Slovensko a Slováci žijú aj vďaka svojej kultúre a vzdelanosti.

Prof. PhDr. Dušan Škvarna, PhD., historik a vysokoškolský učiteľ

Prof. PhDr. Dušan Škvarna, PhD., (nar. 1954) sa zaoberá dejinami 19. storočia, najmä formovaním moderného slovenského národa, utváraním jeho politiky, ideológie a symbolov, revolúciou z rokov 1848/49 a otázkami historickej pamäti. Sčasti ide o časové úseky, počas ktorých bol verejne aktívny práve Ľudovít Štúr, o ktorom publikoval viacero štúdií. Do sféry jeho záujmu však patria aj sociálne dejiny 19. storočia, moderná historiografia, vzťahy Slovákov a Maďarov a ostatných národov a národností v stredoeurópskom priestore.

Profesor Dušan Škvarna vyštudoval dejiny a filozofiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, na ktorej sa stal v polovici 90. rokov pedagógom. Na prekvapenie mnohých však o desať rokov neskôr prešiel na Filozofickú fakultu Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde taktiež zakotvil na katedre dejín.
Špičkový odborník, výborný človek, ktorý má rád turistiku, šport všeobecne, kultúru, ktorý zbiera staré pohľadnice, Dušan Škvarna.

• Pán profesor, kam siahajú vaše korene? Kde ste vyrastali, aké prostredie vás formovalo?

Narodil som sa v Mojšovej Lúčke, v jej malom chotári som objavil veľa „divov sveta“. Žiaľ, moja rodná dedina už neexistuje. Najskôr ju pričlenili k susednej Žiline, hoci ich nespájala súvislá zástavba a roku 1997 ju pohltili vody tzv. Vodného diela Žilina. Už od roku 1960 sa v nej zakázalo stavať, dedina starla a chátrala, avšak stála. Smutné je, že to, čo sa za socializmu tridsať rokov odkladalo, sa uskutočnilo v tomto režime. Povestná betónová loby, ktorá nemala štipku citu a zmyslu pre kultúru, to predsa dosiahla. Postavili síce Novú Mojšovu Lúčku, no tú už nepovažujem za svoju.

V mojom detstve sa stretával tradičný, prírodný a moderný svet. Vyrastal som v prímestskej dedine, takže som mohol často objavovať zákutia mesta, na strane druhej sme radi blúdili po úpätiach Malej Fatry a najmä som pobúdal u maminých rodičov na Kysuciach v Snežnici. V tejto dedine obloženej vencom kopcov v 60. rokoch ešte bol silný tradičný život, mýtické myslenie i videnie sveta. Televízia sa vtedy pozerala zriedkavo, o to viac sa tu ľudia stretávali, zhovárali, rozprávali, spievali i smútili. Ak iných inšpirovali k poznaniu minulosti hrady, múzeá, pôvod, mňa pobádalo zaujímať sa o spoločnosť, kultúru, minulosť práve poznanie drobných, no statočných ľudí a kontrast troch svetov – mestského, prímestského a horského. V detstve ma tiež sprevádzala silná rodina, jej dôležitosť a nenahraditeľnosť som si však uvedomoval až postupne.

• Na dedinách majú deti zvyčajne praktickejšie záujmy ako filozofiu či dejiny. Ako ste sa dostali k štúdiu histórie a čím si vás získalo 19. storočie?

