Život nás skúša, aby sme boli pevnejší

PhDr. Libuša Klučková, predsedníčka Pedagogického odboru Matice slovenskej

Mnohí ju poznajú ako učiteľku Gymnázia a ďalších škôl, štátnu intendantku kultúry v Trnavskom kraji, ale aj riaditeľku Domu Matice slovenskej v Dunajskej Strede a napokon pracovníčku Ministerstva školstva SR a predsedníčku Pedagogického odboru Matice slovenskej. Životom skúšaná po tragickej smrti svojho manžela vychovala dve dcéry a dodnes je úžasným človekom s ktorého múdrosti sa dá čerpať najmä pre otázky výchovy a vzdelávania- PhDr. Libuša Klučková

Pani doktorka, z prehľadu vášho pracovného pôsobenia sa dá odvodiť, že vašou láskou je výchova a vzdelávanie. Ako ste boli vychovávaná vy sama?

Primerane s náležitými povinnosťami , láskou a starostlivosťou predovšetkým maminky. Keďže otecko ako dôstojník bol často premiestňovaný z jedného miesta na druhé, predovšetkým na maminke bola všetka zodpovednosť a starostlivosť o rodinu. A napriek tomu, že v detskom čase a v čase dospievania sme jej výchovu vnímali ako prísnu, dnes si uvedomujem nesmierny dar jej výchovy.

V akej rodine sa formovala vaša duša a charakter?

Povedala by som, že na tie časy som vyrastala v bežnej, skromnej a obetavej rodine po každej stránke. Otecko pochádzal z Gemera, z početnej rodiny, kde bolo11 detí, ktoré odišli za prácou do sveta, stratili kontakt medzi sebou, takže poznala som ich len niekoľkých a to ako nesmierne pracovitých, skromných ľudí. Mamička je z Horehronia, zo Slovenskej Ľupče , kam doteraz chodievame medzi našich blízkych. Práve v tejto dedinke som si osvojila naše kresťanské zvyky, piesne a spoznávala významné osobnosti tohto kraja, ako napríklad Romana Kaliského, ktorého si nesmierne vážim. Vianoce, Veľká noc a ďalšie všetky sviatky sa v našej rodine oslavujú a pripomínajú, tak ako to robili naši predkovia v Slovenskej Ľupči. Mnohí priatelia sú prekvapení, že u nás sa kresťanské zvyky a ďalšie rodinné obrady neustále dodržiavajú.

Na čo si ako prvé pamätáte vo svojom živote?

Na maminku, vždy sa mi vybavuje jej obraz . Pamätám sa ako nočnou hodinou, keď som sa ešte ako dieťa v noci zobudila, videla som ju pri knihách a nočnej lampe učiť sa, pretože študovala na pedagogickej fakulte, ktorú úspešne popri dvoch deťoch ukončila.

Vraciate sa v spomienkach do svojej mladosti?

Narodila som sa na Hrochoti, kde otecko pôsobil ako dôstojník. Letá som trávila v Slovenskej Ľupči, ktorá mi učarovala nielen svojou prírodnou krásou, ale aj ľuďmi, pracovitými , skromnými, pokornými a oddanými Pánu Bohu. Keď porovnávam život mojich detí vraciam sa často do rokov môjho dospievania , do rokov študentskej mladosti. Prosím nech mi to nikto nezazlieva, ale naše dospievanie sa mi zdalo v porovnaní so súčasnou realitou krásne, čisté a zmysluplné. Počas základnej , strednej školy a taktiež počas vysokoškolského štúdia sme sa zúčastňovali rôznych medzinárodných táborov mládeže, či už doma alebo v Bulharsku, vtedajšom Sovietskom Zväze, Juhoslávii. Odchádzali sme z nich s tými najlepšími zážitkami, formovali nás v tom najpozitívnejšom zmysle. Taktiež to boli brigády v rôznych kútoch Slovenska a pretože časť štúdia som absolvovala v Moskve , tak výmenné brigády sme absolvovali aj v Kazachstane a Ukrajine. Nevlastním čo len jednu spomienku , aby z našich študijných krúžkov mal niekto problémy s drogami alebo vôbec problémy takého charakteru s akými sa stretáme pri výchove dospievajúcich v súčasnosti.

Aké výchovné metódy používali vaši rodičia

Otecko vo veľmi mladom veku prekonal vážnu autohaváriu, zostal ťažko chorý a tak výchova a starostlivosť bola na maminke. Bola prísna a zároveň láskavá, delila svoju lásku medzi nás a svojich žiakov . Milovala svoju prácu, venovala sa folklórnemu súboru na škole a mňa viedla k prednesu umeleckého slova v slovenskom a ruskom jazyku.

Akou ste boli dcérou?

Vzorná určite nie, ale takmer poslušná áno. Rady maminky som vždy prijímala so záujmom a v dobrom. Neskôr som sa nie vždy stotožňovala s jej výchovou vnúčat , ale to už tak býva. som sa Vysvetlili sme si názory, pár dní pomlčali a bolo dobre. A je to tak dodnes.

Aké najväčšie huncútstvo ste v detstve vyviedli?

Neviem či to možno kvalifikovať za huncútstvo, ale keď som sa rozhodla pre študijný pobyt v Moskve, ozvala som sa a oznámila svoje rozhodnutie až z miesta štúdia, čo doma spôsobilo určite veľké zdesenie.

Používate niečo z výchovných metód vašich rodičov aj vy dnes vo výchove svojich detí?

