Poliaci idú vo vzdelávaní razantne dopredu.

Rozhovor s prof. Boguslavom Sliwerski, poľským vysokoškolským učiteľom a reformátorom

Prof. Boguslaw Sliwerski sa narodil roku 1954 v Lodži v rodine intelektuálov. V tomto meste dostal od pedagógov celé svoje vzdelanie až po univerzitné, absolvoval v oblasti školskej pedagogiky. Už ako študent pracoval na polovičný úväzok na základnej škole. Pedagogika ho zaujímala do tej miery, že roku 1977 nastúpil pracovať na Ústav pedagogiky a psychológie v Lodži.

Roku 1993 sa habilitoval na Pedagogickej fakulte Varšavskej univerzity. Roku 1998 mu Fakulta humanitných štúdií Univerzity Mikuláša Kopernika v Toruni navrhla udeliť titul profesor humanitných odborov a roku 1999 ho poľský prezident za profesora aj vymenoval.

Od septembra 2004 do roku 2010 bol rektorom novej súkromnej Pedagogickej vysokej školy v Lodži. Od 1. októbra 2010 vyučuje v Kresťanskej pedagogickej akadémii vo Varšave. Odborne sa venuje interdisciplinárnemu výskumu a socializácii, všeobecnej pedagogike, teórii vzdelávania dospelých, súčasným smerom vzdelávania, vzdelávaniu učiteľov a problémom komparatívnej pedagogiky. Je držiteľom Ceny za najlepšiu vedeckú knihu roka 2003 a 2006 v Poľsku.

Priaznivec skautingu, člen Poľskej akadémie vied a viacerých medzinárodných vedeckých inštitúcií prednáša aj na vysokých školách na Slovensku (Trnava, Bratislava, Prešov), v Čechách, v Nemecku, Rakúsku, vo Švajčiarsku a v mnohých ďalších krajinách. Je jedným z prvých vysokoškolských blogerov v Poľsku: www.sliwerski-pedagog.blogspot.com.

Prof. Bogusław Śliwerski je renomovaný, uznávaný odborník na výchovu a vzdelávanie doma v Poľsku, kde je v školskom systéme krajiny približne 660-tisíc učiteľov a 4,8 milióna žiakov a študentov, ale aj v európskom meradle.

Pán profesor, na Slovensku máte mnoho známych a priateľov v odborných pedagogických kruhoch, dlhší čas spolupracujete s viacerými pracoviskami. Dokonca veľmi dobre rozumiete i hovoríte a píšete po slovensky. Kedy a kde sa začala vaša spolupráca s našou krajinou a s kým zo Slovenska ste v kontakte najčastejšie?

Je to už tridsať rokov, čo sa začali moje odborné vedecké kontakty s priateľmi na univerzite v Prešove. V tom období, teda roku 1983, bola len časťou košickej univerzity. Od tých čias sa veľa vecí zmenilo a Prešov má samostatnú univerzitu, čo ma veľmi teší. Moja spolupráca sa začala s katedrou andragogiky, kde som sa spoznal a spolupracoval s prof. PhDr. Annou Nezdobovou-Tokárovou a doc. PhDr. Vladimírom Frkom, CSc. Dnes je pani profesorka významnou odborníčkou na otázky sociálnych problémov dospelých a docent Frk je vedúcim katedry andragogiky. V Prešove sa cítim ako doma a pracujem tu tiež ako garant andragogických štúdií.

Poznáte slovenské školstvo natoľko, že by ste vedeli povedať, aké rozdiely jestvujú medzi poľským a slovenským školstvom? Ak by ste mali hodnotiť – v čom by sme sa mali v školstve poučiť od Poliakov a čo si myslíte, že robíme dobre na Slovensku?

Naše školské systémy boli podobné do roku 1999, potom sa viaceré veci zmenili. Na Slovensku sa školská dochádzka začína v šiestom roku života dieťaťa, u nás v siedmom. Preto prvý stupeň základnej školy trvá u nás len tri roky, na Slovensku štyri. U nás bola osemročná základná škola, na Slovensku deväťročná. Potom sa u nás udiali štrukturálne reformy celého systému, po ktorých je základná škola šesťročná – delí sa na dva stupne: 3 + 3. Na prvých šesť rokov nadväzuje nižšie sekundárne vzdelanie – gymnázium, čo je vlastne druhý stupeň základného vzdelávania. Po ňom nasledujú postgymnaziálne – stredné – školy. Od devätnástich rokov môžu študenti navštevovať vysokoškolské štúdium. Od roku 2014 sa zavádza reforma materských škôl, ktorú budú deti navštevovať od troch do šiestich rokov. Od tohto roku sa aj školská dochádzka posunie k šiestim rokom veku dieťaťa.

