Kľúč k úspechu – kvalitné riadenie a organizácia

(Rozhovor s prof. PhDr. Zdenkom Obdržalkom, DrSc.)

Slovenské školstvo prešlo v posledných rokoch množstvom vnútorných a vonkajších zmien. Jedným z renomovaných odborníkov na riadenie školstva je dlhé roky prof. PhDr. Zdeněk Obdržalek, DrSc. S ním sme sa pozhovárali o minulosti i budúcnosti nášho školstva.

Pán profesor, aké boli vaše cesty k pedagogike, ako sa školstvo stalo ústrednou témou vašej profesionálnej dráhy?

Výchova a vzdelávanie, práca s ľuďmi, ich kultivovanie boli pre mňa od mladosti až do dnes, keď som už seniorom – v pokročilom veku, srdcovou záležitosťou. Z tohto dôvodu som si zvolil ako mladý človek učiteľskú životnú dráhu. Vyštudoval som učiteľský ústav, na ktorom som získal prvé dotyky s pedagogikou – teóriou výchovy a vzdelávania. Odbor ma tak zaujal, že som pokračoval v jeho poznávaní – v štúdiu na vysokej škole pedagogickej a ďalej som ho rozvíjal pri vedeckom štúdiu ašpirantúry. Orientoval som sa na viaceré oblasti pedagogickej vedy; na didaktiku, pedeutológiu – teóriu učiteľského vzdelávania, najviac som však koncentroval svoje úsilie na rozpracúvanie otázok riadenia výchovy a vzdelávania. Tu som videl možnosť najviac pomôcť rozvoju školy a školstva vôbec. Z tejto tematiky som rozpracoval svoju habilitačnú prácu i doktorskú dizertačnú prácu.

V mladosti ste boli blízko pri mnohých našich „pedagogických celebritách“. Ako si na nich spomínate? Kto bol pre vás tým najlepším vzorom?

Považujem za životné šťastie, že som mal možnosť, ako mladý človek, učiť sa od skúsenejších, starších, vedecky fundovaných kolegov. I keď, samozrejme, ich vedecká a publikačná činnosť bola ovplyvnená dobou, v ktorej sme žili a pracovali, vážil som si a vážim si dodnes ich prínos pre rozvoj pedagogickej vedy. Z hľadiska môjho odborného profilovania ma zaujalo dielo profesora Vajcíka, s ktorým som úzko spolupracoval, a to Pedagogické pozorovanie a pedagogický denník, profesor Stračár, ktorý viedol redakčnú radu Jednotnej školy, ktorej som bol členom, bol pre mňa vzorom profilovaného metodológa pedagogického výskumu a pražský profesor Cipro, ktorý bol oponentom mojej doktorskej dizertačnej práce a s ktorým som spolupracoval na medzinárodných výskumoch UNESCO až do jeho smrti, ma naučil správne uplatňovať komparáciu pri spracúvaní vedeckých štúdií.

Celý život pracujete na teoretickom, ale aj praktickom poli výchovy a vzdelávania. Ako vy vnímate vzťah teórie a praxe výchovy a vzdelávania?

Úspešná prax na školách nevyhnutne predpokladá skvalitňovanie vedecky fundovaných (podložených) prístupov. Pravda, teória nemôže byť disfunkčná, formalistická, konformná a apologetická. Požiadavky na pedagogickú teóriu sú náročné preto, že výchovno-vzdelávacie javy, s ktorými ona pracuje, patria k najzložitejším. Tendencie po ich redukovaní z hľadiska postmoderného relativizmu, subjektivizmu alebo neoliberalizmu a jednostranných kvantitatívnych prístupov nepovažujem za správne. Je mimoriadne náročné, ale pritom nevyhnutné orientovať pedagogickú teóriu na systémové riešenie komplexných otvorených problémov našej výchovno-vzdelávacej sústavy, optimálne pritom využívať i zahraničné poznatky a podrobiť skúmaniu javy a procesy pred ich hodnotením a uplatňovaním v praxi.

Ste jedným z najplodnejších autorov v oblasti školstva. Aká je vaša bilancia?

Po dobu môjho pôsobenia na Univerzite Komenského som napísal 15 monografií, 75 štúdií, 20 štúdií v zahraničí, bol som zodpovedným riešiteľom viacerých grantových úloh a participoval som na viacerých zahraničných výskumoch. Najviac monografií a štúdií som orientoval na školský manažment. Pravda, kvantitatívne údaje nemusia odzrkadľovať stav a úroveň mojej vedeckej produkcie. I keď jestvuje značný počet domácich a zahraničných pozitívnych ohlasov na moje práce, myslím si, že objektívne posúdenie tejto činnosti neprislúcha mne, pretože by mohlo byť subjektívne, ale prislúcha iným odborníkom z tejto oblasti činnosti.

Ako vnímate zmeny, ktoré sa udiali a dejú v našom školstve v posledných rokoch? Čo považujete za kľúčové problémy v našom školstve v minulosti, dnes a možno i v budúcnosti?

