Myslenie niekedy bolí, ale bez bolesti niet radosti…

prof. PhDr. Emil Višňovský, PhD., spoluautor projektu Učiace sa Slovensko

Filozof, vysokoškolský učiteľ, prekladateľ, spoluautor koncepcie Učiace sa Slovensko. Je verejne aktívnym akademickým pracovníkom, podpredsedom Slovenskej akadémie vied, autorom desiatok vedeckých a odborných štúdií, vysoko rešpektovaným mysliteľom,, ktorý s a venuje hlavne filozofii mysle a konania, ale aj metafilozofii, je odborníkom na súčasnú anglo-americkú filozofiu, predovšetkým na pragmatizmus. Do slovenčiny preložil napríklad Hobbesovho Leviatana, ale aj klasickú prácu J. S. Milla O politickej slobode. Azda po prvý krát v dejinách slovenského školstva sa v tíme na prípravu jeho reformy objavuje odborník na všeobecné témy myslenia a ľudského konania v kontexte výchovy a vzdelávania. Sme radi, že pozvanie na redakčný rozhovor prijal prof. PhDr. Emil Višňovský, PhD.

• Kde má korene jeden z najlepších slovenských filozofov, odkiaľ pochádzate?

Na túto otázku som už kedysi odpovedal malou úvahou s názvom „Naše korene a filozofia“, ktorá vyšla v Pamätnici Gymnázia v Michalovciach k 75. výročiu jeho založenia v roku 1997. Hovorím v nej o „poetickej duši Zemplína“, vyspievanej Pavlom Horovom (ktorého meno gymnázium začalo nosiť až po mojej maturite v roku 1975), a o blízkosti poézie a filozofie, ale aj o vzťahu filozofie a „umenia žiť“. Tu a vtedy ma začali fascinovať prvé filozofické otázky, najmä otázka zmyslu všetkého, kvôli čomu som sa rozhodol filozofiu (spolu s históriou) študovať na Univerzite Komenského v „ďalekej“ Bratislave.

• Ako si spomínate na svoje školské roky a na svojich učiteľov?

Na 1. ZDŠ v Michalovciach som mal šťastie, lebo som sa ocitol vo „výberovej triede“, ktorá sa začala intenzívne učiť angličtinu. Od 6. ročníka sme ju mali každý deň, a to aj po 2 hodinách, pričom sa písal rok 1967! Bol to určite efekt senzačných 1960-tych rokov, asi najsenzačnejších rokov ľudstva v 20. storočí nielen kvôli fenoménu Beatles, na textoch ktorých som si v tom čase trénoval svoje porozumenie hovorenému či spievanému anglickému slovu. Na tejto mojej ranej jazykovej výbave mala zásluhu naša triedna pani učiteľka Cimráková-Serugová. V takejto intenzite štúdia angličtiny sme s mojou triedou potom pokračovali aj na gymnáziu. Tu okrem záujmového filozofického krúžku, ktorý viedol prof. PhDr. V. Hrežo (aj napriek svojmu handikepu nevidomého), to boli najmä brilantné hodiny slovenského jazyka a literatúry pod vedením triedneho prof. PhDr. Michala Stojáka. Ten ako obdivovateľ Alexandra Matušku (ktorý počas 2. svetovej vojny na michalovskom gymnáziu učil a dokonca nás aj krátko pred mojou maturitou a svojím skonom navštívil) ma viedol do hĺbok literárnej vedy a kritiky až tak, že som uvažoval o jej štúdiu. Napokon, veď filozofia je tiež druh literatúry, ktorý založil Platón…

• Akým žiakom a študentom bol Emil Višňovský? Mal rád školu a učenie sa?

