Dobro a riešenia na jeho nachádzanie v živote .

Mgr. Mária Škultétyová, profesorka Gymnázia Janka Jesenského v Bánovciach nad Bebravou

Ak raz bude niekto robiť súpis publikovaných príspevkov o školstve prvého a druhého desaťročia 21. storočia, som si istý, že medzi „naj“ autormi bude aj dlhoročná nezištná spolupracovníčka našej redakcie a obľúbená autorka Mgr. Mária Škultétyová. Napriek tomu, že pred časom už zavesila svoje pedagogické remeslo na klinec, stále sa živo zaujíma o dianie v školstve, aktívne reaguje a pomáha svojimi skúsenosťami a názormi. Dlhé roky učila slovenský jazyk na Gymnáziu Janka Jesenského v Bánovciach nad Bebravou. Podporovala a rozvíjala najmä literárne a umelecké talenty žiakov a dnes sú z mnohých jej zverencov úspešní ľudia

Na ktorých svojich žiakov ste najpyšnejšia?

Odpovedať na túto otázku nie je vôbec ľahké. Už len preto, že za viac než štyri desiatky rokov mi prešlo rukami a srdcom veľa detí. Čas mi už z pamäti mnohé mená a tváre vymazal, ale mnohé ostali. Keby som chcela odpovedať jednoducho, povedala by som to takto: som pyšná na všetkých svojich žiakov, z ktorých vyrástli čestní, múdri a dobrí ľudia.

Nedávno som po pätnástich rokoch mala stretávku so svojimi poslednými deviatakmi. Vypočula som si ich príbehy a môžem povedať, že som rovnako pyšná na tých, ktorí vyštudovali vysokú školu, ako na tých, čo sa živia prácou rúk. Jeden z nich robil niekoľko rokov v zahraničí, aby v tridsiatke postavil pre svoju rodinu domček bez jediného centa pôžičky. Hovorím si, klobúk dolu pred tým chlapcom!

Ale vy asi chcete počuť mená mojich talentovaných gymnazistov. V jednom rozhovore som dostala túto otázku a zabudla som na úžasnú Terezu Simanovú. Som rada, že teraz to môžem napraviť. Tereza bola veľmi nadaná, z literárnych súťaží vždy nosila najvyššie ocenenia. So spolužiakom Michalom Kučerkom založili na bánovskom gymnáziu divadlo POPUD, hrali, sami si písali vlastné hry. Vyštudovala scenáristiku na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. So scenárom o živote prvej manželky Gustáva Husáka Magda H. zožala obrovský úspech, keď od stredoeurópskeho scenáristického centra Midpoint získala ocenenie za najlepší celovečerný projekt. V súčasnosti pracuje na projektoch pre TV Markíza, píše knižku a stále vylepšuje a dokončuje scenár k filmu Magda H.

