RNDr. Mária Nogová, CSc.

RNDr. Mária Nogová, CSc.

Školstvo ako dielňa ľudskosti

RNDr. Mária Nogová, CSc.odborná pracovníčka, Štátny pedagogický ústav

V školstve u nás je síce veľa žien, ale pomerne málo ichje v pedagogickej špičke. Ale sú aj také.Jedna z našich najrenomovanejších odborníčok na školstvo, vynikajúca didaktička, námestníčka riaditeľa Štátneho pedagogického ústavu RNDr. Mária Nogová, CSc.

Je naše školstvo v porovnaní so školskými systémami európskych krajín naozaj také skostnatené, nemoderné, že je ho treba radikálne reformovať?

To nie je otázka len pre náš školský systém, vo všetkých štátoch inovujú a transformujú, prípadne reformujú svoje vzdelávacie systémy. Inovácia pedagogických dokumentov, ale aj stratégií vyučovania by mala byť permanentná. Je nutné stále venovať pozornosť celému systému, vyhodnocovať stav a hľadať možnosti zefektívňovania. No a samozrejme po určitom období príde čas na reformu, pretože si to vyžaduje zmena v spoločnosti. Ale nemusí to byť zmena spoločenského systému. Potreba reformy nastala v tomto období, pretože do nášho života prenikajú vo väčšej miere technológie, ktoré si vyžadujú od nás iné zručnosti, ako sme mali doteraz. Nemôžeme sa im vyhnúť, musíme na túto situáciu reagovať, jednoducho musíme byť schopní napríklad objednať si hotel na druhom konci sveta cez internet, vyhľadať knihu v knižnici v New Yorku a pod. S globalizáciou spoločnosti vznikajú iné vzťahy medzi ľuďmi. Pre súčasného mladého človeka je bežné mať stále pri sebe počítač, mobilný telefón a v ušiach slúchadla, cez ktoré počúva hudbu z iPhodu. A toto sa prenáša aj do požiadaviek na vzdelanie. Spoločnosť je iná, iné sú vzťahy medzi ľuďmi. Svet sa prostredníctvom sietí zmenil. Sociológ Bauman túto spoločnosť nazval individualizovanou, to znamená, aj keď je to o spolupráci, je to vždy o každom ohnivku v reťazi spolupracujúcich. A v tomto svete žijú študenti. Vzdelávací systém nie je pre úradníkov, ani učiteľov, je pre žiakov. Preto si už nevystačíme s prípravami na hodinu, ktoré sme mali pred desiatimi rokmi. O vzdelávacom systéme sa nedá povedať, či je dobrý, skostnatený, moderný alebo nemoderný. Vždy musí byť myslené na to, že potrebujeme získať kvalitného absolventa, ktorý dokáže reagovať na nové podmienky. Takže vzdelávací systém musí odrážať požiadavky na žiaka. Ale tie sú len vtedy dobré, ak dokonale poznáme žiaka a je nám jasné, kam, k akým schopnostiam ho chceme priviesť. Nie koľko látky chceme prebrať, ale aké vedomosti musí mať, aby ich vedel využiť. My sme mohli mať kvalitný vzdelávací systém, aj sme ho mali, ale trošku sme zabudli sa pozerať na život žiaka. Na to, že žije v úplne inom prostredí počítačov a iných vzdelávacích médií, že získava iné zručnosti, že má iné záujmy. Keďže sme dosť dlho na to nereagovali, ale nereagovali na to ani učitelia, priepasť medzi učiteľmi a žiakmi sa prehlbovala. Síce sme si uvedomovali, že niečo sa deje, ale skôr sme to spolu s učiteľmi vnímali ako zmenu, ktorú priniesla so sebou zmena spoločenská. Vinu sme pripisovali rodičom, ktorí začínajú viac myslieť na kariéru a na zarábanie peňazí, alebo sme vinu hľadali v médiách, ktoré lákajú žiakov na konzumný spôsob života. Aj to ma síce svoj diel viny na tom, že sme si prestali so žiakmi rozumieť, ale urobili sme aj my chybu, že sme zabudli vnímať žiaka. Mysleli sme si, že žiaci by mali byť rovnakí ako boli pred tridsiatimi rokmi. Takže tam sme asi všetci urobili chybu a zmeškali sme čas. Dnešní žiaci si vedia rýchlo vyselektovať, čo má pre nich význam, čo nie, aké sú ich priority. Ale to neznamená, že by sa chceli učiť menej. Nie, oni majú už veľa poznatkov, chcú vedieť viac, chcú byť v centre diania, chcú byť aktívni. Len im nevyhovuje náš spôsob vyučovania. Našou snahou má byť im čo najviac poznatkov sprostredkovať, ale aj sa ich pýtať, čo už vedia.

