Gymnáziá v reformnom pohybe.

RNDr. Elena Kacvinská, riaditeľka Gymnázia Janka Jesenského v Bánovciach nad Bebravou

Na zásadnú reformu školstva sme čakali od roku 1989. V posledných mesiacoch sa stojaté vody pohli. Spustili sa procesy zásadných zmien, ktoré sa dotknú zásadných otázok obsahu vzdelávania, jeho organizácie, motivácie učiteľov pracovať kvalitnejšie, zrejme aj prajnejšieho financovania školstva atď. O pripravovaných i realizovaných zmenách sme sa pozhovárali s riaditeľkou Gymnázia Janka Jesenského v Bánovciach nad Bebravou RNDr. Elenou Kacvinskou.

• Pani riaditeľka, ako vnímate situáciu vo výchove a vzdelávaní u nás za posledné roky?

Žijeme dobu mnohých a rýchlych zmien. Týmto faktom je poznamenaná aj situácia vo výchove a vzdelávaní. Spoločensky i finančne nedocenená práca učiteľa, ubúdajúci počet žiakov v dôsledku poklesu populačnej krivky, nezáujem o získavanie vedomostí, pomýlené hodnoty, ktoré mladým ľuďom predkladajú médiá v podobe „celebrít“ – to sú negatívne stránky, ovplyvňujúce výchovno-vzdelávací proces. Vzdelávacie inštitúcie stále viac suplujú rodinu, pretože rodičia nemajú alebo nechcú mať čas na svoje deti. Ďalším problémom je, že štruktúra škôl a študijných odborov nereaguje dostatočne pružne na potreby trhu – a tak máme dnes v niektorých profesiách výrazný nedostatok vyškolených ľudí, inde zasa prebytky. Myslím si, že už naozaj dozrel čas prehodnotiť súčasný stav vo výchove a vzdelávaní a prispôsobiť sa novým skutočnostiam, hoci aj radikálnymi zmenami.

• Medzinárodné merania kvality vzdelávacích systémov PISA 2003 a 2006 preukázali, že náš školský systém sa ocitol v podpriemere, čím si to vysvetľuje učiteľská verejnosť a kde podľa vás treba hľadať príčiny tohto stavu?

Vedomostí, ktoré sa učitelia snažia „natlačiť“ do detských hláv, je stále viac. A tak ich do tých hláv vkladáme ako do pamätí počítačov. Nie je čas zaoberať sa súvislosťami, medzipredmetovými vzťahmi. Nie je čas na rozvíjanie samostatnej tvorivej práce, na posilňovanie zručností. Mnohé deti majú priam encyklopedické vedomosti. Čo ale z toho, keď ich nemajú „zažité“ a nevedia ich tvorivo použiť. Niekedy by sa aj čas na tvorivosť našiel, ale zasa chýba technické vybavenie, moderné učebné pomôcky. Veľkým problémom podľa mňa je aj preťaženosť učiteľov. Učiteľ nielen odovzdáva svoje vedomosti, je aj poradcom, dôverníkom, vychovávateľom. Zároveň musí permanentne vzdelávať aj seba. Väčšina učiteľov má záujem vyučovať tvorivo a moderne. Ale pri takých vysokých úväzkoch, ako majú naši učitelia, to veľmi nejde. Alebo ide, avšak iba obmedzenú dobu, kým sa učiteľ celkom nevyčerpá. Zníženie úväzkov učiteľom predmetov, náročných na prípravu, by určite pomohlo.

• Od septembra 2008 vstúpil do platnosti nový zákon o výchove a vzdelávaní, ktorý je prvým z nástrojov reformných zmien u nás. Ako sa Vás dotkli procesy, ktoré naprojektoval?