Toto boli moji prví gymnazisti. Ja som totiž na gymnázium prišla vo veku, keď som už mohla doma oddychovať. Ale nebanujem, boli to nádherné roky. Stretla som tu mnoho nadaných študentov, s ktorými bola radosť pracovať. Michal je jeden z nich. Ako som povedala, zakladal a hral divadlo, písal, maľoval, recitoval, chcel sa stať spisovateľom alebo maliarom. Stal sa jedným aj druhým, aj bez toho, že by to vyštudoval. Po maturite chcel cestovať, poznať svet a aj si to splnil. Keď som dostala pozvánku na vernisáž jeho obrazov do Bruselu a potom aj na prezentáciu jeho knihy, bola som na neho veľmi pyšná. Spolu s ním prezentovala svoju knihu ďalšia moja úspešná a vynikajúca študentka Zuzka Slaninka. Dvaja bánovskí gymnazisti v literárnej súťaži DEBUT debutovali a boli najlepší na Slovensku! Michal dnes žije v Paríži, veľa cestuje, maľuje a má sa dobre. Zuzka je vyštudovaná novinárka a je autorkou troch kníh. Už na gymnáziu získala veľa víťazstiev v literárnych súťažiach a ona začala úspešnú éru bánovských gymnazistov v olympiáde zo slovenčiny. Navyše je to dievča s dobrým srdcom, svoj honorár za tretiu knihu darovala hendikepovaným mladým Bánovčanom. Na obidvoch spisovateľoch si nesmierne cením, že nespyšneli, že sa radi priznávajú k svojej škole. A hrdá som aj na Jozefa Kšiňana, ktorý v čase, keď zvíťazil s esejou o Štefánikovi, ešte netušil, že aj on raz bude pracovať ako diplomat. Vyštudoval právo a pôsobí v Stálom zastúpení Slovenskej republiky pri Európskej únii v Bruseli v diplomatickej funkcii druhého tajomníka. Vo výpočte najúspešnejších rada spomeniem víťazku literárnych súťaží, nadanú Máriu Balgovú z osemročného gymnázia. Mária úspešne ukončila Univerzitu v Cambridgei a Oxforde, kde pokračuje doktorandským štúdiom. Filip Schwarz absolvoval bakalárske štúdium divadelnej réžie a dramaturgie na VŠMU v Bratislave a na Goldsmith, University of London ukončil magisterské štúdium autorskej dramatiky a dramaturgie. Jeho absolventskou prácou bola divadelná hra Stranded, ktorá bola následne zaradená do programov scénického čítania v divadlách Soho Theatre a National Youth Theatre v Londýne, kde mladý slovenský režisér pôsobí. Filip sa počas štúdia na osemročnom gymnáziu preslávil ako rečník a literárny talent, rovnako tak aj Simona Masárová, ktorá pracuje ako architektka vo Viedni. Absolútna víťazka československej literárnej súťaže Helena Šulová je dnes učiteľkou a mňa to teší, lebo talentovaných ľudí potrebujeme aj v školstve. Nikola Kokiová nedávno na samé áčka ukončila štúdium žurnalistiky. Svoj talent prejavila v novinárskych a recitačných súťažiach už na gymnáziu. Je veľmi šikovná, múdra a bude z nej skvelá novinárka. Rovnako talentovaná je víťazka mnohých celoštátnych literárnych a novinárskych súťaží, študentka žurnalistiky, cieľavedomá a zodpovedná Ria Gehrerová. Pyšná som na ďalšie úžasné dievčatá, na Soňu Klimčovú a Ivanu Balgovú, obidve si z celoštátnych i medzinárodných literárnych a novinárskych súťaží priniesli cenné víťazstvá. A ešte na Zuzku Hruškovú, Ninu Varíniovú, ktoré už na nižšom stupni osemročného gymnázia fascinovali porotcov svojím literárnym talentom. A som nesmierne pyšná aj na mojich najmladších, na vysokoškolákov Eriku Hankovú-Zajacovú, Miroslava Igaza, Dominika Holíčka, Tomáša Belobrada a Emu Kušnierovú. Sú talentovaní, veľmi šikovní a múdri a z mnohých literárnych, publicistických a vedomostných súťaží priniesli na gymnázium cenné víťazstvá. Všetci títo mladí ľudia, počnúc Michalom a Terezou, sa zaslúžili o to, že bánovskí gymnazisti majú dodnes svoj časopis a že práve vďaka nim sa vypracoval medzi najlepšie v kraji i na Slovensku.

Myslíte si, že by učiteľ nemal iba učiť, ale aj myslieť na to, čo z našich žiakov raz bude?

Mal by predovšetkým myslieť na to, že formuje žiakov, aby z nich vyrástli ľudia. Zvlášť dnes, keď sa človečenstvo a dobro z nás vytráca, sebectvo nás zožiera a láska k blížnemu sa len v kostole káže. Dnes sa modlou človeka stávajú peniaze, ľudia im podriaďujú všetok čas. Niet ho potom na lásku, na rodinu. Rodina taká, ako ju poznali moji rodičia, stratila význam a hodnotu, ktorú mala. Bolo pekné a užitočné, keď pod jednou strechou žili tri generácie ľudí. Úcta k rodičom a starým rodičom bola súčasťou života. Tých ľudí nikto v škole nemusel učiť o úcte. A dnes mladé dievča pred kamarátmi povie, že babku dáme do starobinca, lebo smrdí ako staré kvetiny vo váze. Ono len opakovalo, čo povedala mama. Z takých vecí mi je veľmi smutno a pýtam sa, čo sme to, preboha, vychovali. Všímajme si, koľkokrát povieme, že nemáme čas, keď nás niekto potrebuje. Potom keď stratíme milovaného človeka, je už neskoro hovoriť, že toľko vecí sme mu ešte chceli, mali povedať. Všímajme si, koľkokrát to povieme dieťaťu, keď nás volá, aby sme sa s ním zahrali. Ani nám vtedy na rozum nepríde, že raz nám to možno vráti aj s úrokmi.