Najkritizovanejšie je v Poľsku gymnaziálne štúdium, ktoré je povinne trojročné pre všetkých adolescentov a v ktorom sa kumuluje množstvo výchovných problémov. Aj keď štúdium trvá len tri roky, poskytuje všeobecné vzdelanie a je priestorom na „vyrovnanie“ edukačných možností pre štúdium na ďalších stupňoch vzdelávania.

Slovenský model považujem za lepší, lebo žiaci môžu po skončení štvrtého ročníka pokračovať vo vyšších ročníkoch základnej školy alebo sa uchádzať o prijatie do prvého ročníka osemročného gymnázia. A na Slovensku je podľa mňa lepšia aj profesionálna orientácia a podpora odborného vzdelávania. U nás sa začína až po gymnaziálnom vzdelávaní, čo je už príliš neskoro.

Ako vnímate význam výchovy a najmä vzdelania v súčasnom svete?

Je to otázka o tom, čo pre nás v dnešnom svete výchova a vzdelávanie vôbec znamenajú, je to otázka o našej istote. Výchova je pre mňa súbor spôsobov a procesov napomáhajúcich ľudskú bytosť osobitne prostredníctvom interakcie uskutočňovať a rozvíjať svoje človečenstvo. Doterajší svet istôt a relatívnej stability sa rozpadol, náš svet vyostrili špecifiká trhového hospodárstva, procesy rivality a antagonistické interpersonálne vzťahy. Globálne problémy dnešného sveta, ako nukleárne hrozby zničenia, ekologické katastrofy, polarizácia bohatstva a chudoby, nárast fanatizmu a intolerancie, bratovražedné boje, terorizmus, zárobková emigrácia, choroby a epidémie, spôsobujú, že pedagógovia musia byť schopní učiť deti a mládež prispôsobovať sa novej spoločensko-politickej situácii, ale aj pochopiť globálnu revolúciu a potrebu novej komunikácie. Podstatným problémom pre súčasnú pedagogiku a všetky kultúrne a otvorené spoločnosti by malo byť hľadanie odpovede na otázky, ako je potrebné chápať kultúrnu odlišnosť bez jej redukovania na rámce dominantnej kultúry, ako zachovať odlišnosť iných ľudí, odlišnosť, vďaka ktorej iní ostanú sami sebou, neprechádzajúc cez „filter“ procesu „pochopenia“.

Na jednej strane máme do činenia s liberalizáciou správania sa detí, ktorá sa prejavuje slobodou, spontánnosťou, radosťou zo života, potrebou sebarealizácie, na strane druhej spoločnosť znepokojujú správy o náraste agresivity a násilia detí voči sebe samým aj voči dospelým.

Nikdy nebol vo svete taký gigantický výchovný a vzdelávací boom, ako za posledných tristo rokov, keď takmer všetko bolo a je považované za pedagogicky relevantné. Takáto všeobecná náklonnosť k pedagogizovaniu každodenného života spôsobuje, že všetko sa v ňom musí vzťahovať na pedagogický ideál optimalizovania rozvoja ľudských jednotlivcov.

Akú hodnotu má dnes v poľskej spoločnosti vzdelanie, ako je cenené? Oplatí sa byť múdrym a vzdelaným človekom? Majú mladí ľudia v Poľsku záujem o dobré vzdelanie?

Vzdelanie je dnes nielen v Poľsku, ale myslím, že vo svete všeobecne, najväčším kapitálom pre život každého človeka. Pekne to vidieť na tom, ako sa dnešní rodičia starajú o svoje deti, keď hľadajú pre ne najlepšiu materskú školu, potom základnú školu, aby získali čo najkvalitnejšie vzdelanie. Dnes nás ohrozuje sekundárny a funkcionálny analfabetizmus, a preto idea vzdelávania počas celého života je mimoriadne aktuálna. Naše vzdelávanie sa nekončí zavŕšením povinnej školskej dochádzky, ale v tejto etape sa iba začína a musí trvať celý život. Dnešný svet sa mení veľmi rýchlo a menia sa aj podmienky nášho života, tento proces je oveľa rýchlejší ako kedykoľvek predtým.