Veď aj ja som mal. Moje detstvo bolo spontánne, nespútané, neorganizované. Boli sme deti prírody. V mojom detstve sa striedali hry a nezbednosti, pri ktorých sme si pestovali odolnosť, pružnosť i družnosť, s povinnosťami. Vtedajším prácam detí na dedine dnes už rozumejú len pamätníci. Pritom som žil v prostredí, kde sa veľa čítalo. Takým bol predovšetkým môj racionálne založený otec a jeho oveľa citlivejší otec, ktorý písaval verše. Aj ja som od malička veľa čítal, v každej voľnej chvíli, aj pri pasení kravy: najskôr dobrodružné knihy – indiánky (najmä z edície Stopy), časopisy (Príroda a spoločnosť, Technické noviny, Roľnícke noviny, Tip) a zhruba od 13-ich rokov už romány. Vyrastal som najmä na francúzskej a ruskej romantickej a realistickej tvorbe, na gymnáziu sa k nim pridali predovšetkým nemeckí autori. Počas gymnázia ma prítomnosť neuspokojovala, veľa som premýšľal o vesmíre, živote, o slobode človeka a začal som siahať aj po prvých filozofických prácach, najmä od poľských autorov, ale som z nich máločomu rozumel. Zároveň som navštevoval hudobnú školu i hrával futbal za dorastenecké mužstvo ZVL Žilina, boli sme dokonca majstri Slovenska. Bol som dosť všestranne založeným mladíkom, výnimočné nadanie na niečo som však nemal. Mohol som študovať rôzne odbory, najviac ma však oslovovala filozofia a história. Avšak hlbšie predstavy som o nich nemal.

• Vraj okrem rodiny najviac človeka formujú jeho učitelia. Akí boli tí vaši? Spomínate si ešte na nejakých – najmä tých jedinečných?

Vari ako u každého – tí, na ktorých rád spomínam dodnes, boli buď ľudskí alebo nároční (u väčšiny sa ľudskosť a náročnosť spájali), a tí, na ktorých som už pozabudol. S láskou a vďakou si spomínam najmä na svojich prvých učiteľov manželov Spevákovcov a na učiteľku matematiky Walterovú. Z gymnaziálnych profesorov v najväčšej úcte uchovávam riaditeľa J. Košeckého, učiteľa starej školy, človeka s veľkým srdcom, ktorý v čase, keď všade „zúrila“ ruština, otváral školské zhromaždenia dlhými latinskými predslovmi, a moju triednu a profesorku slovenčiny V. Harkabusovú. Najmä preto, že obaja boli osobnosti, ktoré viac ako iní zdôrazňovali rolu slušnosti a humanity v ľudskom živote. Spomínanie na pedagógov na vysokej škole by chcelo samostatnú stať. No predsa… Najradšej sa vraciam k tým učiteľom filozofie, ktorí uvažovali vnútorne slobodne a viedli nás ku kritickému mysleniu. Vtedy to boli takmer všetko mladí ľudia, dnes sú poprednými slovenskými filozofmi.

• Ste odborník na citlivé obdobie nášho národa – na emancipačnú fázu. Sformovali sa Slováci na moderný národ v niečom inak ako okolité národy?

Na dejinách ľudstva a jeho civilizácie je najzaujímavejšia ich pestrosť. To isté platí o formovaní moderných národov v. Každý sa sformoval inak, prešiel vlastnou špecifickou cestou. Porovnávanie zvláštností, rozdielov a hľadanie spoločných znakov v tomto procese považujem za najkrajšiu a najhodnotnejšiu stránku práce historikov. Ona dáva ich činnosti zmysel.

Slovenský prípad, prirodzene, tiež vykazuje veľa špecifických znakov, niektoré z nich zanechali stopy ešte aj na našej prítomnosti. V Uhorsku žili Slováci s Maďarmi po stáročia v takom tesnom prepojení ako žiadne iné etniká. Počas zrodu moderného nacionalizmu sa toto prepojenie stalo brzdou národnej emancipácie Slovákov. Hlavne preto, že si počas 19. storočia, najmä v čase dualizmu šľachta a majetné vrstvy osvojovali maďarskú identitu. A nielen to, stali sa hlavnými obhajcami pomaďarčenie multietnického Uhorska. Ich slovenský súper bol nerovný. Slovenských vlastencov netvorili dominantné vrstvy, ale až na výnimky vzdelanci bez výraznejších politických, finančných, komunikačných možností a vplyvu. Preto mala ich obrana voči nacionálnemu útlaku Slovákov značné limity. Tento útlak bol citeľný, ale zasa nie natoľko drastický, aby sa identita Slovákov rozmazala. Slovenskú spoločnosť však v nejednom ohľade deformoval. Zatiaľ čo sa u väčšiny národov Európy naplno rozvinuli už počas 19. storočia vlastné spoločenské štruktúry, symbolizujúce ich identitu (kultúra, umenie, politika, vzdelanie), u Slovákov ostali až do roku 1918 iba v zárodočnej podobe. Takisto sa deformovala ich sociálna štruktúra, historické vedomie a ľudské sebavedomie. Slovenská kultúra si mohla slobodne pomenovávať veľa problémov a naplno sa rozvinúť oneskorene, až po roku 1918. Moderné slovenské dejiny sa však nakoniec ukázali byť úspešným príbehom. Dodnes ma fascinuje jeho sledovanie a vďaka nemu lepšie dovidím aj na niektoré problémy našej prítomnosti.