Na to všetko musí myslieť učiteľ, keď učí, lebo výchovu a vzdelávanie nemožno oddeliť. Dôležité v celom procese je, že ak chce vychovávať, sám musí byť vychovaný, ak chce naučiť, sám musí vedieť a k tomu všetkému ešte musí vedieť aj učiť. Lenže dnes nám pri neustálych zmenách zo škôl vychádzajú ľudia, ktorí majú vo vedomostiach veľké nedostatky. S chaosom v školstve súvisí aj problém, že nevieme, čo máme a ako máme učiť. Na jednej strane chceme učiť hravo a na strane druhej žiak tretieho ročníka ani jeho vzdelaná mama nerozumie zadaniu domácej úlohy zo slovenčiny. A obávam sa, že niektorým úlohám nerozumie ani sám začínajúci učiteľ. Akoby sme sa pri tvorbe učebníc riadili heslom: čím komplikovanejšie, tým lepšie a múdrejšie. Alebo si myslíme, že všetky deti sú nadpriemerne inteligentné?

Akých učiteľov mala Mária Škultétyová a akými vzdelávacími cestami sa uberali jej kroky v detstve?

Mala som prísnych učiteľov. Škola môjho detstva bola vážna, učiteľ bol pre žiakov autorita. Niekedy stačilo, že sa na nás len pozrel, a už sme stáli v pozore. Spomínam si najmä na dvoch. Pán riaditeľ Janko Kirica bol prísny, ale výborný učiteľ. Učil ma slovenčinu a hudobnú výchovu. Hral na husličkách a beda tomu, kto by sa na jeho fidlikaní smial, hneď dostal sláčikom po hlave. Pamätám si, ako nás učil dirigovať a za domácu úlohu sme to mali nacvičovať pred zrkadlom. A my sme sa hanbili povedať, že doma máme len kúsok zrkadielka, pred ktorým sa otcovia holili, keď išli v nedeľu do kostola. Slovenčinu som aj vďaka nemu mala rada, veď sa napokon stala mojím učiteľským chlebíčkom. Veľa som sa od neho naučila. Nehovorte, pane, kde ste bol, ten, kto tak hovorí, to je vôl. Kto chodí do slovenskej školy, hovorí: Pane, kde ste boli? Túto poučku viem dodnes tak, ako ma ju on naučil. Keď som už bola von zo školy, vtedy som sa dozvedela, že keby moja teta neodišla na roboty do Čiech, on mohol byť mojím svákom. Osud to nechcel.

S Jankom Kiricom som mala česť pracovať aj ako učiteľka. To som už učila v Bánovciach a on tam robil zástupcu. Stále bol rovnako prísny, pravdu hovoril do očí a vykal mi. Nechcel mi tykať, povedal, že sa to už nepatrí. Raz mi dohováral, že nosím príliš krátke sukne. Trošku sa ma to dotklo a myslím, že sa to ani nepatrilo. Ale on už bol taký.

