Školstvo, vzdelanie a múdrosť potrebujú úctu, nie pohŕdanie

prof. PaedDr. René Bílik, CSc., dekan Pedagogickej fakulty v Trnave

Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave je najlepšia spomedzi všetkých pedagogických fakúlt na Slovensku. Akademická rankingová a ratingová agentúra každoročne zverejňuje hodnotenie fakúlt slovenských vysokých škôl, ktoré sa opiera o verejne dostupné údaje o kvalite vzdelávania a výskumu jednotlivých fakúlt za predchádzajúci rok. Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v ňom tradične obsadzuje prvé miesto v spomedzi pedagogických fakúlt. Na jej čele v pozícii dekana stojí od roku 2012 prof. PaedDr. René Bílik, CSc. Literárny vedec, autor viacerých odborných diel, ale aj známy komunálny politik, angažovaný človek, ktorý sa s čitateľmi Rodiny a školy podelil o svoje myšlienky a názory na stav nášho školstva a jeho perspektívy.

• Pán profesor, vaša cesta slovenským školstvom sa začala na Strednom odbornom učilišti stavebnom v Pezinku. Ako ste sa tam ocitli, čo vás priviedlo k pedagogike?

Dôvody boli veľmi prozaické a myslím si, že ich pozná množstvo ďalších učiteľov. Pochádzam z rodiny, v ktorej je – ak dobre rátam – päť učiteľov. Mama, mamine dve sestry, manžel jednej z nich, manželka môjho strýka, a sobášom som získal svokru, ktorá je tiež učiteľka. V medicíne sa takejto profesijnej kontinuite hovorí, že ide o lekársku dynastiu. Naša spoločnosť si však zvykla na marginálnu pozíciu učiteľskej profesie, takže tu ide o „obyčajné“ rodinné vzory. Čo sa týka Pezinka a jeho niekdajšieho Stredného odborného učilišťa stavebného, príčina je znova len „obyčajná“. Počas vysokej školy som sa oženil, manželka je z Vinosadov pri Pezinku a spomínané učilište v tých časoch, konkrétne roku 1984, práve otvárali. Na vtedajšom krajskom národnom výbore, kde som si zháňal zamestnanie, som dostal ponuku, a tak som nastúpil.

• Školstvu ste sa upísali nielen vy, ale aj vaša manželka. Diskutujete o školstve aj doma?

Je pravda, že manželka, moja mladšia spolužiačka z Pedagogickej fakulty v Nitre, je tiež učiteľkou a rovnako ako ja slovenčinárkou. Sem-tam naše rozhovory skĺznu k školským témam, ale, priznám sa, že sa tomu vyhýbam. Všetko, čo sa od nej dozvedám o stave nášho stredného a základného školstva, ma totiž deprimuje. Poznám, pravdaže, situáciu, som s ňou v kontakte, ale doma sa mi o tom zhovárať nechce. Snažím sa teda z týchto tém „vyvliecť“.

• Vaša cesta z Pezinka čoskoro viedla do akademického sveta. Pôsobili ste v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied v Bratislave, venovali ste sa teórii a dejinám slovenskej literatúry a interpretácii umeleckého textu. Aká bola táto zmena? Čo vám dala a čo zobrala?

Do Slovenskej akadémie vied a jej vtedajšieho Literárnovedného ústavu som odišiel na štúdium internej vedeckej ašpirantúry roku 1986 a s drobnou prestávku som tam dodnes, teda už tridsať rokov. Bolo to obdobie, na ktoré veľmi rád spomínam. Druhá polovica osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia bola v slovenskom literárnom živote nesmierne zaujímavá a dynamická. Mal som šťastie, že v ústave som stretol progresívne premýšľajúcu – vtedy strednú – generáciu literárnych vedcov, najmä však Petra Zajaca, môjho niekdajšieho učiteľa z Nitry, Milana Šútovca, Ruda Chmela, zo starších Oskára Čepana, Júliusa Nogeho, Henricha Pifku, Vladimíra Petríka, ktorí sa usilovali vyviazať myslenie o literatúre z vtedy aktuálneho ideologického područia. Zároveň mi pobyt v akadémii vied otvoril dvere do redakcií Romboidu a od roku 1988 aj do inovovaných Slovenských pohľadov. Bol som pri vzniku Dotykov, časopisu pre mladú literatúru, i Literárneho týždenníka. To všetko boli vtedy prejavy otvárania sa publikačného priestoru a signály meniacej sa situácie. Bol to vzrušujúci život vo vtedajšom Klube slovenských spisovateľov a legendárnych bratislavských krčmách. Odvtedy sa poznám s Janom Štrasserom, Dušanom Dušekom, Pavlom Vilikovským, Tomášom Janovicom, Dušanom Mitanom, Ivanom Štrpkom, kamarátil som sa s rovesníkmi Petrom Pišťankom, Dušanom Taragelom, Jožom Urbanom či – a najmä – o čosi starším Igorom Otčenášom.