• A akú rolu pri tom hrali učitelia ako nositelia vzdelania? Mali a majú náležitú úctu (najmä v čase keď sa formoval náš národ v tých kľúčových parametroch) ?

O úcte k nim si netreba robiť ilúzie. Učenci boli vážení vždy – ale tých bolo po stáročia veľmi málo, išlo iba o malé skupiny, ba len jedincov. Učiteľský stav sa začal masovejšie vymedzovať až od 18. storočia vďaka osvietenských reforiem a nárastu vedeckého poznania. Vtedy sa začalo vyzdvihovať vzdelanie a potreba gramotnosti celej spoločnosti. Nimi sa začala podmieňovať aj sloboda človeka. Aj úroveň národa sa začala odvíjať od úrovne vzdelania. No v slovenských pomeroch vzdelanie vyvolávalo aj neželané efekty. Neraz viedlo k rýchlejšiemu pomaďarčovaniu.

Spočiatku základné vzdelávanie prebiehalo vo veľmi skromných podmienkach – dedinské a predmestské školy sa nachádzali často v drevených búdach, navštevovala ich len menšia žiakov a nejeden učiteľ bol v postavení poddaného a žil viac z naturálií ako z finančných príjmov. Len postupne uhorský štát preberal zodpovednosť aj za postavenie učiteľov a úroveň škôl. Za demokratického Československa mali značnú mieru slobody, oba totalitné režimy ich však radi ako rozhľadenú a váženú vrstvu zneužívali (vynucované členstvá v HSĽS, Hlinkovej garde, v KSS, účasť na tzv. kolektivizácii či ateizácii spoločnosti). Odhliadnuc od tohto však nadobudli učitelia v 20. storočí veľmi slušný spoločenský status, hoci nepatrili k najlepšie plateným vrstvám.

O to viac bije do očí prudký úpadok spoločenského statusu učiteľov po roku 1989. Je až zahanbujúce, ako sa správajú najmä politické a podnikateľské elity a mediálne prostredie nielen k vzdelaniu ako takému, ale aj k vzdelaniu vlastných detí či vnukov. Akoby nechápali smerovanie civilizácie a podmienky spoločenskej stability a prosperity.

• Je zaujímavé, že mnohí z našich národovcov 19. storočia hovorili a písali tromi – štyrmi jazykmi, viacerí študovali na zahraničných univerzitách – a to všetko bez mobilov, telefónov, internetu, televízie, rozhlasu. Ba ešte aj pošta bola predsa len v plienkach. Ako to dokázali?

Práve preto. Mnohojazyčnosť nebolo nejakým slovenským špecifikom, stretávame sa s ním ako so štandardným javom u vzdelancov v celej Európe. Neboli rozptyľovaní rôznymi vonkajšími vplyvmi, ale ani prehnanými osobnými nárokmi a výhodami. Plne sa sústredili na vzdelanie, boli silno motivovaní, sebadisciplína a odriekanie boli pre nich samozrejmosťou a upevňovali sa ešte viac štúdiom. Uľahčeniu štúdia sa nevenovala veľká pozornosť, dôležité miesto v ňom mala metóda drilu. Prirodzene, absolventi univerzít a vyšších škôl tvorili iba malú časť spoločnosti, tú, ktorá mala na to nadanie a predpoklady, nešlo o celú masu ľudí, ako to je v súčasnosti.