V prvom rade sme v rekordnom čase museli pripraviť školský vzdelávací program pre prvákov a prímu. V budúcnosti ho určite budeme vylepšovať podľa toho, čo ukáže prax. Ďalšie zmeny, vyplývajúce z tohto nového zákona, sa nás dotknú postupne, v priebehu školského roka. Mám na mysli predovšetkým maturitné skúšky a prijímacie konanie.

• Ako ste sa vyrovnali s krátkymi termínmi na prípravu školských vzdelávacích programov?

Zrejme mám šťastie, ale pedagógovia v našej škole odviedli vynikajúcu prácu. Napriek časovému stresu, napriek obavám, či naše zámery a predstavy sú správne, začiatkom júla bol náš školský vzdelávací program pripravený. Dokonca môžem povedať, že práca na tvorbe školského vzdelávacieho programu prebiehala v pokojnej, tvorivej atmosfére. Vzájomne sme si odovzdávali informácie, ktoré sme získavali z rôznych zdrojov – čerpali sme z materiálov, ktoré priebežne poskytovalo Ministerstvo školstva SR a Štátny pedagogický ústav. Tých informácií a rád pre gymnáziá bolo pomerne dosť, horšie na tom boli ostatné stredné školy. Zamestnanci ministerstva a ŠPÚ nám ochotne radili, aj keď oni sami boli zavalení prácou. Inšpirovali sme sa aj skúsenosťami našich českých kolegov. Riaditelia gymnázií v rámci kraja ale i celého Slovenska máme výborné vzťahy – písali sme si, telefonovali, radili navzájom. Z tvorby školského vzdelávacieho programu mám veľmi dobrý pocit. Znova musím zopakovať, že aj keď pod časovým tlakom, bola to pre nás výzva, ktorá nás chytila za srdce. A tá radosť z dobre vykonanej práce, keď bol školský vzdelávací program na svete…

• Ktoré z nových vecí v zákone hodnotíte pozitívne, čo by ste riešili inak, ako je to v zákone nastavené?

Obrovským pozitívom je fakt, že vznikol jeden ucelený zákon, ktorý komplexne rieši problematiku výchovy a vzdelávania v regionálnom školstve. Novinkou v tomto zákone je práve štátny a školský vzdelávací program – legislatívny priestor na uskutočnenie tej potrebnej reformy. Optimisticky verím, že výsledkom reformy bude človek, vzdelaný pre praktický život, človek, vzdelaný pre život v Európe.

V zákone sú časti, ktoré by som riešila inak. Stredným školám komplikujú situáciu v prijímacom konaní dve prihlášky, ktoré si môžu deviataci podať. Moja skúsenosť z praxe je taká, že tie dve prihlášky sú v konečnom dôsledku problémom aj pre samotných uchádzačov o štúdium. Ak ich prijmú na obidve školy, nasleduje kolotoč úvah, ktorá škola bude správnejšia, prenášanie zápisného lístka, a stále otázka – rozhodli sme sa správne? Ak ich neprijmú ani na jednu z týchto škôl, musia rodičia operatívne hľadať školu tretiu. Zákon tiež hovorí, že zriaďovateľ do 15.septembra rozhoduje o počte tried prvého ročníka pre nasledujúce prijímacie konanie. Ak záujem žiakov výrazne prevyšuje tento počet, môže ho zriaďovateľ upraviť do začiatku termínu konania prijímacích skúšok. Ako budeme pri dvoch prihláškach vedieť, či záujem o našu školu výrazne prevyšuje určený počet tried? Preto by som umožnila podávať iba jednu prihlášku, aby bolo úplne jasné, koľko a akých žiakov sa na školu hlási.

Ďalšiu zmenu by som urobila v štátnom vzdelávacom programe. V rámcovom učebnom pláne by som vymedzila minimálne počty hodín pre jednotlivé vyučovacie predmety, ale nerozdelila by som ich záväzne do ročníkov, to by som nechala na školy. A rozhodne by som nedávala jednu hodinu matematiky do štvrtého ročníka gymnázia.

