Učiteľ je žiakov kompas pri prvých krokoch do sveta dospelých

Mgr. Anna Gorduličová, učiteľka, Závadka nad Hronom

Mgr. Anna Gorduličová, je učiteľka, ktorá svojimi inovatívnymi metódami zaujala nielen svojich žiakov, ale aj odborníkov v slovenskom školstve.

Narodila sa roku 1952 v Brezne. Štúdium učiteľstva pre 1.–5.ročník ukončila na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici roku 1980. Učila na viacerých základných školách na Horehroní, od roku 1989 až do odchodu do dôchodku v Základnej škole v Závadke nad Hronom. Od roku 1995 sa venovala výlučne waldorfskej pedagogike. Spolupracovala s učiteľom waldorfskej školy z Holandska, Janom Netom.

Ako si spomínate na svoje školské časy?

V pamäti mi zostali pekné spomienky na prvú triedu v ZDŠ Polomka a pani učiteľku Štubňovú, ktorá nás v nej učila. Páni učitelia Žila, Borčin, Kubiš, boli učitelia, ktorí nám odovzdávali samých seba. Strednú školu som absolvovala v Banskej Bystrici. Vyučila som sa za lekárenskú laborantku.

A čo práca v školstve?

Ako nekvalifikovaná som v roku 1973 nastúpila na ZDŠ vo Švermove (teraz Telgárt). Popri zamestnaní som študovala učiteľstvo pre I. stupeň základných škôl na PF v Banskej Bystrici.

Učila som prvákov – všetci boli Rómovia. Bola to veľmi náročná práca, pretože deti nerozumeli po slovensky, veď nenavštevovali materskú školu. Na konci školského roka iba dvaja žiaci vedeli dobre čítať. Ostatní poznali iba písmená, no nedokázali ich spojiť do slabík. Ročník neopakoval nikto. Stačil však iba prvý štvrťrok v druhej triede, aby všetci zvládli čítanie. Vo Švermove som bola tri roky. Potom som učila na školách v Bacúchu, Brezne a Šumiaci. Do dôchodku som odchádzala zo ZŠ Závadka nad Hronom.

Mali ste v detstve nejaký vzor?

Ako školáčka som prečítala mnoho kníh. Vždy som obdivovala hrdinov, ktorí boli čestní, vedeli pomôcť spolužiakom, starším ľuďom. Takých, ktorí ma zaujali svojou snahou byť človekom. Nebudem niekoho konkrétne menovať, bolo ich veľa.

Čo si myslíte o dnešnej mládeži, aké má vzory?

Mládež teraz zaujíma internet, mobily, počítače. Pre mnohých sú vzorom iba celebrity, modelky, módne ikony a akční hrdinovia. Podľa mňa sú mládeži médiami ponúkané skôr negatívne vzory.

Osobnosti z radov učiteľov, lekárov, vedcov sa mládeži neponúkajú. Dosiahnuť svojou poctivou, dlhoročnou prácou, sa dnes nepovažuje za nasledovania hodné. Ba aj starí ľudia sú prezentovaní ako príťaž pre ďalší rozvoj spoločnosti. A vlastne sú v dnešnej dobe nejaké pozitívne vzory?

Uvádza sa, že v USA maximálne 3% ľudí do roka prečíta jednu knihu. Čo čítanie kníh u nás?

Mládež a ani starší ľudia sa o čítanie kníh veľmi nezaujímajú. Je smutné, že ani mnohí žiaci na II.stupni základnej školy nevedia dobre čítať, alebo čítajú mechanicky. Chýba porozumenie tomu, čo čítajú a to ich odrádza od kníh. Prečo by mali vedieť čítať, keď aj škola ich vedie k tomu, že hlavný zdroj informácií a poznatkov, je internet? Príliš veľkú dôležitosť pripisuje spoločnosť informačným technológiam. Nehovorí sa o ich negatívnom vplyve na zdravý vývoj používateľov mobilov, tabletov. Tí by mali vedieť, že sa ťukaním do klávesnice oslabuje jemná motorika rúk. Tiež ide o negatívny vplyv na nervové spoje v mozgu. A to nehovorím o strate vyjadrovacích schopností používateľov. Ja sa stále venujem čítaniu kníh. Musia mať súvis so školstvom a mojou odbornosťou.