• Aký je dnes náš vzťah k našim koreňom, aký máme vzťah k vlastnej histórii?

V tomto smere badám veľa pozitívnych, no rovnako i negatívnych momentov. Na jednej strane sme si, aj široká verejnosť, za posledné štvrťstoročie podstatne hlbšie osvojili vlastnú minulosť, aj jej uhorské tisícročie, oslabili sa komplexy vyplývajúce z historickej nezakotvenosti, mnohí sú schopní diskutovať so zahraničnými partnermi o slovenských dejinách. O mnohom vypovedá množstvo akcií k rôznym výročiam, ktoré sa konávajú v rôznych slovenských lokalitách. Na strane druhej druhá časť slovenskej spoločnosti, žiaľ patrí do nej veľa ľudí z mladších generácií je duchovne vykorenená, žije bez kultúrneho, historického a prírodného zakotvenia, je neschopná prijať hodnoty presahujúce konzum, pohodlie a nahlúplu, lacnú zábavu. Je obeťou svojej doby, vlastného okolia i rodín. Medvediu službu v tomto smere robia slovenskej kultúre televízne stanice, vrátane verejnoprávnej, súkromné rádiá, mnohé internetové stránky. Pritom tento primitivizmus často prejavujú a šíria mienkotvorní a vplyvní ľudia, nielen ľudia žijúci vo svojom súkromí.

• Čo by asi dnes povedal na stav Slovenska Ľudovít Štúr, ak by sa tu objavil? Je dnešné Slovensko také, ako si ho predstavoval?

Otázne je, čo by on a jeho generační druhovia povedali celkovo na našu dobu. Bezpochyby by ich omráčila – v dobrom i zlom, veď aj my sme dnes nechcene zlými prognostikmi budúcnosti. Nepochybujem, že by ho na súčasnom Slovensku množstvo javov príjemne prekvapilo a bol by na ne hrdý, no rovnako by bol šokovaný z neduhov. Z nízkej občianskej úrovne, z malodušnosti, ľahostajnosti voči veciam verejným, vlastnému štátu a svojej kultúre. Rovnako by bola pre Štúra studenou sprchou strata akýchkoľvek ideálov a nízka morálka – chamtivosť, sebeckosť, korupcia, neúprimnosť, zvlášť v prostredí spoločenských elít, ktoré by cnosti mali nielen dodržiavať, ale aj udržiavať ako prvé. Tieto problémy, najmä vzťah súkromného a verejného života, úloha zodpovednosti, korupcie sa javili ako problém už v Štúrovej dobe a on ich inšpiratívne analyzoval. Keby sme nepoznali autora a obmenili jazyk, mnohí by si mysleli, že ide texty z našej a o našej prítomnosti.

• 28. novembra 2011 vás prezident republiky vymenoval za profesora slovenských dejín. Koľko profesorov slovenských dejín má dnes Slovensko a aká je úroveň nášho poznania vlastných dejín?

Po vzniku Československa bol iba jeden profesor – Slovák, ktorý sa zaoberal slovenskými dejinami – Jozef Škultéty. Vákuum vyplňovali viacerí českí profesori. Dnes ich je pracovne aktívnych do 20 a ďalší asi desiati sú už na dôchodku. Ale to až tak veľa nevyjadruje. Ak zohľadníme pochybnosti spred 100 rokov, či vôbec slovenské dejiny boli a porovnáme ich rozmazaný a neurčitý obraz z tohto obdobia s dnešným stavom ich poznania, s vydanými prameňmi, počtom historikov a pod., tak je zmena obdivuhodná. Ak však porovnáme našu súčasnú historiografiu s trendmi vo svetovej historiografii, ukáže sa, že v nej až príliš dominuje popisnosť a parciálne témy a i dnes prejavuje iba málo odvahy zaoberať sa metodologickými otázkami, celkovo sa naša kultúra stále málo venuje logike a kontextu vlastných dejín.