Voľakedy sa v Poľsku zvyklo hovoriť: Čo sa Janko nenaučí, to Ján, ako dospelý, nebude vedieť. Teraz hovoríme: Čo sa Janko nenaučí, to sa naučí Ján, dokonca rýchlejšie a lepšie, najmä, keď bude mať správnu motiváciu. V Poľsku zaznamenávame obrovský záujem o získavanie čo najvyššieho vzdelania. Aj preto vzniklo viac ako 350 súkromných vysokých škôl! Celkovo študuje v Poľsku až okolo dvoch miliónov mladých ľudí. To je obrovský nárast a preťažuje to školský systém. Taký veľký počet študujúcich sa nezlučuje s kvalitou vzdelania.

BBC pred krátkym časom pri hodnotení reforiem v školstve v krajinách strednej a východnej Európy (na základe výsledkov PISA) vysoko ocenila najmä zmeny, ktoré sa podarilo uskutočniť v Poľsku. Čím všetkým prešlo poľské základné a stredné školstvo v posledných dvadsiatich rokoch?

Predovšetkým došlo roku 2002 k zavedeniu povinných štátnych skúšok, ktoré robia v jeden deň všetci žiaci v Poľsku po skončení každého stupňa vzdelávania. Na základnej škole je to Meranie – hodnotenie šiesteho ročníka, a pri skončení gymnázia (teda našej základnej školy – pozn. aut.) Gymnaziálna skúška. Pri ukončení stredoškolského vzdelávania študenti absolvujú štátne maturity, resp. na odborných školách štátnu kvalifikačnú skúšku.

Meranie po základnej škole nie je selektívne, to znamená, že ide iba o spätnú väzbu a informáciu, aká je úroveň vedomostí a zručností absolventa, lebo následne všetci žiaci postupujú povinne na gymnázium. Záleží až na Gymnaziálnej skúške, lebo na nej sa rozhoduje, do akej postgymnaziálnej školy sa absolvent gymnázia dostane. Čím viac má bodov, lebo skúška má formu testovania, tým väčšiu možnosť má vybrať si lepšiu strednú školu.

V našom školskom systéme sú ešte veľmi dôležité indikátory hodnotenia efektívnosti vyučovania žiakov: úplne nová je tzv. pridaná vzdelávacia hodnota. Ide o sústavu štatistických techník, ktoré dovoľujú merať príspevok školy k výsledku vzdelávania každého žiaka individuálne. Potrebujeme na to minimálne dva výsledky – na začiatku každého typu školy a na jej konci. S pomocou elektronickej kalkulačky (program, pomocou ktorého sa vyhodnocuje pridaná vzdelávacia hodnota – pozn. aut.) pre každý stupeň si môže každý učiteľ vypočítať, aký je tento indikátor.

Merania PISA ukázali, že v Poľsku ste mali lepšie výsledky vzdelávania znevýhodnených detí ako na Slovensku. Ako ste to dosiahli?

Zásadný vplyv na to mala školská reforma z roku 1999, v rámci ktorej sa zaviedli štátne skúšky. Naši žiaci sú permanentne testovaní, pripravovaní na riešenie testovacích úloh a veľmi dôležitou sa stáva kompetencia logického uvažovania a kritického myslenia.

Okrem toho sa mimoriadne zvýšil záujem učiteľov o profesijný rast, sebazdokonaľovanie a vzdelávanie v rámci postgraduálneho štúdia. Viac ako 95% učiteľov má magisterské vzdelanie a 48 % učiteľov má najvyšší stupeň profesijného vývoja – sú to diplomovaní učitelia.

Ktoré veci sa podľa vás ešte musia v poľskom školstve urobiť, čo sa ešte nepodarilo?

Očakáva sa, že zvýšime počet detí v materských školách, dnes ju totiž navštevuje iba 58 % detí medzi tretím a šiestym rokom života. Dochádzka v šiestom roku veku detí je povinná ako nultý ročník. V priemere u nás do materských škôl dochádza len 51 % trojročných detí.

Okrem toho sa zdokonaľuje systém štátnych skúšok. Veľkú pozornosť musíme venovať a viac sa v našich školách angažovať vo výchovnej oblasti, pretože tam pociťujeme isté problémy.

Oplatí sa byť dnes v Poľsku učiteľom? Akú prestíž má toto povolanie vo vašej krajine?