Druhý ma učil dejepis a kreslenie. Na neho sme si vymysleli veršík: Kšinná, nabok, ide Bobok! Hádam sa v nebíčku nebude hnevať, keď som vám ho povedala. Veru, bol to on, prísny Belinko Bobok. Bol z Uhrovca a býval v dome, kde kedysi žilo služobníctvo z kaštieľa. Jeho dedo robil na Zayovom panstve poľovníka. Pán učiteľ sa neoženil, ostal starým mládencom. Nosil klobúk, kárované košele, sako zemitej farby a trošku kratšie nohavice. Ale vždy bol upravený. Slabšie počul, zato oči mal ako jastrab, všetko videl. Na jeho hodinách sme sedeli vyrovnaní ani sviece, s rukami za chrbtom. Vrtenie a hádzanie papierikov nebolo dovolené. Delikvent vedel, že by paličkou dostal „hruštičku“ alebo „jabĺčko“. A to bolelo. Niektorí hovorili, že nás Kšiňancov nemal za nič, neviem, ja som to tak necítila. Mňa ináč nezavolal, len Marienka. Mali sme sa celkom radi. Aj dejepis som mala rada, ale kresliť som nevedela. Raz sme kreslili vypchatú vranu. Trápila som sa, kukala na predlohu, gumovala, čmárala, ale môj obrázok sa na tú vypchaninu ani trošku nepodobal. Prišiel ku mne, čupol si, sklonil sa nad výkres a niekoľkými ťahmi vytvoril hotové umelecké dielo. Obrázok s mojím menom bol na výstave medzi najkrajšími. Juj, či som len bola pyšná! Ja ho tam na skle skrine zvnútra lepiacou páskou prilepený ešte aj teraz vidím. Aj za to som vás mala rada, pán učiteľ!

Belinka som mala rada aj ako kolegu, keď ma po materskej vetrík na istý čas privial do rodnej dediny. Stále mi tykal a volal ma ako za dievčenských čias. Už som ho nevnímala ako prísneho učiteľa, ale ako muža, ktorý k nám ženám bol veľmi pozorný a bol by nám zniesol nielen modré, ale aj celé nebo.

Na ktorých učiteľov si najradšej spomínate?

Najradšej spomínam na tých, čo ma učili na Osemročnej strednej škole v Kšinnej, mojom rodisku. Tu som získala základné vzdelanie. Mala som rada všetkých učiteľov. Aj pani učiteľku Aničku Kováčovú, ktorá ma učila na prvom stupni. Pochádzala z nejakej dediny od Bánoviec. Mala krásne vlasy a bola veľmi pekná. Mne pripomínala vílu. Kým sme my písali cvičenie alebo počítali príklady, moja víla si vytiahla ihlice a plietla. Aj nás naučila, aj sveter uplietla. S ňou sme mávali aj krúžok šikovných rúk. Zamiloval sa do nej jeden mládenec z dediny a bola z toho svadba. Potom už nebývala v školskom kabinete, ale v dedine, a na desiatu nosila hrubé krajce mastného chleba.

Spomínam si na pána učiteľa Jožka Hainca a hodinu prírodopisu, na ktorej sme sa učili pohlavné rozmnožovanie. My sme sa pri výklade hanbili a uškŕňali. Vtedy nás pán učiteľ zavolal k oknu a povedal: „Čo sa smejete jak sprostí, pozrite sa na tie husi, tak sa to robí!“ A naozaj, na školskom dvore pri potoku sa akurát rozmnožovali husi. Mali sme teda výklad aj s názornou pomôckou v priamom prenose. Jožka Hainca som mala rada. Stále sa usmieval, mal pekný hlas a my dievčatá sme boli do neho zaľúbené. Učil nás aj telocvik. Na školskom dvore sme si vybudovali doskočisko. V skokoch som bola dobrá, druhá najlepšia z triedy. Aj spartakiádu sme cvičili, aj sme peši išli cez hory na turistický zraz do Slatiny. Spali sme v stanoch. Čo vám budem hovoriť, nám sa už lýtka zapaľovali, zážitok to bol na celý život. Aj taká bola škola môjho detstva, taká som bola ja a takí boli moji učitelia.

Čo bolo motívom a podnetom, že ste sa pobrali učiteľskými chodníčkami?