• A ešte jedna vážna otázka – aký vnímate náš vzťah k vzdelaniu a vzdelanosti dnes? Ako to vidíte cez svojich študentov – aká je ich úroveň a záujem o vzdelanie?

Každodenne niekto verejne konštatuje dlhodobý pokles vzdelania a jeho degradáciu. Mali by sme si však povedať, prečo sme do tohto stavu dospeli? Krátko po roku 1989 sa nepripustila predstava, že by mladá sloboda nemala viesť k vyššej kvalite, slušnosti, serióznosti aj v školách a vo vzdelávaní. Prvú facku slobode a morálke dala privatizácia. Obrovský majetok sa ocitol z večera na ráno v rukách nových majiteľov, zbohatlíkov. To neboli ľudia, ktorí by si vlastníctvo získali pracovitosťou, schopnosťami a disciplínou. A tak ani neboli pripravení zohrávať v spoločnosti rolu elít v pozitívnom slova zmysle. Väčšina z nich bola nasmerovaná len na to, aby viac a viac bohatla a prejavovala svoju moc a kontakty. Druhú facku dostalo vzdelanie rozšírením obrazu, že cesta k úspechu a oceneniu vedie cez dravosť, drzosť, prispôsobovanie sa. Typ nového, povrchného, seba nekriticky obdivujúceho človeka dostával i dostáva takú širokú mediálnu podporu, že sa stal ideálom pre značnú časť populácie. Tretia facka prišla zo samotného školského prostredia. V zmysle ľahšej cesty sa absolutizovali humanitné odbory – najmä na vysokých a stredných školách. Navštevovala ich neprimeraná masa študentov a v ich štúdiu dominovala mizerná kvalita. Zarábali na tom zamestnanci škôl a tí, ktorí chceli získať len formálne vzdelanie, boli tiež spokojní. Tak spoločnosť nadobudla pocit, že nie serióznosť, vzdelanie, slušnosť, ale známosti a drzosť sú cestou k ľahkému a rýchlemu úspechu. Slušní ľudia boli z týchto hier prakticky vylúčení, o vzdelávaní rozhodovali iní. A pedagógovia sa navyše stali fackovacími panákmi a terčom primitívnej irónie, aj v médiách. A štvrtá facka. Zlyhali všetky relevantné politické zoskupenia, ani jedno z nich totiž nerozpoznalo, čo dlhodobo znamená vzdelanie pre budúcnosť krajiny. Takže inak to vlastne mohlo len ťažko dopadnúť ako úpadkom vzdelania.

Otázka je, ak by sa aj okamžite uskutočnili zásadné reformy vzdelávacieho systému, čo sa tak skoro nemôže stať, nakoľko a za koľko by boli primitivizmom zavádzaní mladí ľudia schopní psychologicky, intelektuálne, morálne i telesne zvládať vyššie nároky. Moji študenti sú odrazom tejto doby. Predsa… Na katedre slovenských dejín FF UK v Bratislave sme skutočne zdvihli latku vzdelanostnej úrovne študentov. Časť z nich sa úspešne presadzuje medzi historikmi. Na Katedre histórie FF UMB v Banskej Bystrici sú ročníky s masou študentov už minulosťou, históriu dnes idú študovať predovšetkým tí, ktorých to baví a cítia, že na to majú. Mám pocit, že v posledných rokoch kvalita ich štúdia stúpla. A to ma hreje pri srdci.

• Vážnou témou doby je morálka a hodnotový svet. Zdá sa, že je zásadne iný, ako bol u hlavných hráčov na poli formovania našej národnej jedinečnosti. Prečo je to tak?