Ako sa vám pracovalo v škole, ako si spomínate na tieto chvíle?

Do roku 1994 som pracovala v triede klasickým spôsobom, teda tak, ako nás to v škole učili. Práca bolá jednotvárna: strana, cvičenie, precvičovanie učiva, domáca úloha a tak dookola. Dôraz sa kládol na nepodstné – sedieť rovno, všetko stíhať. Deti boli ako stroje. V práci chýbala hra, smiech, radosť z toho, čo robia. Postupne som do takéhoto vyučovania začala zavádzať rôzne hry, hlavne v prvej a druhej triede. Deti sa tešili, do školy chodili rady. Prejavilo sa to na ich správaní aj vedomostiach. Myslím, že som vnášala do „klasického vyučovania“ vždy nové prvky.

A čo sa zmenilo po roku 1994?

V tom roku som sa zúčastnila kurzu waldorfskej pedagogiky na ZŠ Mazorníkovo v Brezne. Holandskí lektori nám ukázali niektoré zaujímavé postupy pri vyučovaní matematiky, výtvarnej výchovy a ďalších predmetov. Hrali sme bájky, tvorili básničky, jednoducho, bolo to zaujímavé, tvorivé. Potom sme sa s riaditeľom školy dohodli, že sa pokúsime učiť inakšie. Pristúpili sme na spoluprácu s Holanďanmi v rámci vzniknutej skupiny ZMENA. Nevedela som, do čoho idem, skočila som do inej pedagogiky rovnými nohami. Bola som ako neplavec, ktorého hodia do vody, aby plával.

Nikto vám nepomáhal?

Najprv som pracovala ako som vedela. Prvé dve hodiny boli v celku – bloku. Tam sa vo vyučovaní striedali slovenský jazyk a po štyroch týždňoch matematika. Neskôr prišiel z holandskej waldorfskej školy učiteľ Jan Net. Ten chodil 3-krát do roka po týždni k nám do školy. Na vyučovaní si iba robil poznámky, nikdy do neho nezasiahol. Potom podrobne zhodnotil každú jeho časť. Radil, usmerňoval. Nikdy nepovedal, ako to mám robiť. Navádzal ma do pedagogiky sedemročných detí. Podrobne je to rozpracované v útlej knižôčke „Škola, ktorej sme dali srdce“.

Ako ste prijimali jeho slová?

Najskôr som sa hnevala na jeho slová. Až neskôr som prišla na to, že ma nekritizuje, ale usmerňuje. Jeho rady mi umožnili porozumieť dôležitosti pohybu a ďalších činnosti vo vyučovaní. Jan Net sa nevenoval iba mne, predvádzal ukážky vyučovania pre všetkých učiteľov našej školy, ktorí mali záujem. Napríklad na ukážke hodiny z fyziky sa spýtal, či mohol barón Prášil sám seba zodvihnúť z mláky. Potom na zábradlie pripevnil kladku, dal lano a učiteľka sa pokojne dostala hore. Bola to ukážka netradičného postupu vo vyučovaní, ktorý je možno na škole kedykoľvek uplatniť. Takýchto ukážok predviedol veľa. Mňa donútil pochopiť, že prístup k deťom nemôže byť rovnaký. Každý ročník si vyžaduje iný prístup, dokonca každé dieťa je osobnosť a vyžaduje si iné.

Ako to bolo pri vyučovaní slovenského jazyka?

Na slovenčine lektor ticho sedel, pozorne sledoval každý môj krok. Po čase mi povedal, že veľa nápadov, ktoré videl u mňa, uplatnil aj pri svojom učení v Holandsku. Spoluprácu ukončil po 6 rokoch s tým, že nám už nemá čo dať. Potešilo ma, že urobil zo mňa učiteľku, ktorá môže kedykoľvek vystúpiť s týmto vyučovaním.

Vyjadrili ste sa, že by ste iným spôsobom nevyučovali. V čom je prínos tejto pedagogiky?

