Deti potrebujú veľa dobra a porozumenia .

Mgr. Maroš Jakim, Zlatý Amos 2016

Učiteľská profesia je jednou z najťažších a súčasne najdôležitejších v každej spoločnosti. Prinášať ľuďom nové vedomosti, učiť, motivovať, ukazovať krásu poznávania a dobrodružstvá objavovania je mimoriadne zodpovedná úloha. Hovorí sa, že ročne vznikajú a súčasne zanikajú desiatky druhov povolaní. Iba učiteľská profesia je večná.
V Historickej radnici v centre Košíc sa zišli aj v tomto roku finalisti ankety Zlatý Amos, aby zabojovali o titul najobľúbenejšieho slovenského učiteľa . Cieľom projektu je predovšetkým popularizácia učiteľov, ktorí podľa hodnotenia žiakov významne prispievajú k vytváraniu kvalitného vzťahu medzi žiakmi a učiteľmi. Týmto podujatím organizátori prispievajú k tradícií oceňovania učiteľov za aktívnej účasti žiakov. Anketa vyzdvihuje vzťah medzi žiakmi a učiteľmi. Vedie žiakov k tomu, aby ukázali celému Slovensku svojich učiteľov, ktorí im dávajú do života nie len vedomosti, ale aj dobrú výchovu. Žiaci sú vďační svojim učiteľom a my ako organizátori sa snažíme ich vďaku ukázať verejnosti a oceniť ich snaženie.
Titul Zlatý Amos 2014 si v desiatom jubilejnom ročníku ankety o najlepšieho učiteľa vybojoval 44 ročný Pezinčan, učiteľ Obchodnej akadémie v Bratislave Mgr. Maroš Jakim.

Čo myslíte, čím ste si získali svojich žiakov, ktorí vás do súťaže prihlásili?

Už to, že ma žiaci do súťaže nominovali, je pre mňa cťou. Možno rozhodla moja spontánnosť, bezprostrednosť, humor a ochota pomôcť v každej situácii. Ale na to by ste sa mali spýtať hlavne ich.

Čo pre vás toto ocenenie znamená?

V prvom rade som rád, že sa mi podarilo zviditeľniť našu Obchodnú akadémiu na Račianskej ulici v Bratislave. Ocenenie ma len utvrdilo v presvedčení, že môj prístup k deťom je správny, dodalo mi elán do ďalšej práce. Zároveň však zaväzuje k tomu, aby som i naďalej pokračoval s pokorou a trpezlivo vo výchove mladej generácie. Jednoducho život ide ďalej a nechcem zaspať na vavrínoch.

Súťaž vyzdvihuje prácu učiteľov i keď v samotnej praxi príliš dobre ohodnotení nie sú…Prečo stratili učitelia svoju spoločenskú prestíž?

Práca učiteľa nie je o peniazoch a myslím, že nikdy nebola. Učitelia boli odjakživa vzdelaní a uznávaní ľudia. Dnes sú meradlom všetkého financie a vzhľadom na naše ohodnotenie náš status výrazne klesol. Vzdelanie nepatrí bohužiaľ medzi celospoločenskú prioritu a je dehonestované. Mám pocit, že dnes môže robiť každý všetko bez toho, aby mal patričné vedomosti. Už dávno neplatí to, čo tvrdili moji starí rodičia, že keď sa budeš dobre učiť, budeš sa mať lepšie.

Mali ste svojho obľúbeného učiteľa aj vy? Akých ste mali učiteľov?

Mal som šťastie na dobrých kantorov. Pamätám si dodnes na moju pani učiteľku Máriu Klubertovú, ktorá ma učila písať a čítať. Pán učiteľ Michal Šamudovský bol môj triedny na druhom stupni základnej škole. Vždy som ho vnímal ako prirodzenú autoritu a dodnes si spomínam na jeho otcovský prístup. Na gymnáziu v Trebišove, odkiaľ pochádzam, ma viedla prísnou, ale spravodlivou rukou pani profesorka Mária Minarčíková a mohol by som menovať mnoho iných. Bolo ich veľmi veľa a nedajú sa spomenúť všetci. Každý ma niečím ovplyvnil, z každého je vo mne kúsok. Som veľmi vďačný za to, že som mal možnosť ich stretnúť.

Chceli ste byť vždy učiteľom?

