Človek nie je majiteľom sveta, je iba jeho večným podnájomníkom

(rozhovor s prírodovedcom, spisovateľom a dlhoročným spolupracovníkom Rodiny a školy doc. Ing. Miroslavom Sanigom, CSc.)

Spolupracovníkom Rodiny a školy je už dlhé roky, naši čitatelia sa vždy tešia na jeho príspevky a perokresby o obyvateľoch Slovenska zo živočíšnej ríše. Žije v Liptovských Revúcach, ale svoju Výskumnú stanicu SAV má na Starých Horách. Ochranca prírody, vedec, spisovateľ, popularizátor ochrany prírody, človek, o ktorom celé Slovensko vie, že jeho veľkou láskou je murárik červenokrídly a príroda vôbec. Sme radi, že nás neodmietol a pre svojich špecifických čitateľov spomedzi učiteľov a rodičov prezradil o sebe oveľa viac.

• Pán docent, kde siahajú vaše rodinné korene, aké ste mali detstvo?

Od počatia je môj život zviazaný pevne, ako býva spojené telo dieťaťa s matkou pupočnou šnúrou, s prírodou. Tak ako dieťa v prenatálnom vývoji nemôže existovať bez spojenia s darkyňou jeho života, rovnako tak ani ja nemôžem jestvovať bez mojej pramatky prírody. Toto nerozlučné naviazanie na pramatku prírodu má u mňa trvanie nielen na tomto pozemskom svete, ale verím a som o tom skalopevne presvedčený, že vydrží na večné veky.

Od malého chlapca ma fascinujú rastliny a zvieratá, ako aj javy, ktoré sa odohrávajú v zátišiach našej prekrásnej stredoeurópskej prírody v dennom i ročnom časovom intervale. Najviac som však „urieknutý“ mojimi dvoma operenými miláčikmi – murárikom červenokrídlym a tetrovom hlucháňom. Obidva tieto vtáčie druhy môžu za to, že som sa nie iba „po uši“, ale až „po končeky vlasov“ zamiloval do prírody.

• Kde sa zrodil váš hlboký vzťah k prírode, kedy ste sa stali jej ambasádorom v tom najlepšom zmysle slova?

Najskôr ma očaril murárik červenokrídly. Hneď prvé moje stretnutie s týmto opereným stvorením vo veku siedmych rokov nieslo v sebe známky „nadprirodzenosti“. Ako malý chlapec pocítil som k tomuto pre mňa nebeskému vtáčiemu druhu zvláštny záchvev detského srdiečka. V tom veku som si svoje citové rozpoloženie, ktoré mi spôsobil „operený skvost vápencových skál a azúrového neba“, nevedel vysvetliť. A musím sa s pokorou priznať, že túto skutočnosť si neviem rozumovo zdôvodniť ani teraz, v dospelosti.

Vo chvíľke, keď som zahliadol počas hokejového zápasu na ulici tohto „opereného Božieho posla“, ako sa šplhá po múre domu, okamžite som bol vytrhnutý z daného časopriestoru a priam „zázračne“ prenesený do „nebeského raja“… Bol som účastný „nadprirodzeného zjavenia“. Od „nebeského operenca“ som pocítil zvláštnu energiu, ktorá mnou prenikala, ako aj ťažko ľudskou rečou definovateľnú ochranu. Na ulicu ku kamarátom, ktorí pokračovali v hokeji, som sa vrátil, až keď to zvláštne „nadprirodzené videnie“ pominulo. Od tej chvíle však zostali moje srdce a myseľ zatônené týmto „nadprirodzeným úkazom“. Preto som potom na hokejovom zápase bol prítomný už len fyzicky, ale moja duša zostala prebývať tam hore vysoko v nebeských výšinách vedno s „pohľadnicovým operencom s kvietkovanými krídelkami“, a tak je tomu doteraz.

Ako deväťročnému chlapcovi poslal mi naproti môjho druhého pozemského „strážneho anjelika v mníšskom habite“ tetrova hlucháňa. Aj tento zvláštny operenec mi „počaroval“ a získal si moju náklonnosť hneď pri prvom stretnutí. Očaril ma svojim pôvabným vzhľadom a zvláštnym, tajuplným spôsobom života v odľahlých lesných zátišiach, kde žije svoju jedinečnú rolu „opereného pustovníka“. Keď v útrobách smrekového pralesa na jar pri mesačnom svite počúvam odriekanie tichučkého hluchánieho ruženca, ocitám sa okamžite v časopriestore nebeského raja… Podvedome sa mi podlamujú kolená, zopínajú ruky k modlitbe, aby som v najväčšej pokore a vďačnosti poďakoval Stvoriteľovi za toľkú nadprirodzenú krásu…

• Čo hovorili na vašu skorú lásku k prírode vaši rodičia?