Mrzí ma, že v časti o ukončovaní štúdia sa s odmenou nemyslí na školského koordinátora maturitnej skúšky. Koordinátor je nesmierne dôležitý, má veľkú zodpovednosť pri príprave aj počas priebehu maturitných skúšok. Zaslúži si odmenu. My riaditelia si s tým samozrejme poradíme, máme financie na pohyblivé zložky platu. Ale vymedzenie odmeny pre koordinátora v zákone by bolo aj morálnym ohodnotením tejto náročnej funkcie.

Sú aj ďalšie drobnosti, ktoré by som si predstavovala inak. Chýba mi napríklad podrobnejšia vykonávacia vyhláška pre stredné školy. Predpokladám, že na mnohých materiáloch sa ešte pracuje a chyby krásy tohto zákona budú postupne odstránené.

• Akú pozíciu má škola vášho typu v okresnom sídle?

Pri súčasnom počte žiakov 454 možno povedať, že sme „komorné“ gymnázium. Počtom žiakov sme gymnázium menšie, ale významom a výsledkami sme školy veľká. Sme jediná všeobecnovzdelávacia škola v regióne, naše miesto je nezastupiteľné. Záujem o našu školu zatiaľ stále prevyšuje možnosti prijatia, vyberáme si teda dobrých žiakov. Rozvíjame ich schopnosti a talent, vedieme ich k ďalšiemu štúdiu. V galaprograme z príležitosti prijatia eura povedal pán premiér, že Slovensko potrebuje srdce a um. V našom okresnom meste sme to práve my, ktorí svojim študentom tieto dve hodnoty dávame a oni ich nesú a odovzdávajú ďalej.

• Dnes veľa hovoríme o klesajúcom statuse učiteľa. Ten voľakedy patril k váženému spoločenskému stavu. Ako dnes verejnosť okolo vás vníma učiteľov, aké skúsenosti majú vaši učitelia so spoločenskou prestížou?

Vážnosť učiteľského stavu je dlhodobo podceňovaná. My na gymnáziu máme predsa len tých najlepších študentov, ktorí si cenia vzdelanie a nositeľov vzdelania – svojich učiteľov. Takto nás vnímajú aj ich rodičia a vážia si našu prácu. Celospoločensky je ale status učiteľa nízky. Určite to súvisí aj so slabým finančným ohodnotením učiteľovej práce. Pritom od učiteľov vo veľkej miere závisí budúcnosť spoločnosti. Veď kto vychová odborníkov, tých, ktorí budú zvyšovať životnú úroveň? Pripravuje sa zákon o pedagogických zamestnancoch. Myslia tvorcovia na to, že je tu šanca vrátiť vážnosť učiteľskému povolaniu?

• Kvalita vzdelávania vždy závisela najmä od dobrých učiteľov. Aká je podľa vás kvalita dnešných učiteľov? Kde sú rezervy v ich raste a odbornej erudícii?

Dobrý učiteľ je skutočne poklad. Istý čas boli absolventi pedagogických fakúlt teoreticky síce pripravení, ale chýbalo im nadšenie pre svoje povolanie, záujem byť tvorivým prvkom vzdelávacieho procesu. Učiť išli iba tí, ktorí nemali takmer žiadne ambície. Príčina –opäť už spomínaný problém nízkych platov v školstve. Zdá sa mi ale, že v tomto smere sa situácia zlepšuje. Praxovať nám prichádzajú študenti so záujmom o učenie. Asi sa niečo zmenilo na pedagogických fakultách, rozhodne je to obrat k lepšiemu, čo ma teší. My, starší učitelia, máme cestu k celoživotnému vzdelávaniu tiež otvorenú. Určite je to potrebné a my túto možnosť radi využívame, aby sme obstáli pred našimi študentmi.