Žiaci využívajú rôzne média a pri práci s nimi získavajú nové zručnosti, rýchlo sa rozhodujú, vyhodnotia situáciu, riešia problémy, ktoré nastali, stále sú v akcii, zaujíma ich čo sa stane, v počítačových hrách snažia sa postúpiť na vyššiu úroveň (level), vedia si získať informácie o probléme, ktorý ich zaujíma, informácie z viacerých zdrojov vedia porovnať, pracujú s hypertextom, ak niečo nevedia, použijú v počítači pomoc alebo si nájdu (vygúglia si), majú radi reálne fotografie, komunikujú, vyskúšajú, vytvoria prezentáciu, stiahnu film alebo hudbu z počítača, nahrajú na CD, cez svoj laptop sa dostanú do knižnice. To znamená stále aktívne pracujú.

Napríklad všimli ste si bežnú komunikáciu žiakov cez ICQ? „B4“ znamená before – predtým, L8R- neskôr a pod. Všímajme si žiakov. Význam to bude mať taký, že ak určitým aktivitám žiak dáva veľký priestor vo svojom čase v priebehu dňa, tak tieto aktivity sú pre neho príťažlivé. Ak si budeme všímať aktivity, prostredníctvom ktorých získava vedomosti a zručnosti z rôznych médií, získame námety na spracovanie učiva napríklad v učebnici alebo pri návrhu pedagogických stratégií na vyučovaní. Americký odborník Marc Prensky argumentuje, že táto generácia mladých ľudí sa učí inak ako my a používa iný jazyk.

Na planéte, ktorá je tak zbrázdená „ informačnými diaľnicami“ nie je ani potenciálne, ani v skutočnosti možné, aby čokoľvek , čo sa kdekoľvek stalo, nepreniklo do nášho vedomia. Čokoľvek, čo sa stane na jednom mieste planéty, má vplyv na život ľudí na druhej strane planéty.

V čom je podstata reformy?

Podstata reformy je práve v tom, ako žiakom sprostredkovať čo najviac kvalitných poznatkov, ktoré budú vedieť využiť, či už v praxi alebo v ďalšom štúdiu. Teraz sa to bude asi zdať niekomu ako paradox, že chceme sprostredkovať veľa poznatkov a pri tom sme znížili počet hodín povinných predmetov, čo nám nevedia predmetári zabudnúť. Ale podstata reformy je práve v tom. Naučiť žiakov ináč sa učiť a naučiť sa efektívne riadiť vyučovací proces

Napríklad na základe vedeckých výskumom je potvrdené, že viac ako 85% si zapamätám, ak naučené budem aplikovať a budeme to učiť druhých, 65-80% ak bude prakticky si to precvičovať, 50% ak budem diskutovať, 30 % ak budem demonštrovať, 7-20 % ak budem počúvať a menej ako 7% si zapamätám, ak si to len prečítam. A ako sa učia naši žiaci ? Presne naopak. Túto otázku sme položili našim žiakom v online dotazníku. Pýtali sme sa žiakov, ako sa im najlepšie učí na vyučovanie. 32,3% tvrdí, že keď si text v učebnici iba prečítajú, 21% keď si o problematike aj vypočujú, 15%, keď im to niekto predvádza , 12 % keď o problematike diskutuje, alebo ho úlohy navádzajú , aby o tom rozmýšľal, 22% keď si to vyskúša sám, podľa vzoru v učebnici 5%, keď si to aplikuje na nejakom probléme, ukážke, príklade uvedenom v učebnici. To znamená naši žiaci sa učia presne naopak, najradšej sa učia, keď si prečítajú text v učebnici, to im zaručí, že budú úspešní na hodine. Pretože iné od neho sa v škole ani vyžadovať nebude. Takže podstata reformy je v tom, naučiť žiakov aby sa učili objavovaním, diskutovaním a učitelia to využívali na hodinách.

Na akých princípoch je postavený Štátny vzdelávací program?