Rodičia mi spočiatku odopierali záujem o prírodu najmä preto, že sa o mňa veľmi-preveľmi báli. Ako chlapec som im to veľmi zazlieval, keď sa ma báli pustiť samého na výlet do lesa, súc si detsky naivne vedomý, že sa mi v prírode nemôže nič zlé prihodiť. Až neskoro na prahu dospelosti po tisíckach strávených dní a nocí v odľahlých zátišiach prírody som pochopil, že ich obavy boli oprávnené a plne som sa stotožnil s ich postojom, ktorý mi bol vtedy „proti srsti“. Veď kto by sa nebál o svoju malú ratolesť, ktorá sa sama potuluje kde-kade po prírode, neuvedomujúc si, že sa jej môže prihodiť aj niečo „zlé“ … Rodičia si to totiž veľmi dobre uvedomovali, a preto boli ich obavy o mňa oprávnené a mnou naopak, naivne detsky bagatelizované, za čo by som sa im chcel aj touto formou ospravedlniť a poprosiť ich o odpustenie.

• Po vašich mnohoročných skúsenostiach by ste mohli povedať, aký vzťah majú k svetu okolo seba Slováci?

Postoj k životu a životnému prostrediu nikdy nezovšeobecňujem, je to od človeka k človeku aj na našom krásnom Slovensku. Homo sapiens, ako nositeľ najvyššie organizovanej hmoty, bol prírodou predurčený na zveľaďovanie života na Zemeguli, sa spreneveril tomuto vznešenému poslaniu a stal sa z neho hrobár života na Zemi… Človek sa zahľadel len sám do seba a dopady jeho počinov v prírode na ostatných spolupútnikov na Zemi ho vôbec nezaujímajú. V centre pozornosti človeka sú len jeho potreby a zaujíma ho len a len svoje vyžitie. To, že napĺňaním svojich megalománskych cieľov a prehnanými aktivitami pri modifikácii prírody na obraz, aký vyhovuje len a len jemu, berie živobytie a životný priestor rastlinám a živočíchom, ho veľmi málo zaujíma. Drvivá väčšina zámerov človeka s prírodou a v prírode je „posvätená“ len záujmami týkajúcimi sa jeho pôžitkov a dopad takýchto aktivít na rastlinné a živočíšne druhy a celkovo na stabilitu životného prostredia, ako ho vôbec zaujíma, tak len okrajovo.

• Aké miesto má vo vašom živote vzdelanie, vedomosti, múdrosť?

Je na najvyššom piedastáli. Človek múdry sa môže „pýšiť“ najväčším mozgom, ktorý by sme mali denno-denne až po koniec života stále trénovať a rozširovať si tak vedomosti. Len človek múdry, a to nielen zo školy, ale aj zo života, dokáže byť užitočný pre ostatných. Naozaj mám obrovskú radosť, že človek si dokáže odovzdávať svoje vedomosti medzi jedincami formou hovoreného i písaného slova, to je výsada len človečieho druhu, ktorú treba neustále zveľaďovať.

• Ako si spomínate na svojich učiteľov?

Na svojich učiteľov mám len tie najlepšie spomienky. Všetkých pedagógov na Základnej škole v Liptovských Revúcach, na Gymnáziu v Ružomberku alebo na Vysokej škole lesníckej a drevárskej (terajšej Technickej univerzite vo Zvolene), som mal rád, vážil som si ich a stále si ich vážim. Každý učiteľ, ktorý ma učil, má svoj nezmazateľný podiel na mojom vedomostnom raste. Aj keď niekedy museli aj na mňa použiť aj tvrdšie metódy výchovy – palicu, prútik, alebo aj lano, po ktorom sme sa v telocvični šplhali, nehneval som sa na nich za to . Pamätám sa, ako som raz dostal od pána riaditeľa Základnej školy v mojej rodnej dedine lanom za to, že som na tabuľu namaľoval v nadrozmernej veľkosti murárika červenokrídleho kožkou zo slaniny… Nuž veru, bitku za takýto hriešny počin som si právom zaslúžil.

• Učí naša škola dosť o prírode a našom spolužití s ňou? Čo by sa malo zmeniť?

Učí, ale je to všetko len v takej teoretickej podobe, akoby to bolo „nasilu“. Vzťah k prírode treba u detí a mládeže pestovať detskej duši najprístupnejšou formou zážitkového učenia. Za dve desiatky rokov praxe z besied a prednášok na základných a stredných školách v pôsobnosti stredoslovenského regiónu som sa mal možnosť presvedčiť, že záujem žiakov a študentov o prírodovedné predmety (geológiu, botaniku, zoológiu, ekológiu) nápadne upadá. Žiaci a študenti začínajú stále viac a viac šomrať, že sa ich musia učiť „nezáživnou formou“ poučiek a faktov. Ak chceme nelichotivý a bolestný povzdych žiakov: „Ach, beda, prebeda, zasa tá nezáživná prírodoveda!“ zmeniť na radostné zvolanie: „Hurá, konečne záživná prírodoveda!“, musíme „nezáživné učenie“ o prírode transformovať na príjemné „zážitkové učenie“, prostredníctvom ktorého si respondenti zapamätajú podstatne viac ako bifľovaním faktov a poučiek.