Dokonca je iný ako pred štvrťstoročím. Premena morálky a hodnôt v modernej dobe je aj príbehom o ľudskej slobode. V 19. storočí sa stretávali dve základné predstavy o nej. Prvú, k nej patrili aj všetky generácie slovenských národovcov, tvorili idealisti presvedčení o tom, že „vyššie“ idey a hodnoty spojené buď s transcendentnom, alebo s nejakým spoločenským ideálom, alebo s disciplínou osobného života, majú univerzálnu platnosť. Od konca 19. storočia silnel pod vplyvom prírodovedného poznania a dôrazu na ľudskú slobodu druhý prúd, ktorý relativizoval tieto hodnoty a zdôrazňoval, že je vecou slobodnej vôle každého človeka, aké hodnoty, morálku bude či nebude vyznávať. Tento hodnotový relativizmus a individualizmus zosilnel v Európe najmä od 2. svetovej vojny. V posledných desaťročiach sa rovnováha medzi individuálnym, relatívnym, menlivým a kolektívnym, prirodzeným, stálym narušila v prospech relativistického a individualistického chápania morálky. Domnievam sa, že takéto vymedzenie morálky môže posilňovať slobodu len u silných osobností, u väčšiny ľudí vedie k duševnému chaosu až prázdnu. Takíto ľudia sú vďačnými nástrojmi dnešných neduhov – konzumu, konformizmu, hedonizmu, verejnej pasivity, lacnej zábavy, egoizmu.

Neverím, že existuje nejaký ideálny politický systém, ideálna ideológia či právny systém, ktoré by sami o sebe zabezpečili verejné blaho, optimizmus, slušnú spoločnosť. K tomu je potrebné, aby sa kultivovali aj ľudské duše – aby každý počúval svoj vnútorný hlas, teda svoje svedomie a aby sa pestovali ľudské cnosti. V súkromnom i pedagogickom živote sa to usilujem vštepovať môjmu okoliu. Demokracia bez pestovania cností je totiž len atrapou demokracie, resp. formálnou demokraciou. Stredná Európa podľa mňa zatiaľ túto úroveň neprekročila.

• Spomeniete si ešte niekedy na to, ako sa zakladal prvý populárno-historický časopis u nás – Historická revue?

Áno, ale so smútkom. Preto, lebo tlačené periodiká sú dnes odsúvané do druhej línie, s ich úpadkom zanikla aj jednotná verejná komunikácia. Ale v 90. rokoch bola Historická revue priestorom, v ktorom sa vari najviac kultivovalo historické vedomie, pomenoval sa rad otázok, na ktoré dezorientovaná spoločnosť čakala odpovede. Dnešná Historická revue je už len jeden z mnohých časopisov. Predpokladám, že máte podobný pocit, veď Váš zástoj pri zrode tohto časopisu, ktorý začal vychádzať v roku 1990, bol väčší ako môj.

• V čom by sme sa mali ako národ zmeniť a v čom rozvinúť svoje predpoklady? Ako vidíte našu budúcnosť v kontexte historického vývinu, ktorý skúmate?

Veľa premýšľam o tak rozšírenom pesimizme, neúcte k sebe samým, posmeškoch z vlastenectva v našej spoločnosti. Neviem to celkom pochopiť. Slováci a Slovensko prešlo komplikovanou a deformovanou cestou vlastnej emancipácie a modernizácie, kým sa vyrovnalo iným. Nakoniec, ako som už uviedol, bol tento proces úspešný. Často sa verejne i súkromne píše a hovorí o zaostalom a chudobnom Slovenska. Ale to je opäť veľký sebaklam. V rôznych prieskumoch sa zaraďuje naša krajina medzi 30 – 40 najbohatších, najbezpečnejších, najstabilnejších krajín sveta spomedzi takmer 200. Prirodzene, to nič nemení na rade všeobecne známych problémov u nás. Upozorním aspoň na niektoré. Na obyvateľa sme vari najväčšou priemyselnou dielňu sveta, máme veľmi vysoký podiel priemyslu na HDP, ktorý veľmi nerozvíja ľudskú tvorivosť, naopak. O to viac, že mu dominuje automobilová veľkovýroba. V spojitosti so štedrou podporou zahraničného kapitálu a veľkopodnikateľov sa už veľa popísalo o diskriminácii domácich stredných a malých podnikateľov. Pritom práve oni majú väčšie predpoklady rešpektovať vo výrobe danosti našej prírody, kultúrne a duchovné tradície a naplňovať ducha sociálnej solidarity.