Od malička som sa venoval športu, mali sme to v rodine. Hrával som futbal, preto som mal predstavu, že sa tým raz budem živiť. Poslúchol som však mojich rodičov, ktorí ma upozornili, že celý život hrať futbal nebudem. Po nástupe na gymnázium som sa rozhodol, že spojím šport s mojim povolaním a chcem sa stať učiteľom telesnej výchovy. K nemčine ma priviedla moja triedna profesorka. Študoval som na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a popri tom som hral za Duklu Banská Bystrica.

Čo rozhodlo, že ste sa stali učiteľom?

Neviem. Asi mi to takto bolo súdené. Mám svoje povolanie rád a nemenil by som ho.

Ako dlho a čo učíte? Majú žiaci radi vaše predmety?

Učím už bezmála 20 rokov. Mojou aprobáciou je telesná výchova a nemecký jazyk. Začínal som na Cirkevnom gymnáziu v Trebišove. Po presťahovaní sa do Pezinka som desať rokov pôsobil na Základnej škole v Grinave. V súčasnej dobe učím na Obchodnej akadémii na Račianskej ulici v Bratislave. Spočiatku som vyučoval oba aprobačné predmety, ale situácia sa na škole vyvinula tak, že som momentálne telocvikárom na plný úväzok. Nie som si istý či majú deti radi mňa alebo telesnú výchovu. Asi niečo medzi tým. Telesná dnes vo všeobecnosti nie je veľmi obľúbený predmet, stačí sa pozrieť pred hodinou do šatne koľkí sa skutočne prezlečú. Nestrácam však optimizmus a nádej.

Čo prevláda vo vašich výchovných metódach, aké ciele ste preferovali a preferujete?

Mnoho detí berie cvičenie ako nutné zlo. Majú z neho strach. Nemajú vypestovaný návyk k pohybu. Problémom je chytiť a hodiť loptu, preskočiť cez kozu, urobiť kotúľ. Mojim cieľom je, aby prekonali odpor k telesnej aktivite. Získali základné zručnosti v rôznych hrách. Presviedčam ich, že popri duševnom rozvoji je potrebný i ten telesný. Niekedy sa mi to darí menej, inokedy viac. Je určite dôležité, že cvičenie a prvky športových hier im vždy ukážem a spoločne to skúšame a trénujeme dokiaľ sa to nepodarí. Aj tu je dôležitá názornosť. Neskutočne ma teší, keď deti prekonajú sami seba.

Čo rád robíte, keď práve neučíte?

Hlavne sa nenudím. Som vcelku aktívny človek. Trénujem futbalistov ŠK Tomášov, ktorí hrajú tretiu bratislavskú ligu. Pomáham manželke v reštaurácii, ktorú vlastní naša rodina. Samozrejme, venujem sa svojim trom deťom.

Ste už skúseným pedagógom a určite môžete posúdiť, aký je súčasný stav v slovenskom učiteľstve, ako učí školstvo naše deti?

Nie je žiadnym tajomstvom, že učiteľský stav starne. Je to spôsobené jednak neatraktívnosťou povolania a slabým výberom uchádzačov o štúdium. Pre mnohých je to jedna z posledných možností štúdia na vysokej škole. Navyše, keď školu absolvujú, len minimálne percento v školstve zostane. V neposlednom rade existuje množstvo pedagogicky zameraných študijných odborov , čo znižuje kvalitu vzdelávania. Laicky povedané, pedagogiku môže študovať hoci kto a hoci kde!

Deti dostávajú veľké množstvo informácií, lenže ich nevedia správne vyhodnotiť a použiť neskôr. Preto sa často s nechuťou pýtajú: „ Načo nám to bude, aj tak to nepoužijeme.“ A stretávam sa s tým i na telocviku.

Aký význam pripisujete v dnešnej dobe výchove a vzdelávaniu vy osobne?

Je úplne jedno, v akej dobe žijete. Výchova a vzdelávanie by mali patriť k najdôležitejším záujmom každej vyspelej spoločnosti. Jediná vec, ktorú vám nikto nemôže vziať je to , čo viete. Ak chceme kráčať s moderným svetom zarovno, bez inteligentných a múdrych ľudí to nepôjde. To by si mali uvedomiť všetci, ktorý sa podieľajú na tvorbe vzdelávacieho systému a majú právo a kompetenciu o ňom rozhodovať. Myslím, že som svoj postoj vyjadril jasne.

Čo by ste vy v učiteľskej profesii zmenili, keby Zlatý Amos mal také kompetencie ?