• Dnes patríte ku kľúčovým osobnostiam komunálnej politiky v rámci Bratislavského samosprávneho kraja i mesta Pezinok. Ako vnímate význam angažovania sa človeka, pedagóga vo verejnom živote?

Účasť učiteľa – teda človeka so vzdelaním, ktorý by nemal mať problém vystupovať pred inými a pôsobiť na nich – na verejnom živote je v slovenských dejinách tradíciou. Najelementárnejšia podoba nostalgického povzdychu za „starými dobrými časmi“ je predsa tá, ktorá „spomína“, čím údajne boli na dedinách či v malých mestách učiteľ a farár. Istý čas zrejme aj skutočne mali vplyv, napokon klasická slovenská literatúra si to všimla. Na mojom vstupe do verejnej služby má teda svoj podiel aj táto „prirodzenosť“, ktorá patrí k učiteľskej profesii. Nebojím sa postaviť pred viac či menej početnú skupinu partnerov v dialógu. Na druhej strane som mal impulzy, ktoré boli oveľa silnejšie. Fascinoval ma rok 1989, v jeho udalostiach sa angažovali moji blízki priatelia – časť z nich som vymenoval vyššie – a už koncom roka 1988 som na menej i viac oficiálnych stretnutiach dostával prvé lekcie praktickej demokratickej politiky. Keď roku 1994 vznikla pred komunálnymi voľbami v Pezinku občianska iniciatíva, ktorá sa usilovala o uchovanie impulzov Novembra 89 v podmienkach miestnej samosprávy, oslovili ma a občania väčšinu z nás zvolili. Tvorili sme, spolu s dvomi členmi vtedajšej Demokratickej strany, ako nezávislí kandidáti polovicu vtedajšieho mestského zastupiteľstva v Pezinku. Druhú polovicu mandátov získalo Hnutie za demokratické Slovensko. Za tejto situácie ma primátor Ivan Pessel oslovil s ponukou na miesto viceprimátora a ja som prikývol. Primátorovi Pesslovi vďačím za prvé kroky v politike, veľa som sa od neho naučil. A v komunálnej politike pôsobím doteraz, ale pomaly sa začínam poberať.

• Osudovou sa vám stala Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave. Najskôr ste prednášali literatúru a neskôr prišiel aj post dekana. Je dnes ťažké riadiť najlepšiu fakultu pripravujúcu učiteľov na Slovensku?

Aj počas výkonu funkcie prednostu Okresného úradu v Pezinku som bol v kontakte s literárnou vedou, na úväzok v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied. Súčasne som premýšľal o vysokoškolskej pozícii a roku 2002 som intenzívne uvažoval o odchode zo štátnej správy. Požiadal som preto svojho niekdajšieho kolegu z nitrianskych štúdií, ktorý v tom čase viedol v Trnave katedru slovenského jazyka a literatúry, o miesto. Dohovoril to s dekanom a ja som predčasne odišiel z okresného úradu a nastúpil na fakultu. Dodnes to pokladám za jeden z najlepších krokov, ktoré som v živote spravil. V tom je zmienená osudovosť. Neskôr som viedol katedru a potom zastával funkciu dekana. A hoci dnes je v školstve komplikované riadiť čokoľvek, súčasne si myslím, že riadiť fakultu, ak máte dobrý tím, je azda jednoduchšie než riadiť základnú školu. Sme totiž pod menším priamym tlakom agresívnych rodičov, ktorí chcú mať na jednej strane vzdelané dieťa, ale učiteľa pokladajú za chudáka a hlupáka, najmä preto, že neakceptuje ich rýchlo kvasené internetové „múdrosti“.