Prvý princíp a najdôležitejší je, že vzdelávací program je dvojúrovňový.

V našom dotazníku o stave reformy, nám niektoré školy uviedli, že sa začali meniť aj vzťahy medzi samotnými učiteľmi, začali viac medzi sebou komunikovať. A to je tiež jeden z princípov. Ak si školy začnú sami rozhodovať o tom, ako využiť voľný priestor v učebnom pláne, predpokladáme, že ich to bude motivovať. A motivácia je ďalší princíp. Nie je to len o motivácii učiteľa ale aj motivácii žiaka, o tom ako ho motivovať, aby sa s chuťou učil, vedel sa efektívne učiť a vytváral si predpoklady, že sa bude aj v budúcnosti rád učiť. Znova je to o počúvaní a všímaní si žiakov. Čo už vedia, čo by chceli vedieť, čo od toho očakávajú, aké majú ciele, ako im získané vedomosti pomôžu k dosiahnutiu ich cieľov. No a ešte by som spomenula jeden dôležitý princíp a to je princíp nového spôsobu hodnotenia, sebahodnotenia. Viesť žiakov k tomu, aby sa dokázali zhodnotiť, čo už viem, čo mi robí problémy, čo sa musím ešte naučiť.

Nechceme žiakov len naučiť, ale chceme aby sa vedeli sami učiť. Dôvod: majú toľko zdrojov na učenie, že my už nie sme schopní ich všetko naučiť, ale vieme ako im ich získané poznatky spraviť zmysluplnými a použiteľnými.

Reforma sa už rozbehla a akiste ste už zozbierali aj prvé skúsenosti priamo zo škôl. Aké sú?

Prvý rok bol naozaj skúšobný. Nechceme povedať, že všetky školy boli hneď nadšené a učitelia od nadšenia padali do mdlôb. Veľmi dobre riešenie bolo, že sa im dala možnosť, že ak nechcú nič nové skúsiť, tak si naspäť pridelia hodiny tým povinným predmetom, ktoré považujú za potrebné. A za túto možnosť boli školy tiež vďačné, alebo sa im zdalo reformné aj to, že môžu prerozdeliť počty hodín predmetom. Niekde ich vrátili na pôvodný stav. Ale aj to bola jedna z možností. Či správna, to ukáže čas. Boli školy, ktoré chceli niečo nové skúsiť, ale báli sa, či môžu. No a nakoniec bola skupina škôl, ktoré sa do toho pustili s chuťou a pochopili výhody. Samozrejme je treba ešte veľa vylepšovať.

40% škôl povedalo, že sa im zdá, že množstvo vynaloženej práce nie je adekvátne jeho prínosu. Na to aby školský vzdelávací program naozaj reprezentoval školu, musia to mať spoločne veľmi dobre premyslené. Čas na premyslenie síce chýbal a tak sa z tvorby školského programu stala administratívna záležitosť a školy mali najviac problémov s papierovaním. Ale dôležité bolo, že školy začali a pozitívne boli vyjadrenia, že ešte v prvom roku reformy sa napríklad neodvážili vytvárať nové predmety, ale pre ďalší rok ich už majú pripravené.

Majú školy v súvislosti s reformou jasnú predstavu o tom, čo majú robiť?

Ani nečakáme, že školy budú hneď vedieť čo majú robiť. Dôležité je, aby pochopili, že treba zmenu. Trošku nám skomplikoval život vyhlásenia, ž ide o redukciu učiva. Takže si učitelia mysleli, že zredukujeme učivo, ale ponecháme rovnaký počet hodín. Ale to sa nedalo. Našou snahou bolo, aby sme práve dostali do škôl iné spôsoby práce, viac experimentovania, objavovania, samostatnosti a to by sa na súčasnom spôsobe prerozdelenia hodín nedalo. Stále by to skĺzalo do rutiny. Čo si budeme nahovárať, máme všetci dostatočné skúsenosti z dlhoročného učenia, aby sme vedeli, že sme rutinu veľakrát využili, pretože to bolo pohodlné. Práve preto sme museli vytvoriť priestor, aby sa doňho mohli vtesnať organizácia nového spôsobu vyučovania a učitelia museli nanovo robiť prípravy na vyučovanie. Takže školy sa trocha hľadajú.

Veľa škôl sa sťažuje, že reforma nie je pripravená, na druhej strane počuť hlasy, že je nevyhnutná zmena prístupu ku vzdelávaniu zo strany učiteľov aj žiakov. Kde je pravda?