Bolo by fajn, keby sa už konečne niekto začal zaujímať aj o podnety ľudí z praxe, spracovávať a vyhodnocovať ich. Určite by to viedlo k znižovaniu administratívnej práce, ktorá nás len zdržuje od výchovno-vzdelávacej práce. To množstvo dotazníkov a hlásení, ktorých vyhodnotenie nikdy nevidíme, nás skutočne unavuje a znechucuje.

Aký je váš recept na úspešnú prácu so žiakmi?

Každý má svoje osvedčené metódy. Mojou je metóda smiechu a dobrej nálady. Snažím sa, aby moji študenti mali z cvičenia dobrý pocit. Všetok strach a nechuť sa dá lepšie zvládnuť, ak panuje na hodine zábava. Mnoho vecí riešim s humorom. Nejde to samozrejme vždy, ale ukazuje sa, že je to tak správne. Ako triedny učiteľ som nemal nikdy vážnejší problém s mojimi deťmi. Ak ste k nim férový a vedia, čo môžu a čo nie, máte vyhraté. Panuje medzi nami priateľský vzťah a ja si to veľmi vážim. Na druhej strane očakávam, že to vnímajú aj žiaci rovnako a preto to nezneužívajú.

Hodnotový svet dnešných detí je veľmi komplikovaný. Čo preferujete v jeho budovaní vo svojom pôsobení?

Úlohou nás učiteľov je pripraviť mladých ľudí na reálny život, ktorý sa riadi určitými pravidlami. Čím skôr si ich osvoja, tým ľahšie sa budú v spoločnosti orientovať. U mňa je v hodnotovom rebríčku na prvom mieste zodpovednosť voči iným a hlavne voči sebe samému. Mali by sme sa správať tak, aby sme sa za svoje skutky nemuseli hanbiť a to sa snažím vštepovať aj mojim študentom.

Dnešná škola je iná, ako bola škola vašich rodičov. Ak by ste mohli ovplyvniť pokračovanie školskej reformy, čo by ste odporučili medzi zásadnými rozhodnutiami ako priority?

Prepáčte, ale čo je to tá školská reforma? Ak už prebieha, tak zatiaľ nevidím žiadne markantné zmeny. Reformy sú vždy len deklarované, akoby si každý nový predstaviteľ rezortu chcel postaviť vlastný pomník. Viedlo to zatiaľ len k tomu, že v rámci jedného predmetu učíte v každom ročníku podľa iného „ reformovaného modelu“. Je to neuveriteľne náročné na prípravu učiteľa a samozrejme aj žiakov, najmä v maturitných predmetoch, kde sa obsah skúšky nemení napriek „reformám“.

Mala by nastať hlavne v myslení ľudí a v ich pohľade na školstvo ako také. A čo by som odporučil? Zmeniť financovanie škôl. To dnešné, podľa počtu žiakov je maximálne neférové. Argumentom nemôže byť tvrdenie, že ak je škola dobrá, bude mať i dostatočný počet žiakov. Ako príklad môžem uviesť našu školu, ktorá každoročne dosahuje v celoslovenskom meradle vynikajúce výsledky v maturitných skúškach, ale stále sa borí s nedostatkom žiakov. Mnohí sa boja nárokov a volia cestu menšieho odporu.

Máte pred sebou svoje učiteľské sny? Čo by ste v tejto profesii chceli raz dosiahnuť?

Viete, ono je ťažké hovoriť o nejakých snoch. Moja práca ma napĺňa a robím ju rád. Nemám ambície kariérneho postupu. Stretávam sa denno-denne s mladými ľuďmi, čo mi dodáva energiu. Mojim neskromným želaním je, aby si aj po rokoch na mňa moji žiaci spomenuli a mohli o mne povedať, že som im dal niečo do života.

Čo by ste zaželali kolegom – učiteľom na Slovensku?

Nebudem opakovať zaužívané frázy. Chcem zaželať všetkým veľa zdravia a mnoho trpezlivosti pri práci. Verím, že v budúcnosti bude učiteľské povolanie viac uznávané. Držím palce všetkým, ktorí to vnímajú nie ako povolanie ale poslanie.

Aký máte odkaz pre žiakov a ich rodičov?

Najväčší dar, ktorý dáte ako rodičia svojim deťom, je vzdelanie na čo najvyššej úrovni. Dieťa trávi v škole tretinu dňa a ak rodičia dôverujú našej profesionalite a podporia naše úsilie, musí sa dostaviť aj priaznivý výsledok. A o to v škole ide.

Ľubomír Pajtinka, 2016, in: Rodina a škola