Najskôr je tu vzťah medzi učiteľom a žiakom. On nie je objekt, ktorý učiteľ formuje podľa svojich predstáv. Učiteľ je pre dieťa najskôr ako rodič, potom ako partner. Iba formami práce tak zaujme žiakov, že nemajú čas vyrušovať. Deti nevedia, že sa učia. Hrajú sa, lebo hra je nositeľkou učenia. Pre učiteľa je veľmi ťažké pripraviť náplň vyučovania tak, aby deti zaujala. Učiteľ, ktorý chce takto učiť, musí na sebe tvrdo pracovať. Musí hľadať a pochopiť problematiku vyučovania a učenia sa. Mnohí učitelia si myslia, že hra do školy nepatrí. Lenže pri hre sa uplatňujú všetky zmysly a aj pre deti je náročné zosúladiť pohyb v hre, s činnosťou mozgu, myslením. Pohybu a hre sa musia deti učiť od prvého ročníka. Je prirodzené, že najviac ho je v prvom, druhom ročníku, postupne, s rastom a vyzrievaním deti, je ho menej.

Pohyb, behanie, skákanie po triede, spôsobuje hluk. Ostatným to neprekáža?

Nie, neprekáža. Ten hluk nie je taký, ako počas prestávok. Počas bloku, ktorý je počas prvých dvoch hodín, ostatní žiaci majú prestávku. Deti sú tak zaujaté činnosťou, že im ruch na chodbe neprekáža. Pohyb sa využíva nielen v matematike ale aj na slovenskom jazyku, vlastivede, …

Učiteľ, ktorý ho dokáže využiť v prospech učenia, má veľkú výhodu. V matematike pohyb umožnil žiakom ľahšie pochopiť zápis čísla v desiatkovej sústave. Napríklad číslo 501 znázorním takto: dám tri stoličky pred lavice a žiaci si na ne sadnú tak, že na mieste jednotiek (stoličke) sedí 1 žiak, na mieste desiatok nesedí nikto, na mieste stoviek – jeden žiak si sadne na stoličku, štyria sa postavia za neho. A precvičujem čísla podľa potreby. Takto žiaci pochopia písanie nuly v čísle. Dokonca aj pojem čísla a číselného radu sme stavali na pohybe. Aby učiteľ takto myslel, musí sa „prerodiť“. Musím dodať, že niekedy mi takto odučená hodina pripadala ako umelecké dielo.

Je známe, že vyučovacia hodina sa zdá ďeťom veľmi dlhá. Ako dokážu prváci pracovať bloku, ktorý má dĺžku dvoch vyučovacích hodín? Nie je tu problém?

Práca v bloku deti neunavuje. Strieda sa v ňom veľa činností: pohyb, hry, cvičenia s vrecúškami, hra na flaute a iné. Žiaci málo sedia v laviciach. Deti sa učia rozprávať, hlavne tie, ktoré nevedeli vyslovovať niektoré hlásky, rozširovali si pamäť, cvičili jemnú motoriku, či už prstovými cvičeniami alebo spomínanou hrou na flaute. Písanie – učili sme sa písať iba veľké tlačené písmená, aj to hrubými pastelmi, pastelkami. Na písanie aj kreslenie sa nepoužívalo nič ostré – ceruzky, perá, … Dieťa nemá tak vyvinutú jemnú motoriku ruky, aby zvládlo takúto činnosť. Pretože sme sa v bloku učili mnoho básničiek, jazykolamov, pesničiek, učili sme sa vystupovať pred celou triedou, deťom nerobilo problém vystúpiť na školských podujatiach. Deti mali radosť zo školy, nebáli sa, neboli zaťažované domácimi úlohami. Čo bolo potrebné, naučili sa v škole. Mali čas prežívať detstvo.

Boli na vyučovaná v triede aj nejaké návštevy?