Reforma nikdy nemôže byť stopercentne pripravená, pretože nemôže byť odtrhnutá od života školy. Zbytočne by sme to mali pripravené teoreticky, vždy by to v nejakom okamihu zlyhalo, ale v každom prípade reforma je o zmene učiteľa, o zmene podmienok. Samozrejme, že dôležitá je zmena učiteľa, jeho miesto vo vyučovacom procese, čím nechcem povedať, že sa má znížiť na úroveň žiakov. Učiteľ musí byť osobnosť, ktorú si žiaci vážia. Žiaci si nevážia učiteľa – kamaráta, ktorý sa snaží im priblížiť. Žiaci majú radi osobnosti. Ale okrem zmeny prístupu učiteľa sú dôležité materiálne aj technické podmienky. A to súvisí zase s financiami. Nie je dobré, keď školy zápasia s problémami, nemajú dostatok financií, riaditeľ je nervózny, lebo nevie, ako zaplatí faktúry, ako zabezpečí chod jedálne. A nervozita sa prenáša na učiteľov. Skúste riaditeľovi vtedy skromne povedať, či by vám nezaplatil letenky, lebo v 8.A práve na geografii preberáte Belgicko a tak by ste sa radi išli s triedou pozrieť do Bruselu.

Samozrejme, uvedomujeme si, kde sú ešte nedostatky a že sa nepodarilo stopercentne urobiť všetko tak, ako sme chceli. Určite sú v škole nezhody ako pokračovať ďalej, ale aj medzi nami sú ešte často nezhody, keď sa hádame, ako by to bolo dobré ešte dotiahnuť, ale je to vždy o komunikácii a konštruktívnej diskusii.

Laická verejnosť, no aj mnohí pedagógovia často stotožňujú reformu najmä s redukciou učiva. Tento názor zrejme nie je správny alebo áno?

To bol dosť dlho kameň úrazu. Vyhlásenia, že ide o redukciu učiva nám narobili najviac problémov. Dalo by sa to aj tak urobiť, ale vedeli sme, že tadiaľto cesta nevedie. Jednoznačne nie. Redukcia učiva je len základ, ale ani nie mechanická redukcia ale zmysluplné prehodnotenie jadra učiva, s ktorým sa dá na vyučovaní pracovať konštruktivistickým spôsobom.

Ale aj tak mi nedá opýtať sa: neokresávali jednotlivé predmetové komisie predsa len málo?

To je pravda, predmetové komisie sa nedokázali zbaviť svojej výnimočnosti. Ten pocit nadradenosti sa prejavil u všetkých predmetov. Rovnako u matematikárov ako u telocvikárov. Každý chcel veľa hodín, lebo je strašne dôležitý. Ešte stále počujeme “zobrali nám hodiny“ Komu „nám“? Je zaujímavé, že to hovoria učitelia a vysokoškolskí pedagógovia. Bolo to snáď vzdelávanie pre učiteľov? A nie je pravda, že keď budú mať z niektorého predmetu menej hodín budú menej vedieť. Veď doteraz mali dosť hodín a výsledky neboli najlepšie a takisto aj záujem žiakov o vzdelávanie klesal. Napríklad záujem o prírodovedné predmety výrazne klesol.

Učitelia sa sťažujú, že niet nových učebníc a tak sa vynára aj problematika kurikula a učebníc, otázky si v týchto súvislostiach kladú ich autori, vydavatelia, výskumníci, ale aj učitelia a žiaci. Sú aj odpovede? (nedávna konferencia v Bratislave a jej prípadné výstupy)

Najväčší problém u našich učiteľov je príliš silná naviazanosť učiteľov na učebnice. Učitelia nerozlišujú medzi učebnicou a učebnými osnovami. Aj keď sme sa v dotazníku na reformu pýtali, či sme z jednotlivých predmetov dobre vybrali jadro, odpovede boli typu: „Ako mám posúdiť, či je dobre vybrané jadro, keď nemáme učebnice?“. Ale veď my sme sa nepýtali na učebnice, my sme sa pýtali na obsah v programe. Samozrejme, je dobré, keď učebnica má regulačnú funkciu, ale pre našich učiteľov má silne riadiacu funkciu.