Zmeny vnímam jednoznačne pozitívne, i keď som ďaleko od toho, aby som kriticky nehodnotil, čo by mohlo byť podstatne lepšie, čo sme očakávali od zmeny, ktorá prišla, a čo sa zatiaľ nepodarilo úspešne realizovať. Pozitívne hodnotím vytvorenie podmienok pre slobodu názorov na školách, väčšiu voľnosť v činnosti učiteľov a riaditeľov škôl, uplatňovanie princípu demokracie v činnosti školy, pluralitu škôl a vzdelávania, otvorenie škôl verejnosti a svetu, uplatňovanie samosprávnosti v činnosti škôl a početné ďalšie prednosti.

Sklamaním bolo pre mňa nedoceňovanie potreby lepšie financovať naše školstvo, aby sa ono vymanilo z balancovania medzi riadnou činnosťou a možnosťami iba prežiť, pretože chýbajú financie na zabezpečenie jeho základných funkcií. Dlho chýbala po politickej zmene konzistentná predstava o tom, ako ďalej v oblasti výchovy a vzdelávania a v školstve. Za prelom do tohto tápania považujem projekt Konštantín a projekt Milénium. Chýba však, podľa mňa, múdra prezieravosť, zodpovednosť, vôľa, ale i odvaha projekty realizovať. Stále nie je napríklad v SR schválený nový zákon o výchove a vzdelávaní, ktorý má právne zabezpečiť realizovanie národného projektu výchovy a vzdelávania.

Považujem tiež za škodlivé, že demokratickú koncepciu činnosti školstva, ktorá patrí k hlavným výdobytkom ponovembrových zmien, často vystriedali partikulárne a egocentrické záujmy, neoliberálna improvizácia, komercionalizácia, tendencie po privatizácii za každú cenu a niekedy i asociálne a diskriminačné prístupy k vyššiemu a hodnotnejšiemu vzdelaniu. Naznačené problémy by sa mali stať predmetom riešenia nielen politikov, riadiacich pracovníkov v školstve, ale i predmetom rozpracúvania teoretických východísk k ich riešeniu vedným odborom pedagogika a jeho disciplínami.

Ako aby ste zhodnotili kvalitu riadenia nášho školstva od jej základnej roviny až po najvyššiu?

Riadenie školstva patrí k rozhodujúcim predpokladom skvalitňovania činnosti celej našej výchovno-vzdelávacej sústavy. Zásadné premeny v riadení nášho školstva sa realizovali a postupne realizujú od konca 90. rokov, od politickej zmeny. Pozitívne hodnotím, že po tejto zmene sa postupne znížil centralizmus, uplatňovaný pri riadení škôl (o školskej politike, cieľoch, obsahu a financovaní sa prestalo rozhodovať v sekretariáte jednej strany) bola odstránená unifikácia, pluralita sa uplatňuje i pri riadení škôl (školy môžu zakladať a spravovať i právnické a fyzické osoby), odstúpilo sa od požiadaviek na konformné správanie riaditeľov škôl a akcentuje sa ich samostatnosť a tvorivosť pri uplatňovaní manažérskej funkcie, znížili sa byrokratické prístupy v systéme riadenia škôl, posilnilo sa participatívne a kooperatívne riadenie, uplatňuje sa konkurencia a niektoré prvky trhového mechanizmu, kvalifikovane sa využíva evaulácia a utoevaluácia pri hodnotení činnosti školy.

Činnosť ministerstva školstva sa do značnej miery transformovala na strategické riadenie a operatívne riadenie sa do veľkej miery presunulo na nižšie riadiace stupne. Kompetencie zriaďovať a spravovať školy prešla prevažne na obce a samosprávne kraje. V hodnotení činnosti škôl sa uplatňujú nové prístupy, napr. TQM (total kvality manažment) a ďalšie početné pozitíva.

Čo by bolo treba, podľa vás, urobiť pre zlepšenie kvality riadiacej práce na úrovni škôl, stredného článku i na úrovni ústredných orgánov?

Pre zlepšenie kvality riadenia v základnej rovine považujem najmä: abstrahovať od zvyškov autokratického riadenia, uplatňujúceho v horizontálnej rovine malé kompetencie rady školy a poradných orgánov riaditeľa školy), viac realizovať kooperáciu a participatívne riadenie, kvalifikovanejšie uplatňovať strategické plánovanie na škole, skvalitniť autoevaluáciu a ďalšie.

V strednom článku sa veľmi často striedajú organizačné modely riadenia (školské správy, odbory školstva okresných a krajských úradov, nové kompetencie obcí a samosprávnych krajov na úseku školstva, vznik krajských školských úradov). Pri zmenách odchádzajú zapracovaní odborníci z tohto stupňa riadenia. Vidím potrebu stabilizovať riadenie na strednom stupni, posilniť jeho pedagogickú odbornosť, racionalizovať organizačné štruktúry smerom k odstráneniu duplicít v činnosti, a to zjednodušením organizačného modelu, v ktorom by boli orgány samosprávne i správne.