• Prečo je podľa vás vaša fakulta lídrom učiteľského vzdelávania na Slovensku?

V hre je v tomto prípade viacero dôvodov. Už moji predchodcovia na pozícii dekana, najmä však matematik docent Híc, v spolupráci s prodekanmi, medzi ktorých som patril aj ja, a ekonomickými manažérmi fakulty prijali rozhodnutie o väzbe pohyblivej zložky mzdy na vedecký a pedagogický výkon pracovníka. Jednoducho, prostriedky, ktoré sme mali či máme, sme začali rozdeľovať tak, aby pôsobili ako motivácia, najmä v oblasti vedeckej časti práce vysokoškolského učiteľa. Tento akcent na vedu, okrem toho, že mal odlíšiť vysokoškolské učenie od stredoškolského, bol tlakom na vedúcich katedier, aby prebudovali svoje tímy, aby sa usilovali získavať vedecké projekty, za čo sme ich bonifikovali. A súčasne sme ako účinný nástroj personálnej práce využívali fakt, že vysokoškolský učiteľ získava svoje funkčné miesto výberovým konaním a na obmedzený čas. Výberové konania u nás znamenajú súťaž, nie sú formálnym krokom, ktorý treba absolvovať, a napokon sa nič nezmení. Hodnotenia Akademickej rankingovej a ratingovej agentúry a aktuálne aj hodnotenie Akreditačnej komisie z nedávno skončenej komplexnej akreditácie ukazujú, že to malo a má zmysel.

• V posledných rokoch sa veľa hovorí o kríze nášho školstva. Ako to vidíte vy? V akom stave je úroveň inštitucionálnej výchovy a vzdelávania u nás?

V prvom rade a na prvom mieste je u nás v kritickom stave vzdelanie. Podstatným znakom tejto situácie je redukcia spoločenskej predstavy o tom, čo je vzdelanie, na verziu vzdelania ako ekonomicky užitočného, teda okamžite zhodnotiteľného statku. Ide o radikálnu redukciu, pretože z tejto predstavy automaticky vypadáva všetko, čo neprináša okamžité praktické zhodnotenie. Lenže vzdelanie nie je na prvom mieste schopnosť vykonávať hospodársku činnosť. Kvalitné vzdelanie sa zhodnocuje v schopnosti človeka orientovať sa vo svete, rozumieť svetu, vedieť reagovať, adaptovať sa. Teoretické podložie tohto všetkého sa má získať v škole, praktická časť vo výkone činností priamo v živote.

Dnešná predstava, že študent má v škole získať praktické zručnosti, je absurdná. Žiaden medik sa na fakulte nenaučí operovať, žiaden adept učiteľstva sa na fakulte nenaučí učiť. To všetko musí získať až v kontakte so živým problémom, ktorého nositeľom je v jednom prípade pacient a v druhom konkrétny žiak či žiaci. Tu náš systém zlyháva, v pedagogickom štúdiu prakticky zmizli fakultné cvičné školy, inštitút uvádzajúceho učiteľa je v školách najmä príťažou. Za vážnu súčasť problému pokladám zlyhávanie takej inštitúcie výchovy a vzdelávania, akou je rodina. Predstava, že za všetko zodpovedá škola a škola má byť súčasne priestorom na zábavné získavanie dobrého vzdelania a rodič má len pozíciu kritika, je scestná. Škola je na prvom mieste priestorom povinnosti. To ju odlišuje od času a priestoru hry a voľného času a rodič je povinný svojou autoritou v dieťati posilňovať vedomie tohto rozdielu. Škola je miestom získavania prvých pracovných návykov dieťaťa a takto ju treba vnímať. Ak žiadame niečo iné, a žiadajú to najmä dnešné internetovo „podkuté“ a presieťované matky, ubližujeme svojmu dieťaťu. Žiaden budúci zamestnávateľ predsa nebude tolerovať pracovníka bez elementárnych pracovných návykov a základného rešpektu voči povinnostiam. Naši rodičia kedysi a aj my ako niekdajší rodičia školákov sme boli vďační, že sme sa o prísnosť a pozíciu autority mohli podeliť so školou a s učiteľmi. Dnes však akoby rodina na svoju autoritu vo výchove rezignovala a vyžaduje ju od školy, a súčasne sa autoritatívne a najmä agresívne správa k učiteľom. Len upozorňujem, že tým sa dostáva do područia politickej predstavy, že o všetko sa v našom živote postará štát a jeho inštitúcie. To je v mojom chápaní veci rezignácia pred etatizmom.