Napísať dobrú učebnicu je ťažké. Samozrejme je to aj otázka času, učebnica musí dozrievať, ale všimla som si teraz v nových učebniciach, že je možné za krátky čas urobiť úžasnú učebnicu novo ponímanú s fantastickým prístupom, modelovými úlohami, námetmi na projekty, efektívnou vizualizáciou diela. Ale pri mnohých učebniciach mám dojem, že sa tvorcovia učebníc neodlepili od toho, akým spôsobom tvorili učebnice predtým a im by nepomohla ani dlhšia doba. Ale konkrétnejší budeme, až keď sa nám podarí vyhodnotiť kvalitu nových učebníc .

Keď už sme pri učebniciach, na jednej strane je ich adekvátny obsah a podnetné grafické spracovanie, na druhej je práca učiteľa a žiaka s učebnicou. Aká je?

Tvorba učebníc a práca s nimi sú dve oblasti, ktorým sa venujeme v rámci výskumu učebníc. Už dávno neplatí, že učebnica má len informačnú funkciu, to znamená, len spísaný obsah. Už dlhšiu dobu z našich výskumov nám vychádza, že žiaci používajú učebnicu na prípravu do školy, pretože je to najpohodlnejší a najrýchlejší spôsob prípravy na vyučovanie. Tento spôsob prípravy na vyučovanie očakáva od nich aj učiteľ. A to nie je celkom dobré.

Zisťovali sme online dotazníkom ako pracujú žiaci s učebnicou. A cez ich odpovede sme sa dozvedeli aj o tom, ako sa vôbec pracuje na vyučovacích hodinách. .

Žiaci nám odpovedali, že na prípravu na vyučovanie pre nich je najpohodlnejšie, keď si prečítajú text v učebnici. Ale boli aj odpovede, že sa jednoducho učia tak, že si text v učebnici prečítajú a knihu zatvoria, pretože od nich nikto nič viac nechce na hodine. A to je ten problém. Na učebnicu sa nemôžeme pozerať len ako na zdroj informácií.

Už som spomenula, že učebnica je pre väčšinu učiteľov alfa aj omega. Slúži im na prípravu na vyučovanie. Pritom v škole na hodine už učebnicu používa oveľa menej učiteľov.

8% žiakov sa neučí z učebnice, 26% žiakov tvrdí, že väčšinou si text v učebnici len prečíta a učebnicu zatvorí, 6% si text len prečíta a naučí sa ho naspamäť, to je takmer jedna tretina žiakov, ostatní si napríklad text zostručnia a zapíšu do zošita, prípadne si opakujú podstatné informácie, ktoré našli v texte, a len 10% pracuje tvorivo, napríklad robí si pojmové mapy.

Pre žiakov sú jednoznačne dôležité obrázky v učebnici, 50 % žiakov pomáhajú pochopiť text, 10% žiakov si ich ani nevšimne a 10 % si tvorí vlastné obrázky.

Úlohy v učebnici majú radi žiaci len na zopakovanie textu, 23% žiakov tvrdí, že ich nemá rado, 9% žiakov nerieši úlohy a 5% tvrdí, že nikto od nich ani nežiada riešiť úlohy v učebnici. 9 % žiakov tvrdí, že na vyučovaní nepoužívajú ani učebnicu ani iný zdroj, a len učebnicu používa 21%. To znamená, stále je to jedna tretina žiakov, ktorá nepracuje v škole tvorivo. A to je dosť znepokojujúce.

A nie je klasická učebnica v 21. storočí pomaly už prežitkom? Veď je po ruke množstvo informačno-komunikačných technológií, myslím v prvom rade na internet…

Áno, žiaci majú veľa možností získavať informácie z rôznych zdrojov a to je práve treba využiť. Ale učebnica zatiaľ určite nezmizne, len bude mať iný charakter. Už sme spomenuli, že veľký význam má vizualizácia diela. Urobili sme aj prieskum medzi žiakmi, ktoré média využívajú v priebehu dňa najčastejšie a ktoré z nich považujú za vzdelávacie médiá pre svoj osobný rozvoj. Aj u chlapcov aj u dievčat na prvom mieste je internet ako vzdelávacie médium, na druhom film a na treťom učebnica. Dievčatá ako vzdelávací zdroj považujú aj časopis a chlapci dokumentárny film. Veľkú časť svojho voľného času venujú chlapci sledovaniu filmu. Kulminuje to pri večerných filmoch medzi 20.-22. hodinou. Učebnica je značne využívaný zdroj od 6.00 a pre vzdelávanie ho využíva síce menej žiakov, ale až do 24.00. Najintenzívnejšie je využívaná do 14.00, čo súvisí s časom vyučovania, poobede do 20.00. U chlapcov je veľmi zuajímavé hodnotenie internetu – webových astránok ako sú wikipedia, google a pod. Nevyužívajú ho veľmi často, ale keď ho využívajú, tak veľmi intentívne.