Mám pocit, akoby naši politici a rôzni mediálni aktéri zabúdali na to, že sme malá krajina a malá spoločnosť a pri osudzovaní sa často riadia vzorom veľkých štátov. I dnes sú aktuálne mnohé názory T. G. Masaryka, D. Rapanta, L. Hanusa o postavení a perspektívne malého národa. Malý národ nemôže užívať prednosti veľkých a stredných štátov, musí zakladať svoju budúcnosť najmä na kultúre, vzdelaní, morálke, súdržnosti, otvorenosti k svetu, úcte a ochrane svojej prírody. Naša krajina je veľmi devastovaná. Pritom typickými znakmi slovenskej prírody a kultúry po stáročia nebol monumentalizmus, ale krehkosť a obzvláštnenosť. Dnešní politici o tom pravdepodobne nič nevedia.

• Ste vysokoškolským učiteľom – čo si želáte pre svoj učiteľský stav a pre školstvo ako také na najbližšie roky?

Aby sa školstvo a učiteľstvo po 25-ich rokoch pokyvovania hlavou a sľubov dostali zo závozu a dala sa im taká váha, ktorá im prináleží ako jednému z hlavných predpokladov perspektívy nášho štátu. Dnes sa nachádza školstvo, predovšetkým vysokoškolské v stave, s ktorým asi nevie pohnúť nikto, o jeho budúcnosti vládne chaos názorov a postojov. Seriózna a najmä úprimná diskusia o ňom ešte ani nezačala. Pri klesajúcej populácii a odchode veľkého poštu populácie na štúdiá do zahraničia však tento stav nie je dlhodobo udržateľný. Navyše neveľký štát nemôže utiahnuť taký vysoký počet vysokých škôl a SAV, najmä ak bude musieť chtiac nechtiac investovať do kvality vzdelávania a výskumu. Štát sa už musí konečne správať zodpovedne aj v tejto oblasti. Podvyživené vysoké školstvo a veda už nemajú kde ustupovať, ich kríza si tento raz pravdepodobne vynúti skutočné reformy a nielen modifikácie zakonzervovaného stavu, čoho svedkami sme už dve desaťročia. Skutočná reforma, ak príde, však bude všetkých bolieť.

Tiež si prajem, aby sa odbúral ostrý dualizmus medzi prírodovedno-technickým a humanitným vzdelaním, ktorý rozbujnel za posledné dve desaťročia a aj dnes je verejne nezmyselne živený niektorými diskutérmi. Domnievam sa, že vo vysokoškolskej výučbe by sa mali na humanitných odboroch uplatniť aj prírodovedné predmety, a naopak, na prírodných vedách a technike aj humanitné predmety. Trápny je pohľad na človeka a spoločnosť, ktorý ignoruje prírodné determinanty a rovnako vyznievajú pokusy redukovať výskum spoločnosti či ľudskej duše na metódy prírodných vied a formalizovaný jazyk..

A taktiež si želám, aby sme prestali byť tou krajinou EÚ, z ktorej odchádza druhý najvyšší počet mladých ľudí študovať do zahraničia, viac menej do ČR. Česi to robia veľmi šikovne. Slovenským študentom dali rovnaké podmienky ako českým, rozvíjajú príťažlivú propagáciu štúdia v ČR. Takto získava náš sused kvalitnú pracovnú silu, veľa slušných občanov, nekonfliktných a prispôsobivých ľudí. Prekvapuje ma, že na slovenskej politickej scéne tento jav zatiaľ nikto serióznejšie nepomenoval. Môže sa riešiť iba vtedy, ak sa naše školstvo dostane aspoň na úroveň českého. A to je veľká úloha.

(Ľubomír Pajtinka, 2016)