• Kde vidíte kľúčové problémy nášho školstva?

Mám pocit, že už som to zmienil. Na jednej strane veľké očakávania a nároky, na strane druhej politikou a médiami forsírovaná a uplatňovaná marginalizácia. Exemplárnym výrazom tohto stavu je výrok predsedu Národnej rady Slovenskej republiky a predsedu strany, ktorá, ako sám hovorí, má „v správe školstvo“, na adresu svojej parlamentnej kolegyne: „Ja som právnik a vy ste len obyčajná učiteľka zo škôlky!“ Treba ešte dačo viac dodať? Lepší príklad na pohŕdanie učiteľom nenájdem.

• Ak sa hovorí, že hlavným činiteľom, od ktorého sa odvíja kvalita školstva, je učiteľ, máme v porovnaní s vyspelými krajinami s najlepšími výsledkami v medzinárodných meraniach menej kvalitných učiteľov?

Vyspelé krajiny, ktoré spomínate, sa rozhodli, že učiteľstvo je jednou z najdôležitejších profesií, ktoré má štát podporovať. Preto sa proces podpory začína už pri motivácii na výkon profesie a pri výbere uchádzačov o jej štúdium. Jednoducho vyberajú spomedzi absolventov stredných škôl tých najlepších.

• Akí kvalitní adepti učiteľstva dnes prichádzajú k vám na fakultu?

Môžem priamo nadviazať na konštatovanie, ktorým som ukončil predchádzajúcu odpoveď. U nás a ani na väčšine ostatných fakúlt sa nerobia prijímacie pohovory. Prijímacie konanie sa uskutočňuje na základe výsledkov zo strednej školy. Ide o viacetapový proces. V termíne podávania prihlášok dostaneme množstvo žiadostí o prijatie, medzi nimi aj od vynikajúcich študentov. Lenže tí istí uchádzači poslali svoje prihlášky aj inde. V čase prijímacích konaní na vysokých školách sa to všetko začne „číriť“. Dostávame oznámenia, že študenti boli prijatí na iné štúdium, a teda na učiteľstvo nenastúpia. Zostávajú nám potom študenti, pre ktorých je – vo veľkom množstve prípadov, pravdaže, česť výnimkám – učiteľské štúdium až druhou či treťou voľbou či východiskom z núdze. To, samozrejme, už nie sú tí najlepší… Budúci učitelia teda už na samom začiatku nedisponujú najlepšími študijnými výsledkami zo svojho predchádzajúceho štúdia. V prvom ročníku u nás sa potom často zaoberáme vecami, ktoré sú obsahom učiva na základnej a strednej škole, najmä u adeptov učiteľstva slovenčiny a matematiky. Zisťujeme tiež, že študent učiteľstva chémie z tohto predmetu nematuroval, že deklarovaná úroveň ovládania povedzme anglického jazyka v podobe absolvovanej štátnej maturity nezodpovedá schopnostiam študenta a ten nezvláda vyučovanie cudzieho jazyka, a tak ďalej.

• Prečo mnohí absolventi fakúlt pripravujúcich učiteľov napokon odchádzajú zo školstva hneď po absolvovaní vysokej školy, respektíve po krátkom pôsobení v školstve? Kde vidíte hlavné príčiny tohto javu?