Ak vyhodnotíme zdroje, ktoré chlapci používajú pre svoje vlastné vzdelávanie, tak najviac využívané sú internet film a učebnica.
Dievčatá tiež svoj voľný čas značne venujú filmu už od 14.00 do 16.00 a potom od 20.00 do 22.00 Pre vzdelávane je hlavný čas od 14.00 do 20.00. Potom už využívanie zdrojov výrazne klesá.

Najviac využívané médiá, ako zdroje vlastného vzdelávania, sú film, internet a učebnica, ale radi si prečítajú aj časopis a beletriu.

Zo zdrojov veľmi málo sú u chlapcov aj dievčat využívané vzdelávacie relácie rádia, odborná literatúra a dokumentárne filmy u dievčat, na druhej strane chlapci málo času venujú beletrii.

Obidve skupiny málo využívajú DVD a preto je to pre nás aj signál, že zrejme DVD ako vzdelávací zdroj nie je až tak žiaduci a bolo by treba sa zamyslieť, že nie je potrebné kombinovať DVD a učebnicu, ale skôr učebnicu a internet. A o tomto sme hovorili v septembri aj na svetovej konferencii o výskume učebníc a vzdelávacích médií v Santiagu de Compostela. Ale učebnici ako vzdelávaciemu médiu venujú pozornosť vo všetkých štátoch.

Samostatnou kapitolou reformy sú školské vzdelávacie programy. Ich tvorba zrejme nie je jednoduchá a nemálo učiteľov je presvedčených, že majú učiť, majú sa zamerať skôr na metódy vyučovania, a nie tvoriť pedagogické dokumenty…

Áno, to bola najčastejšia odpoveď učiteľov na zmysel reformy. 86% učiteľov už vidí zmenu k lepšiemu, aj keď časť škôl si myslí, že v minulosti to bolo lepšie. Z nášho dotazníka vyplynulo, že 32% škôl považuje tvorbu školského vzdelávacieho programu za zbytočnú, pretože si myslia, že učiteľ má byť realizátor vyučovacieho procesu a má sa zamerať viac na metódy vyučovania a nemá byť tvorca pedagogických dokumentov. Pre 15% škôl to bolo ľahké a boli na to pripravení, očakávali to. Len 2% škôl si nevedia poradiť.

To znamená, že svoj školský vzdelávací program si školy pripravili, ide o to, vylepšovať ho. Zatiaľ si ho školy šili na svojich učiteľov. Ale 99% škôl by si ho ešte rado vylepšilo

Najviac problémov pri tvorbe školských vzdelávacích programov mali s tvorbou učebných osnov a s hodnotením žiakov, s autoevalváciou školy a hodnotením zamestnancov. Tie názory na to, že nemajú byť tvorcami pedagogických dokumentov boli možno aj oprávnené.

Pretože z vlastnej skúsenosti vieme, že vytvoriť dobré učebné osnovy je náročná úloha. Po dlhoročných skúsenostiach by som povedala, že nie je dobré ponechať samotnú tvorbu dokumentov na učiteľov. Práca na dokumentoch sa vyvíja, musia byť presne sformulované ciele, tak aby neboli len zamerané na reprodukovanie alebo porozumenie, ale aj rozvíjali tvorivosť, hodnotenie, aplikovanie. Formulácia cieľov je pedagogická kategória a venujú sa tomu skupiny výskumníkov. O tom svedčí aj práca skupiny amerických odborníkov pri revidovaní bloomovej taxonómie a vypracovaní novej taxonómie cieľov, ktorá je hierarchicky usporiadaná. To nie je len vymenovať tematické celky, ale musí to byť premyslený celý dokument a aj skúseným odborníkom to trvá určitú dobu, tak to nemôžeme chcieť od učiteľov Ale význam vidím v tom, že ak učiteľom ponúkneme možnosti ako spracovať vzdelávací program a oni si ho upravia podľa svojich podmienok, je to výzva pre nich a určite to dopadne dobre. Preto aj teraz zrejme viac škôl využilo tú možnosť, že voľné hodiny pridelili povinným predmetom a školský vzdelávací program bol vlastne spracovaný viac – menej formálne. Školský vzdelávací program je o živote škôl. Obsah voliteľných predmetov už môžeme ponechať na školy, pretože ten sa môže vylepšovať, to je naozaj o záujme učiteľa.