Na centrálnom stupni mi chýba samosprávny orgán v centre (ústredná pedagogická rada), podobne, ako je to v niektorých krajinách v zahraničí (Švédsko, Francúzsko), ktorý by bol partnerom ministerstva školstva. Vidím i potrebu razantnejšieho presadzovania finančných požiadaviek na činnosť škôl vo vláde na základe kvalifikovanej odbornej argumentácie.

Vidím tiež potrebu väčšej transparentnosti pri príprave a prerokúvaní školských zákonov, ale i ďalších legislatívnych noriem. Toto by sa nemalo obmedzovať iba na úsek vybraného okruhu ľudí, ale mala by byť ďaleko viac zainteresovaná odborná učiteľská verejnosť, informácie o pripravovaných zákonoch aby mali byť publikované v odbornej pedagogickej tlači.

Kde v Európe, podľa vás, najlepšie riadia školstvo, alebo ktorý európsky model riadenia sa vám páči najviac?

Každá európska krajina uplatňuje prístup k riadeniu škôl v kontexte s jej národnou špecifikou, ale i spoločenskými, ekonomickými a sociálnymi podmienkami. Sú krajiny, v ktorých riadenie škôl patrí k základným prioritám školstva (Anglicko, Holandsko, Fínsko). Jestvuje všeobecný trend v demokratickej Európe venovať v systéme riadenia osobitnú a zvýšenú pozornosť funkcii riaditeľa školy, ktorý je považovaný za manažéra i lídra, ekonóma i právnika, hodnotiteľa a hodnoteného, tvorcu tímov, garanta kvality pedagogického procesu i výchovno-vzdelávacích aktivít školy. V anglickom modeli riadenia škôl sa mi páči vytypovanie riadiacich kompetencií riaditeľa školy orientovaných dominantne na stratégiu rozvoja školy, na riadenie pedagogického procesu, na riadenie ľudí a na efektívne využívanie ľudských, materiálnych a finančných zdrojov. Jednotlivé oblasti sú tu relatívne veľmi dobre vyšpecifikované. Páči sa mi, že problematika činnosti riaditeľa školy je považovaná za tak významnú, že jestvujú pre ňu Národné profesijné a kvalifikačné požiadavky na funkciu riaditeľa školy (National Profesional Qualification for Headship – NPQH).

Kam, podľa vás, smeruje naše školstvo. Aký model je tou cieľovou stanicou? Má vôbec na Slovensku niekto komplexnú víziu ďalšieho rozvoja školstva?

Ako vyplynulo z predchádzajúcich mojich odpovedí, riadenie škôl a školstva vôbec nie je samoúčelný proces. Považujem ho za prostriedok k skvalitňovaniu činnosti školskej sústavy. Tejto prichodí zabezpečiť úroveň poznatkov a výchovy človeka vôbec, ako osobnosti schopnej rozvíjať svoje kvality, realizovať ekonomický a sociálny rozvoj, realizovať medzinárodnú spoluprácu v rámci EÚ i mimo nej, rozvíjať osobnosť samostatnú, tvorivú, morálnu so schopnosťou komunikovať a úspešne vstupovať do sociálnych vzťahov so svojím okolím. V tejto súvislosti sa kladú na školy náročné požiadavky. K najdôležitejším z nich patrí, aby poznala ciele, ku ktorým jej činnosť smeruje, uplatňovala princíp dôvery k žiakom, ich očakávaniam, pracovala na úrovni zodpovedajúcej súčasnému stavu poznania a rozvoja vedy, bola vysoko profesionálna, uplatňovala optimálne partnerstvo so všetkými, ktorí vstupujú s ňou do kontaktu, uplatňovala kultúru, práva a zodpovednosť žiakov a vytvorila optimálnu klímu školy. Za významný dokument, ktorý komplexne vyjadril víziu nášho školstva pre budúcich desať – pätnásť rokov, považujem projekt Milénium Národný program výchovy a vzdelávania.

Čo považujete za slabiny našej výchovno-vzdelávacej sústavy, čo sa oproti minulosti zhoršilo a čo zlepšilo?

Pravda, plnenie Milénia je rôzne v jednotlivých oblastiach. Problémové miesta jeho plnenia a slabiny som formuloval v predchádzajúcej súvislosti s hodnotením vzťahu teórie a praxe výchovy a vzdelávania.

Čo si želáte v oblasti školstva vy osobne?

Želal by som si, aby pracovníci pôsobiaci na zodpovedných politických postoch v tejto krajine prešli od postulovania verbálneho významu vzdelania a školy k zabezpečovaniu kvalitnejších podmienok pre jeho činnosť, najmä materiálnych a finančných, aby sa reálne skvalitnilo sociálne postavenie učiteľov, rozhodujúcich aktérov výchovy a vzdelávania, aby sa docenilo postavenie vied o výchove a vzdelávaní ako jedného z rozhodujúcich faktorov rozvoja nášho školstva a aby sa zvýšila pozornosť príprave pracovníkom školského manažmentu, pretože táto oblasť v porovnaní so zahraničím nie je u nás systémovo riešená a limituje efektívnosť činnosti našich škôl.

(2009)