Nuž, chváliť sa tým, že ste boli „premiantom“ či „jedničkárom“ sa nenosí, ale musím priznať, že kvôli známkam som sa nikdy neučil (a kvôli skúškam či „kreditom“ ani sám nevyučujem dnes). V škole ma bavili vari všetky predmety, i keď nie všetky rovnako, samozrejme. Sám na sebe som sa však presvedčil, že úplne základný je vnútorný záujem o to, čo sa učíte, spojený so známou zvedavosťou, ba až „hladom“ po poznaní. Ak toto máte, nemusíte sa o známky extra starať, tie prídu ako „vedľajší produkt“. Na takomto mojom postoji k učeniu mal nepochybne hlavnú zásluhu môj otec – sám stredoškolský učiteľ dejepisu, ktorý ma v živote ovplyvnil najviac. Musím však dodať, že v školskom prostredí som nebol žiadny „poslušný žiačik“, zažil som v ňom a zúčastňoval sa mnohých hier, súťaží a mimoškolských činností od športových po kvázi-vedecké či kvázi-umelecké, ktoré som mal takisto rád.

• Pán profesor, ako vnímate súčasný stav myslenia na Slovensku. Dá sa vôbec urobiť takého hodnotenie pri istej miere zovšeobecnenia?

To je podstatná otázka, pretože všeobecne platí, že ako myslíme a cítime, tak aj konáme a žijeme, lebo konanie je náš praktický život. Žiaľ, z môjho profesionálneho, teda filozofického pohľadu musím povedať, že myslenie našich spoluobčanov je dnes plné konfúzií, teda zmätkov a zmätenosti, ba až chaosu na jednej strane, a plytkosti či predsudkov a zjednodušení na druhej strane. Samozrejme, česť výnimkám, ktoré vždy existujú, nechcem sa nikoho dotknúť. No úroveň toho, ako my na Slovensku myslíme o svete a o sebe samých, ma vážne znepokojuje. Vyzerá to tak, že si nevážime to, čo nás ako ľudí definuje: našu schopnosť myslenia, ktorú si nepestujeme, nekultivujeme. Pritom kultivácia myslenia je jednou z hlavných funkcií vzdelávania, zvlášť toho vysokoškolského, a nejde pritom len o logiku či matematiku. Potrebujeme kultivovať svoje myslenie aj prostredníctvom humanitných a spoločenských vied. Napríklad hypertrofia štatistického myslenia, teda myslenia v číslach, ktoré vychádza z toho, že „čísla nepustia“, akoby sa všetko dalo merať a počítať, je pre mňa ďalším znepokojivým znakom súčasnej doby, pretože ľudské myslenie nikdy nestálo, nestojí a nemôže stáť len na jedinom pojme – na pojme čísla. Nikto menší ako Einstein nepovedal, že „nie všetko, čo sa dá merať, má zmysel, a nie všetko, čo má zmysel, sa dá merať“.

• Aké hodnoty sú pre našu súčasnú populáciu najdôležitejšie? Sú generačné rozdiely v tejto oblasti?

To, aké hodnoty u nás dnes dominujú, má svoje historické príčiny. Je dosť pochopiteľné, že materiálne hodnoty, ktorých sa ľuďom pred rokom 1989 nedostávalo v porovnaní s „vyspelým“ Západom na želateľnej úrovni, ovládli v prvom pláne myslenie, cítenie a konanie mnohých, ak nie väčšiny. Takže sa z nás pomerne rýchlo a ľahlo stala konzumná spoločnosť. No to, čo môžeme nazvať „mamonárstvom“, teda bezhraničnou túžbou po majetku a peniazoch, je globálny fenomén, ktorý ovláda súčasný neoliberálny kapitalizmus. Historici však vedia, že to nie je nič nové pod Slnkom – mamon bol démonom, známym už v biblických časoch…

• Akú hodnotu má v našej spoločnosti vzdelanie, múdrosť, vedomosti. Ako sme na tom v porovnaní s inými európskymi krajinami?

V tejto otázke ide o históriu našej kultúry a naše kultúrne tradície. Ako sme sa u nás stavali k vzdelancom a učencom povedzme minimálne od čias Štúrovcov? Vážili sme si ich a podporovali sme ich ako „otcov národa“ a „národného obrodenia“? Ako tých, čo obetujú aj svoje súkromie pre blaho a pozdvihnutie spoločenstva? V tomto máme veľké historické „resty“, ktoré akoby sa časom stále akumulovali. V krajine, ktorá si nepestuje vzdelanosť, neváži si svojich vzdelaných ľudí a nedôveruje im, je to napokon tak, že tí, ktorí túžia po vzdelaní – a takí u nás vždy boli, sú a budú – budú z tejto krajiny utekať a hľadať dobré miesto pre svoj život niekde inde. Aj dnes sme svedkami takmer masového exodu mladých – i keď nie vždy motivovaných len túžbou po vzdelaní – do zahraničia. To je takmer kultúrny, spoločenský i politický debakel.