Učiteľské povolanie má v Poľsku vysokú prestíž, lebo sa systematicky zvyšujú platy, ktoré sú závislé od profesijného stupňa rozvoja každého učiteľa. Od roku 1999 máme povinný štvorstupňový systém sebavzdelávania učiteľov: učiteľ-stážista, učiteľ s kontraktom, učiteľ s dekrétom o vymenovaní a diplomovaný učiteľ. V rámci každého stupňa si musí učiteľ na tri roky naplánovať vlastný vývoj sebazdokonaľovania a potom ho zdôvodniť a obhájiť pred štátnou komisiou. Keď získa vyšší stupeň, automaticky sa mu zvýši plat. Učiteľské povolanie je stabilné, podporované štátom, čo znamená, že na pracovnom trhu môže dochádzať k súpereniu o učiteľské miesta v škole. K tomu je pripojená autoevalvácia učiteľskej práce, možnosť jej hodnotenia rodičmi a žiakmi v rámci volených školských rád.

V Poľsku je silná tradícia alternatívneho školstva, keď naši učitelia bojujú za svoju autorskú a metodickú i programovú suverenitu a autonómnosť. Majú právo sami rozhodovať, akým spôsobom a s akými pomôckami budú realizovať všeobecné a povinné kurikulum. Dnes máme napríklad len pre prvý až tretí ročník dvadsať šlabikárov, ako nástroj alfabetizácie detí. Podobné je to aj s inými školskými predmetmi. Pluralita obohacuje školstvo o nové modely a koncepcie a možnosti sebarealizácie na školách.

V akom stave je reforma poľského školstva?

Musím povedať, že z politickej stránky nie je stav dobrý, lebo reforma z roku 1999 zostala nedokončená. Stále máme centralistický model riadenia školstva a udržiavame uzavretý systém vzdelávania (vyučovanie v tradičných triedach, 45-minútové hodiny, delenie žiakov podľa ročníkov, atď.). Nový svet mediálnej komunikácie nás núti k radikálnym zmenám, k budovaniu škôl, ktoré nielen využívajú internet, ale sú konštruované hypermediálne, ako sieť učiacich sa osôb rôzneho veku, vo flexibilných skupinách, na rôznych miestach, a nie členených podľa tradičných foriem a kategórií. Pred nami je veľká revolúcia a školy sa musia meniť čo najrýchlejšie, inak nebudú kompatibilným prvkom spoločnosti, musia prinášať efektívne procesy učenia a učenia sa. Školský systém potrebuje radikálnu decentralizáciu a väčšiu autonómiu škôl, riaditeľov, učiteľov a tiež vplyv žiakov na didaktický proces tak, aby boli kreatívni a rýchlo reagovali na mimoškolské a vnútroškolské zmeny pri inej konštrukcii procesu vzdelávania. Ten musí byť konštruktivistický, odvíjajúci sa nie od neobehaviorizmu, ale neokognitívnych vied o človeku a nových poznatkov o mozgových funkciách.

V Poľsku sa podobne ako u nás diskutuje o vzdelávaní učiteľov, o riešení problémov s byrokraciou, o systéme kontroly škôl… Ide naozaj o kľúčové problémy?

Od toho už neutečieme. Rozvoj vedy, nárast množstva informácií je taký dynamický a obsiahly, že dnes musíme učiť mládež metódam selekcie a hľadaniu najlepších a najdôveryhodnejších zdrojov vedeckých poznatkov.

S byrokraciou musíme bojovať, samozrejme, tiež, ale na to je potrebná decentralizácia moci. V školách nemôžeme vzdelávať podľa toho, ako to vidí a chce centralistická a byrokratická vláda, lebo to slúži iba ideologizácii a novej indoktrinácii mladej generácie. Spoločnosť potrebuje inovatívnych, flexibilných ľudí s vysokou motiváciou k sebarealizácii a spoločenskej službe, ktorí dokážu samostatne a zodpovedne reagovať na sociálne, politické, ekonomické a osobné problémy, ktorí dokážu neantagonisticky, teda kreatívne súťažiť s inými v živote na báze všeobecných ľudských a kresťanských hodnôt. Mladí ľudia musia dokázať racionálne a zodpovedne využívať slobodu a v tom im má pomôcť školské vzdelávanie a výchova. Každá byrokratická kontrola vedie len k predstieraniu, skrývaniu pravdy a vyhýbaniu sa skutočnej zodpovednosti za vlastné chyby. Na papieri môže byť všetko vynikajúce, ale realita môže byť opačná. Preto sú dôležité nielen kvantitatívne, ale aj kvalitatívne výskumy, evalvácie, zhromažďovanie a porovnávanie informácií, vďaka ktorým môžeme školské procesy zdokonaľovať.

