a 80. rokov a s prekvapením zistíte, že v tom čase Slniečko publikovalo seriály profesora Matúša Kučeru a vlastivedné seriály vynikajúceho publicistu a autora literatúry faktu Vladimíra Ferka, ktoré v rozpore s vtedajšou politickou orientáciou školy a vlastne celej spoločnosti hovorili deťom o krajine ich predkov, o jej a ich osudoch… a dôležité nebolo len to, čo im hovorili, ale najmä, že im to hovorili pútavejšie ako vtedajšie učebnice vlastivedy. Dnes je už situácia iná, internacionalizmus vystriedala globalizácia, čím chcem povedať, že učebnice vlastivedy majú ešte väčšie opodstatnenie než kedysi. Nie že by som bol antiglobalista, som proti unifikácii kultúr, proti niečomu, čo by som nazval macdonaldizáciu sveta. V tomto zmysle sa aktivizuje i Slniečko. Jeho Divy Slovenska nie je tradičný vlastivedný cyklus, je to kombinácia náučnej i zábavnej zložky, medzi inými napríklad fabulácie, mystifikácie, reality i výmyslu, ktorá má emočne zainteresovať dieťa na poznávaní svojich koreňov. Je to vlastne čítanka, ale vlastivedná. Časť z toho, čo som napísal dosiaľ, či presnejšie výber z toho, vyjde vo Vydavateľstve Matice slovenskej ešte tohto roku. V písaní seriálu by som však rád pokračoval, i keď je to oveľa namáhavejšie než písať beletriu. Predovšetkým s každým „divom“ sa osobne stretávam, cestujem za ním, vyhľadávam ľudí, ktorí niečo o dotyčnom fenoméne vedia, potom nasleduje štúdium odbornej literatúry, overovania faktov a informácií, písanie a nakoniec jeho redukcia. Obyčajne sa totiž nechám uniesť témou, napíšem viac než môže Slniečko i jeho čitateľ uniesť, takže pôvodný text vlastne nanovo prepisujem…

• A čo odborná literatúra?

Práve v týchto dňoch pripravujem pre Literárne informačné centrum druhé vydanie Dejín slovenskej literatúry pre deti a mládež do roku 1960 a s tímom spolupracovníkov, prevažne mladých, rozbieham grantový projekt Dejiny slovenskej literárnovednej reflexie literatúry pre deti a mládež. Na rozdiel od literatúry pre dospelých detská literatúra takúto publikáciu nemá, hoci bola to kritika, ktorá neraz produktívne zasahovala do jej vývinu.

• Teda redigujete, šéfujete detskému i odbornému časopisu, píšete pre deti i pre dospelých, učíte, čo vás vedie k tomu, že ste ešte „nevyhoreli“?

Môj krajan Tajovský napísal kedysi poviedku Do konca, v ktorej vystihol životnú filozofiu nielen svojho starého otca, ale ľudí celej tajovskej doliny, v ktorej sú i moje rodné Podlavice. Milujem tú poviedku…

Ľubomír Pajtinka, 2014 in: Učiteľské noviny