• Ako vnímate ovplyvňovanie myslenia súčasnej generácie médiami? Kto má najväčší vplyv na myslenie ľudí?

Nemám k dispozícii štatistiky o tomto vplyve, ale ako človek, ktorý uvažuje o svojej skúsenosti a prostredí, v ktorom žije, môžem povedať, že na 1. mieste sú to v dnešnej spoločnosti práve médiá, tie tradičné a čím ďalej tým viac nové – internet, facebook atď. Na 2. mieste je to stále rodina, avšak takisto veľmi výrazne ovplyvňovaná médiami, ktoré prenikli hlboko do nášho súkromia. Až na 3. mieste to môžu byť učitelia a školské prostredie. A potom možno dlho-dlho nič a až kdesi na ďalšom mieste sú to politici, čo je možno aj pozitívne, ak vezmeme do úvahy, že vplyv väčšiny politikov na myslenie ľudí je negatívny… Žiaľ, politika ako taká je v globálnej kríze.

• Bolí myslenie, je filozofia ťažkou vedou?

Práve naopak, myslenie je pre tých, čo „prepadli“ filozofii najvrcholnejšou radosťou, živlom, v ktorom sa cítia ako ryba vo vode. No to neznamená, že myslenie o otázkach, ktoré sú filozofické, neprináša aj intelektuálnu bolesť, ba aj ďalšie pocity, napríklad pocit márnosti či bezmocnosti voči praktickému životu… Filozofia – zvlášť ako profesia – určite nie je pre každého, napriek tomu, že platí aj to, že každý človek má svoju životnú filozofiu. No u nás na Slovensku musíme ešte veľa a dlho vysvetľovať, že filozofia nie je veda, ale spôsob myslenia, konania, ba spôsob života, ktorý je autonómny, legitímny a samostatný vo vzťahu k vede, umeniu, náboženstvu, politike atď. A práve tým je tá filozofia veľmi ťažká záležitosť, priam bremeno alebo čosi ako „rehoľa“…

• Aké miesto má vlastne filozofické myslenie v štruktúre vzdelania mladého človeka, alebo si možno položiť otázku aj inak – načo nám je filozofia?

Filozofia je implicitne obsiahnutá vo všetkom ľudskom snažení, aj v tom každodennom a praktickom, o čom svedči napr. aj používanie slova „filozofia“ politikmi, manažérmi, podnikateľmi a ďalšími praktikmi, keď sa a riešia otázky „filozofie produktu“, „filozofie reklamy“, „filozofie investície“ atď. Za všetkým je nejaká filozofia a všetko stojí na nejakej filozofii – ide len o to, aká je to filozofia. Filozofia ako profesia, ako študijný a akademický odbor a odbornosť, teda „explicitná filozofia“, je rovnako vážna duševná a tvorivá práca ako každá iná. Preto by sa filozofia mala vyučovať v takej či onakej miere všade a byť súčasťou každého vzdelávania dokonca už od základnej školy – vo svete existuje napríklad „filozofia pre deti“ alebo „detská filozofia“, známa kladením detských otázok „prečo?“. Filozofia ako akademický odbor by sa mala pestovať aj u nás rovnako, ako sa pestuje vo vyspelom svete. Filozofia je potrebná na to, aby sme ako ľudské bytosti vedeli, kto sme a v akom svete žijeme, aby sme chápali samých seba i tento svet. V tomto je filozofia nenahraditeľná a nezastupiteľná, nech má ona sama akékoľvek formy a smery.

• Kľúčom k úspechu učiteľa pri vyučovaní je nielen jeho kvalitný pedagogický výkon, ale najmä motivovaný žiak, ktorý sa chce dozvedieť nové veci, túži po poznaní. Podľa vašich informácií – máme mladú generáciu, ktorá je hladná po vedomostiach? Chcú byť naši mladí múdri, alebo im stačí, ak majú diplom, či vysvedčenie zo školy, ktorý to deklaruje?