Nedá mi nespomenúť čerstvý zážitok. V uplynulých dňoch pedagógovia našej školy pripravovali projekt modernizácie vzdelávania, projekt „vyučovania po novom“. Podobne, ako pri tvorbe školského vzdelávacieho programu, vzniklo množstvo vynikajúcich nápadov v úžasnej tvorivej atmosfére. Učitelia sú nevyčerpateľné studnice – verím, že tento dar budú mať aj ďalšie generácie učiteľov.

• Vážnym problémom vo výchove a vzdelávaní sa stáva samotný žiak. Je často málo motivovaný vzdelávať sa, je neraz málo náročný k sebe, chce dobrú plácu za málo práce. Platí to aj u vás? Akí sú dnešní žiaci?

Aj my mierne pociťujeme túto tendenciu. Je na nás, aby sme tých k sebe málo náročných presvedčili, že majú na viac. Väčšina našich žiakov sa ale vzdelávať chce. Tí starší chápu, že rozum, vzdelanie, je najcennejšia devíza. Sú veľmi kritickí voči neprávosti, klamstvám. Majú život pred sebou a chcú sa svojou prácou pričiniť o to, aby bol dobrý.

• Je dnes ťažké byť riaditeľkou školy? Čo vám spôsobuje najväčšie problémy a starosti?

Naozaj je ťažké byť riaditeľkou školy. Svoju prácu ale robím dobrovoľne a mám z nej radosť. Svetlé stránky tejto práce prekryjú problémy. Najviac starostí mi spôsobuje zodpovednosť, ktorá je na mojich pleciach. Záleží mi na dobrom mene školy, na kvalitnej práci všetkých učiteľov, na výsledkoch žiakov, na spokojnosti rodičov. Nie vždy sa toto všetko dá splniť, a to ma často potrápi.

• Z čoho má riaditeľ školy, ako je vaša najväčšiu radosť a zadosťučinenie?

Samozrejme z úspechov študentov, zo spokojného kolektívu, z vďačných rodičov. Takýchto šťastných chvíľ zažívam veľa, a to ma motivuje k ďalšej činorodej práci. Mám rada svojich študentov. Neskromne si myslím, že je to obojstranné – napriek tomu, že učím jeden z najťažších predmetov, matematiku, a napriek tomu, že pre pokarhanie „na koberec“ sa chodí ku mne. Mám rada svojich zamestnancov a teším sa, keď ich môžem odmeniť, hoci aj iba pochvalou. Učiteľské povolanie je krásne, lebo práca s mládežou aj nás robí stále mladými. A riaditeľovanie je krásne, keď sa škole darí.

• Aká bola vaša cesta do školstva a prečo ste si vybrali práve túto oblasť pre svoju kariéru?

Moja cesta do školstva nebola priamočiara. Vyštudovala som numerickú matematiku. Po skončení vysokej školy som pracovala v Slovenskej akadémii vied ako odborná asistentka. Potom zasiahol osud. Presťahovali sme sa do môjho rodiska – do Bánoviec nad Bebravou. Zamestnanie som našla na gymnáziu, bolo tam práve voľné miesto informatika. Postupne som si doplnila pedagogické vzdelanie a už som na tom gymnáziu zostala. Učiteľkou som sa teda asi narodila, životné okolnosti ma iba správne nasmerovali. Som veľmi rada, že sa tak stalo.

• Čo očakávate vy i vaši kolegovia od budúcnosti v slovenskom školstve?

Dúfam, že zmeny, ktoré sa v súčasnosti odštartovali, prinesú do škôl kvalitu, kreativitu, zanietenie pre vzdelávanie. Že celý proces výchovy a vzdelávania bude jednoduchší, zábavnejší. Že výdobytky modernej doby budú samozrejmosťou v každej škole a budú slúžiť k prehlbovaniu múdrosti národa.

• A vaše osobné želanie?

Nech mne, mojim kolegom a všetkým správnym učiteľom i študentom navždy vydrží láska k práci a k životu.

(Ľubomír Pajtinka, 2010)