My sme sa ako decká najradšej hrávali na školu alebo na vojakov. Ja som vždy bola prísna pani učiteľka a ostatní ma museli poslúchať. Asi tu niekde by som hľadala začiatok mojich túžob stať sa učiteľkou. Páčil sa mi pohľad na žiakov spoza katedry, páčilo sa mi postaviť sa pred nich a hrať sa na učiteľku. Páčilo sa mi byť múdra a pekne oblečená. Všetko na tomto remesle bolo v mojich očiach pekné. A ja som mala rada pekné veci, preto som už vtedy vedela, že budem učiteľkou. Takou prísnou a láskavou, ako bola naša triedna Melanka Jakabová. Učila ma matematiku, ktorú som nemala rada, ale Melanku áno. Nacvičovala s nami divadlá, tance a pesničky, preto som ju milovala. Trošku som sa na ňu hnevala, keď mi v Popoluške nedala hlavnú úlohu, ale potom som jej odpustila. Melanka bola jedna nádherná bytosť a skvelá učiteľka. Môj zlatý Amos. Škole a žiakom venovala mnoho času, možno preto sa nevydala, hoci nápadníkov mala dosť aj v našej dedine. Keď sme zo školy chodili do lesa vysádzať malé sadeničky stromčekov, veľmi sa okolo nej vrtel jeden pán učiteľ, veľký fešák to bol. Videli sme, ako jej kurizoval, ťahal ju za stromy, preč, aby sme ich nevideli. Ale ja som aj tak videla, že sa bozkávali. Lenže láska z toho nebola, lebo fešák sa oženil s inou pani učiteľkou z prvého stupňa. Melanka sa nám nikdy nevydala. Myslím, že ona sa celou svojou osobnosťou zaslúžila, že som sa rozhodla kráčať po učiteľských chodníčkoch. Ináč by som asi splnila želanie rodičov a bola by zo mňa farárka.

Akú kôrku má podľa vás učiteľský chlebík konca dvadsiateho a začiatku dvadsiateho prvého storočia?

Mne učiteľský chlebík vždycky chutil. Aspoň tak ako ten s chrumkavou kôročkou, ktorý raz do týždňa piekla mama v našej peci na dvore. Možno je to tým, že ja som si ho vybrala, lebo som sa ním chcela živiť, nie preto, že ma inde nezobrali. A možno je to tiež preto, že mňa rodičia učili, aby som sa prikrývala len takou plachtičkou, na akú mám. Dnes sa však skromnosť nenosí a ja nechcem byť spiatočnícka. Ale keď sme nároční na život, musíme byť nároční a prísni aj sami na seba, na to, čo robíme a ako to robíme. Hovoríme o kríze v školstve, o nedostatku peňazí na vybavenie škôl, o nízkych platoch učiteľov. A koľko máme múdrych ľudí, ktorí vyštudovali v skromných podmienkach! Modernizujeme školu, lenže počítače a tablety z nás mudrcov nespravia. Moji rodičia písali na tabuľky, a my už pomaly ani do zošita a na drevenú tabuľu nebudeme písať, my pomaly nebudeme vedieť písať! Neviem, či za to môžu počítače, ale my ani pravopis nevieme. A vôbec nás netrápi, že ho nevie mladý učiteľ slovenčiny. Ako má potom učiť žiakov? Kde je chyba? V školskom systéme? V učiteľovi? V žiakovi? Alebo za to môže naša ľahostajnosť? Prečítajte si príspevky študentov žurnalistiky z našej najlepšej univerzity. Niektorí ani skloňovať nevedia. Keď som na gymnáziu robila školský časopis a redaktori mali problém, sadli sme si a naučili sa to. Ale oni sami museli chcieť.

Sama na sebe som videla, že v posledných rokoch som v nárokoch na žiakov poľavila, videla som, že z roka na rok ideme s vedomosťami dolu. Prečo? Ale maturujeme stále na samé jednotky. Neviem, či ja som bola taká neschopná, že som zmaturovala na dve dvojky a dve trojky, nie, nehanbím sa to povedať, ale v mojich časoch jednotky nešli ako na bežiacom páse, jednotka mala váhu a nedostal ju každý. Keď sme my deti z dediny chodili do mesta na strednú, mali sme pocit, že medzi mestskými a dedinskými žiakmi robili učitelia rozdiely. Možno to bol len sprostý pocit krivdy, pocit menejcennosti, možno to bolo naozaj tak. Veď učitelia na strednej škole ešte stále porovnávajú úroveň vedomostí žiakov podľa základných škôl. Dnes na maturitnom vysvedčení musia byť len „čisté“. Mám pocit, že sa nehrnieme za vedomosťami, ale za známkami. Ani vysoké platy nezdvihnú kvalitu učiteľovej roboty, ani viac peňazí do školstva neznamená, že budeme mať perfektné školstvo. Keď počujem slová mladého učiteľa, že on bude robiť len do výšky svojho platu, čo si mám myslieť? Učiteľské povolanie nie jen len robota za peniaze, to je aj záležitosť srdca, je to poslanie. To by mali vedieť mladí ľudia, ktorí sa chcú stať učiteľmi. Dnešným učiteľom učiteľský chlebík zhorkol, dnešní učitelia nemajú vážnosť a úctu, akú by si zaslúžili. Lebo čím by sme boli bez vzdelania? Čím by sme boli bez dobrého učiteľa?