• So zvieratami ste zažili veľa zaujímavého – podelíte sa s našimi čitateľmi o nejaké zážitky?

Vlastných zážitkov zo zátiší prírody mám veru neúrekom. Podstatnú časť z nich som vtesnal do štyridsiatich populárno-vedeckých kníh a ďalšie čakajú ešte na uverejnenie. Na rozptýlenie aspoň jedna úsmevná príhoda, ktorá sa prihodila jednej postaršej pani zo Starých Hôr. Jedno ráno na sklonku marca išla tetka zo Starých Hôr, miestnej časti Horný Jelenec, na prvý autobusový spoj do Banskej Bystrice, ktorý odchádza pred piatou. Ešte bolo prítmie a v pochmúrnom počasí dedinu osvetľovalo len pouličné osvetlenie. Autobusová zastávka bola osvetlená jednou lampou, avšak vnútri čakárne bola tma-tmúca, a tak tetka nerozoznala, kto v zastávke už čaká na spoj. Podišla bližšie, aby sa, ako sa na slušného človeka patrí, spolučakajúcemu pozdravila.

„Dobré ránko, nože sa ‘otasni’, aby som sa mohla i ja oprieť!“ pozdravila slušne tetka a pobúchala jemne prísediaceho po boku.

Keď však po hlasnom pozdrave a pobúchaní vypochodoval lenivo z čakárne medveď, tetka od vydesenia len-len že neodpadla. Sprvoti ani nechcela veriť vlastným očiam a myslela si, že to niekto zahral na ňu divadlo. Z desivého šoku precitla až po chvíli. Medveď sa tetky nenaľakal a neodpovedal obrannou reakciou. V opačnom prípade by to mohlo skončiť omnoho horšie ako len šokom.

Z hororového zážitku sa tetka dlho spamätávala a zakaždým, keď prichádzala na zastávku autobusu, vybavil sa jej hororový scenár čakania na spoj z toho konca marca, keď sa v čakárni ponevieral maco… Huňáča sem prilákali odpadky, ktoré mu pomohli zahnať trocha vyhladnutie po zimnom spánku.

• Okrem písania do nášho časopisu ste veľmi pracovitým spisovateľom. Koľko kníh ste doteraz vydali a čo je hlavná téma vašej tvorby?

Doteraz som vydal štyridsať knižných titulov s témou prírody – jej poznávania a ochrany. keď som bol malým chlapcom, ktorý sa v skorom veku „po uši“, ba vari až „po končeky vlasov“ zamiloval do prírody, sníval som o učiteľovi, ktorý by ma bol zasväcoval do tajomstiev prírody. Porozprával mi o tom, aké predstavenie, kedy a v akom prírodnom zátiší prírody sa odohráva. Objasňoval mi skutočnosti a javy, ktoré som sám odpozoroval v prírode a nevedel som si ich vysvetliť. Brával ma aspoň príležitostne so sebou do lesa, na lúky alebo na moju vysnívanú lokalitu Čierny kameň a odhaľoval mi „naživo“ dianie na javisku prírody. To by som bol býval veru neskutočne šťastný.

Keďže sa v mojom okolí v tom čase takýto mnou vysnívaný „reálny“ sprievodca prírodou nenašiel, túžil som mať po ruke aspoň knižného poradcu, ktorý by ma bol aspoň „virtuálne“ sprevádzal zátišiami prírody a poučil by ma o správaní zvierat a o pozoruhodných javoch, ktoré kde a kedy sa dejú na scéne našej stredoeurópskej prírody. Tak veľmi-preveľmi mi chýbala knižka, ktorá by ma bola zasvätila do fascinujúcich tajomstiev prírody. Už vtedy som si povedal, že keď „budem veľký“, tak budem písať knižky nielen pre deti, ale pre všetkých, aby vedeli, čo sa v prírode deje a neohovárali sme zvieratá, že napríklad zlý vlk zožerie starú mamu Červenej čiapočky…

• Na vašom facebooku sme našli krásne vyjadrenie vášho vzťahu k prírode : „K pocitu nekonečného šťastia mi stačí každodenný kontakt s prírodou a jej obyvateľmi. Som rád, že s touto mojou večnou snúbenicou smiem byť čo najčastejšie.“ Treba k tomu ešte bližšie vysvetlenie?