Áno, bez toho, aby sa žiaci a študenti chceli sami od seba a dobrovoľne učiť, ani ten najlepší učiteľ veľa nezmôže, hoci platí aj to, že dobrý učiteľ dokáže zapáliť u svojich žiakov a študentov ten „ohniček“ túžby po vedomostiach. V každej generácii určite existujú tí, čo sú hladní po vedomostiach. Znovu nemám po ruke štatistiku, v ktorej generácii a kedy títo poznania-chtiví prevládali alebo nie, no žiadna škola nie je izolovaná od spoločnosti. Celková atmosféra, hodnoty a morálka v spoločnosti pôsobia aj na motiváciu k učeniu sa a na atmosféru školy. V tomto je naša doba skôr kritická a kritizovateľná za to, že podlieha vonkajším a povrchným ukazovateľom úspechu a prospechu viac než autentickým hodnotám kvalitného vzdelania a učenosti.

• Po roku 1989 sa zásadne zmenila filozofia vnútorného života našej spoločnosti – prišla trhová ekonomika so všetkými plusmi aj mínusmi. Ako sme dokázali v našej spoločnosti zvnútorniť nové pravidlá?

Podľa toho, ako pozorujem a reflektujem myslenie, cítenie a konanie svojich spoluobčanov, povedal by som, že sme akýsi „mantinelisti“. Teda v našej slovenskej mentalite sa pohybujeme od mantinelu k mantinelu – raz „žerieme“ všetko aj s „chlpmi“ z Východu a potom zasa zo Západu. To je pre mňa dôkaz, že máme problém s vlastnou národnou a kultúrnou identitou, teda s tým, „kto sme?“. Aj preto nekriticky preberáme z vonkajších vplyvov raz to, raz ono. Vlastne máme na to aj z našej histórie odvodenú skúsenosť: „Poturčenec horší od Turka!“ V súčasnej spoločnosti sa presadzujú normy a pravidlá neoliberálneho kapitalizmu, a to aj vo sfére edukácie. Tento fenomén musíme oveľa lepšie preskúmať, aby sme ho pochopili a dokázali mu aj kriticky čeliť.

• Filozofia je tak trochu akýmsi druhom malty, ktorá nám drží pokope naše postoje, naše uvažovanie i hodnotový svet. Ona drží pokope tehly nášho odborného poznania. Cítili ste sa niekedy ako „murár“ ?

Ak mierite na to, že žijeme v spoločnom svete a ľudí vždy niečo spája alebo rozpája, tak filozofia a filozofi mali a majú aj túto spoločenskú rolu, a to najmä v rovine myslenia. Spoločné idey a ideály sú silným putom aj pre inak rôznych ľudí, národy, spoločenstvá, hoci tu hrozí, že filozofia sa spojí s nejakou ideológiou. To treba rozlišovať – filozofiu a ideológiu. No predsa len tí, čo by mali mať v popise práce tú „murárčinu“, ktorá ľudí spája, by mali byť viac politici než filozofi. Ak politika ľudí nespája v mene hodnotných filozofických ideí a ideálov, tak je zle. Tým nechcem povedať, že politici majú byť filozofi a naopak. Chcem však povedať, že politici potrebujú filozofické idey a vzdelanie. Ako ho má napr. nový francúzsky prezident E. Macron alebo ako ho mal B. Obama, o našom T. G. Masarykovi ani nehovoriac.

• Naše školstvo podľa medzinárodných meraní PISA zaostáva (ba postupne sa prepadá ešte nižšie, ako bolo na tom pred pár rokmi) v porovnaní s inými krajinami, ktoré sa meraní zúčastňujú. Ako si vysvetľujete tento stav?

Predovšetkým vidím každé meranie čohokoľvek, tým viac v takej „nemateriálnej“ oblasti, ako je vzdelanie, kriticky. Rebríčky sú prirodzené a funkčné v športe, ale nie v školstve. Takže z meraní PISA by som nerobil „národnú tragédiu“. Beriem to ako jeden pomocný ukazovateľ istých javov a trendov, ale prenasledovať kvôli tomu našich učiteľov a žiakov pokladám za neprimerané. Vždy si treba klásť otázku, aká filozofia je aj za týmito meraniami. A keď si to zanalyzujeme, budeme múdrejší. Zatiaľ nám takáto filozofická analýza meraní a rebríčkov v oblasti vzdelávania chýba (hoci máme k dispozícii napr. ich kritiku od rakúskeho filozofa K. P. Liessmanna).