Na čo zo svojho učiteľského pôsobenia najčastejšie spomínate?

Na to, ako som v dedine na strednom Slovensku čakala, kedy sa súdruh riaditeľ zobudí. S duchnou a kuframi som stála pred jeho dverami ako vyhorenec. Ubytoval ma v kabinete, lebo v učiteľskom byte býval zverolekár. Keď som medzi pomôckami zavadzala učiteľom, presťahovali ma do pionierskej klubovne. Červeným závesom som si oddelila svoj svet od sveta mládeže s červenou šatkou na krku. Spávala som na nafukovačke, umývala som sa v školskom umývadle, varila som na svojej dvojplatničke z prvej výplaty. Písal sa rok 1966.

Práve dnes ráno som sa jej ľahkovážne vzdala. Podala som ju počernému mužovi a on ju ako vec hodil na kopu odpadu. Chcela som mu povedať: „ Pane, čo to robíte, veď ja som ju päťdesiat rokov opatrovala, je skoro ako nová, sú to moje spomienky!“ Nepovedala som nič, len mi to odrazu prišlo ľúto. Mala som pocit, že s ňou odišiel aj kúsok z môjho života.

Celé moje bývanie malo však jednu výhodu, nestálo ma ani halier. Aj keď to nebolo ľahké, zvládla som všetko. Prípravy na vyučovanie, uvádzajúcu učiteľku, ktorej som sa bála, aj školskú inšpekciu a kopu ďalších vecí. Zápisnice z každej porady, žiacku knižnicu dvakrát do týždňa a kultúrny program na všetky dedinské slávnosti. A ešte moderovanie a ešte súťaže, dosť mi toho naložil prísny súdruh riaditeľ. Nesťažovala som sa. Ani sa vlastne nedalo, bolo treba poslúchať a držať hubu a krok. Ale na niečo to predsa len bolo dobré, naučila som sa robiť a poznala som rozličné charaktery ľudí.

Akú pozíciu má v živote dnešných ľudí škola, vzdelanie? Menia sa žiaci našich škôl? Čo ich dnes najviac ovplyvňuje?

Ako povedal jeden profesor – vysoké školy sú dnes len továrňou na výrobu diplomov. Škola už nie je, čím bývala, stratila u žiakov vážnosť. Mnohí mladí ľudia otvorene hovoria, že je to zbytočná strata času. Takže žiaci sa určite zmenili, nejde im o vzdelanie a vedomosti, nemajú v sebe už pokoru, úctu k učiteľom. Kedysi bol práve učiteľ ten, kto žiaka ovplyvňoval, dnes sa musí báť, aby nedajbože nezvýšil na neho hlas a neprišli sa rodičia sťažovať. Pravdaže, sú aj takí, ktorí vo vzdelaní a múdrosti vidia svoje poslanie, zmysel života. Aj keď je pravda, že vzdelanie nie je zárukou inteligencie, ale patrí k životu a pri hľadaní zamestnania iste zaváži. Dnes mladých ľudí ovplyvňuje internet, médiá a pseudohviezdy. Na internete vyrástla celkom iná mládež, než sme poznali. Dnešní žiaci málo čítajú, necibria si pamäť, nerozvíjajú myslenie. Živú komunikáciu nahradili sociálne siete. Paradoxom však je, že cez ne sa stávame asociálni, strácame ľudskú blízkosť, ľudskú tvár a ľudské cítenie. A to ovplyvňuje aj správanie a konanie mladých ľudí.