Je to priam epidémia. Počúvam, aké odbornosti na základných a stredných školách chýbajú, a súčasne viem, koľko sme práve v týchto odbornostiach mali absolventov. Tí z nich, najmä jazykári, slovenčinári a informatici, ktorí dobre študovali, sú dostatočne adaptabilní a zamestnávatelia si ich preškolia. Tu sa ukazuje, čo znamená skutočná príprava na prax – okrem iného aj adaptabilitu pri zužitkovaní svojho vzdelania. Mnohí absolventi uprednostnia čokoľvek, len nie školu, a často idú učiť tí slabší. Existuje, samozrejme, aj množstvo výnimiek a poznám veľa našich vynikajúcich absolventov, ktorí pôsobia na základných a stredných školách. To všetko signalizuje nedostatočnú a marginálnu spoločenskú pozíciu učiteľa. Začína sa to nízkym platom – len na ilustráciu, mnohí naši absolventi doktorandského štúdia, keď ich vezmeme na miesto odborného asistenta, zažívajú šok z toho, že ich štipendium bolo vyššie ako mzda. Pokračuje to nízkou mierou spoločenskej podpory – vraj učia len do druhej, stále majú prázdniny – a končí sa stresom z rastúcej agresivity žiakov aj rodičov, ktorá je len sprievodcom podceňovania a marginalizácie učiteľstva.

• Posledné štvrťstoročie prechádza naše školstvo procesom „hľadania sa“. Vidíte v ohlasovanej reforme nového ministra nádej, že ho „ukotvíme“ do novej kvality?

Priznám sa, že v ohlasovaných krokoch neviem teraz odkryť reformné jadro. Hrdíme sa lepším výberom daní, a učiteľom dáme odrobinky, avizujeme poriadok v oblasti vysokých škôl, a akreditačný proces, aj keď zistil rozdiely v kvalite, nepriniesol žiadnu viditeľnú diferenciáciu univerzít a fakúlt. Vyhlasujeme podporu vede, no prvé, čo politikom napadne pri údajnej nutnosti podporiť slovenské mlieko, je rozpočet Slovenskej akadémie vied, aj keď sa to nateraz neuskutočnilo, a tak stále dookola. Počúvam to už roky a zatiaľ žiadna politická garnitúra nedokázala prekročiť tieň svojich lobistických záujmov. A tie sú vždy orientované inde.

• Aké sú vaše očakávania od novej koncepcie, ktorú pripravujú odborníci pri ministerstve školstva? Je reálne, aby sme v krátkom čase dokázali na Slovensku prebudovať naše školstvo na novú kvalitatívnu úroveň?

Viacerých z nich poznám, vážim si ich a som ochotný držať im palce. Lenže to, čo oni vymyslia a pripravia, musí schváliť koaličná rada a tu som ozajstným skeptikom!

• Aké sú vaše očakávania od novej koncepcie, ktorú pripravujú odborníci pri ministerstve školstva? Je reálne, aby sme v krátkom čase dokázali na Slovensku prebudovať naše školstvo na novú kvalitatívnu úroveň?

Viacerých z týchto odborníkov poznám, vážim si ich a som ochotný držať im palce. Lenže to, čo vymyslia a pripravia, musí schváliť koaličná rada, a tu som skeptik!

• Čo je podľa vás dobré vzdelanie, dobrá škola a dobrý učiteľ?

Roger Scruton v známej eseji na tému idea univerzity napísal, že najlepšie vzdelanie je to, ktoré spoločnosť pokladá za neužitočné, a súčasne podčiarkol, že absolventi takzvaných užitočných štúdií sa v životnom svete ukážu ako najneužitočnejší. Užitočnosť tu evidentne nie je chápaná ako ekonomický profit, ale ako profit kultúrny. Je dôležitou úlohou výchovy a vzdelávania naučiť človeka rozumieť svetu, prírodnému i kultúrnemu. Je kľúčovou úlohou urobiť z pohybu človeka po svete, teda z pohybu v problémových situáciách, proces rešpektujúci základné etické pravidlá. Verím, že vzdelaný človek má väčšiu šancu byť aj dobrým a slušným človekom, aj keď je na svete množstvo vysokovzdelaných a inteligentných gaunerov. Túto ideu má spolu s rodinou a so spoločenskou atmosférou napĺňať aj dobrá škola. Tú tvoria kvalitne pripravení a vyberaní učitelia a kooperujúca rodina. Ozaj – nezdá sa vám, že sa točíme v kruhu? Bojím sa, aby nebol bludný…

• Má slovenská verejnosť, ak by sme sa to pokúsili zovšeobecniť, pozitívny vzťah k školstvu, vzdelaniu, múdrosti?