Na vyučovaní bolo veľa návštev. Inšpektori často prichádzali na hospitácie, učitelia z iných škôl zo zvedavosti. Niektorí prišli pozrieť na vyučovanie, aby do toho svojho vniesli niektoré nové prvky, zmenu. Treba podotknúť, že zmena vyučovania nespočíva v zmene postavenia lavíc v triede, v tom, že na hodine budeme spievať či hrať na flaute, že budeme mať raz do mesiaca niečo iné, netradičné. Najviac ma prekvapila návšteva vtedajšej ministerky školstva pani Evy Slavkovskej. Do triedy prišla s celou svojou suitou, asi 15 ľudí. Žiaci neboli prekvapení. Zahrali im na flautách, zaspievali a boli by predviedli divadielko či iné činnosti. Pohotovo im odpovedali na otázky. Nemali strach ani trému. Hostia si pozreli ich zošity, výtvarné práce, ktoré boli na stenách v triede. Pani ministerka sa mohla presvedčiť, že „waldorf“ nie je škola bez disciplíny, pre hlúpych.

Boli aj aktivity mimo školy?

Odbor školstva v Brezne umožnil vznik Klubu waldorfskej pedagogiky. Zúčastňovali sa ho učitelia zo škôl okresu Brezno aj mesta Banská Bystrica. Preberali sme tu rôzne otázky týkajúce sa tejto pedagogiky, no v centre pozornosti bol vyučovací proces a práca so žiakmi. Pre učiteľov boli zaujímavé ukážky blokov matematiky v rôznych ročníkoch I. stupňa. Popoludní sa učitelia venovali praktickým činnostiam. Stretnutí sa zúčastňovali aj inšpektorky okresu Brezno.

Stretával sa Klub WP iba v Závadke nad Hronom?

V začiatkoch sa stretával na našej škole pod dohľadom Jana Neta. Potom som klub viedla sama. Net navštevoval aj iné školy v okrese Brezno. Učiteľov ochotných pracovať na svojej zmene, však bolo málo.

Čo by ste dodali na záver?

Vidím to tak, že tento systém je pre žiakov lepší ako tradičný. Ja by som ináč vyučovať nechcela.

V tejto pedagogike som sa našla. Páčilo sa mi a vyhovovalo to aj deťom, že sme slovenský jazyk aj matematiku vyučovali v blokoch – počas prvých dvoch hodín. Tieto sa striedali po štyroch týždňoch – epochách. Boli obavy, že žiak, ktorý sa počas epochy slovenského jazyka nestretne s učivom matematiky, túto zabudne. Ide však o produktívne zabúdanie. Keď sme sa po epoche slovenčiny vrátili k matematike, stačil iba jeden deň na obnovenie zabudnutého učiva. V triede som mala mnoho takých žiakov, ktorí by učivo v klasickej triede nezvládli. Postupy, ktoré sme vo vyučovaní uplatňovali, pomohli deťom problémy prekonať. Šikovnejšie deti sa mohli rozvíjať, pretože na tabuli bolo pripravené učivo rôznej náročnosti. Pomalším žiakom stačil základ. Rýchlejšie deti som využila na prípravu rôznych úloh pre ostatných žiakov v triede. Denne sme v triede spoločne nahlas čítali, aby nebolo vidieť rozdiely v čítaní žiakov. Toto pomohlo napríklad dyslektikom prekonať ich problémy. Vo vyšších ročníkoch sa čítalo prevažne jednotlivo. Jan Net tvrdil, že keď sa dieťa nenaučí čítať do konca 3. ročníka, je potrebné psychologické vyšetrenie. Je mnoho takých škôl, kde učitelia posielajú už prvákov k psychológovi aj pre malichernosti, lebo ešte nepoznajú také písmeno, či mýlia si ho s iným alebo sú neposedné, vrtia sa, … Tým učiteľom by som odporučila vcítiť sa do duše dieťaťa. Aby pochopili jeho problémy, osobitosti. Učiteľ musí byť trpezlivý, nie nervózny, aby mohol pracovať aj s problémovými deťmi. Pred prijatím na štúdium na fakultách pre učiteľov, by mali uchádzači o učiteľstvo vykonať psychologické testy. Tie vykonávajú napríklad držitelia zbrojných pasov, no učiteľom môže byť každý.

Iba tvorivý učiteľ vedie k tvorivosti aj žiaka.

(František Baloha, 2013)