Ak by ste mali za úlohu pomenovať kľúčové problémy nášho školstva, ktoré veci podľa vás najviac brzdia to, aby bolo špičkové?

Keby jestvoval recept na špičkové školstvo, už by sme ho tu mali. My sme ho kedysi aj mali. Ak nie špičkové, tak aspoň dobré. Ale my sme aj to dobré zahodili. V eufórii slobody sme všetko, čo zaváňalo minulosťou, opľuvali, zlikvidovali, aby sme dnes prišli na to, že aj materské školy, aj pracovné vyučovanie predsa len boli dobré. Dnešnému školstvu neprospievajú neustále zmeny v rezorte. Niečo začneme, príde nový minister, noví úradníci, s nimi nové priority a výsledkom je chaos. Minister robí pod obrovským tlakom učiteľov. Ani sa dobre neohreje a už ho chcú odvolávať. Ja by som s nožom na krku robiť nevedela.

Problém vidím aj v tom, že do detí chceme nahustiť množstvo učiva a robíme to tak nešetrne, že škola je odtrhnutá od života. Konštatujeme, že žiaci nevedia čítať s porozumením, ale mnohí ani čítať nevedia a s takouto výbavou prídu na strednú školu. Žiak ovláda teóriu, poučky, vzorce, ale nevie si zrátať cenu tovaru, vie vymenovať vybrané slová, ale nevie ich použiť, napísať, vie, ako funguje žiarovka, ale nevie ju vymeniť. Treba spojiť školu so životom, teóriu preniesť do praxe. Naučiť aj praktické veci, ktoré budú v živote potrebovať, zatĺcť klinec, zavesiť obraz, gombík prišiť. Naučiť deti vyjadrovať sa, povedať svoj názor, zdôvodniť ho, povedať ďakujem a prosím, naučiť ich, že starších ľudí si treba vážiť, že im treba uvoľniť miesto v autobuse. Ale to všetko sme tu už voľakedy mali.

Môj bývalý študent na otázku, čo mu dala škola, kedysi povedal: „Som veľmi vďačný za to, že som bol vzdelaný na Slovensku. Naše školstvo dáva podľa mňa všestranný náhľad do ľudskej vzdelanosti. Potom je už na každom, čo si zvolí a ako sa postaví k informáciám, ktoré dostane. Všestrannosť je tou najlepšou stránkou toho, čo slovenské školy môžu ponúknuť. Na druhej strane je však naše školstvo možno o trochu viac neosobné ako to zahraničné, aj keď je, samozrejme, kvalitné, čo sa obsahu týka. Naše školy hrajú úlohu vzdelávacej inštitúcie viac než tej výchovnej, ako je tomu povedzme tu vo Francúzsku. V zahraničí som zistil, ako výborne nás školský systém, čo do obsahu vedomostí, pripravuje na intelektuálnej úrovni. Dostávame množstvo informácií, ktoré otvárajú dvere k vedomostiam, a preto si myslím, že stredná škola mi dala dobrý a solídny základ, na ktorom som mohol budovať, čo sa kultivovanosti týka. Na druhej strane som však zistil, že sociálne aspekty, ako komunikácia, odhodlanie, asertivita, ctižiadostivosť – veci, na ktorých tkvie úspešné zaradenie sa do profesijného života, na Slovensku u mladých ľudí nepestujeme tak ako v iných krajinách. Možno to tkvie v našej slovenskej náture. Tak či onak, toho, kto baží po zážitkoch, ako aj toho, kto sníva skôr o uzavretosti, si život nájde sám.“

Začína sa nám nový školský rok. Čo by ste želali učiteľom, žiakom, rodičom?

Učiteľom pozorných, vnímavých a talentovaných žiakov, žiakom múdrych a dobrých učiteľov a rodičom spokojnosť so školou, s učiteľmi a deťmi. Všetci nech majú na pamäti, že škola je dielňou ľudskosti.

(Ľubomír Pajtinka, september 2016 in: Rodina a škola)