Slovenská spoločnosť v prítomnom a aktuálnom stave je, žiaľ, príkladom štandardnej európskej konzumnej spoločnosti. Ovláda ju „ekonomické vedomie“ a prejavuje sa to aj na jej vzťahu k vzdelaniu. Väčšina rýchlo pochopila, že disponovať potvrdením o vzdelaní je ekonomicky výhodné. Preto každý rodič za každú cenu a často aj napriek limitom svojho potomka tlačí dieťa do údajne najlepšej základnej školy v meste či regióne, každé dieťa musí mať maturitu, najlepšie z gymnázia, a potom vysokú školu. Akúkoľvek. Podstatný je diplom. Našim absolventom pri promócii zdôrazňujem rozdiel medzi diplomom ako úradným potvrdením a vzdelaním ako jeho dôvodom a podmienkou. Možno to chápu, neviem. Viem však, že v tomto ekonomickom vnímaní má slovenská verejnosť k vzdelaniu pozitívny vzťah. O to viac je však agresívnejšia a ironicky nastavená voči ľuďom, ktorí svoje dobré vzdelanie prejavia svojím postojom, kritickým chápaním sveta, schopnosťou rozlíšiť napríklad mediálnu manipuláciu skutočnosti od skutočnosti samej a podobne. Pre tých jestvuje nadávka inteligent či intelektuál a v ostatnom čase aj povaľač z bratislavskej kaviarne. Rád sa medzi týchto „skrachovancov“ hlásim. Napokon, moje vzdelávanie sa podstatným spôsobom formovala práve kaviareň a redakcie časopisov obsadené ľuďmi, ktorí chodili a chodia do práce v inom rytme než takzvaní pracujúci či úradníci vydávajúci vodičské preukazy alebo výpisy z registra trestov. A to bolo a dodnes je podozrivé…

• O čom sníva dekan najlepšej pedagogickej fakulty na Slovensku?

O tom, že raz príde čas a na školu nebudeme robiť nábor, ale výber. O tom, že keď o štyri roky vo funkcii dekana skončím, budem môcť viesť malú skupinku študentov nadšencov čítania literatúry, s ktorou sa čítaním budeme intelektuálne zabávať a obe strany z toho budú mať radosť. A ešte o tom, že potom napíšem svoju ďalšiu – a asi poslednú – knižku o slovenskej literatúre a že to všetko, podľa vzoru knižných verzií univerzitných profesorov, budem môcť robiť v tichu svojej pracovne a kruhu rodiny. Teraz si uvedomujem, že som sa dal uniesť a skĺzol som na územie populárnej literatúry. Lenže práve ona je zásobárňou najromantickejších a najidealistickejších predstáv.

Ľubomír Pajtinka, 2016 in: Rodina a škola

Profil:
prof. PaedDr. René Bílik, CSc.

Narodil sa roku 1960 v Skalici, od roku 1984 žije a býva v Pezinku. Tu po absolvovaní Pedagogickej fakulty v Nitre nastúpil ako učiteľ na Stredné odborné učilište stavebné. Po dvojročnom učiteľskom pôsobení odišiel na štúdium vedeckej ašpirantúry do Literárnovedného ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave, kde bol od roku 1990 zamestnaný ako vedecký, resp. samostatný vedecký pracovník. Roku 1994 sa zúčastnil po prvý raz komunálnych volieb a stal sa poslancom mestského zastupiteľstva a zástupcom primátora v Pezinku. V zastupiteľstve pôsobil šestnásť rokov. V rokoch 1998 – 2002 bol prednostom Okresného úradu v Pezinku. Po ukončení výkonu tejto funkcie sa vrátil k svojej profesii a od roku 2002 pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, najprv ako hosťujúci docent, potom ako riadny docent a od roku 2011 ako vysokoškolský profesor. Od roku 2012 je dekanom tejto fakulty. Naďalej aktívne pracuje v samosprávnych orgánoch mesta Pezinok, bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Televízie Pezinok. Od roku 2010 je poslancom zastupiteľstva Bratislavského samosprávneho kraja. Je predsedom jeho komisie školstva, mládeže a športu a členom komisie európskych záležitostí, regionálnej spolupráce a cestovného ruchu. Je ženatý, manželka je učiteľka.