Voliteľné predmety a doplnkové predmety dopĺňajú a prehlbujú Štátny vzdelávací program. Svojím obsahom aj spracovaním sú zrejme flexibilnejšie ako povinné predmety. Aké nové predmety sa už v školách vynorili, aké napríklad absentujú?

Je pravda, že sme si mysleli, že školy siahnu po voliteľných predmetoch s väčším záujmom, pretože to nebolo pre nich až tak nové. Ale trochu sa zľakli voľnosti, ale možno na druhej si netrúfali na tvorbu učebných osnov. A potom sa stalo to, že ak sme do vzorového školského vzdelávacieho programu uviedli ako príklad voliteľné predmety tvorivé písanie alebo regionálnu geografiu, tak si ich školy aj naozaj volili. Ale v tomto školskom roku už školy v oveľa väčšom počte siahajú po voliteľných predmetoch, čo je potešujúce, pretože voliteľné predmety môžu zohrať veľkú úlohu. Na jednej strane môžu byť ako podporný predmet pre slabšie prospievajúcich žiakov aby sme ich dostali na rovnakú úroveň. A v tom vidím veľkú budúcnosť. Mnohokrát sme počuli názory, že na prvom stupni nemajú byť voľné hodiny. Ale práve tam majú svoje miesto. Prvý stupeň je kľúčový, aby sme nezabudli na žiadneho žiaka. Ak nedokážeme podchytiť žiakov na prvom stupni, aby boli na rovnakej úrovni, tak ich na druhom stupni úplne stratíme. Úspech vzdelávania je v tom ako dokážeme zlepšovať kvalitu žiakov vzhľadom na jeho schopnosti. Nemá nám ísť o to, aby sme porovnávali žiakov navzájom v triede. Ale aby sme si všímali u každého žiaka jeho pridanú hodnotu. A práve tých , ktorí v niečom zaostávajú. Pritom tieto voľné hodiny sa nemusia volať doučovanie, ale dáme názov hravá matematika a na týchto hodinách sa budeme venovať žiakom, ktorí sú slabší v matematike. Ak máme v triede šikovných matematikárikov, tak prečo by sme im nepripravili takú hodinu, kde by využili svoj talent alebo pomohli svojim spolužiakom? Tých možností je veľa. Naozaj nie je umenie učiť výborných žiakov a chváliť sa výsledkami vynikajúcich žiakov. Dôležité pri tom je práve hodnotenie vedomostí nie rozlišovacími testami, ale kriteriálnymi, aký posun vo vedomostiach urobil každý konkrétny žiak. A tam je priestor vo voľných hodinách . Možno ako učitelia „nepreberieme toľko látky “ ako v minulosti, ale naučíme žiakov učiť sa, veriť si v svoje schopnosti. Z tých voliteľných predmetov, zatiaľ najčastejšie sú zvolené také, ktoré rozširovali alebo prehlbovali povinný obsah. Obľúbené sú voliteľné predmety s témou regionálnej výchovy alebo rozvíjania tvorivého písania, umeleckého prednesu, ekologickej výchovy, zaujímavá bude určite aj aplikačná matematika. Ale školy skúšajú učiť aj odborné predmety v cudzom jazyku. Trošku absentujú ešte predmety s prírodovedným zameraním experimentálneho charakteru. Ale zase také sme my ponúkli školám, napríklad chémia v pokusoch.

Jednou zo zásadných téz je, že nechceme žiakov len naučiť, ale chceme, aby sa vedeli sami učiť, aby tomu, čo sa naučia, aj rozumeli, aby vedeli, kde to môžu použiť a úspešne to využili…

…a ešte by som dodala, že okrem tejto zásady je dôležité aj hodnotenie. Vždy sa hovorilo, že sa neučíme pre známky, ale pre život, ale pritom tie známky sú fetiš. Dokonca som teraz pri elektronickej žiackej knižke videla, že to automaticky počíta priemer. A pritom vždy sme tvrdili, že známka na vysvedčení nie je priemer. Ale pri konečnom hodnotení zohráva úlohu viacero faktorov. Oblasť hodnotenia, to je oblasť, ktorá ma strašne trápi. A tejto oblasti by sme sa mali viac venovať.