Nezvyšujem hlas, poradím, ale len usmerním. Priznám sa , viem si ich životné smerovanie a postavenie predstaviť aj inak, ale rešpektujem ich rozhodnutia. Ich bolesti, nepokoj , rozčarovania zo života prežívam sama v sebe a trápia ma, pretože ich život je omnoho zložitejší ako bol náš, pri všetkých starostiach , ktoré sme zažívali. Ten náš zdá sa mi, bol predovšetkým „človečí“. Snažím sa dcéram poukazovať predovšetkým na pozitívne hodnoty života , mať v úcte každého človeka , mať radosť z práce a zo života.

Čo dnes robia vaše deti? Ste spokojná s ich životnými dráhami?

Staršia Dianka je lekárka, pracuje na onkológii a mladšia Lucka je právnička a venuje sa trestnému právu. Sú spokojné vo svojej práci, ale vedeli by si ju predstaviť plnohodnotnejšie pri iných podmienkach na pracovisku. Zaráža ma ich finančné ohodnotenie, ktoré nie je adekvátne vzhľadom k náročnosti ich zamestnaniu a neustálemu vzdelávaniu, ale to je asi daň dnešnej dobe.

Aké miesto malo vo vašej rodine vzdelanie, aký význam sa mu pripisoval?

Rodičia, ako som už uviedla pochádzali zo skromných pomerov, maminka si štúdium dokončovala popri zamestnaní . Boli nesmierne radi, povedala by som , až boli hrdí, že obaja s bratom študujeme a nadobudneme vysokoškolské vzdelanie. Považovali vieru v Boha a vzdelanie za mimoriadne dôležité v živote človeka. Myslím, že mnohé slovenské rodiny mali a snáď aj majú v tomto smere rovnaké priority.

Ste pedagóg – zanechalo to nejaké stopy na výchove vašich detí?

Myslím, že práve ako pedagóg som im dokázala vysvetliť v čom a v akých hodnotách života majú hľadať svoje miesto na zemi. Aj prostredníctvom literatúry som im zdôvodňovala náležitý vzťah k ľuďom , vytvárala vzťah k rodnej krajine, k jej kresťanským tradíciám, histórii, významným osobnostiam a myslím , že sa mi to podarilo.

Ako ste si delili práce pri výchove?

S manželom sme sa pri výchove navzájom doplňovali. Bez kriku, dôkazmi, vzájomnými rozhovormi . Myslím, že na výchovu treba oboch rodičov, treba mužský i ženský vplyv a príklad, Deti to formuje harmonickejšie bez ohľadu na to, či ide o dievča, alebo chlapca.

Akou ste mamou? Aké hodnoty boli vo vašej výchove dcér kľúčové?

Vždy v živote mi bola vzorom moja obetavá, pracovitá , skromná maminka. Snažila som sa byť tiež taká. Byť im príkladom, ale aj posilou . Za dôležité vo svojej výchove som považovala lásku, dobro, schopnosť porozumieť iným i svetu, pracovitosť, česť a morálku so všetkými jej hodnotami. Som presvedčená dodnes, že v tom spočíva naše človečenstvo a základ ľudského spolunažívania.

Myslíte si, že vás vaše deti rešpektujú, že ste ich vychovali dobre?

Myslím, že áno , radia sa so mnou takmer vo všetkom. Rozumieme si a vedia, že všetci dokopy tvoríme rodinnú oázu v dobrom a zlom. Bez ich a našej vzájomnej podpory neviem, ako by som dokázala prežiť tragickú smrť manžela a ich otecka. Táto udalosť nás ako rodinu viac primkla k sebe a upevnila našu väzbu.

Vychovávali by ste dnes svoje deti inak?

Asi nie, iba ak k väčšej samostatnosti, umožnila by som im pre porovnanie štúdium v zahraničí.

Aká je dnešná mládež? Majú rodičia jasné pravidlá, ako vychovávať svoje deti?

Je taká istá akou sme boli my. Je krásna, cieľavedomá aká ináč môže byť mladosť ? Pre mňa je radosťou pozorovať mladých, porozprávať sa s nimi, vypočuť si ich ďalekosiahle plány do budúcnosti a v duchu sa nad nimi pousmiať. Majú to však omnoho ťažšie . Záplava infantilných televíznych programov, reality šou, média bez morálnych zásad, ktorých hrdinami sú všakovaké pochybné celebrity pôsobia na charakter mladých a deformujú ich, kazia, ba až ničia. V snahe dosiahnuť svoj cieľ , neváhajú siahnuť na život človeka. Deti, ktoré nemajú svoje rodinné zázemie to majú nesmierne ťažké a „strácajú sa“ v živote. Rodičia majú svoje predstavy o výchove detí, prinášajú si ich z domu. Snažia sa v prvom rade vyhovieť a uspokojiť deti po stránke materiálnej, nenachádzajú si potrebný čas na ich problémy, neuvedomujú si nástrahy spoločnosti. Zabúdajú na silu ľudského slova. A výsledok ? Mnohé ankety, prieskumy dokazujú , že rodina ako taká je v ohrození. Bohatstvo rodičov spočíva nie v ich materiálnom bohatstve, ale v sile a pokoji rodinného zázemia a to si mnohí uvedomia neskoro.

Čo by mali dnešní rodičia robiť pre to, aby vychovávali svoje deti dobre? Čo sú to vlastne dobre vychované deti?

Mali by si opätovne prečítať rozprávku O troch grošoch . Ťažko odpovedať a nájsť definíciu „dobrých vychovaných detí“. V každom prípade je úspechom rodičov a detí samotných, ak majú v sebe pocit úcty rodičom, k človeku ako takému, zodpovedný vzťah k životu, k svojmu okoliu, k sebe samotnému a v taktiež ku krajine, v ktorej žijú.

( Ľubomír Pajtinka, 2009 in: Rodina a škola)