V poľskej tlači je dnes diskutovaná aj otázka zníženia veku nástupu detí do školy na šesť rokov. Čo je dôvodom na takéto úvahy?

Vláda prišla roku 2008 s tézou, že naši absolventi škôl by pre nárast počtu starších ľudí mali čo najskôr začať pracovať na dôchodkový systém, ktorý je v zlej situácii. Predĺžila vek odchodu do dôchodku na 67 rokov života, a keď žiaci začnú skôr so školskou dochádzkou, budú tiež skôr a dlhšie pracovať na dôchodkový systém. Po veľkej kritike vlády, ministerstva školstva sa povedalo, že nejde o ekonomickú krízu, ale o to, aby sa zväčšili potenciálne šance a možnosti detí z rôzneho prostredia, aby sa urýchlil a posilnil ich osobnostný rozvoj. Je to demagogická argumentácia, pretože v Poľsku sa dalo aj dovtedy poslať šesťročné dieťa do školy, ak bolo dostatočne zrelé na školskú dochádzku. Roku 2009 vzniklo na internete hnutie Ratuj Maluchy, čiže Zachráň batoľatá, kde si môže každý prečítať argumenty pre a proti tejto reforme. Máme vynikajúcu predškolskú pedagogiku, a keď začnú šesťročné deti chodiť do základných škôl, materské školy budú mať iba výchovno-pestúnsku funkciu.

Pred časom sa v Poľsku začali zavádzať školské uniformy. S akým ohlasom sa stretol tento krok? Priniesol pozitívne výsledky?

Bolo to v čase radikálnej konzervatívnej vlády na ministerstve školstva v rokoch 2006 – 2007. Nová vláda túto povinnosť roku 2008 odvolala. Tento krok totiž nemal žiadne pozitívne výsledky, lebo elitné školy mali vlastné školské uniformy zavedené už predtým. Spravidla každá súkromná škola má vlastnú rovnošatu, symboly a podobne. Týka sa to len elitných všeobecnovzdelávacích stredných škôl – lýceí. Mládež vo všeobecnosti nechce štandardizáciu svojho oblečenia v školách, lebo pre mnohých škola už nie je taká dôležitá. Školu musí každý žiak „prežiť“, aby získal nevyhnutný certifikát alebo diplom. Vedomosti dnes získava už viac vo virtuálnom svete a vďaka mobilným médiám a novej komunikácii.

Silnou témou v obsahu vzdelávania sa stalo aj vlastenectvo a patriotizmus. Ako vnímate úlohu školy pri formovaní mravnosti detí a žiakov? Darí sa tento proces v školách v Poľsku?

Najlepšie to vyzerá v materských a základných školách. Tu tento proces tradične podporujú aj rodičia. V Poľsku dochádza k renesancii rôznych mimoškolských aktivít, ktoré sú u mládeže obľúbené – ide o rekonštrukcie historických bitiek, tradície poľského rytierstva, antifašistického hnutia odporu…

Pomerne intenzívne sa diskutuje aj o vyučovaní dejepisu. O čo ide?

Od tohto roku máme v lýceách nové kurikulum, v rámci ktorého je vyučovanie dejín povinné len v prvom ročníku a potom má každý žiak právo rozhodnúť sa, či chce pokračovať v tomto predmete, alebo si chce vybrať problémové vyučovanie a riešenie otázok (problémových situácií) v rámci pripravených tematických blokov z prírodných alebo historických vied. Dejepisári žiadali, aby v rámci predmetu dejiny a veda v druhom a treťom ročníku učiteľ realizoval nielen štyri z vybraných tém Európa a svet, Vojna a vojenstvo, Muž, žena, rodina, Európa a svet, Vojna a vojenstvo, Vlastenecký panteón, ale aby ten posledný, týkajúci sa vlasteneckého panteónu, bol pre všetkých žiakov povinný, a nie fakultatívny.

Na Slovensku máme značné problémy so správaním žiakov (a aj rodičov žiakov). Je tento problém citeľný aj v Poľsku?