Reforma sa nerobí sama pre seba, mala by mať nejaký cieľ a tým je kvalitný výchovno-vzdelávací proces a na jeho konci by mal byť vzdelaný a na život pripravený človek schopný plniť požiadavky spoločnosti. Je to tak?

Úplne akoby odpísané z múdrej knihy. Aj keď nevieme, aké požiadavky tá spoločnosť bude mať. Možno to by mal byť aj jeden cieľ: vedieť zistiť, čo spoločnosť potrebuje, ako sa ja môžem v tej spoločnosti uplatniť, aby som nebol outsider. A to je znova o tom sledovaní, všímaní si okolia, ľudí, spoločnosti a pod.

Hovorí sa, že vari najlepší vzdelávací systém je vo Fínsku. Nestačilo ho okopírovať a mierne prispôsobiť na naše podmienky?

Máme určité tradície a keď sa sami tvorivo zamyslíme nad tým, čo chceme a čo by sme mali zlepšiť, tak sa nám to podarí.

Reforma je zrejme dlhodobý proces, na čo treba v súčasnosti klásť dôraz?

V tomto školskom roku by sme sa chceli zamerať na časté komunikácie so školami na to, čo po prvom roku reformy vidia ako klady a v čom vidia nedostatky. Tento rok by sa nám mali podariť dokončiť obsahy všetkých reformných ročníkov a pripraviť požiadavky na maturantov. Poriadne ešte prehodnotíme a pripravíme podrobný obsah vzdelávania, ktorý garantuje štát, aby učitelia jasne vedeli, čo je potrebné, čo je cieľom, k čomu majú viesť žiakov. Ak budú vedieť cieľ, ľahšie sa bude vytvárať doplňujúce a podporné materiály. Ďalej by sme chceli ukázať, čo všetko je možné robiť s voľnými hodinami v učebnom pláne, ako si zorganizovať výučbu, aby sa flexibilne využívala bloková výučba, kurzy a pod.

Dôležité bude si uvedomiť, že rýchle a dôsledné zabúdanie zastaralých informácií a opúšťanie zvykov môže byť pre ďalší úspech podstatnejšie ako memorovanie skorších postupov a výstavba stratégií na základoch položených predchádzajúcim učením. Za prednosť , ktorá najlepšie poslúži záujmom indivídua, nie je konformita, ale flexibilita, pripravenosť rýchle meniť taktiku a štýl a využívať príležitosti

Na záver to môžeme zhrnúť:

Nechceme žiakov len naučiť, ale chceme aby tomu rozumeli, vedeli, kde to môžu použiť a aj to úspešne využili.

Dôvod: Aspoň sa nebudú stále pýtať, na čo im to bude.

Nechceme učivo „ prebrať ako na pásovej výrobe“ ale chceme poznať na akej úrovni v tom poznaní je každý žiak:

Dôvod: ak už vynaložíme toľko energie, tak nech sú vidieť výsledky.

Nechceme znížiť úroveň vzdelania našich žiakov, ale musíme poriadne premyslieť, akými stratégiami to zvládnuť.

(Ľubomír Pajtinka 2010)

VIZITKA

RNDr. Mária Nogová, PhD.,

je námestníčka riaditeľa Štátneho pedagogického ústavu v Bratislave, zároveň je v projekte Tvorba školských vzdelávacích programov koordinátorkou pre ďalšie vzdelávanie pedagogických zamestnancov pre základné školy, autorkou a spoluautorkou vzdelávacích štandardov z vlastivedy a geografie, rovnako viacerých geografických učebníc, učebných pomôcok, členkou medzinárodnej organizácie pre výskum učebníc a vzdelávacích médií, no zároveň je aj jednou z duší reformy nášho vzdelávacieho systému.

RNDr. Mária Nogová, PhD.,

Študovala: Prírodovedecká fakulta UK Bratislava, odbor matematika – zemepis
je autorkou: učebníc, učebných pomôcok, publikácii v oblasti geografie, vedeckých štúdii v oblasti výskumu učebníc.
pracuje ako: výskumno-vývojová zamestnankyňa