• Významným faktorom ovplyvňujúcim kvalitu vzdelávania je učiteľ. Akých má Slovensko učiteľov? Máme sa báť svojej budúcnosti?

Súhlasím s tými, ktorí hovoria o kritickom stave učiteľského stavu, aj s tými, ktorí hovoria, že toto je kľúčový faktor kvality i budúcnosti nášho školstva. Ak sa na toto nezameriame, tak sa naozaj musíme báť o budúcnosť tejto krajiny a budúcnosť našich vnukov a vnučiek.

• Čo by mal mať povinne vo svojej výbave dnešný dobrý učiteľ?

Empatiu, lásku, múdrosť, ľudskosť, učenosť a otvorenosť k novému.

• Pri diskusiách o novej vízii slovenského školstva, ale aj vzdelávania v budúcnosti sa objavuje veľa skeptických hlasov. Kedy bude mať šancu na úspech projekt Učiace sa Slovensko?

Keď začneme prekonávať vlastnú uzavretosť k novému, strach zo zmeny, nedôveru jeden k druhému a samoúčelnú pseudo-intelektuálsku skepsu, teda to, čo tvorí náš každodenný spoločenský, kultúrny a politický „folklór“, vďaka ktorému blokujeme sami seba a poskytujeme priestor tým, ktorým o skutočnú zmenu k lepšiemu nejde, ale len o ich vyárendované miestečká, v ktorých si hovejú vďaka ustráchanosti a pseudo-inovatívnosti ostatných. Na tomto Učiace sa Slovensko naozaj nestojí a nemôže stáť, naopak, s týmto všetkým len padá. Preto to musíme prekonávať, čo znamená učiť sa a poučiť z vlastných dejín vlastného nezdravého nesebavedomia.

• Čo si myslíte o potrebe vyučovať filozofiu alebo iný predmet so zameraním na učenie sa žiakov racionálne myslieť a rozumieť svetu? Potrebujú naši žiaci lepšiu orientáciu v spleti myšlienok a názorov, ktoré ich denne obklopujú?

Jednou z klasických definícií filozofie je, že filozofia je kritické a tvorivé pojmové myslenie, ktoré učí myslieť a rozumieť svetu, a to nielen racionálne, ale aj emocionálne, ba nielen teoreticky, ale aj prakticky. Áno, súčasný svet je plný spleti a chaosu myšlienok a názorov, a práve filozofia je tým nástrojom, ako sa v tom všetkom vyznať. Nie je to ani matematika, ba ani logika sama osebe. Matematika aj logika sú len nástrojmi filozofie, ktorá sama je tiež nástrojom, organonom k dobrému a mravnému životu, ako to vedel už Aristoteles.

• Prešli ste kus sveta, boli ste na viacerých filozofických kongresoch, ale aj na študijných a prednáškových pobytoch v Európe i Amerike. Boli sme vždy dostatočne konkurencieschopným partnerom vyspelých krajín v oblasti všeobecného a filozofického myslenia, Dá sa to vôbec porovnávať?

Konkurencieschopnosť a konkurencia vôbec nie sú tie najvhodnejšie slová pre oblasť filozofie. Filozofi majú sklon skôr diskutovať, konverzovať a kooperovať, než súťažiť medzi sebou svojimi myšlienkami. A to preto, že sa snažia pochopiť zmysel každej konkurencie a súťaže, ba rovnako aj ich nezmysel. Filozofia je a má byť nástrojom dobrého života, ale aký zmysel má dobrý život jedného človeka na úkor dobrého života druhého človeka? Iba ak taký, o ktorom písal už Hegel vo svojej dialektike pána a raba, v ktorej mu rab nevychádzal o nič menej šťastnejší než pán. Takže filozofia nestojí na konkurencii, boji či porovnávaní. Medzi kolegami-profesionálnymi filozofmi vo svete som sa stretol v absolútnej väčšine s porozumením a snahou o konsenzus a kooperáciu bez ohľadu na to, či filozof-kolega pochádzal z filozofickej veľmoci alebo periférie. Svetová obec filozofov je naozaj otvorená, demokratická a ctí si hodnoty kolegiality a priateľstva. Ba ešte viac – svetová filozofia pracuje s vedomím spoločného sveta, v ktorom dobro jedných závisí od dobra druhých, a nie jedných na úkor druhých.