Viac než prijatie u najveľaváženejšej osobnosti tohto sveta je pre mňa audiencia u prastarého lesa… Viac než najprestížnejšie ocenenie od tohto sveta je pre mňa sladučká malinka venovaná od prastarého lesa… Viac než najväčšia sláva tohto sveta je pre mňa svadobná pieseň hlucháňa z prastarého lesa…

• Ste vysokoškolským učiteľom – ako vnímate súčasnú generáciu mladých, ich životný štýl a hodnotový svet? Čo sme im vo výchove v rodine a škole dlžní?

Deti a mládež sú obrazom nás dospelých. Teda, ak sa sťažujeme, že dnešní mladí sú takí a takí, tak za to môžeme my dospelí. Deťom a mládeži sme dlžní predovšetkým čas, väčšina z nás dospelých ho nemá nazvyš, a tak ho pre naše ratolesti zostáva len málo, a to je najväčší hriech, akého sa voči mladej generácii dopúšťame. Deti si zaslúžia našu pozornosť, pochvalu od nás a najmä lásku, ktorá je liekom na všetko. Tento liek nemožno kúpiť v žiadnej lekárni či supermarkete, ale máme ho všetci a môžeme ho rozdávať bezplatne okoliu. Preto ním nešetrime, najmä nie na deťoch, ale zahŕňame ich vrchovato týmto jedinečným citom. Učme deti tiež aj srdcom, nielen rozumom, a potom sa plody našej práce určite dostavia v podobe vystužených mladých osobností schopných znášať záťaže a skúšky života bez užívania škodlivých omamných látok.

• Vo vašej záhrade v Liptovských Revúcach ste postavili vyše 200 kŕmidiel a búdok, ktoré počas zimy navštívi denne takmer tisíc sýkoriek. Majú zabezpečené bývanie vo vlastnoručne zhotovených búdkach, jadierka a semená ako potravu. Len slnečnicových semien „spapajú“ ročne viac ako šesťsto kilogramov. Cítite, že sú vám vaši podnájomníci naozaj vďační?

Už v ranom detstve som túžil mať prírodu čo najbližšie okolo seba, obzvlášť však operence, a tak som si chcel vybudovať v záhrade pre vtáčiky kŕmidlá, aby som ich sem prilákal. Tento detský sen sa mi splnil až v zrelom veku. Teším sa ako malý chlapec, keď vidím v „rozprávkovej vtáčej záhrade“ poletovať niektorý zimný deň stovky vtáčikov a vyzerá to tam ako vo vtáčom „úli“. Operení hodovníci vo „vtáčom raji“ už poznajú svojho hostiteľa a poniektorí mi dôverujú až tak, že si slnečnicové semienka priletia vziať priamo z ruky, čo je prejav najvyššej možnej dôvery zo strany iného živočíšneho druhu… Krajšiu odmenu si hostiteľ vtáčej pospolitosti veru nemôže želať.

• Hovoríte, že nemáte doma televízor, lepší program vám poskytuje pohyb po živej prírode. Zažijete v nej aj dobrodružné veci po ktorých by okamžite siahol každý režisér do svojho filmu. Čo treba k tomu, aby mohol mať takéto zážitky ktokoľvek?

Milovať prírodu a navštevovať ju pravidelne v každom počasí. Kto obetuje sladký spánok pod teplou vyhriatou perinou a vyberie sa o polnoci v čase-nečase do zátiší prírody, určite neoľutuje. Príroda vždy ponúkne niečo zo svojich tajomstiev a poteší srdiečko…

• Čo by ste zaželali našim čitateľom – učiteľom, rodičom a ich deťom a žiakom?

Veľa, veľa, veľa vzájomnej lásky, porozumenia a aby sa tieto veličiny mohli umocňovať do nekonečných rozmerov, k tomu je potrebný pokoj a mier. Všetci – mladá generácia, stredná generácia i seniori sme „odsúdení“ na tomto pozemskom svete na vzájomné spolužitie, a tak sa každý všemožne usilujme okolo seba emitovať čo najviac lásky, dobra a pokoja, potom si život okrášlime a stane sa priam rozprávkovým… Všetkým ľuďom by som prial takýto rozprávkový život, kde panuje láska, vzájomné porozumenie. V takomto žičlivom prostredí sa potom darí najmä rodine, ktorá je nenahraditeľnou „bunkou“ tohto pozemského sveta, v ktorej dostáva dieťa základnú výbavu do života. Ale aj škole, v ktorej mladý človek dostáva vzdelanie, ktoré by mal naplno zúročiť v povolaní, v ktorom bude prínosom pre spoločnosť.

(František Šípkovský, 2011 in: Rodina a škola)