Máme rovnaký problém, ale týka sa predovšetkým žiakov gymnázií a vyšších stupňov škôl. Úplne novým problémom v gymnáziách je žiacka prostitúcia, drogy, alkoholizmus a stále narastajúca agresivita. Úplne novým problémom je kyberbullying – šikanovanie s použitím mobilných telefónov a internetu.

V publikácii Pedagogika ste boli autorom state o waldorfskej škole. Rovnako ste napísali knihu Edukacja alternatywna. Aký je váš názor na alternatívne školy, alternatívne prúdy v pedagogike?

Alternatívne vzdelávanie je také, ktoré má miesto v súkromných alebo štátnych školách a jeho prioritou je iné vzdelávanie ako dominujúce v celom spoločenstve, v štáte, na väčšine škôl. Musí mať dostatočne iný pedagogický kontext takej alternatívy (socializačnej, didaktickej), ktorá garantuje realizáciu nových, neštandardných, experimentálnych foriem, obsahu a metód vzdelávania, organizácie vzdelávacieho procesu, výchovy a iných prístupov učiteľov k žiakom a ich rodičom.

Alternatívne vzdelávanie preniká už na všetky typy škôl a nie je len výsadou súkromných škôl. V otvorenej spoločnosti už nemá taký negatívny kontext ako protištátne vzdelávanie alebo ilegálne vzdelávanie.

Ktoré sú ďalšie kľúčové problémy, najzložitejšie témy v súčasnom poľskom školstve?

Najviac sa diskutuje o náboženstve ako školskom a maturitnom predmete, o krížoch, ako kresťanských symboloch v školách, o chýbajúcej sexuálnej výchove v školách, o antisemitizme, nacionalizme a netolerancii v každodennom živote. Možno registrovať, ako v Poľsku postupuje laicizmus a dochádza k útokom na katolicizmus.

Na začiatku tohto školského roka na 7. zjazde národnej asociácie riaditeľov škôl poľská ministerka školstva Krystyna Szumilas vyhlásila tri priority pre základné a stredné školy: riešenie problémov povinnej školskej dochádzky, reforma učebných osnov stredných škôl a bezpečnosť na školách. Prečo sú dôležité práve tieto priority?

Už som to spomínal vyššie. V prípade osnov stredných škôl ide o to, že od reformy v roku 1999 sa museli postupne meniť osnovy základných škôl z ôsmich ročníkov na šesť, potom gymnázií, teda druhého stupňa základných škôl, a teraz už máme prvých absolventov reformných škôl. Je, samozrejme, prirodzené, že tieto reformné ročníky musia mať inú štruktúru vyučovania. Pred reformou mala stredná školy s maturitou štyri ročníky, teraz trvá tri roky. Preto sa musia meniť osnovy. A pritom je spor aj o mnohé ďalšie veci, najmä, aký má byť v nich povinný obsah.

V Poľsku sa podľa mediálnych správ diskutuje aj o charte učiteľa a riaditeľa školy. V akom štádiu sú tieto dokumenty a čo sa očakáva od ich prijatia?

Očakáva sa potvrdenie učiteľských odborov s garanciami privilégií učiteľov ešte z čias socializmu. Učitelia by mali povinne pracovať 18 hodín priamo v triede a ďalšie dve hodiny mimo vlastného predmetu. Spolu by mali odpracovať 40 hodín týždenne. Dnes štát nemá peniaze na udržanie viac ako 600-tisíc učiteľov, pretože majú nižší úväzok svojich didaktických povinností. Ide totiž aj o to, aby bola možnosť prepustiť či odvolať zo škôl negatívne evalvovaných učiteľov. Teraz sú chránení chartou.

Aké parametre má mať dobrá škola súčasnosti? Dá sa nejako merať, kvantifikovať kvalita školy? Diskutuje sa aj v Poľsku o kvalite školy? Podľa čoho sa hodnotí kvalita výchovy a vzdelávania v

Poľsku v súčasnosti?

Je to dosť široká otázka. O kvalite školy sa u nás diskutuje od začiatku 20. storočia a je to nekonečná diskusia. Každý má na kvalitu iný pohľad. Vláda chce len čo najvyššie merateľné, objektívne výsledky v rámci národných meraní a medzinárodných porovnávacích testov.

Ako vidíte význam vzdelania a škôl v blízkej budúcnosti?