• Zúčastnili ste sa v rámci diskusií o novej vízii nášho školstva desiatok stretnutí, okrúhlych stolov, výmen názorov. Aký z nich máte dojem, čo je pre vás najpozitívnejšie zistenie?

Moje dojmy sú, otvorene povedané, zmiešané, rovnako ako reakcie verejnosti či odborníkov sú zmiešané. Nie je jasné, kto chce zmenu a kto nie, zdá sa, že väčšina skôr nie, aj keď zároveň väčšina pritakáva tomu, že zmena je potrebná, lebo súčasný stav nie je dobrý a perspektívne je neudržateľný. V diskusiách sa javila skôr podpora pre regionálne školstvo než pre vysoké, čo je pozitívne a nádejné pre prvú oblasť.

• Sklamalo vás niečo pri týchto besedách?

Vzájomné nepochopenie, dosť nedorozumení, strach zo zmeny, prejavy autoritárstva v zmysle „jedinej pravdy, ktorou je tá moja“, ale, žiaľ, aj časový tlak či netrpezlivosť dostatočne prediskutovať a vyjasniť zložité otázky, ktoré treba riešiť.

• Ako vnímate miesto a význam školy v našej spoločnosti v najbližších rokoch? Čo želáte nášmu školstvu, či našej spoločnosti vôbec?

Školy a vzdelávanie všetkého druhu sa musia dostať nielen do centra pozornosti a kritiky spoločnosti, ale aj do centra jej starostlivosti! Toto je sféra, ktorú si musíme začať my Slováci prioritne pestovať. Bez pestovania vzdelanosti a učenosti nemáme budúcnosť! Želám si teda a aj nám všetkým, aby sme konečne dospeli k tomuto poznaniu a vedomiu a začali ho prakticky realizovať.

Vizitka:
Prof. PhDr. Emil Višňovský, PhD.

Vyštudoval filozofiu a históriu na Univerzite Komenského v Bratislave, kde obhájil aj PhD dizertáciu (1993). Pôsobí ako profesor filozofie na Filozofickej fakulte UK a samostatný vedecký pracovník v Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV v Bratislave. V marci 2015 bol zvolený za podpredsedu SAV pre spoločenské a humanitné vedy. V minulosti pôsobil na viacerých slovenských univerzitách a tiež ako hosťujúci profesor na Masarykovej univerzite v Brne. Absolvoval dlhodobé študijné pobyty v Anglicku (Oxford, Cambridge), USA, Nórsku a i. Je zakladateľom a spolu-predsedom medzinárodnej vedeckej organizácie „Central-European Pragmatist Forum“ (2000), šéfredaktorom medzinárodného časopisu Human Affairs (od 2002) a v rokoch 2008-2016 bol vedúcim redaktorom edície „Central-European Values Studies“ vo vydavateľstve Brill/Rodopi (Holandsko – USA). Je spoluzakladateľom občianskej iniciatívy „Za živé univerzity“ (http://ziveuniverzity.sk/), k problematike vysokých škôl editoval zborník Univerzita, spoločnosť, filozofia: realita versus hodnoty (2014). Odborne sa venuje sa otázkam filozofie mysle a kultúry, prekladá z anglo-americkej filozofie (práce J. S. Milla, T. Hobbesa, J. Deweyho, R. Rortyho, D. Davidsona, A. Tofflera a i.). Je autorom a spoluautorom monografií Nové štúdie o pragmatizme a neopragmatizme (2014), Štúdie o pragmatizme a neopragmatizme (2009), Človek ako Homo agens (2009), Praktické usudzovanie, konanie a humanitná interpretácia (2000), Historické typy racionality (1997) a knižky esejí Človek by mal žiť v záhrade (Kalligram, 2010). Jeho najnovšou knižnou publikáciou je monografia Richard Rorty a zrkadlo filozofie (Kalligram, 2015).