Školy už nemajú možnosť meniť spoločenstvo svojich žiakov podľa nejakých ideologických prognóz, to znamená, že sa končí ich adaptívna úloha, teda prispôsobovanie žiakov „tekutému“ svetu, životu, ako hovorí sociológ Zygmunt Bauman. Dnes nikto nevie, ako bude vyzerať svet ani o dvanásť rokov, kým dnešný predškolák urobí svoju maturitu.

Jedna funkcia školy sa však nestratí nikdy – je to funkcia interkultúrna a socializačná pre mladých ľudí. Škola ako budova, ako inštitúcia možno vôbec nemusí jestvovať, ale musí byť vytvorená možnosť stretávania sa mladých ľudí so vzdelanými dospelými, ktorí ich budú viesť životom, učiť spolužitiu s inými ľuďmi a pomáhať sebe a iným. Identita človeka potrebuje na svoj vývoj druhých ľudí – na dialóg, na stretnutia, aby lepšie porozumeli sebe a aby sa zdokonaľovali.

V prípade rozpadu rodiny sa škola stala vo väčšej miere socializujúcou inštitúciou. Mala by aktivizovať študentov a v časoch mediálnej explózie využívať médiá viac na vzdelávanie. V protiváhe k súčasným emocionálne vyprahnutým procesom v spoločnosti, v záujme socializácie detí, emocionálneho obohatenia a lepšej komunikácie by sa škola mala viac starať o také činnosti, ako je čítanie, rozprávanie, počúvanie, hranie, rozvoj umeleckého a hudobného cítenia. V pluralitnej spoločnosti sa končí homogénne a jednotné školské vzdelávanie, mení ho rozmanitosť a pluralita. Škola by sa preto mala prezentovať akousi rodinnou atmosférou vo vzdelávaní, škola by mala byť laboratóriom a dielňou učenia a učiteľ by sa mal stať skôr poradcom žiaka.

Ak by raz škola mala ustúpiť napríklad dištančnému vzdelávaniu, mala by sa stále nazývať školou. Možno bude dochádzať k zatváraniu študijných odborov, ktoré budú potláčať kreativitu žiakov. Možno sa budú triedy deliť do študentských tímov podľa veku žiakov, ktorí sa viac budú učiť od seba navzájom. Škola budúcnosti bude prirodzenejšia a organizovaná na prepojení so životom. Práca s počítačom bude dávať žiakom skvelú príležitosť na rozvíjanie ich tvorivého potenciálu. Budú môcť skladať hudbu, písať, čítať, kresliť, počítať, komunikovať a pritom by ich to všetko malo viac baviť a zaujímať.

Na akých témach pracujete v súčasnosti vy osobne? Ktoré sú kľúčové?

Vydal som knihu o všeobecnej pedagogike s názvom Pedagogiczne prawidłowości (Pedagogické zákonitosti) a teraz píšem knihu o tom, prečo musí byť školské vzdelávanie demokratické. Urobil som celopoľský empirický výskum o samospráve žiakov, učiteľov a rodičov a ukazuje sa, že výsledky sú veľmi nepriaznivé, negatívne a zrejme dosť zasiahnu aj verejnú mienku, ktorá je presvedčená, že poľská škola je off-line, ale žiaci sú už dávno on-line. Mládež nám uniká. Musíme ako pedagógovia dokázať, že sme ešte nevyhnutní a potrební, že sa dokážeme s našimi žiakmi učiť viac, rýchlejšie a lepšie a tiež spolu prežívať plnohodnotný život.

Čo treba robiť, aby mala ktorákoľvek krajina dobré školstvo?

Nesnažiť sa kopírovať cudzie školské systémy – ani fínsky, ani americký, nemecký alebo švajčiarsky. Každý národ má svoju kultúru, svoje tradície, symboly, axiologickú mentalitu. Pedagóg musí mať výborný „spoločenský sluch a vnímanie“, aby dokázal ostatným – mladším i starším – svoju spoločenskú užitočnosť. Oplatí sa budovať autonómny školský systém, myslieť globálne a konať lokálne a využívať najlepšie skúsenosti z iných systémov, modelov, didaktických a výchovných prístupov. Tak ako to robí včela, ktorá lieta z kvetu na kvet a zbiera najlepšiu šťavu na med. Je to prirodzené a zdravé, a tak aj my budeme spokojní nielen teraz a tu, ale aj v budúcnosti.

(Ľubomír Pajtinka 2009, in: Učiteľské noviny)